Príspevky užívateľa

Vlčica sa stále odmietala nechať pri modlitbe vyrušiť, jasne tým popierajúc pud sebazáchovy. No na jej obranu, možno keby sa teraz v jej blízkosti skutočne nachádzal niekto nedôveryhodný, jej podvedomie by ju aspoň úkosom upozornilo na možnú zradu. Tú od Ossiana nemusela predvídať, preto sa vo chvíli, kedy si konečne uvedomila jeho prítomnosť ani nepohla. Viac sa musela sústrediť na to, aby jej to nerozvírilo myšlienky, ktoré práve túžila mať koncentrované inde. Potichu sa zhlboka nadýchla, vracajúc sa k posledným veršom, ktoré chcela Hatimu venovať.
Netrvalo dlho, a konečne otvorila oči, zatiaľ pohľadom upretým na horizont púšte. "Nevzývajte meno božie nadarmo," podotkla zhovievavo, nebolo jej cieľom doňho vŕtať, aj keď si to tak mohol vyložiť. Bolo to len niečo, čo by povedala komukoľvek a kedykoľvek. Obrátila sa k nemu s pokojným záujmom, čakala s čím sem asi prišiel, hoci očividne neprišiel za ňou.

Starostlivo si všímala jeho mimiku, čítala v ňom a ten prehľad, ktorý si robila jej udržiaval chladnú hlavu. Nadšená totiž z tohto stretnutia nebola. Necítila obavy, i napriek neľahkému obdobiu v Kulte nestrácala sebadôveru, cítila prosté znechutenie. Byť neveriacim bola jedna vec, ale šíriť po svete krivú vieru ako akúsi pleseň? Ohavné. Preto ju neprekvapila myšlienka, ktorá sa jej mihla na pozadí mysle - nebol to tulák. Zneškodniť ho by mohlo mať pre Kult následky. A možno to bolo jeho jediné šťastie. Salōmē sa nepokladala za barbarku, no je očividné, že jej spôsob hodnotenia či ním niekto bol alebo nie bol o čosi laxnejší. No šlo jej to zazlievať? Jej meno je Irae Dei, trest boží jej bol takým inštinktom ako samo dýchanie. Však ten ho stihne i bez jej pričinenia, aj keď by to Hatimu rada uľahčila. Teraz to nebolo jej miesto.
"Nestojím o to," odvetila pokojne, možno sa aj zľahka sarkasticky pousmiala. Bolo dobre vedieť, s kým tu mala dočinenia. S akýmsi mladým oslom, ktorý sa dal niekým ľahko ovplyvniť a teraz požral všetku múdrosť sveta. Čo ako to bolo otravné, jej to ako dáme predsa nestálo za krik. "Nie som ti dlžná ani tú odpoveď ktorú si dostal. Pravdu o Hatim sa dozvieš, keď si ju zaslúžiš. Keď na ňu dozrieš." a vedela, alebo aspoň dúfala, že týmto nonšalantne stúpila na kurie oko. Mohla dedukovať z toho, čo už vedela, že ani vlastný brat Pstruhovu úchylku nezdieľal. A keď mladý vlk stál sám so svojimi zvrhlými ideálmi, kto by ho bral vážne? Takto videla v tejto chvíli ich dvojicu. Čosi neskúsené, experimentálne a bezhlavé, príliš zaslepené aroganciou, aby sa stavalo tvárou v tvár starému dôstojnému vierovyznaniu, ktorého základy sa tvorili dlho a pomaly, ako vzor vody obmývajúcej skalu. Patetický pokus o dialóg.

