Príspevky užívateľa

Z tmy, ktorá ho kryla, vystúpil bez hnevu, bez ťažoby. Len sa pohol a vyšiel na svetlo sveta, v polotieni lesa, kde na neho dočiahli zlaté vlákna slnka. „Nepochyboval som o tom, že si ma všimneš,“ odpovedal jej ticho, ako by to, že ho vidí, bola nevyhnutnosť, nie odhalenie. Vedel že je pozorná, síce jej to chvíľu trvalo.
Pozeral na ňu. Malú, odhodlanú. Tenké nohy zapreté v machu, uši vzpriamené, v očiach otázky, ktoré mu nevedela dať nahlas. Aspoň tak naňho pôsobila. Zhlboka sa nadýchol. Čo jej vlastne povedať? Že je hrdý? Že je tu, aby ju viedol? Chcel vedieť ako sa má, ako sa majú jej sestry, aký je život v Nihile a keby nie je taký chladný možno by ju aj z hrdosti objal. No nič z toho neurobil. Stála tam pred ním, výsledok toho, čo nikdy úplne nedržal vo vlastných zuboch.
Pomaly k nej pristúpil, krok za krokom, aby ju nevystrašil. Vonia ako vlhké lístie a mladá krv, čistá, tvrdohlavá. Jeho dcéra. Aj keby to slovo nikdy nevyslovila, nosila ho na srsti, v pachu, v tej vráske medzi očami. „Stopuješ?“ spýtal sa, hoci odpoveď videl. Musel nejak pokračovať v konverzácií, chcel... síce nevedel ako. Celé toto otcovstvo bolo pre neho úplne nové.
Oči mu na chvíľu skĺzli k zemi, k miestu, kde sa tráva rozhrabala pod jej nohami. Pach zajaca, pach blata, pach dieťaťa, čo chce dokázať, že patrí tam, kde sa narodil. V Azaryne by ju to učil sám.
„Nezabudni zhlboka dýchať. Nos ťa povedie, len keď mu veríš,“ prehovoril, trochu chrapľavo, hlasom, ktorý už dlho nepatril otcovi, ale alfovi. Chcel to zmeniť. Pre ňu. Pre tie štyri, ktoré tu nechal. Na chvíľu zmlkol. Pohol ušami, zachytil tichý poryv vetra. „Ak chceš, môžem ísť s tebou. Alebo len počkať, kým sa vrátiš so zajacom v zuboch.“
Zastrihal chvostom, pohľad uprel späť na ňu. V tom pohľade nebolo rozkazu, len ponuka...možno prvá, ktorú jej dal ako otec.

Sedel len tak a nepohol sa, odkedy si sadol. Len jeho uši kmitali zo strany na stranu. Spomínal na slová, na tréning ktorý mal kedysi so slepým liečiteľom menom Ikke, ktorý po zime zahynul. Načúval okoliu, svojej prítomnosti, tak ako ho kedysi dávno učil, keď bol ešte vlča.
Pod ním drobná tráva podpaliska, zem teplá akoby dýchala nedávnym ohňom, nad ním obloha, ktorá mäkla do zlatista pod uhlom lúčov slnka.
Vdychoval ten ťažký večerný vzduch, ktorý pomaly chladnul. Bol to kľudný podvečer, priam na oddych po letných dusných dňoch. Zrak mu kĺzal po krajine, čo sa kúpala v medovej žiare. Slnko, ktoré sľubuje pokoj, ale prinesie tmu... Na okamih zatvoril oči a počúval, ako praská kôra pod posledným žiarom. Ako sa svet zadrháva medzi dňom a nocou. Počúval každý hmyz čo sa ukladal pomaly k spánku, šušťanie trávy, krkavcov, spevavcov a tak všetko rôzne na okolo. Dlhú chvíľu. Veľmi dlhú chvíľu.

