Príspevky užívateľa

Keďže si syn a otec museli navzájom veci vyrozprávať a Ravonny mu ochotný odpustiť jeho neprítomnosť po väčšinu štenací dní, mužským vzorom sa pre čierneho vĺčka stal Enkidu. Nebolo tak prekvapenie, že Ravonny pomerne čaato vyhľadával jeho spoločnosť - a tentokrát to bolo o to významnejšie, lebo ho chcel poprosiť aby ho zaučil na rytiera. ,,Enkidu! Enkidu!" zjačal na neho z oblohy, keď ho zazrel a o chvíľu už prudko pristál na bok od neho, až kúsky porastu vyleteli do vzduchu. ,,Strýko Enti, hľadal som ťa!" povedal mu ak by to už náhodou nebolo jasné, ,,ty si rytier a aj ja by som chcel byť rytierom! Prišiel som sa tak opýtať či by si ma zaučil," s očakávaním k nemu mladý samec, ktorý už slušne nabral na výške, zodvihol oči, ktoré priam žiarili. Bol by veru sklamaný ak by v jeho odpovedi zachytil čo i len náznak ,,nie". Za chrbtom Enkida sa vynoril havraní prízrak, ktorý dospeláka pozdravil jednoduchým ,,krá!" a zostal sa vznášať vo vzduchu viac menej na jednom mieste vedľa Ravonnyho hlavy, sledujúc Enkida prázdnymi zelenými očami.

Ravonny počul o princovi sotva dobrého slova zo všetkých strán a bol pripravený sa na neho oboriť, najmä za šikanovanie jeho súrodencov. Spomenul si však na slová Giuseppe, že sa k nemu mal chovať slušne a pokojne. To sa len ťažko dodržiavalo tínedžerovi, ktorý mal toľko energie, že ju mnohokrát bolo ťažké udržať. Myšlienka, že ich interakcia skončí v pozitívnom svetle bola nepravdepodobná; skôr na ňom Ravonny po prvýkrát odhalí svoju mágiu. Ale nepredbehujme. ,,Moja chyba," odvetil zarazene, keď spočiatku zachytil jeho hlas, ,,máte veľmi podobné farby, z diaľky" pokrčil ňufákom nad týmto neželaným, no nevyhnutným stretnutím. Nachádzali sa v rovnakej svorke, strávili čas na tom istom území. Bola to len otázka času, dokým sa stretli tvárou v tvár. Bolo vlastne udivujúce, že sa tak nestalo skôr. ,,Zdravím?" na pozdravy asi už bolo trochu neskoro, ,,takisto," odvetil Arrakisovi prekvapivo úprimným tónom. Presne tak, bol rád, že sa stretli aby sa mu Ravonny mohol zahryznúť do zadku!! Prekvapivo videl násilie ako vhodné riešenie. Ale to by Giuseppe rozrušilo a on by jej to úmyselne neurobil, pokiaľ si o to vlk pred ním nezažiadal.

Spracovanie zvieracej kože bola dovednosť, ktorá bola medzi vlkmi nevýdaná. Nebolo tak divu, že činnosť vlka tak upútala pozornosť Ravonnyho, v ktorom kvitala prirodzená zvedavosť. Bez povšimnutia tak chvíľu postával neďaleko a nechal vlka pracovať, oči pomaly až vyguľujúc nad tým čo s kožou robil. Netrvalo dlho, dokým sa dospievajúce vĺča sa rozhodlo získať informácie z prvej laby. ,,Hej!" zvolal na vlka, snáď aby mu niekam nezdrhol a Ravonny priskackal bližšie. ,,Zdravím," síce jeho matka samotná na štyri vĺčatá mu nedodala takej disciplíny a chovania, ktoré bolo vyžadované spoločnosťou, mal v sebe trochu slušnosti. ,,Čo to robíš? Prečo to robíš? Ako si sa to naučil? Naučíš ma to ti- Woa, ty si zblízka ale veľký!" uvedomil si vĺčok náhle s údivom a ponadvihol hlavu, aby pohľadom vyhladal kde až vysoko sa vlastne nachádzali jeho oči. Hlavu naklonil do strany, snáď akoby na neho z toho uhla lepšie videl. ,,Ja som Ravonny, nepamätám si, že by som ťa tu ešte videl," poznamenal. Takého obra by si určite zapamätal, tým si bol istý!

