Príspevky užívateľa

So záujmom zastrihala ušami, keď si všimla tú iskru v oku. Skutočne to Rue tak zaujímalo, alebo kula nejakú čertovinu? Pravdu povediac sa jej už teraz podozrievalo pomerne ťažko, nemohla sa ubrániť tej hrejivej myšlienke, že by sa mohla po prvý raz skutočne s niekým podeliť o svoju profesiu. Salōmē sa vlastne dalo celkom jednoducho zalíškať, pokiaľ len jeden vedel, ako na to. Bola ako jeden z tých deprimovaných učiteľov nejakého nudného, no pre nich fascinujúceho predmetu, na ktorý študenti nikdy nedávali pozor. Preto ak sa raz za uhorský rok našla výnimka, boli to pre ňu druhé Vianoce.
"Bude to chcieť trochu detektívnej práce, najmä ak neboli cielene pochovaní. Kult ukladá svojich mŕtvych na jedno miesto?" Konali sa v tomto panoptiku vôbec riadne pohreby? Už tu nejaké úmrtia zažila a ničoho nepostrehla, vždy sa to len akosi zamietlo pod koberec. A čo horšie, ju v súvislosti s nimi nik neoslovil. Sedláci. "Prv než sa pustíme do pátrania ma zaujíma Rue, čo si od tohto celého sľubuješ. Chceš si uctiť ich pamiatku?" spýtala sa pokojne. Na rozdiel od mladej sa nikam neponáhľala, nemusela študovať mŕtvych aby vedela, že nemali vo zvyku niekam utekať.

Mlčky sedela, bez potreby poctiť to odpoveďou, keď sa jej neter rozhodne vydala na cestu osamelej starej dievky. Patetické. Dalo sa to však v jej veku považovať za normálne, hoci mladá, respektíve mladšia Salōmē asi na tieto veci nepomýšľala vôbec. Pravdu povediac sa na ne snažila nepomýšľať ani teraz nakoľko nepredpokladala, že by to boli myšlienky ktovieako optimistické.
Prikývla na otázku ohľadom Luciena. "Také informácie som od Laily nedostala," skonštatovala, no zase, nemohla jej takýto úsudok ani vyvrátiť, že? Predsa rod nezakladali nijakí škriatkovia, všetci Iradeovci mali do seba istý pôvab. Ten však ako normálna teta nehodlala hodnotiť v prípade svojho prapodivného synovca. "Luciena sme v domovine podľa mojej matky a strýka označovali ako 'strateného brata'. Jeho súrodenci založili rod Irae Dei, keď sa po včasnom rozdelení vďaka Hatimu znovu spojili ich cesty. Chceli ho tam, aby bola rodina konečne pokope. Hati však mojej matke zabránil v snahe toho dosiahnuť," zadumane sa rozrečnila, na moment aj strácajúc pojem o tom, či ju Sabrina vôbec ešte počúvala.
"Uvidíme," zopakovala, ako ešte pred chvíľou. "Pre začiatok by bolo optimálne, keby si poslúchala," preťala ju pohľadom, ktorý ale nebol nevraživý. Autoritatívny, no trpezlivý. Hoci nemienila stratiť ostražitosť, začínala sa v jej prítomnosti trošku uvoľňovať.
"Je možné, že sa uberiem cestou popravcu. Nebola som o tom vždy presvedčená, no po incidente s Bellannou to vyzerá, že sa Hati vyjadril dosť jasne. A nakoniec, je to povolanie, s ktorým má môj rod silné väzby. Vykonávame božiu vôľu, predovšetkým však dokážeme vyjadriť a zoslať jeho hnev. Je to dôstojnejšie povolanie, než si mnohí uvedomujú."

