Príspevky užívateľa

Bolo jej akosi vzletno, akoby boli jej kroky čoraz ľahšie, div neprekonali zemskú tiež. Ten pocit ju trochu lákal, zaujímal, no zároveň sa ho bála prijsť. Akoby sa bála, že každú chvíľu spadne. Ešte pred chvíľou ju pravdu povediac celkom trápili aj oči náhodných okoloidúcich, teraz však tie Ossianove žeravé uhlíky vytesnili všetkých ostatných, pozadie akoby sa postupne zahalilo do mliečneho skla, ktoré k nim prepúšťalo len príjemnú zmes svetla vzdialených vatier a tých pozoruhodných svietiacich kvietkov.
Našla sa v tom, že keď k nej prikročil bližšie, zdráhala sa cúvnuť, ba možno zaváhala aj nad tým prísť sama bližšie. Našťastie sa toho zdržala a po ďalšom kroku ustúpila tiež. Snažila sa viac predvídať a vlastne jej to začínalo celkom ísť. Bola to vec koordinácie, ktorú už predsa mala dávno. Skoro tak isto ako v súboji, len toto bolo pomalšie a optimálne bez krvi-! Nebolo nad tým treba premýšľať tak kŕčovito, ako to robila ešte pred chvíľou. A keď sa jej od toho podarilo upustiť, ešte naposledy hodila očkom k zemi, nie preto, že by to potrebovala, no aby sa na vlastné oči presvedčila, že jej to až aj bez dozoru šlapalo ako švajčiarske hodinky. Prišla som na to! Pravdu povediac jej prišlo obdivuhodné aj to, ako si tie kroky Ossian vymýšľal za pochodu. Keď už v rytme nabrala istotu, sama začínala špekulovať a keď k nej vykročil najbližšie, opäť k nemu zboku podišla a obtočila sa pri ňom tak, aby znovu stáli bok po boku. Keď spoločne vykročili vpred, Salōmē sa krátko odpojila, opísala menší krúžok a snáď on urobil zkradlovo to isté.
Opäť sa ocitli jeden oproti druhému a kútiky jej cukli nahor. Nebol to úškrn, nebola tam nijaká blahosklonnosť ani sarkazmus. Bol to úsmev, pekný a čistý. A nebol adresovaný tancu, i keď sa jej už tak nepriečil a v duchu sa tešila ako malá, že jej to začínalo ísť. Bol adresovaný jemu, kmetovi jednému.

Hoci teraz nenechávala žiariť všetky zo svojich kvalít, aspoň ešte vždy nebola mľandravá, aby ju táto malá kolízia poslala na zadok. Nič menej, Ossianove plece jej prišlo vhod, keď sa od neho jemne odtisla. Ak ju teraz niekto ďalší sledoval, mohol si byť istý, že sa mu skôr či neskôr pokúsi nejakým tupým predmetom upraviť pamäť. "Prepáčte," zamrmlala potichu a trochu cúvla. Než tak však stihla učiniť, doľahol k nej jeho šepot.
Iste, nemusel každý vedieť, že jej to nešlo ako by chcela, to priam nik nesmel vedieť. No takto medzi štyrmi očami to dokázala dokonca oceniť. V tomto ojedinelom prípade mu skutočne nedokázala a ani nechcela protirečiť. Nevnímala to ako útok na svoju hrdosť, pretože v tejto chvíli už nijakú nemala. Ale...prečo to nebrala tak úplne ako čistú inštruktáž? Strihla uchom a mlčky, pomaly dvihla hlavu aby naňho, ako vravel, pozrela-
Oh-?
Telom jej prebehol zvláštny pocit. Nebol príliš silný, no rozhodne si ho všimla. Už ani nemala v tvári to bežne podozrievavo pokrčené obočie. Pravdu povediac sa tvárila trochu ako teľa, patrne preto, že sa presne tak aj cítila. Nerozšírili sa jej trošku zreničky? Nie, to si Ossian celkom určite nevšimol.
Zhlboka sa nadýchla a skúsila to teda znova, dávajúc na jeho radu. Akoby snáď vynašla koleso - zistila, že keď sa naňho dívala, videla aj to, kam šiel on! V mysli jej pri očnom kontakte hučalo podstatne menej a so vztýčenou hlavou mala beztak lepšie držanie tela. Keď ho tentoraz obchádzala okolo jeho osi z ľavej strany, bola k nemu o čosi bližšie. Ossiana si pohľadom viedla pri sebe a keď ho obišla, urobila malú otočku, aby si opäť stáli čelom. Lepšie.

