Príspevky užívateľa

Nerátala ani s tým, že by sa Nirix teraz hodlal zvrtnúť na päte a ísť si to vybaviť s Prízračnými hneď. Rátala zle? Nebolo by to vôbec zlé rozhodnutie, hoci bolo treba brať do úvahy nastávajúce ráno, ktoré už skrz studený opar zahaľujúci ulice nebolo možné ignorovať. Lenže u Nirixa sa s takým rozhodnutím nedalo úplne počítať, práve preto navrhla Ossiana, ktorý by pri nasledujúcej príprave už mal byť pokope. Toto vysvetlenie si však nechala pre seba, už tak sa z toho cítila hlúpo a vôľa sa vôbec nejako ozývať ju opúšťala.
Keď mesiáš odišiel, obaja vlci akoby vyfučali, plecia im klesli. Salōmē nevešala hlavu, skôr tuho zažmúrila oči, akoby jej niekto stúpil na nohu. Ostatne, ani jej noha sa neprestávala ozývať, no radšej by si zvrtla ešte zvyšné tri, než aby musela čeliť vlastným neveselým myšlienkam, ktoré boli ešte pichľavejšie, než hocičo, čo mal Nirix na jazyku. Pretože im verila viac. Možno preto mesiášovi neoponovala navzdory im častým nezhodám tak ako teraz Ossian, vypočuť si jeho káranie bolo ešte vždy menším zlom. Najväčšou tiahou teraz bolo to, že po svojom zlyhaní nemohla nič ďalšie urobiť, ani najmenšiu službičku pre aspoň čiastočné vykúpenie, všetko čo mohla robiť bolo ležať v krypte a ľutovať sa. Radšej by robila úplne čokoľvek iné a nejako sa zamestnala, asi po prvý raz sa na návrat do svojho bezpečného teplého útočiska vôbec netešila. Ešte aj pri predstave, že sa bude musieť pozrieť na kosti svojich predkov jej behal mráz po chrbte. Určite z nej boli sklamaní.
S povzdychom otvorila oči a pomaly vykročila na odchod. Až potom jej doľahlo, že Ossian tu ešte stále bol a otočila sa za ním. V kontraste s tým, ako si ešte pred chvíľou hájil ich neúspech vyzeral byť ešte väčšmi zvädnutý, než ona. Hlavou jej preblesol impulz, ktorého sa rozhodla chytiť a tak sa otočila a prešla znova popri ňom. "Poďte," hlesla, naznačujúc ustato aby ju nasledoval.

--> krypta

Išlo jej o niečo? Nutno podotknúť, že pri nej mala Sal sklony byť až príliš podozrievavá, ktosi by sa možno opovážil tvrdiť, že bola zaujatá. Nebola to chyba? Nemohla nenávisť plodiť len ďalšiu nenávisť, ktorá by viedla k tomu, že sa stane z Bellanny skutočne to monštrum, za ktoré ju mala? To bolo isto niečo hodné zváženia, no na tak progresívnu myšlienku popravčia ešte nebola pripravená. Keď jej už raz predviedla, že bola schopná neospravedlniteľného násilia, nemohla si jej dôveru už nikdy získať späť. V opačnom prípade by Salōmē ohrozovala Kult tým, že by stratila ostražitosť.
Pokrčila čelo hľadiac na zasnežený trávnik vonku. "Prečo si to urobila?" spýtala sa, skoro až s nádychom sklamania. Ešte stále jej to pokorné divadlo nežrala no rozhodla sa tomu prispôsobiť, než aby sa ju pokúsila vyprovokovať a potvrdiť si, že nebola schopná zmeny. Možno sa niečo zaujímavé dozvie.

