Príspevky užívateľa
< návrat spät
,,Asi nie," odvetil váhavo. Ak by mu predsa len niečo napadlo, skrátka sa ho môže zase opýtať neskôr, nie? Nateraz mal dosť toho čo si bolo treba zapamätať a učiť sa - zvyknúť si na používanie správneho postoja, trénovať svoj sluch, rozoznávať pachy zvere, naučiť sa tichej chôdze a možno sa pozrieť aj na výrobu zbrane. Ravonny sa v zbraniach nevyznal a úprimne tak veľmi nepochopil rozdiely, ktoré mu Finn vymenoval a popísal. Inak by sa opýtal na to čo je ten ťažký kov a z kadiaľ ho získať. Viac menej tak príkývol vlkovi hlavou, že rozumel a možno tomu aj skutočne porozumie dovtedy, než si sám nejakú vyrobí. Parožie toho nimloga síce bolo majestnátne a symbolom sily, no Ravonny okrem toho, že sa mu nepáčila ich červená farba, nepredpokladal, že by sa mu ich podarilo získať. Musel by si tak vystačiť s klasickými jeleními parohami. A potom by si to len obmotal a prepojil s kožou tak ako Finn a ozdobil si to s nejakými maličkosťami, ktoré by našiel aby nevyzerala príliš prázdne. To znel ako slušný plán.
Síce jeho myseľ a telo nasledujúcu noc prosíkalo o spánok, bola stále noc, keď sa po pár hodinách zobudil. Pokus naspäť upadnúť do ríše snov sa skončil neúspechom; Ravonny zízal nejaký ten čas na stenu nory, než sa potichu zodvihol zo zeme a pri odchode von sa obzrel za seba či nezobudil svojho odfukujúceho otca, ktorého silueatu matne rozoznal v tme. Nevedel následne kam išiel, keďže to tu ešte nepoznal a nechal sa tak riadiť pachom až naďabil namiesto, ktoré mu prišlo ako vhodné miesto na nespavé, osamelé vyčkanie rána. Rozhodol sa k ostrovčeku preplávať než použiť svoje krídla; prišlo mu, že studená voda mu padla vhod na osvieženie jeho tela a donútila prebrať jeho otupené zmysly - tieto dni sa Ravonny vkuse cítil akosi prázdno, snáď akoby sa vznášal mimo svojho tela. Tichou nocou sa až na občasné zahúkanie sovy v diaľke sa teraz ozýval žblnkot vody, keď čierny vlk labami naručoval jej povrch. Zakrátko vzdialenosť medzi brehom tmavozelenej planiny a ostrovčekom preplával a vyliezol z vody na jeho pevnú zem.
Pri pohľade na podávaný prívesok sa mu v tvári takmer zračilo akési zamračenie. Jeden sa vskutku mohol v ten okamih obávať, že prívesok odhodí naštvane preč. To sa ale nestalo a len ho s akousi neochotou prijal. ,,Vďaka," zamumlal zdvorilo vlčici a pri slove rodina ním nebádateľne škblo. S jeho nešťastním nemala nič spoločné a mal by byť rád, že im bola ochotná poskytnúť nocľah a miesto vo svorke. Bolo však ťažké cítiť momentálne vďaku, keď sa vĺča nachádzalo pod hladinou vody negatívnych emócií, ktoré plynuli z rozpadnutiu sa rodiny a náhleho, núteného opustenia rodného domova. S tým sa niesla prirodzená neochota prijať Prízračných za svoj domov, no nech už boli jeho pocity akékoľvek, bol teraz členom ich svorky. Prívesok si poslušne prehodil na krk a zodvihol hlavu k tým dvom, ignorujúc slová Finna: ,,Tak teda...ja si pôjdem ľahnút. Ak môžem," nech ho už zajtra čakalo čokoľvek a že veru nebude vedieť, kde sa mal čo i len posadiť, nateraz si bol dobre vedomí, že potreboval dobre vyspať.
