Príspevky užívateľa

Nedalo sa poprieť, že odkedy Salōmē vystrčila päty z domu, vonkajší svet si pre ňu pripravil nejednu lekciu. A hoci by si to sama nikdy nepriznala, nejedna z nich poslúžila v redukcií jej naivity. Ako práve teraz, keď na jej počudovanie tuláčka na zemi nestíchla v tom momente, ako jej to prikázala. Nanajvýš nepríjemné zistenie. Neveriacky na ňu zazerala, pysk sa jej ešte vždy krivil nad bielymi vycerenými tesákmi. Našťastie už ju to prestávalo baviť, videla, že týmto zrejme nič uspokojivé nedosiahne a beztak, ako rýchlo sa rozzúrila, tak rýchlo aj dokázala vychladnúť. Na scény s nejakým plebsom nemala čas.
Pravda to neznamenalo, že bolo zrazu všetko v poriadku, stále bola celkom vytočená. Vlčici zjavne nedochádzalo, že sa cez onen znížený prívod vzduchu ani nemala vôbec ozývať. Trúba. Pravda nad jej slovami sa Smrtihlávka musela na sekundu pozastaviť- nie snáď preto, že by sa jej dostali pod kožu, to absolútne nie! Skôr sa s takýmto úbohým prístupom dosiaľ nestretla, hoci ho razom dobre pochopila. Za sprievodu tichého vrčania otrávene prevrátila očami a uhla pohľadom. Aké patetické falošné úskoky, no fuj.
"To si nechaj," zamračene zamrmlala a neochotne zložila labu najprv z jej hrdla a nakoniec aj z pleca a malý kúsok od nej odstúpila, aby mohla vstať. Nespokojne pokrútila hlavou, stále však bola v strehu. "To nie je moja starosť," odsekla stručne. Bude musieť ísť parazitovať na schopnostiach niekoho iného. Pravdou bolo, že u nej nebolo nemožné vziať niekoho pod krídla a voľačo ho naučiť. Lenže to silne záviselo od toho, o koho sa práve jednalo - byť tak aspoň nejaký vzorný veriaci, alebo najlepšie vĺča, ba najideálnejšie z rodiny, bola by celkom ochotná. Toto tu však nevyzeralo ani trochu sľubne, ako prezrádzal jej pohŕdavý pohľad.

Hlavne teraz, pri pohľade na Elaine nemala dvakrát radosť z toho, že musela jej transport takto narušiť. Veriaci-neveriaci, týchto kostí by sa nemal chytať len tak niekto a vonkoncom riskovať, že sa ich zase dotkne slnko. Pohľad upierala stále na rozvinutú celtu. Hoci od začiatku tohto stretnutia nijako nemrhala výrazmi tváre, bolo poznať, že teraz bola ešte vážnejšia, snáď až trochu zachmúrená. Zaváhala. Ako si rozložiť priority? Nechal by sa dobrý Custos mortuorum takto rozptýliť od svojho poslania? Razom pocítila mierny strach. Oh Hati, čo ak som to práve všetko pokazila? Čo ak toto narušilo matkin odpočinok? Beriem to na ľahkú váhu? Ja? Ale on je tiež môj blížny. Je veriaci a čierny ako noc, ako ty-
Už bolo neskoro, dala mu svoje slovo. Veľmi nerada hľadela na riziko, že sa práve dopustila chyby, no už sa stalo. Ak by teraz vycúvala, bolo by to horšie - aj koza by zdochla, aj vlk zostal hladný. Nič optimálne na tom. Zažmurkala a pozrela zase naňho. Koľko asi prešlo času, kým bola takto v zamyslení? Odkašľala si. "Nuž teda," zamrmlala a odsunula kosti do piesku, tak aby sa stále skrývali v jej tieni a celtu pomaly prehodila vlkovi cez chrbát. Dúfam, že Hatimu na tebe záleží. "Až budete pripravený, skúste ich vziať tak, aby boli mimo dosahu slnka. Potom vyrážame." Sama si vzala niekoľko kostí, trochu viac ako on, najmä lebku, ktorú osobne považovala za najpodstatnejšiu si uložila na hlavu.