Neurčito nadvihla obočie a počúvala. Myslela to snáď len všeobecne? Alebo skutočne po týždňoch a mesiacoch drzého zapierania precitla? Možno si chcela byť istá, že už Nirix skutočne nepristúpi k poprave, aj keby sa priznala. Ono koniec koncov nebolo prečo sa úprimne vyjadriť k činu, ktorý videli na vlastné oči, nik nečakal so zadržaným dychom kým by modrá vyšla s farbou von. Jednoducho bola vinná, o to viac však Salōmē rozčuľovalo keď sväto-sväte tvrdila, že nie.
Podozrievavo prižmúrila oči a pozrela von oknom na nádvorie. "Mám tomu rozumieť tak, že si ich konečne pripúšťaš?" Celkom určite vedela, čo mala na mysli.

Pokojne no pevne kráčala smerom k nej, asi by v tom však bol čert keby dokázala prejsť okolo Bellanny bez jediného slova. Inde možno áno, predsa len nebola decko aby si nevedela odpustiť neprofesionálne správanie a skutočnosť, že do modrej vlčice nebola dvakrát zaláskovaná bola i bez toho každému dávno jasná. Ibaže výnimka potvrdzuje pravidlo a stretnúť sa tu, rovno aj s výhľadom na ich dávnejšie bojové pole bolo príliš veľkým pokušením.
Na druhej strane, presne to isté očakávala aj od nej. Že zas niečo ukrivdene utrúsi o svojich krídlach, chudinka ranená labuťka-! Na to si Bellanna dokázala nájsť príležitosť prakticky kedykoľvek, nech bol kontext akokoľvek na míle vzdialený tejto téme. Preto teraz Salōmē prišlo prinajmenšom udivujúce, že miesto niečoho takého sa jej dostalo normálneho, hoci trochu vyklepaného pozdravu. Ostatne ona mala dôvod na to byť v jej prítomnosti nervózna, nie je tak? Podľa nej určite, lenže to bola tiež ďalšia z predstáv, ktoré Bellanna svojim správaním nezvykla napĺňať. Tak prečo teraz áno? "Bellanna," oslovila ju neutrálne, keď prešla okolo nej a keď ju míňala, trochu spomalila. "Prišla si si spytovať svedomie?" spýtala sa chladne a zastala.

Na streche nad ňou sa ozval tichý škrabot a vzápätí sa jej do zorného poľa zniesol tieň, ktorého obrysy jej boli už dobre známe a očakávané. Keď zamával krídlami, zľahka ju ofúklo. Počkala, až si ju všimne, bola ticho a v zamyslení. "Hati, uslyš," kývla mu hlavou naspäť, odpovedajúc ako každý veriaci. Ešte stále sa však zdržaivala nejakej akcie, v ušiach sa jej ozývala jeho nedávna modlitba, čo ako ho nechcela špehovať, nemohla si vypnúť uši ako niekto. Aj sochár uprostred svojej práce raz za čas ustúpil, aby do svojích očí všetko poňal - všimol si nedokonalosti, ryhy a nerovnosti ale aj progres, to ako sa jeho dielo postupným opracovaním približovalo jeho predstave. Takýmto pohľadom si ho teraz v krátkosti premerala, vlka nadobúdajúceho ako znalosti, tak kľud a sebavedomie v kontraste s tým, koho prvý raz spoznala. "Čo je to modlenie?" pýtal sa vtedy. Usmiala by sa nad tým, no nebol čas. Jej dielo nebolo dokončené.
"Som rada, že si vo svojich učeniach nepoľavil ani za mojej krátkej neprítomnosti," skonštatovala pokojne a vykročila bližšie. Po tom uplynulom zmätku s Cielom, Ossianom a vôbec - bolo príjemné vrátiť sa k tejto, skoro až rutinnej činnosti, ktorá jej na rozdiel od vyššie uvedených neprinášala zbytočný stres.

