Príspevky užívateľa

"Predovšetkým na mieste, ako je toto," nenápadne ho doplnila. Pokojne mohla ísť rovno k veci a vyjadriť svoju vlastnú nespokojnosť nad miestnou morálkou, no pri tomto vlkovi ju zaujímalo, či to isté sám nemyslel. Ona sa za svoje striktné názory nehanbila, dokonca ani pred samotným mesiášom už v prvučkú noc svojho členstva. Na Ossiana si však spomínala, okrem iného, ako na pomerne perspektívneho božieho služobníka a ako takému by mal režim v Kulte vadiť rovnako ako jej. Preto bola zvedavá, či sa na jej slová najprv sám chytí.
Pri jeho nedokončenej otázke zvedavo nadvihla obočie. Keď čo? Už sa však nepýtala a nechala ho skúsiť to znova. "Dať sa na túto púť bolo dosiaľ najväčšou poctou môjho života," odvetila pokojne. Vedela, že to bolo náročné, dokonca plné sklamaní, no nikomu by sa na to nesťažovala. Nakoniec bola skutočne vďačná za prejavenú Hatiho dôveru. "Kosti patrili mojej matke. Hati si vyžiadal jej život, keď putovala práve sem. Ja som pôvodne mala za úlohu len nájsť jej ostatky a vrátiť ju domov, no vtedy mi Hati vnukol, že musím dokončiť, čo ona začala." Mohla to odrapkať rovno celé, čo by potenciálne mohlo zmeniť tento zdvorilý rozhovor na rukojemnícku drámu, no chcela udržať dialóg a počkať, kým sa na detialy spýta sám. Ak sa spýta.

Krátko na to, čo opustila knižnicu si všimla čohosi nedobrého - čelenka, ktorú si ukoristila jej nešla z hlavy dolu. Zistila to, keď sa jej pri chôdzi zazdalo, že sa jej ozdoba na hlave vôbec neknísala, akoby tam snáď bola prišitá. Salōmē šibla hlavou a nič. Zarazene stiahla uši, škúliac dohora zelenými očami. Premkol ju ten istý pocit, ako keď si za detstva dovolila hrať sa s bratom počas novu - mala, odborne povedané, prúser. Ach Hati, to si tam určite niekto odložil. Alebo to tam nastražila nejaká neprajná sila a ja som neodolala pokušeniu.. Čím dlhšie nad tým premýšľala, tým väčšmi ju začínala znepokojovať predstava, aké všetky dôsledky by mohli z takejto neúspešnej skúšky plynúť. Zarastú jej tie rohy do hlavy?
Aj keď už tušila, že potenciálny trest boží bude musieť napraviť cestou duchovnou, musela najprv skúsiť aj praktické riešenie. Snáď bolo ešte vždy možné, že si to len namýšľala a čelenka jej držala na hlave z nejakej technickej príčiny. Zamierila teda do nemocnice, v nádeji, že tu nájde nejaký nástroj, ktorým by si to mohla z hlavy vypáčiť. Zaujímavých predmetov tu bolo neúrekom, to sa musí uznať. Kedysi sa zamýšľala, že by sa niečo z toho mohlo dať použiť pri preparovaní zosnulých, ak by teda nejakí mienili pribudnúť. Nemali by, v to samozrejme dúfala, no na druhej strane takýto koniec niekoho pre ňu znamenal aj istý začiatok. Nechcela smrť. No mŕtvolu by rada.
Než by sa jej podarilo nájsť niečo užitočné, upútal ju tenký hlas rozliehajúci sa chodbou. Salōmē na to, na rozdiel od takého Duinyho, zareagovala prostým prevrátením očami a vydala sa za hlukom. Už tušila, o koho sa bude jednať. A hoci si vedela predstaviť aj lepšie spoločne strávený čas so svojou...neštandardnou neterou, asi toto bolo lepšie ako nič. Možno to Hati dokonca chcel. Aj keď to i na jeho praktiky znelo pritiahnuté za vlasy, možno chcel medzi nimi stmeliť rodinné puto práve tým, že Salōmē nalepil na hlavu čosi, za čo jej ten čierno-biely škriatok bude môcť visieť.
"Sabrina," oslovila mladú stroho, stanúc si na prahu miestnosti za jej chrbtom. Musela byť tak zabraná do toho pochabého rozprávania, že si jej príchod ešte nevšimla.

