Príspevky užívateľa
< návrat spät
Ani trochu sa jej nepáčila čoraz silnejšia domnienka, že tu s ňou bol niekto cudzí. Nie ani tak preto, že by sa cítila ohrozená, verila nie len vo svoje schopnosti, ale aj v Hatiho ochranu. Poslal ju sem preto, aby dokončila prácu jej matky, nie aby skončila ako ona. Navyše ktokoľvek schopný si ju podať by dbal ďaleko viac na opatrnosť. Viac ju aj naďalej trápil ten zajac.
Len čo sa suchá vegetácia ozvala znovu, korisť to zhodnotila ako posledné varovanie a vyštartovala preč. A na krídlach onoho zvuku Salōmē dosiahla rezignácie, čo sa dalo ľahko spoznať na jej očiach, ktoré obočie zrazilo do otrávených polmesiačikov. Frustrovane vydýchla a hneď ako sa zajac pohol, už letela za ním. V tom čase totiž ešte vládlo aké-také ticho, ktoré však trvalo len niekoľko sekúnd, ktoré ale lovkyni nestačili na to, ho dohoniť. Pretože po tých pár sekundách sa za ňou ozval vresk, za ktorým sa nemohla neotočiť. Nešlo ani poriadne o obsah tých slov, už len holý fakt že tam proste niekto naozaj bol a ziapal spôsobil, že Salōmē inštinktívne zaflekovala a zvrtla sa za hlasom, dúfajúc pre dobro vlčice, že jej skutočne išlo o život, lebo si práve kvôli nej nechala ujsť prvé jedlo po dlhom čase! Najviac ju štvalo to, že ho mohla chytiť, keby len pobehla ešte niekoľko metrov, už by ho mala v hrsti.
S naklonenou hlavou chvíľu stála, kým sa jej obraz toho divadla usadil v mysli. Kto sa to tu práve pomiatol? Neveriacky prikročila bližšie, nijakú hrozbu nikde nevidela, teda snáď až kým vo svite mesiaca nezbadala vlastný tieň. Hnev v nej začínal pomaly ale isto vyvierať, stupňoval sa každým jej krokom, ktorý bol vždy dlhší a rýchlejší, než predošlý. "A nie je jediný-!" štekla po nej zlostne ako sa k nej prihnala a v návale adrenalínu do nej vrazila prednými labami, s neskrývaným úmyslom ju prišpendliť k zemi.
Aj na vytrvalého pútnika, akým bola Salōmē musela raz za čas doľahnúť únava a to nehľadiac na to, že väčšinu dní prespala a cestovala v noci. Síce to u nej bolo z dôvodov hlavne náboženských, doporučila by to aj bezbožníkom, teda samozrejme až potom, čo by im ešte vrelšie doporučila dať sa konečne na tú jedinú a správnu cestu, vyšliapanú Hatim pre jeho veriacich. Hlavne teraz, keď už zima ustúpila sa za tmy cestovalo veľmi dobre. Hoci čo do teploty, zrovna Salōmē bola jednou z posledných, ktorí by sa sťažovali na horúčavy no musela priznať, že za vlažného nočného vánku vládala o čosi viac.
Teraz ju však celkom statočne pobolievali labky. Možno by ju niečo také po správnosti nemalo zastaviť, veď predsa Hatiho viera si žiadala isté obete...no vedela aj toľko, že na tomto svete mala ešte veľa nedokončenej práce. A že jej matka, akokoľvek uznávaná a mocná, túto cestu nezvládla, možno práve preto, že si nedopriala primeraného odpočinku. A tak sa teda zložila do príjemne chladivého machu pri okraji útesu a hľadela na krásny mesiac ako sa zrkadlí na morskej hladine.
Aby však nestrácala čas, po chvíli sa uchýlila k modlitbe. Celtu, v ktorej mala zmotané matkine kosti si uložila na predné laby natiahnuté pred sebou. Sklopila uši, aby nechala mesačný svit dopadať na jej tvár a svoje viečka nechala mierne klesnúť. Polohlasne si mrmlala, prihovárala sa k nemu, kto ženie mesiac po nočnej oblohe, komu vďačí za svoju silu a odvahu, za svoju rodinu...žijúcu aj zosnulú, nech nikdy nepodľahnú nepriazňam hriechu a nech im zdravie slúži a nech tí, ktorých už k sebe povolal nájdu v svite luny večný pokoj.