Za ten zlomok ticha, ktorý si vymenili už v mysli snovala všetky zmysluplné argumenty, keby sa len pokúsil hodiť toto faux-pas na ňu. Našťastie nijaký z nich nemusela použiť, pretože po maličkej chvíli, ktorá však Salōmē prišla ako pol týždňa, sa dal opäť do pohybu a kríza sa zdala byť zažehnaná. Vduchu si vydýchla, hoci ešte stále nemienila stratiť ostražitosť, ktorú tento večer pokúšal celú dobu. Uspokojila sa s myšlienkou, že teraz už sa konečne obaja zmierili s tým, že spolu tancovali. A možno ju ani Ossian neoslovil, aby ju zastavil, možno chcel proste niečo zadreť, hocičo iné, v duchu sa tľapkala po pleciach.
Navzdory nedávnemu ponosovaniu sa, aj toto začínala brať smrteľne vážne. Ako všetko. Ako ten rituál, ktorý síce nechcela robiť, ale odmietala spackať. Ako celý tento ples, na ktorý nechcela ísť, no keď už musela, vynaložila úsilie na to, aby dáko vyzerala. Ako teraz, kedy by nemohla s čistým svedomím tvrdiť, že chcela tancovať, no povedala si, že s tým nepošle Ossiana v mene Božom. Nechcela byť tá, ktorá má so všetkým problém a pomaly sa tak dnes začínala cítiť. Nebolo to nič príjemné, najmä vidiac, že sa sivý vlk s nástrahami plesu vyrovnával s o čosi väčšou gráciou.
A keď hovoríme o grácii - nie že by jej chýbala...ale začínala sa trochu strácať vo vlastnej hlave. Nezvykla sa ocitnúť v situácii, že by robila niečo bez predošlej prípravy a pravdu povediac ju to celkom desilo. Ona mala tréning na všetko - na toto zrovna nie. A tak sa tam motkala, opatrne sa otáčala a ani si neuvedomila, že si po celý ten čas tvrdohlavo hľadela už len a len pod nohy. Pekelne sa sústredila, no posúvalo jej to ťažisko dopredu, čo nebolo optimálne. Dokonca natoľko, že keď sa po chvíli otočila znovu, nestihla si všimnúť, že jej šiel rovno naproti a zľahka doňho drcla.

Celý čas, odkedy sa odvážila na ďalší krok samozrejme myslela, dúfala, modlila sa k Najvyššiemu, aby toto celé nebolo jedno otrasné nedorozumenie. Ak bolo, tak nie len že to znamenalo, že sa zrazu dala bez súhlasu do tanca so svojím...svojím-? S kmetom. Ale dala by sa s ním bez súhlasu do tanca potom, čo od nej sám odstúpil. Prečo ju to tak škrelo? No vlastne, prečo by nemalo? Veď by zo seba urobila čistú trúbu. Zatiaľ to ale vyzeralo, že ho pochopila správne. Zatiaľ.
Lenže krátko na to začula svoje meno a bol by sa v nej krvi nedorezal. Jej momentálne najväčšie vnútorné obavy sa naplnili. Zle ho pochopila, ach-! Rozpačito vyvalila oči a stuhla na mieste. "Ossian?" nevinne naňho pozrela. Než by sa za svoju trúfalosť začala ospravedlňovať, ako mladík, čo zle odhadol situáciu a niekoho za niečo chytil, ozval sa v nej vzdor. Ako posledná šanca sa zachrániť. V opačnom prípade tu pokojne mohli krúžiť ako supy okolo mrciny - tou mrcinou tu bola jej dôstojnosť, krvácajúca na zemi pod jej vlastnými tancujúcimi labami!

