Príspevky užívateľa

Isteže to bola trochu pochabá otázka - akoby vlčica mohla rod poznať? To by bolo nanajvýš neobvyklé, napriek tomu, že Salōmē neuniklo ani náhodou jej sfarbenie. Keby si odmyslela všetky tie časti tela navyše, celkom by sa s tou čiernou papuľou a pieskovou srsťou ponášala na niektorého jej príbuzného. Takých vlkov ale mohlo byť mnoho, jediné, čo to znamenalo, bolo, že ju to v jej očiach robilo o trošku krajšou.
Nič-menej, nemala najmenší problém o svojom rode zasvätiť kohokoľvek, kto mal o to záujem. Možno aj niekoho, kto nie. "Irae Dei. Sme vykonávateľmi božej vôle. Moje meno je Salōmē Irae Dei," odvetila s dôrazom na dôstojnosť a rovno sa aj predstavila. Na jej meno sa akosi nepýtala, pravda ani sa nebránila vypočuť si ho. Oveľa viac ju ale zaujali jej ďalšie slová. Svorka zasvätená Hatimu...snáď takmer tak dobre, ako u nej doma. "Tak to rada počujem," bezvýrazne kývla chvostom. "Je to výstrel naslepo, ale nesídli táto svorka čisto náhodou tam?" ukázala nosom na mesto v diaľke. Nebola včerajšia. V tejto chvíli bolo jasné, že sa ju tam Hati snažil dotiahnuť všetkými náznakmi, aké len vedel vymyslieť, nakoniec aj touto veriacou, ktorú jej prihnal do cesty. Hľadala predsa svojich príbuzných - že by sa nejednalo o Hatiho prívržencov bolo priam nemožné. Potom bolo viac ako pravdepodobné, že ukončili svoju púť práve v tejto svorke a práve tam, kde cítila ich prítomnosť, stálo toto mesto.

Tábor, ktorý si tu včera ráno založila opúšťala len veľmi neochotne. Predovšetkým preto, lebo teraz to pre ňu znamenalo zanechať bez dozoru okrem svojho síce skromného, ale maximálne užitočného majetku aj matku. Teda to, čo z nej zostalo. Dnes už pre ňu predstavovala akéhosi mĺkveho spoločníka, hoc na pohľad prázdna suchá schránka, Salōmē však pri každom pohľade na ňu pripomenula, že sa jej podarilo dostať až sem a vo svojej ceste musela zotrvať až do konca. Čo by mnohým prišlo zvrátené, jej dodávalo odhodlanie aj keď tu už nebolo hlasu, ktorý by jej slová podpory skutočne odovzdal. Bola tu s ňou. Hľadela na ňu, s vierou, že jej potomok urobí všetko správne. Práve preto jej kosti zmotané v celte a červený plášť zanechala pod skalným previsom na dne vyprahnutého jazera s rovnakou úzkosťou, akoby tam nechala vlastné malé vĺča.
Teraz našťastie od nich nebola ďaleko, no vyškriabala sa až hore na úroveň permanentne suchej zeme, aby sa porozhliadla po nejakej večeri. Teda v jej vlastnej verzii cirkadiánneho rytmu, po raňajkách? Predsa sa zobudila len nedávno, len čo slnko stiahlo z krajiny svoj dotieravý žiarivý chvost a zmizlo za horizontom.
V diaľke mala zameraného zajaca. Pre pustý, monotónny terén tu nebolo moc za čo sa schovať. Našťastie to ale nebolo nič, na čo by nebola zvyknutá. Pieskový kožuch jej prial ako dobrá kamufláž, a v takejto tme sa aj jej tmavá maska dala bezmála pomýliť s nejakou skalkou. Ako sa zakrádala bližšie a bližšie, telo držala čo najnižšie pri zemi, plne sústredená na nič netušiacu korisť.