Nepočula už ani vlastného dychu, nepočula vlastne vôbec nič a prišlo jej to vskutku utešené. Nachvíľu totiž na svete neexistovalo nič, okrem jej a toho zajaca, len korisť a vrcholový predátor, ktorý by si v danej chvíli azda ani nevybavil vlastné meno. Jej telo pracovalo automaticky a precízne, ani sa veľmi nemusela zamýšľať nad tým, ako sa približovala, nemusela si ako nejaký junior hľadieť pod nohy. Jediné čo videla bolo, ako sa zajac postupne zväčšoval, krôčik za krôčikom, úplne tichá ako púštny had.
Zrejme aj preto bolo pre ňu chrupnutie suchého húštia pocitovo hlučné asi ako keby sa jej pri chvoste spustil ohňostroj. Dych sa jej zastavil v hrdle a krv jej stuhla v žilách, hádam to srdce preskočilo jeden-dva údery. Než by ale stratila hlavu, pokúsila sa najprv situáciu deeskalovať, ak to ešte bolo vôbec možné. Čo najrýchlejšie, no zároveň hladučko prešla do ľahu, nespúšťajúc oči z cieľa. Zajac samozrejme okamžite zbystril a sám zmrzol na mieste, behajúc očami po okolí, než by sa dal v nohy a Salōmē sa modlila, že ak už ostane hrobové ticho, možno ho nakoniec strach prejde a zase sa vráti k svojej bohapustej zajačej činnosti.
Čo to ale vôbec bolo? Ona to na sto percent nebola, všetky jej labky boli pevne zakotvené v čistom piesku. Navyše neverila, že by sa takéhoto hluku mohla dopustiť, neexistuje! Niečo tu bolo s ňou, niečo dosť veľké, väčšie ako nejaký vták, niekto-! Mala sto chutí sa zvrtnúť a vyšetriť to, z tohto uhla nevidela nič a ani poriadne necítila, vietor k nej tiahol smerom od koristi tak ktorýkoľvek narušiteľ tu bol, musel sa nachádzať niekde za ňou.
Isteže to bola trochu pochabá otázka - akoby vlčica mohla rod poznať? To by bolo nanajvýš neobvyklé, napriek tomu, že Salōmē neuniklo ani náhodou jej sfarbenie. Keby si odmyslela všetky tie časti tela navyše, celkom by sa s tou čiernou papuľou a pieskovou srsťou ponášala na niektorého jej príbuzného. Takých vlkov ale mohlo byť mnoho, jediné, čo to znamenalo, bolo, že ju to v jej očiach robilo o trošku krajšou.
Nič-menej, nemala najmenší problém o svojom rode zasvätiť kohokoľvek, kto mal o to záujem. Možno aj niekoho, kto nie. "Irae Dei. Sme vykonávateľmi božej vôle. Moje meno je Salōmē Irae Dei," odvetila s dôrazom na dôstojnosť a rovno sa aj predstavila. Na jej meno sa akosi nepýtala, pravda ani sa nebránila vypočuť si ho. Oveľa viac ju ale zaujali jej ďalšie slová. Svorka zasvätená Hatimu...snáď takmer tak dobre, ako u nej doma. "Tak to rada počujem," bezvýrazne kývla chvostom. "Je to výstrel naslepo, ale nesídli táto svorka čisto náhodou tam?" ukázala nosom na mesto v diaľke. Nebola včerajšia. V tejto chvíli bolo jasné, že sa ju tam Hati snažil dotiahnuť všetkými náznakmi, aké len vedel vymyslieť, nakoniec aj touto veriacou, ktorú jej prihnal do cesty. Hľadala predsa svojich príbuzných - že by sa nejednalo o Hatiho prívržencov bolo priam nemožné. Potom bolo viac ako pravdepodobné, že ukončili svoju púť práve v tejto svorke a práve tam, kde cítila ich prítomnosť, stálo toto mesto.