Pláne. Miesto, kde sa vzduch nedá udržať pri zemi, kde všetko patrí vetru a nikomu inému. Vždy ich nenávidel. Príliš otvorené, príliš úprimné, bez tieňov, do ktorých by mohol schovať svoje myšlienky. A práve tu ju našiel.
Malú tmavú šmuhu v tráve. Su’rith.
Zastal na hrebienku trávy a díval sa dolu. Vietor mu rozčesával srsť na chrbte, lámal mu dych na úlomky, ktoré ani nestihol vysloviť. Mohol by ju zavolať, hneď, ale neurobil to. Len sa díval, ako si líha, ako sa nechá hladiť vetrom, ako keby tu bola doma. Bola. V jej modrých očiach bol ten istý horizont, ktorý on nikdy nevidel. Deti. Srdce rozsekané na kúsky, rozhádzané po svorke, po rodoch, po klanoch, po bohvieakom svete. Nikdy nebol otcom v tom, čo znamenalo zostať. Len v tom, čo znamenalo dať život a stratiť ho...
Zhlboka sa nadýchol. Pach trávy, jej pach, pach jeho vlastnej viny, ktorú neodfúkne ani ten vietor. Spravil pár krokov bližšie. Dával pozor, aby sa tráva nelámala hlučne. Ešte ju nechcel vyrušiť. Bol opatrný. Nevedel ako dcéra naňho zareaguje...A potom ticho, aby sa nezľakla, hlas, ktorý bude tvrdý, snažiaci sa znieť jemne, nuž iný nemá: „Su’rith.“ Dal o sebe vedieť aby mu tu nezaspala.

Hranice Nihilu boli preňho vždy ako priepasť. Na krok blízko a na míle vzdialené. No dnes sa rozhodol, tu opäť zavítať.
Zastal v tieni starého, pokrúteného buka. Vlhkosť mu stúpala od labiek, zachytávala sa mu na hrdle a v ňom sa miešala s pachom hnilého lístia. Na prvý pohľad tu nebolo nič, len šum vetra, ale potom to zacítil. Ten jemný závan mladej krvi, tej, ktorú by spoznal aj keby ohluchol a oslepol zároveň. Veth’na. Dieťa. Jeho dcéra, jedna zo štyroch.
Stál a díval sa. Nepohol sa. Nevedel ako reagovať?
Videl, ako sa malá zohla k zemi, ako sa jej bledá srsť mihla medzi trávou a vlhkým machom. Nos mala zapichnutý v páchnucej zmesi pachov, ktorá by bežného vlka len zmätla. Videlo sa mu, že sa mračí. Malé vrásky medzi očami, tie isté, ktoré mal on, keď bol mladší a po nociach stopoval bažantov v syslom háji. Chvíľu len stál. Kúsok tmy medzi kmeňmi. Vlčí tieň, ktorého si možno ani nevšimne, ak nebude mať dôvod zdvihnúť hlavu. Možno ju nechá nech skúša, nech si poláme nos o tú spleť pachov a bahna. Alebo možno o chvíľu príde bližšie.

