Príspevky užívateľa

Keď po nej Rue vyštekla, inštinktívne pokrčila pysky, hoci zuby ešte neukazovala. Keby sa dostala aj k tomu, je možné, že by ich mladšia vlčica nie len zbadala, ale aj ucítila. Chyby bolo treba naprávať rýchlo a efektívne - len tak sa mládež mohla poučiť a najlepšie obmedziť konflikty v budúcnosti. Rovnako automaticky sa vydala za ňou. Jej nikto nebude búchať dvere pred nosom, neexistuje!
Než by sa Rue spamätala zo svojho ukrivdeného výbuchu, vlčica jej rázne vstúpila do cesty. "Nepýtam sa na tvoju rodinu. Pýtam sa teba," blysla po nej prísne očami. Nerob inkvizítora. Keby si ho robila, Caligo by ťa k sebe nepustil. Chceš ich poslať na hranicu, alebo ich chceš niečo naučiť? Vyber si. Zhlboka si vzdychla a zastala, nechávajúc vlčicu prejsť popri nej, ak sa náhodou sama nezastavila a už sa za ňou neotáčala.
"Rue," oslovila ju pevne, no s kľudom. Počúvala ju ešte? Ak chcela ísť, mohla bežať. "Pomôž mi pochopiť to, čo si povedala." Sadla si a čakala. Možno z toho nič nebude, ostatne s odstupom nejakej tej chvíle by možno sama uznala, že našliapla na toto stretnutie príliš tvrdo. Bola naučená šíriť isté znepokojenie. Lenže toho času nemalo byť adresované jej vlastným, ale heretikom, ktorých z božej vôle plienil jej rod. Pomaly si zvykala na to, že hoci sa jej stav viery v Kulte hnusil, už tu toho bola súčasťou. Nebolo to tak prosté ako vyhladiť chov chorých sliepok, to Hati nechcel. Aspoň nie tu a teraz.

Takže takto to chcela, áno? Pravdu povediac, Smrtihlávka nemala s pubertálnymi výlevmi veľkú skúsenosť, iba ak tak s tými svojimi, nejaký ten rôčik dozadu. Ale nie, z jej hrdla nikdy nevyšli slová takto bezočivé, to by sa snáď nedožila dospelosti. Jej matka bola silou prírody, akú len tak nejaké vĺča nezažilo. A mohlo za to bohu ďakovať.
"Byť tebou, dávala by som si pozor na jazyk," obzrela sa po nej, počuteľne autoritatívnejším tónom. Premerala si ju, teraz detailnejšie než predtým. Tušila, odkiaľ tá defenzivita mohla pochádzať. Tak, ako ju prejavovalo každé zviera, ranené, či neisté, aj Rue ju prejavovala, lebo sama mala strach. A pokiaľ jej viera na pôde božej bola skutočne tak ľahostajná, akou ju prezentovala, potom sa mala čoho obávať. "Kto má čisté svedomie, ten nemá problém mi slušne odpovedať. Bola si snáď prítomná iba z donútenia?" Pravdou je, že by nebola prvou. A našťastie pre Rue, Salōmē už sa s touto problematikou stihla oboznámiť a prijať ju ako niečo, čo bolo treba konštruktívne riešiť, skôr, než surovo vykoreniť. Našťastie pre Rue, ju s tým už stihol oboznámiť ktosi oveľa vychovanejší.

Vskutku by bolo na mieste predpokladať, že si počas kázne Salōmē robila čiaročky podľa toho, kto dával a nedával pozor. Našťastie pre Rue nevedela čítať myšlienky, takže jej nemohla nič moc vytýkať. Čo však bolo v tomto kontexte podstatnejšie, na celom obrade v rozčuľovaní vyhrával na celej čiare jej nepodarený synovec, ktorý by tak potenciálne odtiahol jej pozornosť od akýchkoľvek iných lajdákov. Ešte teraz ju mrazilo z tej hanby, ktorú tam svojej rodine privodil, a to sa ani nejednalo o jej dieťa. V Kulte sa ešte nerozliezlo, že bola Lailinou príbuznou. Normálne by to sama ochotne zmenila, po tejto príhode však bola viac než ochotná s tým ešte počkať.
Zastala a strihla uchom. Výraz mala pokojný, bez emócií, no z jej postoja sa mohla Rue dočítať, že voči mladíckej ľahostajnosti nebola slepá ani hluchá. "Dovolím si dúfať, že si bola natoľko zaujatá modlitbou?" bezvýrazne riekla.

