Príspevky užívateľa

Salōmē žiaľ nebola schopná ani ochotná zdieľať entuziazmus ostatných účastníkov. Kde si iní prechádzali svojim priam slávnostným debutom, vstupom do spoločnosti, ona sa cítila ako decko, ktoré niekto natlačil do účinkovania v školskom predstavení v kostýme kuraťa. Inými slovami, cítila sa trápne a to by bol ten najmenší, hoc ani zďaleka nie malý problém.
Tak teda poďme, nech to máme za sebou, v duchu si povzdychla a vykročila k vatre, keď prišiel jej čas. Čas zneuctiť samu seba pri tejto pohanskej volovine. Hati odpusť, ty vieš, že som nechcela, nechcela som-! Bedákala, kým si s výrazom na bode mrazu zapálila vlastnú fakľu, hľadiac si na plášť, aby tento večer nebodaj nezahájila ešte zaujímavejším predstavením. Bez ďalších škrpúľ sa otočila a nakráčala si to na určené miesto, zvierajúc drevo pevne v zuboch. Bola trochu rozpoltená. Nechcela to robiť, nemala by sa zrejme ani príliš snažiť, nie? Ale keď už tu bola, aj sa trochu snažila. Lebo nech jej to boh odpustí, Salōmē sa hrozila predstavy, že by nejakú, akúkoľvek, úlohu vykonala neporiadne. Veci sa buď robili správne alebo vôbec. Blčiacu fakľu si oprela o kamennú konštrukciu a vystrela sa, s tým smietkom dôstojnosti, ktoré jej ešte ostalo. "Ja, bratia a sestry, prichádzam z Kultu, z posvätnej pôdy boha Hatiho," to si teda píšte, že si tú riekanku zmenila-! "Prinášam tomuto plesu krásu noci a čistotu. Nech každý nájde správnu duchovnú cestu a preukáže vernosť." Hlas mala pevný a zvučný, no beztak pritom hádzala ospravedlňujúce pohľady na Ossiana i Lailu, akoby im obom zožrala večeru. Hanba, hanba na tri zimy!
Zodvihla fakľu naposledy - najradšej by ju šmarila niekam do záveja a začala sa besne modliť - pristúpila k hranici a vyčkala, až sa plamienky rozhostili neprieč suchým drevom. Aspoň ten oheň pekne voňal. Pripomínal jej domov, keď vykonávali obety pre Hatiho. Staré dobré časy.

S povýšenecky podvihnutým obočím prebodla vlčicu pohľadom. Takto zblízka bola ešte menšia, než sa najprv zdala, Salōmē sa nad ňou týčila ako kostolná veža. "Salōmē Irae Dei," predstavila sa pekne celým menom, čo v tejto chvíli považovala možno aj za dôležitejšie, než keď sa zoznamovala s veriacimi. Nech si to meno zapamätá, nie je vylúčené, že ho bude ešte niekedy počuť tak nech vie, s kým má dočinenia. Keby už teraz vedela, bola by sa radšej hneď zahrabala pod sneh, však jej tomu pri jej výške ani veľa nechýbalo. Kým sa navôkol zhromaždili ostatní zástupcovia, Salōmē si dávala dobrý pozor, aby sa o ňu nijaký z nich čo i len neobšuchol.
Hoci jej bola táto úloha proti srsti, už len preto, že tu musela lámať chlieb s neznabohmi, bola to úloha takmer ako každá iná a v konečnom dôsledku od mesiáša a tak k tomu mienila pristupovať profesionálne ako vždy. Ostražito sledovala Riveru a s kamenným výrazom si fixovala v hlave inštrukcie, nech to nespacká. Aj tak sa jej však priečilo nechať si rozkazovať, jej mama sa môže aj v krypte obracať! Po zmienke o tom, že budú musieť niečo ešte aj recitovať jej oči cukli k Laile s takmer zbitým výrazom, reku dostaň ma odtiaľto. Sesternica mala na toto nezmyselné podujatie podobný názor a to ju samozrejme tešilo. Ešte viac ju tešila predstavala, ako si na to, až bude po všetkom, ponadávajú.
"Iste," neutrálne kývla hlavou, pripravená pokračovať.

