Príspevky užívateľa

Od jej príchodu do Kultu ubehol len jeden deň, ktorý ju delil od nájdenia vyhovujúceho útočiska. Denné svetlo pre ňu nemuselo predstavovať prekážku, keby mala ešte vždy pri sebe svoj drahocenný plášť, ale nie, na ten viac "nemala právo". Čo už, no. Musela preto v noc, kedy prišla prvý raz do mesta nájsť dočasný úkryt, kde prečkala do nasledujúceho zotmenia a v sekunde, ako sa otravné slnko prekopŕclo ponad siluetu mesta a väčšina ulíc sa zahalila do tieňov, promptne sa vydala nájsť svoju dlho očakávanú kryptu.
Ak by sa niekto pýtal - nie, do tej doby ešte vždy v meste neprespala ani jednu hodinu. Aj cez deň sa v nej totiž ešte búrili hlučné myšlienky. Niečo tu smrdelo, niečo bolo zle. Cítila sa ako dieťa, ktoré rodičia vysadili v nesprávnom letnom tábore.
Keď nasledujúce zotmenie vyrazila, usilovala sa nájsť budovu, ktorá by aspoň trošku pripomínala rodný chrám - pre pokojný odpočinok pozostalých, no rovnako aj pre svoj vlastný. Nakoniec sa predsa len dopracovala k budove, ktorá podľa nej prichádzala do úvahy - kostol už mal jednoznačne svoje roky, ale stál, čo sa rozhodne nedalo povedať o každej tunajšej stavbe. Očividne bol postavený z poctivého kameňa, podobne ako ich chrám - tomu sa pravda Salōmē rozumela asi ako koza petržlenu.
Akonáhle si po preventívnom prebrázdení väčšiny mesta mohla byť istá, že nič lepšie nenájde, bez okolkov vošla dnu. Odtiaľ už postupovala metodicky, pamätajúc na všetky kritériá, ktoré krypta musela spĺňať. Bolo preto nutné dostať sa čo najhlbšie pod úroveň zeme a Hati jej prial, nakoľko chrám boží disponoval uzlíčkom katakomb.
Usúdila, že táto miestnosť sa nachádza najhlbšie, ako sa bolo možné dostať a tak si konečne s úľavou, no ešte vždy s najvyššou opatrnosťou zložila celtu z chrbta a starostlivo ju rozvinula. "To bude dobré. Len treba veriť," rezignovane povzdychla a dala sa do práce.

Vlčice sa pomaly ale isto začínal zmocňovať pocit nespokojnosti. Bola stále zmätená, nie však z rozsahu informácii, nie z viery ale...z neho. Vykrúcal sa ako taký prd v gatiach. Aspoň ona si toto stretnutie predstavovala o dosť inak a je pravdou, že jej neistotu vznecoval práve vzniknutý kontrast medzi štandardom, ktorý si priniesla z domu a čímkoľvek, čím toto bolo. Bizarnou realitou. Predstavovala si sebaistého, hrdého reprezentanta, niekoho, u koho sa ešte aj ona bude potkýnať o vlastné slová v snahe zapôsobiť, kdežto tu jej dynamika prišla celkom opačná.
"Obkecávajú"...je ťažké z nich "ťahať informácie"...Prosím? Tak veľmi sa snažila neurobiť unáhlený záver, čo u nej bývalo večným zlozvykom no aspoň tu chcela veriť v Božiu prozreteľnosť. Ale drahý, milovaný Hati - strieľaš si zo mňa? Ako jej mohol mesiáš povedať, že mu "drzí" veriaci robili problém? Kam sa podela disciplína? Kam sa podel rešpekt?
V tvári jej rezonoval pohľad učiteľky, ktorá práve od študenta započula absolútny blud a tento výraz mu poskytoval šancu v momente sa opraviť, než ho stadiaľ vyrazí. Žiaľ na adrese jej pohľadu nesedel študent, ale mesiáš. Nechcela sa však vykresliť vo svetle harpie hneď prvú noc a tak do seba vtiahla ovlažujúci dúšok vzduchu a svoje neveriacky vypúlené oči uviedla zase do fyziologickej polohy.
"...Aha," vydala zo seba s hmatateľným sebazaprením. "Povedali ste, že každý v Kulte dostáva od Hatiho vízie?" To by teda chcela vidieť. Byť prorokom bola vzácnosť, aj keď to nebolo nič nereálne avšak Hati s väčšinou vlkov komunikoval skrze nepatrné náznaky prostredia, manipuloval ich osudmi. Bol to boh, nie nejaký imaginárny kamarát - nekotkodákal len tak s hocikým. "Vy teda nejakým spôsobom kontrolujete, či sa medzi veriacimi vyskytujú mylné informácie? Edukujete ich?" Na jazyk sa jej tisli aj ostrejšie otázky. Navzdory svojej prísnej aure však znela pokojne, asertívne ako vždy, no zvýšiť hlas by si zas nedovolila.