,,Hmm," zamrmlal len na otcove slová. Jeho sestra mala však iné plány. Pociťoval nutkanie jej to zazlievať, no ku koncu jej to nemohol mať za zlé. ,,Sera!" vyhŕkol a roztiahol krídla, snáď aby sestru nasledoval a na sekundu mu to skutočne napadlo. Nechcel prísť aj o ňu; to by radšej opustil aj svojho otca, ktorý ho už raz sklamal. Jeho nohy sa ale od zeme neodlepili a on len nešťastne hľadel, ako jej silueata mizne v diaľke na oblohe. Seraphina vyjadrila jeho myšlienky takmer perfektne. Ravonny zodvihol hlavu a zadíval sa otcovi do očí:,,Má pravdu...toto všetko, je vaša vina," zmohol sa len cez slzy, ktoré sa mu zas a znova tlačili o očí, no odmietal sa tu pred tými dvoma cudzincami rozplakať. Ako sa otcovi otočil chrbtom s hlbším nádychom párkrát zažmurkal aby ich zahnal preč z očí. ,,Poďme," povedal Finnovi a pohol sa s nimi vpred. Mušla, ktorá mu vysela na krku ho pri kyvácaní z chôdze začala dráždiť. Zamračil sa a labou si ju strhol dole, následne ju odkopnúc cez močiare niekde do vody, kde sa ponorila na dno.
Myšlienka, že by si takú zbraň mal zaslúžiť síce bola pekná, no Ravonny nevidel, že by k tomu došlo. Zbraň ako taká mohla byť ale veľmi užitočná pri boji či love a vyzerala majestnátne - vykompenzoval by si tým pár vecí. Mal sa ešte v ňom zlepšiť, no od vlka v Nihile sa naučil spracovať kožu a mohol by si zbraň sám vyrobiť. ,,Čo robí zbraň, Wara zbraňou?" opýtal sa tak podstatnú otázku. Určite sa museli nájsť vlci čo vlastnili zbraň a nemali s týmito Milagovcami nič spoločné. To sa predsa nedalo zakázať či? ,,V Nihile sú hory, ale nie tak veľké a rozsiahle," uznal, ,,páči sa mi to tu," dodal. Jeho vnútro i naďalej smútilo za Nihilom a ešte aj smútiť bude; vedel však priznať, že územie Prízračných bolo pekné. ,,Páči sa mi tá výzva hôr," zatiaľ čo rozprával prešľapoval na nohách tak ako mu Finn povedal v snahe si odskúšať tú tichú chôdzu, no už teraz vedel povedať, že to bude náročnejšie sa naučiť. Odmysliac si bolesť, ktorá ho v začiatkoch údajne mala sprevádzať, bol to veľký nezvyk. Udržať tento štýl chôdze bude ťažké.
Na odpoveď o pozící krídiel len prikývol, že rozumel a následne odvetil:,,Dobre. Budem trénovať," úprimne sa tešil, že dostal nejaké úlohy alebo ciele, ukončilo to jeho bezmocné potulovanie sa po území svorky. ,,Nevedel som, že sa podľa pachu dá rozoznať vek zvery," priznal sa nesvoj, snáď akoby sa náhle hanbil za svoj nedostatok vedomostí. Síce Bellanna mala plné labky sama vychovať štyri vĺčatá, snažila sa im dať potrebné vzdelanie a nedalo sa ich skrátka naučit všetko. ,,...čo je to nimlog?" zisťoval, že bolo toho veľa čo sa mal naučiť o svete. Ach tá detská nevedomosť. Finn ho ale zahŕňal toľkými informáciami, že dobrú časť dobehne i keď bolo otázne koľko z toho sa mu podarí si ku koncu dňa zapamätať. ,,A," napadlo ho po chvíli náhle, ,,dá sa naučiť tichej chôdzi? Nemyslím plíženiu sa pri love, ale skôr tak, uh, bežne. Ak by som sa naučil samovoľne chodiť nehlučne," išiel mu objasniť dôvod tejto otázky, ,,mohol by som prekvapiť oponenta...korisť, skôr než by som sám o nej vedel."