Noci začínali byť v meste čoraz chladnejšie a ani jej krypta nebola výnimkou. Ba čo viac, v krypte predsa bývalo relatívne chladno celý rok a tak sa Salōmē s blížiacou zimou vydala na prieskum naprieč mestom po nejaké dodatočné zásoby, aby sa jej tam dolu dobre nažívalo. Klíma Norestu bola všeobecne menej zhovievavá, než na čo bola zvyknutá a vlčici to ešte stále statočne liezlo na nervy. Na čo bola dobrá taká zima? No načo?
Z nejakého dôvodu zamierila najskôr do knižnice. Bola to jedna z tých sympatickejších budov, azda preto, že sa na rozdiel od mnohých ďalších aspoň skúšala pôsobiť istým spôsobom dôstojne. Ako tak prechádzala pomedzi viac či menej rozlámaný nábytok a knihy vypadané z políc, jej pozornosť upútalo čosi iné, než teplá deka. Medzi napadanou kôpkou lístia, ktorú sem naviali náletové dreviny sa zablesklo čosi iné. Vyzeralo to ako roh. Salōmē zvedavo naklonila hlavu a podišla bližšie. Keď labkou rozhrnula lístie, odhalila na zemi čelenku akoby vystrúhanú z rohoviny. Chvíľu na ňu len tak plano zízala, než jej oči cukli raz do jednej strany, raz do druhej. Zohla sa a čelenku si nasadila na hlavu. Pôsobila skoro ako časť brnenia a to sa jej veru páčilo. Azda si ju tu niekto nezabudol...

Salōmē v duchu škrelo, že mala o zosnulom strýkovi tak obmedzené informácie, teraz už nie len zo strany matky, ale vyzeralo to, že možno ani jeho vlastná dcéra toho nebude veľa vedieť. Nedávala jej to za zlé, najmä vediac, že ju zrejme opustil už dávno, no priala si toho zistiť pre zachovanie jeho pamiatky čo naviac.
"Je pravdepodobné, že nevedel, že sú nažive - teda váš otec mal dvoch súrodencov, brata a sestru," vysvetlila. "Ani moja matka a strýko o sebe spočiatku nevedeli no Hati dopustil, aby sa ich cesty znovu pretli, čo bolo kľúčovým momentom pre vznik nášho rodu. Jedine Lucienova vetva ostala v utajení, a vy s ňou," na moment sa odmlčala, stále mala pocit, že nevedela celkom odhadnúť, kedy už toho na Lailu mohlo začínať byť priveľa.
"Tak či onak, aj z vás to robí právoplatného zástupcu Irae Dei, toto rodové meno nám bolo zdelené Hatim a náleží ako všetkým trom súrodencom, tak aj ich potomstvu. A ja vám rada zodpoviem na akékoľvek otázky, Lailah. Ako sesternica," pokúsila sa znieť empaticky, a nie že by sa tak necítila, no bolo pre ňu asi rovnako zvláštne mať zrazu o príbuzného naviac, ako to bolo pre Lailu. Jej prítomnosť pre ňu bola veľkou úľavou a ona ju mienila bez váhania prijať ako rodinu, ktorou ostatne naozaj bola. Na druhej strane si ešte vždy boli jedna druhej cudzie. V konečnom dôsledku mohla Salōmē len dúfať, že si budú rozumieť.

