Príspevky užívateľa

Len nemo zízal do zeme, keď Voltaire vyhlásila jeho matky verdikt, po ktorom nasledoval monológ Bellanny. Nechcel, aby ich mama musela odísť, no nebol tak naivný aby si myslel, že to šlo inak. ,,Ale ja nechcem odísť," zamumlal popod nos nezrozumiteľne a labu si pretrel oči, keď Toshi oznámil kráľovnej, že odchádzajú. Mal tu Enkida, ktorý mu snáď kvôli absencií šedého samca bol väčším otcom než Toshi. Mal tu Giuseppe, jeho skvelú kamarátku ku ktorej pociťoval zaľúbenie i keď si to ešte neuvedomoval. Ešte ani nepreskúmal celú starú loď, tam dole na pláži. Bolo ľahké vymenovať čo všetko vám bude chýbať, keď ste to práve išli stratiť. ,,Ideme za mamou, však?" pípol ticho Toshimu. Prečo jej zbohom znelo, že patrilo aj k nim? Ravonny jej neskôr nezazlieval ani samotný fakt, že sa pokúsila zabiť panovníčku ako to, že to roztrieštilo ich rodinu a ona sama ich opustila ktoviekde. Tak ako Toshi, s ktorým si to ešte len Ravonny vyúčtuje. Keby si nás tak miloval, tak by si neodišiel! Možno...možno by potom mama...

Pred tým než ich otec zobral preč, vyprosíkal si od neho aby sa mohol rozlúčiť s Giuseppe. Vystopoval ju do hôr večného snehu a čím viac sa jej pach k nemu približoval, tým väčší smútok sa mu rozlieval v hrudi. ,,Giuseppe!" zaúpel nešťasne meno vlčice, ktorá mu bola tak drahá, keď ju konečne zazrel pred sebou. ,,Prišiel som sa rozlúčiť," povedal jej sklúčene - zo všetkých vlkov, ktorých dnešných dňom stratí, toto ho asi zabolelo najviac. ,,Otec nás berie preč, ďaleko odtiaľto," potiahol ňufákom a potlačil slzy, ktoré sa mu chceli zhromaždiť v očiach. ,,Moja mama...prehnala to. Oni sa neskamarátili, Peppe. Ani sa nikdy neskamarátia," rozprával v úsekoch, lebo mladučký vĺčok ani sám nevedel ako túto situáciu celú spracovať. Princezná bola však bystrejšia než on. Jeho slová určite pochopí, i keď možno nie hneď. ,,Dlho...veľmi dlho sa neuvidíme," jeho novým domovom sa stane neznáma svorka pomerne ďaleko odtiaľto. ,,Krá," dodal havran sediac na jeho chrbte, akýmsi pochmúrne znejúcim tónom.

Ravonny sa doteraz nad tým príliš nezamýšľal a vlčica ho tak svojími slovami popohnala dobrým smerom. ,,Moja mama ma naučila základy liečiteľstva, ale myslím, že ja by som radšej bol rytierom, tak ako Enkidu," usúdil napokon po krátkej chvíli rozmýšľania. Mal ešte ale čas si to dobre premyslieť i keď to sa asi nestane. Giuseppe mu nasadila chrobáka do hlavy a Ravonny bol typ vlka, ktorý prichádzal k praktickým dovednostiam snáď akoby ho oni sami vyhľadávali. ,,Možno by potom zistila aká skvelá si a aspoň moja mama by nám dovolila sa stretávať!" stále by tieto stretnutia museli prebiehať potajomky pred panovníckou rodinou, no vyhýbať sa jednej rodine bolo jednoduchšie než dvom. Naklonil sa aj on na jedlo a pridal sa k tej minihostine, ktorú im zariadil, zatiaľ čo ju kútikom oka pozoroval s hrejivým pocitom v hrudi. Snáď budúcnosť všetko vyriešila a oni dvaja budú spolu stáť zaliaty príjemnými paprskami, obklopení kvetmi a porastom jahôd. Čo mal ale svet pre nich nachystané...

