Príspevky užívateľa

Sabrina bola síce protivna ale bola zároveň aj celkom malá a podobné šoky nezažívala často. Skutočne sa zľakla keď stretli tú hrôzostrašnú bytosť, v prvom rade preto, že si myslela že jej existencia bola čisto výplot Sabinej fantázie. Bála sa a dávala to na sebe dokonca aj poznať a bola rada že má vedľa seba niekoho rozmerov ako Aiduin, hoci sa nedal nazvať zrovna odvážnym. Nechal ju však tu a vlčica sa zhrozila. Vypúlila bledé oči a zatvárila sa čo najviac ublížene. "Nenechávaj ma tu!"vykríkla a rozbehla sa za ním aj keď veľmi oneskorene. Radšej bude v budove s príšerou ale nie sama ako pred budovou s príšerou a bez opory. Pobehovala ako blázon kým Duinyho nasla a dostihla. Keď zbadala, že tam neboli už viac sami prudko zabrzdila v pravý moment, aj keď sa ocitla mimoriadne blízko diania, kde by ani nemala byť. Prebehla pohľadom pána Mesiáša, ktorý chcel Duinyho nevedno prečo odviesť so sebou a nevyzeral vôbec šťastne. Zhrozene pozrela na jeho matku, ktorá sa zvíjala v bolestiach. Prečo jej to urobili? A pomerne previnilo z toho že tu je a vyhúkane pozrela napokon svojej tete do očí a meravo stála.

Malá Sabrina bola napajedená, že jej Aiduin nechcel veriť, aj keď si to celé vymyslela. Vycenila trocha hravo zuby, trocha posmešne a trocha dotknuto. Tu však vlkov pohľad zmeravel a on sa zdal byť skutočne vystrašený. " Za mnou?" odvetila a nechcela sa pozrieť, pretože mu nechcela naletieť na hlúpy žart. Iba ja môžem takto žartovať, si trápny. Pomyslela si, no niečo sa však nezdalo v poriadku. Akoby za ňou naozaj niekto bol. Keď sa spoza nej ozvalo jej meno, Sabrina sa napokon suverénne otočila, aby sa hádam nezdalo, že sa bojí, avšak keď zbadala príšeru za ňou, srdce sa jej zastavilo. Ako tá o ktorej hovorila ako- ako- Sab meravo stála s chvostom stiahnutým medzi nohami a nebola schopná sa pohnúť. "Du-Duiny?" pípla aby sa uistila, že tam nie je sama a vystrašene cúvla. Nemala kam ísť. Mohli iba prebehnúť okolo. Skrčene cúvala, až kým nenarazila chrbtom o stenu.

"Mal by si sa viac uvolniť, nehryziem. Väčšinou." zachichotala sa, keď sa Aiduin objavil a ona dosiahla svoje, aspoň z časti, hoci bol stále veľmi vysoko. Nemohla klamať, bavilo ju, keď sa jej troška bál.
" Ja však nie som problém Aiduin vieš? Vraví sa, že sa tu pohybujú kadejaké tvory. Zblúdené duše, ktoré nenašli pokoja pretože ich nenájdené telá za čas čo tu boli ich rozožrali krvilační zúbkovia. A keď sa z ich hnijúcich tiel oddelila ich duša, boli tak zmrzačení, že si nezaslúžili vystúpiť k nebesiam. Miesto toho, aby našli pokoja boli ich zohavené telá spojené v jedno s ich ničitelom a tak sa vraví, že netvory zmutovaných vlkov a zúbkov, tu brázdia uličkami. Nikdy nepodceňuj čo sa vraví Aiduin,"