Už to po jeho odpovedi nenaťahovala, akurát pritakala, než si zložila celtu z chrbta. "Je to len moja skromná domnienka, no mám pocit, že som od začiatku bola aj ja súčasťou skúšky, ktorú na vás Hati zoslal," trkotala si, kým odmotávala a rozväzovala kožené popruhy. "Zotrvali ste v ťažkej situácii s pevnou vôľou, o tom niet pochýb. No výzva sa možno skrývala aj tu; požiadať o pomoc nie je hanba. Možno sa raz o tomto dni bude rozprávať v podobenstvách." Nie, to skutočne nebola hanba. Hanba bola, že akokoľvek úprimne myslela svoje slová, uvedené "podobenstvo" by sa vzťahovalo na celé vlčie pokolenie, okrem jej jedinej.
Maličko sa pozastavila, než by rozvinula celtu a venovala mu vážnejší pohľad. "Mám tu niekoho so sebou. Poskytnem vám celtu pokým nezapadne slnko, no potom mi musíte pomôcť odniesť toto-" jedným pohybom labky valec rozkotúľala až sa celkom odroloval a ukázal svoj obsah. Lebka, stavce, rebrá, lopatky, dlhšie i kratšie kosti. "A buďte úctivý," dodala s malým dôrazom.

A tak si šla, pravá - ľavá, ľavá - pravá. Jeden...dva...tri...štyri... Nerátala kroky. Svoj rozrobený krok pokojne dokončila, keď sa za ňou ozval povedomý hlas, s podfarbením, ktoré doteraz nepočula. Netrvala na tom, aby ho počula, zas až tak hladné jej ego nebolo, hoci tým nepohrdlo. Malo to byť o výchove, nie o jej komplexoch. Tie bude musieť prevychovať niekto iný. Podvihla hlavu, tentoraz sa blahosklonnému úsmevu neubránila. Víťazstvo. Ako málo jej stačilo ku šťastiu, po všetkom, čím sa prebila.
Uvoľnene sa otočila a vrátila sa späť, opäť chrbtom slnku, nakoľko jej poctivé dielo na jeho tvári už bolo v troskách. Našťastie, než sa k nemu dostala, stihla vo svojej mysli udusiť všetky priveľmi rýpavé odpovede. Mala čo chcela, nebolo to zas treba siliť. Ono to totiž mohlo pôsobiť všelijako, no v skutočnosti voči cudzincovi nechovala nijaké neprajné myšlienky. "Prial by ste si aj skutočnú výpomoc v tejto situácii, priateľ?" zhovievavo, skoro až materinsky naňho pozrela. Vlastne bola rada, že sa už sama nemusela hrať na blbú.

Žiadalo si to zapojenie všetkých jej mimických svalov, aby sa nad jeho intenzívnym výrazom neuškrnula. No zvládla to. Tá ohlušujúca dramatická pauza, než nakoniec vzniesol svoj verdikt. Celé toto stretnutie sa nieslo v dynamike mačaťa pohadzujúceho si malú myš. A nech tá bola inak akokoľvek rozumná, teraz musela hrať podľa jej pravidiel, nič sa nedalo robiť. Ten ticho trpiaci, ticho lamentujúci výraz táborového poníka, ktorý sa proste musel nechať pokresliť deťmi, rovnako Ossian nemal veľmi na výber, než sa nechať Salōmē zahrabať.
K svojej bezhranične láskavej službe pristupovala so všetkou profesionalitou. "Asi by bolo dobré na moment zadržať dych, nerada by som, aby vám ten piesok znovu zabehol," zamrmlala, kým opatrne nahrnula z okolia jeho hlavy trošku piesku, ktorý mu následne starostlivo pozhŕňala prednými labkami na tvár, aj cez zavreté viečka, kým neostal nad zemským povrchom len ňufák. Jemne sa chvejúci - nepochybne nadšením. "Tak, nech vás Hati opatruje," slušne sa rozlúčila, až sa zase narovnala. "Odpovedať nemusíte." Poupravila si celtu na chrbte a pozvolným krokom sa vybrala preč.