,,Keby to len nebol jeho jediný úspech," nemohol si pomôcť a mať tak povediac posledné slovo; ak mu na to Arrakis ešte niečo odpovedal to už Ravonny nepočul lebo sa zvrtol preč. Čo oči nevidia, to srdce nebolí alebo tak nejak. Bolo ťažké pre čierneho vlka veriť, že toto je súrodenec Giuseppe. Boli si tak rozdielny! Vlčica nebola ani trochu chladná a protivná ako jej brat. Aspoň v tej dobe si to chudák mysleľ. ,,...budem si tvoju ponuku pamätať," odvetil mu ešte predtým. Kto tu bude víťazom a kto porazeným, to sa ešte len uvidelo. Čierny vlk plánoval dôsledne trénovať a rozhodne si neplánoval nechať nakopať,,,zadok. Ravonny, nechávajúc princa samého jaskyni sa čoskoro od nej vzdialil a pokračoval v hľadaní jeho strýka. Celkovo zhodnotil, že stretnutie s Arrakisom prebehlo dobre a počúvol rady, ktoré mu dala Giuseppe. Odmysliac si teda to podpichnutie, ktoré jeho výsosti uštedril, nebol však ten kto si začal. S tým sa ale počítalo. Eh. Aspoň on bol so sebou celkom spokojný.

Svet sa tak nezvyčajne zdal potratiť na farbách a vĺča so zvesenou hlavou malátne nasledovalo svojho otca preč od rodnej svorky, s havranom nemo sediac na jeho chrbte. Nielenže museli odísť z jediného miesta, ktoré poznal a považoval za svoj domov, ešte aj rodina sa mu rozpadala ako domček z kariet. Mama, ktorá spôsobila ich nešťastie, mala ešte tú drzosť si zbaliť aj s jeho bratom kufre a opustiť ich. Opustila ich. Po tom čo im spôsobila. Zbohom Enkidu. Giuseppe...V Ravonnym sa miesili tak silné a neznáme emócie, že ich nakoniec len potlačil za akési pomyslené mentálne dvere a zahodil niekde naokolo kľúč, až z neho bola len prázdna, melanchonická schránka, ktorá sotva počas ich cesty prehovorila čo i len slovo. Z jeho nemyšlienkového preplietania láb ho vytrhlo až hlas Toshiho, ktorý im oznámil, že došli do miesta ich destinácie. Ravonny vyčerpane ponadvihol hlavu, aby videl s kým sa to rozprával. Zostal za ním stáť, snáď akoby jeho otec bol bariéra medzi ním a všetkým tým nešťastním, ktoré na nich doľahlo.

Síce trpké pocity voči jeho otcovi pretrvávali, v hlúčiku vlkov mu prišiel ako najväčšia dostupná istota. Rýchlo pozbieral roztrúsené bylinky, ktoré mu vyleteli z tlamy ako sa snažil dostať preč od liečiteľky a jej nadávanie si nevšímal. Havran sa mu s akýmsi samoľúbym pohľadom miereným na princa presunul z hlavy na krk, možno preto aby to s ním netriaslo ako na horskej dráhe zakaždým, keď sa Ravonny zohol pre bylinu. Bolo ale otázne či to prízrakovi skutočne vadilo. Tak či onak, tých pár lístkov v tlame čierneho vlka skončili pekne požuvané, keď sa zvrtol a vydal sa pod ochranné krídla svojho otca. Ukradnuté byliny alebo lepšie povedané ten uslintaný zvyšok vypľul pri mamu - bola to myšlienka čo sa rátala, nie? ,,Preč...nie...žaluď, veverica..." rozhodol sa havran prehovoriť, samozrejme pre obecenstvo zdánlivo úplne odveci. Ravonny len nešťastne pokrútil hlavou a otočil sa k Bellanne, keďže sa mu predtým neráčil dať odpoveď: ,,Mami? Čo budeme robiť? Čo bude s tebou...prečo..." Prečo?