Len čo sa dostala do bezpečného závetria, jej závetrie sa vybralo preč? Prečo, prečo od nej odrazu zdrhal, vari mu stúpila na nohu? Sledovala ho neurčito pohľadom, čo to stváral. Ani jeho odpoveď jej to veľmi nezľahčila, ba naopak. Keď k nej však prikročil, konečne jej to začalo dochádzať. Niekto si zvykol dať tú námahu a vysvetliť dáme, čo sa ide diať, možno jej ponúknuť rameno? Na to bol asi Ossian príliš dobrý a šiel radšej rovno na vec. Salōmē sa napriamila a neisto zažmurkala, než hodila pohľadom po vlkoch, ktorí sa zvŕtali neďaleko. Jednak, aby sa uistila, že si ich teraz nik nevšímal, no tak trochu aj hľadala inšpiráciu na to, čo má došľaka robiť. Naprázdno prehltla a podnikla krok vpred obchádzajúc ho z ľavej strany.

S trpkým povzdychom sa poobzerala, ani sa nesnažiac hľadať akýchkoľvek vinníkov, nestálo jej to za to. Aj celkom pookriala, vnímajúc Ossianove nadľahčujúce poznámky. Navzdory svojej ostražitej náture, Salōmē akosi nikdy nemala sklony hľadať za jeho slovami akokoľvek záludný význam. Aspoň nie, odkedy ho trochu viac spoznala. Tmavošedý kazateľ bol nad vecou, respektíve sa tak aspoň snažil pôsobiť a to musela rešpektovať.
"No, skackanie je asi posledný spôsob, akým by som to chcela docieliť," skonštatovala, prešliapnuc, aby jej nik neskočil na plášť, respektíve pre tento večer na šaty. Otočila sa a zastala paralelne vedľa Ossiana, aby predišla ďalším zrážkam aspoň z jednej strany. Nie, celkom určite sa za ním neschovávala-! Len efektívne využívala svoje prostredie.

Už sa dalo asi celkom bezpečne skonštaovať, že ju tento večer Hati skúšal so zvláštnou dávkou entuziazmu. Už takých nocí zažila viacero - nocí, ktoré pozostávali prevažne z jej vysporiadavaním sa s blbosťou, či inou zlou vlastnosťou druhých vlkov. Zvyčajne to bola tá blbosť, v tomto prípade aj na dôvažok s ignoranciou. Nikomu by to len tak nepriznala, no začínalo jej byť medzi tým množstvom vlkov nekomfortne.
Veď sa práve, chúďa, snažila od nejakého dostať preč, ocitla sa ešte vo väčšej denzite cudzincov. Prečo by si s niečím takým mala mať problém? Nesiahajú ti ai po členky, oni by mali byť tí vystresovaní, oni by mali cítiť úzkosť. No, lenže to oni nevedeli. A Salōmē v tejto chvíli nemala kapacitu na to, to komukoľvek skúšať vysvetľovať, najmä mala dosť rozumu na to, aby z toho nevidela nijaký výnos. Doma všetci vedeli, ako sa k nej správať. V Kulte na to podstatná väčšina začínala prichádzať. Tu sa musela prispôsobiť davu ako ovca, čo jej prišlo ako atentát na jej autonómiu. Žeby práve to mala byť dnešná Hatiho skúška? Chcel, aby sa dotkla plebsu?
Brodila sa nimi, v nádeji, že kdesi uvidí niekoho zo svojich, akýsi maják na okraji mora, čo mora - tejto ropnej škrvny, ku ktorému by mohla doplávať. Miesto toho sa jej ten maják objavil temer pod nohami, akoby bol zo zeme vyrašil. Asi jej dnes večer nebolo súdené vidieť Ossiana prichádzať. Buď ho nevidela vôbec, alebo ho mala rovno v ksichte. Hoci musela uznať, že aj v rámci Kultu by jej v takej blízkosti, možno okrem Laily, hocikto iný vadil viac.
"Ossian-" odvetila automaticky, vlastne bezmála dokázala zabrániť tomu, aby po ňom zopakovala vlastné meno. "Tancujúce stvorenia," s malým pobavením v hlase zopakovala, no úsmev tomu moc nedala. "Dnes sme tu za čierne ovce tak či t-" nedokončila, lebo do nej nejaký nepozorný tančeník drcol. "Hej!" bezvýrazne štekla, než do nej vzápätí strčil niekto z opačnej strany, na čo akurát pateticky uskočila bližšie k Ossianovi a musela sa ošiť, aby si vrátila retiazku na tvári na pôvodné miesto.