Neraz sa na svete stretli dva protipóly blízko pri sebe, ako studený dážď a láva, ako maják v rozbúrenom mori. Niekomu sa myseľ nepokojne hmýrila, nekľudné myšlienky nepostáli a boli tak o to ťažšie čitateľné. Salōmē, ktorá mala v tejto chvíli myseľ v stave temer nadpozemskom mohla byť takýmto protipólom.
Neprišla sem takto naladená, o to príjemnejším bolo vedomie, že práve ticho a pôvab púšte ju vedeli dostať do stavu mysle, kde len sťažka videla prekážky. Ležala na vrchole duny, jej viečka sklopené a predné labky až po karpy zaborené v hebkom piesku, kde mohla ešte teraz cítiť teplo zapadnutého slnka. Teraz už však patrilo púšti a tá ju pre svoju dcéru štedro uschovala, aby v ňom mohla nájsť bezpečný prístav. Najradšej by sa doň ponorila celá. Plášť mala prehodený cez bedrá v hlbokej modlitbe a hlavu mala ako sfinga, hrdo vztýčenú. Ležala po vetre a piesok nezradil Ossianove kroky dokonca ani jej trénovaným ušiam, rovnako ako vánok nezradil jeho pach.

Ako jej vlk odpovedal, pohľad jej ešte raz uhol do krypty, kosti ju zas a znova nútili si spytovať svedomie. Neurazia sa predkovia, ak tu dnes zostane? Hoci aj za prahom...ale toto tu by malo byť mojím bezpečným útočiskom tak, ako je. Nemala by ho tu potrebovať, aby strávila noc vo väčšom pohodlí, tobôž nie ako brzdu návalu výčitiek, ktoré zaváňali najmä v smere matkiných kostí. To by bolo od nej krajne drzé, ale...veď ona ho tu predsa nepotrebovala. Iba chcela, akokoľvek i to bolo prejavom slabosti, ktorej by sa za normálnych okolností radšej vyhla. Prečo vždy, keď nejakým spôsobom zľavila zo svojich zásad, mal v tom prsty Ossian? Teraz v krypte, vtedy na púšti. Nebodaj aj na tom plese nepodarenom. Bolo by desivé robiť to nevedomky, stokrát desivejšie bolo robiť to vedome bez vôle tomu vzdorovať. Vyskočí aj tentoraz Tabitha spoza rohu aby ju nazvala niečím?
Oroduj za našich zosnulých, Hati na výsostiach, v duchu sa pomodlila, čo bolo v tejto chvíli snáď jediným spôsobom, okrem vykopnutia kmeta do ulíc, ako trochu schladiť obavy z matkinho hnevu. On bol predsa len aspoň tým najcudnejším pokušením, aké mohla zažiť.
Zamrkala, aby sa vytrhla z ďalšej existenčnej krízy a sama si vzala z pelecha deku pre seba. Z toho pelecha, kde inak mohla pohodlne zaľahnúť po náročnej noci miesto toho, aby si ľahla na chodbe s prievanom na nejakú starú handru. To bolo len ďalším detailom, ktorý nekompromisne vyhnala z mysle a pobrala si ustlať vedľa neho, odkiaľ prišla.
"Spite dobre, Ossian," zamrmlala rozospato, keď sa nakoniec uložila na bok a nechala spadnúť viečka.

Neutrálne naňho hľadela a premýšľala nad situáciou. Možno čakala rozvitejšiu odpoveď, lebo ho poznala a nestávalo sa, že by bol v jej prítomnosti skúpy na slovo. Podľa toho vedela usúdiť, že aj teraz bolo viac vecí, čo by jej vedel povedať, no pre tento moment sa rozhodol inak. Veci, ktoré považoval za lepšie nevyslovené a to sa Salōmē príliš nepozdávalo. Ona chcela vedieť o všetkom, čo sa mu dialo medzi ušami, nech už by sa jej to páčilo počuť alebo nie. Na druhej strane videla, že boli obaja napätí a možno, o čo sa Ossian snažil bolo ubrániť sa tomu, aby povedal niečo, čoho oľutuje. Nech by aj teraz klamal, vždy to mohol zaobaliť dosť kvetnato na to, aby ju svojou odpoveďou uspokojil a hádam bolo dobré, že tak neučinil.
V konečnom dôsledku si vždy bude myslieť svoje a ona to nezmení, aspoň nie tu a teraz. Všetko čo mohla urobiť bolo vziať ho za slovo, čo samozrejme mala v pláne. Preto sa rozhodla netlačiť ďalej na pílu a viac mu neoponovala, beztak keby aj hej, prerušil by ju Caligo, ktorého si hľadiac Ossianovi do očí ani nevšimla prichádzať. Ucho jej cuklo za jeho hlasom o čosi skôr, než ho nasledoval aj pohľad, ktorý sa trochu uvoľnil. "Caligo," zľahka povzdychla. "Nie...nie, nejdeš. Ako ti pomôžem?" obrátila sa k nemu. Pravdu povediac bola možno za jeho vsuvku rada - v danej situácii tu očividne nebol niekto, kto by k nej vzhliadal tak, ako on. A to vždy dobre padlo.

