Príspevky užívateľa

,,Nie som vyplašený," snažil sa tie slová podať pomalým tempom, no tak či onak to nepovedal práve dvakrát presvedčivo, no bol v tom kus pravdy. Správny výraz by tu skutočne bol zaskočený či prekvapený.,,Krá, krá," prisvedčil snáď Korhu, ktorý prešľapol na konári o kúsok doprava, bližšie k vlčici. ,,Ale, hmm, ďakujem," vážne si cenil, že zachytila aká nepohodlná téma mu to je a ďalej sa nevypytovala. Toto bolo ich prvé stretnutie a ak na to vôbec príde, na nejaké dôverné rozhovory bol čas. Síce to uvedomenie, že o tom vedela sa mu tiež práve nepozdávalo. Mal dve možnosti, buď toto stretnutie ukončil a pobral sa svojou cestou aka kam ho jeho nohy zavedú za zástierkou preskúmavania územia svorky alebo...,,Nejaké pekné miesta v horách, o ktorých by som mal vedieť? Alebo ich budem musieť objaviť sám?" pokúsil sa na ňu vytiahnúť úsmev. Bol členom svorky Prízračných a socializovať sa s ostatnými členmi sa patrilo. Akoby to len vo svorke vyzeralo ak by sa jeden s druhým sotva poznal? To by len ťažko fungovalo.

,,S pár už áno," odpovedal. ,,Bol som za Finnom aby mi trochu objasnil ako to tu chodí. A neskôr by som chcel zájsť za Harim, aby ma zaučil boju," prezradil mu. Stretol sa takisto aj s jeho synom, ale to sa ešte len muselo odohrať. Na to zostal na chvíľu ticho, len na neho hľadiac než náhle otvoril tlamu. ,,Vlastne, mam-" to slovo mu náhle tŕplo na jazyku, tak ho prehltol a vlčicu spomenul menom, ,,Bellanna ma ako malé šteňa zaučila základom liečiteľstva, no nedá sa povedať, že by som si bohviečo v tom veku z jej učenia zapamätal," Timovi už muselo byť jasné kam tým smeroval a keď sa už ponúkal, i keď možno len z čistej zdvorilosti, rozhodol sa to čierny vlk využiť. ,,Ak by si mi teda mohol základy pripomenúť...Zíde sa mi to ak si budem potrebovať ošetriť ranu a nikto nebude na blízku," Ravonny mu vedome ponúkal príležitosť počas jeho sústredenia na prípravu byliniek nenápadne z neho dostať nejakú tú informáciu ohľadom nedávnych udalostí z Nihilskej svorky. To znelo férovo, nie?

,,Presne tak," potvrdil mu a kútiky pysku sa mu ponadvihli. Išlo skôr o priateľské gesto než o úprimný úsmev. Niežeby nebol rád, že si ho Tulipánek pamätal,no tieto dni pretrvával takmer výlučne v melanchonickej nálade v ktorej nejaké veselšie pocity nemali priestor. Občasne sa tam primiešal a zapadol akurát hnev. ,,Áno, tam u nás," pritakal vĺčkovi, ,,ale po novom som už členom Prízračných," oznámil mu snáď akoby to bola nejaká smutná správa. Ako pre koho, všakže. Jeho smútok nespočíval v tom, že išlo o túto konkrétnu svorku, ale že to nebol Nihil. Proti samotným Prízračným nič nemal. Ravonny pohliadol na Tulipánka, ktorý i naďalej vyzeral, že by najradšej od neho zdrhol. Okrídlený vlk ho nedržal. Tí dvaja sa každopádne budú zvyknú výdavať na území svorky, keďže teraz už obaja do nich patria. Tuliipánek sa mu tak úplne nevyhne, ak by si to náhodou želal. ,,Ako sa majú tvoji otcovia?" nahodil zatiaľ čo tam na seba zízali a vlk pred ním sa pravdepodobne rozhodoval či do odcúvať do hmly alebo nie.

