Príspevky užívateľa

,,Bol som sa okúpať-" začal akoby to nebolo podľa tečúcej vody z jeho srsti zrejmé, než vlk stihol dopovedať, no potom sa zasekol,,,správa? Od mojej svorky? Huh?" venoval mu nechápavý pohľad, než mu v hlave zapadli do seba kolečká a docvaklo mu čo Everett svojou predchádzajúcou otázkou mysleľ. Ravonnyho uši sa povystreli v realizácií:,,Práve mi došlo, že sme sa úplne nepochopili," ozrejmil mu, ,,patril som do Nihilskej svorky, ale už nejaký ten čas som členom Prízračných," mladý vlk mal pravdu; čím častejšie sa to vyslovilo nahlas, tým viac si ten fakt osvojil. ,,Aj s mojím otcom," dodal po pár sekundách. Ravonny rozoznal vlkov pokus o pokračovaní v konverzácií. Matne sa rozprametal ako mu snáď nikdy nedošli slová, no odnedávna mal pocit, že často nevedel čo povedať. No skúsil to. ,,Jeden by si želal, aby v nej niektoré dni mohol stráviť...no, celý deň," súhlasil s Everettom okrídlený vlk a sledoval ho ako sa máčal vo vode na mieste, v ktorom pred krátkou chvíľou ešte stál Ravonny.

Ravonny mal čiastočne pravdu a neznámy po krátkej chvíli k nemu pristúpil. Vlk, ktorý ho oslovil ako prvý sa ho neobťažoval pozdraviť a tak ani Ravonnymu nezišlo na um, že by sa to patrilo. ,,Áno," prikývol na jeho otázku. Nenapadlo mu, že sa pýta kam patril a nie odkiaľ pôvodne pochádzal. Ravonny predpokladal, že pach jeho rodnej svorky už bol dostatočne neaktuálny na to, aby si ho vlk pred ním nesplietol s Nihilčanom. Ravonny sa pochopiteľne zaujímal či za ním vlk prišiel preto aby sa povypytoval na detaily z neúspešného atentátu Nihilskej panovníčky. Vlci z Prízračných boli pochopiteľne zvedaví i keď sa to Ravonnymu dvakrát nepáčilo. ,,Ja som Ravonny, a ty si?" za to na Everettovi podľa všetkého bol cítiť pach Fortis a čierny vlk sa tak zaujímal aký bol ich vzťah. Nikdy predtým sa príliš nezamysleľ koľko informácií môže jeden vyčítať len zo samotného pachu, či to ten druhý už chcel alebo nie. Zmysel čuchu bol naozaj fascinujúci. Až sa Ravonny pre tú realizáciu nadchol. Tak veľmi ako on len nadšený tieto dni dokázal byť.

Jeho vzlykanie sa postupne rozplynulo ako keď jeden pomaly stíšil zvuk rádia - už mu nezostali žiadne slzy, ktoré by mohol vyplakať. Na jednej strane mu to prinieslo vnútornú úľavu. ,,Keby si neodišiel...možno by mama...prečo to...kam ona" mumlal popod nos výčitku svojmu otcovi a vypytoval sa prečo to mama urobila, prečo ich nechala tu samých. Prečo...skrátka neodišli už predtým a musela sa znížiť k takému činnu? Snáď len nebol dostatočne vyspelý, aby tomu porozumel.,,Čo teraz?" pípol ticho so sklopenými ušami. Len sotva by niekto povedal, že Ravonny si bude pokladať otázku Čo bolo zmyslom života?, no teraz bol stratený. Čierny vlk tieto dni nevedel čo so sebou a nesúviselo to len s tým, že sa nachádzal v novom kolektíve a kultúre svorky. Všetko čo robil alebo na to pomyslel mu prišlo bezvýznamné. ,,Tu vo svorke...ja neviem," slová sa z neho ťažko drali a nebolo by prekvapenie ak by jeho otec neporozumel čo sa snažil povedať. Ťažko sa mu formulovali vety, keď samotné myšlienky boli spletené.