vlci: Danny, Ber‘nielay, Zathrian
vlčice: Báthory, Giuseppe, Heidi

Na Bellanninu pubertálnu odpoveď si neodpustila prevrátenie očami. V tomto prípade si vlastne nemyslela, že ho nechala ísť len tak. Predsa by nebola tak tupá, aby pustila zlodeja z územia a potom o ňom povedala ostatným. To, že nevynaložila viac úsilia ho chytiť ju dostatočne rozčúlilo.
Nevrlo prebodla Omaru pohľadom, keď sa pri zmienke súdu začala plašiť. Toto už hodnú chvíľu nebolo o živote a smrti vĺčat, už nepotrebovali mlieko. Mohlo tomu byť inak, no Salōmē mala dojem, že čierna vlčica ich používala ako živý štít aby sa vyhla dôsledkom svojho konania, miesto toho, aby sa kajala. "Hatiho vôľa sa naplní, nech bude akákoľvek." A to bezodkladne. Zdržiavať božiu vôľu by bolo hriechom.
To už ju našťastie zaujala viac Nirixova odpoveď a ani najmenej nie v dobrom. "Takže ako veriaci nesmiem ísť za hranice chytiť únoscu vĺčaťa ale keď ste ma potrebovali na nejakom idiotskom plese, to bolo v poriadku?" Tak kto hovorí, že nesmela za hranice, há? Bol to ozaj Hati, alebo si túto výhovorku Nirix vytiahol z temných miest len vtedy, keď sa mu to hodilo? Vedela ako to funguje, nižšie posty, ktoré mimochodom už neboli absolútne primerané jej schopnostiam ani vzdelaniu (aspoň podľa nej), boli držané na území, aby sa nenechali zlákať na cestu hriechu. Také niečo v jej prípade protirečilo všetkému, čím Salōmē bola, jej pôvodu, jej výchove...tak ak si toto všetko uvedomoval, prečo, pre lásku božiu ju nenechal konať? "To vĺča je členom Kultu a je nezvestné. Ak ho odnesie až k Prízračným, nemusia nám ho vrátiť. A čo vôbec zaručuje, že sa vráti do svorky? Kľudne ho medzi časom mohli vylúčiť, mohol ju opustiť sám, môže mať namierené kamkoľvek." Noc už nebola mladá a pri predstave, ako sa toho dieťaťa dotknú slnečné lúče jej skrúcalo žalúdok. "Tak poň choďte vy. A hneď. Podľa vášho zmýšľania tu nik iný kompetentný nie je," a z jej hlasu bolo jasné, kam si to svoje zmýšľanie mohol strčiť. To, ako v poslednom čase vymizli všetky vyššie špecializované postavenia jej neuniklo. Iste, nepatrili na tie posty nekompetentní vlci, no kde bola nejaká náhrada? Čo tým Nirix sledoval, nechcel si tak náhodou sústrediť všetku moc na seba? Pre Sal sa teda zatiaľ nevyfarbil ako vlk, ktorý dá na cudzí názor. Respektíve nie na jej, a to bolo dostatočne veľkým problémom.
"Môj úkryt je príliš blízko k hraniciam," počula Bellannu a ledva sa zdržala smiechu. Hej, lebo to bol určite ten hlavný dôvod, prečo by jej tie decká nemali zveriť. "Rovnako, ako tento - čo ste vôbec čakali, že sa stane?" Zabila to svojou nasledujúcou poznámkou, ktorá Salōmē ukázala, ako ohromne sa vedela vžiť do cudzej situácie. Bolo ukradnuté vĺča ale bavme sa radšej o jej polámaných krídelkách, chúďatko atentátnička, fňuk.
"Škoda, že sme ti nenechali štyri zdravé nohy," prehodila po nej a v momentálnom kontexte, kde ju vlastne nasierali kompletne všetci prítomní, od pasívneho Nirixa, cez patetickú Omaru až po neproporčne bezočivú Bellannu to chcelo všetku silu vôle v jej tele, aby jej nevylepšila vizáž ešte raz a naposledy. Predstavy, ktoré sa jej teraz preháňali v hlave neboli pre slabé povahy, no to bolo v konečnom dôsledku dobré. Jej šťastné miesto v mysli, kam sa uchyľovala v ťažkých chvíľach vyzeralo vždy inak - jasná nočná obloha nad púšťou, pyšné pohľady mamy a strýka, rozhovory s Oss- teda, čo? Teraz vyzaralo...červeno. Predsa však pomáhalo predísť tomu, aby ho zmenila v realitu.