Ak niekto tvrdil, že miešanie spoločenských vrstiev nikdy nedopadlo dobre - možno práve oni dvaja budú tou dvojicou, ktorá bude toho tvrdým príkladom. Jeden by si želal, aby tomu bolo opak, no to sa asi jedine dialo v rozprávkach na dobrú noc. Na blízku ale nebol nikto, kto by im o tom tvrdo varoval - a zobrajúc do úvahy ich tajné stretávky, pochopili by to vôbec? Minimálne Ravonnymu by to išlo ťažko do hlavy. ,,Myslíš?" spýtal sa jej pochybovačne. Len pozrite, ako nakoniec dopadol Rómeo a Júlia.,,Moja mamka je na tú tvoju pekne nadurdená," sotva o nej hovorila v dobrom. Pozoroval na vlčici, že si jej slovami náhle nie je taká istá. Prečo by to potom vôbec spomínala? Hmm. ,,Hej no. Ale aj tak by som ťa radšej takto z času načas výdaval, i keď potajomky," labou šťuchol do balíčka, ktorý sa stále nachádzal pred nimi:,,Daj si alebo si ich aspoň potom zober so sebou," obloha sa pomaly farbila do večerných odtieňov a oni sa budú musieť pobrať naspäť na územie, predstierajúc voči sebe nevôlu tak, ako to zariadili ich matky.

Hlas jeho mami zanikol vo vetre a jej zúfalý výkrik tak vyšiel nadarmo. Ravonny i naďalej prudko klesal dole, než v pomerne nebezpečnej vzdialenosti od zeme úsudil, že prišiel čas na zahájenie druhej fázy jeho triku. Prudko mávol krídlami a pokúsil sa v tej vyvinutej rýchlosti urobiť spomínaný kotrmelec, jeho krídla ale boli príliš ešte slabé a nevystáli to. Chytil ho do nich silný kŕč, ktorý spôsobil, že sa zrútil priamo do rieky. Aspoň ho ten kúsok spomalil a náraz tak nebol až tak tvrdý. ,,Aaaaaah!" jeho telo na pár sekúnd zaliala hladina rieky, než hlavou prerazil vodu a labami zabral smerom k brehu. Úspešne sa vyštveral nahor. Liala z jeho srsti voda. Ravonny čoskoro dostane od jeho matky drahocennú lekciu a dá mu to do podvedomia sa zamyslieť nad svojou osobnosťou. ,,No dobre, mal si pravdu," povedal havranovi, ktorý teraz stál na kameni na brehu a čistil si perie. Prízrak chovanie vtáka napodobňoval takmer bez chybičky. Ravonny sa nikdy hlbšie nezamýšlal nad tým, čo bol havran vlastne zač. ,,Ale že to nevyšlo dnes, neznamená, že to nevyjde nabudúc- ouch, ouch," zafňukal, keď mu telom prebehla ostrá bolesť.

V ich veku si ešte neuvedomovali, že sú z dvoch rozdielnych svetov - Giuseppe bola princezná a čoskoro zahltená náležitými povinnosťami, pochádzajúc navyše z rodiny, ktorá tú Ravonnyho len sotva vedela vystáť. Čierny vlk bol vynaliezavý vĺčok, no chýbalo mu adekvátne vzdelanie, ktoré by mu umožnilo zaradiť sa duševne do vyšších rád. Bolo otázne či to ich priateľstvo dokázalo časom vystáť. ,,Máš pravdu! Aj im to veru poviem," následne ho ale svojimi slovami prekvapila. ,,Si si istá, Peppe?" spýtal sa na jej slová do boja. On bol predtým ten, čo bol pripravený si to nakráčať k rodičom a povedať im čo si o tom celom myslí - v skorom veku sa ako vĺča ani trochu neštítil povedať všetko a presne čo mal v hlave. Povedzme ale, že aj vďaka jeho kamarátke sa naučil uvážiť, kedy bolo lepšie si niektoré názory nechať sám pre seba. ,,Čo keď...čo keď nám potom dajú takého zaracha, že sa neuvidíme aj rok?!" akoby to bol ten najväčší problém. Ach, tá detská nevinnosť.To by Ravonny veru nechcel.