Mal pravdu, toto pre ňu veru stratou času nebolo, hoci to bol postoj veľmi subjektívny. Nič produktívne zrovna nerobila, hoci sa zas nedalo poprieť, že svojím tieňom nerobila Hatimu po vôli aspoň trošku. "Iste, veď to som nepovedala," prikývla jeho odpovedi. "Verím, že všetko so všetkým nejako súvisí. Ak sa mám priznať, vskutku som zvedavá, kam dnešné stretnutie zapadne v celej záhadnej skladačke božieho plánu." priam zasnene sa zahľadela kamsi do neznáma. Ak už nič iné, bude si o to lepšie pamätať na dôležitosť vždy a všade pri sebe nosiť plášť. Hlupák sa neopučí z vlastných chýb, ale len idiot sa nepoučí z cudzích. Nemala však pocit, že by do dnešného dňa nutne potrebovala takúto lekciu. Zato tento tu pán už určite podobnú chybu viac neurobí, a to bola predsa dobrá správa, no nie?
Zhlboka si povzdychla, až to trhlo celou jej siluetou. Akokoľvek sa vyžívala v tejto nonšalantnej konverzácii, cítila, že dej sa potreboval posunúť ďalej. "Očividné, áno," blahosklonne kývla hlavou na jeho kompliment. Ešte sa trochu roztržito poobzerala po okolí, než opäť prehovorila. "Nuž teda. Musím povedať, že to bola osviežujúca konverzácia a teší ma, že som mala tú česť spoznať kolegu veriaceho. No zmáha ma dojem, že by som mala pokračovať vo svojej púti, ostatne tak ako vy vo vašej," pozrela dolu naňho, červíčka. "Pravdaže, než vás opustím, prial by ste si výpomoc v zahrabaní vašej tváre? Slnko je ešte vysoko," spokojne sa ponúkla. Síce ju o to neprosil, ale ani to nebola nejaká extra pomoc. Len ho to vrátila pekne späť tam, kde začal a ak skutočne nebol ochotný prehltnúť svoju hrdosť, potom ho tu Salōmē mohla nechať s o čosi menšími výčitkami.

Piesková vlčica zatiaľ si driemala v blaženej nevedomosti. Vlastné pokojné nádychy a výdychy ju nežne kolísali ako loďka na šírom oceáne, kde ju nik nerušil, bol tam len tichý čľapot vlniek ťukajúcich do dreva a nekonečná hviezdna obloha. Na niekoho zvyčajne tak zaneprázdneného vo svojej hlave, ako bola práve Salōmē to bol výnimočne príjemný a hlavne prostý obraz, dokonca aj na pomery spánku. To však vyvažovala skutočnosť, že patrila skôr medzi ľahkých spáčov - vlastnosť, ktorú si vybudovala najmä za posledné mesiace svojej púte. Neustále sa musela strhať, či sa k nej v spánku niekto nezakrádal, s úmyslom ju okradnúť alebo snáď horšie. A nie že by na takéto potýčky nebola pripravená, no nebolo príjemné vedieť, že tu mimo bezpečia chrámu ju mohlo postretnúť čokoľvek. A na to bola celkom sama.
Ešte stále spala, no jej pomyselné vlnky stávali nepokojonejšími, ktoré loďkou začínali čoraz viac drgať - to jej uši zachytili v skutočnom svete niečiu prítomnosť. Podvedome zabručala, natiahnuc si labu cez oči.

Bolo krutým pravidlom vesmíru že Sköll ženúci slnko po oblohe sa musel s Hatim pravidelne striedať. Noc nemohla trvať večne, aká škoda. Našťastie na to bola dobre pripravená a než sa slnko stačilo vyplaziť na oblohu, podarilo sa jej v malom hlúčiku stromov na mohutnej zelenej šírave nájsť čosi, čo bola pravdepodobne opustená jazvečia nora. Alebo možno vlčia, no na to sa jej zdala primalá. Stačila však na to sa vtesnať dnu aj s celtou. Až sa tam bezpečne zaparkovala, kapucňu od plášťa, ktorý mala ešte vždy na sebe si stiahla až na špičku nosa, aby jej neprekážalo denné svetlo, najmä aby nepoškvrnilo jej slnkom nedotknutú srsť. Húštie však bolo dostatočne husté a podarilo sa jej zasunúť dosť hlboko na to, aby nič také nehrozilo. A tak sa krátko na to uložila k zaslúženému odpočinku po ďalšej noci plnej putovania. Prešlo odvtedy už veľa hodín - teraz, keď mladá Irae Dei chrnela v brlohu bolo už neskoré poludnie.