,,Svetluška je veľmi pekné meno," poznamenal a mysleľ to úprimne, nebol to len márny kompliment aby sa jej snáď zapáčil. Za iných okolností by bol nadšený, že mal ďalšiu rovestničku, no teraz sa na nejaké extra socializovanie necítil.,,Korhu nie je tak úplne zviera," pripustil mierne prekvapený, že sa o havrana bližšie zaujímala. Vlci ho zvykli prijať z nejakého dôvodu ako fakt i keď havran sotva pôsobil dojmom zvyčajného vtáka. I keď Svetluška si ho očividne tiež nespojila s niečím nadpozemnským. ,,Niekedy ti o tom poviem," možno. Pozrel sa na svojho havranieho spoločníka. To, že Korhu bol prízrak, stelesnenie jeho emócie strachu oddeleného od jeho tela (stále to ešte sám spracovával) nebolo niečo čo chcel roznášať do sveta. ,,Ja...!" jej poznámka a následná otázka ho zaskočila. Jeho telo urobilo pohyb dozadu akoby chcel cúvnuť, no rozmyslel si to. ,,Nie. Teda, áno, páči sa mi tu," zamrmlal, nečakal že by ho prekukla. ,,Územie Prízračných je veľmi pekné. Hory...hory sú tú majestátne a rozsiahle."

Ravonny bol príliš zahľadený do seba aby prítomnosť tej malej špiónky zaregistroval až dokým pod ňou nepraskla vetvička, ktorá na ňu čierneho vlka upozornila. Ten zastal a natočil hlavu jej smerom, zatiaľ čo havran nabral na rýchlosti a so zakrákaním urobil kolečko okolo stromu, pod ktorým sa ukrývala. ,,Hej, ty..." začal Ravonny, ale to už sama slečna vyšla von z jej úkrytu. Okrídlený vlk si ju vypočul a s niekoľko sekundovým oneskorením zareagoval. ,,Naozaj?" opýtajúc sa jej, s tónom snáď hravo si ju doberajúc. Jeho oči ale zostali matné, smutné. Každopádne jej malé pozorovanie jej príliš nezazlieval. ,,Ja som Ravonny, pripojil som sa k Prízračným z inej svorky aj spolu s otcom veľmi nedávno," potvdil jej správnu domienku a pohliadol na vlčicu či v jej výraze zahliadne...opovrhnutie? Vzhľadom na jej otázku teraz však pochyboval, že sa dopočula o udalostiach, ktoré sprevádzali ich príchod. ,,A toto je Korhu," hlavou kývol vlk na havrana, ktorý teraz sedel na konári blízko vlčice a pozoroval ju.

Tej nešťastnej témy sa nebál, no pochopiteľne mu nebola príjemná. On sám mal niekoľko otázok, ktoré by mu snáď vniesli určitý pokoj, no vlčica, ktorá ich mohla zodpovedať tu nebola. Nie, tá ich opustila ktoviekde aj s jeho bratom. ,,Hmm," zamrmlal len na jeho slová, jasné, že sa vlk chce k tej téme hneď zo začiatku dostať. Ravonny sa tomu skrátka nevyhne. Zbytočne dúfal. ,,Všetko je fajn," odvetil s prikývnutím hlavy. Čo iné mu mal povedať? S Timom si neboli ani zďaleka tak dôverný, aby sa mu Ravonny mohol o svojích emóciach vyrozprávať a ani by si to neželal. Odmysliac si ten výlev na Ostrovčeku pred svojím otcom, okrídlenému vlkovi sa nechcelo viac rozoberať ten chaos pocitov, ktorý sa v ňom výril, no poväčšine úspešne potláčal za akési dvere. ,,Len..celý život som žil v Nihile. Je ťažké si zvyknúť," rozhodol sa napokon mu povedať. Nebolo to nič nezvyčajné, predsa. Nebude sa tým slovám venovať príliš veľa pozornosti.,,A tebe sa ako darí?" zahovoril to hneď na to podobnou zdvorilostnou otázkou naspäť.