Stál vo vode Dlhého jazera a nechal vodu ovíjať sa okolo jeho tela zatiaľ čo hľadel kamsi do diaľky. To v poslednej dobe zvykol často. Ak nepracoval na zlepšovaní dovedností, ktorým v poslednej dobe venoval viac a viac času a členovia svorky sa nepýtali o jeho pozornosť, len stál a zízal do neznáma. Prešlo ním nezachyteľné myknutie, ktoré ho akoby vzbudilo z tranzu a Ravonny natočil hlavu za seba. O pár sekúnd jeho telo nasledovalo a on si to zamieril na breh, do útechy tieňov Ihličnatého lesa. Bolo tu chladnejšie než v Nihilských nížinách, no posledné dni pálilo. Jeho čierna srsť priťahovala jeho lúče silnejšie než ostatní. Ravonny sa na pevnej zemi otriasol a zatiaľ čo z jeho nôh nechal stekať zvyšnú vodu, jeho uši sa zvrtli za zvukom, ktorý bol sotva počuť. Zdalo sa, že sa jeho tréning sluchu zadaný Finnom vyplatil. Niekto sa k nemu blížil. Ravonny zavetril a vedel povedať, že išlo o člena svorky s ktorým ešte nemal tú česť. Tak tam čierny vĺčok stál a čakal na neho v prípade, že nešlo o náhodu a mieril si to za ním.

,,Nie som vyplašený," snažil sa tie slová podať pomalým tempom, no tak či onak to nepovedal práve dvakrát presvedčivo, no bol v tom kus pravdy. Správny výraz by tu skutočne bol zaskočený či prekvapený.,,Krá, krá," prisvedčil snáď Korhu, ktorý prešľapol na konári o kúsok doprava, bližšie k vlčici. ,,Ale, hmm, ďakujem," vážne si cenil, že zachytila aká nepohodlná téma mu to je a ďalej sa nevypytovala. Toto bolo ich prvé stretnutie a ak na to vôbec príde, na nejaké dôverné rozhovory bol čas. Síce to uvedomenie, že o tom vedela sa mu tiež práve nepozdávalo. Mal dve možnosti, buď toto stretnutie ukončil a pobral sa svojou cestou aka kam ho jeho nohy zavedú za zástierkou preskúmavania územia svorky alebo...,,Nejaké pekné miesta v horách, o ktorých by som mal vedieť? Alebo ich budem musieť objaviť sám?" pokúsil sa na ňu vytiahnúť úsmev. Bol členom svorky Prízračných a socializovať sa s ostatnými členmi sa patrilo. Akoby to len vo svorke vyzeralo ak by sa jeden s druhým sotva poznal? To by len ťažko fungovalo.

,,S pár už áno," odpovedal. ,,Bol som za Finnom aby mi trochu objasnil ako to tu chodí. A neskôr by som chcel zájsť za Harim, aby ma zaučil boju," prezradil mu. Stretol sa takisto aj s jeho synom, ale to sa ešte len muselo odohrať. Na to zostal na chvíľu ticho, len na neho hľadiac než náhle otvoril tlamu. ,,Vlastne, mam-" to slovo mu náhle tŕplo na jazyku, tak ho prehltol a vlčicu spomenul menom, ,,Bellanna ma ako malé šteňa zaučila základom liečiteľstva, no nedá sa povedať, že by som si bohviečo v tom veku z jej učenia zapamätal," Timovi už muselo byť jasné kam tým smeroval a keď sa už ponúkal, i keď možno len z čistej zdvorilosti, rozhodol sa to čierny vlk využiť. ,,Ak by si mi teda mohol základy pripomenúť...Zíde sa mi to ak si budem potrebovať ošetriť ranu a nikto nebude na blízku," Ravonny mu vedome ponúkal príležitosť počas jeho sústredenia na prípravu byliniek nenápadne z neho dostať nejakú tú informáciu ohľadom nedávnych udalostí z Nihilskej svorky. To znelo férovo, nie?

