Príspevky užívateľa

S povzdychom sa zase napriamila, nech to zas nevyzerá, že by sa takou záležitosťou nechala pokoriť. Celkom ju prekvapilo, že to Ossian toľko riešil. Možno aj milo, akosi predvídala že by svoju pozornosť upriamil skôr na samotný rituál než na ňu. No stále by asi bola radšej, keby sa všetci tvárili, že sa vôbec nič nestalo, nechcela na to upozorňovať.
"Ťažko by som od pohanov čakala, že by brali niečo také do úvahy," zašomrala, než spomenul modlenie nazad v meste. "Dobre. Dobrý nápad, ďakujem," povzdychla. I keď to od neho, ako od akéhokoľvek veriaceho bolo očakávané, bol to zvláštny skutok starostlivosti, na ktorý už si od príchodu do Kultu odvykla. Vlastne ani doma to nebolo niečím bežným, ale to preto, že bola celá rodina vždy v stopercentnom bezpečí pred takýmto duchovným znečistením. Spoločné modlitby boli neodmysliteľnou rutinou, každodenným chlebom a nikdy by si nepomyslela, že sa jej raz stane niečím výnimočným. Najviac si na tom celom všimala, že to bol Ossian, ktorý to navrhol, nie Nirix, ktorý ich sem oboch dotiahol.
S malým údivom naňho pozrela pri jeho poslednom návrhu. To by urobil-? Vzápätí však skromne pokrútila hlavou. "Ďakujem vám Ossian, nemyslím, že je to nutné. Sme tu na rozkaz mesiáša, navyše nehodlám týmto vlkom ukázať, že by ma zneistili," vyhlásila a trochu sa poobzerala. "Ak sa neurazíte, rada by som na slovo s mojou sesternicou." Povedala 'sesternicou'? Aha? Tak už je to vonku, veď vlastne o nič nešlo. Pokývla roztržito hlavou a pomaly sa vydala za Lailou. Poznala ju už dosť na to, aby si v jej prítomnosti dovolila vysloviť aj pár vybraných slov, ktoré sa jej momentálne tisli na jazyk, ktorými by nerada poškvrnila Ossianovu mienku o nej.

Konečne bolo po tom, bola voľná! No 'voľná'...to by bol pojem čisto relatívny. Voľná bude až potom, čo sa z tohoto bude kajať a úpenlivo modliť. Azda aj okúpať by sa mala.
Sťažka si povzdychla a vykročila smerom, odkiaľ prišla, kde stál ešte pred nedávnom ich hlúčik, teraz už pozostávajúci len z Nirixa, ktorý tam sedel sám ako prst. A kde bol Ossian? Letmo si všimla cestičku stôp v plytkom snehu, ktorá viedla smerom k nej. Až potom sa pár čančarančových očí objavil v jej zornom poli, blízko, nečakane blízko, lebo si ho v tomto stave ani nevšimla prichádzať. Jemne sebou trhla a tuho zažmúrila oči, akoby jej do nich princ na bielom koni bol napľul. Rezignovane zvesila hlavu a opäť ich otvorila.
"Cítim sa zneužitá," zahrmela polohlasne. "Cítim sa ako špina." Teraz, keď už na ňu nebolo upretých toľko zvedavých oči si dovolila mračiť sa do snehu ako ukrivdené dieťa. Mala sto chutí sa šmariť do najbližšieho záveja vyváľať sa tam, a to neznášala sneh. Bol všetkým, čím nebol piesok. Studený, mokrý...neobsahoval kmeta.