,,Hej! Počkaj na mňa!" vyhŕkol na svoju sestru nadšene skôr než ich drahá matka stihla dopovedať jej posledné slová a skočil za ňou so zásadným rozdielom, že on už vedel čo robiť. Nasledoval jej príklad a s poloroztvorenými krídlami klesal za ňou dole, na čo zvízkol a nechal sa spolu so sestrou vyzdvihnúť vetrom späť nahor. Krídla teraz majestátne roztiahnuté, jeden mohol obdivovať krásu ich mohutnosti a jednotlivých čiernych, lesklých pier. Ako sa tam dvaja súrodenci vznášali na oblohe, bolo jasne vidieť, že Ravonny sa naozaj lietať učil. Síce s ním vietor ešte do strán kyvácal, držal sa a pohyboval vo vzduchu omnoho stabilnejšie než Seraphina. So širokým úsmevom mávol krídlami aby nadletel na Seraphinu:,,Pozri, pozri! Vidieť z tadiaľto celéee územie!" toto bolo vlastne prvýkrát čo Ravonny lietal takto vysoko. Čoskoro sa k dvojici pridal aj havraní prízrak, ktorý sa spočiatku ako rozmazaná šmuha objavil v diaľke pred nimi. ,,Aha! Aj Korhu sa k nám pridal!" čierny vlk sa nevedel momentálne ustáliť na mene.

,,Áno, je niečo ako náš strýko!" pri zmienke o vlkovi sa vždy rozžiaril, ale nie tak ako ohľadom tejto vlčice. Samozvaný strýko sa stal skutočným strýkom, viacmenej. Natočil ucho k nej, keď sa k nemu naklonila. ,,Woa, kiežby aj ja som ho stretol!" odvetil rovnako tlmeným tónom akým ona. ,,Si si istá? Mama mi povedala, že sme každý iný," alebo tak nejak. Vtedy u tisícročného stromu, keď spoznal havranieho prízraka. Bol prekvapený sa takto dozvedieť, že by sa mýlila. ,,No, neviem. Veľmi som sa s ním ešte nerozprával," priznal. ,,Mám pocit, že sa odo mňa očakáva, akoby som mal zabudnúť, že niekde bez slova zmizol po väčšinu môjho detstva," posťažoval sa jej; nikomu inému nemohol. ,,Nepáči sa mi to," zafučal. V tomto svete sa ale nanešťastie vlk bez daddy issues nezaobišiel a to ešte Ravonny netušil, že sa k nim čoskoro pridajú aj mommy issues. Čierny vlk by rád veril, že sa aspoň na jeho súrodencov dá spoľahnúť, no v poslednej dobe si ani tým nebol už tak istý. Aspoňže mal Giuseppe. Však?

Šteňatá dorastali do dospievajúcich, detské hrátky sa končili a bolo im naznačené, že by sa mali zamyslieť nad tým, ktorým smerom sa v ich živote poberú. Mamka, ktorá bola na ich výchovu sama, nemala tú možnosť v ňom zapáliť záujem o liečitelstvo. Dávalo tak zmysel, že Enkidu, ktorý sa stal dôležitým mužským vzorom v jeho živote, upútal tak čierneho vĺčka rytierstvom. Keď už bol Ravonny donútený sa nad tým viac zamyslieť a dozvedel sa od ostatných viac informácií, záujem o toto povolanie začínalo byť u vĺčka úprimné. Rozhodol sa tak svojho tak nejako strýka vyhľadať, aby ho zaučil. ,,Enkidu?" ozval sa, keď zachytil v diaľke tmavú, hnedú šmuhu a zrýchlil do klusu, aby sa mu nestratil z dohľadu. Vietor dnes nebol v jeho prospechu a jeho ňufák ho tak nevaroval pred snáď nevítaným, no jedného dňa nevyhnutným stretnutím. Ravonny bol zavedený až ku jaskyne, na čo hopol dovnútra, no nikoho tam nebolo. Huh, kde len mohol zabočiť? Aspoň čierny vlk tak objavil toto miesto. Bolo tu príjemne chladno.

