Príspevky užívateľa

Prekvapene nastražila uši, keď sa jej dostalo odozvy takmer okamžite. Považovala to za dobré znamenie a tiež to, že aj vlčica na druhej strane dialógu znela celkom zdvorilo. Napäto vykročila hore schodmi po chodbe až na prah miestnosti. Keď nazrela dnu, absentovalo u nej to typické prísne zachmúrenie. Pozrela na Lailu a s nádejou podvihla obočie. Podobala sa. Respektíve sa podobala rodnému štandardu - odtieň hnedej s tmavým nosom. Nádej Smrtihlávky opäť o čosi vzrástla.
"Je mi cťou vás konečne spoznať," pokorne kývla hlavou až vošla dnu. "Aby som pravdu povedala, je to dlhý príbeh. Na územie Kultu ma doprevadili Hatiho vnuknutia, v hľadaní stratených členov mojej rodiny. Preto by som sa chcela najprv spýtať...ste príbuznou vlka menom Lucien?" spýala sa. Nemienila chodiť okolo horúcej kaše, no ani to na ňu nemohla vysypať všetko naraz.
Strýka Luciena Salōmē poznala len z rozprávaní svojej matky a Damena, ako ich nebohého strateného brata. Predstava, že sa im nikdy nepodarilo znovu stretnúť aj ju samú bolela, najmä s vedomím, že sa jej mame takmer podarilo ho nájsť. Pravdaže teraz už chápala, prečo Hati musel zasiahnuť tak tvrdo, dokonca aj v radoch svojich oddaných veriacich. Opäť raz za všetkým stála božia prozreteľnosť.

Bolo očividné, že nad týmto stretnutím sa bude Nirix ešte dlho-pradlho zamýšľať. Salōmē však napriek tejto vtipne absurdnej predstave mala dôležitejšie veci, nad ktorými musela uvažovať. Jedno bolo isté - čakalo ju tu veľa práce, zjave ešte viac, než predpokladala. V duchu však musela poďakovať Hatimu, za takúto skúšku i prejavenú dôveru. Nesklamem ťa, nech to bude akokoľvek náročné.
"Tak ako ja mienim rešpektovať tú Vašu a samozrejme sa jej prispôsobím. Koniec-koncov, o tom, že by sa na Vašich pravidlách malo niečo meniť, som nič nenaznačila," podotkla. Bola to pravda - nenaznačila nič. No ani mu nemohla čestne sľúbiť, že v budúcnosti nebude mať pohnútky niečo poupraviť, ak by sa jej niečo videlo nehodné Hatiho. Možno úroveň vzdelania členov o viere, hm?
"Nie, myslím, že na teraz je to všetko," pokrútila hlavou. "Ak teda nie je nič ďalšie, čo by ste odo mňa potrebovali, rada sa poberiem nájsť nejaký nocľah. Blíži sa ráno," odvetila sa strihla uchom. Nuž ráno sa vždy blížilo. Nebola kukučkou, aby vedela tu pod zemou, koľko je presne hodín, no už tu boli dosť dlho. Bez plášťa si bude musieť dávať na čas o to väčší pozor.

Jej spánok sa pomaličky začínal dvíhať, ako obláčik pary bol čoraz ľahší. Nie úplne preto, že by ho niekto narušil, skôr sa začínala prirodzene zobúdzať a bolo veru načase. Napriek tomu sa však plavá vlčica zdráhala dať dokopy a zavítať zas raz medzi bdelých. Žeby jej skutočne ubúdalo na disciplíne? Na to bola hrôza pomyslieť a keby jej to teraz bolo napadlo, určite by bola razom na nohách. Hlavu jej však ešte vždy halila deka, ktorá tak príjemne hriala, že ju ešte nechcela opustiť.
Než by sa však zakutrala ešte hlbšie, mŕtvolné ticho krypty narušil nepatrný zvuk. Salōmē okamžite rozlepila oči a vyhrabala si zababušenú hlavu spod deky. Zrak jej okamžite padol na malú postavičku, ktorá tu celkom určite nemala čo hľadať. Ty mrochta lenivá, takto to vyzerá keď vyspávaš! v duchu sa pokarhala, to už sa však z jej hrdla dralo vrčanie adresované niekomu inému. "Už ani krok," zahrmela, prenikavé zelené oči mala fixované na vlčici, ani vretenica. Medzitým si pomaly a plynulo vysúkala zvyšok tela spod prikrývok, nespúšťajúc z nej pohľad ani na sekundu.