Tábor, ktorý si tu včera ráno založila opúšťala len veľmi neochotne. Predovšetkým preto, lebo teraz to pre ňu znamenalo zanechať bez dozoru okrem svojho síce skromného, ale maximálne užitočného majetku aj matku. Teda to, čo z nej zostalo. Dnes už pre ňu predstavovala akéhosi mĺkveho spoločníka, hoc na pohľad prázdna suchá schránka, Salōmē však pri každom pohľade na ňu pripomenula, že sa jej podarilo dostať až sem a vo svojej ceste musela zotrvať až do konca. Čo by mnohým prišlo zvrátené, jej dodávalo odhodlanie aj keď tu už nebolo hlasu, ktorý by jej slová podpory skutočne odovzdal. Bola tu s ňou. Hľadela na ňu, s vierou, že jej potomok urobí všetko správne. Práve preto jej kosti zmotané v celte a červený plášť zanechala pod skalným previsom na dne vyprahnutého jazera s rovnakou úzkosťou, akoby tam nechala vlastné malé vĺča.
Teraz našťastie od nich nebola ďaleko, no vyškriabala sa až hore na úroveň permanentne suchej zeme, aby sa porozhliadla po nejakej večeri. Teda v jej vlastnej verzii cirkadiánneho rytmu, po raňajkách? Predsa sa zobudila len nedávno, len čo slnko stiahlo z krajiny svoj dotieravý žiarivý chvost a zmizlo za horizontom.
V diaľke mala zameraného zajaca. Pre pustý, monotónny terén tu nebolo moc za čo sa schovať. Našťastie to ale nebolo nič, na čo by nebola zvyknutá. Pieskový kožuch jej prial ako dobrá kamufláž, a v takejto tme sa aj jej tmavá maska dala bezmála pomýliť s nejakou skalkou. Ako sa zakrádala bližšie a bližšie, telo držala čo najnižšie pri zemi, plne sústredená na nič netušiacu korisť.
"Je dôvodom mojej púte, to áno," prikýva. "Avšak pokiaľ ide o toto stretnutie, verím že zaň vďačím najmä vám. Hati mi zatiaľ nenaznačil, že by bola vaša osoba súčasťou mojich povinností. Alebo sa mýlim?" zakončila to viac-menej rečníckou otázkou. Možno sa mýlila. Ktovie, možno celý ten tanec okolo kresby na jej tvári a Custos mortuorum bola len zámienka, ktorá by ju dostala z domu a dotiahla, spomedzi všetkých miest na Zemi práve sem - na miesto, kde v Hatim presne určený čas začal z piesku klíčiť tento vlk. Samozrejme v tejto chvíli bola pre Salōmē táto myšlienka absurdnou. Aj keď verila, že v živote malo všetko svoj účel a vplyv na budúcnosť, nech by sa zdalo akokoľvek bezvýznamné, ale jej poslanie ostávalo pevné - postarať sa o svojich zosnulých.
Nevedno ako jemu, no jej to ticho medzi nimi nevadilo. Jednoducho na neho hľadela, ako neochvejná mramorová socha nejakého božstva...aká to hanebná myšlienka. No dalo sa jej to vyčítať, keď jej bol na milosť a nemilosť vydaný, nizučko pri jej nohách?
Zo zamyslenia ju vytrhli jeho ďalšie slová, veľmi špecificky mierené, čo jej veru neušlo. "Asi už tomu tak bude," mierne si uchechtla, no bolo pozoruhodné, ako jej pri tom kútiky papule temer ani necukli do úsmevu. "Slúži mi v teréne veľmi dobre," prikývla. Slovo vandrák asi nebolo to prvé, čím by sa opísala, no ani sa tomu nedalo moc vytknúť. Samotné cestovanie sa jej vlastne celkom páčilo, tešilo ju zistenie, že sa o seba dokáže postarať a odmenou jej bol nejeden krásny výhľad na meniacu sa krajinu. No kiež by si smela z domu vziať nejakého spoluvandráka.
Vo chvíli, ako jej položil otázku ohľadom rodiny by si šikovný pozorovateľ mohol povšimnúť, ako sa jej hrudník roztiahol všetkým tým vzduchom, ktorý práve nabrala, potrebný pre jej nadchádzajúci monológ. Spomedzi všetkých tém, s touto by tu cudzinec mohol ozaj stvrdnúť do večera, sedela pred ním totiž vlčica, ktorá poznala životopis každého člena jej rodiny a touto schopnosťou sa patrične hrdila. Pravda, ešte si nebola istá, či ho bude týrať skutočne všetkým, čo si pamätala. Akokoľvek jej prišli jej poznatky zaujímavé, uvedomovala si, ako to mohlo pripadať niekomu z vonka. Pokiaľ šlo len o drobné zahrávanie s jeho trpezlivosťou, nestálo jej to za to, zájsť až za hranice vlastnej dôstojnosti.