Hoci sa pevne držala presvedčenia, že bola príliš dobrá na zapodievanie sa neveriacimi, nedalo sa ich celkom ignorovať. Pasívne si vypočula príhovor miestneho "panovníka"- Aké kuriózne rozdeľovať si moc a privilégiá mimo vôle božej. Mali sa tak poddaní podrobiť subjektívnym sebeckým záujmom obyčajného smrteľníka, ktorého vládu Hati nijako neschválil? Aké primitívne. Potom jej do zorného poľa vnikla bledá, harmančekom našuchorená vlčica ktorá, zdalo sa, tiež mala pár slov pre všetkých prítomných. Spáliť svoje strasti a obavy - no kiež by to bolo viac, než symbolicky, taká vatra by bola celkom hutná. Keď však spomenula zástupcov svoriek, Salōmē spozornela a mierne sa zachmúrila. Čo to za pohanské praktiky, čo za bosoráctva? Podozrievavo si premerala ohnisko, hútajúc, čo za zradu sa za tým mohlo skrývať.
Jej premýšľanie prehlušil náhly entuziastický výkrik z publika. Nespokojne zovrela pysky a podvedome sa obzrela za Nirixom. Mesiáš však už na ňu díval prvý. Čo? Pozrela po Ossianovi a ostatných kulťanoch, ktorí sa tvárili akoby sa ich to netýkalo. Takže sa tej šarády účastníme aj my? Nikto sa nehýbal. S tentoraz neskrývanou rezignáciou si povzdychla, ako pubertiak, ktorý sa nechce ale musí odfotiť s rodičmi v zábavnom parku. Fajn.
Postavila sa a otriasajúc si chvost od nalepeného snehu sa neochotne pobrala za "princeznou". Trochu sa pokúsila nezazerať, no to stále neznamenalo, že pôsobila dvakrát prístupne.

Otrávene mľaskla, premeriavjúc si svojím chladným pohľadom všetkých navôkol. Pri pohľade na ňu nebolo ťažké sa dovtípiť, že post apoštola nebol jej snom. Iste, mnohí počestní veriaci boli kacírskeho pôvodu, obrat mohol prísť kedykoľvek v živote ale...no. Nebola nijako presvedčená, že by aspoň polovica prítomných mala nejaký potenciál dať sa na cestu viery. Preto tu predsa dnes neboli, prišli sa "veseliť", prišli sa tu hromadne odovzdať obžerstvu a bohvie ešte čomu. Ach. Aspoň že nebol nov, to by neprežila. Otázkou teda bolo, čo tu robili Kulťania, čo tu robila ona. Otázka, ktorú jej doteraz nebol nik schopný uspokojivo zodpovedať. A pokiaľ si Nirix tento cirkus neobháji aspoň nejakými novými členmi z tejto akcie, potom uspokojená nebude. Bola tu preto, lebo Nirix potreboval nejakého ďalšieho ovčiaka, ktorý by predišiel akémukoľvek bordelu, ktorého sa prítomné Hatiho ovečky mohli mimo svätej pôdy dopustiť. Na to však Salōmē poznala nepriestrelné riešenie ešte prv, než by kamkoľvek vyrazili - neprísť. A ničoho by sa nik nemusel obávať, ale nie-! Musela sa reprezentovať svorka, akoby vôbec boli obyčajnou svorkou, akoby boli tieto heretické červy hodné ich prítomnosti.
Nuž a tak reprezentovala. Aby nejako vyzerala, trochu si poupravila svoj drahocenný plášť - prehodila si z neho väčšiu časť na jednu stranu keď už sa nepotrebovala kryť pred slnkom a pekne sa jej tým navrstvil. Cez uši si prevliekla zlatú retiazku s krúžkom na konci, ktorý si pripevnila na čelo. Pripomínal jej mesiac v splne a to sa jej celkom páčilo.
Pre dobro seba i druhých sa zdržiavala skôr na periférii, robiac presne to, čo od nej mesiáš očakával a bedlivo dozerala na ostatných. Pri tejto denzite vlkov, tobôž neveriacich jej nebolo dvakrát komfortne. Pritom inokedy jej sebavedomie nechýbalo no teraz si pripadala byť zvláštne na očiach. A tak tam sedela, podrobujúc okolie svojmu prísnemu zazeraniu, ktoré by malo odplašiť akýkoľvek záujem o jej spoločnosť zo strany cudzincov.