"Je dôvodom mojej púte, to áno," prikýva. "Avšak pokiaľ ide o toto stretnutie, verím že zaň vďačím najmä vám. Hati mi zatiaľ nenaznačil, že by bola vaša osoba súčasťou mojich povinností. Alebo sa mýlim?" zakončila to viac-menej rečníckou otázkou. Možno sa mýlila. Ktovie, možno celý ten tanec okolo kresby na jej tvári a Custos mortuorum bola len zámienka, ktorá by ju dostala z domu a dotiahla, spomedzi všetkých miest na Zemi práve sem - na miesto, kde v Hatim presne určený čas začal z piesku klíčiť tento vlk. Samozrejme v tejto chvíli bola pre Salōmē táto myšlienka absurdnou. Aj keď verila, že v živote malo všetko svoj účel a vplyv na budúcnosť, nech by sa zdalo akokoľvek bezvýznamné, ale jej poslanie ostávalo pevné - postarať sa o svojich zosnulých.
Nevedno ako jemu, no jej to ticho medzi nimi nevadilo. Jednoducho na neho hľadela, ako neochvejná mramorová socha nejakého božstva...aká to hanebná myšlienka. No dalo sa jej to vyčítať, keď jej bol na milosť a nemilosť vydaný, nizučko pri jej nohách?
Zo zamyslenia ju vytrhli jeho ďalšie slová, veľmi špecificky mierené, čo jej veru neušlo. "Asi už tomu tak bude," mierne si uchechtla, no bolo pozoruhodné, ako jej pri tom kútiky papule temer ani necukli do úsmevu. "Slúži mi v teréne veľmi dobre," prikývla. Slovo vandrák asi nebolo to prvé, čím by sa opísala, no ani sa tomu nedalo moc vytknúť. Samotné cestovanie sa jej vlastne celkom páčilo, tešilo ju zistenie, že sa o seba dokáže postarať a odmenou jej bol nejeden krásny výhľad na meniacu sa krajinu. No kiež by si smela z domu vziať nejakého spoluvandráka.

Vo chvíli, ako jej položil otázku ohľadom rodiny by si šikovný pozorovateľ mohol povšimnúť, ako sa jej hrudník roztiahol všetkým tým vzduchom, ktorý práve nabrala, potrebný pre jej nadchádzajúci monológ. Spomedzi všetkých tém, s touto by tu cudzinec mohol ozaj stvrdnúť do večera, sedela pred ním totiž vlčica, ktorá poznala životopis každého člena jej rodiny a touto schopnosťou sa patrične hrdila. Pravda, ešte si nebola istá, či ho bude týrať skutočne všetkým, čo si pamätala. Akokoľvek jej prišli jej poznatky zaujímavé, uvedomovala si, ako to mohlo pripadať niekomu z vonka. Pokiaľ šlo len o drobné zahrávanie s jeho trpezlivosťou, nestálo jej to za to, zájsť až za hranice vlastnej dôstojnosti.
"Oh áno, ja sama som zo šiestich súrodencov. Moji predkovia slúžili Hatimu do posledného dychu a toto poslanie predali všetkým súcim potomkom. Hati pridelí každému z nás unikátnu úlohu, ktorú plníme po celý život. Ctíme si jeho vôle a je našou snahou ju čo najlepšie interpretovať tomuto svetu," spokojne odprezentovala. No neboli to pre ňu len báchorky pre natiahnutie času, všetko čo povedala myslela smrteľne vážne. Netrvalo ale dlho, a len čo zmĺkla upriamila svoj pohľad opäť na neho. Len aby sa ti tie oči nevykotúľali kamarát, úsmevne si pomyslela, jej výraz bol však stále celkom neutrálny. Ako s ním tak zdieľala napäté ticho, naklonila sa zase do opačnej strany, tentoraz trochu viac, aby sa k nemu slnko zakrádalo ešte bližšie. "Je snáď niečo v neporiadku?" ozvala sa s úprimným záujmom.

S vlčicou bolo, div sa svete, celkom obtiažne nadviazať očný kontakt. No už len zo slušnosti robila, čo mohla aby sa sústredila iba na jeden pár. Pravda, nejako ohromne ju to netrápilo, nemuselo. Bola to len nejaká cudzinka hoci-! Pozdrav zjavne upútal jej pozornosť, ako tomu ostatne bývalo často, no tu na rozdiel od väčšiny pocestných, reakcia neznela "čo je to dočerta 'Hati'?". Na to Salōmē tiež nechala svoje viečka trošku klesnúť, na rozdiel od okane sa však netvárila nijako podozrievavo. Blahosklonne nadvihla obočie a urobila ešte nepatrný krok vpred. "Od narodenia. Môj rod je mu zasvätený," pokojne prehlásila, akoby to nič nebolo. V jej očiach to ale bolo všetkým. Nebolo to dôverným tajomstvom, skôr niečím, čo mal vedieť každý kacír v okolí a dobre si tak premyslieť, či sa jej pripletie do cesty. Našťastie toto stvorenie sa zdalo byť výnimkou. "Súdiac podľa tvojej odpovede by som sa ťa mohla spýtať to isté," pokynula jej.

