Príspevky užívateľa

A tak šli. Vždy, keď sa nejaký kamienok zavrtel pod labkou, Salōmē ho chytro preskočila a možno aj Ossian dával pozor na ne potom nestúpať. Teraz nemala príliš priestoru na to za ním pozerať, a vôbec, predsa ani nemusela. Snažila sa nespomaľovať, ako to len šlo.
To, čo presne sa stalo tam hore sa asi nedozvieme. Či nastalo za posledné dni akési chvíľkové oteplenie a snehová pokrývka tak neprituhla, či tam kdesi šmejdili nejaké kamzíky, ktorým by sa to dalo hodiť za vinu. To, čo však uvidela, keď ju na to silnejúci hrmot upozornil bolo ako naschvál - spod hrebeňa sa suť pod váhou snehu dala do pohybu. Uvoľnené kamenie pod snehom slúžilo ako milión hrmotajúcich koliesok a zrýchľovalo každou sekundou. Salōmē zahrešila a dala sa do behu, tentoraz sa ošívajúc za Ossianom, ktorého z nejakého dôvodu pobiedla aj k tomu, aby bežal pred ňou. Nebol čas sa otáčať a tak ho chcela mať na očiach. Do riti do riti do riti-! šumelo jej v hlave ako uháňali vpred, hustá kosodrevina im bránila v tom jednoducho ujsť dolu kopcom, boli tu viac-menej v pasci. Možno sa už dostávali na perifériu lavíny, kde hrozba nebola tak veľká. Čo ale čert nechcel, vlčici sa pod obomi prednými jeden kameň načisto prepadol, prekrývajúc akúsi jamu. Toto nemala ako ustáť. Než vytiahla druhú nohu sneh ju strhol a zatlačil do porastu ako rybu do siete. Už nebolo nijaké utekanie, všetko čo teraz dokázala zachytiť bola bolesť a chlad v úplnej tme.

Tak sa zrejme stalo, že to spomínané mliečne sklo, ktoré prekrylo jej periférne videnie malo dopad aj na zvuky a rozšírilo selektívnu slepotu na selektívnu hluchotu. Čo tam po nejakom volaní, veď na plese po sebe furt niekto volal. Možno jej tam chýbala tá posledná samohláska, aby spozornela. Ona mu totiž ešte nikdy nikdy nepovedala Ossi.
Ďalej si ničím nerušená tancovala. Než svoju otočku dokončila, hneď pred ňou sa mihla tmavá silueta, z ktorej žiaril pár oranžových očí. Salōmē to myslelo vo všeobecnosti dobre a spoľahlivo, no nik by tak nebol schopný usúdiť na základe dnešného večera. Nepožrala nejaké divé huby? Veď pred ňou bol vlk na prvý pohľad tak podobný Ossianovi že sa ani nepozastavila nad tým, že by to nemusel byť on. Možno tá jej otočka bola rýchlejšia, než si ju vyrátala a dostala sa pred neho skôr, než čakala. Preto sa jej uvoľnený výraz nijak zvlášť nezmenil, čo by činilo Heidi prvým a snáď posledným neveriacim, ktorý mal tú česť vidieť na Salōmē tak prívetivý kukuč. Aký to ideálny deň na to zdieľať s Ossianom gény.
Tu však to bláznovstvo neskončilo a plavá vlčica sa dala pokračovať v tanci, vykračujúc si k cudzinke tak isto, ako to pred pár sekundami urobila s Ossianom, akoby ju na tam svete nič netrápilo. Chvalabohu spravila len asi necelé dva kroky, než znovu vytriezvela a v hlave sa jej ozval tento nápad - "Hej, nie je ten Ossian zrazu nejaký krajší krehčí?" a keď sa mierne pootočila a zočila za sebou navlas tú istú siluetu druhý krát, hrklo ňou, akoby ju kopol elektrický ohradník. Hlavu strhla zase k Heidi, zhíkla, odskočila od nej ako od zmije, neprestajne krútiac hlavou na Ossiana a zas na ňu.