Zadumane pomrvila fúzami. "Hádam, že záujmy mesiáša sú pre nás tak trochu záhodou. Som ale príjemne prekvapená, že vás touto kázňou poveril, ako som už vlastne povedala, keďže predpokladám, že bol pri vašom príchode tak skeptický, ako pri mojom, súdiac naše skúsenosti s Hatim. Ak má vo vás dostatočnú dôveru, zatlačte," riekla bezvýrazne. Ešte stále pamätala na svoj prvotný dojem z Nirixa - cítil sa v jej prítomnosti ohrozený, viselo to vo vzduchu. Možno práve preto sa rozhodol postaviť na ich stranu, ak to bolo to, čo sa dialo. Možno by si za ich prínos do Kultu rád pripísal pred ostatnými členmi zásluhu? Ktovie. Nič-menej vedela, že to už jej po správnosti mohlo byť tak jedno, dôležité bolo len to, že sa Kult začne hojiť. Nerobili to predsa pre slávu.
"Volá sa Caligo. Bol prítomný aj na kázni, inde ste ho pravdepodobne nevideli. Z jeho rozprávania plynie, že svoj čas v Kulte dosiaľ trávil niekde ukrytý. Pôsobivý jedinec," s drobným uznaním podvihla sama pre seba obočie. Videla v ňom potenciál, no dúfala, že to nebolo len jej prvotným nadšením, ktoré ju mohlo zaslepiť.
"Ani nespomínajte," zamračene pokrútila hlavou keď jej spomenul Lazarowa, ani čo by jej niekto dupol na chvost. Taký tĺk aby si dovolil siahnuť na jej sesternicu, na jej krv! Stále váhala, či Ossiana zasvätiť do tejto problematiky. Bolo by iné pochváliť sa, že tu mala korene, no nie keď to malo byť predmetom ich pohoršovania sa. Ale možno ju už beztak prezradila jej oduševnená reakcia.

Trpezlivo očakávala jeho odozvu. Koniec-koncov ich tu tak trochu väznilo gradujúce denné svetlo v uliciach, rozhodne sa nemali kam ponáhľať. A minimálne Salōmē, takto pohrúžená do rozhovoru, ktorý ju úprimne napĺňal nepociťovala zatiaľ nijaké známky únavy.
Na jeho otázku si zhovievavo odfrkla. "Učíme sa celý život, ako ty, tak aj ja. Čo som ti zatiaľ povedala je len absolútne minimum, prvé pričuchnutie k tomu, čo v sebe Hatiho viera skrýva. Zmysel bytia. Znamená to viac, než len uctievať boha, je to veľmi hlboký stav duše. Až sa doňho dostaneš a tvoja viera a oddanosť bude v tebe dostatočne zakorenená, tvoje vnímanie života sa zmení. Budeš spoznávať vo svojom okolí podobenstvá, cítiť a zdieľať jeho spokojnosť i hnev. Stane sa tvojou neoddeliteľnou súčasťou. A až dnešný deň skončí a my pôjdeme svojou cestou, bola by som rada, keby stretnutie tohto rázu nebolo naše posledné," odhodlane naňho pozrela, predlžujúc túto, pre ňu nemenej dôležitú chvíľu. "Budem ťa učiť, Caligo. Naučím ťa všetko, čo sama viem, no je to dlhodobejší proces."
Snažila sa k sebe nepripustiť možnú pochybnosť o tom, či túto ponuku prijme. Predsa nebolo o čom, bolo dobrou vôľou Hatiho poskytnúť miestnym niekoho, kto bol ochotný a hlavne kompetentný pomôcť.