Vskutku bolo len dobre, ak sa chcelo vĺča vyhnúť škodlivému vplyvu nejakého pohanského blázna, čo si vymýšľal bohov a diablov ako sa mu zachcelo. Hrozná spoločnosť, že? Podozrievavo podvihla obočie nad úškrnom, ktorý jej neunikol, holt jej to nebolo moc platné, lebo si z toho nemohla veľa vydedukovať. Tak či onak mohla byť vďačná za to, ako jej to vĺčik všetko krásne nadiktoval a keby bola mala pri sebe notes, vytasila by ho rýchlosťou psychoterapeuta. To našťastie nebolo treba pre jej vycibrenú pamäť. "No to máš pravdu, asi sa s ním radšej nebudeme baviť, hm? Znie ako poriadny čudák," pouškrnula sa naňho.
Akokoľvek sem neprišla robiť opatrovateľku náhodným špuntom bez dozoru, počúvať ich reči, aj keby pre ňu náhodou neboli užitočné, bolo vždy lepšie, než aby musela rozprávať ona. Aspoň v tomto kontexte, iné dieťa by mile rada niečomu priučila, inšpirovala a buzerovala vychovávala. Dieťa z Kultu. Jej dieťa. Jej dieťa by sa totiž nemalo dôvod pýtať na partnerov a potomstvo. To snáď aby Plameňovi povedala, že má partnerku, nebola by mu potom musela vysvetľovať, že nemá vĺčatá. Alebo si to aspoň naivne myslela. Rovnako, ako si naivne myslela, že byť zrazu hoc aj imaginárne na baby bolo jednoznačne pod jej úroveň. Nuž, to ešte nevidela Ossianovu sestru-! Netrpezlivo povzdychla a zase raz uprela pohľad niekam sentimentálne do pozadia, hľadajúc vysvetlenie, prečo jej boh toto robil. "To si píš," zamrmlala cez zaťaté zuby, no neznela nijak nahnevane, skôr rezignovane. Vďakabohu zase premostil aj na niečo, na čo mohla odpovedať úprimne a bez výčitiek "Štyroch. Troch bratov a jednu sestru, predstav si tú srandu," a mohla sa na kolenách modliť, že sa k otázkam o jej partnersko-rodičovských záležitostiach nebude vracať. Jej zneformálňujúci sa slovník mohol naznačiť buď, že sa snažila mladíkovi priblížiť, alebo že jej na dôstojné vystupovanie dochádzala vôľa.

Skúmavo sledovala jej rekaciu pri zmienke Lazarowa. To, že ho ani samotná Lailah nepovažovala za nejakého princa bolo očividné už dávno a hoci jej Salōmē nepriala tak antipatické manželstvo, keďže s ním bola sama nespokojná asi bolo na niečo aj dobré, že sa z neho sesternica nešla zblázniť. Nekomfortný zväzok bola neblahá vec, iste, čo však bolo ešte neblahejšie by bol zväzok nekomfortný rodu. V tomto našťastie nebola nijakou zaláskovanou rebelantkou.
Zamyslene sa zahniezdila, upierajúc pohľad zase do davu pred nimi. "Nuž iste, celá starostlivosť by nikdy nemala spadať len na tvoje plecia," začala trochu váhavo, keďže nie celkom zdieľala názor, že by mal ten vlk mladých Iradeovcov niečomu učiť. "Na druhej strane, už nie sú tak malí, ich rannú starostlivosť máš za sebou. Teraz je dôležité, aby sa naučili byť súčasťou rodiny. Našej rodiny." Rodiny, ktorej Lazarow nebol súčasťou. O pôvode jeho rodu nevedela, keby áno, snáď by bola ešte hlasnejšia o tom, že by mal od tých ľahko manipulovateľných mozgov držať ruky preč. V tejto oblasti výchovy mala aj Salōmē svoje nemalé kompetencie a rozhodne ich mienila na deckách uplatniť. Ostatne, už vlastne začala.
"Pokiaľ sa v tom čase v Kulte nenachádzali iní podobní samci, domnievam sa, že ho Hati vybral pre jeho tmavú srsť, aby zvýšil šance na vyhovujúci exteriér potomkov," odvetila vecne. Koniec koncov ten istý dôvod stál aj za identitou jej vlastného otca, ktorý bol pri výchove treťoradou, možno až štvrtoradou pomocnou silou - rovnako, ako by mal byť aj Alexei. Tak to bolo správne.