Salōmē žiaľ nebola schopná ani ochotná zdieľať entuziazmus ostatných účastníkov. Kde si iní prechádzali svojim priam slávnostným debutom, vstupom do spoločnosti, ona sa cítila ako decko, ktoré niekto natlačil do účinkovania v školskom predstavení v kostýme kuraťa. Inými slovami, cítila sa trápne a to by bol ten najmenší, hoc ani zďaleka nie malý problém.
Tak teda poďme, nech to máme za sebou, v duchu si povzdychla a vykročila k vatre, keď prišiel jej čas. Čas zneuctiť samu seba pri tejto pohanskej volovine. Hati odpusť, ty vieš, že som nechcela, nechcela som-! Bedákala, kým si s výrazom na bode mrazu zapálila vlastnú fakľu, hľadiac si na plášť, aby tento večer nebodaj nezahájila ešte zaujímavejším predstavením. Bez ďalších škrpúľ sa otočila a nakráčala si to na určené miesto, zvierajúc drevo pevne v zuboch. Bola trochu rozpoltená. Nechcela to robiť, nemala by sa zrejme ani príliš snažiť, nie? Ale keď už tu bola, aj sa trochu snažila. Lebo nech jej to boh odpustí, Salōmē sa hrozila predstavy, že by nejakú, akúkoľvek, úlohu vykonala neporiadne. Veci sa buď robili správne alebo vôbec. Blčiacu fakľu si oprela o kamennú konštrukciu a vystrela sa, s tým smietkom dôstojnosti, ktoré jej ešte ostalo. "Ja, bratia a sestry, prichádzam z Kultu, z posvätnej pôdy boha Hatiho," to si teda píšte, že si tú riekanku zmenila-! "Prinášam tomuto plesu krásu noci a čistotu. Nech každý nájde správnu duchovnú cestu a preukáže vernosť." Hlas mala pevný a zvučný, no beztak pritom hádzala ospravedlňujúce pohľady na Ossiana i Lailu, akoby im obom zožrala večeru. Hanba, hanba na tri zimy!
Zodvihla fakľu naposledy - najradšej by ju šmarila niekam do záveja a začala sa besne modliť - pristúpila k hranici a vyčkala, až sa plamienky rozhostili neprieč suchým drevom. Aspoň ten oheň pekne voňal. Pripomínal jej domov, keď vykonávali obety pre Hatiho. Staré dobré časy.

S povýšenecky podvihnutým obočím prebodla vlčicu pohľadom. Takto zblízka bola ešte menšia, než sa najprv zdala, Salōmē sa nad ňou týčila ako kostolná veža. "Salōmē Irae Dei," predstavila sa pekne celým menom, čo v tejto chvíli považovala možno aj za dôležitejšie, než keď sa zoznamovala s veriacimi. Nech si to meno zapamätá, nie je vylúčené, že ho bude ešte niekedy počuť tak nech vie, s kým má dočinenia. Keby už teraz vedela, bola by sa radšej hneď zahrabala pod sneh, však jej tomu pri jej výške ani veľa nechýbalo. Kým sa navôkol zhromaždili ostatní zástupcovia, Salōmē si dávala dobrý pozor, aby sa o ňu nijaký z nich čo i len neobšuchol.
Hoci jej bola táto úloha proti srsti, už len preto, že tu musela lámať chlieb s neznabohmi, bola to úloha takmer ako každá iná a v konečnom dôsledku od mesiáša a tak k tomu mienila pristupovať profesionálne ako vždy. Ostražito sledovala Riveru a s kamenným výrazom si fixovala v hlave inštrukcie, nech to nespacká. Aj tak sa jej však priečilo nechať si rozkazovať, jej mama sa môže aj v krypte obracať! Po zmienke o tom, že budú musieť niečo ešte aj recitovať jej oči cukli k Laile s takmer zbitým výrazom, reku dostaň ma odtiaľto. Sesternica mala na toto nezmyselné podujatie podobný názor a to ju samozrejme tešilo. Ešte viac ju tešila predstavala, ako si na to, až bude po všetkom, ponadávajú.
"Iste," neutrálne kývla hlavou, pripravená pokračovať.