Mlčky sledovala, ako sa modrá biedne zošmykla do bazénu. Krídla sa za ňou vliekli ako kusy otrhanej pavučiny, ich neprirodzená poloha jasne prezrádzala, kde sú zlomené. Nebol to objektívne pekný obrázok. Napriek tomu Bellannin spaľujúci pohľad narazil do chladného, celkom pokojného výrazu Smrtihlávky. A čo viac - práve teraz, spomedzi všetkých úsmevných chvíľ v jej živote, ktoré prežila s vážnou tvárou, jej kútiky cukli blahosklonne dohora.
"Pýcha predchádza pád," povedala spokojne, hoci obom vlčiciam bolo jasné, že zlý pocit zo seba teda nemala a ego jej dokázalo v tejto chvíli utíšiť únavu i bolesť. Dokázalo utíšiť aj viac, než to. "Všetko, čo cítim je vďak nášmu pánovi." Bolo jej srdečne jedno, že jej to Bellanna nežerie. Salōmē okúsila po dlhom čase abstinencie ten pocit byť niekomu nadradená. Bolo to takmer, ako návrat domov.

Na jeho ospravedlnenie(?) mu venovala, nosom ešte vždy odvrátená, side-eye. Len na krátko, tušila, že to Ossian pochopí ako súhlas. To jej ale celkom stačilo, mimovoľne strihla uchom uchom a pohľad jej zvoľnil.
"Som si tohto problému vedomá. Teší ma, predpokladám, že ste svojim skúsenostiam vystavili niektorých členov už pred kázňou. Zhodou okolností ma ešte v tú noc oslovil jeden z deviantov s tým istým problémom. Možno by nebolo na škodu, okrem klasických kázní o posolstvách a podobenstvách, usporiadať aj podujatie zamerané práve na základy praktikovania viery, ako napríklad modlenie. I keby bolo vzdelanie v Kulte na vyššej úrovni, vždy tu bude mládež, ktorú treba zaučiť-" na moment sa odmlčala a povzdychla si. "Mládež, u ktorej sa na rodičov obávam spoľahnúť." Obaja vedeli, koho mala na mysli. Vedel vôbec Ossian, že sa jednalo o deti jej sesternice? Priala si, aby nie, bolelo ju to priznať, no hanbila sa za nich. Respektíve za to, čo sa stalo na kázni.
"Môžeme len dúfať. Božia nespokojnosť by mohla mať drastické následky." skonštatovala, pozdvihnúc hlavu mierne k oblohe.