"Nechala si ho-?!" jedovato zavrčala, sotva jej to Bellanna stačila dopovedať, no nejakým zázrakom sa aj sama prinútila uzemniť, aspoň v rámci možností. Odvrátila od nej hlavu a sťažka frustrovane zafučala, div jej z nozdier nešli plamene. Modrá bola deviant, ostatne nič lepšie jej predsa nenáležalo. Už takto blízko hraníc nemala čo hľadať, no nanešťastie to bola práve ona, kto votrelca pristihol. Salōmē si teda nemienila kaliť sama sebe do papule tým, že by jej v danom kontexte vyčítala takú blbosť.
Ďalšie zavrčanie bolo adresované Omare, keď jej pripomenula svoj vlastný priestupok, referujúc o Cielovi ako o partnerovi. To jej bolo tak jedno, či bol bývalý. O tom veru Salōmē tiež mala čo povedať, na takéto záležitosti sa dívala obzvlášť cez prsty.
Ani poriadne nezachytila, kedy sa sem dokydal aj Nirix a všetko to zhrnul, než sa uchýlil k ďalším rečiam. Tie jeho silné reči už poznala, nevnímala to ako nijaký prejav autority ale práve ako prázdne nestabilné výlevy. Nešlo o osobné zvady, šlo o priestupok, o vôľu božiu! "Tak čo tu ešte robíme? Zanechal pach, ešte vždy sa dá chytiť," blysla na mesiáša zelenými očami a podišla k nemu bližšie, zoči-voči, nech ju aspoň pre tentokrát ráči počúvnuť. "Ak nie vy, pustite tam mňa. Otec sa po ne vráti, no pre to vĺča už môže byť neskoro. Zvládnem to." A on to vedel. Vedel, že nebola z tých, ktorí by túto situáciu zneužili, že konala vždy pre dobro Kultu. Teraz tam stála, pohotovo vypnutá a mierne naježená, pripravená v sekunde vyštartovať ako durič a zabehnúť si ešte jednu dvanásťminútovku.
Medzitým ju ešte Omarine patetické prosby prinútili aspoň po nej strihnúť uchom. Pravdu povediac nemala až tak veľkú chuť jej s tými deťmi hriechu pomáhať, nie jej. Ibaže ju počula osloviť aj Bellannu, čo Salōmē motivovalo priložiť ruku k dielu, než by sa tých vĺčat stačila sama chopiť. To by už len bola kombinácia! "Som ochotná niečo vymyslieť," zamrmlala, no než stihla dopovedať, opäť pretla Nirixa pohľadom, aby jej konečne dovolil urobiť niečo správne.