Hoci sa pevne držala presvedčenia, že bola príliš dobrá na zapodievanie sa neveriacimi, nedalo sa ich celkom ignorovať. Pasívne si vypočula príhovor miestneho "panovníka"- Aké kuriózne rozdeľovať si moc a privilégiá mimo vôle božej. Mali sa tak poddaní podrobiť subjektívnym sebeckým záujmom obyčajného smrteľníka, ktorého vládu Hati nijako neschválil? Aké primitívne. Potom jej do zorného poľa vnikla bledá, harmančekom našuchorená vlčica ktorá, zdalo sa, tiež mala pár slov pre všetkých prítomných. Spáliť svoje strasti a obavy - no kiež by to bolo viac, než symbolicky, taká vatra by bola celkom hutná. Keď však spomenula zástupcov svoriek, Salōmē spozornela a mierne sa zachmúrila. Čo to za pohanské praktiky, čo za bosoráctva? Podozrievavo si premerala ohnisko, hútajúc, čo za zradu sa za tým mohlo skrývať.
Jej premýšľanie prehlušil náhly entuziastický výkrik z publika. Nespokojne zovrela pysky a podvedome sa obzrela za Nirixom. Mesiáš však už na ňu díval prvý. Čo? Pozrela po Ossianovi a ostatných kulťanoch, ktorí sa tvárili akoby sa ich to netýkalo. Takže sa tej šarády účastníme aj my? Nikto sa nehýbal. S tentoraz neskrývanou rezignáciou si povzdychla, ako pubertiak, ktorý sa nechce ale musí odfotiť s rodičmi v zábavnom parku. Fajn.
Postavila sa a otriasajúc si chvost od nalepeného snehu sa neochotne pobrala za "princeznou". Trochu sa pokúsila nezazerať, no to stále neznamenalo, že pôsobila dvakrát prístupne.

Otrávene mľaskla, premeriavjúc si svojím chladným pohľadom všetkých navôkol. Pri pohľade na ňu nebolo ťažké sa dovtípiť, že post apoštola nebol jej snom. Iste, mnohí počestní veriaci boli kacírskeho pôvodu, obrat mohol prísť kedykoľvek v živote ale...no. Nebola nijako presvedčená, že by aspoň polovica prítomných mala nejaký potenciál dať sa na cestu viery. Preto tu predsa dnes neboli, prišli sa "veseliť", prišli sa tu hromadne odovzdať obžerstvu a bohvie ešte čomu. Ach. Aspoň že nebol nov, to by neprežila. Otázkou teda bolo, čo tu robili Kulťania, čo tu robila ona. Otázka, ktorú jej doteraz nebol nik schopný uspokojivo zodpovedať. A pokiaľ si Nirix tento cirkus neobháji aspoň nejakými novými členmi z tejto akcie, potom uspokojená nebude. Bola tu preto, lebo Nirix potreboval nejakého ďalšieho ovčiaka, ktorý by predišiel akémukoľvek bordelu, ktorého sa prítomné Hatiho ovečky mohli mimo svätej pôdy dopustiť. Na to však Salōmē poznala nepriestrelné riešenie ešte prv, než by kamkoľvek vyrazili - neprísť. A ničoho by sa nik nemusel obávať, ale nie-! Musela sa reprezentovať svorka, akoby vôbec boli obyčajnou svorkou, akoby boli tieto heretické červy hodné ich prítomnosti.
Nuž a tak reprezentovala. Aby nejako vyzerala, trochu si poupravila svoj drahocenný plášť - prehodila si z neho väčšiu časť na jednu stranu keď už sa nepotrebovala kryť pred slnkom a pekne sa jej tým navrstvil. Cez uši si prevliekla zlatú retiazku s krúžkom na konci, ktorý si pripevnila na čelo. Pripomínal jej mesiac v splne a to sa jej celkom páčilo.
Pre dobro seba i druhých sa zdržiavala skôr na periférii, robiac presne to, čo od nej mesiáš očakával a bedlivo dozerala na ostatných. Pri tejto denzite vlkov, tobôž neveriacich jej nebolo dvakrát komfortne. Pritom inokedy jej sebavedomie nechýbalo no teraz si pripadala byť zvláštne na očiach. A tak tam sedela, podrobujúc okolie svojmu prísnemu zazeraniu, ktoré by malo odplašiť akýkoľvek záujem o jej spoločnosť zo strany cudzincov.