Aj Salōmē si prišla pozrieť ceremoniál. Spomínala si, ako sa jej pri prijatí do Kultu Mesiáš zdráhal popísať miestne tradície a kultúru...z jej podozrenia azda preto, že nijaká nebola. Dnešná noc ju však našťastie vyviedla z omylu, bol by to jeden z tých ojedinelých prípadov, kedy sa túžila mýliť. Niečo sa tu chystalo a spomedzi všetkých, práve pre Lailihe vĺčatá, jej synovca Abraxasa a toho bieleho ksichtu, ktorý sa tiež nejako volal - Sabrina. Nuž čo, stáva sa aj v lepších rodinách.
Sedela obďaleč a nijak na seba neupozorňovala, všímajúc si jednotlivých členov Kultu. Pár z nich už spoznala osobne, no ešte to rozhodne nebolo dosť. Všimla povedomého tmavého cudzinca, ktorý pravdepodobne cudzincom nebol, všimla si aj Bellanny. O jej príchode sa dopočula a zaujímalo ju ohľadom toho nemálo vecí, no zatiaľ mala ešte stále na práci dôležitejšie veci. Popritom všetkom pokukovala predovšetkým po Laile, ktorej sa rozhodla pre túto udalosť dopriať osobný priestor, no zároveň sa udržiavala dostatočne blízko pre prípad, že by bola potrebná.
Rýchlo si spojila dve a dve o tom, čo bolo hlavnou témou programu. Skúška telesnej spôsobilosti vĺčat. Hmm dobre, vduchu spokojne uznala, že tu ešte panoval aspoň nejaký štandard. Akokoľvek dúfala v ich úspech, bolo treba pamätať, že každé Hatiho rozhodnutie je správne, aj keby to znamenalo dve štence plávajúce hore bruchom. Zrejme preto pociťovala viac empatie skôr voči ich matke - Hati sa chystal určiť, či priviedla na svet súcich veriacich, alebo nie. Bola to aj jej skúška a na rozdiel od vĺčat by s neúspechom musela naďalej žiť.

Hoci už bolo po západe slnka, toto bol jeden z tých zriedkavých prípadov, kedy bolo možno pristihnúť Salōmē spiacu. Na to mala samozrejme plné právo, no nijak by sa tým nehrdila. A to napriek tomu, že práve dospávala prebdený uplynulý deň, ktorý strávila práve tu v krypte vykonávaním posledných úprav. Všetky ostatky jej predkov boli teraz už starostlivo uložené na svojich miestach, rovnako ako boli rozmiestnené všetky voňavé byliny, do bodky spĺňajúce "hrobový poriadok".
Ešte vždy tu dole trávila veľkú časť svojho času a tak sa neraz stalo, že mierne stratila prehľad o tom, ako čas plynul. Predsa len sa krypta nachádzala pod zemou - na samom konci spletitých katakomb pod základmi kostola, kde nijaké prirodzené svetlo nikdy nedosiahlo. Jediné, čo zrádzalo jej prítomnosť bolo mihotavé svetlo pár sviečok a samozrejme jej pach. Ležala schúlená do klbka v kratšom ramene miestnosti, zahrabaná a dokonale ukrytá pod celtou a dekami. Tu dole ju letné horúčavy určite nemuseli trápiť, ibaže Salōmē teplom nepohŕdala, skôr jej tu najmä počas spánku bývavala zima.