Rozhodne sa nedalo tvrdiť, že by ňou lomcovali nejaké emócie. Aspoň nie také, aké momentálne drvili pristojaceho vlka. Dokázala počuť v jeho hlase, že sa trápil, nebolo to o tom, že by emóciám nerozumela, aj keď ani nebola nijakým psychológom. Ba čo viac, nie len o smrti samotnej ale aj o tom, čo zažíva pozostalý vedela mnohé, no akosi to nebola pomoc, ktorú by bola schopná či ochotná poskytnúť hocikomu. Preto stratu, akú zjavne práve prežíval nijako neadresovala a radšej sa zaujímala o to, čo pre ňu bolo podstatné.
Na prenikavý zápach celej scény si už stačila celkom zvyknúť a tak jej nespôsobovalo veľký problém prizrieť sa telu až celkom zblízka, skúmajúc z oboch strán, či tu okrem pravdepodobnej otravy mohlo hrať rolu aj niečo, čo by si na prvý pohľad nevšimla. Ako správny patológ hľadala rany, nejaké známky násilia, dokonca si pre istotu vyskúšala či už ustúpilo posmrtné stuhnutie svalov. Na záver poodhrunla Silme pysk, na čo jej tvár obletel hlúčik múch - iný by sa azda už aj pozvracal. Farba sliznice bola o tomto čase už v podstate bezpredmetná, no na zuboch sa ešte udržalo čosi ako šupky z bobulí. Súhlasila s ryšavcom už predbežne, no nedalo jej sa na vlastné oči nepresvedčiť.
Prečo ale Salōmē stvárala toto všetko? Odpoveď je vlastne jednoduchá - nudila sa. Mala síce rozhodne čo robiť, no všetko to boli veci predurčené, hoci náramne dôležité, nepredstavovali pre ňu veľkú mentálnu záťaž, ani keď toho bolo veľa, čo si musela udržať v pamäti. Načo jej boli vedomosti, keď ich nevedela prakticky uplatniť? Jej mozog túžil po nejakej výzve, po skutočnej stimulácii a práve to hľadala tu. Takmer si až priala, aby sa jednalo o vraždu.
"Bude tomu tak," neutrálne pritakala, stále nespúšťajúc oči z mrciny. "Nepredpokladám, že by sa mohlo jednať aj o niečo iné, než samovraždu. Alebo áno?" Dúfala, že až tak zlá situácia v Kulte nebola hoci...to by aspoň mohlo dohnať niekoho k spravodlivosti. Ona by mohla niekoho dohnať k spravodlivosti. Nikdy si samu seba nepredstavovala v roli detektíva no celkom sa jej tá vízia pozdávala. Ten pravdepodobnejší scenár bol proste...úbohý. Úbohá vizitka sociálnych pomerov v tejto svorke. Mohlo to byť až tak zlé, aby to niekoho, ešte k tomu vysoko postaveného dohnalo k takémuto činu? Alebo to bol po celý čas Hatiho plán? "Vyzerá to, že sa tu posledných pár dní izolovala. Pokiaľ teda...toto tu nebolo jej zvykom," konečne od nej odtrhla oči a s nechuťou prešla po okolí znečisteného úkrytu.