,,Presne tak," potvrdil mu a kútiky pysku sa mu ponadvihli. Išlo skôr o priateľské gesto než o úprimný úsmev. Niežeby nebol rád, že si ho Tulipánek pamätal,no tieto dni pretrvával takmer výlučne v melanchonickej nálade v ktorej nejaké veselšie pocity nemali priestor. Občasne sa tam primiešal a zapadol akurát hnev. ,,Áno, tam u nás," pritakal vĺčkovi, ,,ale po novom som už členom Prízračných," oznámil mu snáď akoby to bola nejaká smutná správa. Ako pre koho, všakže. Jeho smútok nespočíval v tom, že išlo o túto konkrétnu svorku, ale že to nebol Nihil. Proti samotným Prízračným nič nemal. Ravonny pohliadol na Tulipánka, ktorý i naďalej vyzeral, že by najradšej od neho zdrhol. Okrídlený vlk ho nedržal. Tí dvaja sa každopádne budú zvyknú výdavať na území svorky, keďže teraz už obaja do nich patria. Tuliipánek sa mu tak úplne nevyhne, ak by si to náhodou želal. ,,Ako sa majú tvoji otcovia?" nahodil zatiaľ čo tam na seba zízali a vlk pred ním sa pravdepodobne rozhodoval či do odcúvať do hmly alebo nie.

,,Svetluška je veľmi pekné meno," poznamenal a mysleľ to úprimne, nebol to len márny kompliment aby sa jej snáď zapáčil. Za iných okolností by bol nadšený, že mal ďalšiu rovestničku, no teraz sa na nejaké extra socializovanie necítil.,,Korhu nie je tak úplne zviera," pripustil mierne prekvapený, že sa o havrana bližšie zaujímala. Vlci ho zvykli prijať z nejakého dôvodu ako fakt i keď havran sotva pôsobil dojmom zvyčajného vtáka. I keď Svetluška si ho očividne tiež nespojila s niečím nadpozemnským. ,,Niekedy ti o tom poviem," možno. Pozrel sa na svojho havranieho spoločníka. To, že Korhu bol prízrak, stelesnenie jeho emócie strachu oddeleného od jeho tela (stále to ešte sám spracovával) nebolo niečo čo chcel roznášať do sveta. ,,Ja...!" jej poznámka a následná otázka ho zaskočila. Jeho telo urobilo pohyb dozadu akoby chcel cúvnuť, no rozmyslel si to. ,,Nie. Teda, áno, páči sa mi tu," zamrmlal, nečakal že by ho prekukla. ,,Územie Prízračných je veľmi pekné. Hory...hory sú tú majestátne a rozsiahle."

Ravonny bol príliš zahľadený do seba aby prítomnosť tej malej špiónky zaregistroval až dokým pod ňou nepraskla vetvička, ktorá na ňu čierneho vlka upozornila. Ten zastal a natočil hlavu jej smerom, zatiaľ čo havran nabral na rýchlosti a so zakrákaním urobil kolečko okolo stromu, pod ktorým sa ukrývala. ,,Hej, ty..." začal Ravonny, ale to už sama slečna vyšla von z jej úkrytu. Okrídlený vlk si ju vypočul a s niekoľko sekundovým oneskorením zareagoval. ,,Naozaj?" opýtajúc sa jej, s tónom snáď hravo si ju doberajúc. Jeho oči ale zostali matné, smutné. Každopádne jej malé pozorovanie jej príliš nezazlieval. ,,Ja som Ravonny, pripojil som sa k Prízračným z inej svorky aj spolu s otcom veľmi nedávno," potvdil jej správnu domienku a pohliadol na vlčicu či v jej výraze zahliadne...opovrhnutie? Vzhľadom na jej otázku teraz však pochyboval, že sa dopočula o udalostiach, ktoré sprevádzali ich príchod. ,,A toto je Korhu," hlavou kývol vlk na havrana, ktorý teraz sedel na konári blízko vlčice a pozoroval ju.