Čím viac sa snažil, tým väčšmi sa Salōmē začala upínať na svoj úmysel. Nešlo jej vlastne o nič, iba ak o dobrý pocit - keby aj vlkovi pomoc ponúkla sama od seba, svet by sa neprestal točiť. Lenže jemu na jeho suverenite očividne príliš záležalo. Ostatne ona nemala veľmi čo hovoriť, byť na jeho mieste, tiež by sa jej ani trochu nechcelo na dôvažok všetkého ešte žobroniť o pomoc. Lenže tu bol ten rozdiel - on bol tam dole, ona tu hore, medzi pripravenými. Akokoľvek ho týmto nepovažovala za nekompetentného, bola si veľmi dobre vedomá toho, že jeho situácia u nej nehrozila.
"To skutočne môžte. No na druhej strane, v takýchto chvíľach je dôležité pamätať i na božiu prozreteľnosť. Bolo by optimálne môcť tak našich blížnych chrániť vo dne, v noci no obaja vieme, že sa to nedá. Dôverovať treba nie len Hatimu, ale aj im," trpezlivo si rapotala, akoby ju na šírom svete nič netrápilo. V skutočnosti sa jej v hlave však mihla myšlienka priam diabolská. "Je ale úctyhodné, že ste Hatiho našli aj bez zázemia. Ak sa mám priznať, osobne som to mala o to ľahšie..." zamyslela sa a celkom mimovoľne sa v tom zamyslení naklonila do strany. Len trošičku, aby sa jej tieň posunul a lúče neúprosného slnka sa o kúsoček priblížili k jeho, v tejto chvíli už prakticky nechránenej tvári. Hanba Salōmē, koľko máš rokov? Nuž...bola to dlhá a náročná cesta. Večer sa z toho vyspovedám.

Ani Salōmē netrvalo dlho, než zaregistrovala cudzí pach. Nuž cudzí - aký iný? Jedine že by sa jej zase do cesty priplietol vlk z púšte, tu by sa dokonca mohol schovať pod vodnou hladinou ako krokodíl. Pravda, nemusel by teraz v noci a proti slnku by mu to moc nepomohlo, no túto uštipačnú myšlienku si nemohla odpustiť. Bolo ale dobré, že zas na niekoho narazila. Mala síce rada svoje ticho a kľud, no táto výprava jej ho dožičila viac, než by bolo zdravé. Navyše by neodmietla nejakú radu na cestu, teraz, keď už vedela, že sa potrebovala dostať do cesta. Nebola to lokalita ako každá iná, ktovie čo tam na ňu mohlo striehnuť?
Vyšla spoza briežka a blízko pobrežia rieky zbadala vlčicu. Teda najskôr to bola asi vlčica...vyrastalo toho z nej nemálo. Nebála sa však, ani nesúdila - veď príroda nepoznala medze. Sebavedome sa napriamila a vykročila o kúsoček bližšie. "Hati vás pozdravuj," zdvorilo sa ohlásila, ešte vždy s úctivým odstupom.

Jej vízie boli ešte stále pomerne nejasné, avšak smer, ktorým ju Hati viedol už začínal byť takmer jednoznačný. Mohutné stavby, ktoré sa černali v diaľke si všimla už krátko predtým, než za sebou zanechala púšť a dosiaľ sa im snažila vyhnúť. Aj keď sa samotné rodné sídlo Iradeovcov nachádzalo v opustenom chráme, nijako to nezaručovalo, že by toto mesto pre ňu znamenalo rovnako bezpečné útočisko. Ibaže teraz už chtiac-nechtiac tušila, že sa tomu nevyhne, pretože nech šla kadekoľvek, jej dar ju stále tlačil práve tadiaľ. Preto sa nakoniec oddala Hatiho vôli a bez ďalších špekulácii a obchádzok mierila k stavbám. Jej púti momentálne priala chladná, no inak pokojná a jasná noc. Celtu mala ešte vždy bezpečne prehodenú cez chrbát a hoci bolo dávno po zotmení, plášť si nechala na sebe.