Nanešťastie bola Salōmē práve od miesta činu dosť ďaleko, vytie však počula dobre. Nebola si istá, či patrilo Bellanne alebo nie, na tom ale vlastne nezáležalo. Otočila sa a rozbehla sa za zvukom. Netrvalo dlho a k predošlému poplašnému vytiu sa pridružilo ďalšie, bolestné, až to trhalo uši. Zrýchlila, štíhle laby jej bleskovo prepletali ponad potrhaný asfalt, dobre že sa na poľadovici nestrepala.
Nepáčilo sa jej, že vytie šlo až od hraníc, bolo jej viac menej jasné, akého charakteru to musel byť problém. Votrelci. Napriek svojmu nasadeniu zakrútiť niekomu krkom, ak bol k tomu pádny dôvod, bola by takejto situácii najradšej predišla úplne. Pri pomyslení, že nejaké nečisté hovädo nerešpektovalo integritu svätej pôdy jej bolo až zle od jedu.
Zaflekovala v zákrute na vlhkej tráve obrastajúcej koľajnice a už videla obe vlčice a neprestávala uháňať, až kým nebola rovno pri nich.
"Čo sa stalo? Kto tu bol?" poobzerala sa, hľadajúc nejaké zranenia, mŕtvoly, hocičo, pravdu povediac dúfajúc, že navzdory tomu, že prišla až teraz tu ešte zostalo aspoň niečo, čo mohla urobiť. Spaľoval ju pocit, že prišla neskoro. Hlava jej rýchlo šla k zemi, ňuchala, vetrila, nespokojne preklusala okolo nich. "Poznáte ten pach?" Obrátila sa na ne.

Spočiatku len nezaujato strihla uchom, prečesávajúc očami okolie bazénov. Nie že by to tu nejako nemohla vydržať - pri svojej trofeji? Kľudne nech si príde maliar s olejovkami a bude tu preňho pózovať ešte dva dni. Miesila sa v nej však chuť škriepiť sa s Bellannou ďalej a potreba udržať si dôstojnú tvár, ktorú napriek tomu, čo si pre vlastné uspokojenie pred chvíľou dovolila, mala pocit, že nestratila. Pre kompromis týchto dvoch pohnútok by bolo azda najlepšie proste sa zdekovať. Povinnosť jej však kázala počkať tu na najbližšieho dozorcu a Salōmē by zrádzala samu seba, keby niečo také zanedbala.
"Mohla by si zo seba aspoň utrieť mesiášovu krv, než to povieš," povedala s kľudom, no hlas mala podliaty sarkazmom. Nech bola pravda akákoľvek, predsa len Bellanna nemohla poprieť určité fakty, ktoré tu najmä pre Salōmē hrali zásadnú rolu. Nevidela dôvod hľadať nevinu v niekom, koho na vlastné oči videla spáchať priestupok, ktorý ohrozoval členov svorky na zdraví. Za to niekto zaplatiť jednoducho musel a nevyvodiť dôsledky by mohlo spôsobiť, že sa niečo takéto zopakuje znova.
Počula niekoho prichádzať. Ešte celkom neodchádzala, no postavila sa, s pohľadom upretým mimo, než ju modrá opäť oslovila. "Pohybuj sa s tieňmi. Slnko nikdy nevyplní všetko," odvetila, stroho, no vlastne celkom nápomocne. Ak si Nirix tú vretenicu mienil chovať okolo krku naďalej, nech je aspoň čistá od ďalšieho hriech, ak po tejto pôde mienila kráčať naďalej.