Pokojne na ňu hľadela, zvedavá, čo sa jej preháňalo hlavou. Pohla ňou kázeň k úcte zosnulým a chcela si poctiť aj tých svojich? To by bolo vskutku milé prekvapenie, hoci nezabúdala na to, že sa v tomto prípade údajne bavili o zradcoch. Salōmē mala ešte vždy tendencie stavať sa k sprenevereným, či aj akokoľvek inak nevyhovujúcim členom rodiny radikálne. Odstrihnúť ich a zabudnúť, pripútať sa pevnejšie k tým, na ktorých sa dalo spoľahnúť. Tak to bolo najľahšie, klamala by totiž, keby si chcela nahovoriť, že stratiť člena rodiny bolo v akomkoľvek ohľade ľahké. Práve od kázne však začínala prichádzať aj na iné spôsoby, ako sa tomuto problému postaviť.
Nepatrne pokrčila plecami a pozrela opäť na oblohu. "Dopriať im dôstojnejší odpočinok by mohlo byť zdravým spôsobom ako sa vyrovnať s minulosťou." Dôstojnejší odpočinok? Ale isteže, kým Rue tápala, či by bola dospeláčka vôbec ochotná niečo také zvážiť, dospeláčke sa už rodil v hlave plán. "Nevidím prečo nie." Ostatne, Salōmē na tom nevidela nič ilegálne či nemorálne, práve naopak. Kosti podľa správnosti mali náležať pozostalým, ak by jej chcel v takom niečom Nirix protirečiť, odporučila by mu nasadiť si predtým prilbu.

Zhlboka si povzdychla nad jej ďalšou námietkou. To dieťa sa jej dnes proste prišlo vysmokliť do plášťa, je to tak? Ibaže, ono to naozaj bolo dieťa. Trochu prerastené a zaostalé, rodu nevyhovujúce. Čím by však bola lepšia od zvyšku Kultu, ak by ju odbila? Lepšia od tých, ktorí odsudzovali Rue, prípadne Caliga? Na druhej strane ešte stále bolo aj čosi, v čom musela súcitiť s Lailou. Bolo nad mesiac jasné, že k Lazarowovi nechovala nijaké kladné pocity a ani on k nej. Teda Salōmē nebola nejakým skalopevným obhajcom partnerstiev z čistej lásky - dohodnuté sobáše boli aj v jej rode celkom normálnou praktikou. Vedela však aj to, že jej matka mala popri vzťahu bez lásky celý zvyšok rodiny, na ktorý sa mohla oprieť. Sabrinina matka nemala v tom čase nikoho, jej srdce po smrti všetkých blízkych iste zatvrdlo a ani jej sa za ten čas nepodarilo dostať pod tú škrupinu. Lailah bola proste zatrpknutá. "Možno je pre tvoju matku zložité poskytnúť vám lásku, ktorú jej neposkytol partner." Ostatne ona by vo zväzku s tým mutantom tiež nevýskala o radosti. Hati vedel, čo robil, že ani jednému z vĺčat nepredal veľa z jeho génov.
Pravdu povediac sa jej celkom páčilo, aký o to Sabrina javila záujem. Akoby sa vôbec nebavili o smrti, hoci k tomu sa Salōmē pravdaže dokázala postaviť pragmaticky. "Chceš spočívať vedľa zakladateľov rodu?" vyletelo z nej, až mala tón podfarbený smiechom. Na najvyššej polici? Čo keby jej rovno postavila vlastnú kryptu na vrcholku hory! Sabrina síce mala ako člen rodiny na odpočinok v krypte plné právo, no Smrtihlávka mala vo zvyku i tu udržiavať istú hierarchiu. Trochu sa nad tým ale zamyslela, nebola zase tak hluchá skutočnosti, o čom sa teraz bavili. Dalo by sa to pokladať za prianie umierajúceho, aj keď tento konkrétne umieral ohromne pomaly. Niečo také chcela rešpektovať, akurát nikdy nerátala s tým, že by si niekto prial zrovna toto. "Uvidíme. Ak si to zaslúžiš," povedala nakoniec.

Keď sa pýtala, vlastne mala na mysli skôr rozhovor emočného charakteru? Bolo to naivné? Dosť možno, hoci by to podložila tým, že samotná Rue bola ešte pred nedávnom emotívna až na strechu. Preto Salōmē napadlo, že ventilovať niečo také formou pokojného rozhovoru by mohlo pomôcť. Vlčica sa k tomu však postavila skôr pragmaticky, i to však malo svoj účel. Najmä keď pred Smrtihlávkou spomenula slovo "hrob".
Musela sa však zamyslieť, čo jej povie. V jej domovine boli zradcovia spravidla zbavení rodového mena a ich telo nepatrilo do nijakej blízkosti krypty, nanajvýš tak ponechané supom. Bolo to ale to, čo chcela od nej počuť? Nebola si istá, na druhej strane jej však nechcela klamať. "Ak mám pravdu povedať, vo zvykoch Kultu sa v tomto ohľade nevyznám, to čo viem, som si priniesla z miesta, kde som vyrastala. Zaujíma ťa, kde sa nachádzajú ostatky tvojich zosnulých?" Nuž to žiaľ Salōmē nemala odkiaľ vedieť, nebola tu, keď Rue stratila rodičov a pravdu povediac Nirix z toho, čo videla k mŕtvym veľkú úctu nechoval. Rozhodne však bola ochotná na tejto téme stavať.