Možno to Ossian povedal do éteru, no ona to brala ako pokyn k ďalším inštrukciám. Ktoré teraz musela z fleku vymyslieť, keďže túto situáciu nebolo možné celkom predvídať. Zamyslene prižmúrila oči a skenovala okolie. Kým premýšľala, dala sa zase do pohybu, aby nestrácali čas špekulovaním. Držala sa nižšie pri zemi a cupkala tak rýchlo, ako to v takejto diskrétnosti šlo. Cestu, ktorou postupoval Cielo lemoval pás kosodreviny, ktorý o kus vyššie celkom zanikal a umožnil by im tak napojiť sa k ich páchateľovi a rovno ho tam spacifikovať. Ak to stihnú. Mohli by.
"Skryjeme sa za kosodrevinou a pôjdeme pozdĺž nej, až sa dostaneme bližšie," šepkala, zatiaľ čo sa začala tlačiť viac doprava, aby si to nadišli.
Terén nad porastom bol o čosi problematickejší, skaly boli drobnejšie a mohli sa pod labami uvoľniť a upozorniť na nich. Avšak za predpokladu, že by sa tadiaľ presunuli úspešne, mohlo im to dať značnú výhodou. Museli byť tichí a rýchli zároveň, vietor však smeroval v ich prospech a za čečinou sa nemuseli báť, že by ich bolo vidieť ani v plnej výške.
Salōmē sa napriek tomu neprestávala zakrádať a obratne prepletala labkami, držiac sa v zákryte tesne za drevinou. Všetko, čo sa teraz nachádzalo vyššie od nich bola snehom pokrytá sutina a samotný štít. A v dobrej viere Hati.

Takisto sa nedalo tvrdiť, že by Salōmē po plese vnímala všetko rovnako. Hoci na rozdiel od Ossiana ju rozptyľovalo nie len jej momentálne nasadenie ale nemenej príchod jej sestry. A aj keď citeľná zmena v atmosfére medzi ňou a Ossianom so sebou prinášala istý nepokoj, to sa nedalo rovnať s myšlienkami, ktoré ju pohlcovali práve kvôli Tabithe. Obávala sa, čo to mohlo znamenať, pretože neverila, že to bola náhoda. Hati tu jej sestru chcel a to sa jej nepáčilo.
Zrejme práve preto bola teraz tak nažhavená. Záležalo jej na vĺčati, prirodzene, no s ďalším podozrením Hatiho nespokojnosti sa cítila byť obzvlášť pod nátlakom urobiť niečo dobre. A v neposlednom rade - po plese by si mile rada prečistila paletu tým, že by dala niekomu do držky. Na čo by komu bola Tabitha, ona to predsa zvládne! Musí.
Zdalo sa jej, že pach silnel. "Už nie sú ďaleko," zamrmlala polohlasne a konečne trochu spomalila. Bolo by optimálne, keby ich Cielo nevidel prichádzať, aj záujme Omariných obáv z toho, že by mohol svoje vĺča z vlastnej milosti na mieste utratiť. Terén sa začínal čoraz viac zvažovať, bolo by možno múdrejšie ísť inakadiaľ ale pachová stopa hovorila jasne - šli tadiaľto. Salōmē opatrne šplhala po horskej cestičke, snažiac sa odhadnúť, kde sa to mohlo šmýkať. Na chvíľu zastala, aby počkala na Ossiana a vtedy ich oboch zbadala - tmavého vlka s vĺčaťom prehodeným cez chrbát, ako si to razí po zamrznutej suti cez horské sedlo. Viac detailov si z tej diaľky nedokázala vybaviť no všetko ostatné sa zhodovalo. Bol to určite on. Ešte vždy asi desať minút nad nimi, no tento pohľad Salōmē nakopol ako červená býka. Mali ho na dosah, skutočne tam bol, našli ho! "Ossian!" zasyčala a prikrčila sa, ukazujúc nosom smerom k nim.

Z jej nakysnutého výrazu bolo dobre čitateľné, že z jeho intonácie nebola dvakrát ohromená. Pohľad sa jej na moment dvihol kúsoček ponad Plameňa, akoby sa dívala na niekoho stojaceho za ním. Azda tam hľadala samotného boha, aby jej potvrdil, že to tiež videl a počul. Stále však nebola nazlostená, neznížila by sa k tomu handrkovať sa s cudzím deckom ako rovesníčka. Teda aspoň zatiaľ tomu zvládala predísť.
Kývla hlavou na jeho odkaz Hatimu, nie že by jej nebolo jasné že to vravel len tak do vetra. A možno keby bola trochu mäkšej nátury, aj by sa nad tým pousmiala. Jeho ďalšie slová ju však zaujali podstatne viac a skúmavo prižmúrila oči. "Takže boh čo sa volá Boh, vravíš? No to znie ozaj zaujímavo a čo ti ešte povedal?" zvedavo naklonila hlavu, snažiac sa znieť v rámci možností kamarátskejšie. Iste, jej prvým inštinktom bolo zaraziť tieto reči s tým, že jedným jediným bohom tu bol Hati. A dospelému by to aj povedala, no keďže sa vĺča odvolávalo na akýsi zdroj, takto z neho snáď mohla vypáčiť viac.
"To je určite pravda, ale vieš, ja sa niekedy rada aj trošku nudím," odvetila. A že jej tej nudy bolo dopriatej biedne málo.