Ravonny vyceril na Arrakisa zuby a vyšlo z neho tlmené vrčanie- v tejto chvíli mu bolo jedno úplne všetko, hlavne chcel pomôcť jeho mame. Aký budúci svorkový život? Len mu snáď nepovedzte, že by mu napríklad taký Arrakis umožnil si mierumilovne nažívať a niekam to dotiahnúť bez toho, aby sa princiatko nepostaralo o to, aby kráčal na ihlách. ,,Arrakis, uhni," odfrkol a prebodol ho pohľadom, na čo sa havran vzniesol na hlavu Ravonnyho a roztiahol krídla. Skutočný prízrak z temných krajov, strachu sa nevyhla ani tá najsilnejšia myseľ - zatiaľ čo tak Arrakisa ovalil strach, Ravonny ho telom odsotil nabok a pohol sa vpred. ,,Lepšie by to už ani nebolo, Faoline!" pískol nešťastne, ,,Nemôžme našu mamu nechať...nechať umrieť," nech sa tam ešte princ so strachom voči Ravonnymu nejaké tie minúty vysporiadaval, čierne vĺča zo zúfalosti priskočilo k liečiteľke a schmatlo jej do tlamy nejaké tie bylinky, následne sa snažiac telom vystreliť preč až sa mu niektoré z nich z tlamy rozleteli. Zúfalé časy, zúfalé riešenia?

,,Mama potrebuje pomôc," zaprotestoval obrovi a aj jemu sa do očí začali tlačiť slzy od návalu smútku nad touto situáciou, ktorá bola ako facka reality, s ktorou sa mu po väčšine jeho detstva život vyhrážal, až sa mu skutočne udelil. Nateraz ich ale však potlačil, keďže v jeho okolí bolo príliš podnetov, ktoré zamestnávali jeho myseľ a najmä jeho mama stále potrebovala pomoc. Strach Ravonnyho, havraní prízrak, zúrivo poletoval nad hlavami vlkov, snáď akoby sa snažil nájsť cieľ. ,,Tati! Mama je zranená," zodvihol hlavu k príchodziemu vlkovi, ktorému doteraz sotva vedel prísť na meno, osloviac ho jeho rodičovským titulom. ,,Čo budeme robiť?" dúfal, že aspoň on mal odpovede na túto katastrofu, zatiaľ čo sa Bellanna pokúsila si ho priviať krídlom. Bylinky. Potrebujú liečivé bylinky. Zazrel ako na miesto prišla liečiteľka so spomínanými bylinkami. Už to všetko aj tak byť horšie nemohlo a Ravonny necítil strach - odhodlane sa ku Ghaa'yel rozhodol priplížiť, zatiaľ čo bola zamestnaná ošetrovaním panovnici.

,,Ezio, dobre," spokojne prikývol, že mu to vlk uľahčil a uprene sledoval ako Ezio robí dierky do kože - ak by ho proces náhodou nebol ochotný zaučiť, Ravonny sa snažil čo najviac vypozorovať. ,,Precvičovaním sa vlk zdokonaľuje?" opýtal sa Ravonny bez toho aby odtrhol zrak od vlkovej činnosti, ani nezažmurkal. Každopádne ten výrok alebo ako vlastne vôbec znel, ktorý často počul od ostatných, bolo to čo si odniesol z vlkovej poučky. Prisunutie nástroja zobral Ravonny ako povolenie, aby si aj on do bubna štuchol a veru neotáľal. Keď z nástroju skutočne vyšiel znova zvuk, čierny vĺčok tomu dal sériu jemných úderov až vytvoril nejakú kostrbatú melódiu:,,Znie to trochu ako dášť!" skonštaktoval vlkovi svoj objav. ,,Ako keď dopadá na strechu nory, obzvlášť tie veľké kvapôčky. Ty vieš aj zahrať inú melódiu, než dášť?" nebol si istý či to vôbec bolo možné, keďže ešte nezistil, že môže do bubna udierať v rôznej intenzite a rýchlosti. Hudobný nástroj ale schvaľoval. Možno nemal také vzdelanie a disciplínu, no bol veľmi ochotný sa priučiť novým veciam.