Mlčky pokývala hlavou, keď sa jej mladá predstavila. Ako už bývalo zvykom, čakala nejaké ďalšie slová, no nič neprichádzalo. Salōmē sa tým nedala rozhodiť a po pár sekundách mimovoľného očného kontaktu sa pohla pomalým krokom ďalej, obchádzajúc vlčicu.
Videli sme sa na kázni za pamiatku zosnulých, nie je tak?" ozvala sa po chvíli. Od tej noci ešte veľa času neubehlo a tak mala ešte všetkých účastných v živej pamäti. Pravda, tá jej slúžila až protivne dobre, takže najmä v prípade tých, ktorí tam neboli, mohli si byť istí, že si to všimla.

Vyberala si z vlčicinho rapotania len toľko, koľko sa jej videlo hodné vypočutia, respektíve jej reakcie. Počula všetko, ako vždy, aby si vedela urobiť obrázok. Tak slečna bola vierozvestcom, áno? Nemohla tvrdiť, že jej toto zistenie prinieslo veľkú úľavu, hoci si uvedomovala, že v tejto chvíli o jej vzdelaní v oblasti viery nemala prehľad. Komunikácie teda schopná bola, azda až príliš. No ako skutočne mohla vyzerať táto komunikácia v prítomnosti potenciálnych nových veriacich? To bola mimoriadne citlivá a dôležitá záležitosť. Možno si Salōmē pod prvou tvárou pri spoznávaní boha noci nepredstavovala niekoho tak horlivého. Tvárou viery mal byť predsa pokoj, chlad - sebazaprenie. Omara vyzerala, že si nedokázala zaprieť jediného slova, či emócie. A či ju plavá vlčica súdila? Tým sa nehodlala tajiť. Ako každá svojprávna bytosť, Omara si za to, ako sa prezentovala vonkajšiemu svetu zodpovedala sama. Na utvorenie názoru mal právo každý.
Trpezlivo čakala, až kým čierna celkom nezmĺkla. "Ako zvyčajne tráviš svoj čas s Hatim, Omara?" spýtala sa a mierne k nej potočila hlavu. Už sa jej v hlave formovala teória to tom, čo mohlo stáť za jej roztržitosťou. S tým jej bola úprimne ochotná pomôcť, pre dobro Kultu.

> z ostrých vrchov

Mlčky postupovala spolu s Ossianom až do centra mesta. Aspoň toľko sa im podarilo, zvládnuť v tomto stave doraziť do mesta viac-menej načas. Načas v tom zmysle, že ich slnečné lúče tam vonku nestihli zahanbiť a teraz, keď už okraje horizontu začínali naberať bledších odtieňov sa v tieni vysokých budov nemuseli báť onoho hriechu.
Cítila mesiáša nablízku a trochu pookriala, udeľujúc si pár mentálnych faciek, aby sa pripravila na neľahký rozhovor. V hlave jej nepríjemne mravčilo. Nebála sa, nehodlala sa vzpierať nijakej negatívnej emócii, no vzhľadom na to, že to mal byť práve Nirix, kto vznesie verdikt nad jej zlyhaním bola aj sama zvedavá, aký to bude pocit. Nevnímala ho práve ako autoritu, ktorej sklamanie by jej malo zlomiť sebavedomie, no v konečnom dôsledku to nerobilo neúspech o nič menej trpkým.
Vztýčila hlavu a keď pred seba upriamila pohľad, šero preťali červené netrpezlivé oči. Krúžil tam v snehu ako hladný žralok. Salōmē nekrívala, noha ju bolela, no opäť na ňu našľapovala, neprepúšťajúc von nijaký dôvod, prečo by ju mal niekto šetriť. Jej krok neprezrádzal nijakú submisiu, no bol badateľne pokornejší než obyčajne.
"Mesiáš," prehovorila do ticha. Nevyzerala ako niekto, kto sa práve vrátil z víťazného ťaženia. "Hlásim, že páchateľa ani nezvestné vĺča sa nepodarilo zadržať, hlas mala pevný a bezfarebný.