Salōmē stála v tichosti pred budovou, ku ktorej bola nasmerovaná členom Kultu. Veru, v lokalizovaní tejto vlčice jej mágia nemohla pomôcť a vďaka Hatimu za to. Mohla to byť pravda, mohol tu prežívať ešte niekto z jej rodiny, ešte k tomu s potomstvom? Potom to tu ešte nemusí byť až také zlé - nech sa jej situácia v Kulte videla akokoľvek chabá, ak tieto múry ešte prechovávali ďalšieho Irae Dei, aspoň niečo bolo dobre.
No, ešte stále sa samozrejme mohla mýliť, tak, ako sa neveľmi plnili aj jej ostatné očakávania odkedy odišla z domu, nemuselo sa vyplniť ani toto. Možno preto teraz trochu váhala. Nie že by neuniesla ďalšie sklamanie, vedela že v živote ešte bude musieť strpieť oveľa viac. A tak sa zhlboka nadýchla a vkročila dnu, ocitnúc sa na schodisku bytovky, ktoré ešte bolo nejakým zázrakom priechodné. Po ceste vetrila, až kým sa pach nestal dostatočne silným. Než by kamkoľvek vtrhla, radšej včas zastavila. Vlčica, ktorú tu túžila nájsť si zaslúžila patričný rešpekt. Aspoň zatiaľ.
Odkašľala si. "Lailah! Lailah, ste tam niekde? Volám sa Salōmē Irae Dei, som novým členom, ja...rada by som s vami hovorila. Smiem ďalej?" slušne sa ozvala. Možno až príliš slušne, no nemienila tu nič nechať na náhode. Hlas mala však ešte vždy pevný a pokojný, ani náznak nervozity, ktorú ale v skutočnosti po troške cítila.

Rýchlo si všimla, ako sa Ebony odpratala na perifériu miestnosti a nechala si ju celú na očiach. Nereagovala na to, no rozhodne to brala do úvahy - boli dôvody, pre ktoré bolo pre Ebony výhodnejšie stáť na okraji. Napríklad aby v prípade nejakej nekalosti vedela rýchlo zdupkať. Žiaľ, aj takto fungoval mozog Salōmē; či sa jednalo o člena svorky alebo nie, jej bojový výcvik sa v nej nezaprel, ani obozretnosť. Rovnako si však bola istá aj vo svojich schopnostiach sa brániť, preto si z nej nič nerobila.
"Ach tak ďalší rod?" s podvihnutým obočím nastražila uši. Ak sa tu nachádzal ďalší rod zasvätený Hatimu, pokladala to za relatívne dobré znamenie. V rodine sa viera kultivovala dobre, aspoň z jej skúsenosti určite áno.
Než by ale stihla povedať čokoľvek iné, Ebony k nej podišla s ružou v papuli a Salōmē sa mierne nedôverčivo zaklonila, stiahla uši a s mierne strnulými svalmi bola pripravená v sekunde ju zahryznúť. Pysky však neohŕňala, nevrčala, stále mala v tvári ten istý stoický výraz. Ani to nemyslela nijak osobne, bola to, ako sa prejavila ešte pred chvíľou, choroba z povolania. Potom sa Ebony odtiahla, v tejto chvíli už bez ruže, a stála pred ňou okrášlená smrtihlávka. Teraz sa už tvárila ako vyoraná myš, podvedome strihajúc uchom, za ktorým mala zastrčenú ružičku. Čo sa práve stalo, nemala šajnu. "Um...mám aj červený plášť," zarazene hlesla. Hoci chyba - mala červený plášť. Až kým jej ho istý za slovo vzatý "mesiáš" neskonfiškoval.