Zadumane pomrvila fúzami. "Hádam, že záujmy mesiáša sú pre nás tak trochu záhodou. Som ale príjemne prekvapená, že vás touto kázňou poveril, ako som už vlastne povedala, keďže predpokladám, že bol pri vašom príchode tak skeptický, ako pri mojom, súdiac naše skúsenosti s Hatim. Ak má vo vás dostatočnú dôveru, zatlačte," riekla bezvýrazne. Ešte stále pamätala na svoj prvotný dojem z Nirixa - cítil sa v jej prítomnosti ohrozený, viselo to vo vzduchu. Možno práve preto sa rozhodol postaviť na ich stranu, ak to bolo to, čo sa dialo. Možno by si za ich prínos do Kultu rád pripísal pred ostatnými členmi zásluhu? Ktovie. Nič-menej vedela, že to už jej po správnosti mohlo byť tak jedno, dôležité bolo len to, že sa Kult začne hojiť. Nerobili to predsa pre slávu.
"Volá sa Caligo. Bol prítomný aj na kázni, inde ste ho pravdepodobne nevideli. Z jeho rozprávania plynie, že svoj čas v Kulte dosiaľ trávil niekde ukrytý. Pôsobivý jedinec," s drobným uznaním podvihla sama pre seba obočie. Videla v ňom potenciál, no dúfala, že to nebolo len jej prvotným nadšením, ktoré ju mohlo zaslepiť.
"Ani nespomínajte," zamračene pokrútila hlavou keď jej spomenul Lazarowa, ani čo by jej niekto dupol na chvost. Taký tĺk aby si dovolil siahnuť na jej sesternicu, na jej krv! Stále váhala, či Ossiana zasvätiť do tejto problematiky. Bolo by iné pochváliť sa, že tu mala korene, no nie keď to malo byť predmetom ich pohoršovania sa. Ale možno ju už beztak prezradila jej oduševnená reakcia.

Trpezlivo očakávala jeho odozvu. Koniec-koncov ich tu tak trochu väznilo gradujúce denné svetlo v uliciach, rozhodne sa nemali kam ponáhľať. A minimálne Salōmē, takto pohrúžená do rozhovoru, ktorý ju úprimne napĺňal nepociťovala zatiaľ nijaké známky únavy.
Na jeho otázku si zhovievavo odfrkla. "Učíme sa celý život, ako ty, tak aj ja. Čo som ti zatiaľ povedala je len absolútne minimum, prvé pričuchnutie k tomu, čo v sebe Hatiho viera skrýva. Zmysel bytia. Znamená to viac, než len uctievať boha, je to veľmi hlboký stav duše. Až sa doňho dostaneš a tvoja viera a oddanosť bude v tebe dostatočne zakorenená, tvoje vnímanie života sa zmení. Budeš spoznávať vo svojom okolí podobenstvá, cítiť a zdieľať jeho spokojnosť i hnev. Stane sa tvojou neoddeliteľnou súčasťou. A až dnešný deň skončí a my pôjdeme svojou cestou, bola by som rada, keby stretnutie tohto rázu nebolo naše posledné," odhodlane naňho pozrela, predlžujúc túto, pre ňu nemenej dôležitú chvíľu. "Budem ťa učiť, Caligo. Naučím ťa všetko, čo sama viem, no je to dlhodobejší proces."
Snažila sa k sebe nepripustiť možnú pochybnosť o tom, či túto ponuku prijme. Predsa nebolo o čom, bolo dobrou vôľou Hatiho poskytnúť miestnym niekoho, kto bol ochotný a hlavne kompetentný pomôcť.

Mlčky sledovala, ako sa modrá biedne zošmykla do bazénu. Krídla sa za ňou vliekli ako kusy otrhanej pavučiny, ich neprirodzená poloha jasne prezrádzala, kde sú zlomené. Nebol to objektívne pekný obrázok. Napriek tomu Bellannin spaľujúci pohľad narazil do chladného, celkom pokojného výrazu Smrtihlávky. A čo viac - práve teraz, spomedzi všetkých úsmevných chvíľ v jej živote, ktoré prežila s vážnou tvárou, jej kútiky cukli blahosklonne dohora.
"Pýcha predchádza pád," povedala spokojne, hoci obom vlčiciam bolo jasné, že zlý pocit zo seba teda nemala a ego jej dokázalo v tejto chvíli utíšiť únavu i bolesť. Dokázalo utíšiť aj viac, než to. "Všetko, čo cítim je vďak nášmu pánovi." Bolo jej srdečne jedno, že jej to Bellanna nežerie. Salōmē okúsila po dlhom čase abstinencie ten pocit byť niekomu nadradená. Bolo to takmer, ako návrat domov.