Nebola ďaleko od toho, aby mu s kľudom na srdci odvetila, že ani narodiť sa tu v Kulte za momentálnych podmienok nebola žiadna výhra. Celkom jednoznačne sa to nedalo porovnať s jej domovom, čo ale pravdaže nemohol vedieť, preto mu to nezazlievala. Zdržala sa toho nechať to tu odznieť. To by nebola debata pre začiatočníkov. Caligo sa len v tejto chvíli začínal rozbiehať, nemala mu prečo motať hlavu svojimi politickými názormi.
"Cesta v Hatiho šľapajach je pre každého istým spôsobom tŕnistá. Len tak si totiž dokáže preveriť našu oddanosť." Caligovu zmienku o problémoch si vyložila skôr ako pripomienku toho, ako sa sem dostal - zásahom blesku. Keďže nič ďalšie nevyčítala z jeho slov, na nič sa nepýtala. Tak či onak bolo pádne predpokladať, že sa o ňom v nadchádzajúcom období dozvie viac, na čo bola úprimne zvedavá.
Pri jeho otázke zaváhala. Áno, bolo. Bolo to ťažké, najmä preto, že z domova odchádzala vtedy ešte v domnení, že sa o pár mesiacov vráti. Keby tak vtedy tušila, že svoju rodinu viac neuvidí-
Lenže toto neboli emócie, ktoré by bola Salōmē ochotná zdieľať tak skoro. Možno by to Caligovi pomohlo vidieť ju ešte v o čosi "ľudskejšom" svetle, no ona to tak nevnímala. Aspoň nie v prvú noc, respektíve v tejto chvíli už deň, chcela si zachovať profesionalitu. "Bola to od Hatiho skúška, ktorej si žiadalo viac úsilia porozumieť. Dnes však viem, že to bolo pre mňa nevyhnutné. Postupne nachádzam v Kulte svoje miesto a pomáhať ostatným s vierou mi prináša pokoj," odvetila nakoniec.

Jej ticho neprekážalo. Koniec-koncov to považovala za niečo len krôčik od aktívnej modlitby, pokiaľ bolo správne precítené. Bolo to pre ňu jedným zo symbolov samotného Hatiho - ticho, tma, nekonečný pokoj, ba dokonca až samota, nie skľučujúca ale naopak uvoľnená, akási oslobodzujúca striedmosť. Samej jej občas chýbala, no čím dlhšie bola preč od svojej rodiny, tým ľahšie do vedela akceptovať.
"Tvoja rodina," nadhodila pokojne, aby tam Rue nemusela čušať so spoteným zadkom. "Chceš o nich hovoriť?"
Bol to tenký ľad, to si pravdaže uvedomovala, no mladá mala samozrejme aj možnosť nechať si to pre seba. Už na to nemienila tlačiť, mohli sa ešte rozprávať, mohli tu v tichosti sedieť alebo mohli ísť každá svojou cestou. V dobrej viere, že ešte niekedy nájdu nejakú produktívnu spoločnú reč. Domnievala sa, že požiar bol pre tentokrát uhasený a s tým sa dokázala uspokojiť.