Strihla uchom na jeho malú námietku, ktorá ju primäla si ho so zamyslením premerať. Nuž, toto koniec koncov nebola skúška z telesnej, aj keď pôst priamo poukazoval na to, že nemala byť ani v nijakom prípade jednoduchá. Zotrvať pri vedomí však bolo samo o sebe náročné a tak nebol dôvod, prečo by si to mal o jediný ešte komplikovať. Za predpokladu, že bdieť skutočne vydrží. "V poriadku, rozumiem," pokojne prikývla a sama sa usadila.
O tom, že mal Caligo ešte jeden pádny dôvod prečo nezaspať Salōmē vskutku netušila, hoci vedela o jeho mágii. Už stihla postrehnúť, že jej ovládateľnosť musela byť viac či menej skomplikovaná emóciami, nič z toho však nesvedčilo o tom, ako sa to malo počas spánku. Ostatne jej dôvody nespať v jeho prítomnosti boli pre ňu takou samozrejmosťou, ako tomu bolo aj v prítomnosti kohokoľvek iného a to - prečo by niečo také robila? Mala to svoje 'doma', kde mala svoje súkromie a spala vždy len tam. Čo ako Caligovi dôverovala, pre ňu uložiť sa s niekým v jednej miestnosti bolo úrovňou blízkosti, na ktorú si mohla robiť nárok zatiaľ iba rodina.
Všetko nasvedčovalo tomu, že ďalšie slová už neboli potrebné. Veriaci si dali znamenie a nechali si priestor pre svoje rozjímanie. Ceremoniál bol zahájený.

Spomedzi mnohých povinností, či už tých skutočných, alebo tých, za ktoré si z vlastnej hlavy pripisovala svoju svätú zodpovednosť, táto patrila k tým príjemnejším. Ba, dalo by sa až špekulovať o tom, či sa to dalo nazvať povinnosťou. Tráviť čas s Rue bolo niečím, čo Salōmē hodlala cielene udržiavať. Ako pravidelné zalievanie rastlinky, trvala na tom aby si udržala konzistentnosť. No neznamenalo to, že by to v opačnom prípade nerobila. Rue jej vo viacerých ohľadoch pripomínala samu seba, keď bola v jej veku, čo ju rovnako dojímalo ako provokovalo.
Teraz však ich spoločnú vychádzku pozdĺž hraníc narušila vlčica, ktorá bola svojím emocionálnym a labilným zmýšľaním všetkým, čo pri členoch Kultu nechcela vidieť. Uvoľnený rozhovor s mladou sa v momente prerušil a Salōmē našpicovala uši na Bellannu, ktorá sa k nim náhlila. Navzdory tomu však nemala dôvod niečo namietať, tak ako pred, aj potom, čo im vysvetlila situáciu. Tá práve naopak utíšila všetky nemilé poznámky, ktoré sa jej vztyčovali v mysli a sústredila jej pozornosť na Ciela. Bol tu. Ten prašivý zlodej a ešte k tomu po tom, čo jej šťastím začiatočníka ubzinkol spomedzi zubov. Zvážnela a ihneď vykročila. "Veď nás, nesmieme strácať čas." Ešte hodila očkom po Rue - vysokej a minimálne na pohľad isto nie slabej, nemalo význam ju z tohoto vynechať.