Čím ďalej ju pozorovala, tým viac sa prikláňala k možnosti, že vlčica skutočne nebola veriacou. Hm. Samej jej bolo zvláštne, ako relatívne vľúdne ju oslovila. Samozrejme na svoje pomery, najmä pokiaľ šlo o bezbožníkov. No mala tejto noci celkom dobrú náladu, hlavne po modlitbe a tak skúsila byť trochu benevolentnejšia a možno tak zanechá dobrý dojem a vlčica zváži podniknúť prvý krok na ceste k ďaleko hodnotnejšiemu životu. Lebo úprimne, v ponímaní Salōmē tu nesedeli len ako nejaká vlčica a predstaviteľka mocného rodu, sedeli by tu aj ako veriaca a kacírka - inými slovami v ponímaní Salōmē prostý dobytok. Zľahčovala to ale skutočnosť, že sa podľa všetkého snažila správať úctivo, ba snáď až trochu opatrne, čo bol prístup, aký by rada videla aj u ostatných neveriacich. Poznala svoje miesto a to bolo len a len dobre. Za takýchto okolností ju bola ochotná vypočuť a zodpovedať na jej zvedavé otázky.
"Nie ste prvá, kto sa pýta," skonštatovala. Dokonca aj samotná členka Kultu, ktorú už stihla stretnúť sa musela sprvu pozastaviť nad tým, že o Hatim vedel aj niekto "zvonka". "Ale áno, Hatiho moc je známa aj v iných končinách. Ja sama som po ceste sem narazila na pocestného veriaceho. K nájdeniu Hatiho mnohokrát stačí tak málo, ako načúvať mesiacu a vlci ho dokážu objaviť aj celkom sami. Iní ho nesú v srdci od narodenia, ako ja," vysvetlila. Možnosť narodiť sa do rodu už zasväteného Hatimu, prípadne do takej svorky pokladala za značné privilégium. Nevypovedalo však podľa nej nutne o rýdzosti veriaceho, predsa len by sa aj v optimálnom, zbožnom prostredí mohli nájsť slabé kusy, ktoré vieru nebudú schopné vhodne prijať. Nájsť boha po svojom bolo náročnejšie a zasluhovalo si jej patričný rešpekt. "Pre budúcnosť, preferujem skôr termín 'pútnik', než tulák," zavše ju opravila, ale nijak zvlášť sa nad tým nerozčuľovala. Aj tak sa ale odmietala považovať za tuláčku. Svoje členstvo v rodinnej svorke si bude niesť až do smrti, to, že sa musela vydať sem na tom nikdy nič nezmení. Navyše sa netúlala, jej cesta mala konkrétny cieľ.

Hľadela na vlčicu s pokojom angličana a zatiaľ si ju trochu premerala, všímajúc si všetky jej zvláštnosti. Pozoruhodné. Najviac sa však sústredila na jej výraz, ktorý neskrýval svoj záujem. Ani jej to príliš nevadilo, nebolo pravdou, že by bola alergická na spoločnosť a keď sa dostala k zmysluplnej téme, vedela sa aj celkom ochotne rozrečniť. Iba si vyberala, rozhodne netúžila po slaboduchom kotkodákaní o počasí a podobne útrpných rozhovoroch. Každá konverzácia, činnosť a stretnutie potrebovalo jasný účel, inak to považovala za stratu vzácneho času.
Preto upútalo jej pozornosť, že vlčica prešla rovno k veci, na čo jej Salōmē otrčila aj svoje druhé ucho. "To som. A on nech vás zdraví," odvetila bezfarebným tónom. Bola modrá taktiež veriacou? Mohla byť. Vlastne, ak o bohovi vedela, prečo by nebola? Nedalo sa tvrdiť, že by mala neveriacich zrovna v láske, no išlo aj o kontext. To, že niekto aspoň prejavil záujem a neváľal sa pritom od smiechu bolo plus. "Zatiaľ nie. No už som s nimi mala tú časť." Vlastne už dobre vedela, že sa do mesta vráti, a podľa informácii ktoré mala, bude musieť ostať natrvalo. Aj keď by sa rada vrátila domov, Hati to chcel takto. A toľko vedela, že jeho úmysly s ňou mohli byť len dobré. Z jej otázky dedukovala, že tiež nebola členom Kultu. To aj v nej samej prebúdzalo isté nezodpovedané otázky, no zatiaľ sa ich zdržala. Ešte jej venovala jeden skúmavý pohľad až sa konečne podujala odlepiť od zeme, odtiahla od seba zrolovanú celtu a sadla si. "Ja som z väčšej diaľky, než je mesto," dodala.