Starostlivo si všímala jeho neverbálnu odpoveď, prirodzene sa necítila v jeho prítomnosti nijako ohrozená, hoci nehodlala zaspať na vavrínoch. Nech mohla od mladého očakávať akékoľvek reči, a vediac o ňom niečo málo od Plameňa začínala byť dosť skeptická, mohla aspoň vidieť, že nemal gule na to sa s ňou byť. A dobre mu tak.
"Nie je to vyhrážanie, je to varovanie," blahosklonne ho opravila. "A to je moja dobrá vôľa." Miesto toho mu kľudne mohla povedať, nech ide smelo ďalej až na námestie, odkiaľ by už živý nevyviazol a pokiaľ sa jednalo o pohana, Salōmē by nad jeho hrobom slzy nesušila. Vedela by byť natoľko ľstivá? Pravdepodobne áno, avšak popravde by k podobným praktikám pristúpila až pri vážnej situácii, nie len pre jednorazové zmárnenie nejakého pešiaka. Aj jej česť mala svoju cenu. Navyše by týmto len zbytočne ťahala drámu do mesta a to bolo teraz to posledné, čo potrebujú.
Pstruh ju svojou priamočiarosťou nešetril, čo sa jej nepáčilo. Navzdory skutočnosti, že ona by na jeho mieste bola najskôr taká istá. To ju už ale na srdci neťažilo. "Arogantný úsudok na niekoho, kto netuší, o čom je reč. S takýmito spôsobmi sa chceš dozvedať o Hatim?" odvetila pokojne, no v očiach sa jej čosi lačne zablyslo.

Melancholicky čušala s hlavou uloženou medzi labkami a počúvala. Bolo temer až ťažké tie slová prijať...zvláštne. Neraz Salōmē vôbec nechýbalo sebavedomie o vlastných schopnostiach, nedala sa ohroziť, aspoň nie tu. Príchod Tabithy jej ale pripomenul, že v konečnom dôsledku, akokoľvek mohla byť pred ostatnými suverénna, zamýšľať sa nad tým, ako si Hatiho najlepšie uctiť, to čo sestra vytiahla za šiju, keď jej siahla do duše bolo strhané vĺča, ktoré sa sklamania druhých bálo najväčšmi na svete. Pretože ak nebola osožná v tom, čo jej boh predurčil, čoho bola vôbec hodná jej prítomnosť? Za všetko sa platilo prácou, všetko si bolo treba najprv zaslúžiť. Dlho tomuto pohľadu na svet holdovala a nechystala sa od neho upustiť ani dnes - čo sa však stane, keď ju úspech raz prestane zdraviť? Bála sa, o koľko toho jej srdcu vlastnému by tak mohla prísť.
Za jeho slová však bola vďačná, i keď korienok hrdosti v nej trochu bránil znova za krátku dobu ďakovať. Vyjadriť to ale vedela aj inak. "Prečo ju sem volal...nenazvala by som to pomocou," dumala potichu, podvedome zatvárajúc oči, hoci ešte nespala, no možno práve únave mohol Ossi vďačiť za to, že sa zmohla na toto vyznanie. "Pretože tú mám vo vás. Vždy, keď sa objavíte, necháte vo mne pocit, že nič nie je až také zlé...a ja som si myslela, že Hati vtedy na púšti poslal mňa, aby som pomohla vám," pri posledných slovách sa dokonca trochu pousmiala a opäť pootvorila oči. Bol ako taká malá veľká božia milosť. A Salōmē by toto rozkošné vyjadrenie s plným presvedčením zvalila na jej stúpajúcu opitosť vyčerpaním, ktoré jej stúplo do hlavy ako víno, keď ju vztýčila.
Nespomínala si vlastne, kedy by už za život v Kulte v niečej prítomnosti zívla. To totiž on svet nevidel, aby bola unavená, no po dnešnej noci to už nemalo cenu maskovať. To by si však mal Ossian teprv utiahnuť náramok, lebo sa chystala na viac, chystala sa spať. Po chvíľke ticha zhlboka vydýchla, aby sa prinútila vysúkať na nohy, pričom sa jej škaredý karpus opäť pripomenul. Prekrivkala tie dva kroky do krypty a pozrela za roh. Nie že by nevedela, že ju tam čakal mäkký pelech v kontraste so studenými tehlami, na ktorých vedľa šedého vlka cítila každé narazené rebro. "Je veľmi neskoro. Ak chcete, smiete tu prespať," vyhlásila neutrálne a než by sa k tomu nejako vyjadril, na moment zmizla za rohom, než sa spoza neho k Na Chvíľu Osamelému Kmetovi dokotúľala zvinutá deka.