Prechádzala chodbou lemujúcou nádvorie nemocnice. Okná tu boli priestranné, umožňujúce jej dobrý výhľad von, na miesto, kde v tú osudnú noc zachránila mesiášovi život. Či si to zaslúžil ukáže čas, no nebolo veľkým tajomstvom, že za onen svoj pohotový zásah bola so sebou Salōmē náramne spokojná. Dodnes to považovala za Hatiho najjasnejší náznak toho, že jej bolo súdené dať sa na cestu popravcu, preto sa k tejto myšlienke vracala vždy, keď ňou zachvela pochybnosť.
Čo čert nechcel, zakrátko jej do nosa udrel práve ten pach, ktorý už mala s touto budovou nenávratne spätý. Spozornela. Nepovažovala Bellannu za hrozbu voči jej osobe, to by jej ohromne lichotila, no ich doterajšia antipatia stála predovšetkým na tom, že modrú vlčicu považovala za hrubo nestabilnú. Kajala sa snáď zo svojich hriechov? Dokázala prekonať svoje prudké sklony k agresii a bezočivosti, dať sa na cestu dôstojného veriaceho? Nie každý sa dal napraviť. A túto zlomenú pobláznenú myseľ bolo lepšie vyslobodiť z jej trápenia, predovšetkým pre dobro a bezpečnosť ostatných. To si však Nirix nemyslel, čomu vďačila za to, že jej teraz mohla kráčať naproti, neohrozene ako vojak v marši. Autoritatívne si odkašľala, aby na seba upozornila. Akoby snáď pár zelených očí sršiacich s chladným pokojom z čiernej lebky na seba neupozorňoval dosť.

"Výborne. Potom je pravdepodobné, že nájdeme aspoň niekoho," zamyslene skonštatovala. Navyše tu bolo ešte kopec doplňujúcich otázok, ktoré mohla a mienila Rue položiť, až bude pátranie ešte viac aktuálne. Najmä ak ich budú mať hľadať na cintoríne, kde bude pravdepodobne zakopaných ešte nemálo iných zosnulých rozmiestneniu, nedajbože značeniu jednotlivých hrobov nedávala nijaké optimistické predstavy.
Iskra v oku Smrtihlávky bola povšimnuteľná, keď sa jej podarilo upútať pozornosť jej dosiaľ nevysloveným návrhom. V očakávaní sa zahľadela na zvyšok mesta, formulujúc si v hlave, čo povie. "Vo svojom rode pôsobím ako Custos mortuorum, vo voľnom preklade je to čosi ako strážca mŕtvych. Dohliadam na mojich zosnulých príbuzných, je to z časti aj dôvod, prečo som prišla žiť do Kultu," začala. "Nebudem ťa nudiť osobnými detailmi, pointou je, že podľa tradície udržujeme ostatky v rodinnej krypte, akú spravujem aj tu v meste...ak by si mala záujem, môžeme niečo také zariadiť aj pre tvoju rodinu." A Salōmē prirodzene mala všetky potrebné znalosti na to, aby sa tento o čosi fajnovejší spôsob večného odpočinku dal uskutočniť do posledného detailu. Vyžívala sa v tom, ostatne v čom nie, keď sa to týkalo jej profesie. Na spravovaní krypty však bolo niečo obzvlášť uspokojivé, snáď v súvislosti s jej zmyslom pre poriadok. Zmyslom, ktorý mladá vlčica nemusela zdieľať, ale na to v tejto chvíli nemyslela.