Zhovievavo sa naňho pousmiala. Bolo nad mesiac jasné, že by z tejto situácie rád čo najskôr vypadol, aj keď sa jej páčilo, ako sa priamej prosbe o pomoc, či hromženiu odhodlane vyhýbal. Bol to prejav duchaprítomnosti, ktorý u nej nezostal nepovšimnutý. Skoro mu až nechcela vyhovieť, už len preto, aby mu pre tento krát jeho reverzná psychologická hra nevyšla. Možno by to bolo dokonca prvý raz, taká predstava znela o to sladšie. Hoci pravda nechcela, aby to vyzeralo, že ju "presvedčil", od začiatku si totiž bola takmer istá, že mu ako druhému veriacemu pomôže. Musel by sa správať nanajvýš nevhodne, aby ho tam s týmto vedomím nakoniec predsa len nechala, v opačnom prípade by bola zo seba veľmi sklamaná.
Pri zmienke o sestre nastražila uši. "Tak sestra, vravíte. Chápem vašu starosť, príbuzných chceme mať v Hatiho radoch po boku," odvetila. Aj ju by bolelo, keby dopustila aby niekto z jej rodiny zišiel na cestu hriechu. To ani netušil ako. "Nuž. Ak nič iné, musí byť pre ňu požehnaním, že má tak starostlivého brata."
Akokoľvek vedela, že ho nenechá v štychu, nakoniec jej predsa len nedalo neuložiť si jednu prostú podmienku. O pomoc ju cudzinec musel otvorene poprosiť, ako slušnosť káže.

Pozorne ho počúvala, sem-tam súhlasne kývla hlavou. Rozprával vlastne veľmi pekne, nehľadiac na kontext, hoci aj ten mohol byť videný aj v celkom inom svetle, ako jej už pred chvíľou zišlo na um - nie ako smiešna hlava v piesku ale tiež ako vlk ochotný sa pre dobro svojho boha uchýliť aj k riešeniam, ktoré by iným prišli absurdné. ...Žiaľ ešte vždy to musela byť aj smiešna hlava v piesku, s tým už nič nenarobí. Javil sa však ako príkladný veriaci, čo bolo pre Salōmē potešením. Predsa horko-ťažko narazila na cestách vôbec na niekoho, nie to ešte na ďalšieho Hatiho prívrženca.
"To je úctyhodné, nie je veľa takých, ktorí sa nezľaknú, keď ich Hati skúša," odvetila uznanlivo. "Aj pre mňa je táto cesta skúškou, dokonca by som priam povedala, že prvou významnou. Ešte nikdy som sama neputovala takto ďaleko. Myslím že práve v takých chvíľach je najdôležitejšie pamätať na vieru. Keď aj všetko ostatné zlyhá, ona nás privedie do cieľa," spokojne prehodila. Pravdu povediac sa jej aj trošku nutkalo zájsť o svojej misii do podrobností a pochváliť sa, akým cnostným povolaním bola obdarená. No zatiaľ si povedala, že sa toho zdrží.

Pomaly začínala celkom ochotne prijímať túto scénu ako to, čo doteraz ona skôr len zo žartu považovala za obyčajný suchý rozhovor. Hlavne preto, že tým nasledovala žiarivý príklad tohto profesionála a na jeho odpoveď dôstojne kývla hlavou. Predsa len už sa presvedčila, že jej tento obraz z pamäti už nikdy neunikne a viac sa naň nepotrebovala tak sústrediť, hoc jej teda vôbec nevadil.
"To máte pravdu, moja púť má svoj veľmi špecifický účel," prikývla. "Našťastie bol však doposiaľ ku mne priaznivý, v opačnom prípade by nám toto stretnutie mohlo byť odopreté." A to by bola tragédia. Hoci v tejto chvíli to začínalo vyzerať, že sa vlk rozhodol toto stretnutie opustiť nadobro, keď mu tunajšia krajina nepredvídateľne vnikla do dýchacích ciest. A nie že by teda Salōmē bolo ľahostajné, či tu rovno pri jej nohách vypustí dušu, no nerútila sa do záchrany tak horlivo, ako by to možno robil niekto iný. Kým mu ešte nemodral jazyk, bol v iste v poriadku. Prejavom jej solidarity mu bolo jej druhé ucho, ktoré sa teraz už tiež natočilo jeho smerom, kým s chladnou hlavou hodnotila jeho šance na prežitie. Slušne počkala kým dokašle, neskákala mu do reči. "Z vašich slov súdim, že ani vy nie ste v teréne krátko, mám pravdu?" Smel si to vysvetliť ako chcel. Nech už mu bolo terénom všetko, čím ho viedla jeho vlastná púť alebo ťažká zem, ktorej si vybral, zdá sa, stred.