Les páchol spáleninou ešte skôr, než vôbec uvidel tú čiernu mŕtvolu stromu. Kráčal pomaly, ale nie ťažko, jeho laby sa do mäkkého ihličia zabárali bez zvuku, akoby sa bál, že aj šepot by mohol rozvíriť plameň, ktorý sa zatiaľ len ticho kŕmil. Zathrian stál bok po boku s Asphodelle a na chvíľu len sledoval, ako sa medzi tlejúce konáre vtieral pach spálenej miazgy. Oheň sa plazil po kôre pomaly, trpezlivo, ako predátor, ktorý vie, že korisť mu nemá kam utiecť.
Zasunul laby hlbšie do ihličia, pocítil, ako mu chlad vlhkej pôdy lezie až k pazúrom. V tom chlade bolo niečo upokojujúce, zatiaľ čo z ohňa sálal tichý prísľub neúprosnosti. Otočil k Asphodelle ťažký pohľad.
„Urobme to čo najskôr,“ povedal vecne, bez pátosu. Bolo mu jasné, že nie je sám čo si uvedomoval nebezpečenstvo ohňa. Aj on mal voči tomu prirodzený rešpekt... čiastočne. „Očistíme, čo treba a potom ten oheň zahasíme...Skôr, než si vietor spomenie, k čomu slúži.“ Na krátky okamih mu v očiach preskočilo niečo ako úškrn, neveselý, suchý, skôr len záblesk chladu, ktorý mal zabrániť, aby sa mu niečo mäkšie usadilo medzi rebrami. Pomaly zastavil pred ohňom, položil svoju vec vedľa spáleného pňa. Kus jemnej šedej srsti. Nie veľký, len pár chumáčikov spletených dokopy, ako hniezdo z odumretých spomienok.
Bol to kus kožucha zo šedého zajaca, ktorého ulovil v čase, keď sa Gha’a’yel ešte v spomienkach vracala k nemu ako tieň. Jej srsť mala presne ten odtieň, čo jej boky, keď sa pod svetlom mesiaca ohýbala v tme. Presne taká hladká, taká mäkká, taká klamlivo tichá. Zajac zomrel rýchlo. Na rozdiel od toho, čo po sebe zanechala ona...
Zathrian sa pazúrmi dotkol chuchvalca, necítil v tom vinu. Ani spomienku na jemnosť. Len tú chladnú potrebu, že niečo musí odísť, aby mohol zostať celý.
Ešte chvíľu stál, ako stĺp medzi ohňom a lesom, a len krátko kývol Asphodelle, ak už aj ona tak neučinila, nech pripraví svoju časť. Potom sa spáli, čo sa dané. A čo nezhorí, zhnije v tichu. Zatiaľ len v tichosti premýšľal.

Zathrian sa jej odpovede len mlčky ujal, jeho pohľad ostal tvrdý, ale nebolo v ňom nič, čo by ju odsúdilo. Možno práve naopak, na okamih v tom tichu akoby uznal, že Fäoline spravila krok, ktorý iní neurobili. A to si cenil viac ako nebi iné. „Pripravení budeme,“ prehovoril napokon, hlas mal hlboký a pevný ako skala. „A ty v tom budeš so mnou, s Azarynom. Si jediná, kto z nej pozná aspoň zlomok.“ Na moment sa odmlčal, pohol ušami, pohľad mierne zmäkol, ale len v hraniciach jeho prirodzenej tvrdosti. Tu ju nikto nebude súdiť za to, čo spravila jej matka, i keď predsudky sú vážna vec. Krátko sa k nej nahol, akoby tým naznačil, že jeho slová nie sú prázdna fráza. Potom sa znova vystrel, ťažký tieň v jeho očiach pomaly mizol. „Do Azarynu už nevkročí. Ani už len ako hrozba. To ti sľubujem.“ dodal s istotou v hlase. Bol si tým istý viac ako kedykoľvek predtým. Veril, že ak čo i len raz opäť zavíta na ich hranice, bude to posledný krát i keby si mal voči sebe poštvať celý kult...

Jeho uši sa jemne zaškubli, keď dopovedala. Pomaly k nej zdvihol pohľad, ten tvrdý, chladný pohľad, ktorým sa chránil pred všetkým, čo mu mohlo ublížiť. Ale teraz v ňom bola prasklina. Medzera, cez ktorú presiaklo niečo mäkšie.
„Viac by som od teba ani nechcel, Darina,“ povedal po chvíli, ticho, ale zreteľne. Bol vďačný za takú sestru. Síce stále v ňom ostávali obavy, že sa zmení, že nechce prísť o sestru...no veril jej. „A samozrejme. Podržím ťa. Vždy keď bude treba.“ Aj keby sa celý Azaryn obrátil proti mne... Ty si moja krv. To nezmení ani monarchia, ani kráľ, ani podajaky bohovia. Jemne prikývol, akoby tým spečatil dohodu, ktorá medzi nimi platila už od chvíle, čo sa narodila, no teraz ju len potichu obnovili.