Zamyslene sledovala pestrú vitráž. Mesiac už cez ňu nesvietil, ako sa pomaly presúval po oblohe. Strihla uchom. a obzrela sa za úlovkom, na ktorý by už takmer aj zabudla, ako tam ležal za niekoľkými radmi drevených lavíc. "Kompetencia vyššie postavených je niečo, čomu mienim venovať istú pozornosť. Predsa len má toto miesto niekto na zodpovednosť," skonštatovala. Možno to bolo priodvážne tvrdenie pred viac-menej cudzincom, no ich doterajšie výmeny nasvedčovali tomu, že by jej to nezazlieval. Aký gazda, taký dvor. A toho gazdu už videli obaja.
Opäť sa k nemu obrátila a pomaly vstala. "Teší ma, že to vnímame podobne," povedala bez úsmevu. "Preto je mrzuté, že si ma pre túto noc žiadajú aj iné povinnosti, avšak verím že ešte budeme mať tú česť," pokynula mu hlavou a vykročila smerom k deravému oknu, cez ktoré sa sem dostala. Ešte raz po vlkovi hodila očkom, potom sa sklonila k mŕtvemu zúbkovi a odtrhla z neho jedno stehno, ktoré následne hodila veľmi názorne na menej zaprášený okrsok dlážky o pár metrov bližšie k Ossianovi. "Hati vás ochraňuj, Ossian. Pozdravujte Marion," rozlúčila sa a zmizla za oknom so zvyškom svojej koristi.

V ušiach jej hučal vlastný pulz a navzdory tomu, že sa po väčšinu cesty viac-menej brodila snehom jej nebolo vôbec zima. Z jednoduchého dôvodu - Salōmē šlapala ani lokomotíva, v tomto bode už tak vlastne aj miestami znela a že jej od papule išla para bolo samozrejmosťou. Adrenalín jej nedovolil cítiť únavu, značná svalová práca zase chlad. Beh striedala s rýchlym klusom, aby si "oddýchla" a v rámci možností hádzala pohľadom do Ossianovi, či stíhal.
Veľa toho nenahovorila, sem-tam jej informačne niečo ušlo, no na nijaké babské záležitosti teraz nemala dych ani chuť. Nasledujúc stopu, ako pachovú, tak snehovú ale brala túto situáciu celkom pozitívne a nemohla sa dočkať dobre odvedenej práce.

Keď sa malý opravil chybne, už sa aj začínala nazdávať, či nemal nejakú vadu. Žiaľ Salōmē nedochádzalo, že mohlo vĺča toto robiť náročky, len aby ju potrápilo. Všeobecne vnímala deti prevažne tak, ako vnímala samu seba, keď jedným bola - niečo malé, čoho jedinou činnosťou je tešiť svojich rodičov a plniť ich rozkazy. Pravda, túto naivnú predstavu už stihli do istej miery nahlodať aj Abraxas so Sabrinou. Nastražila uši, keď sa vĺčik vzpätil, zvedavá a teraz už tak trochu s obavou, čo z neho vypadne. Opäť si povzdychla. "Tak znova. Ahoj Plameň, ja som Salōmē." Asi po prvý raz v živote svoje rodové meno vynechala a z dobrého dôvodu. Cítila, že by sa nedožila konca tých otázok. "Keď som povedala 'pozdrav HaTi' myslela som tým nášho boha, Hatiho. Aj on ťa zdraví." Asi. Labku na slnko by za to nedala.
Existoval diabolskejší plán, než dať decku zapaľovač a vypustiť ho v sieni plnej vyobliekaných hostí? Toľko zákernosti v sebe nemala ani ona, rada by videla tých rodičov. Našťastie sa jej mu zatiaľ podarilo ubrániť. "Hatiho veriaci nikdy nie je osamelý," vyhlásila pokojne. "Navyše samota môže byť niekomu príjemná. Možno nie niekomu v tvojom veku, teda," dodala a posadila sa.