,,Moja mágia," ak sa to tak vôbec dalo nazývať a bolo niekoľko vecí, ktoré si musel ujasniť, ,,sa dá využiť len ako príležitostný trik. Určite by som sa zameral na telo," odvetil mu a následne sa nastavil do postoja, ktorý mu vlk predviedol - predné laby k sebe a váhu na zadné nohy. ,,A krídla? Mám ich držať tesne pri sebe?" chcel sa ujistiť, že tomu správne porozumel. Finn očividne vedel toho o krídlach dosť napriek tomu, že ich nepreferoval tak používať. ,,Dobre," odvetil stručne a zavrel oči, náhle sa cítiac odhalene, naho.Nedostatok vizuálneho príjmu sa snažil tak vykompenzovať tým, že prehľad o okolí zisťoval prostredníctvom sluchu, čo bolo súčasť jeho úlohy. ,,Počujem trepot krídiel vtákov o koruny stromov," vyjadril sa k najvýraznejšiemu zvuku, ktorý jeho uši zachytili a následne sa natočili za ďalším, ,,napravo? Bzučí chrobák," cítil sa ale, že to boli dosť zrejmé zvuky a chcelo to povedať svojmu učiteľovi niečo čo nebolo až tak očividné. ,,A...tvoj dych. Stojíš dosť blízko," zamrmlal prvé čo mu prišlo na um.
,,Budem uvažovať nad umbrou a venátorom," odvetil mu. Rimor alebo teda jednoducho zved neprichádzal úplne v úvahu. keďže predsa ktovie kde všade už bol spomenutý ako syn atentátničky. ,,Hmm," nesúhlasil s vlkovým názorom, no mal náladu a energiu mu tu podať svoj argument? Nie tak celkom. ,,Podobné by sa dalo povedať aj o nohách," zamumlal napokon a ďalej to nerozoberal. Krídla tak ako nohy pre neho patrili k telu a boli dôležitou súčasťou každodenného nažívania. Neznamenalo to však, že telo zostávalo zanedbávané. To by sťažilo aj samotné lietanie. ,,Ani nie," potlačil smútok, ktorý pocítil pri myšlienke na Enkida. Spomína na mňa? Chýbam mu tiež? Dúfa, že sa nevidíme naposledy? Myslí na mňa Giuse- donútil sa tie myšlienky nechať za sebou tak ako nechal za sebou aj vlkov, ktorým patrili a sústrediť sa na Finna:,,Bol som naučený správny postoj a tak...ale začnime s tými základami," opakovaním sa vlk zdokonaluje a Ravonny si už nebol istý čo všetko ho vlastne ten Enkidu naučil.
Prešiel týždeň a pol odkedy sa stal členom Prízračnej svorky a síce sa jeho mentálne rozpoloženie sotva polepšilo, podarilo sa mu presvedčiť samého seba, že bolo na čase sa naučiť ako to tu fungovalo. Vybral si Finna, ako sa dozvedel, aby sa stal jeho učiteľom. Ravonny, ktorého ochota komunikovať bola na nízkej úrovni, usúdil vlka ako najprívetivejšieho dostupného učiteľa. Išiel rovno k veci a nepýtal sa ho na udalosti atentátu čo čierny vlk hlboko ocenil. ,,Crona, pozícia pre vĺčatá. Skúška na aestu. Profesie. Medic je liečiteľ, Rimor špeh, Umbra bojovník," odrapotal monotónnym tónom, ,,Venátor niečo ako informátor, delegát lovec. Umm, nie, naopak," zhrnul aby bolo isté, že si to všetko zapamätal. ,,V mojej rodnej svorke som chcel byť rytierom, čo je v podstate bojovník, ale krídla musia byť pri love veľmi efektívne," pohliadol na neho, snáď aby mu to potvrdil. ,,Uh, iste. Aj tak sa to skôr či neskôr budem musieť naučiť," odvetil na jeho ponuku nočného stretnutia a na komentár o srsti nereagoval.