So sústredene prižmúrenými očami analyzovala vĺčikovo svedectvo. Mohlo sa jednať o niečiu chybnú interpretáciu Hatiho? I to by bolo hriechom, akokoľvek nevedomým - stále hriechom, pravda len ťažko si predstavovala čosi horšie, než šírenie akýchsi pohanských božštiev. To bola burina, ktorú bolo nutné vykoreniť hneď a zaraz! Preto si mi toto dieťa poslal Hati? Nakoniec mohla byť špuntovi aj vďačná. "No teda," podvihla obočie s hraným uznaním v hlase. "Takže šedý prízračný s krídlami? Toho by som rada spoznala. A brat je ti podobný, hm?" nosom pokynula k jeho fialovým plamienkom, aby vedela, čo po zvyšok plesu hľadať. To si ešte myslela, že tak bude môcť učiniť.
Keď sa jej dotkol, proste tam naďalej stála ani skala a nehla ani brvou. Určite mala pohnútky od neho odstúpiť no nehodlala mu ukázať, že ňou dokáže pohnúť, ak to bolo to, o čo sa pokúšal. A na jeho pokus sa o ňu oprieť celkom jednoducho sklonila hlavu a s jemnosťou, ktorú aj ju samú prekvapila od seba odtiahla vĺča za krídlo. Mysľou jej pritom neprebehla bez povšimnutia spomienka, kedy také krídlo držala v zuboch naposledy. Vtipné. "To je dobré, že ich máš," pokojne kývla hlavou. "Tiež mám veľkú rodinu. Tej sa treba držať, nie je tak?" Snáď to bolo niečo, na čom sa aj s nevercom vedela zhodnúť. Obratne sa pritom vyhla otázke ohľadom vĺčat, ktorá mala ten potenciál uchýliť ju neskôr v tichu krypty k vnútornej dišpute 'Som stará dievka?'.

Chtiac-nechtiac si teraz musela nechať od Ossiana pomôcť a keď sa mierne namáhavo postavila, v chvíľkovej slabosti si oň dovolila zotrvať opretá čo len o pár sekúnd dlhšie. Bolo jej zima. V závese za tým jej však sivý vlk odpovedal otázkou na otázku, čím jej pripomenul, že bol stále prítomný a vnímal. A tak rovnako aj jej prebehol mráz po chrbte, akoby tu toho mrazu už nebolo dosť, unavené oči rozlepila a pohla sa bez slova ďalej.
Obloha bola jasná, aj posledné mráčky sa odpratali na perifériu, snáď akoby im chceli pripomenúť, že to svitania už veľa času nezostávalo. Ako Hati nespokojne ťukajúci si na hodinky, nech sa jeho deti ráčia načas dotrepať domov. Už sa nesmeli zdržovať, skrz hory sa behom šlo ťažko a v takomto stave by si tým Salōmē pýtala o ďalšie a potenciálne posledné zranenie. No dalo sa ísť rýchlejšie, už teraz však vediac, že len čas sa dostanú do údolia, do mesta budú musieť bežať. To bude úsmevné.
"Neviem," zamračene sledovala oblohu a už sa nehodlala zastavovať. "Empatický." Bolo to to slovo? Nebola si istá, ako by to inak pomenovala, beztak jej to nedávalo zmysel. Ak sa vracala s prázdnymi rukami, nezaslúžila si podporu. Že to bola technicky aj jeho kapusta jej bez povšimnutia preletelo popod nos. Bol to jej nápad a tak to považovala za jej misiu. S tým však prichádzala Salina nutkavá potreba pripísať si za všetko zodpovednosť. Ako za dobré, tak aj za to zlé.