Zamyslene, možno až so záujmom zastrihala ušami, keď ďalšou odpoveďou Sabriny nebolo len ďalšie papuľovanie. Mohla snáď dúfať? Žiaľ, pýtať sa na predkov bolo ako čarovné slovíčko, túto tému bola Salōmē priam patologicky neschopná ignorovať. Už vôbec nie, keď sa jej to pýtal niekto pokrvne spriaznený, Sabrina by to koniec-koncov vedieť mala. Každý by mal. Lailah to mala vedieť. Hoci túto nespokojnosť nemienila svojej neteri vešať na nos, Sabrina nebola tak celkom jediná, kto sa cítil Lailou prepočutý. Keby nebola tak úzkoprsá, mohli by sa vlastne na tejto téme celkom zblížiť. Ibaže pokiaľ by sa jej sesternica nedopustila skutočného hriechu, Salōmē zo zásady odmietala huckať proti matke vlastné deti. To bolo zhola pod jej úroveň, predkov si bolo treba vážiť, nech boli akíkoľvek. Ak by tomu neverila, zdráhala by sa s úctou spomínať i na Elaine, v porovnaní s ktorou musela byť Lailah ako med. Ale spochybniť ju? Pri tej predstave sa jej prevracal žalúdok.
"Celkom navrchu je uložený tvoj starý otec Lucien a jeho sestra - moja matka, Elaine Irae Dei. Zahynula, keď bola na púti práve sem, do mesta. Pod nimi sú bratia tvojej matky, Azrael, Samael a Gabriel," pohľadom prešla na spodnú priečku, kde boli poukladané menšie, vĺčacie kostičky. Hoci sa to na nej nedalo čítať, vždy jej pri nich prišlo smutno. Boli to len deti. V krypte sa neraz dali prepočuť Smrtihlávkine polohlasné, veľmi jednostranné 'dialógy' adresované jej studeným obyvateľom, no najčastejšie prehovárala práve k vĺčatám. Chvalabohu okolo krypty nebývala hustá premávka.
Dalo by sa čakať, že ďalšie slová neterky ju prebudia z krátkeho záchvevu emócií, no na jej ohromné počudovanie nič také nepocítila. Po očku na ňu pozrela a pohľad jej zmäkol. Žeby jej kútiky na moment cukli do malého úsmevu? No toto. Potom to rýchlo zahnala, zamrkala a odkašľala si. Bože chráň aby bola príliš milá na niečo s bielou papuľou.
"Ty a Abraxas ste sa narodili, pretože si to tak Hati žiadal." Aj za týmito slovami sa musela zamračiť. Chcela ešte pokračovať s tým, ako bolo najvyššou ambíciou vlčice priviesť na svet vĺčatá ako nových veriacich a o tom bola Salōmē absolútne presvedčená. No ak by to povedala, rýchlo jej napadlo, kam by ich to obe priviedlo - prečo si ich potom Lailah nevážila? Hati ju naskrze všetkému nechal nažive, osobne si vyžiadal jej potomstvo a ona si to neváži? Zahryzla si do jazyka. Nechcela o tom hovoriť, nesmela. Ako ťažko bolo zrazu ubrániť sa tomu, že Sabrina mohla mať skutočne v niečom postreh. Až ju to vystrašilo.
Mohla jej byť až vďačná za to, že ich pár sekúnd na to obe vytrhla z v tejto chvíli už DRUHÉHO momentu akejsi tichej sympatie. Skoro sebou pri tom zhíknutí až trhla, pri pohľade na to, ako sa malá zatvárila, akoby mala v papuli vešiak. Niekto by ju pri takých rečiach snáď zahriakol, že o tom sa nerozpráva, na to nebudeme myslieť, ju predsa čaká ešte krásny dlhý život a veľa zdieľaných radostí. Na rozdiel od Salōmē, ktorá si mimovoľne premerala priestory krypty, akoby si už predstavovala kam uloží mŕtve telo svojej netere a pritakala prostým "Hej."