Tej nešťastnej témy sa nebál, no pochopiteľne mu nebola príjemná. On sám mal niekoľko otázok, ktoré by mu snáď vniesli určitý pokoj, no vlčica, ktorá ich mohla zodpovedať tu nebola. Nie, tá ich opustila ktoviekde aj s jeho bratom. ,,Hmm," zamrmlal len na jeho slová, jasné, že sa vlk chce k tej téme hneď zo začiatku dostať. Ravonny sa tomu skrátka nevyhne. Zbytočne dúfal. ,,Všetko je fajn," odvetil s prikývnutím hlavy. Čo iné mu mal povedať? S Timom si neboli ani zďaleka tak dôverný, aby sa mu Ravonny mohol o svojích emóciach vyrozprávať a ani by si to neželal. Odmysliac si ten výlev na Ostrovčeku pred svojím otcom, okrídlenému vlkovi sa nechcelo viac rozoberať ten chaos pocitov, ktorý sa v ňom výril, no poväčšine úspešne potláčal za akési dvere. ,,Len..celý život som žil v Nihile. Je ťažké si zvyknúť," rozhodol sa napokon mu povedať. Nebolo to nič nezvyčajné, predsa. Nebude sa tým slovám venovať príliš veľa pozornosti.,,A tebe sa ako darí?" zahovoril to hneď na to podobnou zdvorilostnou otázkou naspäť.

Z Ravonnyho sa stal niečo ako workaholic až na to, že žiadnu prácu nemal. Príprava na povolanie by sa ale dalo považovať za prácu. Už medzi druhým a tretím rokom si bude musieť oficiálne vybrať svoju profesiu a vykonať skúšku na aestu, bola preto potrebná adekvátna príprava. Niekedy, keď sa na to bude cítiť alebo skôr keď sa k tomu donúti, musel Ravonny skočiť za bojovníkom svorky aby ho čo-to zaučil, síce ešte stále nebol pevne rozhodnutý, že sa chcel vydať týmto smerom. Nateraz sa prechádzal po ihličnatom lese, hlavou k zemi trénujúc svoj ňufák a tichú chôdzu, tak ako mu Finn pokynul. So stopovaním mu to celkom išlo, no tá chôdza bola náročnejšia úloha. ,,Ti..mothée!" čierny vĺčok zostal zamrznuto stáť, keď sa k nemu dostavila známa tvár. ,,Zdravím," odkašlal si, aby napravil to zasekávanie v reči, ktoré na neho prítomnosťou Tima doľahlo. ,,Už to je nejaká chvíľa čo sme sa videli naposledy," pokúsil sa pousmiať, no ťažko povedať či sa mu to podarilo. Síce odvtedy vyrástol, stále sa cítil ako to malé vĺča. Premýšľal, premýšľal asi akým smerom táto konverzácia povedie. Určite sa bude zaujímať o moju matku a jej činy-

Ravonny na otázku svojho otca nezareagoval a nedal inak najavo, že si bol vedomý jeho prítomnosti. Namiesto toho spustil cez slzy sériu popretŕhaných slov, ktoré miestami boli ťažké porozumieť. ,,Chcem naspäť svoju rodinu!" fňukal. Mama a jeho dvaja súrodenci zmizli niekde do hája a nebolo isté, že ich niekedy vôbec ešte uvidí, pričom bol podstatní fakt, že tu neboli teraz a všetci pohromade, tak ako aj Fäoline, ktorá bola aspoň vedľa v súsednej svorke. ,,Chcem späť domov!" z ktorého bol tak náhle vytrhnutý, inak by to všetko za isto nebral tak zle ako teraz. Áno, v opačnom prípade by sa dostavila melanchonia, no spolu s ňou zmierenie nad nešťastnou situáciou, ktorá ho postihla. Daná udalosť, ktorá bola spúšťačom však toto pomalé rozpadnutie sa pomysleného domu ale neumožňovala. Nie, ten sa zrútil dole v priebehu pár minút. ,,Ch-chcem Giuseppe...a...Enkida...a....a...." s poslednými nevykoktanými slovami mu z čela padli posledné kvapky krvi, ktoré krátko na to zaschli na zemi spolu s jeho slzami.