"Oh áno, ja sama som zo šiestich súrodencov. Moji predkovia slúžili Hatimu do posledného dychu a toto poslanie predali všetkým súcim potomkom. Hati pridelí každému z nás unikátnu úlohu, ktorú plníme po celý život. Ctíme si jeho vôle a je našou snahou ju čo najlepšie interpretovať tomuto svetu," spokojne odprezentovala. No neboli to pre ňu len báchorky pre natiahnutie času, všetko čo povedala myslela smrteľne vážne. Netrvalo ale dlho, a len čo zmĺkla upriamila svoj pohľad opäť na neho. Len aby sa ti tie oči nevykotúľali kamarát, úsmevne si pomyslela, jej výraz bol však stále celkom neutrálny. Ako s ním tak zdieľala napäté ticho, naklonila sa zase do opačnej strany, tentoraz trochu viac, aby sa k nemu slnko zakrádalo ešte bližšie. "Je snáď niečo v neporiadku?" ozvala sa s úprimným záujmom.
S vlčicou bolo, div sa svete, celkom obtiažne nadviazať očný kontakt. No už len zo slušnosti robila, čo mohla aby sa sústredila iba na jeden pár. Pravda, nejako ohromne ju to netrápilo, nemuselo. Bola to len nejaká cudzinka hoci-! Pozdrav zjavne upútal jej pozornosť, ako tomu ostatne bývalo často, no tu na rozdiel od väčšiny pocestných, reakcia neznela "čo je to dočerta 'Hati'?". Na to Salōmē tiež nechala svoje viečka trošku klesnúť, na rozdiel od okane sa však netvárila nijako podozrievavo. Blahosklonne nadvihla obočie a urobila ešte nepatrný krok vpred. "Od narodenia. Môj rod je mu zasvätený," pokojne prehlásila, akoby to nič nebolo. V jej očiach to ale bolo všetkým. Nebolo to dôverným tajomstvom, skôr niečím, čo mal vedieť každý kacír v okolí a dobre si tak premyslieť, či sa jej pripletie do cesty. Našťastie toto stvorenie sa zdalo byť výnimkou. "Súdiac podľa tvojej odpovede by som sa ťa mohla spýtať to isté," pokynula jej.
Čím viac sa snažil, tým väčšmi sa Salōmē začala upínať na svoj úmysel. Nešlo jej vlastne o nič, iba ak o dobrý pocit - keby aj vlkovi pomoc ponúkla sama od seba, svet by sa neprestal točiť. Lenže jemu na jeho suverenite očividne príliš záležalo. Ostatne ona nemala veľmi čo hovoriť, byť na jeho mieste, tiež by sa jej ani trochu nechcelo na dôvažok všetkého ešte žobroniť o pomoc. Lenže tu bol ten rozdiel - on bol tam dole, ona tu hore, medzi pripravenými. Akokoľvek ho týmto nepovažovala za nekompetentného, bola si veľmi dobre vedomá toho, že jeho situácia u nej nehrozila.
"To skutočne môžte. No na druhej strane, v takýchto chvíľach je dôležité pamätať i na božiu prozreteľnosť. Bolo by optimálne môcť tak našich blížnych chrániť vo dne, v noci no obaja vieme, že sa to nedá. Dôverovať treba nie len Hatimu, ale aj im," trpezlivo si rapotala, akoby ju na šírom svete nič netrápilo. V skutočnosti sa jej v hlave však mihla myšlienka priam diabolská. "Je ale úctyhodné, že ste Hatiho našli aj bez zázemia. Ak sa mám priznať, osobne som to mala o to ľahšie..." zamyslela sa a celkom mimovoľne sa v tom zamyslení naklonila do strany. Len trošičku, aby sa jej tieň posunul a lúče neúprosného slnka sa o kúsoček priblížili k jeho, v tejto chvíli už prakticky nechránenej tvári. Hanba Salōmē, koľko máš rokov? Nuž...bola to dlhá a náročná cesta. Večer sa z toho vyspovedám.