Ravonny si práve spokojne kráčal okolo, keď započul vytie a následne uvidel ten rozruch. ,,M-mami?" oči sa mu pri pohľade na zakrvavenú vlčicu zúžili. Odkedy mu mama vysvetlila koncept smrti, cítiť strach stále bolo mimo jeho možností, no uvedomoval si nebezpečenstvo. Smútok. Zmätok. Možno bez strachu nebol kompletný, tieto dve emócie ho zaliali dostatočne. ,,Čo sa deje?" zatiaľ a ak vôbec mu Bellanna poskytla odpoveď sa vĺča poobzeralo v snahe nájsť v tom všetkom nejaký zmyseľ. Zakrvavená panovníčka a ďalší, okrídlený člen svorky, ktorého len skrátka výdaval na území. Nech jeho myseľ nevedela pojať alebo to aspoň odmietala priznať čo sa tu udialo, bolo mu vnútri samozrejme jasné, že nič dobrého. ,,Počkaj, pomôžem ti," poobzeral sa po niečom čím by jej pomohol zastaviť krvácanie a ošetriť rany, i keď tých pár listov s ktorými k nej napokon pristúpil a nejako ich jej na telo poprikladal, tak ako Bellanna svoje vĺčatá učila základy liečiteľstva, sotva pomohli ,,T-takto? Je to lepšie?" márne sa pýtal.

,,Je tiež škoda," prskol; Arrakis dobre vedel, že zasiahol citlivé miesto, ,,že niekto sa nezaslúžil o svoju pozíciu a získal ju len preto, že si vrzol s niekým dôležitým," slová, ktoré samozrejme počul od jeho drahej mami. Len letmo vedel čo to slovo vlastne znamená; chlapec bol ešte decko a išlo to tak mimo jeho. ,,Ale to my nemôžme ovplyvniť. V prípade Enkida môžme len dúfať, že jeho súčasné dovednosti zatiaľ pre svorku postačia a...zaučí náš čo bude môcť," šklbol chvostom. Ravonny mal dobré predpoklady na vytrvalého a vynaliezavého rytiera ak by mu to osud alebo skôr jeho mama dopriala. Aj keď si to čierny vlk momentálne neuvedomoval, jeho život bol už od malička sťažovaný hnevom, ktorý v nej voči samotnej pamovníckej rodine pretrvával a rozhodnutiami, ktoré z neho plynuli.,,Tak ja ho idem ďalej hľadať," povedal Arrakisovi, keďže nevidel dôvod aby tu postávali a navzájom sa dráždili dokým by sa jeden druhému nerozhodli vyšklbnúť si nejaký ten kus chlpov. Niežeby bol Ravonny tak rozumný, len sa mu s ním nechcelo konverzovať.

Ravonny márne dobiedzal na mamku, aby im prezradila s kýmže sa to museli stretnúť. Netrvalo ale dlho než sa to dozvedel a chvíľu mu trvalo než rozpoznal vlka ku ktorému mierili, keďže ho naposledy videl ako malé vĺčatko. Všimol si, že má so sebou Kira. Ravonny by bol býval nadšený predstaviť otcovi svojho havrana.Na pár sekúnd mu aj oči od radosti zažiarili než sa mu tvár zvraštila do mračenia. Jedna jeho časť bola rada, že otca vidí no tá druhá si dobre pamätala ako im zmizol po väčšinu detstva zo života. A že sa Ravonny dlho po ňom zháňal než prišlo horké uvedomenie a (ne)zmiernenie, že je skrátka preč.,,Hmph!" vydal zo seba tak hlasno, aby nebolo pochýb, že to Toshi počul. Následne zafučal skôr zo zmiešaných emócií, ktoré sa v ňom miesili než aby viacej vyjadril voči svojmu otcovi nevôľu. Ravonny prešiel rovno okolo dospeláka bez toho aby mu venoval ďalší pohľad a pokračoval v onej prechádzke. Na chrbte mu sedel havran s prázdnymi svetlozelenými očami, ktorý na Toshiho zagánil, keď okolo neho prechádzali.