Pozeral sa na Mornie nemalú chvíľu, no nie pridlho. Chvíľu nad tým všetkým premýšľal, no nechcel ju viac trápiť. Nezdálo sa že by chcela ďalej rozprávať a on to rešpektoval. Bolo mu jasné, že téma, ktorú preberali nebola len taká obyčajná vec, bol to vážny incident, ktorý ju poznačil, nepochybne. Videl na nej ako sa jej ohľadom toho ťažko rozprávalo a na jej mieste by bol na tom podobne. Avšak stále nemohol uveriť tomu že jeho strýko, ktorého už dlho nevidel, sa dokázal dopustiť niečoho tak strašného. Ideálne by mu to vrátil...Oko za oko, zub za zub. Krásne to poučné príslovie, no nechcel sa do ničoho bezhlavo púšťať...
Nechal ju teda tak a rozhodol sa napokon odísť. Ešte pred odchodom jej venoval odzdrav kyvnutim hlavy a malinký úsmev aby ju povzbudil. Následne zmizol kdesi v diaľke za kopcom.

Úvodné zhromaždenie - akcia Oheň Osudu

Obloha bola čierna ako spálená kôra. Ticho, ktoré predchádza búrke, sa napäto rozprestieralo nad skalami ako šľachovitý chrbát pred útokom. Dusno viselo vo vzduchu ako predzvesť, tráva sa pod labami lepila k zemi a vzdialené hromobitie sa odrážalo od svahov Azarynu v hlbokých vlnách.
Zathrian stál na vyvýšenom mieste ako zvyčajne. Tichý, nepohnutý, len jeho silueta sa rysovala proti oblohe, ktorá sľubovala búrku. Potom zavyl - dlho, hlboko, s tónom, čo sa lámal medzi výstrahou a volaním. Ten zvuk patril krajine, vrcholom, vzduchu. Počkal kým zo všetkých kútov sa postupne zbehnú vlci na jednom mieste, aby mohol začať s rečou. V diaľke sa zablyslo.
Prehovoril: „Drahí Azarynčania,“ prehovoril hrdelne. Hlas mu rezonoval pevným pokojom, ako kameň, ktorý sa nezlomí pod tlakom rieky, nepoddajný ako vôľa svorky.
„Zem sa chveje. Nie len pod našimi labami, ale vo vnútri. Do Norestu prišli búrky a s nimi aj Osud - nie pre tých, čo hľadajú pohodlie, ale pre tých, čo chcú prežiť očistu skrz žiaru a popol... Každé leto skúša, kto je hodný žiť.“ Na chvíľu sa odmlčal. Pomaly prešiel pohľadom po svorke. Vedel, že mnohí nechápu. No pochopia. Táto vec bola pre všetkých nová a tak bol zvedavý ako členovia budú reagovať…možno sa táto ich spoločná udalosť stane niečím významnejším.
„Oheň Osudu bude skúška. Možno dar. Možno trest. Búrka udrie a kde padne blesk, tam ostane znamenie. Dym. Popol. Niekedy len ohorený strom. Niekedy plameň, ktorý nezhasne. A to je miesto, kam pôjdete. Tam vás čaká niečo, čo patrí len vám.“ V hrdle sa mu zablysol oheň. Na chvíľu sa odmlčal, aby sa slová mohli usadiť.
„Môžeme to nazývať Lov bleskov.“ Krátka pauza. Pohľadom prešiel po každom z prítomných, všímal si reakcie. Každý z nás má niečo, čo má zostať v plameňoch.
„Budete sledovať búrku. Budete hľadať miesta, kde Osud spálil zem. Tam nájdete niečo, čo vám patrí - víziu, spomienku, hrozbu, alebo odpustenie. Možno sa tam stretnete sami so sebou. Možno s niekým, koho ste stratili alebo s tým, čo vás stále drží pri zemi. A to vás má pohnať ďalej.“ Obzrel sa k oblohe, práve keď v diaľke zaiskril blesk a načrtol krajinu v ostrých kontúrach.
„Blesk si nevyberá. Ako Osud. Spaľuje, čoho sa dotkne. Preto každý z vás nájde svoj plameň. A v ňom to, čo sa má spáliť. Prijmite, čo vás spaľuje. A spáľte, čo vás brzdí.“ Zathrian stíchol. Neponáhľal sa. Pozeral na každého, koho oči sa stretli s jeho. „Nie je to rozkaz. Je to príležitosť. Vstúpiť do ohňa nie ako obeť... ale ako ten, kto v ňom nájde silu.“ Nebo sa roztrhlo. Hrom zahrmel ako rana z hlbín a vlci sa mohli začať rozchádzať do tieňov krajiny, do dažďa.
„Oheň Osudu už práve teraz mohol začal horieť. Choďte a nájdite svoj plameň.“

