Príspevky užívateľa

Keď sa ujasnilo, že súrodenci sú na strane jeho plánu, zatiaľ čo oni odviedli strýkovu pozornosť, on to skackajúc zobral oblúkom aby zaútočil na vlka zozadu. Lebo to určite neočakával, všakže! Ravonny sa vrhol po jeho zadnej nohe aby ho zdržal na mieste. ,,Mám ťa!" vypískol, hrdý sám na seba, že umožnil svojim súrodencom dospelého vlka dobehnúť a svojmu bratovi zahájiť útok. ,,Duiny, telaz! Teraz! Kusni ho!" pobádal svojho Aiduiniho, na nejaké dlhšie vetové konštrukcie nemal čas. Netušil ako dlho dokázal svojho strýka zdržať. Jeden dobre vedel ako ľahko by Enkidu zotriasol kebyže naozaj chcel, no, ale to čiernemu vĺčaťu sotva mohlo dojsť. ,,Áno, my to dokázať!" hrdo zavyl, keď nad ním zvíťazili. No to už aj hneď útočil naspäť a vĺča už aj zdrhalo preč aby babu neschytal on.Ak sa náhodou ich maminka blížilia k scéne diania, rozhodol sa to Ravonny ešte okoreniť:,,Fao, UTEKAJ!" zvreskol na svoju sestru. Lebo keď mal Enkidu zažiť búrlivé vody, ktorými ich mama bola keď išlo o jej drahé deti, nech ich zažil poriadne.

,,No...ja neviem. On jedného dňa preč a už sa viac nevlátil," labou si utrel ňufák. Čo ak to bolo preto, že ho vtedy nenašiel dostatočne rýchlo a tak si Toshi nemyslel, že mu stálo za to sa vrátiť? V hlave vĺčaťa bolo pomerne ľahké dojsť k takému záveru. Ravonny sa pozrel na pero, ktoré mu jeho spoločníčka ukázala a musel uznať, že bolo veru zlomené. ,,Stále to ale dosť bolelo!" argumentoval, ,,je to to isté, ako keby si mi vytlhľa kus srsti," musel jej objasniť, keďže sa nezdalo, že by to tá slečna chápala. ,,Hľa," išiel jej znázorniť správne a jemnejšie čístenie. Ňufákom si prehrabol perie aby našiel jedno, ktoré si už nezaslúžilo svoje miesto na jeho krídlach. Nepodarilo sa mu také objaviť a tak sa rozhodol schmatnúť nejaké zdravé. Pohľadom sa ujistil, že mu vlčica venovala pozornosť a následne si pero šikovne čístým pohybom vyšklbol. Samozrejme to pocítil, ale nebolelo to tak ako keď mu ho vytrhla ona. ,,Na, móžeš si ho nechať," podal ho vlčici a čakal či si čierne, nezlomené pero zoberie. Jemu bolo na nič.

,,Vidíš ho?" opýtal sa Faoline, spoločne sa nakláňajúc na vodu, než sa vlčica "rozhodla" pozrieť ešte bližšie a ponorila čumák do vody. ,,Tati, my vieme, že ty vo vode tak ty už môžeš von!" súhlasil so svojou sestrou. Pošmykla sa mu však noha na klzkej tráve zmáčanej vodou z rieky a márne sa snažil inštinktívne trepotať krídlami aby sa udržal na brehu -,,Íiii, je studená!" napodobnil piskot jeho sestry, keď sa jeho hruď ponorila. Jeden mohol byť rád, že bolo krátko po zime a teplota nebola ideálna na kúpanie, inak by si aj šiel zaplávať. Niežeby jeho snaha sa vyštverať naspäť na pevnú zem bola na niečo dobrá; pod váhou premiestnenou do prednej časti jeho tela mu na mokrej tráve skĺzli aj zadné nohy a zaraz aj skončil vo vode spolu s jeho drahou sestrou, ktorú neúmyseľne strhol svojím krídlom. Žblunk! ,,AAAAAA!" zjačal, na čo do seba len naglogal trochu rieky, ,,je studhená!" zachrčal s vodou v hrdle, bezúspešne máchajúc labami proti prúdu rieky. ,,Pomhoc!" nebál sa samozrejme, nebola príjemná teplota vody.