Ossian nebol z tých, ktorých reakcie by sa mala obávať, aspoň nie v zmysle hierarchie. Neobávala sa veľmi ani toho, že ju Nirix spucuje, aj keď sa na to netešila. Oveľa viac ju trápilo, že tým Omare, nech bola aká chcela, možno dala novú planú nádej, ktorá ju teraz raní ešte väčšmi. To sklamanie matky si brala k srdcu, rovnako ako obavy, že to Nirix vezme ako dlho očakávaný dôvod, prečo ju nabudúce nepočúvať. Iste.
I popri tom všetkom jej však nedávalo veľmi zmysel ani Ossianovo správanie. Bol v tom síce namočený s ňou, no nevnímala to tak. To ona ho sem dotiahla, neočakávala od neho útechu. Skôr niečo v zmysle "Už je neskoro, môžeme sa akurát tak vrátiť do mesta a modliť sa za dušu toho vĺčaťa. Myslel som, že to zvládnete". Keď jej nezdar nebol potvrdený kritikou, hoc aj nezaslúženou, či pokojne aj agresiou alebo trestom, cítila sa dezorientovaná. Takto na to bola naučená.
Mlčky šla ďalej, možno aj kúsok pred neho, až kým sa po pár metroch neocitla nad ťažším úsekom. Skaly boli prechodne väčšie, keď teraz schádzali nižšie a občas bolo treba poskočiť, inej cesty nebolo. Veď mám ešte tri nohy, pomyslela si rezignovane, keď hupla dolu. A bolo by na tom niečo pravdy, nebyť toho, že tá jediná zdravá predná noha doskočila na plát čistého ľadu, zákerne poprášeného snehom. Tu to nemala veľmi čím zachraňovať, labka jej vyletela do neznáma a Smrtihlávka hodila papuľou rovno na ľad, až jej z nosa odprsklo trochu krvi. Zakňučanie v sebe udusila ešte než by dorazilo k hlasivkám. Sťažka zalapala po dychu, to už pri sebe cítila Ossiana, ktorý jej pomohol na nohy. "Prečo ste...taký?" pýtala sa polohlasne, apelujúc na jeho predošlé slová.

Nemala mu viac čo povedať. Nechcela sa opúšťať a robiť zo seba ešte väčšiu chuderu, hoci jej bolo v tejto chvíli jasné, že to už sa jej podarilo tak či tak. Keď sa dal kráčať popri nej, odvracala od neho hlavu, respektíve sa snažila odvrátiť celá, no v tomto teréne nemala moc kam.
To, že toho bol práve Ossian celého svedkom jej nepomáhalo. Napriek tomu, logika by tvrdila, že bolo lepšie poorať niečo v prítomnosti niekoho relatívne blízkeho, kto vedel jej schopnosti zhodnotiť lepšie než cudzinec. Lenže Salōmē to tak nevnímala. Jej perspektívou bolo, že niečo ako toto ju môže v jeho očiach vykresliť ako nehodnú...čoho vôbec? Že usúdi, že ju precenil. Pretože ich teologické debaty, ich strávený čas, ten si predsa zaslúžila tým, že bola v niečom dobrá, nie? Preto sa teraz aj pred ním hanbila ako pes a hlava jej v kontraste s tým zvyčajným hrdým mašírovaním smutne ovísala. Karpus ju samozrejme stále bolel, no neobťažovala sa nohu ani poriadne dvíhať, skoro akoby sa takto trestala za svoj neúspech.
Zlyhala si. Toľko si si to vyhádala a nakoniec sa vrátiš s prázdnou a všetci to uvidia. Už ti nikdy nič nedajú na starosti, čo oni, keby len oni - Hati ti už nič nedá na starosti. Hati mal pravdu, ako vždy. Poslal sem Tabithu, lebo na to sama nemáš. Nie si dosť dobrá. Ani po všetkej tej bolesti a snahe, stále nie si dosť.