Aj keď by si to nahlas nepriznala, Majdalenka tu nebola jediným dramatikom na scéne. Avšak zatiaľ čo ona disponovala darom slova i hlasu, Salōmē nezaostávala rečou tela, a to nápadnou, keď sa bezradná víla ocitla v prachu, div jej suché húštie nepretrhlo blanité krídelká. On totiž určite existoval aj iný spôsob ako dať najavo svoju nespokojnosť nad touto situáciou, ona však preferovala prístup, ktorý bol nie len efektívny, ale aj mierne ulahodil jej nemalému egu. Pýšila sa predsa pôsobivým Iradeovským exteriérom, čo malo byť dosť na to pre vlčicu, aby sa jej neopovážila liezť do kapusty. Teraz uvidí. Preto sa tu teraz vypínala nad prikvačenou nešťastnicou sťaby rytier, ktorý práve skolil mocného draka a veľkomožne sa opieral o svoj meč, zabodnutý v srdci beštie. Ona sa musela opierať o vlastné laby, ktoré tlačila vlčici do pleca a hrude. Srsť na krku sa jej ježila ako kotúč z cirkulárky a v hrdle bublalo hlboké vrčanie. Nie však tak hlasné, aby znelo hystericky.
To sa však rozhodne nedalo tvrdiť o tej na zemi. Niežeby prosíkanie o milosť nepatrilo k jej predstavám, no z Majdalenky sa toho šinulo toľko, že sa to už nedalo počúvať. "Drž pysk, lebo ti ho zavriem sama!" oborila sa na ňu a svoje prianie podškrtla ešte tým, že jednu labu presunula, už nie celou váhou no stále dôrazne, na jej priedušnicu. Na vankúšikoch mohla cítiť jej splašený pulz, sotva sa vlny krvi dali jedna od druhej rozlíšiť. "Čo si zač, prašivka? Šla si po mojej koristi, čo?" zavrčala už o trošku pokojnejšie, no stále to určite nebol hlas, ktorý prijímal námietky. Našťastie však napriek značnému podráždeniu nemala nijakú veľkú chuť prelievať krv...hoci tento pocit varíroval s hlasitosťou a frekvenciou cudzinkinho horekovania. Aj keď by to v nej nezanechalo nijaké veľké výčitky, vo všeobecnosti nemienila mrhať násilím. Nikdy ešte nikoho nezabila, hoci tušila, že si raz Hati vyžiada obetu aj od nej. Vtedy svoju vôľu vysloví jednoznačne a ona nezaváha. Toto tu? To jej nestálo za špinavý kožuch.