Zjavila sa pri nich vlčica posiata kvetmi čo hneď zaujalo Ravonnyho pozornosť a už sa to hneď ponáhľal okomentovať, nevšímajúc si tak jej poznámku. Zareagovala na ňu jeho sestra, ktorá na seba očividne prevzala rolu ich hovorcu a čiernemu vĺčaťu to neprekážalo, keďže on mal dôležitejšie veci ku ktorým bolo potrebné sa vyjadriť. Jej korunku si taktiež povšimol, no tá ho až tak netrápila v porovnaní s kvetmi. ,,Vy máte ale na sebe kvetov!" poznamenal udivene. ,,To tak naschvál?" opýtal sa jej. ,,Vyze-" - ráš ako Kvitnúce lúky, až na to, že tráva je zelená a ty si biela! Ako sneh! No mama mi povedala, že počas zimy kvety nerastú To by jej povedal, kebyže do neho nešťuchla labou silou, na ktorú jeho telo vĺčaťa nestačilo a prekvapila ho. ,,Hej!" vykríkol urazene a zapotácal sa, snažiac sa neúspešne udržať na nohách. V spomalenom páde sa prevrátil na bok s nohami vystretými nahor ako mŕtvy chrobák. Jeho súrodenci ponáhľali k jeho obrane, čo bolo dojemné. A on by za isto urobil v opačnom prípade to samé pre nich.

,,Nie, môj strýko," aka tulák, ktorý si to nakráčal k nemu a jeho súrodencom a prehlásil sa za ich strýka. Aspoň tak to Ravonny pojal. Hlboko vnútri potreboval samca, ktorý by mu nahradil mužský vzor, ktorým donedávna bol jeho vlastný otec. ,,Môj tati...je preč," posmutnel náhle, keď mu ho vlčica pripomenula. ,,No..." nad jej otázkou zacvakal ušami, nebol si tým istý. Lietať s vlčicou na chrbte by bolo nepraktické a ona dosť ťažká, jedine že by sa z nej vykľubal nejaký drobný kvietok. Ale čo si povieme, to by Ravonny nepripustil. Aj tak na to ona dovtedy určite zabudne. ,,Áno! Ja ťa zoberiem lietať a to vysoko! Poletíme nad celým územím!" tak tak. ,,Hej!" vyjakol, keď mu vlčica vytrhla pierko a jeho smútok hneď aj pominul. Aspoň na povrchu. ,,To bolelo!" akoby sa jej páčilo, keby jej vytrhol srsť, duh! Nespokojne nad jej chovaním zafučal a natiahol po nej krk aby cvakol zúbkami, no na to sa už onab aj s pierkom stiahla. Zlodejka to malá. Krídla si stiahol k sebe nech ju už nelákalo pokúsiť sa o to znova.

Kto bol z vĺčat najodvážnejší ťažko bola súťaž, keď mala jasného víťaza. Kto z nich by bez váhania strčil labu do neznámej diery však Faöline čoskoro zistila, keďže sa strach Ravonnyho ktovie kde potuľoval; ešte pred chvíľou sa nechal vláčiť na chrbte tmavého vĺčaťa než havran náhle odletel a nikde ho nebolo. Ešte neboli v štádiu, keď nepretržite robil Ravonnymu spoločnosť. Ravonny si to s ním tak pred týždňom nakráčal k súrodencom a vyhúkol na nich, nech sa dobre pozreli na jeho cool havrana, ktorého on mal a oni nie. Teraz než zazreli pred sebou stromi podával bratovi a sestrám celkom podrobný komentár ohľadom miesta, ktorým práve prechádzali:,,Vlaj sú tieto pláne nekhonečné, ale asi sa ma snažili napáliť! To nie je možné, však? To by za tým musela byť silná mágia, no ten dluhý flk mi zase povedal, že takú nájsť len málokde. To by teda bolo, kepy-" atď atď. Bol ako živé rádio, ktoré sotva kedy prerušilo vysielanie. Ak jeho súrodencom nebolo dvakrát do reči, mohli ste sa spoľahnúť že to prebral aj za nich.