Potichu vošla dnu. Nesnažila sa nijako zakrádať, bol to skôr prirodzený spôsob, akým sa Salōmē bežne pohybovala - sebaistý no ostražitý, aby ju nijaká zrada nemohla prekvapiť. Zvedavo sa rozhliadala okolo seba. Bolo zaujímavé vidieť, ako veľmi sa toto miesto líšilo od jej rodného domova napriek tomu, že boli obe ľudského pôvodu. Zatiaľ čo chrám bol zaviaty pieskom a po ľudských predmetoch, respektíve odpadkoch už dávno nebolo ani stopy, tu sa ešte vždy držali mnohé materiály, hoci už väčšina z nich podliehala prírodným živlom. Rovnako to bolo aj s bujnejúcou zeleňou, pravda to bola záležitosť skôr geografickej polohy a miestnej klímy. Ona bola zvyknutá na púšť, všetko jej tam prišlo čistejšie, napriek tomu že chrám bol omnoho starší sa nerozpadával, ako väčšina tunajších budov.
Trpko zovrela pysky. Ako ju len zahlcovali negatívne myšlienky a kritika. Patrí sa to snáď na Hatiho nasledovníčku? Mala by milovať každé miesto, na ktoré ju zavedie, pretože to bol On, kto ju tu chcel. Mala by byť vďačná. A-a aj bola-! Prirodzene. Len...
Pomaly prešla až doprostred prízemia a pozrela hore, kde sa čosi odohrávalo. Ako predpokladala, ktosi sa tam poflakoval. Ďalší veriaci, respektíve akosi nepripúšťala, že by to mohol byť nezvaný bezbožník. Pravdu povediac na to ani nechcela myslieť, stále sa upínala na nádej, že mal Kult aspoň nejakú integritu. "Pozdrav Hati," odkašľala si a pozdravila, aby si ju všimol. Snažila sa znieť ako-tak prívetivo.

Salōmē sa tejto noci konečne vydala pohľadať aspoň jedného zo zosnulých príbuzných, kvôli ktorým sem vlastne prišla. Potom, čo už našla vhodné miesto pre založenie hrobky a jakš-takš si ho zariadila viac nebolo veľmi na čo čakať. Rozhodne sa nepatrilo flákať, veď to bolo jej životným poslaním preboha! No aj tak si počas svojho pátrania mestom všímala okolie. Tak či onak, keď aj všetkých nájde, stále to tu ostane jej novým domovom, aj keď to stále vnútorne celkom neprijala, nemienila ani vzdorovať Hatiho vôli.
Nemohla si však pomôcť - videla na Kulte nedostatky. Od jej suchého, nezáživného prijatia, hoci to jej aspoň poskytlo rýchly náhľad do reality - že navzdory názvu "Kult" tu Hatiho očividne nik až toľko neriešil. Aspoň nie tak, ako si to ona vysnívala. Že sa každý skôr staral len sám o seba a to do tak nešťastnej miery, že to istú vysoko postavenú vlčicu dohnalo k drastickému rozhodnutiu. Škoda pomyslieť.
Na druhej strane si začínala dobre uvedomovať, že aj toto bol dôvod, prečo ju sem Hati priviedol. Požadoval nápravu, tým si bola istá. Požadoval po smrti jeho tunajších prívržencov nového Irae Dei, ktorý to tu dá do poriadku. A hoci si to nerada priznávala, nastavil zrkadlo aj jej samej - Salōmē totiž tiež preferovala svoj kľud, tiež si rada robila veci po svojom, hlavne odkedy odišla od rodiny. No tunajšia situácia jej priam kričala do tváre že toto nie je správna cesta a hoci sa ocitla na bizarnom mieste plnom cudzincov, oni jej mali byť novou rodinou. A k rodine sa treba nejako správať.
Presne z tohoto dôvodu sa zastavila pred jednou zo starých budov, keď v nej začula nejaký šramot. Bytosť vnútri bola priveľmi hlučná na vranu alebo potkana a tak sa s povzdychom otočila a zamierila dnu. Bol čas socializácie.