Trpko zovrela pysky pri jej vykrúcaní, premeriavajúc si ju kritickým pohľadom. "Ak je hodina anatómie to, po čom túžiš, bude musieť zomrieť niekto iný. Toto sú nie len moji ale aj tvoji predkovia, podľa mňa ich chceme nechať na pokoji," odvetila a už sa k tomu nehodlala vracať. Mala snáď veriť tomu, že mal tento živel skutočne záujem sa učiť? Pravdu povediac to nebolo niečo, čo by bolo v súlade s jej etikou odmietnuť. Lenže v tejto chvíli to Sabrine dvakrát nežrala.
Rovnako, ako jej nežrala ten jahňací kukuč. Rezignovane však trochu povolila plecia, nie že by to bolo niečou zásluhou. "No to je úžasný dôvod, iste. Zhodou okolností som vlastne tvoja jediná prítomná teta. Máš ich ešte dve," skonštatovala. "Hoci môžeš bohu ďakovať, že tu nie sú," polohlasne ironicky precedila pomedzi zuby, mimovoľne sa obzerajúc po krypte. Pri zmienke o Laile jej však opäť venovala pozornosť. Trochu si povzdychla.
"Tvoja matka neviedla jednoduchý život." A s prihliadnutím k jej potomkom ho neviedla ani teraz. "Nezazlievaj jej to." Holt Salōmē nebola práve tá, ktorej sa dalo prísť vyžalovať o odmeraných rodičoch. Hoci nepoznala úskalia Lailinej výchovy, a vlastne, keby ju sesternica púšťala do svojho súkromia viac, isto ju to zaujímalo - ešte stále bola tak trochu vo fáze, kedy na nej ako na jedinej prítomnej príbuznej odmietala badať jedinej chyby. Bola si toho vedomá a pravdu povediac, rada by bola schopná opaku, no ešte stále sa bála. Ani poriadne nevedela čoho. Že ak vo svojom úsilí poľaví, nesadnú si a jej sa nepodarí miestne vetvy jej rodu dohnať k ich pravému potenciálu. To nesmela dopustiť.

Udržiavala s vodcom po celý čas očný kontakt, zaujmúc podobný neochvejný postoj, ako Ossian. Netrápilo ju toľko, že sa Nirix hašteril, než to, aké by tieto vyhrážky mohli mať dopad. Navzdory všetkému neúspechu nemohla tvrdiť, že ich úmysel nebol správny. Len bolo jednoducho treba jednať inak. Rýchlejšie, pohotovejšie. Teraz sa však mohla obávať, že ak si situácia bude najbližšie vyžadovať podobnú akciu, už s mesiášom nebude možné pohnúť.
Hati jej tu čosi dával najavo; že ak chce ohýbať Nirixovu vôľu, nesmie mu dať nijaký priestor na to, aby jej kompetenciu spochybnil. A k tomu on teraz priestor mal, čo priestor - mal na to celé parkovisko.
"Stopa sa stratila v horách, severne od mesta. Pokiaľ tým smerom sídli svorka Prízračných, je možné predpokladať, že tam mali skutočne namierené. V opačnom prípade by si volil jednoduchší terén," doložila trochu potichšie. Akokoľvek si priznávala vinu, nechať na seba brízgať Nirixa jej bolo výsostne proti srsti. Nebolo to na jej kamennej tvári badať, no vynakladala isté úsilie na to držať jazyk za zubami. Mala mu čo povedať, no nakoniec len...sklopila uši. Bolo to, ako vidieť divého mustanga prestať kopať, tragický pohľad.

Ako rýchlo a plynulo bolo možné uviesť jej ostrú myseľ do relatívnej pohody, keď dostala priestor čosi vysvetľovať. Tiež to nebola rola, v ktorej sa kedysi videla, no našla sa v nej. Potom už pramálo záležalo na tom, komu boli adresované jej múdre slová, dokonca aj keď boli adresované samotnému mesiášovi. V konečnom dôsledku obe vlčice chceli byť vypočuté, ibaže zatiaľ čo Rue túžila po prijatí a pochopení navzdory svojím démonom, Salōmē trpela nutkavou potrebou veci naprávať. Dohnať svoje znalosti takmer k dokonalosti ju stálo veľa času a trápenia, preto ju tak bolelo, ak jej nebolo dovolené ich uplatniť. Potrebovala si dokázať, že ten čas preliateho potu a krvi nebol márny.
Zbystrila pri mene, ktoré už dobre poznala. Že už sa Ossian začal v tomto odvetví činiť ju neprekvapovalo. Jeho iniciatíva ju uspokojovala z jednej strany a z druhej ju samu nútila nepoľaviť. Bol pre Kult prínosom, to nemohla poprieť, zároveň však za ním odmietala zaostávať. Našťastie sa mohla potľapkať po pleciach tým, že tiež makala a tiež už mala svojho učňa. "Dobre, veľmi dobre," pokývala spokojne hlavou. "Ossian je rozhľadeným veriacim, jeho učenia isto pomôžu. A pokiaľ by ťa čokoľvek zaujímalo, smieš sa obrátiť i na mňa," neodpustila si nakoniec doplniť. Nehodlala sivému vlkovi skákať do kapusty, len mienila pri Rue zanechať info, že aj ona bola ochotná prispieť. Predsa by sa tu o tých mladých nepotrhali.