,,Ja..." bolo na ňom vidno, že sa mu práve dvakrát do toho nechcelo. Dobre, celkovo sa na spoločnosť tieto dní necítil, no v tom nebol ten kameň úrazu. Obával sa snáď, že ak sa priblíži príliš blízko k hraniciam, ucítil by neodolateľné nutkanie odísť? Kam by vôbec išiel? Vedel, že žiadna svorka by nenapravila jeho smútenie za Nihilom a jeho rozpadnutej rodine, pričom tuláctvo mu bolo cudzie. ,,Tak dobre," prikývol skôr sám sebe než Finnovi, ,,bude dobré vedieť kadiaľ presne vedú hranice svorky," ktorej bol členom a ktorej členom aj zostane. Krídlom mu pokynul, nech teda vedie a následne sa pohol do kroku za ním. ,,Prejdeme celé hranice alebo len ich časť?" ak celé, tak to ich potom čakala dlhá cesta. Cez hory. Namáhavá cesta. Ravonny pohliadol na vlka. Keď už spolu strávia prechádzkou, ktorá sa nebude toľko týkať učenia, možno by sa čierny vlk o ňom mohol niečo viac dozvedieť. Finn vyzeral byť zaujímavá osobnosť. O čom by sa ale len tak rozprávali? Nateraz tak Ravonny zostal ticho.

Nechcel snáď Enkidu stráviť čas so svojím (ne)synom? Enkidu by mal byť nadšený, že to bol práve on za kým mladý Ravonny prišiel aby ho zaučil rytierstvu. Niežeby ten mal veľmi na výber. ,,Mama ma učila loviť ryby," odvetil nesúhlasne, dnes bol strýko plný nesprávnych faktov! Ale čierny vĺčok nemal problém ho v nich opraviť. ,,A potom, keď som už vedel lietať, som sa ich naučil sám loviť zo vzduchu, ako tie veľké vtáky!" techniku si vlastne odpozoroval od nich, s tým že Ravonny používal tlamu namiesto flexibilných prstov a drápov aby rybu schmatol do svojho zovretia.Takmer sa zachichotal, keď ho Enkidu šťuchol ňufákom sem a tam aby napravil jeho prazvláštnu pózu. Jeho nasledujúcu úlohu vykonal vlastne celkom dobre - jeho telo sa vymrštilo vpred a prekonalo slušný úsek, labami pridláviac k zemi kameň, ktorý sa beznádejne stal jeho obeťou. Lov rýb ho v tomto pomerne pekne vytrénoval, a nezabudnime na hrátky so súrodencami! ,,Urobil som to dobre?" otočil hlavu na strýka, aby mu podal nejaký feedback.

Ostrovček bol malý kus pevnej zeme s pár stromami a kríkmi, ktoré ho ale slušne zakrývali. Až na fakt, že to bolo dostupné miesto izovolované od pevniny vodou nebolo na ňom nič zaujímavé. V korune stromov zažiarili zelené oči. Ravonny bez väčších pohybov očami skúmal siluety porastu. To ticho a samota ostrovčeka sa k nemu začala dostávať. Zízal do tmy, zbierajúc sa v ňom hnev, ktorý sa začal drať na povrch. Naštvane kopol do kameňa, ktorý sa odrazil od stromu a udrel ho do čela. Ravonny inštinktívne stiahol hlavu medzi plecia a pootvoril jedno z očí, ktoré pri tom zavrel zatiaľ čo cez to druhé mu stiekol pramienok krvi. Bolesť, ktorá mu teraz pulzovala hlavou akoby rozrazila mentálne dvere, ku ktorým predtým zahodil kľúč. Bolo to len otázkou času, kedy všetky tie slzy, ktoré tak snaživo potláčal odkedy bol pokus o atentát spáchaný sa vydrali na povrch. Capol tak na zadok a no...Rozreval sa.