Oči mala podchvíľou už celkom zatvorené, podarilo sa jej uvoľniť a tak si naďalej pokojne išla svoje. A bolo jej z toho dobre na duši, akoby ju to vzalo naspäť domov, mala pocit, že je v tejto chvíli počúval nie len Hati ale aj všetci blížni, ktorých túžila mať nablízku. Takto jej modlitba mohla byť prostriedkom, ako sa znovu cítiť bližšie k nim pretože vedela, že na tento istý mesiac sa míle a míle odtiaľto dívajú jej bratia a sestry, strýko, otec, bratranci aj sesternice a všetci s ňou odriekajú tieto slová a prajú jej v neznámych končinách božiu milosť.
Napriek svojmu sústredeniu onedlho pocítila niečiu prítomnosť. Alebo sa jej to možno iba zdalo? Zmáhal ju snáď ostych z tak otvoreného prejavu svojej viery? To nikdy! Bude sa modliť aj naďalej, no a čo, keby ju aj niekto sledoval? Bude sa modliť, aj keby ju obkolesil dav kacírov a hádzal po nej smeti. Ani len uchom nestrihla po príchodzej, neotvárala oči, hoci ktosi racionálnejší by sa v jej prípade radšej obzrel už len preto, že si hovela nie tak ďaleko od hrozivého spádu do spenených morských vĺn, ktoré by ju stiahli ku dnu ako činku. Na to ale bola príliš tvrdohlavá. Hati sa díva, predkovia sa dívajú.
Počula ju, teraz už jasne a zreteľne. Výraz v tvári jej zotrval nerušený, akoby snáď bola ohluchla. Ku koncu modlitby ako si ju naplánovala už však veľa nechýbalo. "...a s úctou a pokorou ťa prosím Hati, veď moje kroky s istotou tam, kde budem smieť najlepšie naplniť tvoju vôľu. Nech noc prijme svet do svojej náruče," pokojne zakončila, než skĺzla späť do reality, kde na ňu už niekto, zdá sa, čakal.
Rezignovane si povzdychla a pomaly otvorila oči, s výrazom matky, ktorej decko sa prišlo stý raz opýtať, prečo je voda mokrá. Nehnevala sa ale. Len sa nešla dvakrát zblázniť od vzrušenia. Ani sa len nepostavila, tak či tak mala ešte vždy cez nohy prehodenú celtu. Otočila sa bezvýrazne za vlčicou a len na ňu hľadela, dávajúc jej novú, lepšie načasovanú šancu sa vykoktať.

Ani trochu sa jej nepáčila čoraz silnejšia domnienka, že tu s ňou bol niekto cudzí. Nie ani tak preto, že by sa cítila ohrozená, verila nie len vo svoje schopnosti, ale aj v Hatiho ochranu. Poslal ju sem preto, aby dokončila prácu jej matky, nie aby skončila ako ona. Navyše ktokoľvek schopný si ju podať by dbal ďaleko viac na opatrnosť. Viac ju aj naďalej trápil ten zajac.
Len čo sa suchá vegetácia ozvala znovu, korisť to zhodnotila ako posledné varovanie a vyštartovala preč. A na krídlach onoho zvuku Salōmē dosiahla rezignácie, čo sa dalo ľahko spoznať na jej očiach, ktoré obočie zrazilo do otrávených polmesiačikov. Frustrovane vydýchla a hneď ako sa zajac pohol, už letela za ním. V tom čase totiž ešte vládlo aké-také ticho, ktoré však trvalo len niekoľko sekúnd, ktoré ale lovkyni nestačili na to, ho dohoniť. Pretože po tých pár sekundách sa za ňou ozval vresk, za ktorým sa nemohla neotočiť. Nešlo ani poriadne o obsah tých slov, už len holý fakt že tam proste niekto naozaj bol a ziapal spôsobil, že Salōmē inštinktívne zaflekovala a zvrtla sa za hlasom, dúfajúc pre dobro vlčice, že jej skutočne išlo o život, lebo si práve kvôli nej nechala ujsť prvé jedlo po dlhom čase! Najviac ju štvalo to, že ho mohla chytiť, keby len pobehla ešte niekoľko metrov, už by ho mala v hrsti.
S naklonenou hlavou chvíľu stála, kým sa jej obraz toho divadla usadil v mysli. Kto sa to tu práve pomiatol? Neveriacky prikročila bližšie, nijakú hrozbu nikde nevidela, teda snáď až kým vo svite mesiaca nezbadala vlastný tieň. Hnev v nej začínal pomaly ale isto vyvierať, stupňoval sa každým jej krokom, ktorý bol vždy dlhší a rýchlejší, než predošlý. "A nie je jediný-!" štekla po nej zlostne ako sa k nej prihnala a v návale adrenalínu do nej vrazila prednými labami, s neskrývaným úmyslom ju prišpendliť k zemi.