Pri pohľade na vysoké, ostnaté, okrídlené, čierne voľačo by asi nejeden zaváhal. Ani Salōmē nebola načisto slepá, no na svojich cestách už videla všeličo. Navyše, bola tam kde bola - na Kulte bolo možné celkom dobre odpozorovať, že práve vlci vzhľadovo nekonvenční mali pohnútky hľadať útechu v náručí temnoty. A vlastne sa jej tá myšlienka celkom páčila, znelo to ako niečo, za čím by si azda aj Hati stál.
Neutrálne hľadela do výšky, kde sa cudzinec nachádzal, aj by bola možno vypotila niečo konštruktívne, no pri jeho poznámke jej z hrdla unikol akurát povzdych. Pri tej vete priam mohla počuť, ako sa jej v mozgu tvorí krvná zrazenina.
"Tak to ma mrzí," zašomrala. Neznelo to smutne, skôr rezignovane s prímesou kritiky. Mohlo to byť skutočne také zlé, že Hati vlkom, ktorí práve tu mali žiť práve a jedine kvôli nemu, nestál ani len za banálne spomenutie v pozdrave? Boh noci očividne skutočne dával najťažšie skúšky svojím najsilnejším vojakom. Neisto sa vôkol seba obzrela, akoby tam niekde mala byť napísaná jej ďalšia replika. Toto vyznanie jej totiž celkom prepláchlo hlavu.
"No..." začala zťažka, "príde vám to snáď na jeho svätej pôde v poriadku?" podvihla obočie. Samotného vlka zatiaľ nesúdila, predsa len iba skonštatoval, ako sa veci majú. A hoci pravda bola náramne horká, Salōmē nemohla poprieť, že ju potrebovala prehltnúť všetku, aby mohla Kultu pomôcť.

Hádam sa dalo považovať za dobré, že mal Nirix záujem obohatiť svoje vedomosti o náboženstve, v ktorom mal byť on sám autoritou, než aby arogantne trval na tom, že pomoc nepotrebuje. Bolo očividné, že pomocnú ruku by vedel využiť, hoci pravdu povediac, Salōmē sa to maličko priečilo. Vedela, že hodnoverná náuka o Hatiho slove by nemala byť zhŕňaná v súkromí pre vlastnú moc, no tá troška elitárstva sa v nej nedala zaprieť.
V kútiku duše ju totiž hriala tá sebecká, no svetská predstava nadradenosti ostatným vlkom, mala to v génoch. Aj keď by sa jej páčil kompetentný a rozhľadený vodca Kultu, ani ten pocit, že vedela viac než on, že bola vo svojom ponímaní lepšia, nebol na zahodenie. Leč toto nebolo nikdy o nej, dokonca ani o ňom. Bolo to jedine o Hatim, a tomu pomôže, ak ona pomôže Mesiášovi. Asi. Veď najlepšie skrz neho sa bude zveľaďovať aj zvyšok Kultu.
Odkašľala si. "Viera v Hatiho je v mojom rode úzko spätá s rodinnými hodnotami, keďže Hatimu vďačia za život moji predkovia. Ich oddanosť pramenila z vďaky, ale aj z úcty potom, čo boli svedkami jeho moci. Hati je vládcom noci a jeho silu reprezentuje mesiac, ktorý sa z oblohy snaží zahnať jeho protivník, Sköll. Jemu zase prislúcha slnko a deň, pravdaže pre nás však božstvo nepredstavuje. Čím je Hati v danom období mocnejší a čím viac je jeho prívržencov, tým ťažšie je mesiac odohnať z oblohy a ukončiť noc - tak sa u nás vraví. Ako jeho veriaci sme bytosťami noci. Na rozdiel od bezbožníkov sa neľakáme temnoty, prijímame ju a ona nám venuje svoje tajomstvá, silu a bezpečie. Na rozdiel od bytostí svetla nachádzame bohatstvo v tichu a modlitbe, než v pominuteľnej matérii." Na svoje "stručné" zhrnutie bola patrične hrdá, dokonca aj zabudla na svoje pohoršenie. Rozhodne o Hatim a svojej rodine rozprávala rada, istým spôsobom jej to prinášalo do duše kľud, nech to rozprávala komukoľvek. "A k vašim obavám, Nirix - keďže ste sa s Hatim oboznámil len na tomto jednom mieste, rozumiem vám," či skôr mierne tolerovala jeho zadubenosť. "Je ale dôležité uvedomiť si, že Hati je bohom, nie miestnym folklórom. Jeho moc neobmedzuje čas ani priestor a tak je schopný dotýkať sa osudov vlkov kdekoľvek na svete. Isteže si na rôznych miestach rôzne spoločenstvá vykladajú božie slovo svojím vlastným spôsobom a tak môže dôjsť k istým odchýlkam, no pokiaľ nie sú v rozpore so základnou podstatou viery, nepokladám to za problém. Aj preto sú pocestní vierozvestci dôležití," dokončila pokojne.
Žiaľ, jej mierne zlepšená nálada vyhasla vo chvíli, ako si mesiáš pri zmienke jej matky odfrkol. Uši sa jej pohli mierne dozadu a svalstvo pod hladkou srsťou nakrátko stuhlo v kŕči. V tomto ho neznalosť neospravedlňovala, vlastne vzhľadom na jeho pozíciu ho už nemohlo ospravedlniť skoro nič. Čo len takýto náznak ľahostajnosti k zosnulým pôsobil na Salōmē ako červená na býka, viac to však na sebe nedala znať. "Ďakujem, vašej pohostinnosti si vážime," neutrálne zamrmlala.