So záujmom po ňom behala očami, aspoň teda po tom, čo bol ochotný vystaviť jej pohľadu a rovnako slnečným lúčom. Čo ako si vážila Hatiho a všetky jeho zákony a verila, že jej vždy prinesú blaho, asi by si len ťažko predstavila, že ju boh poctí aj takýmto požehnaním. Začínala však za to byť čoraz viac vďačná, aj keď to spod svojej kamennej masky nedávala príliš znať a páčilo sa jej, že aj tento púštny endemit navonok zdá sa odmietal pripustiť, že by bolo na danej situácii čokoľvek nezvyčajné. Len ďalší všedný deň v živote veriaceho.
Nad jeho poznámkou zastrihala ušami. "Už nie tak dlhú, ako som prešla, zaplať Hati. Zato vy priateľ vyzeráte, že vás žiadna hrozba neprekvapí," poznamenala so smrteľnou vážnosťou. Ktovie, koľko sa tu už takto marinoval. Ale na tom nie je nič smiešne Salōmē, ber si z neho príklad ako oddane slúži. Aj za cenu vlastnej hrdosti, zaznela jej v hlave jedna výchovná, skoro akoby počula vlastnú mamu. A možnože aj. Navzdory cudzincovmu úsudku, teraz sa už neponáhľala vôbec nikam, ba naopak. Tušila čo by rád, no táto dynamika bola pre ňu príliš príjemná na to, aby ju hneď rozpustila. Predsa len v jej živote veľa srandy nebolo, aspoň takej, ktorú by považovala za srandu a tak ju teraz zhŕňala ako oriešky na zimu. Lebo áno, život Sal bol posledné mesiace tak depresívne nudný, že toto bolo pre ňu ako Vianoce. A tak pred ním naďalej v tichosti sedkala, čakajúc čo ešte pekného povie.

V kľude sa uberala ďalej monotónnym terénom. Nič, len deravá snehová pokrývka, občasný suchý kríček a tichý vietor. Slnko malo tú drzosť svietiť jej do chrbta, ktorý však mala našťastie bezpečne chránený tmavočerveným plášťom, ktorý už za svoj dlhý čas služby na okrajoch utrpel zopár kozmetických chybičiek krásy. Až kým ku nej nedoľahol niečí hlas. Zarazene sa zamračila a nastražila uši, obzerajúc sa. Na takomto mieste by predsa nebolo možné nevšimnúť si príchodzieho, však?
Ako tak skenovala okolie, v periférii sa jej mihlo čosi za zemi, či skôr v zemi, po čom prvý raz prešla pohľadom celkom bez odozvy v domnienke, že šlo len o nejakú pieskom zaviatu nečistotu. Sekundu na to sa však jej pohľad vrátil na inkriminované miesto a tvárou sa jej prehnala zmes pohoršenia a úžasu. Veľmi krátko na to však zažmurkala a triezvo, neutrálne hodnotila, čo videla tam dolu. Piesčitý povrch akosi prominoval a teraz už vedela ľahko rozoznať obrysy vlka, jeho tvár, ktorá bola okrem očí, nosa a okrajov pyskov poprášená pieskom. Salōmē potrebovala moment na to, oceniť tento zjav.
"Aj vás, pocestný," slušne odzdravila. Vzhľadom na čas dňa a uchu lahodivé spomenutie Hatiho sa rýchlo dovtípila, o čo sa ten chudák pokúšal a aspoň si zastala chrbtom slnku, aby spadal do jej tieňa. Hlavou sa jej prekvapivo nehnali nijaké uštipačné poznámky ale...no. Klamala by tvrdiac, že jej to neprišlo úsmevné. Výraz mala absolútne pokojný, neškerila sa, obočie zľahka podvihnuté a momentálne sa hriala v trápnom tichu. No, trápnom ako pre koho.