Zathrian sa snažil čítať pohyby jej tela, skryté slová, ktoré niekedy odhalia viac než je prosto len počuť. No z nejakého dôvodu jej veril. Neklamala alebo bola len dobrá hráčka, no informácia o jej matke jej do kariet len prispela. Nečakal, že to do tejto konverzie vytiahne, nie teraz, ale bol rád že mu o tom dala vedieť. Ohľadom predošlých slov, na ne už len prikývol a malinko sa aj pousmial, aby celá táto situácia nebola až tak vážna. Bol rád napokon. Bola stále členom Azarynu a rád sa bude prizerať tomu, ako táto krásna vlčica si vybovuje cestu cez strmisté kamenisté cesty k dôvere ostatných členov.
Slová o Bellanne padli do ticha ako skala do vody. Akoby niečo v ňom na zlomok sekundy potemnelo. To meno mu preťalo myšlienky ako tŕň. Bellana. Spomienka na rozhovor, ktorý s Fäoline viedol pred rokom, sa vynorila z temnoty pamäti bez vyzvania, jej útek z Nihilu, zničená rodina, útok Bellanny na Artemis, Rufusa… tú hrozbu si niesli v kostiach všetci, čo s ňou niečo zažili. Vlčica ktorá sabotovala jeho svorku.
Hľadel na Fäoline a zároveň sám seba sa pýtal, čo s tou pravdou teraz. „Takže sa predsa len nevyparila,“ prehovoril po chvíli, zachrípnutým, vážnym tónom. „Kult… to by sedelo, prečo sme od nej maly teraz nejaký ten čas pokoj.“ dodal zamyslene. Fäoline určite vedela o vyvadzaní jej matky na Azarynských hraniciach.
Na okamih sa odmlčal. V hlase mu nebolo cítiť prekvapenie, skôr potvrdenie domnienky, ktorú si nikdy netrúfol vysloviť nahlas.
„Snáď to znamená, že nás i naďalej nebude ohrozovať? Čo si o tom myslíš?“ Zathrianove slová boli rázne, konkrétne. Nešlo mu o city, ale o bezpečnosť svorky. Artemis bola minulosť, ale následky niektorých činov sa niesli Azarynom dlho.
V očiach mu nebolo nič mäkké, no ani výčitka. Bol jej vďačný za danú informáciu. Len tvrdá, číra objektivita muža, ktorý sa každý deň rozhoduje, komu môže veriť. A práve teraz, aspoň na ten jeden okamih, sa zdalo, že Fäoline tú dôveru nepoložila na márne.