Nevedel čo so sebou, no nebol ešte pripravený aby sa začlenil do svorky ako právoplatný člen. Svoje bezmocné potulovanie sa po území tak racionalizoval tým, že podrobne preskúmaval územie svojho nového domova. Nezamestnávalo to jeho myseľ tak akoby si želal. Stále to bola ale lepšia alternatíva medzi nepokojnejším zotrvávaním na jednom mieste a nadväzovaním interakcií s členmi Prízračnej svorky. Ostatnými členmi svorky ako si musel pripomínať i keď mu to nebolo po vôli. Mal však za to, že čím častejšie si tú skutočnosť ozrejmil, tým rýchlejšie to prijal ako fakt. Prízrační sú môj nový domov. Buď rád, že nás Fortis bola ochotná prijať medzi nich. Ach, sakra, dúfaj, že nebudeš nútený odísť. Následky z atentátu tvojej matky len tak skoro nevyhasnú," nadvihol hlavu aby sa obzrel za Korhu, svojím strachom (to uvedomenie bolo tak zvláštne!) snáď aby zistil čo si o tom myslí on. Havraní prízrak sa len znášal pár metrov nad ním a očividne mu nevadilo vlečúce sa, starecké tempo svojho sklesnutého majiteľa.
,,Tuli...pánek?" zodvihol hlavu, keď pred sebou v hmle zazrel pomerne známu tvár. Ravonny sa cítil dotknutý, keď vĺčka videl od neho cúvať preč. Hneď mu napadlo, že sa Tulipánek musel dopočuť o atentáte a mal teraz za to, že Ravonny bol niekto komu sa radšej bolo treba vyhýbať. Potlačil nutkanie brániť svoju osobnosť, že to bola len jeho matka, ktorá v tom mala laby a ktorá následne svoju rodinu opustila. ,,Pamätáš si ma?" sám nevedel prečo znel tak prekvapene, že sa tu s ním stretol. Že známi a ich syn jeho matky, ktorá im ich predstavila po prvýkrát v Prepadlisku, patrili k Prízračným bol detail na ktorý sa mu nepodarilo si počas jeho niekoľkodňového pobytu vzpomenúť. ,,Moje meno je Ravonny. Už je to nejaký ten čas, čo sme sa stretli," samotný čierny vlk bol pred pár dňami nútený zistil, že od Nihilu k Prízračným to bola príliš veľká diaľka na nejaké časté návštevy. Sám si Tulipánka pamätal len v malom pomere a keď sa nad tým zamysleľ, sotva o ňom niečo vedel. Teraz členovia svorky, budú mať čas sa spoznať.
Prešlo niekoľko dní odkedy sa pripojil k Prízračným a...Bezmocne sa potuloval po území svorky dúfajúc, že si na toto miesto rýchlo zvykne a prestane mu prísť tak nepriateľsky cudzie. Nebol to Nihil, nebol to jeho domov. V kútiku duše vedel, že zbytočne sa tomu vzpieral a patril teraz k Prízračným, no emóciam jeden nerozkázal. Za iných okolností by si toto miesto veľmi rýchlo obľúbil, obzvlášť ostrovček v strede (viac menej) jazera, ktorý sa teraz stal niečo ako jeho útočiskom. Ravonny zistil, že sa tam členovia svorky nezvykli tak zdržiavať ako inde na území a on sa tam nerušene mohol utápať vo svojom nešťastí vždy, keď sa na to cítil. Bonus bol, že išlo o veru pekné miesto. Jeden len ťažko odolal sebaľútostovaniu sa, keď sa váš bezstarostný život zrúti v priebehu dňa, nie, pár hodín. Ešte donedávna si dospievajúce vĺča, ktoré už veľmi čoskoro sa stane dospievajúcim, užívalo radosti života a spokojne si nažívalo so svojou rodinou. A teraz prišiel o rodný domov a z celej rodiny mi v podstate zostal len otec.