Keď jej vbehol do rany, zastala. Avšak za cenu toho, že mala hlavu útočne sklonenú a hoci s Ossianom bežne nadväzovala očný kontakt, teraz to bolo iné. Teraz jej blýskali ako vretenici, pripravenej sa vymrštiť. Srdce jej silno búchalo a hodnú chvíľu na neho len ticho zazerala. I keď bola dosť uvedomelá na to, aby sa dokázala ovládnuť, byť tak teraz Nirix na jeho mieste, asi by mu nebolo všetko jedno.
V skutočnosti si už teraz uvedomovala, že Ossian len hovoril presne to, čo by na jeho mieste povedal každý. Už v tejto chvíli bol návrat domov riskantný, no nemali inú možnosť. Mať tak ešte na krku vĺča, Ciela (pravdepodobne mŕtveho lebo živého by ho v takomto stave nezvládli) a pár ďalších zranení z boja, prechod v tomto období cez hory by sa im všetkým mohol stať osudným. Vrátane Sapphire. To, že sa zranila nebola jeho vina. Otočiť sa však nedokázala, nedokázala prijať že misia bola neúspešná rovnako ako sa nedokázala dívať na to, ako to vĺča mizne za horizontom. "Nesmieme sa jej vzdať. Nikoho sa nesmieme vzdať," zamračene hlesla, akoby to mala z pionierskeho tábora.
Nečudo, že sa mesiáš so Salōmē pravidelne nevedeli zhodnúť. Ossian trafil kliniec po hlavičke - ona nevedela, kedy prestať. Nirix nevedel, kedy začať. Ak nebola ochotná ísť za svojím cieľom nech sa dialo čokoľvek, ak to vzdala a cúvla lebo niečo bolo príliš náročné, kým vôbec bola? Ona sa nebála, už nie. Zamračene zažmúrila oči a vycerila zuby, zvádzajúc vnútorný boj. Lenže toto nie je o tebe. Ak si chceš dokázať, že si ochotná za toto zomrieť, nech sa ti páči. Si ale ochotná obetovať viac, než len svoj vlastný život? Máš ich tu na starosti. Tak sa staraj.
Bolelo ju to viac, než noha či ktorákoľvek modrina. Frustrovane zavrčala a zase sa narovnala, hľadiac na obzor, kde už po Cielovi nebolo ani stopy. Hnev v jej tvári pomaly vystriedalo sklamanie, privrela oči plná vzdoru, skoro akoby sa chcela rozplakať no nestalo sa tak. Iba potiahla nosom, z ktorého jej stále kvapkala krv. Sklonila sa a na chvíľu si ňufák strčila do snehu, aby sa jej cievy trochu stiahli. Potom si len trasľavo vzdychla a bez slova sa pobrala, odkiaľ prišli.

Pokrivkala pár metrov pred neho, smerom, ktorým sa vyparil Cielo. Nie, ona nekrívala! Len chodila inak. Zavetrila a Ossian jej povedal presne to, čo nechcela počuť. "Ale ja nejdem domov," obrátila sa naňho so zdvihnutým obočím. "Nájdete Ciela, budete rýchlejší. Ja vám budem v pätách a pomôžem vám ho spacifikovať," zhlboka sa nadýchla a položila zranenú nohu na zem, nech vidí že jej nerobila nijaký problém. Samozrejme to bolelo, no nesľubovala si od toho nič iné. Nehla však ani brvou, necukala sa, nežmúrila oči v bolesti. Ak bol však Ossian veľmi pozorný, mohol si všimnúť na napnutom žuvacom svale že zatínala zuby. "Ešte sú blízko," zopakovala potichšie, hlas mala podfarbený náznakom mierneho vyšinutia, ktoré sivému mohlo predkresliť, aká reč s ňou asi tak bude najbližšie minúty až hodiny. Oči sa jej lačne zaleskli, keď ich znova uprela do diaľky. Dokážem to.
Ani na sekundu sa nepozastavila nad jeho slovami, netrpezlivo zašvihala chvostom a vyrazila vpred. Nevyzeralo to dvakrát zdravo, hoci sa všemožne snažila pôsobiť v najlepšom poriadku. No a čo, že to bolelo. Horšie už bolo aj bude. Predsa ju nezastaví jedna spuchnutá noha.