Pri Sabrininých otrávených slovách ju nezabudla prebodnúť varovným pohľadom. Nemala v pláne byť na ňu zlá, hoci to bol v jej prípade pojem dosť relatívny. No mala predstavu o tom, s čím tu mala dočinenia, preto konala tak, aby Sabrine nijaká povolená oťaž neumožnila vyvolať pohromu.
Smiem vedieť, v čom by ti to pomohlo?" usilovala sa to s ňou komunikovať pokiaľ možno konštruktívne a rázne, no s ľahkosťou siahla po jej labke a odtlačila ju tam, kam patrí. Ak si od tohto jej neter sľubovala, že sa povedú nejaký zmysluplný rozhovor ako rovnocenné dospeláčky, (hoci čo si budeme, to si v očiach Salōmē nikdy nebudú) potom sa ako taká musela skúsiť chovať.
"Čomu vďačím za tvoju návštevu, Sabrina? Ako sa má mama?" nadhodila, len aby preboha skúsila upútať jej pozornosť niečím iným, než jej tu z toho narobí kôlňu.

Zhlboka sa nadýchla. Je to len dieťa, nevie, čo vraví, chlácholila sa, no nedalo jej nevysloviť znova to trpké "Hati." Ak sa chcel vĺčik vyhnúť náboženským rečiam, bol tu nesprávnej adrese. Hoci Salōmē považovala vierozveststvo za úctyhodnú a dôležitú profesiu, nepatrila jej. Vedela to, nemala potrebu to pokúšať, nemala trpezlivosť na to sa hádať o farbách so slepcami. Obdivovala tých, čo sa na to dali. No na druhej strane, fyzicky pre ňu nebolo možné svojho boha zaprieť, ak aj naňho prišla reč v prítomnosti pohanov. A to prišla, nevyhnutne.
V zelených očiach sa jej na sekundu v znepokojení ukázali aj bielka, keď sa to stvorenie prikmotrilo bližšie k jej šatám. Nech jej zoslal Hati už akúkoľvek skúšku, ako napríklad, keď jej zabil matku - to bolo všetko v pohode v porovnaní s tým, že by jej tu dnes podpálil šaty. To by bolo osobné. Umlčala v sebe chuť zavrčať a natiahla k nemu labku, aby ho od seba udržala v bezpečnej vzdialenosti. Nezdalo sa, že by z neho išla nejaká pekelná páľava, no nemienila to pokúšať. S ohňom či bez neho, pod jej sukňou nebol vítaný. "Z látky, pozri-" opatrne ho od seba odtisla. "Viacero hostí tu má dnes na sebe skoro to isté, prečo by si sa nespýtal ich, hm?"

Spokojne pokývala hlavou, keď jej slová akceptoval. Ten prejav lojality v tom, čo povedal, sa jej pozdával najviac. Pravda, ak bol ale prvý, v čom mu žiaľ v tejto chvíli nesmela plne dôverovať. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Koľkí mohli začínať správe s takýmto odhodlaním, ale teprv koľkím z nich vydržalo až do konca, to bolo otázkou.
"Nie je to osobné, k viere sa smieš pýtať čokoľvek," pokrútila hlavou. Navyše, čo Caligo nevedel, no zrejme by sa dozvedel krátko po tom, čo by ju bližšie spoznal - ona o svojej viere a hlavne o svojom pôvode rozprávala veľmi ochotne. Pravdaže boli témy, ku ktorým by niekoho len tak nepustila, mala aj nejaké svoje súkromie. No toto bola pesníčka, ktorú nehrala zďaleka prvý ani posledný krát.
"Mala som to privilégium narodiť sa do rodu, ktorý už Hatimu slúžil po generácie. Hati mi bol od najprvších nocí známy tak isto, ako vlastní rodičia. Priala by som si, aby sa každému vĺčaťu dostalo takejto výchovy." A preto aj sama mienila nejakým tým vĺčatám túto výchovu poskytnúť, že? Ale to už si nechala pre seba, o materskej dovolenke nebola reč. "Ale nezúfaj. Čo som svoj domov opustila, prišla som na to, že si vlci dokážu nájsť cestu k Hatimu aj sami a vyzrieť v rovnako dobrých veriacich. Sám už si spoznal, že on dokáže zasiahnuť nekonečnými spôsobmi, ako priviesť dušu na správnu cestu." Či hovorila o vlkoch? Nuž, zatiaľ skôr len o vlkovi.