Mladá vlčica opäť zavetrila a zabočila do uličky, kde cítila vlkov pach najlepšie. Konečne sa ozval, aspoň trocha dosiahla svoje a donútila ho odpovedi. " Ale no ták, Aiduiiin keď sa sa strašne nudím." zaúpela nešťastne a stále nasledovala svoj nos, ktorý si postupom času pomaly ale isto cibrila na podobné stopovania. Nebolo to dokonalé, nevedela stopovať tak dobre akoby vedela mimo mesta sito. Tunajšie pachy sa zlievali a vyrušovali ju a boli celkom iné, ale učila sa. Zašušťala lístím, keď cez neho prešla a po tom čo prešla dverami a dostala sa na križovatku, opäť zabočila správnym smerom, ako sa dovtípila. "Tak sa ukáž, vieš že ťa aj tak nájdem." pripomenula mu kráčajúc. " Aiduiiin a vieš že nie je vôbec bezpečné sa tu pohybovať sám? Ja som ten najmenší problém, ktorý tu možno stretnúť, vieš to?" Už bola blízko, vedela to a za ďalšou zatáčkou do uličky sa jej vyjavil vchod do tmavej miestnosti, ktorý ešte zahaľoval i opar. Bledé oči jej v tme svietili, Auiduina vša nevidela dobre, vlastne vôbec. Cítila ho však, preto strčila hlavu do nemocničnej izby. " Tak vieš to?" odvetila naslepo, lebo si nemohla byť celkom istá, že tu bol. Povedala to však s takou istotou, aby naoko vyzerala, že si je presne vedomá každého jeho pohybu.

Bola si takmer istá že ju modrastý vlk musel počuť, ale neprestávala potmehútsky cupitať, keby sa náhodou stalo, že jej chce ujsť. Cítila sa nadšená už len z toho že si z neho mohla robiť srandu. Asi sa to nepatrilo ale- nuž čo.
"Aiduuuuuiiin" spevavo zvolala a znepokojovať sa zasmiala. Potom stíchla a bola skutočne nútená zavetriť a zamyslieť sa, v tých zrádnych chodbách sa jeden veľmi ľahko stratil. Chvíľu sa zmätene obzerala, keď učiteľa pach nanovo zvrtla sa vydavajúc v lístím skutočne hlasné zašušťanie a omnoho rezkejšie priam klusom sa vydala za jej 'obeťou'
"No tak kde sa skrývaš?" Zvolala hoci už vedela kde sa modrý vlk nachádza

Sabrina natiahla k Abimu labku tak isto, akoby ich snáď chceli odlúčiť, ale nepodarilo sa im to! Pretože tanečnica Abraxas prekonal svoj strach a rozutekal sa za ňou. " Och nie!" spustila s hysterickou nepredstieranou ľútosťou. " Tvoj krásny šat. Neboj sa Abi, dostaneš iný šat, celkom nový, priam róbu" slúbila mu a poskakovala po eskalátore, až zakopla, čo ju prinútila začať kráčať normálne. I tak sa však skúšala ladne vlniť aj bez vody, najmä na poschodí hore, kde zahla do jedného z výkladov, skrývajuceho mnoho látok a pelerín, plášťov a odevov. Uchopila jeden plášť a Hati jej to bude musieť odpustiť, toto bola vážna vec. Prehodila róbu cez Abriho. " Hľa, velebná róba! Dúfam, že i ja som takej hodná." rozprávať slová, ktorým nerozumela, to bola jej oblúbená aktivita. Poobzerala sa po ďalšom kuse látky.

Výraz čierno-bielej vlčice nebol ani v najmenšom bolestivý či ublížený. Tvárila sa celkom suverénne, pretože tak to skrátka malo byť. Pred rodičmi hrala urazenú to určite, tak to aj bolo. Na Ebonine slová skoro až ľahostajne zažmurkala. Nerozumela tomu prečo by jej tu išla vykladať také nezmysly a utešovať ju, keď nebolo treba. Keď ju o to neprosila. Ona to predsa vedela. Abraxas bol taka ozajstná rodina a to jej stačilo. Navyše skôr než stihla niečo povedať a odvrknúť sa vlčica otočila a vybrala preč. Tak najprv sa hráš na morálnu podporu a potom zdupkáš?
" Dávala by som si pozor, poslednú dobu sa povráva že tam medzi haraburdím čosi žije. Nik nevie čo, možno ide o prízrak možno o mutanta. No i ja by som prisahala že som dnes počula čosi podozrivé. Joj nechceš si ani len predstaviť ten zvuk. Opatruj sa "pozdravila sa ako sa na slušne výchovanú mladú dámu patrí.