Predsa len sa niekam posúvali. Hati k nim bol obom milosrdný a trpezlivo vyčkával, než si to obe dajú v hlavách do poriadku. Na jej milé prekvapenie sa jej dostalo nejakého slovka a tentoraz už bez kriku. A bolo to podivuhodné, počuť, ako sa s ňou Rue rozhodla zdieľať viac. Poukazovalo to k tomu, že tu skutočne asi nemala nikoho lepšieho, komu to povedať. Dokonca ani lepšieho od napajedenej Salōmē, čo bolo objetkívne celkom smutným zistením.
"To, že si verila i bez vhodného vzdelania je dobrý začiatok. Učiť sa o Hatim je dôležité, pretože ti to ako veriacej pomáha na svojej ceste napredovať a porozumieť mu. No samotný princíp viery stojí na tom, že nikdy nevieme všetko. Ak by si všetko vedela potvrdiť alebo vyvrátiť, kde ostáva miesto pre vieru, hm?" snáď trochu povzbudivo podvihla obočie otočila sa jej smerom. "Pokiaľ si ochotná svoje resty dohnať, budem toto pokladať za laxný prístup starších. Niekto ťa to mal naučiť, predovšetkým, ak si sa tu narodila," vyhlásila pevne, no jej nekompromisný tón tentoraz nebol adresovaný Rue. Ani si nebola istá, čo by bola väčšia hanba - či vedieť o Hatim a z vlastného elitárstva či lenivosti nešíriť svoje znalosti alebo nevedieť nič. Tušila ale, že tu na niekoho pasovali obe tieto teórie.
Predstava, že sa táto komunita točila okolo akejsi kompetície o najlepšieho veriaceho a členovia, miesto toho aby sa podporovali si snažili iba polepšiť tým, že by tlačili k zemi niekoho iného ju pomaly ale isto začínala rozčuľovať. Svedčilo to ako o úrovni viery, tak aj o samotnom intelekte. Vyspelé Hatiho dieťa by sa takto nepredháňalo, nesnažilo sa pre seba, ani pre druhých, jedine pre svojho pána. Konalo tak, aby bolo toto prioritou aj mnohých ďalších. Čo však na tom bolo tak najlepšie, ako i najtrpkejšie, že Salōmē nikdy veľa nechýbalo k tomu, aby sa sama pre svoj pôvod povyšovala nad druhých. Bodaj by nie, keď jej bolo od narodenia vtĺkané do hlavy, akí boli Iradeovci majstri sveta a všetci ostatní sa im mali klaňať. Ona bola dobrá, to samozrejme vedela. Teraz jej však boh nastavil zrkadlo a ona konečne začínala tomu varovaniu otvárať oči. Ty budeš lepšia.
"To som nepovedala," pokrútila hlavou na jej podozrenie. "Je jedna vec sa flákať, druhá neveriť." venovala Rue autoritatívny, no zhovievavý pohľad. Konečne vyliezla zas na svetlo božie a Salōmē sa uľavilo, že už to nemuselo vyzerať na ľahko schizofrenický rozhovor s krovím, keby šiel náhodou niekto okolo. Obočie jej zase rezignovane kleslo, keď sa dala už druhý raz omielať slová o drzej ploštici. Toto budem mať na tanieri už do smrti, čo? No vedela s tým existovať. Ak od nej čakala, že sa Smrtihlávka zvalí na chrbát a bude modlikať o odpustenie, chcela od nej mnoho. Rue bola drzá aj hysterická, to bol proste fakt. Neznamenalo to však, že si nezaslúžila pomoc. "Myslím, že Hati nás obe privedie k tomu spoznať naše nedostatky," odvetila s pokojom angličana.