Ani Salōmē netrvalo dlho, než zaregistrovala cudzí pach. Nuž cudzí - aký iný? Jedine že by sa jej zase do cesty priplietol vlk z púšte, tu by sa dokonca mohol schovať pod vodnou hladinou ako krokodíl. Pravda, nemusel by teraz v noci a proti slnku by mu to moc nepomohlo, no túto uštipačnú myšlienku si nemohla odpustiť. Bolo ale dobré, že zas na niekoho narazila. Mala síce rada svoje ticho a kľud, no táto výprava jej ho dožičila viac, než by bolo zdravé. Navyše by neodmietla nejakú radu na cestu, teraz, keď už vedela, že sa potrebovala dostať do cesta. Nebola to lokalita ako každá iná, ktovie čo tam na ňu mohlo striehnuť?
Vyšla spoza briežka a blízko pobrežia rieky zbadala vlčicu. Teda najskôr to bola asi vlčica...vyrastalo toho z nej nemálo. Nebála sa však, ani nesúdila - veď príroda nepoznala medze. Sebavedome sa napriamila a vykročila o kúsoček bližšie. "Hati vás pozdravuj," zdvorilo sa ohlásila, ešte vždy s úctivým odstupom.
Jej vízie boli ešte stále pomerne nejasné, avšak smer, ktorým ju Hati viedol už začínal byť takmer jednoznačný. Mohutné stavby, ktoré sa černali v diaľke si všimla už krátko predtým, než za sebou zanechala púšť a dosiaľ sa im snažila vyhnúť. Aj keď sa samotné rodné sídlo Iradeovcov nachádzalo v opustenom chráme, nijako to nezaručovalo, že by toto mesto pre ňu znamenalo rovnako bezpečné útočisko. Ibaže teraz už chtiac-nechtiac tušila, že sa tomu nevyhne, pretože nech šla kadekoľvek, jej dar ju stále tlačil práve tadiaľ. Preto sa nakoniec oddala Hatiho vôli a bez ďalších špekulácii a obchádzok mierila k stavbám. Jej púti momentálne priala chladná, no inak pokojná a jasná noc. Celtu mala ešte vždy bezpečne prehodenú cez chrbát a hoci bolo dávno po zotmení, plášť si nechala na sebe.
Zhovievavo sa naňho pousmiala. Bolo nad mesiac jasné, že by z tejto situácie rád čo najskôr vypadol, aj keď sa jej páčilo, ako sa priamej prosbe o pomoc, či hromženiu odhodlane vyhýbal. Bol to prejav duchaprítomnosti, ktorý u nej nezostal nepovšimnutý. Skoro mu až nechcela vyhovieť, už len preto, aby mu pre tento krát jeho reverzná psychologická hra nevyšla. Možno by to bolo dokonca prvý raz, taká predstava znela o to sladšie. Hoci pravda nechcela, aby to vyzeralo, že ju "presvedčil", od začiatku si totiž bola takmer istá, že mu ako druhému veriacemu pomôže. Musel by sa správať nanajvýš nevhodne, aby ho tam s týmto vedomím nakoniec predsa len nechala, v opačnom prípade by bola zo seba veľmi sklamaná.
Pri zmienke o sestre nastražila uši. "Tak sestra, vravíte. Chápem vašu starosť, príbuzných chceme mať v Hatiho radoch po boku," odvetila. Aj ju by bolelo, keby dopustila aby niekto z jej rodiny zišiel na cestu hriechu. To ani netušil ako. "Nuž. Ak nič iné, musí byť pre ňu požehnaním, že má tak starostlivého brata."
Akokoľvek vedela, že ho nenechá v štychu, nakoniec jej predsa len nedalo neuložiť si jednu prostú podmienku. O pomoc ju cudzinec musel otvorene poprosiť, ako slušnosť káže.
Pozorne ho počúvala, sem-tam súhlasne kývla hlavou. Rozprával vlastne veľmi pekne, nehľadiac na kontext, hoci aj ten mohol byť videný aj v celkom inom svetle, ako jej už pred chvíľou zišlo na um - nie ako smiešna hlava v piesku ale tiež ako vlk ochotný sa pre dobro svojho boha uchýliť aj k riešeniam, ktoré by iným prišli absurdné. ...Žiaľ ešte vždy to musela byť aj smiešna hlava v piesku, s tým už nič nenarobí. Javil sa však ako príkladný veriaci, čo bolo pre Salōmē potešením. Predsa horko-ťažko narazila na cestách vôbec na niekoho, nie to ešte na ďalšieho Hatiho prívrženca.