Zavrtel chvostom, keď dostal pochvalu a pusu od mami. Následne ale však prišla väčšia radosť. ,,Dobhve!" zajásal, ,,ja vám to povedať," podmienka jeho mami znela férovo a súhlasil by aj k väčším požiadavkám jeho mami, záležalo hlavne na tom, že mal havrana. Už sa aj hneď k vtákovi prihováral zatiaľ čo sa štveral na prvý konár:,,Ja som Ravonny, ty sa ako voláš? Budeš môj kamarát? My si môžme spolu zalietať hneť ako to ja vedieť!" ešte si chvíľu počkal než jeho krídla zosilneli, no. Nakoniec ani Ravonny sa nemusel vyštverať za havranom, ktorému sa možno nechcelo čakať dokým sa k nemu vĺča dostalo i keď ktovie čo vlastne naozaj prízrak zamýšľal. Rýchlosťou až sa jednému rozmazával pred očami, dosť možne len miestami strácajúc na svojom pevnom stvárneniu, sa skackaním z konára na konár rútil dole k Ravonnymu. ,,Mami, on ide za mnou!" vypísklo čierne vĺča nadšene, neberúc na vedomie, že veľký vták by dosť možne nemusel mať dobré úmysli. Reálni havrani ak chceli vedeli byť potvory.

,,Ty máš oši ako strýko Enti!" vyhŕkol namiesto pozdravu na príchodziu slečnu, ,,vy ste príbusní?" zamumlal skomolene, schopnosť reči ešte len doladiť. Enkidu mal síce rohy, no nemal krídla, zato vlčica nemala ani jedno. Možno boli to, čomu dospeláci hovorievali vzdialení príbuzní? Nikto mu ešte nevysvetlil, že vlci nepatrili hneď do rodiny, keď náhodou mali nejaké tie znaky rovnaké. ,,Moja mama vlaví, že ešte nemám krídla dostatočne silné," rozprestrel ich, aby ich mohla zračiť v celej ich kráse, ,,no už čoskoro poletím lepšie ako vták!" keď sa už vlčici nemohol predviesť, tak aspoň tie budúce schopnosti. Veď on usilovne trénoval. Naposledy sa mu dokonca podarilo (viac menej) doplachtiť zo skaly na zem bez toho aby sa prizabil. Ale, uh-oh, o tom pred jeho mamkou radšej pomlčať. Vlčica, ktorej z obáv o svoje deti div až chlpy nepovypadávali a vĺča, ktorému museli vysvetlovať čo to ten strach vlastne je, lebo sám ho nikdy neucítil. Ešte by dostal zaracha a v nore mal len sotva priestoru na trénovanie letu.

,,Ak my nájsť niekoho kto sa vie rozprávať so stlomami, to by sa potom mohol opýtať koľko on plesne starý!" bolo udivujúce ako to niekedy Ravonnymu myslelo a zvyšok času fungoval na dvoch, možno troch mozgových bunkách, ktoré museli niekedy zamakať. Matka večne zahltená obavami a vĺča, ktoré strachu nepoznalo. Ale veď on ho už čoskoro spoznal a to doslovne v podobe havrana, ktorý si teraz našuchoril perie - prízrak, ktorý stvárňoval svoju podobu veľmi presvedčivo. ,,Tati mať havrana, ja chcem tiež!" spustil zatiaľ čo prehadzoval poslednú nohu úspešne na peň. ,,Ak my skamarátiť, môžem si tohto nechať?" no aké cool by to bolo! To by sa potom mohol chváliť súrodencom, ktorí by mu havrana za isto závideli. ,,Plosííííím," nečakal na odpoveď mamky a použil na ňu šteňaciu presvedčiacu taktitu skôr než jej čo i len stihla napadnúť záporná odpoveď. ,,Ja sa s ním budem hlať, keď ty a súrodenci niekde preš," prezradil jej svoj plán, teraz už všetkými nohami na pni stormu. Čas sa vyštverať na prvý konár!