Popletene zažmurkala, aj keď teraz už pravda bola uzrozumená so základnými faktami. Určite nemala taký dôvod na paniku ako Ossian a ani nepanikárila, predsa len ju to však trošku vyviedlo z miery. "Čo ste...vy ste-" ticho habkala, podvedome ustupujúc vlčici z cesty. "Kto ste?" mrmlala si zmätene ďalej, až sekundu na to Ossian vyslovil nové meno. Heidi. "Heidi," zopakovala okamžite, akoby jej to bolo všetko jasné, akoby to meno vôbec nevyriekla prvý raz v živote.
Potom jej došlo, že by možno mohla na chvíľu zmĺknuť lebo sa jej toto absolútne netýkalo. Zavrela hubu a len sledovala z pozadia túto jednostranne dojímavú scénu ako mucha na stene. Ukradomky si pritom všímala vlčicine pohyby a sem-tam hodila očkom po Ossianovi. Možno by ju nemala nechať prísť k nemu až tak blízko, no nechcela urobiť situáciu ešte nepohodlnejšou. Len ju ostražito sledovala. Bola to jeho sestra? Mnohé tomu nasvedčovalo. Matka isto nie, na to vyzerala príliš dobre mlado.

To, že jej čas utekal jej bolo perfektne zrejmé. Pokúšala sa pomrviť, začínajúc si uvedomovať ako ju to zomlelo. Bolesť sa ozývala z mnohých strán, nebyť srsti, zrejme by bola pokrytá modrinami, čo na ňu lavína poslala aj pár tých uvoľnených šutrov. Prednú labku mala medzi nimi ešte stále zakliesnenú a začínala ju ostro bolieť. Zúfalo sebou hmýrila, snažiac sa okolo seba utlačiť nejaký priestor na pohyb. Ležmo sa to ale robilo len veľmi ťažko.
Potom konečne začula niekoho prichádzať. Ossian? Hanba jej, skoro už zabudla, že tu bol tiež. Samozrejme by si hneď spomenula, keby sa mohla dostať von.
Ossian hrabal, akoby bol v minulom živote krtkom. A jú hele, v piesku sa ukázala plavá mokrá srsť, pochádzajúca kdesi z jej šije. Salōmē nestrácala čas a keď na sebe pocítila chladný vánok, vyšklbla hlavu von a zalapala po vzduchu. "Ossian," zafučala ubolene a rovno si na moment oprela hlavu do záveja. Z nosa jej tiekla krv. "Ste v poriadku?" vykrúcala za ním oči kým sťažka odfukovala keď sa jej hrudník konečne uvoľnil.
Zakrátko sa vrátila späť do reality. Cielo. To dieťa. "Musíte ísť za ním. Doženiem vás...ešte je blízko," zastonala a začala sa sama hrabať von, vyťahujúc priškripnutú nohu, ktorá v karpálnom kĺbe začínala prudko opúchať. Samozrejme že pri prvom našliapnutí sa jej podlomila. "Nič mi nie je," reflexívne vyhlásila, plne rozhodnutá pokračovať v ceste.

V prvých momentoch nevedela otvoriť oči. Nevedela pohnúť nohami. Čo ju však vydesilo najväčšmi, nevedela sa nadýchnuť, ako jej silný úder vyrazil dych a nedalo sa tvrdiť, že jej tu toho ostávalo veľa na dýchanie. Aká škoda, že ju doma v púšti o lavínach nikto nič nenaučil. Celé jej telo sa rozochvelo, návalom adrenalínu si aspoň ešte celkom neuvedomovala, že bola zranená.
Hati...Hati, zomriem tu? Ozvi sa, prosím! Celý život sa jej videl tak deprimujúco krátky. Akoby trval tak týždeň. Prestaň. Prestaň-! Toto je krízová situácia ako každá iná, vzchop sa a nepanikár, hovorila si, no keby to bola povedala nahlas, neznelo by to vôbec tak nebojácne, ako to mohlo pôsobiť. Rozhodne mala strach.
Skúsila pohnúť krkom, pyskom, pocukať pazúrikmi aby zhodnotila, ako zle na tom asi bola. Keď skúsila trochu silnejšie pohnúť hlavou, sneh sa jej tu trochu uvoľnil a pod papuľou pocítila konár. Viac toho žiaľ stále nedokázala a tak, keď sa jej konečne podarilo trošku rozdýchať, urobila to jediné čo jej ostávalo a sťažka zastonala. Nebolo to optimálne.