Bolo príjemné cítiť Caligovu úprimnú pozornosť. Hoci aj to by bola jedna z vecí, ktoré by kedysi považovala za samozrejmosť. Ešte dnes pred kázňou sa ľutovala, ako málo robila pre Kult, teda vo svojich očiach príliš málo. Ako jej to dal Hati jasne najavo tým, že práve pri noci zasvätenej pamiatke zosnulých nemala ona prvé slovo. Nie, nemala za to na Ossiana ťažké srdce. Pripomenul jej, že vo svojej bohumilej činnosti neradno poľaviť a ona sa musela spomedzi ostatných veriacich prizerať tomu, ako vyzerá progres, ktorý nebol jej zásluhou. Ale menilo sa to. Menilo sa to od chvíle, čo si tam hore vybojovala miesto aj ona a ako kruhy na vode sa mohla začať rozrastať jej iniciatíva - nadväzujúc tým, čo sa dialo teraz. Ďakujem Hati. A ďakujem...Ossian?
Navzdory entuziazmu, s akým sa tu s Caligom vrhli do učenia, jej ešte vždy žalúdok urobil nenápadne salto pri jeho otázke. Hati, odpusť mu. Napravím to, oni nevedia, čo činia. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.
"Je to to, čo robili ostatní vlci počas toho ticha pri dnešnej kázni. Modlitba je vzývanie Hatiho, čas, ktorý venuješ len jemu. Ďakuješ za život a dary, ktoré venuje svojim deťom, prosíš o silu a dobré zdravie pre seba a svojich blížnych, no taktiež si spytuješ svedomie. Ľutuješ pred ním svoje hriechy. Zdieľaš s ním, čo ťa trápi alebo s ním zdieľaš i čisté ticho, pokiaľ je venované jemu. Je to čas tvojho duchovného spojenia s ním. Či nahlas alebo v duchu je na tebe, taktiež či hoc len na pár minút alebo ešte dlhšie. No optimálne je pomodliť sa každú noc aspoň raz." Ona sa modlievala vždy vo svojej krypte, no pomaly ju začínala chytať inšpirácia okúsiť aj iné miesta v meste. Predovšetkým však nechcela byť rušená, najmä keď sa neraz pohrúžila do modlitby aj na vyše hodiny.

Zamyslene zastrihala ušami. Dojem? Ako osamelý kmet zahrabaný v piesku, čo jej poslúžil ako nečakaná anekdota pri jej úmornej neslanej púti. A to si ona patrične vážila, i keď tušila, že by mu to ego veľmi nezahrialo. A teraz, keď ju Marion tak ochotne vzala späť do toho dňa, mala to znova celé živo pred očami a keď nie navonok, aspoň v duchu sa tomu uškrnula. Pamätala si však aj niečo iné, vlka, ktorý predsa len uprednostnil nekomfortné, ba až nedôstojné riešenie pred hriechom a to sa tiež rátalo. A potom ju skúsil neúspešne zmanipulovať k tomu, aby ho vytiahla z kaše, teda z piesku, lebo jedna slušná prosba navyše už sa mu na ten úsmevný deň videla príliš. V zlom naňho nespomínala. Vlastne naňho doteraz nespomínala skoro vôbec, nečakajúc, že sa ich cesty znova pretnú.
"Dosť silný dojem na to, aby som si naňho pamätala," odvetila diplomaticky. "Tak teda Ossian, nemala som tú česť natoľko sa zoznámiť. Pravdu povediac som nezaregistrovala, kedy sa stal členom Kultu, stretli sme sa, keď sme ešte obaja putovali," dodala.

Mlčky prikývla na jeho zdvorilostnú otázku. Vítala jeho spoločnosť, minimálne v relatívnom slova zmysle. Isté nedávne udalosti v nej podnietili motiváciu venovať sa aj menej skúseným veriacim, čo jej dodávalo na autorite, ktorej by len zriedka vedela odolať. Oči jej ešte vždy blúdili kdesi na horizonte, no ani keby nechcela, videla periférne aj jeho intenzívny pohľad, ktorý do chladných farieb noci svietil ako semafór. A keď nakoniec prehovoril, veľmi rýchlo jej trklo, o čo mu išlo. Viečka jej s pokojom, či možno mierne rezignovane klesli. Domnievala sa, že za tým, ako začal rozhovor poznámkou na jej časť kázne sa mohlo skrývať aj čosi iné, než úprimné uznanie. Nemyslela si o Ossianovi tak málo, aby v tom videla klamstvo, to nie. No možno tým popieral svoje vlastné znepokojenie nad tým, že vtedy zasiahla do jeho veľkého večera. Čo samozrejme nebolo v jej úmysloch, no ani jej to nejako netrhalo žily. Povedala, čo muselo byť povedané, vždy.
"Nebolo mojím úmyslom vás zneistiť, Ossian," spokojne pokrútia hlavou. "Rovnako som však nechcela nechať isté slová hodné nášho pána zamlčané, ako rozumiete." Ona sa rozhodla, že tomu rozumel. Minimálne spôsobom, akým to podala vedela, že nebolo veľa spôsobov, ako jej dôstojne protirečiť. "Vaša kázeň bola v poriadku. Som rada, že vám dal mesiáš priestor sa takto prejaviť, v dobrej viere by sa to mohlo stať rutinnou záležitosťou."

