Príspevky užívateľa

Nízke hory neboli tak ďaleko od územia Azarynu, vlastne to bolo hneď vedľa nich. Akurát cez tie hory sa predierať bolo miestami náročné no po hrebeňoch hôr sa to dalo jednoduchšie zvládnuť. Aj on si potreboval vyvetrať hlavu. Vadilo mu že Azaryn nie je ten Ignis čo tu kedysi býval. Čo počul z príbehov svojho otca a z rozprávania inych. Ceremoniál kde sa zabíjali tuláci...to znelo ako úplná pecka! Hneď by sa do toho vrhol. Než ako nejaký súboj s Adainom aby získal nejaké parohy a vratil sa späť. Keby mu ide o život, hneď by bojoval naplno! Takto sa mohol obávať že niekomu ublíži a ešte k tomu bude mať zle, že porušil pravidla. No a čo! Nech ich poruší aj všetky, bude mu to jedno. V poslednej dobe ho všetko vytáčalo, snáď ani len nebolo možné koľko vecí sa našlo. Najskôr atentát od túlákov, ktorých by najradšej všetkých roztrhal od nerva, že ako sa opovážili vstúpiť na ich uzemie, zvádzať ho a potom mu natrhnuť jeho krásne uško. Nu to zvádzanie by mu až tak nevadilo od cudzinca na jeho území...ehm, ale v tomto prípade to bolo neodpustiteľné!!! Navyše do toho smrť člena, ktorý sa nevedel ubrániť...silnejší výhra a ten očividne silný nijak nebol. Odplul si nad tým. Neveril že mohol prehrať, dobre mu tak. Ešte k tomu odchody zo svorky a potom sa k ním pridá nejaké decko z Nihilu? Takto onedlho skončia. Nepredpokladal že bude nejak užitočné, práve myslel na všetko zlé čo ho s ňou mohlo čakať. Alebo si ju podrobí a bude jeho slúžka. Joj, to by bolo úžasné. Byť on alfou, asi by bolo s Azarynom koniec, alebo by Zathriana všetci zbili že či mu nehrabe. Jeho krutosť a násilnosť, či nedajbože zvrátenosť sa ešte neprejavovali úplne, no začínalo to s ním mávať. Nerešpektoval rozhodnutie alfy, nepáčilo sa mu kto prišiel k ním do svorky, síce nevedel aká tá typečka z Nihilu je. Chytal nervy, i keď tie mu každú chvíľu pominuli a zase sa objavili len si na niečo spomenul. Snáď len nejaký sociopat sa z neho stane nie? Potreboval niečo zažiť, či niekoho/niečo zabiť. Keď však začul niečie kroky, ihneď spozornil. Žeby príležitosť? Vydal sa zvukom naproti. Keď zbadal siluetu vlka, ešte nevediac o koho sa jedná, zaútočil. Vedel len, že je to nejaký vlk so sfarbením nepripominajúceho nikoho z ich svorky. Rozbehol sa a skočil nevedomky po Ghaa'yel. Ich prvé stretnutie bolo Zathove zrazenie Gayušky, ak si dobre pamätal. Nuž teraz to o čosi viac vylepšil. Neskôr po útoku si snáď uvedomí, o koho sa jedná.