Dala tomu ďalšiu chvíľu ticha, čakajúc, či jej Rue niečo odpovie, alebo, čo sa jej videlo pravdepodobnejšie ju ešte raz pošle do teplých krajín. V takom prípade by to už pravdepodobne akceptovala a odpratala sa, no prvý pokus dopadol na hluché uši. s každým slovom sa totiž utvrdzovala v tom, že takto to skutočne malo byť. Ako už mnohokrát predtým, Hatiho náznaky krásne zapadali do seba, mozaika sa stávala jasnejšou, krajšou. Bizarnou - vždy od nej nakoniec chcel niečo iné, než by čakala. Ešte pred pár rokmi sa videla v šľapajach svojej matky. Videla oheň a krv, dobývanie nových území, ktoré by pretvorila v svätú pôdu. Nevidela cestu trpezlivosti a porozumenia, no keď sa nad tým zamyslela, i to jej začínalo dávať zmysel. Prečo by jej boh dával za úlohu niečo, čo už vedela? Učiť sa mala celý život, nič také by sa nestalo, keby bolo možné všetky zvraty a cestičky života predvídať.
Myslela na Caliga. Hati urobil tak veľmi dobre, že jej ho prihnal do cesty po kázni ako prvého. Veď ako inak? Ten vlk sa z hodiny na hodinu ocitol na neznámom mieste, o viere nevedel vôbec nič a oni ho tu s minimálnym vysvetlením držali pod hrozbou smrti. Niet divu, že sa všetkých stranil a už by sa ani nečudovala, keby ctený mesiáš už stihol aj zabudnúť, že tu vôbec stále niekde bol. Takto sa Nirix so svojím "mäkkým srdcom" staral o svojich. Pekne.
"Keď som našla toto miesto, bola som zvedavá. Modlila som sa k vízii kolónie vlkov, ktorí smú v bezpečí rozvíjať svoju vieru a obohacovať duše, čo som objavila bolo však vratkou neistotou. Neprekvapuje ma, že si sa nestretla s porozumením. Je tak jednoduché skryť vlastné nedostatky, keď upriamuješ pozornosť na tie cudzie, ktoré sa často nezakladajú na pravde," nechala svoje slová na chvíľu pristáť do ticha, mäkšieho, menej napätého, než bolo nedávno. Aspoň jej už také prišlo. "Ak si však ty po celý ten čas nestratila vieru v to, že Hati pri tebe stojí, veľa to znamená. A ak si moju kázeň skutočne nepočúvala, dovoľ mi čosi zopakovať; slová Jeho dôvery a lásky sú neraz vyslovené rečou bolesti či straty."

Na krku sa jej ježila srsť a zlostne švihala chvostom, uši vztýčené, telo napnuté. Nemusela mať titul z pedagógie, aby po uplynulých dvoch minútach očakávala ďalšiu spŕšku štekotu a tak sa naň pripravila. A ono to...neprichádzalo. Jej výraz hneď celkom nepoľavil, čakala v tom nejakú búdu. Bolo predsa možné, aby po tom, čo si vypočula vlčica zrazu skutočne skrotla? Nehodlala jej to zožrať, preto nestrácala ostražitosť.
Stále ale musela reagovať len na to, čo sa skutočne dialo, nie na to, čo sa nazdávala, že sa mohlo spriadať v jej pubertálnej hlave. Naveľa vydýchla sa trošku zvesila uši. Dobre, možno to nebola otázka úplne na mieste, no čo konštruktívne jej tak na to papuľovanie mohla povedať. Všetko možné, Salōmē, všetko možné. Kto si, aby si sa znížila na jej úroveň? Máš byť lepšia. Hoci pravdu povediac, za tým, že jej to vybrechala naspäť si stála. Niektoré veci jednoducho museli byť riešené aj silou, kto si myslel, že sa dalo vychovávať po celý čas len hladkaním po hlávke a po každej rane otrčiť druhé líce, toho raz vlastné deti do kosti zožerú. To si myslela. A ono to možno aj skutočne fungovalo, že? Rue predsa stíchla, a očividne to myslela vážne. Stíchla a...odchádzala zlomene preč.
Mlčky za ňou hľadela a čušala. Mračila sa, no v tejto chvíli skôr zamyslene, než nazlostene. Mám sa týmto nechať ovplyvniť? Veď je skoro dospelá, nijak som ju nenapadla. Musí sa naučiť, že s takýmto správaním skôr či neskôr narazí. A faktom bolo, že mohla naraziť aj oveľa horšie. Život niekedy proste bolel. Aj ju, a koľkokrát. Koľkokrát dostala ona po papuli za oveľa menšie veci? A tak sa to teda chystala hodiť za hlavu.
Nenasledovala ju, počkala kým odíde a keďže odtiaľto nebolo iného rozumného východu, po chvíli sa vybrala rovnakým smerom. Aj napriek stanovisku, ku ktorému už dospela jej to však nedávalo pokoj. Neznášala to, spoznávala, čo to bolo. Bol to Hati, ako vždy a všade. Najprv Caligo a potom táto tu. Chcel, aby v novom kolektíve utkala väzby, aby cestou súdržnosti, na ktorej si v domove tak zakladala priviedla Kult k jasnejším splnom. No mohol si na to vybrať radšej nejakého extroverta. Zavetrila, počula šušťanie v kríkoch a svitlo jej, kam až Rue dohnala svojou 'výchovou'. Opatrne vykročila bližšie, nechávala jej však v kroví súkromie. Ani sa na ňu nedívala, len sa posadila kúsok od krovia, prehrávajúc si v hlave jej spoveď. "Nie si prvá, ktorej sa Kult obrátil chrbtom." A ona sa rozhodla, že nebude ďalšou, ktorá to v nej utvrdí. "Moje nároky by mohli byť primerané niekomu, o koho bolo postarané tak, ako by malo byť. V poslednom čase si všímam, že to tu však nie je bežné." povedala zamyslene, hľadiac na oblohu.