Tak ako sa pre plavú vlčicu osobné aj pracovné záležitosti okolo plesu skomplikovali, ba trúfla by si tvrdiť, že niektoré šli priam dolu vodou, teraz sa podobne nárazovým spôsobom začali zlepšovať. V slede tak rýchlom, že sa Salōmē ledva mohla nad nimi stihnúť pozastaviť a tešiť sa. No možno to tak bolo v poriadku, nakoniec, akokoľvek rada uspievala, nikdy to nehodlala pokladať za niečo hodné oslavy, vonkoncom niečo výnimočné. Zlyhanie bývalo výnimočné a prinášalo trest, sklamanie. Úspech, hoci jej s týmto načasovaním priniesol úľavu, bol očakávaný a v konečnom dôsledku nevyhnutný. Po spackanej missi s Cielom jej dal Hati milosrdne šancu svoje resty dohnať a odmenil ju za to veľmi štedro, čomu samozrejme neprestávala zo srdca ďakovať.
Dôsledkom toho teraz schádzala po temnom studenom schodisku už ako popravca a na dôvažok toho si Hati všimol aj iný druh snahy, ktorý vložila za posledné mesiace do vlka, ktorý sa pohyboval o pár schodov pred ňou. Keby si dovolila byť natoľko sentimentálna, tvrdila by, že bolo až dojemné sledovať, ako sa Caligo od prvej noci ich známosti menil k lepšiemu. Snažil sa, snažili sa obaja, no bolo niečo celkom iné skutočne vidieť, že táto práca priniesla ovocie. Bolo to pre ňu, a snáď aj pre Caliga veľmi príjemnou motiváciou.
So záujmom si prezerala okolie, pravdu povediac strmý temný zostup dole jej nemal prečo robiť problém, iba ak by stúpila na nejaký črep. Do jej vlastnej krypty to totiž tiež nebola jednoduchá cesta, tá sa snáď nachádzala ešte hlbšie. Čo však na rozdiel od tohoto úkrytu bolo nevýhodou, že po takom zostupe jej úkryt mohol bezradného okoloidúceho ľahko zlákať svetlom, teplom a upokojujúcou vôňou suchých byliniek. Tu nič také nehrozilo, ba čo viac, Caligov úkryt bol vybavený mrežovou zátarasou. Také by sa aj jej veru zišlo.
"Bez obáv," bezvýrazne riekla, toto mala byť predsa cesta predovšetkým duchovná, nech by ju mali podstúpiť kdekoľvek. Spokojne jeho úsmevu kývla hlavou a nechala ho ísť sa usalašiť. "Som si istá, že okolnosti už sú ti známe, no aby sme predišli prípadným nedorozumeniam - budeme tu po dobu dvoch dní, budeme bdieť, žiadne jedlo, žiadna potrava, žiadne reči od chvíle, čo ceremoniál započne. Ja tu budem po celý čas s tebou a hodlám sa držať rovnakej striedmosti, no je to tvoj ceremoniál. Rozjímaj nad Hatim, modli sa, uvažuj nad poslaním, ktoré ti dáva," neodpustila si ešte jedno vysvetlenie na záver. "A odporúčam si nelíhať, bude ťa viac zmáhať spánok."

So záujmom to počúvala, neobracala sa k nemu, hoci jej oči trošku uhli od Nirixa jeho smerom. Nemala k tomu veľmi čo povedať, no zároveň bola aj trochu vďačná za to, že sa do toho Ossian oprel. Už tak mala plnú hlavu sklamania, obáv a výčitiek a jeden by povedal, že sa na prekáranie s vedúcim vždy našlo nejaké miesto, no teraz už akosi nie. A nie snáď preto, že by ju jeho brechanie akokoľvek "zlomilo", to by bolo absurdné. No bol to v konečnom dôsledku istý trest, ktorému nechcela uhnúť, nie pre nejaké Nirixovo uspokojenie, skôr pre svoje vlastné. To ona sa na seba hnevala, preto si to chcela nechať vyžrať aspoň trochu. Aj keď by to znamenalo, že na ňu nejaký natupírovný netopier prskal nezmysly.
Posledné Ossianove slová ju trochu znervóznili, znelo to, akoby snáď už nik neplánoval na záchranu vĺčaťa nič podniknúť. Bolo to tak? Ona si to tak nevysvetlila, no rozhodne v nej tá idea prebudila vôľu hádať sa. Našťastie ich mesiáš krátko na to ubezpečil o opaku. To by bolo prvý raz po dlhom čase. Aj keď nemienila hneď skočiť na lep všetkému, čo povedal, už to, že sa Nirix konečne trochu pochlapil bolo vítaným prekvapením.
Necítila sa byť teraz byť v pozícii, kedy by si dovolila obhajovať sa. Teda aspoň nie seba. "Mesiáš, pri všetkej úcte...je možné, že by sa bez Ossianovej pomoci nevrátil nikto z nás. Tým, že mu nedovolíte pomôcť sa pri rokovaní s Prízračnými uberáte o zručného komunikátora," zastretým hlasom z nej vyšli slová kopírujúce to, čo zaznelo ešte v tú noc na železnici. Ani nad tým príliš neuvažovala, proste to z nej vyletelo.