Hoci ju momentálna situácia v Kulte znepokojovala, bola úprimne zvedavá na to, nakoľko budú terajší členovia ochotní aklimatizovať sa skutočnej viere, až jej ich začnú, teraz už azda aj s Ossianom, vystavovať. Chcela, aby počet Hatiho služobníkov rástol, takých, ktorí mu skutočne rozumeli a chceli mu slúžiť. Brala však do úvahy aj protest istého, snáď malého, percenta Kultu, ktoré by odmietalo vzdať sa lenivosti a pohodlia, v ktorom smelo doteraz fungovať. "Uvidíme, kto je tu skutočne ochotný venovať Hatimu svoje bytie. Či sme boli zoslaní...len na re-edukáciu," zamrmlala si zamyslene, skoro až šeptom, no bolo ju počuť. Oči sa jej v svite mesiaca krátko zablysli.
"Myslím, že máte pravdu. Hoci 'spása' mi príde činmi smrteľníkov ako trochu ambiciózny výraz. Hati dal vlkom ako ja a vy šancu preukázať svoju oddanosť tým, že na tomto mieste napravia morálku. Aspoň to je mojím výkladom." Pravda, ju k tomuto miestu viazali aj iné povinnosti, hoci nemenej súvisiace s vierovyznaním.

Asi by nebolo veľkým prekvapením, že počas cesty k bazénom neviedli vlčice nejaký debatný krúžok. Salōmē si konala svoju službu, ako jej bolo kázané a navzdory značne pocuchaným nervom z toho pociťovala určitú spokojnosť. Neuniklo jej, že vzhľadom k jej dočasne najnižšiemu postaveniu jej tejto noci mesiáš prepožičal mnohé právomoci. Verila, že si jej preukázaný potenciál zapamätá, keď si najbližšie uvedomí, že Kult postrádal vyššie špecializované postavenia. Popravca. Asi sa dosiaľ videla skôr v roli niekoho viac orientovaného na vieru, no nakoniec - kolovala jej v žilách krv vlkov, ktorí z tohto, pre niekoho prostého povolania, urobili status nenahraditeľnej hodnoty. Kde by niekto videl možno primitívneho hrdloreza, za mena Irae Dei stál posol božieho hnevu hoden rešpektu. Fyzická sila nepotláčala inteligenciu. Len-len že sa nestratila vo vlastnej hlave pri predstave, kam by sa týmto smerom mohla až dostať. Vycvičiť jednotku božích bojovníkov, pred ktorými sa budú kacíri triasť od strachu, ktorí urobia z tohto miesta bezpečnú svätyňu pre rozvoj duší. Ona bude stáť na ich čele, v tme jej povievať plášť, predkovia sa jej budú s hrdosťou prizerať, bude-!
Konečne pri bazénoch. Strihla uchom keď sa jej do očí odrazil ostrý lúč mesačného svitu. Odpusť mi Hati moje neskromné ambície. Ty najlepšie rozhodneš, aké miesto mi náleží a ja ti zaň budem naveky ďakovať.
Pozrela na Bellannu, keď ju priviedla až k okraju vykachličkovanej jamy. "Toto už nebudeš potrebovať," riekla s pokojom angličana a rýchlo do nej drgla. Než stihla modrá spadnúť, Salōmē chňapla po brečtane na jej chrbte a nechala ju vykĺznuť von.