Pozorne počúvala. Dalo sa čakať, že hierarchia tu bude spracovaná odlišne, než to mali doma. Aj tam mal každý svoju funkciu, niečo v čom mohol byť Hatimu najviac osožný, no tie neboli vymedzené na tri smery - jediné, čo ich okliešťovalo bola len samotná božia vôľa. Pravda, takto to bolo asi jednoduchšie, najmä keď sa Kult musel často potýkať s vlkmi narodenými mimo viery. "Blbé kecy?" nadvihla jedno obočie. Nebola si istá, ako si má tú informáciu vysvetliť. Ešte k tomu z úst samotného vodcu. "Mám tomu rozumieť tak, že spôsobujú problémy?" Tu sa vlastne skrývala otázka aké prísne boli nároky Kultu na jeho členov. Nad tým sa vlastne veľmi nezamýšľala, počítala s tým, že k Hatiho zákonom budú prihliadať všetci rovnako. Veď ako by aj nie?
S tým, že by na ňu vychrlil priveľa informácii naraz sa Nirix skutočne zaťažovať nemusel - sedela pred ním vlčica, ktorá priam bažila po poznaní a ochotne sa toho našprtala oveľa viac, než len zopár postavení. Jeho ďalšie slová jej tú celú vec s "blbými kecami" trochu objasnili. Zamyslene sa zamračila. Nechceli tráviť čas s ostatnými? Nespájala ich snáď viera? Možno v týchto končinách vlci preferovali modlitby vo vlastnom súkromí, jej to však smrdelo nesúdržnosťou. Neduživosťou, priam. Dúfala, že sa mýlila. Podozrievavý výraz jej z tváre hneď nezmizol, no nič nenamietala a iba prikývla.
"Rozumiem," v zamyslení sa nadýchla. "Nuž ďakujem vám za praktické informácie...ak teda momentálne nemáte priestor na to venovať sa hlbším témam, budem to rešpektovať. No keď už sme to takto načali, aký je pohľad miestnych na Hatiho vieru? Najmä ak tu je, ako ste naznačili, spoločenské dianie na úzadí? To si každý vysvetľuje vieru po svojom?" spýtavo naňho kukla, pri posledných slovách jej pysky temer až cukalo do ironickej grimasy - prišlo jej to ako vtip. Zlý vtip, veď tak to predsa určite nebolo, však? Viera musela byť predostrená všetkým rovnako, čo by to bol potom za Kult?

Nebolo tomu dlho, čo Salōmē zavítala do mesta. No na rozdiel možno od iných, ona sa s exkurziou po miestnych pamätihodnostiach nešla dvakrát pretrhnúť. Bola tu za istým účelom, na turistiku bude čas potom. Potom niekedy. Keď bude stará, pravdepodobne to skôr nestihne. Dosiaľ sa venovala hlavne svojej nevládnej spolucestujúcej, ktorej sa konečne podarilo nájsť súce miesto na večný odpočinok - a tam strávila posledných niekoľko nocí, sotva vychádzala von. Ak náhodou Mesiáš neohlásil Kultu nového člena (čo by teda rozhodne mal-!), potom ešte sotva mohol niekto vedieť, že tu s nimi mladá Irae Dei zdieľala svätú pôdu. Veď to nevadí, všetko má svoj čas.
A práve tejto noci sa konečne podujala vyliezť z krypty na dobu dlhšiu, než bolo zdravotne nevyhnutné. Už si zašla celkom slušne, chystala sa to otočiť a vrátiť sa k matke, keď tu jej do nosa udrel priveľmi známy pach. Pravdaže vedela, že sa nejednalo o ostatky, ktoré mala ešte sama v pláne hľadať - ich poloha bola inde a najmä štádium rozkladu bolo na míle ďaleko od toho, čo teraz cítila. Napriek tomu však neexistoval kadáver, ktorý by Smrtihlávka len tak prekročila. Preto sa automaticky otočila za pachom a nasledovala ho ako kreslená postavička, ktorá práve zavetrila čerstvo dopečený koláč na okennom parapete.
Jej posledné kroky boli sprevádzané za zvuku vytia jedného z členov, ktorý zrejme hlásal svoj nález ostatným. Salōmē si ho až tak nevšímala, oči mala fixované na pukline v moste, pred ktorou vlk stál. Obišla ho s prostým "Pozdrav Hati," akoby sa nechumelilo a spokojne vošla do úkrytu, kde ju ovalil ďalší príliv smradu. Žalúdok mala silný, to sa musí nechať, hoci bola trénovaná skôr na pach mrciny než...toto. Slabo zažmurkala nad tým všetkým, čo sa jej vovalilo do nosa, no nezastavovala sa. Zastala si až celkom pred nevládnym telom. Bolo tu takto už niekoľko dní, to poznala podľa pachu už zvonka. Zaujímavé bolo, že hoci nepoznala v Kulte prakticky nikoho, práve túto vlčicu už stretla. Bola tou, kto jej ukázal cestu do mesta.