Zamyslene strihla uchom nad jeho slovami a dvihla oči k presvietenej vitráži. "Prirodzene. Za predpokladu teda, že to považuje za prioritu," skonštatovala a obočie jej maličko kleslo. Ossian by bol prvým v Kulte, koho by videla modliť sa. To bola veta, pri ktorej jej krv brzdila v žilách, keď si ju pre seba zopakovala. Mohla len dúfať, že v skutočnosti len nemala to šťastie prichytiť aj niekoho iného, no vediac čo už vedela, mala obavy že len klamala samu seba. Prinajmenšom keby tvrdila, že sa tu každý za zavretými dverami modlil ostošesť. Ak sa tu nekládol dôraz na disciplínu, a ten sa teda nekládol, potom si každý prakticky robil čo chcel. A ak modlitba napatrila k tomu, čo chceli niektorí členovia robiť, potom nemali právo vkročiť na pôdu niečoho, čo chcelo byť Kultom.
Zdvorilo pokývala hlavou a vzápätí nastražila uši, vo chvíli ako spomenul ostatky jej matky. Bolo by to zrejme tým, že po tak dlhom čase odlúčenia od rodiny už zľavila zo svojích nárokov na súcu spoločnosť, každopádne ju celkom oslovilo, že si na to spomenul. Zrejme už bola vďačná za každú ohlodanú kosť slušnosti, či dokonca aj vypočítavosti. Nech bol totiž slušný ako chcel, Salōmē nezabudla ani na toto. "Moje kosti očividne áno," potiahla ho za slovíčko, no nepohla pri tom ani brvou. "Taktiež, celta aj s jej obsahom boli prepravené, ako Hati kázal. Tu im snáď bude dopriaty večný odpočinok."

Na habkanie útlej vlčice spočiatku nereagovala. Teprv až sa náležite presvedčila o tom, že narušiteľka už ani chĺpkom nezasahovala za prah miestnosti, jej naježená srsť na krku mierne spľasla a zhlboka si vydýchla. Ešte vždy sa tvárila podráždene, no kto Salōmē poznal, vedel, že s takým výrazom ešte aj spávala. Teraz už však aspoň toľko neblýskala očami a najväčší jed ju opúšťal. "Budem to tu musieť nejako označiť," mrzuto si zašomrala popod nos, zamyslene hľadiac na prašnú zem, než prešla pohľadom späť na Marion.
"Salōmē Irae Dei," predstavila sa, o malý krôčik ustúpila, aby tu s vlčicou nemusela dýchať jeden vzduch a sadla si. Pevne dúfajúc, že v tú ranu nevlezie zase dnu. Na jej ďalšie modlikanie len mlčky strihla uchom a na moment rezignovane stisla pysky. Integrita krypty bola pre ňu príliš významná na to, aby Marion uistila, že sa nič nestalo. Stalo. Ale už by si nepomohla tým, že by jej teraz niečo utrhla, aspoň nie odkedy bola členom Kultu.