Nebolo by to prvý krát tejto noci, čo Nirixov rozpačitý úsmev narazil do toho chladného múru, akým bol jej nekompromisný poker face. Mala toho na srdci mnoho, no už nadobúdala pocit, že väčšinu z toho nemalo v tejto chvíli význam vysielať do éteru. Aspoň zatiaľ nie. Ba skôr už dospievala k záveru, že sa radšej nebude viac vypytovať, ešte než by povedala niečo, čo situácii nijako nepomôže. Skôr sa potrebovala konečne niekde usadiť a nechať si celé toto mesiášove predstavenie rozležať v hlave.
Navzdory tejto rezignácii však ešte vždy nestrácala ostražitosť, či chcela alebo nechcela, nedokázala si nevšímať ďalšie nedokonalosti, ktorých sa dopúšťal. Laxné myknutie plecom, akoby o nič nešlo. Neistotu vo vlastných slovách. Frázu "každý deň"...čo ten má čo robiť cez deň? Spával vtedy vôbec, ako sa patrí? Alebo bolo toto celé nejakou kacírskou fraškou.
Opäť sa pre vlastné upokojenie zhlboka nadýchla, nespúšťajúc z neho zrak. Ako sa len za poslednú hodinku prekrútila atmosféra medzi týmito dvoma. Už nemohla inak, než zhovievavo podvihnúť obočie a prikývnuť, akoby sa jej nejaký malý sopliak prišiel pochváliť, že sa naučil naspamäť prvú modlitbičku. "Nemôžem nesúhlasiť," sucho zamrmlala.
"V dobrej viere pre vás moje otázky nepredstavovali priveľkú záťaž, pokračovala, "Samozrejme pokiaľ je niečo, o čom by ste sa rád informoval vy, som vám k dispozícii." No vlastne ani veľmi nečakala, než by zo seba niečo vypotil a rovno k svojím nohám pevnejšie prisunula svoju zmotanú batožinu. "Táto celta obsahuje pozemské ostatky mojej matky, Elaine Irae Dei." Nie že by čakala, že by to meno poznal. Keby áno, pratal by sa jej z cesty, nezostal by po ňom ani smrad. "Je súčasťou misie, ktorou ma Hati poveril jej nájsť miesto hodné odpočinku, ako jeho oddanej služobníčky," oznámila. Nemala veľkú radosť z toho, že mu to vešala na nos. No bez ohľadu na jej formujúci sa názor nebolo celkom korektné takéto záležitosti pred mesiášom zatajovať.