Po ceste sem už stačili čo-to prebrať, no jednalo sa najmä o niektoré základné zákony, ktoré bolo nutno rešpektovať. Pravda, veci ako zdržiavanie sa slnečného svetla pokladala Salōmē za samozrejmosť a nič tohoto rázu jej nebolo treba dvakrát vysvetľovať. Svoj nový domov si po celý čas zvedavo obzerala. Treba podotknúť, že rozpadávajúce sa mesto neoplývalo ani zďaleka takým pôvabom, ako jej domovský chrám. I tak ale bolo pozoruhodné, že sa opäť jednalo o štruktúru ľudského pôvodu. Aj pre túto spojitosť mala svoje teórie, hoci človeka nikdy nevidela, od matky sa strýka sa za detstva už napočúvala mnohých príbehov o ich krutosti.
Samozrejme si celý čas všímala aj samotného Nirixa. Hoci nič nenasvedčovalo tomu, že by mal byť nedôvreyhodným, dobre si uvedomovala svoju situáciu, ocitnúc sa sama v neznámom a chaotickom prostredí. No keby neverila, že sa mu dokáže v prípade podrazu ubrániť, nebola by tu. Vošla teda za ním do temnoty v útrobách jednej z budov, naberajúc do nosa všetky podivné pachy, zatuchlinu miesiacu sa s vlhkým machom obrastajúcim niektoré úseky. No hudba v pozadí jej mysle náhle stíchla keď ju znova oslovil. Otočila sa k nemu so zdvihnutým obočím, už-už nadýchnutá spochybňovať jeho požiadavku, no vďakabohu jej to rýchlo objasnil a jej výraz hneď vychladol. "Oh. Teda dobre," privolila a než by si plášť odopla, musela najprv zložiť z chrbta zmotanú celtu. Nepochybovala, že aj na tú sa bude pýtať, čo pravdaže smel, no to je tak všetko čo s tým mohol robiť. Celta bola jej, aj s obsahom. Bez debaty. Nechala si ju na zemi pri nohách, kým svoj plášť letmo zložila a uložila vedľa mreží niekam, kde to vyzeralo ako-tak čisto. Mohla len dúfať, že si z neho niekto neurobí svoju osobnú prikrývku.
"Zaiste, uhm...čo mi viete o Kulte povedať? O tradíciách, členoch...histórii možno? Ste tohto spoločenstva zakladateľom?" bez veľkého otáľania na neho vytasila čoby maturitnú otázku.

Ešte vždy na neho so záujmom hľadela, snažiac sa vysomáriť v myšlienkach, ktoré sa neprestávali rojiť. Celé to bolo zvláštne. Nie úplne v negatívnom slova zmysle, len...iné. Tak veľmi iné od domova. To všetko sa dalo v jej tvári do istej miery badať, v jej vážnom, na smrť sústredenom domýšľavom výraze, bolo vidieť, že toho mala na srdci ešte mnoho. Možno práve preto si tak dôrazne všímala ten kontrast medzi ňou a Nirixom, ktorý sa na jej vkus choval tak trochu neduživo.
No nech je to ako chce, dosiahla čo chcela. Mesto jej bude otvorené a ona bude môcť pokračovať vo svojej práci. Hati zrejme chcel, aby práve tu zapichla zástavu svojho rodu. Keď za ňou z mesta volalo toľko zosnulých príbuzných, bolo otázne či z miestnych Iredeovcov vôbec ešte niekto žil. A toto dávalo Salōmē celkom jasné vysvetlenie, prečo jej bolo osudným tu zostať. Jej rod si žiadal novú základňu a s týmto vedomím v Smrtihlávke vzrastala zvedavosť, ba až vzrušenie, ktoré každým krokom čoraz istejšie zatláčalo do ústrania jej strach z odlúčenia od rodiny.
"Nuž...áno," bezvýrazne zamrmlala, než sa jej myseľ opäť vyjasnila a vlčica zamrkala akoby sa prebrala z tranzu. "Áno. Máte pravdu. Máte plné právo," pokorne pritakala. Koniec-koncov, obsypávanie druhých vedomosťami, ktoré tak krvopotne zhŕňala bolo pre ňu vítanou aktivitou.
Keď sa začal zberať na odchod, odkašľala si a strojene vykročila po jeho boku ako poslušný vojačik. S rezervou, samozrejme. "Až po vás," pokynula mu hlavou. Isto toho bolo nemálo, čo si vedeli navzájom povedať.