Dosiaľ sa každý rád pozastavil nad tým, že Salōmē mala skúsenosti s Hatim už zo života pred Kultom. Normálne na to ochotne reagovala rozprávaním o svojom špičkovom pôvode, no teraz bola sústredená jedine na Lailu. Beztak sa o jej pôvode, a vlastne aj o tom svojom čoskoro dozvie. Keď sa jej na otázku o strýkovi dostalo kladnej odpovede, nenápadne si zahryzla do jazyka, aby sa trochu uzemnila. Lailah by tomu nerozumela, no toto bolo pre Salōmē sviatkom, snáď prvou skutočne skvelou správou po mesiacoch sklamania a neistoty. Hoci jej v očiach iskrila zvedavosť, ešte vždy sa udržiavala v kľude, aby ju staršia vlčica nemala za nejakého blázna. Radšej si teda tiež sadla, aby bolo jasné, že jej ide len o neškodný rozhovor.
"Hľadala," prikývla s úľavou v hlase, dokonca sa jej na pyskoch mihol malý úsmev. Jej pohľad pri tom, ako jej začala všetko vysvetľovať viditeľne zmäkol. "Máte moju úprimnú sústrasť. Musela to byť náročná skúška, ktorej vás Hati podrobil, on si však to najťažšie vždy schová pre svoje najsilnejšie deti." Nesúhlasila celkom s termínom "hoden života", aspoň nie v tomto prípade - za predpokladu, že sa zosnulí neprehrešili voči Hatimu. Bola presvedčená o tom, že ich smrť bola práve tak účelná, ako ich pôsobenie za života a ich duše budú na večnosť slúžiť bohu mesiaca.
"No aby som vám to viac objasnila - som dcérou Lucienovej sestry, Elaine Irae Dei. Váš otec, hoci o tom pravdepodobne netušil, je členom rodu zasvätenému Hatimu už po tri generácie. Moja matka prešla dlhé míle, aby našla jeho i vás, no Hati jej nedoprial bezpečnú púť. Chcel, aby som ju dokončila ja. Preto som teraz tu," vysvetlila a čím dlhšie rozprávala, tým viac si uvedomovala koľko jej toho ešte chcela povedať. V duchu mala ešte stále chuť skákať od radosti; našla ju! Konečne splnila ďalšiu božiu úlohu, navyše aj jej samej robilo veľkú radosť vidieť tu nikoho z rodiny, živého a zdravého.

Nebol som ničím rušený. Na moment zauvažovala, či to bolo myslené ako rýpnutie do toho, že nebol rušený pokým sa tu neobjavila ona. Aj takto sa hlásalo jej svedomie, nekomfortne sa snažiac vymaniť spod toho pocitu, že sa ona spomedzi všetkých mohla dopustiť prešľapu. No čo. Ak ho niečo štve, je na ňom, aby mi to povedal. Nič som neurobila, kým mi to sám nepovie. A Salōmē sa mienila uistiť, že si na nič také netrúfne poukázať.
"Musím uznať, že vaše sústredenie pri modlitbe bolo obdivuhodné," uznanlivo kývla hlavou. "Jeden by si až pomyslel, že máte niečo v ušiach," nadľahčene podotkla, hoci aj jej nadľahčovanie ešte stále pochádzalo z neutrálneho výrazu. Niečo v ušiach. Napríklad piesok. Také niečo by mu však nemrskla do tváre tak okato, viac sa jej páčilo vyvolať vo vlkovi neistotu. Ak bolo toto niečo, čoho sa bol schopný chytiť. Možno nie, možno bol natoľko vyspelý a hrdý na akýkoľvek prejav oddanosti Hatimu, že sa za ich prvé stretnutie nehanbil. To bol totiž celý dôvod, prečo si na neho takpovediac zasadla. Nie preto, že nemal plášť, dokonca ani preto že vyzeral akoby ho na púšti prešiel parný valec ale preto, že sa za svoj omyl nepostavil ako chlap.
No keď už sa jej predstavil vedela, že jej hádanky sa skončili. Pysky sa jej nenútene pohli do malého, priam chlácholivého úsmevu, že by sa jej dal aj uveriť. "Ja si vás pamätám," odvetila uvoľnene. "Pravda vtedy ste sa mi nepredstavili, takže je mi potešením vás konečne spoznať. Salōmē Irae Dei," predstavila sa, otáčajúc sa za ním k lavici.