Bolo teraz pár strát a odchodov, z ktorých nebol zrovna nadšený. Priam ho to vytláčalo... no aspoň to že počul o nových členoch ktorí k ním prišli. Bol rád že tu vidí nové tváre, ale zároveň tak trochu aj nebol. Jeden z nich bol z Nihilu. Sice ešte len vlča, no pach tohto Nihilčana bol cítiť na milú ďaleko. Obrazne. Proste...Trpol mu nos keď to cítil, i keď zväčšiny to už bol skôr pach Azarynu. No nie čistý. Vždy keď niekto nový prišiel, chcel vedieť o tom medzi prvými. Zmien si všímal takmer hneď. Preto sa aj vydal po stope. Chcel si ju "podať", inak povedané preveriť či vôbec je hodná Azarynského členstva. Síce alfa usúdil že áno, on toto tak úplne nerešpektoval. O tom ale nikto zatiaľ nevie. Takže shh. No z druhého uhla pohľadu, mohol by si ju vycvičiť... ako? To už bolo tajné. To si nechal pre seba. Zatiaľ. Najskôr myseľ prísť na to, aká vôbec je. Pach nebol až tak čerstvý. Preto sa rozhodol použiť svoju mágiu vznášajúcich sa očných buliev. Všade v jeho okolí sa zrazu objavili oči pripomínajúce tie jeho. Boli vo veľkosti asi pol metra, niektoré aj väčšie. No najďalej od neho sa vzdialili asi len na sto metrov. Viac nedokázal zniesť a vytvoril ich len pár, možno zdesať. Putovali hájom a zaznamenávali každý pohyb, až kým jedno z očí nezaregistrovalo práve ex Nihilčana. Fäoline. Zjavil sa pri nej ďalší pár oči, aby ju mal pod dohľadom, kým tam on dôjde, výšok pozoroval okolie aby ich nikto nevyrušil.
Blížil sa k nej, i keď ju svojim zrakom stále nevidel, no vedel kde sa nachádza. Vysoký mladý vlk, s natrhnutým pravým uchom a paskou cez poškodené ľavé oko ktoré aktivovalo jeho mágiu. Mierne mu toto oko krvacalo. Netrenoval túto mágiu dostatočne na to, aby sa stále nepreťažoval. Preto sa rozkrvácalo. Kvapky predierajúce sa popod perie z krídla ktoré oko krylo, nechávali za ním malú stopu.

Ako mladý vlček energie mal stále viac než dosť, i keď toto teplo predletné ho snáď 10x viac vyčerpávalo. Neznášal teplo. Cez priame leto snáď i zahynie. Nedajbože príde spara pred búrkou. Vtedy je snáď vždy najdusnejšie ako len kedy môže byť. Aspoň že po daždi býva chvíľu fajn. Lenže teraz obloha modrá, sotva nejaký náznak mráčiku malého bolo vidieť. Ešte že aspoň trochu vetríku pofukuje. Keby sa potí ako bežný človek, dal by sa žmýkať ako handra do vedra. Vyplazený jazyk, aby sa schladil aspoň nejak. Labky ho palili, našťastie tráva o čosi lepšie poslúžila keď kamenistý povrch. Keď však z tohto všetkého ho vytrhol pach známej vlčice, akoby mu zrazu nič nebolo. Mensis. Hneď kul pikle. Vydal sa za pachom, onedlho aj zbadal ako sa vlčica skríva v tieni pred tým pekelným slnkom. Začal sa plížiť k nej, zo zadu. Akoby to bola nejaká korisť. On si tak aspoň precvičí jeho lovecké schopnosti.
Vánok fúkal a tráva šušťala snáď všade po okolí, ideálne pre neho. Nebude až tak počuť jeho pohyb, než akoby bolo bezvetrie. Pomaly, prekvapivo trpezlivo sa blížil k nej. Keď už bol tak blízko, že by dokázal na nu odskočiť, aby jej nijak neublížil, dal sa do skoku a akože zaútočil. Chcel ju nastrašiť. Tak dúfam že mu to aj výjde.

Zathrian už mal celé územie Azarynu zbehnute snáď už ako vlča. Navyše táto časť bola pre neho asi najviac navštevovaná, keďže sa tu nachádzala nora, v ktorej často trávil so svojími súrodencami, ktorí ho zradili a odišli spolu s rodičmi. Túto vec im bude vyčítať asi do nekonečna. Mal ich rád, no zároveň bol na nich pekne nahnevaný. Uvidieť ich znova asi na nich nazjape ako si to dovolili, opustiť jeho a ich domov. Najmä jeho otec, Raymond ktorý nechcel byť ako jeho dedo Darach, Rayov otec, ktorého Zath nikdy nespoznal. Aj on odišiel zo svorky a Ray z toho nebol nadšený, ostal tu sám. Rovnako ako Zathrian. Zúrila v ňom zlosť. Horká hlava v týchto horúcich teplotách sa snáď až parila z toľkej zlosti. Snažil sa vyhľadať nejaký tieň pod stromami, ktoré sa nachádzali niekde v údolí. Mračil sa, akoby bol nahnevaný na celý svet. Už sa s ním o tom rozprával aj Feier, ktorý ho tak trochu vychovával, no Zath akosi nemohol od toho upustiť a keď sa mu jeho myšlienky dostali k tomuto tematu, koniec sveta. Reťaze štrngajúce v okolí jeho tela, ktoré slúžili na okrásu ale aj na flex sa motali kade sa im cesta uvolnila. Raz boli vidieť tam, raz inde. Vznášali sa okolo jeho krku, hrudníka až po chvost. Potrhané kusy, nebol to kompletný celok. Vysoký mladý vlk, s natrhnutým pravým uchom, s krídlom cez ľavé oko, ktoré slúžila ako páska, ochrana pred ostrým slnkom. Kráčal, ani si nevšimol že sa kúsok od neho niekto nachádza. Tak bol zamyslení do negatív a len sa ďalej rozčuľoval.