"Hihihihiii! Uihihihihi!" Ozývalo sa tenké avšak prenikavé chichotanie, miestami dokonca skoro až tiché. Sabrina bola emočne poslednú dobu dosť v koncoch, mala v hlave zmätok a nemala dobrú náladu. Ale! Také krásne zamlžené vlhké počasie plné jesenného vzduchu, ktorý bol pod hmlou možno dokonca ťažší, to bol dôvod na radosť. Cupitala potmehútsky naprieč hustou hmlou, haliacou haly nemocnice.
Chodby západné lístím neskrývali jej kroky, ale vlčica sa nesnažili byť nepozorovaná. Vo vzduchu zacítila kohosi povedomého a či potrebovala svoju náladu a frustráciu z rodinnej situácie trocha zlepšiť, oči jej premysli, nahradila sa, cupitajúcim krokom so sklonenou hlavou, dvíhajúc nohy mimoriadne vysoko, s chichotom nasledovala Auiduinov pach.

"Ozvalo sa z tmy." Skonštatovala teatrálne akoby prednášala báseň, keď započula Ebonin hlas. Iste, čierna vlčica si k nej aj sadla a ani sa len nepýtala či môže, aká neomalenosť! No ešte že Savrina bola rovnaká. Nemala však moc náladu na nikoho kto sa trocha približoval k jej rodine, okrem Abraxasa. Hnevala sa. Hnevala sa na rodičov a tým sa hnevala tak nejak na všetko. A teraz keď videla Ebony, hnevala sa aj na to, že sa tvári ako ich rodina. No kto jej dal právo? Otec sa aj tak nebavil skoro ani s jeho skutočnými deťmi.
Niežeby Nemala Ebony rada. Ale aktuálne bola v móde, e mala rada výhradne svojho bračeka a všetci ostatní boli zlí. Zachovala si však dôstojnosť, aspoň toľkú čo vo svojej chaotickej osobnosti našla a potlačila pohnútky sa na ňu krivo pozrieť.

Rada chodila tam kam nemala. Teoreticky ale nebola ešte úplne pri hraniciach, takže t to bolo v poriadku, nič, vôbec nič neporušovala. Lailu aby z nej šľak trafil. Sedel na mostíku pri kolotoči, čierna ako noc. No...takmer čierna ako noc pravda. A bledými očami pokukovala po okolí. Predstavovala si všetky najdesivejšie veci čo boli a už si vymýšľala príbehy, čo povie Abbymu keď si pôjdu ráno ľažkať. Och, tentoraz určite zaboduje, už teraz sa z toho tešila.

Och ten modravý modráčik bol tak tvrdohlavý. Ale to bola i Sabrina. Vyštverala sa na okno, opticky čoraz bližšie a bližšie. " JA si ťa ale aj tak náááájdem." Zasmiala sa radostne hladajúc cestu hore. " Či zídeš alebo nie, tým si buď istýýý" zaspievala. Už bola celkom škodoradostá a už to robila len preto, aby ho ešte troška postrašila, pretože to bola sranda. Inak sa jej celkom bledý vĺčik páčil, veľmi rada by sa s ním chcela kamarátiť. Toto videla ako cestu, takto ho presvedčí. A ak nie teraz- no nech len počká až bude väčšie, vtedy jej neujde.