Na jeho ospravedlnenie(?) mu venovala, nosom ešte vždy odvrátená, side-eye. Len na krátko, tušila, že to Ossian pochopí ako súhlas. To jej ale celkom stačilo, mimovoľne strihla uchom uchom a pohľad jej zvoľnil.
"Som si tohto problému vedomá. Teší ma, predpokladám, že ste svojim skúsenostiam vystavili niektorých členov už pred kázňou. Zhodou okolností ma ešte v tú noc oslovil jeden z deviantov s tým istým problémom. Možno by nebolo na škodu, okrem klasických kázní o posolstvách a podobenstvách, usporiadať aj podujatie zamerané práve na základy praktikovania viery, ako napríklad modlenie. I keby bolo vzdelanie v Kulte na vyššej úrovni, vždy tu bude mládež, ktorú treba zaučiť-" na moment sa odmlčala a povzdychla si. "Mládež, u ktorej sa na rodičov obávam spoľahnúť." Obaja vedeli, koho mala na mysli. Vedel vôbec Ossian, že sa jednalo o deti jej sesternice? Priala si, aby nie, bolelo ju to priznať, no hanbila sa za nich. Respektíve za to, čo sa stalo na kázni.
"Môžeme len dúfať. Božia nespokojnosť by mohla mať drastické následky." skonštatovala, pozdvihnúc hlavu mierne k oblohe.

Je najvyšší čas, aby som svoj hlas venovala Ossianovi.
Jeho unikátneho konceptu a charakteru sa hráčka drží so všetkou gráciou, vďaka čomu som si istá, že oslovil nie len mnohé postavy ale aj samotných hráčov. Mali sme tu už veľa zanietených veriacich (taktiež mnohí z nich boli super) ale na Ossim je niečo proste iné. Domnievam sa, že aj preto si v Kulte získal patričnú autoritu v rekordnom čase a zmenil v tejto, po istý čas trošku driemavej svorke atmosféru. Jeho veľkú hodnotu preto vidím nie len v tom, že je výborne hraný, pútavý (a neraz sa pri ňom aj zasmejeme, že? :D) ale hry s ním pomáhajú rozvíjať aj potenciál iných postáv.
Nemôžem sa dočkať čo všetko nám ešte prinesie <3

Bolo príjemné cítiť Caligovu úprimnú pozornosť. Hoci aj to by bola jedna z vecí, ktoré by kedysi považovala za samozrejmosť. Ešte dnes pred kázňou sa ľutovala, ako málo robila pre Kult, teda vo svojich očiach príliš málo. Ako jej to dal Hati jasne najavo tým, že práve pri noci zasvätenej pamiatke zosnulých nemala ona prvé slovo. Nie, nemala za to na Ossiana ťažké srdce. Pripomenul jej, že vo svojej bohumilej činnosti neradno poľaviť a ona sa musela spomedzi ostatných veriacich prizerať tomu, ako vyzerá progres, ktorý nebol jej zásluhou. Ale menilo sa to. Menilo sa to od chvíle, čo si tam hore vybojovala miesto aj ona a ako kruhy na vode sa mohla začať rozrastať jej iniciatíva - nadväzujúc tým, čo sa dialo teraz. Ďakujem Hati. A ďakujem...Ossian?
Navzdory entuziazmu, s akým sa tu s Caligom vrhli do učenia, jej ešte vždy žalúdok urobil nenápadne salto pri jeho otázke. Hati, odpusť mu. Napravím to, oni nevedia, čo činia. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.
"Je to to, čo robili ostatní vlci počas toho ticha pri dnešnej kázni. Modlitba je vzývanie Hatiho, čas, ktorý venuješ len jemu. Ďakuješ za život a dary, ktoré venuje svojim deťom, prosíš o silu a dobré zdravie pre seba a svojich blížnych, no taktiež si spytuješ svedomie. Ľutuješ pred ním svoje hriechy. Zdieľaš s ním, čo ťa trápi alebo s ním zdieľaš i čisté ticho, pokiaľ je venované jemu. Je to čas tvojho duchovného spojenia s ním. Či nahlas alebo v duchu je na tebe, taktiež či hoc len na pár minút alebo ešte dlhšie. No optimálne je pomodliť sa každú noc aspoň raz." Ona sa modlievala vždy vo svojej krypte, no pomaly ju začínala chytať inšpirácia okúsiť aj iné miesta v meste. Predovšetkým však nechcela byť rušená, najmä keď sa neraz pohrúžila do modlitby aj na vyše hodiny.