,,Možno...možno, keď sa veci ukľudnia-" Ravonny bol vlk, ktorý bol ochotný nájsť cestu za každých okolností, len aby si pri sebe udržal vlkov, ktorý mu boli blízky. Oni proti celému svetu. A síce ho bolelo, že vlčica to nevnímala rovnako, nezazlieval jej to. Možno nebol tak vyspelý, nebol predsa len tak naivný ako mohol pôsobiť. ,,Možno by sme sa mohli výdavať mimo ú- Hmm," zhlboka sa ku koncu nadýchol a chvíľu zotrval v objatí s ňou, než od nej ustúpil. ,,Z-" nie ahoj či dovidenia, lebo to by vyjadrovalo planú nádej, že sa nevidia naposledy. A tú on bol nútený zahodiť. Neuvidia sa. Už nikdy. ,,Zbohom, Giuseppe," hlas mal sklúčený v smútku, no teraz sa v ňom niesol náznak odhodlanosti, ,,nech sa ti v živote darí," venoval jej na líco bozk a posledný úsmev, ktorým ju pri pohľade na ňu vždy obdaroval s tým rozdielom, že teraz šťastný nebol. Následne sa zvrtol a bez toho aby sa za seba obzrel sa vydal pripojiť sa k otcovi a svojím dvom súrodencom na cestu preč z Nihulu. A takto sa skončil príbeh jeho prvej lásky.
Síce sa na príchodziu vlčicu sotva pozrel, pričom na ňom bolo vidieť, že je dosť omámený, natočil ľavé ucho za konverzáciou. Takže toto bola panovníčka svorky alebo teda Fortis, ako sa práve dozvedel. Pred katastrofou čerstvých udalostí v Nihile by v ňom rozdielny názov postavenia hlavy svorky vyvolal záujem dozvedieť sa viac (nesú aj ostatné postavenia iný názov?), no teraz to len prijal ako fakt. Krátko pohliadol na svojho otca a pootvoril letmo tlamu, než ju bez vydania hláska zase zavrel a pohliadol niekam do trávy. Časť neho ešte chcela protestovať nad touto zmenou, no tá druhá vedela, že iná možnosť neexistovala a tá tretia skrátka na to nemala energiu. Vidina nocľahu mu prišla veľmi lákavá, keďže sa jeho telo aj myseľ túžila skrútiť a vypovedať službu na dobrých pár hodín. K túžbe spánku dopomáhal aj fakt, že okolím sa niesol nočný kľud a mesiac žiaril vysoko nad ich hlavami. Krásna to noc - svet sa o atentát nestaral a tento pokoj konfliktoval s vnútrom Ravonnym, ktorý sa cítil, že by mal naopak svet zúriť.
,,Ona...ona zaútočila na tvoju mamu, Peppe!" vyhŕkol zúfalo, keď vlčica nútila jeho zmätenú myseľ aby si utriedila dianie, ktoré prebehlo v horúcich prameňoch, ,,bolo tam dosť kr..." ktorej pach sa mu nasiakol do srsti a teraz napĺňala okolie. ,,Ale! Tvoja mama bude v poriadku," snáď. Tak či tak vedel, že sa o stav svojej matky bude zaujímať a nechcel ju vydesiť viac než to bolo nutné. ,,Ja...neviem. Berie nás do nejakej svorky. Nechcem odísť...tak ďaleko od teba, ale trvá na tom," rozprával sekavo a labami ju objal okolo krku, keď sa k nemu pritiskla. Inokedy by mu srdce radostne bilo a užíval si to teplo, ktoré z jej tela vychádzalo, no teraz toto objatie bolo horkosladké. ,,Nechcem ťa opustiť!" vyhŕkol a dve neposlušné slzy mu utekli z očí. ,,Vraj pre nás Nihil nie je bezpečný i keď my sme nič nespravili," tým mal na mysli seba a jeho súrodencov. Snáď ešte viac pozosmutnel nad domovom, o ktorý príšiel.,,Možno...možno by si mohla ísť s n..." ku koncu sa mu hlas akosi rozplynul. Poď s nami.