Z Ravonnyho sa stal niečo ako workaholic až na to, že žiadnu prácu nemal. Príprava na povolanie by sa ale dalo považovať za prácu. Už medzi druhým a tretím rokom si bude musieť oficiálne vybrať svoju profesiu a vykonať skúšku na aestu, bola preto potrebná adekvátna príprava. Niekedy, keď sa na to bude cítiť alebo skôr keď sa k tomu donúti, musel Ravonny skočiť za bojovníkom svorky aby ho čo-to zaučil, síce ešte stále nebol pevne rozhodnutý, že sa chcel vydať týmto smerom. Nateraz sa prechádzal po ihličnatom lese, hlavou k zemi trénujúc svoj ňufák a tichú chôdzu, tak ako mu Finn pokynul. So stopovaním mu to celkom išlo, no tá chôdza bola náročnejšia úloha. ,,Ti..mothée!" čierny vĺčok zostal zamrznuto stáť, keď sa k nemu dostavila známa tvár. ,,Zdravím," odkašlal si, aby napravil to zasekávanie v reči, ktoré na neho prítomnosťou Tima doľahlo. ,,Už to je nejaká chvíľa čo sme sa videli naposledy," pokúsil sa pousmiať, no ťažko povedať či sa mu to podarilo. Síce odvtedy vyrástol, stále sa cítil ako to malé vĺča. Premýšľal, premýšľal asi akým smerom táto konverzácia povedie. Určite sa bude zaujímať o moju matku a jej činy-

Ravonny na otázku svojho otca nezareagoval a nedal inak najavo, že si bol vedomý jeho prítomnosti. Namiesto toho spustil cez slzy sériu popretŕhaných slov, ktoré miestami boli ťažké porozumieť. ,,Chcem naspäť svoju rodinu!" fňukal. Mama a jeho dvaja súrodenci zmizli niekde do hája a nebolo isté, že ich niekedy vôbec ešte uvidí, pričom bol podstatní fakt, že tu neboli teraz a všetci pohromade, tak ako aj Fäoline, ktorá bola aspoň vedľa v súsednej svorke. ,,Chcem späť domov!" z ktorého bol tak náhle vytrhnutý, inak by to všetko za isto nebral tak zle ako teraz. Áno, v opačnom prípade by sa dostavila melanchonia, no spolu s ňou zmierenie nad nešťastnou situáciou, ktorá ho postihla. Daná udalosť, ktorá bola spúšťačom však toto pomalé rozpadnutie sa pomysleného domu ale neumožňovala. Nie, ten sa zrútil dole v priebehu pár minút. ,,Ch-chcem Giuseppe...a...Enkida...a....a...." s poslednými nevykoktanými slovami mu z čela padli posledné kvapky krvi, ktoré krátko na to zaschli na zemi spolu s jeho slzami.

,,Ja..." bolo na ňom vidno, že sa mu práve dvakrát do toho nechcelo. Dobre, celkovo sa na spoločnosť tieto dní necítil, no v tom nebol ten kameň úrazu. Obával sa snáď, že ak sa priblíži príliš blízko k hraniciam, ucítil by neodolateľné nutkanie odísť? Kam by vôbec išiel? Vedel, že žiadna svorka by nenapravila jeho smútenie za Nihilom a jeho rozpadnutej rodine, pričom tuláctvo mu bolo cudzie. ,,Tak dobre," prikývol skôr sám sebe než Finnovi, ,,bude dobré vedieť kadiaľ presne vedú hranice svorky," ktorej bol členom a ktorej členom aj zostane. Krídlom mu pokynul, nech teda vedie a následne sa pohol do kroku za ním. ,,Prejdeme celé hranice alebo len ich časť?" ak celé, tak to ich potom čakala dlhá cesta. Cez hory. Namáhavá cesta. Ravonny pohliadol na vlka. Keď už spolu strávia prechádzkou, ktorá sa nebude toľko týkať učenia, možno by sa čierny vlk o ňom mohol niečo viac dozvedieť. Finn vyzeral byť zaujímavá osobnosť. O čom by sa ale len tak rozprávali? Nateraz tak Ravonny zostal ticho.