Slečny neotáľali a opatrne, no s chuťou sa pustili do práce, pomaly odkrývajúc jednu kostičku za druhou. Salōmē našťastie nerobilo nijaký problém kosti identifikovať a tak dokázala približne predvídať, čo bude nasledovať a najmä, čo im ešte chýbalo. Preto pod chvíľou vyskočila von a jemne kosti začala aranžovať vedľa seba, čo k čomu patrilo. Aby na nič nezabudli!
"Začali sme na hrudnej končatine, toto je vretenná kosť, takže čoskoro nájdeš lopatku a rebrá-" komentovala ako na hokejovom zápase, než ju uprostred vety prerušil hlas, ktorým nebol jej komplic. Teda teraz už to komplic vlastne bol, len o tom ešte nevedel.
Od samej radosti sa tak pohrúžila do činnosti, že Ossianov príchod, jeho kroky váhavé kroky ani dobre známy pach, vôbec nezaregistrovala. Tu cukla uchom smerom k nemu a dokonca až keď zareagovala sama Rue, konečne dvihla hlavu, výraz celkom uvoľnený, akoby k nim prišiel na kávu. "Ossian," privítala ho a hodila po mladej krátky, temer sprisahanecký pohľad, než sa znova vrátila k jeho očiam. "Hati presne vedel, koho nám poslať na pomoc hrabať, mám pravdu?" Mala. A on to vedel.

Mala Salōmē ako popravca prednostné právo sa vyjadriť? Ona si prinajmenšom myslela, že by ho mala mať. Beztak sa Nirix v prvom rade vyjadril, že popravcovia vedia najlepšie zhodnotiť charakter trestu, čím by vyslovil niečo, s čím po prvý raz v živote mohla súhlasiť. Pravda, než to desať minút na to sám kompletne zdiskreditoval. Nikdy nehodlala odňať Ossianovi právo vyjadriť sa, jeho názor si vážila prinajmenšom toľko, ako on ten jej.
Ako si to predstavovala? Predstavovala si to tak, že navzdory oprávnene pocuchaným nervom z Omarinej obhajoby Ossianovi svitne, že tu nebol sám. Že Kult nebol jeho pódium a ona nebola nejakou jeho asistentkou, ale rovnocennou samostatnou jednotkou. Tomu sa snažila predísť, chcela aby na ňu v takýchto situáciách myslel, teraz, keď už mali obaja svoju vyhradenú funkciu. Jemu patrili omše, omše, ktoré ona beztak dokázala s nadhľadom viesť, no bude to ešte niekedy niekoho zaujímať, keď už nestála v rade duchovných?
"Dobre..." zopakovala, no na rozdiel od neho jej intonácia nebola klesavá, akoby ho nabádala k tomu, ešte niečo povedať. Dobre...ospravedlňujem sa. Pozorne mu oplácala očný kontakt, zvažujúc, či bol toto len jedným z jeho bezfarebných ale úprimných prejavov alebo len čakal, kedy sa jej strasie.