Aj na vytrvalého pútnika, akým bola Salōmē musela raz za čas doľahnúť únava a to nehľadiac na to, že väčšinu dní prespala a cestovala v noci. Síce to u nej bolo z dôvodov hlavne náboženských, doporučila by to aj bezbožníkom, teda samozrejme až potom, čo by im ešte vrelšie doporučila dať sa konečne na tú jedinú a správnu cestu, vyšliapanú Hatim pre jeho veriacich. Hlavne teraz, keď už zima ustúpila sa za tmy cestovalo veľmi dobre. Hoci čo do teploty, zrovna Salōmē bola jednou z posledných, ktorí by sa sťažovali na horúčavy no musela priznať, že za vlažného nočného vánku vládala o čosi viac.
Teraz ju však celkom statočne pobolievali labky. Možno by ju niečo také po správnosti nemalo zastaviť, veď predsa Hatiho viera si žiadala isté obete...no vedela aj toľko, že na tomto svete mala ešte veľa nedokončenej práce. A že jej matka, akokoľvek uznávaná a mocná, túto cestu nezvládla, možno práve preto, že si nedopriala primeraného odpočinku. A tak sa teda zložila do príjemne chladivého machu pri okraji útesu a hľadela na krásny mesiac ako sa zrkadlí na morskej hladine.
Aby však nestrácala čas, po chvíli sa uchýlila k modlitbe. Celtu, v ktorej mala zmotané matkine kosti si uložila na predné laby natiahnuté pred sebou. Sklopila uši, aby nechala mesačný svit dopadať na jej tvár a svoje viečka nechala mierne klesnúť. Polohlasne si mrmlala, prihovárala sa k nemu, kto ženie mesiac po nočnej oblohe, komu vďačí za svoju silu a odvahu, za svoju rodinu...žijúcu aj zosnulú, nech nikdy nepodľahnú nepriazňam hriechu a nech im zdravie slúži a nech tí, ktorých už k sebe povolal nájdu v svite luny večný pokoj.

Nepočula už ani vlastného dychu, nepočula vlastne vôbec nič a prišlo jej to vskutku utešené. Nachvíľu totiž na svete neexistovalo nič, okrem jej a toho zajaca, len korisť a vrcholový predátor, ktorý by si v danej chvíli azda ani nevybavil vlastné meno. Jej telo pracovalo automaticky a precízne, ani sa veľmi nemusela zamýšľať nad tým, ako sa približovala, nemusela si ako nejaký junior hľadieť pod nohy. Jediné čo videla bolo, ako sa zajac postupne zväčšoval, krôčik za krôčikom, úplne tichá ako púštny had.
Zrejme aj preto bolo pre ňu chrupnutie suchého húštia pocitovo hlučné asi ako keby sa jej pri chvoste spustil ohňostroj. Dych sa jej zastavil v hrdle a krv jej stuhla v žilách, hádam to srdce preskočilo jeden-dva údery. Než by ale stratila hlavu, pokúsila sa najprv situáciu deeskalovať, ak to ešte bolo vôbec možné. Čo najrýchlejšie, no zároveň hladučko prešla do ľahu, nespúšťajúc oči z cieľa. Zajac samozrejme okamžite zbystril a sám zmrzol na mieste, behajúc očami po okolí, než by sa dal v nohy a Salōmē sa modlila, že ak už ostane hrobové ticho, možno ho nakoniec strach prejde a zase sa vráti k svojej bohapustej zajačej činnosti.
Čo to ale vôbec bolo? Ona to na sto percent nebola, všetky jej labky boli pevne zakotvené v čistom piesku. Navyše neverila, že by sa takéhoto hluku mohla dopustiť, neexistuje! Niečo tu bolo s ňou, niečo dosť veľké, väčšie ako nejaký vták, niekto-! Mala sto chutí sa zvrtnúť a vyšetriť to, z tohto uhla nevidela nič a ani poriadne necítila, vietor k nej tiahol smerom od koristi tak ktorýkoľvek narušiteľ tu bol, musel sa nachádzať niekde za ňou.