Ležala uložená na úhľadne poskladanej celte, áno na tej iste celte, v ktorej nosievala kosti. Nespala však, predné laby mala dôstojne natiahnuté pred sebou a hlavu vztýčenú. Polohlasne si memorovala životopisy zosnulých, najmä tie najnovšie. U nebohých vĺčat nebolo veľmi čo zaznamenávať, čo ju mrzelo, no nedávno získala od Abraxasa podivuhodné novinky, ku ktorým dospel. Hoci ich brala s malou rezervou, nemohla ich ignorovať a aj teraz si ich v hlave premieľala ako v práčke. Mladý vlk si u nej získal bod k dobru, keď ju s tým pred časom v krypte sám vyhľadal a Salōmē ho sem v blízkom čase mienila dotiahnuť znova, aby uňho podporila vzťah k zosnulým.
Strihla uchom a za blížiacim sa zvukom a pohotovo vstala, aby sa nejaký nezvaný hosť nedostal ku kostiam. Čím jasnejšie však počula, tým väčšmi sa v nej utvrdilo, čo za hosťa to malo byť. To zlovestné rytmické škrabotanie krpatých labiek skutočne nebolo ťažké rozoznať. Nemohla čestne prehlásiť, že by to bol hosť nezvaný, bol...tolerovaný. S povzdychom pri predstave, čo ju čaká a neminie si sadla, až kým Sabrina nevletela dnu. Predkovia, odpusťte.
"Pomaly, pomaly," ozvala sa s kľudom, no dôrazne, nech jej ani nenapadne sa ich chytať. Radšej vykročila k nej, keby ju náhodou bolo treba čapiť.

So strpením ho počúvala, v očiach mala čosi zhovievavé, keď jej odprezentoval, čo sám už vedel o Hatim. Znelo to, akoby to malo byť všetko, čo jej mohol k danej téme povedať, no tentoraz už s tým bola zmierená. Najmä preto, že videla v Caligovi vôľu naučiť sa viac. Navzdory jej stoickému výrazu sa z toho tešila, o to viac, keď sa jednalo o vlka, ktorý ju pravdu povediac čímsi oslovil. Predovšetkým tými víziami - mať pod sebou učňa, ktorý mal už teraz vo vienku tak veľkú pozornosť od Hatiho mohlo byť aj pre ňu dobrou vizitkou.
"Správne. Predpokladám ale, že omnoho viac vedomostí než toto už ti dopriatych nebolo, mám pravdu?" povedala pokojne. Nič v jej hlase nenaznačovalo, že by ho za to chcela hrešiť. Salōmē pred mnohými členmi pôsobila ako, stručne povedané, sekera. A aj ňou bola po väčšinu času, ani tu nemienila vlkovi nič zľačovať, no jej prístup bol podstatne jemnejší, keď videla ochotu aj z opačnej strany. Zároveň však za uplynulé mesiace strávené v Kulte bola nútená zo svojho štandardu trošku zľaviť a vedieť oceniť aj oveľa menej, než na čo bola zvyknutá. Inak by sa s ňou len ťažko jednalo a nik by sa nič nenaučil. Jej ambície s Kultom sa však neznížili za ten čas ani o chlp.
"Ako si povedal, Hati je vládcom noci, predovšetkým ho však reprezentuje mesiac. My, ako jeho veriaci, sme deťmi noci a v temnote je naše miesto. Noc, to nie je len prostá tma. Je to ticho, je to mystérium, pre nás ale tiež útočisko, do ktorého sa smieme zahaliť. Útočisko, ktorého sa bezbožníci stránia, odmietajú ju, pretože len vlk našej viery má to porozumenie. Jemu to, čo iným zahaľuje zrak ponúka cestu, naopak odkrýva svoje tajomstvá a dodáva silu. Na rozdiel od bytostí svetla nachádzame bohatstvo v tichu a modlitbe, než v pominuteľnej matérii," rozhovorila sa a musela si dávať pozor, aby sa sama nestratila a tiež pustila Caliga k slovu.