Nasledovala jeho pohľad k pestrému oknu. "Ak mám pravdu povedať, nie," priznala a krátko hodila pohľadom po mršine, ktorú nechala pri dverách. "Zvyčajne sa uchýlim k modlitbe na inom mieste. Niekde viac v súkromí. Konkrétne tu som vlastne ešte nebola," vysvetlila pokorne. Nešla zase hneď do detailov o tom, kde presne to jej súkromie bolo. Aj keď sa hrdila tým, koľko času trávila so zosnulými, nepotrebovala v krypte žiadnych ďalších turistov. Ešte stále sa kajala, že tam už dopustila vliezť Marion. Možno by bolo naopak lepšie všetkých upovedomiť, kde krypta je, aby sa jej mohli vyhnúť. To by im však najprv musela všetkým dôverovať, čo sa v blízkej dobe nedalo predpokladať.
Jeho slová v nej však vzbudili obavu, že práve to tu robil on. Inak by sa asi nepýtal. To Salōmē v duchu maličko zahanbilo, aj keď ho mala tak trochu na srandu, takýto posvätný čas sa nesmel rušiť. Mohla len dúfať že už tak či tak končil, keď sem prišla. Navonok sa však nedala rozhodiť, iba ak jej výraz veľmi nepatrne zmäkol. Ľútosť bola síce pekná vec, no neposkytla by ju len tak hocikomu. On jej za to žalúdok pucovať nebude, to môže jedine Hati.

Neurčito po Ebony hodila pohľadom, keď sa z ničoho nič začala ľutovať. Prišlo jej to patetické, no nekomentovala to. Iste, na to, že poznala dobre svoj pôvod, na ktorý bola navyše náramne hrdá a bola niečoho súčasťou sa rozhodne nesťažovala. Dalo sa to ľahko pokladať za privilégium, no prinášalo to so sebou aj množstvo povinností a nátlaku. Samozrejme by si Salōmē v živote nepriznala, že by na jej rode niečo nebolo úžasné.
Než sa stačila vyjadriť, Ebony sa opäť odlepila od zeme a zdanlivo sa dala na odchod. Nechápavo pootočila hlavu. Najprv sa tu rozvalí a hneď na to už odchádza? Ide sa niekam vyplakať či čo? Už tu premrhala dosť času v snahe socializovať sa, času ktorý by vyšiel navnivoč, keby sa nakoniec nikam neposunula. A toto ona dosiaľ nepokladala za produktívny rozhovor, takže- "A čo poznáš v Kulte, hm? Neuspokojuje ťa miestna spoločnosť?" nadhodila, než by sa jej strapatá vlčica stratila z dohľadu. Prekvapivo pritom neznela nijak podozrievavo, práve naopak - sama už odôvodnene predpokladala, že kolektív v Kulte nebol práve to, v čo dúfala.

Než by narušiteľka stačila dohovoriť, Salōmē rezko vykročila zo svojho pelecha a bojovne napriamená si priamo pred ňu. Dostatočne blízko na to, aby ju prinútila o pár krokov cúvnuť. "Za prah, poďme," prikázala nekompromisne, pokynúc hlavou smerom ku vchodu. Teraz bolo totiž prioritou, aby nebola mladá fyzicky v priestoroch krypty. Strpela by ju tu prinajlepšom tak na chodbe, ktorá ju sem priviedla. Zatiaľ sa neunúvala vysvetľovať, prečo sem bol prísny zákaz vstupu, hoci bolo teoreticky možné si všimnúť vlčie kosti poukladané v pozadí.
Dalo by sa povedať, že vzhľadom na vážnosť situácie ešte s cudzinkou narábala celkom zhovievavo. Bolo by naivné čakať, že sem dolu nikto nikdy nezablúdi, hoci v to pevne dúfala. Teraz videla, že krypta nebola v úplnom bezpečí dokonca, ani keď v nej spala. Nečudo, že von vychádzala len zriedkavo.