Roztiahol nohy od seba ako parašutista, keď ho mama zobrala za zátylok pričom vyplazil svoj malý, ružový jazýček. Spojil ich naspäť ako ho položila na zem, pričom ich pevne napol aby sa zase nerozpleštil, čo aj celkom hrozilo lebo ho náhle prekvapila váha vlastného tela.,,Písk!" bol vždy takýto ťažký? Ten dojem ale pomynul po tom čo urobil tých pár krokov vpred podľa príkladu jeho mami. Úspech! Ktorý sa neváhal jej oznámiť jasne a nahlas, ak by si to náhodou sama nevšimla:,,Písk, písk, písk!" čím sa možno snažil povedať si na mňa hrdá, mami? Povedz, že si! Pozornosť Bell si však uchmatla jeho sestra, ktorá sa dakde zatúľala, nad čím tiež vyjadril určitú dávku nesúhlasu. Tak to už nanesťastie bývalo no. So štyrmi vĺčatmi sa rodič len ťažko zvládol poriadne venovať každému z nich. Z ňufáka nahlas vydýchol a ktorom hodný urazenej dámy a pokúsil sa o dupot, no vzhľadom na fakt, že i bežné kroky si vyžadovali poriadnu dávku sústredenia aby sa nevykydal na zadok, sa mu to veľmi nedarilo. Uh-huh! Zaujal ho ale sneh.

Enkidu sa o zúbkoch vĺčat mýlil - tie ich ostré decké špicáky vedeli poriadne poštípať, ale veď to už on čoskoro zistil a oľutoval, že im to vôbec navrhol. Ravonny sa nad tým musel na moment zamyslieť, lebo to veru bola klasická naháňačka, než sa jeho hlava napokon rozhodla, že to akceptovala ako uspokojivé obzvláštnenie. ,,Tak doble! My naháňať ťa a keď chytiť, tak kusnúť!" jeho strýko sa mu tak pozdával, že dospelý vlk dostal tú česť a bol zvolený za cieľ. Ravonny celý od vzrušenia vypískol, keď sa naháňačka oficiálne začala a s návalom energie vymrštil svoje telo do skoku aby medzi nimi vytvoril bezpečnú vzdialenosť. Roztiahol pri tom krídla, ktoré mali ešte len zosilnieť na nejaké aktuálne použitie, no na okamih to vyzeralo, že zaplachtil. ,,Duny, Duny! Nie mňa, ale strýka Entiho!" zvýskol zatiaľ čo ako srnka alebo skôr koza skackal preč až rozprašoval piesok od láb do okolia a do očí každého nešťastníka, ktorému sa podarilo byť v oblasti dosahu. Jeden by to mohol označiť za neúmyselnú obrannú taktiku!

Vĺča si to celé šťastné cupitalo za svojou mamou, že ju malo celé pre seba. Síce jeho denné rozkrikovanie sa bolo ťažké odignorovať, keď bol tým najhlučnejším hlasom v okolí, no kvôli súrodencom sa mu nedostávalo toľko pozornosti koľko si vyžadoval. Teraz mal ale konečne voľný priestor na jeho nekonečné otázky. ,,Áno, poďme!" zavrtel chvostom akoby chcel pozametať všetok prach v okolí, ,,a to prešho spadol? Vášne má tisíc rokov? Pošuť som jedného vlka v nole povedať svojmu kamalátovi, še je už takmer v hlobe, a mal vraj len sesť lokov!" to inak kvalitne počul zle, mimochodom. Tí vlci sa rozprávali úplne o niečom inom. ,,Aha, mami! Pozri," zvedavo nastražil uši a labou ukázal na havrana, ktorý si hovel na najvyššiom konáry a uprene vĺča sledoval, ,,aké má zvláštne oši!" prázdne a svetlo zelené, jeden sa pri pohľade na nich nevedel rozhodnúť či mu až žiarili alebo nie. ,,Ja idem za ním vyšplhať hore," oznámil svojej mame a vták vyzeral, že nahodil spokojný výraz po počutí týchto slov. Ravonny dlho neotáľal a ako povedal, začať sa šplhať hore na peň, trepotajúc krídlami aby svoje telo nadvihol hore čo nebolo ľahké.