Salōmē mienila po svojich doterajších interakciách zotvrvať nejakú tú chvíľku osamote, vtrebať všetko, čo jej bolo povedané, popremýšľať, znovu nabrať lepší prehľad o všeobecnom dianí - inak povedané, oddýchnuť si. To si myslela, že sa stane. Než by sa jej však podarilo zaujať nejaké pohodlné miesto na periférii, odkiaľ by mohla všetkých súdiť pozorovať, bez zábran sa k nej prihnala akási štvornohá pyrotechnika.
Jednoznačne fialové plamene boli to prvé, čo si všimla a inštinktívne urobila krok späť, než vôbec rozoznala, že sa pod nimi nachádzalo odrastené vĺča. Nevyzeralo, že by ho ten požiar nejako trápil. "Pozdrav ťa Hati, dieťa," zamrmlala a zamyslene dvihla jedno obočie. Bože, čo za nové peklo mi núkaš? Po menšej spŕške otázok najprv neurčito naklonila hlavu, no krátko na to jej výraz zvoľnil. "A kto nie je?" rezignovane skonštatovala ale nič si z neho nerobila. Predsa len to bol len nejaký špunt bez dozoru, síce neveriaci, no vedela byť o čosi zhovievavejšia, než keby ju otravoval niekto dospelý. "Ten plášť nie je z kože," pokrútila hlavou.

Mlčky počúvala Lailu a navzdory tomu, že si za ňou pôvodne prišla ešte trochu posťažovať, mala pocit, že ju hnev opúšťal už o čosi rýchlejšie. Možno jej stačila práve takáto validácia. "Nuž, dúfajme. Keď už sme sem museli prísť, bolo by dobré to tu ako reprezentácia Kultu hneď nevzdať," zamrmlala. Keď sa po chvíľke ticha Lailah ozvala znovu, Salōmē sa na ňu konečne obrátila. "Ďakujem, Lailah. Bolo mi oznámené, že po návrate do mesta nás čaká spoločná modlitba, aby sme zo seba sňali hriechy dneška. Vďaka bohu za to," skonštatovala.
"Nechala si deti na území s Lazarowom?" nadhodila. To, že ostali v meste bolo očividné aj vítané. Hoci by bola radšej, keby boli Sabrina a Abraxas v tomto veku už dosť spôsobní na to, aby sa za nich na takomto podujatí nemuseli hanbiť, hlavne aby boli dosť zbožní na to, aby ich tu nepokúšalo nijaké pohanstvo. No každý, kto s hocktorým z tejto neslávnej dvojice strávil nad tridsať sekúnd zistil, že to nebolo možné. Ona na to v ich veku už rozhodne mala, bola vzornou dcérou. Snáď až príliš.
Teraz sa však pýtala skôr so záujmu o ich otca, ktorý jej nerobil nijakú radosť, čo ho zbežne poznala. Celkom určite Alexeia nepokladala za člena rodiny, vonkoncom nie rodu a bola presvedčená, že jej sesternice nebol hoden. Preto ju zaujímalo, čo si o ňom myslela práve Lailah.