Mlčky ju nasledovala, hľadiac si najmä kam šliape. Nepotrebovala toto stretnutie okoreniť ešte nejakým fajným črepom v nohe. Po chvíli sa scenéria zmenila - miestnosť to bola skutočne pekná, dokonca ani nie len v porovnaní so zvyškom budovy, či zvyškom mesta všeobecne. Salōmē zvedavo vykrúcala krk, dokonca aj obočie podvihla. Akosi sa stále neusmievala, no to bola na jej pomery klasika. Nič nebolo zle, ba v tejto chvíli sa smela nádejať že niečo bolo aj dobre. Len čo sa vynadívala, oči jej uhli nazad k Ebony.
Jej pôvod znel sľubne - sľubne na to, aby bola jej duša a myseľ schopná vhodne pojať Hatiho vieru. No smela dúfať, že tomu tak aj bolo? Radšej si hneď nerobila plané nádeje. Predsa len, nech by tu bola od akokoľvek útleho veku, nech bola akokoľvek ľahko ovplyvniteľná, bol to práve tunajší vplyv, ktorý sa jej dostával. Nevdojak, uznanlivo prikývla.
"Tak to znie, že ťa Hati rýchlo rozpoznal ako dieťa noci," skonštatovala sucho. "Tiež ho nasledujem odmala. Dá sa povedať, že ešte od menšieho mala, narodia som sa do rodu Jemu zasvätenému."

Keď sa cudzinec obzrel, stuhla na mieste, ešte aj dych zadržala. Možno toho úsilia vynakladala až priveľa, pravda to by bol výrok, s akým by Salōmē nikdy nebola ochotná súhlasiť. Predsa neexistovala činnosť, pri ktorej by snaha bola na škodu. Navyše ju zatiaľ ešte nezbadal. Ako tam tak prikrčená číhala, musela sa zamyslieť, čo chcela vlastne docieliť. Keby veľmi chcela odísť zo scény, mohla by. Lenže na čo by jej to bolo dobré? Bez plášťa bol jej voľný pohyb vymedzený iba na tento lesík. Rozhodla sa teda vlka konfrontovať, no kým sa tak stane, zaujímalo ju ako až blízko sa k nemu bude schopná dostať, než by si ju všimol.
Ešte o kúsok viac sa prikrčila k zemi a dovolila si ďalší opatrný krok vpred. Všímala si pri tom aj terén, aby náhodou nešliapla na nejaký suchý list či vetvičku. Bolo treba uznať, že na piesku, ktorý jej bol dôverne známy sa takéto aktivity vykonávali podstatne jednoduchšie. I tak si však zatiaľ počínala dobre, ticho ako myš sa prikrádala bližšie a bližšie.

So záujmom strihla po vlkovi uchom a zamyslene sa zamračila. Pravdaže to dávalo všetko perfektný zmysel. Možnože až príliš? Akiste, keby chcel niekto nafingovať samovraždu urobil by to presne takto - bral by inšpiráciu z toho, v čom sa zosnulá dobre vyznala. A zneškodniť liečiteľku? To že niečo bola hlúposť neznamenalo, že by sa jej niekto nemohol dopustiť. Blbcov sa všade veľa našlo. Ani nemusela v pamäti dlho loviť, aby jej nejaký konkrétny zišiel na um.
Každopádne v tomto bode už aj sama Salōmē musela priznať, že tu bolo priveľa detailov, ktoré by sa hrubou silou inscenovali len veľmi ťažko. Bolo však príjemné nechať si na chvíľu rozprúdiť fantáziu, pre ktorú bežne nemala potrebu - to ale neznamenalo, že jej nebola schopná. Nevdojak si do pamäte natlačila čo najviac detailov z miesta činu, veď jeden nikdy nevie.
"Chápem, chápem," preveľmi seriózne pokývala hlavou. "Tak prečo by to robila? Opustila ju snáď Hatiho priazeň?" Teoreticky to vlka na vyššom postavení mohlo zmôcť, veď už len ona sama...nie, toto by Salōmē neurobila. Jej funkcia, jej dar bol pre ňu všetkým, bez práce nevidela vo svojej existencii zmysel. Napriek tomu si však nedokázala predstaviť, že by sa uchýlila k niečomu takému. No možno to bolo tým, že si nevedela predstaviť samu seba bez schopnosti nejako slúžiť. To ona bude vždy - bez nároku povedať si kedy už toho bolo dosť. Čas jej odchodu smel určiť jedine Hati.
"Vyl si predsa, som si istá, že už je na ceste," mrkla na vlka a nakoniec predsa len pomaly vykročila von z úkrytu. Zvyk-nezvyk, bolo fajn nadýchnuť sa zase relatívne čerstvého vzduchu, hoci aj tu vonku to ešte riadne zaváňalo. Požehnaj jej duši, drahý Hati. Ak je hodna tvojej milosti, dožič jej odpočinok, v duchu sa pomodlila, upierajúc zraky na mesiac kým čakala až Mesiáš pohne kostrou.