Jeho oči sa ešte chvíľu zdržali na jej tvári. Sledujúc každý zášklb svalov, každú iskru v očiach, hľadal v nej lož a možno hľadal aj niečo viac. Odpoveď na otázku, či má stále zmysel veriť. No Fäolinein hlas neznel ako výhovorka. Napokon mierne prikývol, ledva znateľne. „Dobre,“ zaznelo tlmene. „Tak potom choď a ukáž to, nie len mne ale aj svorke. Činom, nie rečami.“ Jeho pohľad sa ani na chvíľu neodlepil od jej očí. Tie slová z neho vyšli s náznakom niečoho, čo sa takmer podobalo pochopeniu. Takmer. Stále bol ten istý Zathrian, tvrdý, neústupčivý vodca, ktorého nelojalita bolela a zrada ešte viac ale v tej chvíli sa cez všetko predral záblesk ľudskosti. Akási únava, ktorá vedela, že nikto nie je dokonalý. Ani on.
„Ak v tebe ešte horí ten oheň, o ktorom hovoríš… potom ho nenechaj vyhasnúť. My takých ako ty potrebujeme. Ale potrebujeme aj istotu, že keď príde ďalší mráz… neodídeš znova.“ Hlas mu nezmäkol, ani nezhrubol. Zostal presne taký, aký bol ako pevná pôda pod nohami, čo ťa podrží, ale aj tvrdo dopadneš, ak spadneš.
Zostal stáť, len trochu naklonený dopredu, ako by ešte niečo čakal...doplnenie, otázku alebo gesto. Neponáhľal sa. Toto nebol koniec rozhovoru. Bol to začiatok niečoho, čo ešte mohlo narásť alebo zhniť. To záviselo na nej.

Jeho pohľad na chvíľu zmäkol, keď videl Valenciu takú zlomenú, ale nezoslabol. Zranenia členov, manipulácie zvonku… to všetko v ňom rozohrávalo niečo hlboké. Ochrancu, vlka, ktorý pozná cenu krvi. Slza, jemný pohyb v jej srsti, odlesk, ktorý sa zaleskol ako v tráve rosa. Neuniklo mu to, aj keď sa nič nepýtal. Len sa díval a chvíľu nehovoril. Namiesto toho sa zhlboka nadýchol... Kdesi v korunách stromov sa pohol vietor, a ihličie na borovici nad nimi sa zachvelo. Pôsobilo to tak pokojne, ale on cítil, že ten pokoj je klamlivý. Niečo sa plazilo pod povrchom a to niečo malo meno. Apollyon. Zovrel sánku, na krku mu mierne zaťalo svalstvo, ako keby sa mu niečo vzpieralo pod kožou. Pohľad mu na okamih potemnel...Nie, nepáčilo sa mu to, ani trochu.
„O oko?“ zopakoval prekvapene. Nie zo súcitu, ale preto, že to v ňom niečo prebudilo. On sám sa kedysi zahral so šťastím. Zvedavosť. Domýšľavosť. Hry. Smiech v nore... a potom ostrá bolesť jeho ľavého oka. Našťastie Ikke mu ho vyliečil, no nie úplne. Krídlo čierne ako noc nosí dodnes na oku, nielen ako ozdobu ale ako spomienku. Rýchlo tie myšlienky zahnal, nepatrili sem, nie teraz. Znova sa pozrel na Valenciu. „Povedal ti, ako k tomu prišiel?“ opýtal sa tichšie, ale v hlase mu ostávala ostrina. „Alebo len prišiel, krvácajúci a slepo oddaný cudzincovi? Kto mu dal meno. Zmysel. Vieru…“ Zastavil sa. Nie preto, že by nemal čo povedať ale preto, že sa musel ovládnuť. Slová boli priveľmi blízko hnevu. Zablesklo sa mu v očiach, no potom privrel viečka a povzdychol si. Ukľudnil sa.
„Čo presne si o ňom počula, Valencia?“ ozval sa znova, sústredene. „Nezamlč mi nič, ani tie najhoršie kúsky. Potrebujem vedieť, s kým máme dočinenia.“ potreboval to vedieť, s týmto vlkom sa zdálo, že to bude zložitejšie než sa z počiatku mohlo predpokladať. Avšak otázka bola, či ich ten Prízrační liečiteľ neklamal... Medzi vetvami zapískal vták, krátko, prenikavo a potom znova nastalo ticho. Prerušované len zvukmi lesa a ich dychom.
„Ak je ten Apollyon tým, za koho ho považujem… potom Pstruha nezachraňujeme len pred vierou. Zachraňujeme ho pred niekým, kto vie, ako zlomiť vlka...“ Zodvihol hlavu. V očiach sa mu zračil nie hnev, ale už niečo temnejšie, presvedčenie, skúsenosť. Čo ak sa jedná o nejakého špióna z kultu? Na okamih zavládlo napätie. Potom sa jeho výraz zjemnil. Jemne naklonil hlavu, bolo v tom gesto takmer otcovské, ale nie slabé.
„Nepôjdeš tam sama. To neprichádza do úvahy.“ Povedal to bez náznaku zaváhania. „Ten vlk ťa roztrhá, ak ucíti čo i len tieň neistoty. A nie preto, že by bol silný ale preto, že vie, kam má mieriť. Vie, čo hľadať v očiach druhých.“ netušil síce aký je tento vlk, no súdiac z toho čo spravil so Pstruhom, to bude ťažký oriešok. Nemohol riskovať ďalšie straty. Nedajvlku by sa ešte Valencia dostala na cestu ich podivnej viery. Neprípustnē. Pre kohokoľvek. Zamračil sa, ale tentoraz už bol jeho hlas pokojný. Istý. „Ak pôjdeš, pôjdeš s niekým, kto sa neohne. A ak bude treba… pôjdem ja.“ Vyslovil to pokojne, ako fakt, nie ako hrozbu. Na záver sa na ňu ešte raz zadíval, dlhšie. Ako keby ju chcel vidieť celú nielen jej slová, ale aj vnútro. A hoci bol tvrdý, v tom pohľade nebolo odsúdenie. Bola v ňom úcta. A opatrnosť.
„Si silná. Možno viac, než si uvedomuješ.“ dodal ticho. „Ale to nestačí. A ja ťa nenechám padnúť len preto, že máš srdce.“ dodal...