Nirix sa očividne rozhodol zvyšných detí hriechu ujať a pravdu povediac by tomu bola aj Salōmē rada, nebyť toho, že ju práve rozčuľovala kopa ďalších vecí. Keby však vĺčatá prischli Bellanne, asi by už ozaj padla do mdlôb. A keď hovoríme o omdlievaní, Hati sa rozhodol pridať do tejto frašky ďalšieho účinkujúceho a nie len tak hocijakého. Pri pohľade na Ossiana jej uši cukli zľahka dozadu, hoci to sa rýchlo zmenilo, keď sa pohľadom vrátila k mesiášovi. Možno by jej pohľad aj zmäkol, nebyť jej momentálneho rozpoloženia.
Zmĺkla a iba nespokojne zašvihala chvostom. Za iných okolností by mu bola vďačná, a nie že by sa teraz naňho hnevala, to nie. No chcela si to s Nirixom vydiskutovať sama, chcela, aby to bolo jej víťazstvom, ak by ju nakoniec pustil alebo jeho tuposťou, ak nie. A Ossian si sem príde ako na rodičovské združenie vybaviť svojmu decku lepšiu známku, aj so svojím "pRi všETkEj úCtE".
Skúseného stopára...no, čuch mala. Možno nie ako farbiar ale vedela ho využiť a stopa bola ešte poriadne čerstvá. Predovšetkým však mala výdrž a dokázala si udržať svižné tempo po dobu, ktorú by jej nejeden závidel. S vĺčaťom na hrbe by Cielo zabehol maratón len ťažko.
Tieto a mnohé ďalšie argumenty sa jej zbiehali na jazyku ako guľky pripravené na výstrel, avšak Nirix ju tentoraz prekvapil. Na moment podvihla obočie a trochu uvoľnila postoj, rýchlo hodiac pohľadom po Ossianovi. Ba dokonca by možno Nirixovi aj poďakovala za to, že sa premohol a dal jej tú príležitosť, no vtom sa jej rozhodla protirečiť osoba, od ktorej to čakala najmenej.
Neveriacky sa otočila na Omaru a zamračila sa. Ani to nevyzeralo zlostne, skôr mala v tvári absolútny zmätok. O čo jej išlo? Už ako druhá v poradí sa o cudzej pohanskej svorke vyjadrila, akoby o nič nešlo. Aj tie ďalšie "argumenty"...prišli jej tak chabé, akoby si ich musela na fleku vymyslieť. Ale prečo? Nevyriekla ani slova, až kým Omara nepovedala všetko, čo mala na srdci a zamyslene sa mračila. "Netvrdila si ešte pred chvíľou, že by vlastným vĺčatám neublížil?" spýtala sa, ešte relatívne pokojne. Popravde nechcela ísť silou-mocou proti vôli matky, zrejme akejkoľvek veriacej matky keď už sa to vzťahovalo aj na túto tu. Lenže žiaľ nemala logický dôvod jej vyhovieť, čo ako by chcela. Pozrela opäť na Nirixa. "Prečo sa všetci tvárite, že sa tým vlkom dá veriť? Navyše pripomínam, že medzi nimi to vĺča nemusí vôbec skončiť a pravdu o jeho osude už nikdy nemusíme zistiť. O niekoľko hodín bude svitať a pred slnečnými lúčmi ho nik neochráni, ako to, že vám to neprekáža?" neveriacky na nich hľadela. A to si hovorili veriaci? To si hovorili rodina??
Ostala tam ticho stáť, až kým Omara neodišla preč. Vzdychla si a pokrútila hlavou. "Ossian, idete so mnou," povedala, akoby ho práve zatýkala a ani naňho nepozrela. "Musíme vyraziť ihneď." S týmito slovami vyrazila rezkým krokom k tunelu a vo chvíli, ako ju tmavý vlk dostihol sa dala do behu.

Na chvíľu zatajila dych, keď sa na ňu tiež usmial, ešte aj krátko kývla chvostom. Žmurkla a pohľad jej na sekundu zaváhal pri zemi, než sa vrátil zase k jeho tvári a než sa tam dostal, mala šancu si ho celého prezrieť. Nie že by na neho nejako bohapusto zízala-
Keď Ossian vykročil, Salōmē tentoraz znovu cúvla, vracajúc sa zase k jeho vzorcu, ktorý pred chvíľou predviedli. Chvíľami to vyzeralo, že chcela pootvoriť papuľku a niečo povedať, no nakoniec sa toho zdržala. Vlastne ani netušila čo. Nenudila sa, nebolo to tým. Možno mu chcela vyjadriť, že po tom všatkom, čo sa dnes zomlelo si cení, že tu bol s ňou? Nah, povie mu to potom. Začínala to byť situácia ozaj celkom príjemná, možno by bolo múdrejšie do toho zbytočne nestrkať.
Možno aj to bolo lekciou pre dnešnú noc - niektoré veci je lepšie nechať prosté. Trápiť si hlavu len vtedy, keď je treba a keď nie, proste sa len dívať na to, čo mala priamo pred nosom. A na to, čo tam teraz bolo sa nedívalo zle. Presne preto sa teraz všemožne snažila potlačiť všetky otázniky, ktoré jej nevyhnutne vyskakovali v mysli, adresujúce všetky tie podozrivé záchvevy, ktoré v nej Ossian stihol vyvolať.