Tentokrát sa jej dostalo o čosi vrelšieho privítania, čo dokonca aj tak trochu studenému čumáku, akým zvyčajne bývala dobre padlo. Hati ju tu chcel, tak tomu musela dať šancu. "Salōmē Irea Dei, teší ma," pritakala, lebo bože chráň aby niekomu uniklo jej rodové meno. Bola ale celkom prekvapená, že za jej krátky pobyt v Kulte už aj cudzí poznali jej meno. Nebolo to však na škodu, očividne sa medzi nimi komunikovalo aspoň trošku. Táto informácia mohla pochádzať jedine od mesiáša, zaujímalo by ju, či sa od neho vlci dozvedeli aj čosi iné než jej meno. So záujmom si vlčicu premerala, keď k nej podišla bližšie a než by stihla vypotiť ďalší plytký pokus o rozhovor, Ebony sa zvrtla a vzala situáciu do vlastnej réžie. Zaplať Hati. Salōmē bola šikovná pri všeličom, no "hladať si kamarátov", ešte k tomu v mladšom kolektíve bolo pre ňu španielskou dedinou. Veď to vlastne doma nikdy nemusela robiť - až do jej odchodu sotva stretla vlka, čo by jej nebol rodinou.
Prekvapene zodvakrát zažmurkala, než sa dala do kroku za vlčicou. "Oh. Vďaka," zamrmlala. Bolo to príjemné prekvapenie, na to nemohla nič namietať. Pravda, nestačilo k tomu, aby sa jej pesimistický pohľad na Kult výrazne zlepšil, no aspoň dostala niečo, na čom sa dalo stavať. "Žiješ už v Kulte dlho?" nadhodila po ceste, aby reč nestála.

Toto miesto sa Salōmē celkom pozdávalo, bujneli tu niektoré druhy rastlín, aké by v iných častiach mesta zrejme hľadala len ťažko. Zvedavo si ich prezerala, kde-tu si niečo odtrhla ak jej to prišlo vhodné pre výzdobu krypty. Oh áno, aj to bolo niečo, čo ako jej správkyňa musela držať na pamäti - v rodnej hrobke sa patrilo okrem ostatkov strategicky rozložiť aj isté druhy rastlín a pravidelne ich obmieňať. Zavďačila sa tak nie len svojím predkom, ale aj sebe, keď už tam trávila väčšinu svojich dní aj nocí.
Pohľad jej zavadil o huňatú čiernu vlčicu už skôr, no že si v papuli niesla svoju kytičku zatiaľ ostala ticho. Až do chvíle, keď ju veriaca pozdravila - tu už sa rozhodne slušalo odzdraviť. "Hati ti žehnaj," zdvorilo odvetila a podišla o kus bližšie. A bolo to tu zas - čo jej ďalšie povedať? Najradšej by si hľadela svojho, no situácia v Kulte jasne nasvedčovala sa tu solidarita veľmi nenosila. Musela sa aspoň pokúsiť na tom niečo zmeniť.
"Príjemná noc, je tak?" ozvala sa neutrálne, keď si nazbierané kvety preložila cez chrbát. Small talk. Nemala to rada, no predsa viera v Hatiho prinášala so sebou nejednu obetu.