Už jej chcel od nadšenosti pritakať a opísať krásy sveta z oblohy, no nechcel aby bola smutná. ,,Nejako to vymyslíme, Peppe," prisľúbil jej. Vo svete v ktorom existovala mágia a rôzne iné vymoženosti muselo existovať riešenie, ktoré by umožnilo vlčici si aspoň raz zalietať. Tak, ako jej aj vtedy povedal, keď sa dvojica po prvýkrát náhodne stretla u prameňa rieky. ,,Samozrejme, že nie! To by som sa neodvážil," zaprotestoval, ,,vo svorke niet lepšej spoločnosti než ty!" spomienkou svorky nechcel povedať to čo by si vlčica z toho mohla vziať, ale hej no, rebelstvo proti jeho matke v podobe výletov ďaleko za hranice svorky mu na um nezišli a iných rovestníkov tak nespoznal. ,,Tak dlho sme sa nevi- nerozprávali..." bolo horkosladké ako blízko sa jeden k druhému vždy nachádzali a pritom si sotva mohli venovať pohľad. Na druhej strane potom tieto stretnutia boli viac vzrušujúce, lebo zakázané ovocie predsa chutí najlepšie. ,,...že určite máš toho veľa nového!" týmto ju vyzval, aby mu to všetko zdelila. ,,Ah," hlesol náhle a kyvácanie jeho chvosta spomalilo, ,,vedela si, že Toshi, môj otec, je späť? Ale o tom ti bližšie poviem inokedy."

,,Ja ti vravím, že to výjde," obzrel sa Ravonny za prízrakom havrana, ktorý plachtil po jeho boku. Dvojica sa vznášala vysoko nad územím, omnoho vyššie než by ich drahá mama (či otec, ktorý sa uráčil vrátiť naspäť s pomysleným mliekom) schválila, no trochu neposlušnosti bolo v ich veku prirodzené. A nemusel to ani robiť centrálnu povahovú vlastnosť ako jeho sestra Faoline. ,,A keď nie...čo je jedna modrina naviac?" vĺčok sa vo vzduchu zakyvácal ako od vzrušenia máchol krídlami pri myšlienke na letecký trik, ktorý sa práve chystal uskutočniť. Dobre síce vedel, ako tvrdá zem bola, vlk, ktorému sa strach doslova vznášal mimo jeho tela si neuvedomoval reálne nebezpečenstvo. Plán bol jasný - veľkou rýchlosťou sa rútiť dole, tesne nad povrchom rieky zabrzdiť klesanie a urobiť kotrmelec vo vzduchu. Ani zďaleka na to jeho krídla ešte nemali dostatočnú silu a on letecké skúsenosti. Havran sa zdal mať námietky, no nijak vĺčaťu v prevedení jeho triku nebránil. Ravonny stiahol krídla k telu. ,,Wohoo!" rútil sa dole.

Objatiam od vlčice sa nikdy nebránil a tiež ho vždy tešilo, že stále má za uchom jeho černé pero. S reakciou vlčice bol nanajvýš spokojný. ,,Zabralo to veľa precvičovania, ale bola to len otázka času," možno mu niekedy chýbala disciplína, no muselo sa uznať, že bol učenlivý a vytrvalý. Úsmev mu na okamih zamrzol na tvári. Nielenže Arrakis nenechal jeho súrodencov na pokoji, ešte aj ich mamky mali so sebou nejaký problém. Ravonnyho zaujímalo, ako sa k tomu všetkému staval Toshi, ale to by sa musel čierny vlk so svojím otcom rozprávať. Odpustiť mu, že ho opustil po väčšinu jeho doterajšieho detstva nebolo jednoduché. Ach, tie emócie. Aj bez strachu boli príliš kompletné. Takže jahody. ,,Do budúcna si to už zapamätám," trpké témy nateraz bokom, už aj tak sa na nich s Peppou kvôli rodinným dramatom stretávali pomálu. ,,Ha- ale vôbec!" pokúsil sa brániť, no nemohol poprieť, že ho vlčica prekukla. Aspoň z časti...Mamka bola niekedy ako sokol. ,,No dobre, tak trochu! Ale to len preto, že si to ty, Giuseppe!"