Zamyslene zastrihala ušami. Dojem? Ako osamelý kmet zahrabaný v piesku, čo jej poslúžil ako nečakaná anekdota pri jej úmornej neslanej púti. A to si ona patrične vážila, i keď tušila, že by mu to ego veľmi nezahrialo. A teraz, keď ju Marion tak ochotne vzala späť do toho dňa, mala to znova celé živo pred očami a keď nie navonok, aspoň v duchu sa tomu uškrnula. Pamätala si však aj niečo iné, vlka, ktorý predsa len uprednostnil nekomfortné, ba až nedôstojné riešenie pred hriechom a to sa tiež rátalo. A potom ju skúsil neúspešne zmanipulovať k tomu, aby ho vytiahla z kaše, teda z piesku, lebo jedna slušná prosba navyše už sa mu na ten úsmevný deň videla príliš. V zlom naňho nespomínala. Vlastne naňho doteraz nespomínala skoro vôbec, nečakajúc, že sa ich cesty znova pretnú.
"Dosť silný dojem na to, aby som si naňho pamätala," odvetila diplomaticky. "Tak teda Ossian, nemala som tú česť natoľko sa zoznámiť. Pravdu povediac som nezaregistrovala, kedy sa stal členom Kultu, stretli sme sa, keď sme ešte obaja putovali," dodala.

Mlčky prikývla na jeho zdvorilostnú otázku. Vítala jeho spoločnosť, minimálne v relatívnom slova zmysle. Isté nedávne udalosti v nej podnietili motiváciu venovať sa aj menej skúseným veriacim, čo jej dodávalo na autorite, ktorej by len zriedka vedela odolať. Oči jej ešte vždy blúdili kdesi na horizonte, no ani keby nechcela, videla periférne aj jeho intenzívny pohľad, ktorý do chladných farieb noci svietil ako semafór. A keď nakoniec prehovoril, veľmi rýchlo jej trklo, o čo mu išlo. Viečka jej s pokojom, či možno mierne rezignovane klesli. Domnievala sa, že za tým, ako začal rozhovor poznámkou na jej časť kázne sa mohlo skrývať aj čosi iné, než úprimné uznanie. Nemyslela si o Ossianovi tak málo, aby v tom videla klamstvo, to nie. No možno tým popieral svoje vlastné znepokojenie nad tým, že vtedy zasiahla do jeho veľkého večera. Čo samozrejme nebolo v jej úmysloch, no ani jej to nejako netrhalo žily. Povedala, čo muselo byť povedané, vždy.
"Nebolo mojím úmyslom vás zneistiť, Ossian," spokojne pokrútia hlavou. "Rovnako som však nechcela nechať isté slová hodné nášho pána zamlčané, ako rozumiete." Ona sa rozhodla, že tomu rozumel. Minimálne spôsobom, akým to podala vedela, že nebolo veľa spôsobov, ako jej dôstojne protirečiť. "Vaša kázeň bola v poriadku. Som rada, že vám dal mesiáš priestor sa takto prejaviť, v dobrej viere by sa to mohlo stať rutinnou záležitosťou."

Hoci ju momentálna situácia v Kulte znepokojovala, bola úprimne zvedavá na to, nakoľko budú terajší členovia ochotní aklimatizovať sa skutočnej viere, až jej ich začnú, teraz už azda aj s Ossianom, vystavovať. Chcela, aby počet Hatiho služobníkov rástol, takých, ktorí mu skutočne rozumeli a chceli mu slúžiť. Brala však do úvahy aj protest istého, snáď malého, percenta Kultu, ktoré by odmietalo vzdať sa lenivosti a pohodlia, v ktorom smelo doteraz fungovať. "Uvidíme, kto je tu skutočne ochotný venovať Hatimu svoje bytie. Či sme boli zoslaní...len na re-edukáciu," zamrmlala si zamyslene, skoro až šeptom, no bolo ju počuť. Oči sa jej v svite mesiaca krátko zablysli.
"Myslím, že máte pravdu. Hoci 'spása' mi príde činmi smrteľníkov ako trochu ambiciózny výraz. Hati dal vlkom ako ja a vy šancu preukázať svoju oddanosť tým, že na tomto mieste napravia morálku. Aspoň to je mojím výkladom." Pravda, ju k tomuto miestu viazali aj iné povinnosti, hoci nemenej súvisiace s vierovyznaním.