Jeho tvár sa nezmenila, ostávala pevná, kamenná, len uši sa na zlomok sekundy posunuli dozadu, keď zaznelo slovo Kult. V jeho pohľade nebola panika, ani rozhorčenie, len hrozivé ticho. Tá zmienka ho zasiahla hlbšie, než by si priznal, no vonkajšiu masku držal bezchybne. Fanatici...
V duchu sa mu vybavili mená, výkriky, krv na snehu. Vlci, ktorí v mene vyššieho poriadku rozvracali rovnováhu, pálili putá a brali to, čo im nikdy nepatrilo. Kult. Slovo, čo v ňom spustilo reťaz myšlienok, ktoré by si radšej nechal na neskôr. Ak vôbec niekedy. Aspoň tak to na neho pôsobil.
„Nemohla si to ovplyvniť,“ prehovoril po dlhšom tichu premýšlania. Jeho hlas bol hlboký, drsný, ale tentoraz zvláštne tlmený. „A preto sa ťa za to netrestám. Nebol to tvoj výber.“
Možno ho to netešilo, naopak, cítil ako sa mu pod kožou hromadí napätie, takmer ako zle potlačený oheň. Jeho hnev mal mená, a jedným z nich bolo zrada. Keby čo i len na okamih uveril, že sa Fäoline pridala ku Kultu dobrovoľne, zareagoval by. Bez milosti. Možno by už stála na zemi, krvavá, bez slova. No zatiaľ, zatiaľ, veril v jej slová. Alebo aspoň chcel veriť. „Ale…“ Zathrian spravil krok bližšie, nie hrozivo, no rozhodne. Jeho pohľad sa do nej zabodol s neochvejnou presnosťou. „Keby som sa nerozhodol vypočuť si ťa prv, než zakročím… mám dojem, že vieš aké by boli následky. Pretože si zmizla bez slova, v čase, keď ťa svorka mohla potrebovať. A nevedieť… to je pre mňa najhoršia možnosť. Nevedieť, či niekto padol, či zradil, alebo len utiekol. Si si snáď toho vedomá...“ pozeral jej priamo do očí, odmlčal sa. V jeho očiach nebolo krutosti. Len únava vodcu miešajúca sa so štipkou hnevu, ktorého svet už príliškrát sklamal. Potreboval si byť istý, že to čo mu vraví, nie je trochu prikrášlená výhovorka. „Ale prišla si späť,“ dodal po chvíli. „A to znamená, že ti ešte dám možnosť ukázať, kam patríš.“ Pomaly odvrátil pohľad do diaľky, akoby jej chcel dať priestor nadýchnuť sa, no zároveň ukázať, že sa nič nevráti len tak späť.
„Zatiaľ čo si bola preč, udialo sa mnoho,“ začal, bez pátosu, bez náznaku sentimentalizmu. „Iska a Eirlys mali partnerský obrad. Majú štyri mláďatá. A Adainove vlčatá prešli ceremoniálom.“oboznámil ju v skratke. To, že mal vlčata s Nihilčankou, to zamlčal. Na to príde aj tak sama, časom a nebola to tak podstatné informácia. Aspoň nie podľa neho.
Opäť pozrel na Fäoline. Tentoraz už trochu inak – nie ako na súdneho obžalovaného, ale ako na niekoho, kto stojí na hrane návratu. Niekoho, komu sa možno ešte dá veriť. Možno. „Tak mi povedz… si pripravená znova bojovať po našom boku? Nie ako niekto, kto len hľadá úkryt, ale ako vlčica, ktorá vie, čo znamená lojalita? Pretože ak áno, ukáž to. A ja zabudnem na tvoju neprítomnosť. Ak nie… potom radšej odíď teraz.“ Jeho slová boli pokojné, o to viac desivé, pretože Zathrian v nich nevyčítal. Len konštatoval, ako niekto, kto by príliš často stál nad hrobmi tých, čo nesplnili očakávania, ak by takí boli.