Ossiana nechala tak, ako bol a vybrala sa za Lailou, ktorú si čoskoro všimla na periférii všetkého diania. Veď kde inde by aj bola, nie? Keby sa tu ešte aj ona začala pitvoriť s nevercami, azda by Salome aj prijala Ossianov návrh na odvoz domov.
Jeden infarkt na večer jej bohato stačil...aspoň si to zatiaľ myslela. Spočiatku bez slova podišla k sesternici a s hlbokým povzdychom zaparkovala na zadku vedľa nej.
"Nikdy viac," zašomrala veľavravne, s pohľadom upretým do davu tých darmožráčov.

S povzdychom sa zase napriamila, nech to zas nevyzerá, že by sa takou záležitosťou nechala pokoriť. Celkom ju prekvapilo, že to Ossian toľko riešil. Možno aj milo, akosi predvídala že by svoju pozornosť upriamil skôr na samotný rituál než na ňu. No stále by asi bola radšej, keby sa všetci tvárili, že sa vôbec nič nestalo, nechcela na to upozorňovať.
"Ťažko by som od pohanov čakala, že by brali niečo také do úvahy," zašomrala, než spomenul modlenie nazad v meste. "Dobre. Dobrý nápad, ďakujem," povzdychla. I keď to od neho, ako od akéhokoľvek veriaceho bolo očakávané, bol to zvláštny skutok starostlivosti, na ktorý už si od príchodu do Kultu odvykla. Vlastne ani doma to nebolo niečím bežným, ale to preto, že bola celá rodina vždy v stopercentnom bezpečí pred takýmto duchovným znečistením. Spoločné modlitby boli neodmysliteľnou rutinou, každodenným chlebom a nikdy by si nepomyslela, že sa jej raz stane niečím výnimočným. Najviac si na tom celom všimala, že to bol Ossian, ktorý to navrhol, nie Nirix, ktorý ich sem oboch dotiahol.
S malým údivom naňho pozrela pri jeho poslednom návrhu. To by urobil-? Vzápätí však skromne pokrútila hlavou. "Ďakujem vám Ossian, nemyslím, že je to nutné. Sme tu na rozkaz mesiáša, navyše nehodlám týmto vlkom ukázať, že by ma zneistili," vyhlásila a trochu sa poobzerala. "Ak sa neurazíte, rada by som na slovo s mojou sesternicou." Povedala 'sesternicou'? Aha? Tak už je to vonku, veď vlastne o nič nešlo. Pokývla roztržito hlavou a pomaly sa vydala za Lailou. Poznala ju už dosť na to, aby si v jej prítomnosti dovolila vysloviť aj pár vybraných slov, ktoré sa jej momentálne tisli na jazyk, ktorými by nerada poškvrnila Ossianovu mienku o nej.

Konečne bolo po tom, bola voľná! No 'voľná'...to by bol pojem čisto relatívny. Voľná bude až potom, čo sa z tohoto bude kajať a úpenlivo modliť. Azda aj okúpať by sa mala.
Sťažka si povzdychla a vykročila smerom, odkiaľ prišla, kde stál ešte pred nedávnom ich hlúčik, teraz už pozostávajúci len z Nirixa, ktorý tam sedel sám ako prst. A kde bol Ossian? Letmo si všimla cestičku stôp v plytkom snehu, ktorá viedla smerom k nej. Až potom sa pár čančarančových očí objavil v jej zornom poli, blízko, nečakane blízko, lebo si ho v tomto stave ani nevšimla prichádzať. Jemne sebou trhla a tuho zažmúrila oči, akoby jej do nich princ na bielom koni bol napľul. Rezignovane zvesila hlavu a opäť ich otvorila.
"Cítim sa zneužitá," zahrmela polohlasne. "Cítim sa ako špina." Teraz, keď už na ňu nebolo upretých toľko zvedavých oči si dovolila mračiť sa do snehu ako ukrivdené dieťa. Mala sto chutí sa šmariť do najbližšieho záveja vyváľať sa tam, a to neznášala sneh. Bol všetkým, čím nebol piesok. Studený, mokrý...neobsahoval kmeta.