Nechcel snáď Enkidu stráviť čas so svojím (ne)synom? Enkidu by mal byť nadšený, že to bol práve on za kým mladý Ravonny prišiel aby ho zaučil rytierstvu. Niežeby ten mal veľmi na výber. ,,Mama ma učila loviť ryby," odvetil nesúhlasne, dnes bol strýko plný nesprávnych faktov! Ale čierny vĺčok nemal problém ho v nich opraviť. ,,A potom, keď som už vedel lietať, som sa ich naučil sám loviť zo vzduchu, ako tie veľké vtáky!" techniku si vlastne odpozoroval od nich, s tým že Ravonny používal tlamu namiesto flexibilných prstov a drápov aby rybu schmatol do svojho zovretia.Takmer sa zachichotal, keď ho Enkidu šťuchol ňufákom sem a tam aby napravil jeho prazvláštnu pózu. Jeho nasledujúcu úlohu vykonal vlastne celkom dobre - jeho telo sa vymrštilo vpred a prekonalo slušný úsek, labami pridláviac k zemi kameň, ktorý sa beznádejne stal jeho obeťou. Lov rýb ho v tomto pomerne pekne vytrénoval, a nezabudnime na hrátky so súrodencami! ,,Urobil som to dobre?" otočil hlavu na strýka, aby mu podal nejaký feedback.

Ostrovček bol malý kus pevnej zeme s pár stromami a kríkmi, ktoré ho ale slušne zakrývali. Až na fakt, že to bolo dostupné miesto izovolované od pevniny vodou nebolo na ňom nič zaujímavé. V korune stromov zažiarili zelené oči. Ravonny bez väčších pohybov očami skúmal siluety porastu. To ticho a samota ostrovčeka sa k nemu začala dostávať. Zízal do tmy, zbierajúc sa v ňom hnev, ktorý sa začal drať na povrch. Naštvane kopol do kameňa, ktorý sa odrazil od stromu a udrel ho do čela. Ravonny inštinktívne stiahol hlavu medzi plecia a pootvoril jedno z očí, ktoré pri tom zavrel zatiaľ čo cez to druhé mu stiekol pramienok krvi. Bolesť, ktorá mu teraz pulzovala hlavou akoby rozrazila mentálne dvere, ku ktorým predtým zahodil kľúč. Bolo to len otázkou času, kedy všetky tie slzy, ktoré tak snaživo potláčal odkedy bol pokus o atentát spáchaný sa vydrali na povrch. Capol tak na zadok a no...Rozreval sa.

,,Asi nie," odvetil váhavo. Ak by mu predsa len niečo napadlo, skrátka sa ho môže zase opýtať neskôr, nie? Nateraz mal dosť toho čo si bolo treba zapamätať a učiť sa - zvyknúť si na používanie správneho postoja, trénovať svoj sluch, rozoznávať pachy zvere, naučiť sa tichej chôdze a možno sa pozrieť aj na výrobu zbrane. Ravonny sa v zbraniach nevyznal a úprimne tak veľmi nepochopil rozdiely, ktoré mu Finn vymenoval a popísal. Inak by sa opýtal na to čo je ten ťažký kov a z kadiaľ ho získať. Viac menej tak príkývol vlkovi hlavou, že rozumel a možno tomu aj skutočne porozumie dovtedy, než si sám nejakú vyrobí. Parožie toho nimloga síce bolo majestnátne a symbolom sily, no Ravonny okrem toho, že sa mu nepáčila ich červená farba, nepredpokladal, že by sa mu ich podarilo získať. Musel by si tak vystačiť s klasickými jeleními parohami. A potom by si to len obmotal a prepojil s kožou tak ako Finn a ozdobil si to s nejakými maličkosťami, ktoré by našiel aby nevyzerala príliš prázdne. To znel ako slušný plán.