Nemožno tvrdiť, že sa kosti nachádzali šesť stôp pod zemou, no zahrabané boli isto so zámerom a po niekoľko ročnom nánose detritu musela Rue vyprodukovať za svoj rekordne krátky čas celkom definovateľnú jamu. A Smrtihlávka jej ochotne pomáhala, všímala si však, že medzi mladú vlčicu a túto činnosť sa nedokázal nik postaviť a tak si dávala pozor, aby jej nezavadzala. Jej primárnou úlohou dnes večer bolo predsa len kosti najmä identifikovať.
Nemohla si pomôcť, pohľad na rozjarenú vlčicu, teraz už solídne zaprášenú od vlhkej hliny s tým skoro až šteňacím nadšením bol prinajmenšom úsmevný. Sal ale prirodzene nestrácala čas tým, aby sa nad ňou vyškierala a keď jej uši zachytili matný zvuk škrabnutia o kosť, ihneď sa sklonila bližšie. Spustila predné labky do diery a najprv len nozdrami fúkla na dno, aby s jemnosťou archeológa odkryla zaprášený objekt. I bez toho by ju však nos v tomto nikdy neklamal - bola to kosť, dlhá, rúrovitá. Nevravela nič, len s uznaním pokývala hlavou. Dala sa hrabať okolo kosti o čosi jemnejšie, odhŕňala utlačenú hlinu, až kým sa kosť neuvoľnila a pod ňou sa hneď na to ukázali ďalšie. "Až to všetko dostaneme von, budeme môcť určiť, či je to ona," skonštatovala, no vzhľadom na to, čo už od Rue vedela, bola celkom optimistická.

Stroho pokývala hlavou. Videla, že bol napätý, pravdu povediac by sa divila, keby nebol. Možno jej chýbal pud sebazáchovy, že vediac, čo sa práve odohralo ešte chcela dráždiť hada bosou nohou. Nerobila to preto, že by chcela stoj čo stoj vyvolať konflikt, to v danej situácii nepokoja v Kulte potrebovali skutočne najmenej. Tušila však, že keby sa k tomu chcela vracať neskôr, detaily toho čo sa stalo už by boli Ossianovi príliš hmlisté na to, aby si dokázal čokoľvek priznať. Hoci tak tomu mohlo byť už aj v tejto chvíli, zdalo sa.
"Ide mi skôr o to problému predísť. Súd je udalosťou prednostne určenou pre vyjadrenie popravcov. Neskáčte mi do reči. Váš názor si potom vypočujem viac než rada." Znelo to blahosklonne? Nesnažila sa o to, no nebolo to vylúčené. Predsa len aj ona bola len smrteľníčkou. Dúfala, že to už nebude musieť väčšmi rozpitvávať, hoci jej námietka prišla valídna, nepotrebovala, aby Ossian prekukol, prečo s týmto mala v skutočnosti problém.
Ten pramenil do značnej miery z jej vlastnej neistoty nad novým postavením. Čo ako jej rod prezentoval rolu vykonávateľa božej vôle ako honosnú a Salōmē by s nimi súhlasila, bála sa, že s tým sa nezlučoval názor Kultu. Popravca. Mohla byť táto cesta v konečnom dôsledku niečím, čo potlačí jej duchovný rast? Nechcela spadnúť do úzadia ako nejaký hrdlorez, ktorý len zabije čo sa mu prikáže, preto potrebovala využiť každú príležitosť prejaviť sa aj ako vzdelaná bytosť - pripomenúť všetkým, že aj ona má stále moc o veciach rozhodovať, alebo sa k nim v tomto prípade aspoň vyjadriť, nie len vykonávať rozsudky. Príležitosť, o ktorú ju teraz bezmála pripravil a podobným scenárom musela okamžite predísť.