"To je úctyhodné, nie je veľa takých, ktorí sa nezľaknú, keď ich Hati skúša," odvetila uznanlivo. "Aj pre mňa je táto cesta skúškou, dokonca by som priam povedala, že prvou významnou. Ešte nikdy som sama neputovala takto ďaleko. Myslím že práve v takých chvíľach je najdôležitejšie pamätať na vieru. Keď aj všetko ostatné zlyhá, ona nás privedie do cieľa," spokojne prehodila. Pravdu povediac sa jej aj trošku nutkalo zájsť o svojej misii do podrobností a pochváliť sa, akým cnostným povolaním bola obdarená. No zatiaľ si povedala, že sa toho zdrží.
Pomaly začínala celkom ochotne prijímať túto scénu ako to, čo doteraz ona skôr len zo žartu považovala za obyčajný suchý rozhovor. Hlavne preto, že tým nasledovala žiarivý príklad tohto profesionála a na jeho odpoveď dôstojne kývla hlavou. Predsa len už sa presvedčila, že jej tento obraz z pamäti už nikdy neunikne a viac sa naň nepotrebovala tak sústrediť, hoc jej teda vôbec nevadil.
"To máte pravdu, moja púť má svoj veľmi špecifický účel," prikývla. "Našťastie bol však doposiaľ ku mne priaznivý, v opačnom prípade by nám toto stretnutie mohlo byť odopreté." A to by bola tragédia. Hoci v tejto chvíli to začínalo vyzerať, že sa vlk rozhodol toto stretnutie opustiť nadobro, keď mu tunajšia krajina nepredvídateľne vnikla do dýchacích ciest. A nie že by teda Salōmē bolo ľahostajné, či tu rovno pri jej nohách vypustí dušu, no nerútila sa do záchrany tak horlivo, ako by to možno robil niekto iný. Kým mu ešte nemodral jazyk, bol v iste v poriadku. Prejavom jej solidarity mu bolo jej druhé ucho, ktoré sa teraz už tiež natočilo jeho smerom, kým s chladnou hlavou hodnotila jeho šance na prežitie. Slušne počkala kým dokašle, neskákala mu do reči. "Z vašich slov súdim, že ani vy nie ste v teréne krátko, mám pravdu?" Smel si to vysvetliť ako chcel. Nech už mu bolo terénom všetko, čím ho viedla jeho vlastná púť alebo ťažká zem, ktorej si vybral, zdá sa, stred.
So záujmom po ňom behala očami, aspoň teda po tom, čo bol ochotný vystaviť jej pohľadu a rovnako slnečným lúčom. Čo ako si vážila Hatiho a všetky jeho zákony a verila, že jej vždy prinesú blaho, asi by si len ťažko predstavila, že ju boh poctí aj takýmto požehnaním. Začínala však za to byť čoraz viac vďačná, aj keď to spod svojej kamennej masky nedávala príliš znať a páčilo sa jej, že aj tento púštny endemit navonok zdá sa odmietal pripustiť, že by bolo na danej situácii čokoľvek nezvyčajné. Len ďalší všedný deň v živote veriaceho.
Nad jeho poznámkou zastrihala ušami. "Už nie tak dlhú, ako som prešla, zaplať Hati. Zato vy priateľ vyzeráte, že vás žiadna hrozba neprekvapí," poznamenala so smrteľnou vážnosťou. Ktovie, koľko sa tu už takto marinoval. Ale na tom nie je nič smiešne Salōmē, ber si z neho príklad ako oddane slúži. Aj za cenu vlastnej hrdosti, zaznela jej v hlave jedna výchovná, skoro akoby počula vlastnú mamu. A možnože aj. Navzdory cudzincovmu úsudku, teraz sa už neponáhľala vôbec nikam, ba naopak. Tušila čo by rád, no táto dynamika bola pre ňu príliš príjemná na to, aby ju hneď rozpustila. Predsa len v jej živote veľa srandy nebolo, aspoň takej, ktorú by považovala za srandu a tak ju teraz zhŕňala ako oriešky na zimu. Lebo áno, život Sal bol posledné mesiace tak depresívne nudný, že toto bolo pre ňu ako Vianoce. A tak pred ním naďalej v tichosti sedkala, čakajúc čo ešte pekného povie.