Hati vie, prečo sa dala Salōmē správať takto infantilne, možno to bolo tlakom pod ktorým viac-menej dobrovoľne žila. Normálne si srandu nie len že odoprela, ale zvyčajne ani toľko nemusela, pretože jej život neprinášal nijaký podnet na to sa baviť a to už priam od detstva. Zrejme to mal celé na svedomí tento vlk - jeho stretla pred mnohými mesiacmi v psychicky aj fyzicky náročnej situácii, z ktorej jej mozog zmäkol natoľko, že sa v nej ukázala aj táto stránka jej osobnosti. Možno si pomyslela, že keď sa s ním zahrávala raz, je už vlastne tak jedno, koľkokrát by to ešte urobila. Aspoň si nepokazí svoj profesionálny imidž u nikoho ďalšieho.
"To hádam nie," pokojne odvetila na ďalšie slová, ktoré si tiež nevyžadovali odpoveď. Prišlo jej to o to vtipnejšie, keď dokázala zachovať chladnú hlavu a nesmiať sa, ba ani sa neusmievať. "Aj vás," pokynula mu hlavou, so svojím zeleným pohľadom ktorý mu siahal až do žalúdka. "Ak odpustíte aj vy mne, nechcela som vás naľakať." Či jej toto blahosklonné tvrdenie veril neriešila.

V Salōmē zanechal ceremoniál množstvo nových myšlienok a pocitov, pričom väčšina z nich nebola práve pozitívna. Ona sa však vždy na všetko dívala dostatočne dlho a zblízka, až kým na tom nenašla nejakú chybu, najmä odkedy prišla do Kultu. Už si na tú konštnantnú trpkú pachuť v papuli trochu zvykla, no nikdy nie na to, aby sa uspokojila s tým, ako sa veci mali teraz. Najviac ľutovala, že sa jej sesternica ešte v čase ceremoniálu akosi zdráhala akceptovať ju ako člena rodiny. Bolo jasné, že na to Lailah ešte bude potrebovať nejaký čas, no pre Salōmē to nebolo ľahké pochopiť.
Snažila sa na to v tejto chvíli príliš nemyslieť, čo bolo pre ňu vo všeobecnosti náročné. Aj keď sa zrejme do Laily nedokázala úplne vžiť, uvedomovala si aspoň toľko, že si nemohla dovoliť tlačiť na pílu. Preto sa pokúšala zamestnať niečím iným.
V papuli sa jej hompáľal mŕtvy zúbok - miestna "špecialita", ktorú síce dvakrát neobľubovala, no dokázal ju zasýtiť na dlhšie, než potkan, ktorý by teda nechutil o nič lepšie. Svoj úlovok ale nemienila spracovať v krypte, pokladala to za barbarstvo. Iba čo by jej tam naliezla nejaká háveď a pach krvi by narušil starostlivo vybudovaný závan suchých byliniek.
Vhupla teda po ceste do mesta do jednej z vyšších budov, aby to dostala do seba. Než by sa však v priestoroch kostola pustila do jedla, všimla si tmavej siluety bližšie k oltáru. Vlk vyzeral na pozadí farebnej žiare z vitráže...takmer posvätne. "Oh, pozdrav Hati," odkašľala si, až pustila mrcinu na zem. Nijakej odpovede sa jej však nedostalo. Smrtihlávka s privretými očami naklonila hlavu a pomaly vykročila bližšie. Keby bola mala s Kulťanmi lepšie skúsenosti po duchovnej stránke, aj by jej došlo, o čo sa vlk pokúšal a hneď by dala spiatočku. Veci sa však mali tak, že už skoro vôbec nerátala s tým, že by sa tu niekto unúval modliť. Nulovú reakciu si teda vysvetlila buď po a) ako drzú ignoranciu alebo po b) sluchovú vadu. Zastala pár metrov za ním a znova si o čosi hlasnejšie odkašľala. Nič. Žeby bol neborák ozaj hluchý? Podvihla zadnú nohu a prevrátila ňou kus plechu, ktorý bol opretý o jednu z lavíc. Keď však od puknutého okna zavial nočný vánok, povedomý pach sa jej ešte viac objasnil. Už vedela naisto, o koho sa jedná. Maličko sa nad tým pouškrnula a viac už nevydala ani hláska, len tam za ním hniezdila, ako decko čo sa s napätím chystá niekoho vydesiť. Až pokým sa Ossian sám neozval. Dala tomu dramatických päť sekúnd, ktoré nestačili na to, aby sa stihla primäť k rozumu a odpustiť si lacný a pravdu povediac nízky žart. "Odpustené." vyslovila s pokojom angličana.