Mohla smelo čakať, že Ossian bude trvať na svojom a pravdu povediac ho za to nemohla celkom viniť. Aj keby sa azda ohnala tým, že nepoznal celý kontext, v hĺbke duše vedela, že Tabitha sa mala zachovať dospelejšie a akokoľvek mohla byť so sestrou nespokojná, bolo tisíc civilizovanejších spôsobov, ako to dať najavo. Ani Salōmē by sa scenár, v ktorom ju Tabitha objavila na jej mieste nepáčil, no dovolila si dúfať, že by si na jej mieste odpustila bezbrehé ponižovanie. Vo vnútri brala do úvahy, že Tabitha už viac nemala nárok ju kontrolovať a súdiť, nie viac ako mala právo súdiť ona ju. Ale bolo to ťažké, jednak ťažké navzdory hnevu, ktorý v nej blčal odstrčiť sestru od seba, teraz, keď sa konečne smeli znova vidieť, ale najmä bolo ťažké prekonať železný návyk na jej dominantné postavenie v rodine, ktorý ju nútil zvažovať, nakoľko jej karhanie mohlo byť oprávnené. Bolo viac než jasné, že od toho si nevedela odvyknúť ani Tabitha.
Dlho mlčala, triediac si v mysli, čo všetko by asi bola schopná povedať na adresu sestry bez toho, aby ju potom zaplavili výčitky svedomia. Bála sa, že ak sa rozrozpráva, k čomu v nej začínala vzrastať vôľa, premknú ju emócie a skôr či neskôr povie niečo, čo oľutuje, tu pred tvárami predkov. A Ossian, hoci o tom pravdepodobne nevedel ju svojím slobodným prejavom pokúšal ako had ovinutý okolo jablka k tomu povedať, čo si skutočne myslí a nahliadnuť pod zlatú masku Iradeovcov, tú istú, ktorú mu tu ešte pred chvíľou maľovala, hoci nič z toho čo povedala nebolo lžou. Jazyk jej nakoniec rozviazala jeho druhá odpoveď.
Salōmē opatrne podvihla zrak, nechávajúc jeho slová dopadnúť na dno jej mysle, cítiac ich hĺbku, či už si ju aj on sám uvedomoval, alebo nie. To však nebolo to najhoršie, nech ju to od neho zaťahalo za srdce, z druhej strany ju bodalo zistenie, že by ju týmito slovami obdaril ako jediný. Otočila sa k nemu, tichá, jej oči vyzerali inak než kedykoľvek predtým - lesklé, zraniteľné. Ubolene zažmúrila a zhlboka sa nadýchla, opäť odvracajúc hlavu. Teraz už musela niečo povedať, lebo ďalší moment ticha by ju priviedol k myšlienkam, pri ktorých by sa pred ním mohla veľmi ľahko strápniť.
"Keď sa naša matka vydala na púť...bola som mladá, môj tréning ešte nebol dokončený. Tabitha preto vzala na svoje plecia úlohu vyplniť jej miesto, zabezpečiť chod rodu tak, aby jej absenciou nik netrpel." Bola na to vtedy pripravená? Salōmē si pamätala tie časy, zmätok a obavy ale aj nutkavú potrebu pocítiť nad sebou pevnú kontrolnú ruku, ktorá zaručí, že robila všetko správne, napriek tomu, že väčšinu jej výchovy ešte vždy odviedla Elaine. Preto, keď si jej sestra vzala túto šialenú ambíciu do hlavy, podvolila sa jej. Len aby si teraz, s odstupom času uvedomila, ako do krvi sa vtedy Tabitha snažila dosiahnuť nemožné, spaľujúc v tom procese seba aj druhých. "Jedným z jej predsavzatí som bola ja, hnala ma ako budúceho Custos mortuorum k dokonalosti-" pohľad jej podvedome uhol k širokej jazve na pleci, "Nech to stálo čokoľvek. Keď matka pri svojej ceste skonala, Hati si vyžiadal moju vlastnú púť, o ktorej už viete. Ešte nedávno som si myslela, že to svedčilo o úspešnom naplnení môjho štúdia, že už som schopná svoje vlohy a slabosti posúdiť a zlepšovať sama. Teraz mám pocit, že ma precenil. Ani po tom všetkom Tabitha neverí, že som hodná toho aby sme si boli opäť konečne seberovné a Hati ju sem priviedol, aby mi to mohla sama povedať." Kedy už toho bude dosť? Nikdy nebude dokonalá, celý život sa bude učiť a rozvíjať a tak to bolo správne. Ale degradovať ju po dvoch rokoch do pozície učňa? Záležalo kedy vôbec na tom, čo robí?
"Najhoršie je..." šepla a cítiac, ako jej stiahlo hrdlo si položila hlavu na zem, "...že ja som ju chcela znova vidieť. Od chvíle, čo som odišla."