Nebolo niečho lepšieho pre malé vĺča, ako adrenalín v takejto forme. A bola si istá, že ak ich aj Laila odhalí, nedostihne ich. Nuž, ich ako ich. V podstate bol toto jej nápad, ale chudák Abi si to zlízne s ňou. " Abíček poutekajme!" sykla po ňom ešte raz a jemne ho drcla, keď sa pri blížiacich sa krokoch s hlasným hihotom, ktorý musel zalarmovať aj mŕtveho, rozbehla k východu do krásneho slnečného dňa. Och vedela, že sa to nemá. Ale kto jej čo urobí, ha? Nemyslela to teda vážne.. asi. Pokiaľ nebude kade inde utekať, nuž nebude mať na výber

Miestnosťou sa rozliehal nepekný zápach čohosi čo malo byť jedlo. Mladá vlčica nevedela, kde sa nachádza jej milovaný braček, ani jej ostatná rodina, na ktorú sa aktuálne mimoriadne hnevala. Mala v živej pamäti ako ich Abby volal, ako nariekal a oni sa len pozerali a rozhodla sa im to neodpustiť.
Pri nohách vlčice sa váľal mŕtvy potkan - ktorého sama ulovila! Miesto toho, aby ho však zjedla, ho akosi rozpárala, skoro až rozpitvala, až sa mu obsah malého tela no- povedzme, že to nebol pekný pohľad. Namočila si bielu labku do telových tekutín tohto zvieraťa a podvihla ju, keď za sebou započula kroky. Ani sa len neotočila. Bol to otec. A naňho sa predsa hnevala.

Braček vyzeral, že to snáď nezvládne a toho sa Sabrina tak preľakla, že skoro ani nedýchala. " Abinko!" zopakovala ešte raz, už zúfalo, plačlivo. S hrôzou sledovala, ako sa brat topí, ako nikto nepohne ani len brvou. Pre jeho aj jej šťastie, v sebe našiel odhodlanie plávať ďalej a s plačom postupoval k nej. Sabrina nebola najsilnejšia, bola koniec koncov veľmi mladá a drobná. I tak sa pokúsila Abimu pomôcť a zachytiť ho zubami, aspoň za časť kožuchu na krku, čo však mohlo pomáhať len tak naoko. Keď boli z vody obaja, pritúlila sa k bratovi a s nepredstieranou zradou v ľadových očiach, smerovala svoj pohľad na rodičov. On ich VOLAL a im to bolo jedno. Bolo jej smutno, cítila sa podvedená. Do očiek sa jej taktiež nahrnuli slzy, i z toho, ako sa zľakla, i z toho, že sa všetci, ba najhoršie takzvaný otecko a maminka len pozerali a nechali ich tam. Detský úprimný pohľad, ktorý mohla Lailah vidieť, by nepriala žiadnemu rodičovi. Musel vzbudzovať výčitky, ktoré ju snáď zožerú zvnútra. " Ľúbim ťa braček, už nás nedám," povedala a olízla mu líce, vyzeral naozaj zdesene a jej ubližovalo ho takto vidieť. Bola odhodlaná sa s rodičmi viac nerozprávať

Dochádzali jej sily ale dostala sa k bratovi, už sa im nemohlo nič stať. Abík sa jej ako správny braček snažil pomôcť. Bol to jediný ozajstný charakter v celom meste. Každý sa iba pozeral na to ako sa topia. Dala by ruky do ohňa za to, že postrehla že mama má z toho nejakú radosť. To je teda láska! Tušila, že keď vyrastie, bude ale aj ju náramne baviť hádzať druhých do vody. Ale dá podnet aby vybrali čistejšiu, táto smrdela železito ako starý plech

Už boli skoro na brehu. Prednými labkami sa snažila dosiahnuť na breh, bola ale stále moc ďaleko na to aby vyšla von. Všimla si, ako Abraxas stuhol, a zľakla sa. Stalo sa niečo? V tú ranu ho predbehla a horko ťažko vyštverala na breh, hoci sa jej riadne šmýkalo. Hneď čo bola hore, celá mokrá a vyklepaná, horlivo aa otočila naspäť a natiahla labku za bratom, aby si pohol. "Abinko!" Pískla s obavou, akoby sa ho pýtala prečo ešte nie je z vody von.