Ubehlo už niekoľko hodín, odkedy sa ďalšie, nespočetné tulácke ráno vznieslo nad jej skromným táborom. Bolo treba pohnúť sa ďalej. Hoci pravdu povediac, pre Salōmē nebolo úplne nespočetné. Iní by pravdepodobne stratili pojem o čase už asi po dvoch týždňoch, ak nie skôr, iných by to možno ani nezaujímalo, no ona sa ešte vždy usilovala spravovať v hlave aj tento údaj a starostlivo si poznačila každú noc, kedy Hati prehnal po oblohe mesiac v celej jeho kráse. Šesť splnov.
Cnelo sa jej za domovom, isteže, a spomínala si tú zmes pocitov, ktorá ju zaplavila keď sa Hati rozhodol plán jej cesty značne pozmeniť. Nuž, ak to bola jeho vôľa, nech je tak. Hati sa nikdy nemýlil, to najmenej čo mohla urobiť bolo dôverovať mu a nechať sa viesť. A možno sa aj dozvie, prečo nedoprial aspoň jej matke po rokoch sa zvítať s jej strateným bratom. Aspoň ona dedukovala, že sa tak nikdy nestalo, nanešťastie. A prečo tak náhle oddelil Elaine od jej druhého brata a od vĺčat a od partnera a prečo..!! Upokoj sa. Už je dobre, našla si ju. A nájdeš aj ostatných a prinesieš im pokoj a všetko bude dobré. Hati ju pri sebe iste potreboval viac, než my všetci pozostalí, náhle sa v duchu pokarhala, keď jej z dlhej chvíle začalo zvierať srdce. Zamračene potriasla hlavou a obzrela sa cez plece po zmotanej celte plnej kostí, ktorú mala pevne upevnenú za kohútikom. "Nesklamem ťa, matka," hlesla, trochu pochmúrnym tónom, no ako stíchla, opäť si začala v duchu opakovať celý životopis zosnulej, ako ju poznala a ako ju poznal každý v rode. Dávno ho už mala nabiflený naspamäť, no jeden by ju ani párom volov neprinútil prestať, lebo toto nebolo niečo, čo by si musela pamätať na pár dní ale na celý život. Navyše sa to ukázalo ako účinný spôsob, ako zahnať večné ticho a samotu, ktoré ju sprevádzali na tejto púti.
Páčilo sa jej, že jej pod nohami chrupkal piesok, aj keď na pomery púšte vlhký a studený, aspoň trochu jej pripomínal domov.

Meno: Salōmē Irae Dei
Prezývka: Sal, Sally, Salónka
Vek: Mladý dospelý (3 roky)
Pohlavie: Samica
Matka: Elaine Irae Dei †
Otec: Auraq Irae Dei
Súrodenci: Judas Irae Dei, Caius, Tabitha