Pri jeho odpovedi s tichým varovaním prižmúrila oči a na rozdiel od neho, nič na jej postoji nenaznačovalo, že by sa mu chystala uhnúť. Nebezpečná ambícia, takto na plnú hubu. Už tak sa ponevieral dosť dosť blízko na jej vkus. Pomalými, pevnými krokmi dokráčala až celkom pred neho, s istým zdvorilým odstupom a na hrdo vztýčenej hlave sa jej jagali zelené oči, ktorými mu hľadela až do žalúdka.
"Také stretnutie ti bolo dopriate prv, než by si sa dostal osudne blízko," skonštatovala, podčiarkujúc tým, že ďalšie výpravy bližšie k mestu mu rozhodne neodporúčala. No ak mal na srdci spoznanie Boha, zatiaľ mu mienila vyhovieť. Ak sa stretli za priaznivých okolností, očividne Hati tomuto rozhovoru prial. "Som Hatiho služobníčkou. Pýtaj sa." Nešpecifikoval celkom, že by mali rozprávať o Hatim, zmienil iba Boha. Aj keď nijakého iného pre ňu nebolo, vlk jej týmto záujmom už viac-menej potvrdil, že sa jednalo o dotyčného Pstruha.

Nesmeli strácať čas. I za normálnych okolností by bola v plnej pohotovosti avšak teraz, po incidente so Sapphire, ktorej hľadanie ešte stále neprinieslo ovocie, situácia bola veľmi vážna. Akoby mesto zahalila nepriedušná hmla, slučka zla, ktorá sa uťahovala čoraz tesnejšie, niekto im chcel zle. Trestal ich Hati za Omarine hriechy, za to, že ju Nirixovou vinou nechali žiť, či snáď za niečo iné? Alebo sa jednalo o čistku, proti ktorej nik na zemi nemal moc zakročiť? I keby to tak malo byť, a Salōmē dobre vedela, že tomu niekedy tak bolo, nič z toho nebolo teraz dôvodom poľaviť. Nech sa dialo čokoľvek, jej úloha ostávala jasná. Chrániť rodinu, chrániť veriacich. Aj keď mali bielu hubu plnú rečí.
"Ostatní by mali hľadať v rámci mesta, my pôjdeme pozdĺž hraníc, aby sme podľa pachu zistili, či ich prekročila," rozhodla a zavelila do kroku. "Ak zachytíš stopu, daj mi hneď vedieť." Iste, sama mienila horlivo stopovať, no viac nosov - viac čuchu.

Na jej sklamanie, Sabrina sa z toho všetkého smrteľne dôležitého, čo jej teta povedala, chytila len toho, čo jej neprišlo absolútne podstatné. Keby mala v pláne jej oznamovať, že nie je právoplatným členom rodu, nechodila by okolo horúcej kaše, nespomenula by to len tak úkosom v jednej vetičke - Salōmē mala za to, že o tom Sabrina vie. Hoci jej nevedomonosť zrejme vysvetľovala jej neortodoxné ambície pre umiestnenie jej ostatkov.
A ešte sa zatvárila, akoby snáď vlčici dávala priestor sa opraviť. Nenútene k nej strihla uchom a prešla pohľadom k jej spytujúcim sa očiam, ten však hneď na to skĺzol o pár centimetrov k jej bielemu nosu. "Neoficiálnom. Si mojou neterou, Sabrina, no nie si členkou rodu. Nezlučuješ sa s Hatiho kázaním, myslela som, že ti o tom matka povedala." Ak to nespomenula pred malou, budiš, no Lailah o tom povedala určite. Nebála sa tohto rozhovoru, nešlo o nijakú hrubosť voči vĺčaťu, len o prostý fakt. Akoby jej snáď mala mať za zlé, že mesiac bol v splne guľatý. No beztak si urobila v hlave poznámku o tom, že Lailah si neodviadla tú minimálnu snahu to dcére oznámiť.