Zathrianova tvár ostala vážna, nepohol sa ani vtedy, keď sa Fäoline pokúsila prelomiť napätie úsmevom. Ten prehliadol, nie z krutosti, ale preto, že nechcel skĺznuť k pretvárke. Očakával pravdu, priamu, bez obalu. A keď prehovoril, v jeho hlase znela tvrdosť, ale aj tichá účasť. „Odkedy sa udialo to... s tými nezvyčajnými vecami, to ledy si vlci vymienali telá a mysle, nevidel som ťa. Ani len stopa, ani tieň. Svorka prešla mnohým, a ty si, zdá sa, bola preč. Tak sa pýtam... kde si bola tak dlho, Fäoline?“ Zložil dôraz na jej meno, akoby mu mohlo povedať viac než to, čo zatiaľ ponúkla ona sama. Jeho pohľad bol neústupný, ale nevyčítal, aspoň zatiaľ nie. Len čakal. Pretože ak jej návrat mal mať váhu, musela prísť so slovami, čo mali zmysel.

Zacítil ju skôr, než ju uvidel. Vietor doniesol známy pach, nezameniteľný. Fäoline, vlci a ktorá sa pred nejakým časom pridala k ním do svorky, no medzičasom sa udialo pár nezvyčajných veci. Ako to táto vlčích brala? Od čias obdobia kedy si vlci zamieňali telá ju postrádal. Bola vôbec na území? Či sa kdesi zatulala netušiac, čo sa stalo?
Stál na vyvýšenine medzi stromami a chvíľu ju pozoroval. Každý jej pohyb, každé zaváhanie v kroku mu hovorilo viac než slová. Aspoň si to teda myslel. Vrátila sa. Ale nevrátila sa víťazoslávne. Nie ako hrdinka, čo prichádza s korisťou. Skôr ako pútnik, čo sa po dlhej ceste vracia ku koreňom. Alebo aspoň dúfa, že ešte stále má kam. Keď prehovoril, jeho hlas sa niesol ticho, ale mal váhu.
„Fäoline." Oslovil ju spod tieňa stromu, kam sa postavil. Nebol hneď po ruke, ale ani ďaleko. Ako výčitka, čo neútočí, len čaká. Kdeže bola tak dlho? Alebo bol len on taký nepozorný že si ju nevšimol na území Azarynu? Nezmysel. Nechcel však predbiehať.