mesiac narodenia: Február

Charakteristika:
Salōmē je do značnej miery obeťou svojej výchovy, v dôsledku toho, že jej kresba na tvári už od narodenia predurčila rolu na celý život. Svoju identitu ako strážcu mŕtvych prijíma s hrdosťou a berie ju veľmi vážne. Usiluje sa vždy o to, čo bolo od nej odmala očakávané - dokonalosť. Kontrola, precíznosť a profesionalita vo všetkom, čo robí. Svoje emócie sa snaží nedávať príliš najavo, čo však nesvedčí o tom, čo sa v nej v skutočnosti práve odohráva. Tiež si len veľmi neochotne nechá pomôcť. Samovoľne sa udržuje v prísnej disciplíne, schopnosť mladícky si užívať života v sebe nechala veľmi skoro zakrnúť a aj keď ju v určitých momentoch viete zazrieť s viditeľným úsmevom a iskrou v oku, netrvá to dlho. Je toho príliš veľa, čoho musí vo svojom živote ešte dosiahnuť a kým sa tak nestane, nepoľaví. Jej najsilnejšími stránkami je lojalita a pevná vôľa. Svoje ciele a priority si volí s rozvahou a nie všetko považuje za hodné svojho času, akonáhle si však niečo vezme k srdcu, je až udivujúce, cez čo všetko je ochotná sa prehrýzť. Na svoje schopnosti je právom hrdá a nenechá sa tak ľahko zneistiť.
<br>Väčšinou sa chová autoritatívne a chladne, má voči druhým podobné nároky ako voči sebe a ľahostajnosť či lenivosť z ich strany ju provokuje. Usiluje sa však jednať diplomaticky, dokonca vie byť v určitých situáciách aj prívetivá a má určitú schopnosť svojimi slovami usmerniť. Je ťažké ju vyprovokovať k agresivite, predsa len má ale v sebe tú trošku besu a až sa v nej raz prebudí, dá to svojmu okoliu pocítiť nie len na duši ale pravdepodobne aj na tele.
<br>Jej najvyššími prioritami, ktoré si zvyknú vzájomne konkurovať je Hati a pokrvná rodina, na ktorú nedá dopustiť. Salōmē patrí k tým, pre ktorých je krv cennejšia než akékoľvek získané puto, nesúdržnosť ju na srdci môže raniť, aj keď to nemusí dať najavo. Práve tomu sa snaží za každých okolností predísť, sníva o neporušiteľnom zväzku vlkov, ktorí sú jeden pre druhého ochotní položiť život. Voči rodine je patrične ochranárska a cudzích bude vždy po očku sledovať, toto sa ešte výrazne znásobuje pri vĺčatách. Je veľmi neisté, či by pre ňu aj partner dokázal znamenať viac.
<br>Vo všeobecnosti sa konfliktom snaží vyhýbať, ak to však považuje za nevyhnutné (alebo stratí nervy) nemá problém sa poriadne pobiť.

Minulosť:
Narodila sa ďaleko na juhozápad od územia Norestu, ako jedno z mnohých vĺčat Elaine Irae Dei, zakladateľky rodu zasväteného službe Hatimu. Na Salōmē však, odkedy ju okolitý svet prvý raz uzrel, bolo niečo inak – na základe veľmi špecifickej kresby na tvári. Táto maska ju, spolu s jej starším bratrancom Baraqielom predurčila k celoživotnej funkcii v rode, ktorá označovala vybraných vlkov ako Custos mortuorum – strážci mŕtvych. Bola celkom druhým vlkom narodeným v tomto znamení a tak sa po prvom, neohrabanom pokuse s Baraqielom, kedy ešte vlci v rode nestačili túto úlohu a s ňou spojenú mágiu plne uchopiť, Salōmē stala priekopníčkou. Jej tréning a výchova boli špeciálne prispôsobené jej predurčenému povolaniu.
<br>Z tejto nemalej úlohy sa vĺča rozhodne tešilo, na svoj pôvod bola náramne hrdá, snáď odkedy bola schopná obsedieť a načúvať všetkým fascinujúcim príbehom jej matky a strýka. Čo by len mohlo byť väčšou poctou, než hrdosť jej rodiny a Hatiho priazeň? A tak úspešne splnila všetko, čo sa od nej očakávalo, či už to bolo viac alebo menej náročné, nech to vyžadovalo akokoľvek tvrdú drinu. V čase, keď mala Salōmē okolo jedného roka sa jej matka Elaine vydala na dlhú púť, za účelom vypátrať jej druhého brata, strýka Luciena. Kým však na ňu všetkých sedem potomkov čakalo, matka sa stále nevracala.
<br>Jej život plynul pomaly ďalej, stala sa z nej silná mladá vlčica, plne trénovaná a vybavená brániť svoj rod a plniť Hatiho priania. Prebrala patronát nad rodinnou hrobkou a naďalej vzorne pokračovala vo svojom štúdiu. Až vo veku približne dva a pol roka prišla jej prvá vízia a mágia sa prihlásila o slovo; Elaine Irae Dei bola mŕtva. To pre ňu znamenalo povinnosť čo najskôr sa pripraviť a vydať na cestu, s úlohou nájsť ostatky svojej matky a priniesť ich nazad domov, kde by sa dočkala dôstojného pohrebu. Keď však konečne dosiahla svojho cieľa, zasiahli ju nové vízie o niekom celkom novom, niekom, koho ani sama nepoznala. Onen hľadaný Lucien a jeho synovia zahynuli ešte pred jej narodením, v tom čase však nebolo nikoho, kto by bol spôsobilý ich ísť hľadať. Teraz, keď sa už nachádzala takmer pri hraniciach Norestu sa Hati rozhodol poveriť ju aj touto úlohou. A tak sa jej znavené nohy pohli ďalej, nesúc na sebe aj váhu matkiných kostí.