Ucítil sklamanie, keď si vlastnými očami preveril, že Toshi veru pri vode nebol. Bol presvedčený, že teraz už určite aj spolu s jeho sestrou boli na správnej ceste a spojitosť ich otca s vodou bolo to, čo Toshi chcel aby si uvedomili. Zafučal, aby svojmu okoliu svoju neschopnosť, než mu následne dačo trklo v hlave.,,Možno on skrývať sa vo vode!" povedal Faoline. Bola to veru nebezpečná myšlienka u vĺčat vo všeobecnosti a obzvlášť u Ravonnyho, ktorý strachu nepoznal a jeho hlava tak nebola schopná vykalkulovať potenciálne nebezpečenstvo v búriacej sa vode. ,,Tati a voda, ryba a voda, on ako lyba a ryba vo vode!" zhrnul jej svoje myšlienky. ,,Idem pozlieť bližšie!" oznámil malej vlčici a veru už aj vykročil na okraj brehu rieky, aby sa naklonil nad vodu. Nejakú tú chvíľu sa snažil cez prúd vody zazrieť či sa Toshi v rieke nachádzal, no tvary sa mu rozmazávali pred očami. ,,Hmm. Ja ho nevidieť. Ty áno?" opýtal sa svojho súrodenca, lebo čo bolo lepšie ako jedno nakláňajúce sa vĺča nad riekou? No predsa hneď dve!

,,Doblý deň!" malý Ravonny neotáľal ku cudzincovi pricupitať a zodvihol k nemu hlavu:,,Teba som tu ešte nevidel," poznamenal a premeral si ho pohľadom. Síce sa ešte nemal šancu so všetkými členami svorky porozprávať a to nemali tušenia o čo všetko prichádzali, v nore ich predsa výdal.,,Wow! Ty máš rozdieľne oči!" vyhŕkol a následne vygulil od údivu tie svoje, na čo nadviazal s Enkidu prenikavý očný kontakt, aby sa ujistil, že sa mu to len nezdalo. Modré a hnedé, ako to len bolo možné? ,,Strýko? Nevedel som, že máme strýka," prižmúril oči akoby ho nad niečím upodozrieval, neuvedomujúc si, že dané slovo sa nemuselo nutne používať v rámci rodinných konekcií. Následne sa mu ale nadšene rozkrútil chvost.To dávalo zmysel! Enkidu mal rohy a aj oni mali rohy, neklamný znak, že k nim patril. ,,To je supev! Ja som Ravonny, tešiť ma strýko Enti!" spustil tak rýchlo, až sa mu z toho plietol jazyk. ,,Náš tati teraz pleč tak ty tu s nami hrať dokým on nie naspäť!" rozhodol za neho. ,,Čo my hrať? Ja hrať teraz so súrodencami, ale my hfať tie isté hry! Ja skúsil navlhnúť niečo nové, no-" zahrnul toho nešťastného uja slovami.

Jeho prítomnosť len málokedy zostávala nepovšimnutá okolím, keďže ju veľmi hlasno rád oznámil. A to ani nepotreboval mať niekoho na blízku. ,,Mami!" vyštekol, ,,Fao! Duiny! Sela! Tat-" nie, ten nie. Nebol ešte pripravený si to priamo priznať, no už bolo na čase si uvedomiť, že nešlo o žiadny test a Toshiho skrátka nebolo. Niečo sa mu stalo alebo...sa na nich úplne vykašľal. Vĺča mľasklo jazykom nad trpkým pocitom v jeho vnútri. Každopádne, dôvod, prečo sa po svojej rodine Ravonny teraz rozkrikoval a snažil sa ich nájsť, čo sa mu nedarilo, bol prostý:,,Našiel som veľmi saujímavého chrobáka, mal fakt neplíjemný štipanec! To bolo od neho veľmi hlubé, ale ja som mu to odpustil! Lebo niekto mi povedal, še by sa malo odpúšťat, chcel som vám ho priniesť ukásať no odletel! Aha, ako mi to opuchlo-" jeho hlava sa nedokázala rozhodnúť, čo zdeliť svetu skôr. Náhle zastal a znehybnel. U prameňu rieky okrem šumu vody tak jednému mohlo prísť, že nastalo až hrobové ticho. Hmm. Jeho rodina tu nebola.