Síce jeho myseľ a telo nasledujúcu noc prosíkalo o spánok, bola stále noc, keď sa po pár hodinách zobudil. Pokus naspäť upadnúť do ríše snov sa skončil neúspechom; Ravonny zízal nejaký ten čas na stenu nory, než sa potichu zodvihol zo zeme a pri odchode von sa obzrel za seba či nezobudil svojho odfukujúceho otca, ktorého silueatu matne rozoznal v tme. Nevedel následne kam išiel, keďže to tu ešte nepoznal a nechal sa tak riadiť pachom až naďabil namiesto, ktoré mu prišlo ako vhodné miesto na nespavé, osamelé vyčkanie rána. Rozhodol sa k ostrovčeku preplávať než použiť svoje krídla; prišlo mu, že studená voda mu padla vhod na osvieženie jeho tela a donútila prebrať jeho otupené zmysly - tieto dni sa Ravonny vkuse cítil akosi prázdno, snáď akoby sa vznášal mimo svojho tela. Tichou nocou sa až na občasné zahúkanie sovy v diaľke sa teraz ozýval žblnkot vody, keď čierny vlk labami naručoval jej povrch. Zakrátko vzdialenosť medzi brehom tmavozelenej planiny a ostrovčekom preplával a vyliezol z vody na jeho pevnú zem.

Pri pohľade na podávaný prívesok sa mu v tvári takmer zračilo akési zamračenie. Jeden sa vskutku mohol v ten okamih obávať, že prívesok odhodí naštvane preč. To sa ale nestalo a len ho s akousi neochotou prijal. ,,Vďaka," zamumlal zdvorilo vlčici a pri slove rodina ním nebádateľne škblo. S jeho nešťastním nemala nič spoločné a mal by byť rád, že im bola ochotná poskytnúť nocľah a miesto vo svorke. Bolo však ťažké cítiť momentálne vďaku, keď sa vĺča nachádzalo pod hladinou vody negatívnych emócií, ktoré plynuli z rozpadnutiu sa rodiny a náhleho, núteného opustenia rodného domova. S tým sa niesla prirodzená neochota prijať Prízračných za svoj domov, no nech už boli jeho pocity akékoľvek, bol teraz členom ich svorky. Prívesok si poslušne prehodil na krk a zodvihol hlavu k tým dvom, ignorujúc slová Finna: ,,Tak teda...ja si pôjdem ľahnút. Ak môžem," nech ho už zajtra čakalo čokoľvek a že veru nebude vedieť, kde sa mal čo i len posadiť, nateraz si bol dobre vedomí, že potreboval dobre vyspať.

,,Hmm," zamrmlal len na otcove slová. Jeho sestra mala však iné plány. Pociťoval nutkanie jej to zazlievať, no ku koncu jej to nemohol mať za zlé. ,,Sera!" vyhŕkol a roztiahol krídla, snáď aby sestru nasledoval a na sekundu mu to skutočne napadlo. Nechcel prísť aj o ňu; to by radšej opustil aj svojho otca, ktorý ho už raz sklamal. Jeho nohy sa ale od zeme neodlepili a on len nešťastne hľadel, ako jej silueata mizne v diaľke na oblohe. Seraphina vyjadrila jeho myšlienky takmer perfektne. Ravonny zodvihol hlavu a zadíval sa otcovi do očí:,,Má pravdu...toto všetko, je vaša vina," zmohol sa len cez slzy, ktoré sa mu zas a znova tlačili o očí, no odmietal sa tu pred tými dvoma cudzincami rozplakať. Ako sa otcovi otočil chrbtom s hlbším nádychom párkrát zažmurkal aby ich zahnal preč z očí. ,,Poďme," povedal Finnovi a pohol sa s nimi vpred. Mušla, ktorá mu vysela na krku ho pri kyvácaní z chôdze začala dráždiť. Zamračil sa a labou si ju strhol dole, následne ju odkopnúc cez močiare niekde do vody, kde sa ponorila na dno.