Keď sa dostavil na miesto stretnutia, vlčica na zemi sa už po ňom obzerala. Toto bolo po prvýkrát čo by ho uvidela lietať - vedel to už skôr, no nechcel sa jej ukázať dokým jeho schopnosti neboli hodné jej očí. ,,Hej, Peppe, tu hore," chcel ju prekvapiť a nemohol si pomôcť než predviesť cool príchod. Hneď ako na neho (pravdepodobne) zodvihla hlavu, urobil hlavou dole špirálu a piesok sa zodvihol pod vzduchom jeho krídiel, keď pred ňou pristál. Na zem položil balíček, ktorý zvieral za koniec v tlame. ,,Cestou sem som nám zohnal menšiu desiatu. Zabudol som čo máš vlastne rada, tak som zobral zo všetkého trochu. Uchmatol som nám z nory kúsok zajaca a dokonca sa mi podarilo vyloviť z rieky aj rybu! S mokrými krídlami sa ťažko lieta, heh..." ňufákom preskúmal obsah balíčka, ,, a oh, jahody. Našiel som v zelenom lese neďaleko tisícročného stromu porast jahôd, zdá sa, že o ňom ostatní nevedia. Niekedy ťa tam zoberiem, ale nikomu o tom nehovor, lebo nám ich všetky vyžerú!" skončil jeho rapotanie a široko sa na samicu pred ním usmieval, chvost mu šklbúc zo strany na stranu, čakajúc čo povie na toto menšie prekvapenie.

Nebol by to Ravonny ak by sa pred svojími súrodencami a dokonca si aj drzo dovolil pristáť priamo do cesty Fäoline potom čo roztiahol krídla a nadvihol sa nimi v krátkom, no pomerne slušnom prelete do vzduchu. ,,Ja som sa učil lietať aj sám!" švihol na sestru chvostom a odcupital kupredu, aby sa dostal do bezpečnej vzdialenosti od jej hravých zuboch. Musel ale uznať, že to bol významný moment, ktorý bral, že poletí oficiálne. Naplno roztiahol krídla a pohľadom si prezrel jemne risujúce sa svaly, ktoré sa mu na nich vynímali. Časy, keď nimi mohol trepať bezúspešne ako kurča a nenadvihol by sa nimi ani o centimeter, používať ich len na vyjadrovanie svojich emócií či hádzanie majestátnych póz pred určitou dámou z panovníckej rodiny už boli za ním. Pristúpil ku soche a nadvihol hlavu:,,Mami, a to ju kto postavil? Kameň sa tvarovať nedá! To niekto má takú mágiu?" a nebol by to taktiež on, ak by nemal hneď niekoľko otázok narozdiel od jeho súrodencov, ktorých svet a ako fungoval očividne až tak nezaujímal.

Možno by sa nad bratovými slovami urazil, keďže jeho tón naznačoval, že spochybňoval jeho test odolnosti. Jeho myseľ ale určila za prioritu pozornosti loď a nezostal priestor na iné myšlienky. Ravonny nenechal na seba dlho čakať a nasledujúc príklad jeho brata aj on strčil hlavu dovnútra tak prudko, až si takmer udreli navzájom pysky. Svetlo nedosahovalo tak ďaleko akoby si želal a neposkytovalo im tak jasný obraz čo sa vnútri nachádzalo. Ale veď oni to už čoskoro zistia! Ak by to bolo čisto na Ravonnym, ten by si tam už nakráčal, nechal sa ale držať späť jeho opatrnejším (a rozumnejším) bratom. Havran odpovedal na položenú otázku natiahnutím krkom a párkrát zakrákal, na čo urobil pár skokou bližšie k dvojici. ,,Na vrchu je vraj nejaký zvlášťny, rozrápaný had!" preložil vĺčok Duinimu, tým sa myslelo staré, rozpadávajúce sa lano, ktoré už sotva držalo pokope. ,,Ale inak je to samé...toto!" labou podupal na drevené dosky nasiaknuté vodou. ,,Dovnútra nevidieť, je tam pár dier, no veľká tma."