Len čo sa Ebony odtiahla aj so svojím preveľmi starostlivým komentárom, Salonkine obočie opäť nezaujato kleslo. Dalo by sa povedať, že si to jej chlácholenie vysvetlila skôr ako rýpanie, než ako úprimne dobrý úmysel. Nevidela totiž dôvod, prečo by ju Ebony mala upokojovať, nebála sa jej predsa. Len netúžila po tom, aby sa jej strkala do ksichtu, dbala si na osobný priestor.
"To je úľava," trochu kyslo zašomrala, no nemienila to rozvádzať v nijaký konflikt. Len nech si nemyslí, že ju treba vodiť za ručičku. To označenie "sestra" jej bolo maličko proti srsti, na druhej strane však nemala veľmi nárok protestovať. Hoci s takýmito označeniami Salōme narábala s rozvahou, pretože bola pre ňu rodina, skutočná rodina veľmi dôležitá a nemienila do nej miesiť nespriaznených vlkov, teraz si však chtiac-nechtiac musela zvyknúť na to, že aspoň po duchovnej stránke, bude musieť vnímať ostatných členov ako svojich bratov a sestry. Minimálne na nich s podobnou vážnosťou dávať pozor a zdieľať ich strasti.
"Vlastne je to možné," skonštatovala. Najprv zaváhala, či to vyťahovať, no nevidela dôvod prečo nie. Ak sa tu aspoň nejaký príbuzný skutočne nachádzal, nemala to v pláne tajiť, práve naopak. "Kedysi tu žil môj strýko, možno tu po sebe ešte niekoho zanechal. Aj preto som tu," dodala pokojne a sadla si, keď už sa pred ňou Ebony mala potrebu váľať.

Aj Salōmē mala od ceremoniálu o čom premýšľať. Počnúc tým, ako sa vodilo Lailiným mladým - budúcim, respektíve budúcemu reprezentantovi jej rodu, s počínaním ktorého pravdu povediac nebola úplne spokojná. Ale kedy bola ona s čím spokojná? Nič nebolo nikdy dokonalé, čo sa zdalo byť opakujúcim sa vzorcom najmä odkedy sa stala členom Kultu. Nerada si zvykala na nedokonalosti. Dobre si samozrejme spomínala aj na tú kovbojku, ktorá sa odohrala na brehu bazéna, pričom si starostlivo všímala správanie všetkých účinkujúcich. Zrejme nebola jedinou, ktorej pozornosť najviac upútal nik iný, než tmavá vlčica, ktorá tam svojou agresiou najviac rozprúdila debatu, hoci očividne iba na malý moment.
Ťažko povedať, čo ju zaujalo natoľko, že sa po skončení podujatia celkom mimovoľne vydala po jej stopách. Nechcelo sa jej ísť hneď nazad do krypty, čo ako tam bývala rada a mala tam pohodlie k svojim modlitbám, možno práve jej prvé kultúrne podujatie jej pripomenulo, aké boli konexie v dôležité v Hatiho spoločenstve. Ako to tu má zlepšiť, keď stále vedela o členoch tak málo? Toto jej dalo celkom reality-check a tak sa ešte v tú noc rozhodla zoznámiť aspoň s niekým. Voľba teda padla na Omaru.
Nedá sa tvrdiť, že by sa za ňou vyslovene zakrádala. Skôr sa chvíľu udržiavala obďaleč a keďže už mesto poznala celkom dobre, tušila, že sa ich cesty nakoniec pretnú práve tu. Tak sa aj stalo, dokonca sem prišla ešte chvíľu pred ňou a keď vlčica vycítila niečiu prítomnosť, Salōmē ostala potichu sedieť na polozborenom múre. Neskrývala sa, no ani na seba nijako neupozorňovala. Blahosklonne čakala, kým si ju všimne.