zaujímavosti:
Má skvelú pamäť - je expertom na históriu svojho rodu, ktorá jej bola odmalička vštepovaná - pamätá si všetkých členov, o ktorých sa vie a vždy keď niektorý z nich umrie, považuje si za povinnosť, preštudovať si ich život a udržať si ich pamiatku v hlave, ktorú potom ochotne posúva ďalej. Rovnako pozná aj množstvo legiend o Hatim, ktoré rada šíri hlavne medzi mládežou.
<br>Rada sa túla, hlavne v horskom teréne, kde vyhľadáva zaujímavé skalné útvary a čo najkrajší výhľad na okolie.
<br>Je dobre prispôsobivá horúcemu počasiu, napriek tomu, že sa poctivo zdržuje slnečného svetla, obľubuje letné noci a teplý púštny vietor.
<br>Hoci to jej povolanie nevyžaduje, zvykne spávať v rodnej hrobke. Myslí si, že nahromadené kosti ju chránia, tak ako ona ich.
<br>Rada sa váľa v piesku (keď ju nikto nevidí).
<br>V kohútiku je vysoká 77 cm, so stredne dlhou hladkou srsťou, primerane osvalená a štíhla na pevných končatinách.
<br>Nosí pri sebe tmavočervený, na koncoch tu a tam otrhaný plášť, ktorý ju spolu s bandážami na predných nohách chráni pred slnkom.
<br>Ku zberu kostí na cestách jej slúži hnedá celta, ktorú nosieva na chrbte.

Mágia: Ultima sepulchrum
Tento dar pre svojho vlastníka neprináša v podstate nijaké praktické benefity. Jedná sa však o mágiu, ktorá je v rode Irae Dei patrične uznávaná a dedí sa spoločne s charakteristickou maskou pripomínajúcou lebku.
<br>Mágia spočíva vo víziách, ktoré je vlk schopný obdržať počnúc úmrtím ktoréhokoľvek člena rodu. Vízie obsahujú meno konkrétneho zosnulého a jeho geografickú polohu, ktorá je o to presnejšia, čím je vzdialenosť od neho menšia. Veľké vzdialenosti teda určujú len nejasný obraz okolia, kde sa telo nachádza a poskytujú smer, ako sa k nemu dostať. Pomocou mágie nie je možné nijaké úmrtie predpovedať, ani na diaľku zistiť jeho príčinu alebo vizualizovať presnú podobu tela zosnulého (napr. určiť zranenia).
<br>Nehľadiac na vôľu vlastníka mágie sa vízia vždy dostaví vo chvíli, keď člen rodu umrie, potom sa môže samovoľne vrátiť v dlhších časových rozostupoch (niekoľko týždňov až mesiacov) alebo v prípade, že telo z neznámej príčiny zmení svoju polohu. Mimo toho však vlk dokáže tieto vízie vyvolať aj svojvoľne podľa vlastnej potreby. Po nájdení tela vízie už samé od seba neprídu, stále je však možné ich náročky vyvolať. Vonkajším sprievodným javom je výrazné rozšírenie zreničiek.
<br>Zvyčajne sa v rode vyskytujú minimálne jeden a maximálne traja vlci s touto mágiou, pričom však vízie o konkrétnom zosnulom vždy pripadajú len na jedného „hľadača“, teda nie je možné, aby mali viacerí víziu o tej istej osobe. Spôsob, podľa ktorého sú vízie medzi týchto vlkov rozdelené je dosiaľ neobjasnený a považovaný za Hatiho vôľu.



ďalšie postavy: Lesley

Discord: penta4816