Ravonny zas až tak malý nebol - už mu ťahalo na jeden rok a začal dorastať do slušnej výšky. Akej až to sa jeho hráčka ešte nerozhodla. Dávalo ale celkom zmysel, že taký obor ako Ez'ikyel to tam zhora ho vnímal ako menšieho. ,,E-z-i-k-y-e-l," zopakoval jeho trochu ťažsie vysloviteľné meno, aby sa mu lepšie dostalo do hlavy a na jazyk.,,Ravonny," zdôraznil svojmu spoločníkovi, ktorý buď jeho predstavenie sa nezaregistroval alebo sa vlastne pýtal na iné detaily. Teraz, keď stál bližšie, mohol si lepšie vlkov produkt prezrieť. ,,A to môžeš vyrobiť čo chceš?" chcel ujistiť svoju domnienku, nevšímajúc si, že vlk nezodpovedal na väčšinu jeho predchádzajúcich otázok. ,,To musí byť super!" neráčil sa napokon čakať a zavrtel chvostom. ,,Ja ak by som to vedel, vyrobil by som veľa užitočných vecí! vrtel chvostom. ,,Minule som sa snažil urobiť balíček z listov na prenesenie jedla, ale nedržali pokope," posťažoval sa mu. Nakoniec sa mu podarilo nájsť nejaký kus handry zo starej lode, no tú už zväčša vlci povykrádali a on by ďalšiu už asi nenašiel.

,,Ale ja neviem nič a ty áno!" zaprotestoval, ,,takto by som aspoň vedel to čo ty," pokúsil sa utvrdiť svoj argument, aby sa z toho Enkidu nevyvliekol.,,Jeho meno je Korhu," poučil tmavého vlka, no bez toho aby pohol čo i len svalom poslal havrana opodiaľ. Prízrak nesúhlasne na Enkida cvakol zobákom, no počúvol. Mávol krídlami a vyletel nahor, zmiznúc tak z vlkovho priameho zorného pola. ,,Ánooo!" síce mu vlk ešte nepotvrdil či bol ochotný ho zaučiť, no už len, že bol ochotný si preveriť vĺčkové (ne)schopnosti bol úspech. Urobil okolo neho jedno poskakujíce kolečko návalu energie, než zastal a zaujal postoj, ktorý sa skôr podobal tomu hravému. Zadok mierne navýšený, predná časť tela trochu kleslá. Krídla mal napoly zložené a ich vonkajšia strana natočená smerom k strýkovi. Jeho póza by sa najpresnejšie dala prirovnať k sove, ktorá sa nastavila do obrannej pózy a našuchorila sa, aby vyzerala väčšie. Enkidu nemohol každopádne očakávať žiadny veľký úspech vzhľadom na Ravonnyho vek a jasné nulové skúsenosti.

,,Veru, škoda to," či už čierny vlk chcel nevôľu voči Arrakisovi zakryť alebo nie a jeho slovami si tak nenedopomáhal, ten kyselÿ pohľad a tón jeho hlasu ho aj tak hneď zo začiatku prezradili. ,,Eh...prúd vzduchu...nebol v môj prospech," poznamenal. Snažil sa vydumať dôvod prečo by mal svoje plány mu zatajiť, no buď mu v tomto.ohľade inteligencia chýbala alebo žiadny veľmi nebol. Aj tak by sa to čoskoro dozvedel ak sa mu skutočne dožičilo zaučeniu na rytiera. Škoda len, že jeho kariéra činom jeho matky bude čoskoro ukončená skôr než vôbec poriadne začala. A ak mu Arrakis chcel robiť problémy, ľahko si našiel hocijaký iný dôvod, nie? ,,Chcel som ho požiadať, aby ma zaučil na rytiera," odvetil vlkovi. Sol sa vydal podľa slov ostatných preč do sveta a Ravonny by sotva bol ochotný sa opýtať vlka, ktorý sa na nich vykašlal a náhle uráčil vrätiť. ,,Alebo aspoň základy boja, ktoré by sa mi časom mohli zísť," nie nutne na nakopanie princovho zadku, bolo to niečo o čo Ravonny získaval skutočný záujem, ktorému dopomohol Enkidu ako jeho mužský vzor.