Spočiatku zvykla menšími stavbami v tejto časti územia pohŕdať, prišli jej skoro až patetické. No tou bola ostatne väčšina mesta, v porovnaní s rodným chrámom. Sama si ale všímala, že v poslednej dobe už nad Kultom nepremýšľala zďaleka tak snobsky, ako keď sa sem prisťahovala. Jedna vec, že si zvykla. Na nižší štandard a ponuré, zarárožené prostredie, žiaľ oáza to nebola. Po uplynulých udalostiach však už mohla s väčšou než malou istotou povedať, že sa jej to tu stávalo ozajstným domovom, nie ani tak prostredím, ako jeho obyvateľmi.
Čoraz viac za nich pociťovala značnú zodpovednosť a tá so sebou prinášala aj čosi na spôsob starostlivosti. Vzrástla zakaždým, keď pocítila voči Kultu krivdu zo strany mesiáša, ako posledne pred pár týždňami počas incidentu, z ktorého odkrívala s podvrtnutou nohou a krvavým nosom. Tá noc na nej zanechala stopy. Tie telesné už sa celkom pretriasli, na svoje vlastné prekvapenie sa úspešne prinútila nohu príliš nezaťažovať a už ju viac nemusela trápiť. Musela to však učiniť na úkor niektorých povinností, jednou z nich boli aj sústredenia s Caligom. Rozhodne však na svojho zverenca nezabudla. Napredoval, to sa nedalo poprieť a hoci to pri ich stretnutiach na jej tvári nebolo moc ľahko prečítať, bola naňho hrdá. A teraz ho hľadala, i keď trochu pasívnym spôsobom. Cítila ho v blízkosti, no nikde ho nevidela. Až kým si nesadla na verandu jedného zo schátraných domov a do ticha nezaznel hlas práve toho, po kom pátrala. Ako jej to Hati uľahčil! Plavá vlčica sa ošila, necítila sa príliš komfortne s vedomím, že odpočúvala jeho modlitbu, no zároveň ho nechcela vyrušiť tým, že by sa zrazu rozbehla preč.

Premýšľala, či by sa na pomocné údaje mala skúsiť spýtať mesiáša. Ak to malo pomôcť...niečo jej v tom však bolo proti srsti. Nebola to otázka zákonov, tie totiž poznala a vedela, že tu Hati proti nijakým hrobom nekázal. Vedela si ako Custos mortuorum premyslieť, čo si voči zosnulým mohla a nemohla dovoliť. Na rozdiel od Nirixa. Ten horko-ťažko poznal základy vlastnej viery, čo však bolo teraz podstatnejšie, Salōmē bola náchylná uvažovať, že by jej niečo takéto bol schopný zatrhnúť už len preto, že to navrhla ona. Nič mu na nos vešať nebudú.
"Pre začiatok to stačí, ak by neboli tam, pouvažujeme, čo ďalej. Vravela si, že tvoja matka zomrela pri pôrode. Dá sa predpokladať, že zostala niekde v okolí skonu, prípadne, že ju pochoval tvoj otec?" Ak jej partner neuniesol jej smrť, kľudne bolo možné, že sa nebol ochotný oddeliť ani od jej ostatkov a postaral sa o telo po svojom. Joj, bavilo ju takto uvažovať, dostávala k tomu príležitosť len málokedy. "Osobne to môžem odporučiť," prikývla. "Ak by si mala záujem..." zamyslela sa nahlas, no hneď nedokončila. Už jej to vŕtalo v hlave dobrých pár minút, odkedy sa o tomto začali baviť, no troch váhala, ako to podať.