Hoci boli obaja počas cesty ticho, aspoň po ňom sem-tam hodila očkom. Jednak aby sa presvedčila, že mu nevypadla žiadna kosť, no jednak aby sama nezabudla, že tu bol. K jej vlastnému údivu to nebolo z ľahostajnosti - skôr v sebe chcela udržať vedomie, že nie je sama, pokým sa to dalo. Bohvie, koľko potrvá od dneška, než zase narazí na niekoho, s kým sa dá aj viesť rozhovor na prijateľnej úrovni. Salōmē nebola nijakým silným extrovertom, veď keby aj áno, asi by zošalela než by dosiahla Norest. Napriek tomu jej v tejto chvíli dochádzalo, aké to bolo priepastne iné ísť ešte po boku niekoho. Nedalo sa to poprieť, bolo jej dlho samej.
Predsa len jej však bolo dostatočnou útechou môcť zas získať kontrolu nad jej nákladom, hlavne sa uistiť že skutočne nijaká kosť nechýbala. Spokojne si zase všetko pobalila a celtu si pružne prehodila cez chrbát. Dokonca v nej zaznelo uchechtnutie nad jeho rozlúčkou. "Rozumiem vám," pousmiala sa naňho zhovievavo. Hoci by sa na jeho mieste cítila rovnako ponížene, neuniklo jej, že si to priznával teraz už celkom otvorene. Pravda, jej to prišlo snáď až milené. "Aj vaše," prehodila a rezko vykročila svojou cestou. Možno ak sa napriek jeho zbožným prianiam ich cesty ešte pretnú, bude už schopný nie len poprosiť ale aj poďakovať. Áno, aj to si všimla. No očividne po ňom nemohla chcieť hneď všetko naraz. A ak mal Hati zmysel pre humor, čo často mal, tak tú príležitosť dostane.

Mlčky sledovala, ako nakladal s ostatkami jej matky, ani sa príliš nebránila mierne ustarostenému výrazu, snáď akoby bral do papule jej vlastné živé vĺča. No robil čo vedel, musela sa zdržať nejakej hystérie a byť vďačná, že aspoň nemal sprosté reči. Ani na to nevyzeral, hoci toto bolo niečo, čo by mnohým aj zádumčivým charakterom rozviazalo jazyk.
Jemne sa ošila a radšej upriamila svoju pozornosť inde. Bola celkom škoda, že nemal plášť, lebo za iných okolností by sa jej spoločník na úseku jej cesty páčil, nahradil by to ohlušujúce ticho, ktoré ešte zvýrazňovalo monotónne šuchtanie labiek po piesku, pravidelné ako metronóm. Lenže okolnosti boli také, aké boli, za ktorých nemienila mrhať časom. Nedokázala potlačiť vrtkavú potrebu zamotať Elaine pekne nazad do bezpečia celty a čím skôr sa ho strasie, tým skôr tak bude môcť učiniť. Vykročila teda smerom, kde rátala že by sa najbližšie mohol nachádzať nejaký lesík.

Iná povaha by možno Silminu otázku interpretovala ako mierne podpichovanie. Čo potom robíš tu, keď je tvoja rodina taká úžasná? Avšak sama Salōmē by si túto otázku pokladala, keby na ňu nepoznala odpoveď. Jej rodina pre ňu úžasnou aj bola, akýkoľvek úmysel sa ich zbaviť bolo mimo jej najdivších predstáv. Preto vlčicinu otázku nijak nerozpitvávala.
"Je poslaním niektorých z nás opustiť domov," odvetila pokojne. "Hati ma poveril misiou, ktorá si to žiadala. Jeho vnuknutia mi naznačovali, že by som mala mieriť do mesta ešte prv, než som ťa stretla. Teda nepochybujem, že naše stretnutie nie je len čírou náhodou, všakže?" podvihla na ňu jedno obočie. V jej ponímaní bolo toto stretnutie významné aj pre Silmu - dostala v tejto veľkej veci kľúčovú rolu pomôcť pútničke doraziť do cieľa. A takáto pomoc by u boha Mesiaca isto nezostala nedocenená.