Stále sa mala toľko čo učiť. Tak naivne myslela, že ak svoje hormóny neunesie, proste odíde a pôjde si ich vybiť niekde inde. Netušila čo čakať, aj keď dokázala v správaní druhých ako-tak čítať, aspoň si to myslela, pravdou bolo, že to nemala celkom odkiaľ vedieť. A zo skúseností iba s vlkmi z domova, s vlkmi, z ktorých boli temer všetky emočné prejavy dávno vytlčené, odkiaľ by to poznala? Preto teraz hľadela za vlčicou, ktorá celkom hodila do hája všetku sebakontrolu a prepadla hysterickému záchvatu. Patetické, nemohla si odmyslieť.
So zavrčaním si pri jej prvých slovách oblizla zuby a nakoniec sa predsa len postavila. Byť tak Rue v tom momente bližšie, veruže by po nej cvakla. Chcelo to veľa sebakontroly, prinútiť sa vziať do úvahy aj samotný obsah jej slov, mimo vulgarizmov a absolútne neprípustného tónu. Našťastie navzdory tomu, že Salōmē nebola z cukru, jej bojovná predispozícia nebola na úkor stability. Tú musela dosiahnuť v dostatočnom predstihu, než sa dalo baviť o nejakej sile a tak to bolo správne.
Rue totiž nezastavila pri prostej bezočivosti. Aj naskrze svojmu nedôstojnému chovaniu mala niečo konkrétne na mysli. Niečo, čo sa Salōmē vôbec netýkalo. To si samozrejme žiadalo otázku, prečo jej to tu potom celé vešala na nos. Hlúpe decko, bolo snáď jedno, na koho kričalo, keď krik bol jeho jedinou prioritou. Čistý blázinec.
Prebodávala ju nevraživým pohľadom, ale počúvala. Popravili jej otca, matka zahynula pri pôrode. Popravili jej brata. Dobre, už sa niekam dostávali. Takúto stratu ona nepoznala, no bolo teraz najbezpečnejším tipom, že práve odtiaľ pochádzala tá ohromná zlosť - z bolesti. To ju neospravedlňovalo. No zároveň to Salōmē poskytovalo nejaké to zábradlie, ktorého sa mohla chopiť, než by jej jednu struhla. Nebolo to totiž osobné, respektíve k jej osobe to tak nevnímala. Viac-menej.
"Tak teraz ma počúvaj mladá dáma-!" 'Mladá dáma?' Tebe už fakt tikajú hodiny. "V tomto meste žijem, pretože my tým Najvyšší poveril, nie preto, aby som sa zaoberala názormi imbecilov, ktorí si jeden druhému nemajú čo vytknúť! Nedovoľuj si urážať ma domnienkou, že by som niečomu takému venovala pozornosť," zavrčala, opätujúc jej to rovno do tváre, div už jedna druhú neoprskali. "Nesúdim tvoj pôvod, nesúdim tvoju stratu, nesúdim, či ťa boh miluje alebo nie. No ak chceš, aby som ťa vnímala ako niečo iné než drzú, hysterickú plošticu, tak sa podľa toho chovaj!"