Dobre si všímala, ako sa ošíval. Iste, mohol čakať nejakú pascu, mohol čakať že tu neboli sami, no nemohla si pomôcť - akokoľvek to mohla byť prostá obozretnosť, ona videla nervozitu. No bolo snáď niečo, čoho by sa tak vysoko postavený predstaviteľ Hatiho mal obávať? Niečo, na čo nebol pripravený?
Na jeho úsudok sa nadýchla, že ho opraví prv než by dokončil vetu, ale nakoniec ho nechala dohovoriť. "Nepochopili ste ma," riekla ešte vždy trpezlivo. "Neputujem za účelom získať informácie a ísť ďalej, ani som nič také nenaznačila. Všetko čo viem je, že si Hati praje môj vstup do mesta. Práve preto, že o podmienkach členstva nič neviem som vás vyhľadala tu vonku, vaše teritórium hodlám rešpektovať." Strihla uchom po jeho ďalších slovách, ktoré už začínali dávať hlavu a pätu a pokročila o kúsok pred neho, ešte vždy upierajúc naň zelené oči.
"Presne to je ten typ informácie, ktorý od vás potrebujem. Prirodzene, pokiaľ si Hati praje, aby som u vás zostala navždy, prijmem to s hrdosťou," pokorne kývla hlavou. Ničím nenaznačila, že jej táto veta trochu zarezonovala v ušiach. Takže je to pravda - domov sa už nikdy nevrátim. Rozhodne jej to nebolo jedno, no božej vôli sa hodlala bez váhania podrobiť. "O Hatim samozrejme mám svoje znalosti ale s odpustením za trúfalosť - nie ste vy vodcom jeho Kultu? Zaiste sa moje skúsenosti nemôžu dať s vašimi ani porovnať," podvihla obočie. Nirix nebol jediný, komu toto stretnutie prišlo zvláštne. Zatiaľ však upínala svoje nádeje k tomu, že sa ich myšlienkové pochody mohli trochu líšiť. Veď kým bola, aby takto skoro robila úsudky o niekom tak dôležitom?

Hlások skrúšeného cudzinca už bol dostatočným podnetom, aby sa vrátila opäť všetkými nohami na zem - oči v sekunde rozlepila dokorán a jemne podvihla hlavu. Pohľadom prísne sliedila po okolí, až kúsok od jej úkrytu za redším húštím zaostrila na akúsi tmavú postavičku. Pravdupovediac najprv premýšľala, či ho nenechá tak a ešte si trochu nezdriemne. Očividne o nej nevedel. Navyše bol biely deň, hoci bola schopná putovať aj za svetla, nebolo najmúdrejšie mrhať energiou, ktorú bude môcť v noci oveľa lepšie využiť. Cez deň sa má spať.
Lenže ani toľkoto argumentov u Salōmē nemohlo potlačiť fakt, že prišla o svoje sväté súkromie. A ktovie koľko srdcervúcich rétorických otázok ešte vĺčik vypustí. S týmto vedomím bolo jasné, že jej siesta sa skončila, z čoho nebola dvakrát nadšená. Nespokojne sa zamrvila, aby všetky nohy dostala pod seba a mohla sa vyplaziť von. Zatiaľ dbala na to, aby postupovala čo najtichšie. Odhalenie by v tomto prípade nemalo byť ničím strašným, šlo jej len o malé precvičovanie vlastnej kradmosti. Preto ani celtu neriešila - nemienila sa od nory príliš vzďaľovať a tak ju tam aj nechala. Ešte vždy zahalená v plášti sa opatrne vysúkala von, krovie ju stále delilo od narušiteľa.

Nemienila chodiť okolo horúcej kaše, nebola ten typ. Navyše v jej ponímaní nemala čo skrývať, ani sa za čo hanbiť. "Volám sa Salōmē Irae Dei," veľavážene sa predstavila. S ničím sa nevystatovala, no ako vždy jej nechýbala hmatateľná dôstojnosť. "Aby som odľahčila vaše znepokojenie, informácie o vás mi boli láskavo poskytnuté jedným z vašich členov. Putujem už veľmi dlhý čas v rámci misie, ktorou ma poveril Hati a môj rod. Skrz vízie mi naznačené, že moja cesta vedie práve na územie mesta, respektíve teda do vašich radov."
Po celý čas neprelomila očný kontakt. Nebolo to pre ňu ničím zriedkavým. "Pravda, najskôr by som sa o vašom zbožnom spoločenstve niečo rada dozvedela, než by som dospela k rozhodnutiu." Nešlo ani tak o samotný záväzok, ktorý prichádzal s členstvom vo svorke. Akonáhle si niekto zaslúžil jej lojalitu, bola sa schopná prispôsobiť čomukoľvek. Hoci nikdy nie tak ako pri jej pokrvnej rodine. Na to si však mienila overiť skôr nakoľko sa svorka skutočne zaoberala Hatim.