Mnoho veci sa udialo za krátky čas, odchody, príchody...no isté veci ho štvali. Byť alfou, zabijal by za odchod zo svorky. Ako si len niekto dovoľuje opustiť tak úžasnú svorku? Po Saturejke ani stopy, Targaryen si kdesi zdrhol...posera. Vedel že Azaryn nie je pre každého, nechcel tu mať žiadnych slabochov a očividne ani im sa tu nepáčilo keď zmizli. Nad tým však mali rozmýšľať skôr. Trhalo mu nerva keď bolo proti jeho myšlienkam. A tí noví čo prišli? To ho mierne upokojovalo. I keď vlček z Nihilu ho moc netešil. Toho si ešte podá, otestuje či je vôbec hodný byť členom Azarynu. Sixten moc nepoznal. Ale spozná. Prechádzal sa po hraniciach, a možno aj trošku ďalej od nich. Potreboval si trochu vyvetrať svoju horkú hlavu a schladiť ju... Možno aj v tejto vode ku ktorej sa blížil. Letné teploty boli cítiť už aj v tieni v ktorom bolo neskutočne teplo. Vošiel nohami do vody, z kraja brehu. Voda šušťala takže sotva počul že sa k nemu niekto blíži. Jedine čo zacítil, bol cudzí pach. No zdálo sa mu že ho už kedysi predtým stretol. Rozhliadol sa po okolí. „Oh, či to nie je náš nový vlček Damián." zazubil sa len zbadal postavu mladého vlka, jeho rovesníka. Zath už dovŕšil svoju plnú výšku a tak už sa nemusel obávať, že by ho niekto zašlapnul. Nie že by sa toho niekedy bál... No, bol málinko rád že jo vidí, možno že z neho bude jeho prvý kamarát mimo svorky...i keď s tulákmi sa moc nechcel kamarátiť. Keby že sa k ním pridá, o to lepšie.
Ďalej si však chladil nožky v studenej vode. Nemienil z nej vyjsť.

Trapne sa cítiť naozaj nemusel, ale nevadí. Zathrian mal rád obdiv a síce by bol radšej keby telrenoval on niekoho, než niekto jeho ale na to nemal dostatok skúseností a stále sa len učil. Aj teraz. O maskovaní pachu už počul, len nikdy nevedel ako to vykonať. Teda aspoň sa o to nikdy nepokúsil lebo to nepotreboval. Usúdil však, že sa mu to môže hodiť, tak ako tvrdí Rufus. „Oh to znie super!" povedal s miernym prekvapením, lebo tento jeho návrh neočakával. Čakal možno že sa budú "hrať na schovku" ale toto znelo omnoho lepšie a užitočnejšie. „Určite niečo také by som rád skúsil." dodal. Nemyslel si o sebe že by bol niekedy zranený nejak vážne, síce jeho natrhnuté práve ucho z atentátu túlákov a krídlo ktoré slúžilo ako Paška cez jeho poškodené oko vraveli o niečom inom. Každopádne nápad sa mu veľmi páčil. Veľmi ho to zaujímalo. „Ako začneme?"

Počas zimy.

Bol na seba hrdý, v momente kedy sa dokázal do neho zakusnúť, samozrejme že to nebol silný stisk zubov, jednalo sa len o tréning a ani on nechcel nikomu zo svorky ublížiť nijak priveľmi, že by cítil kvapky krvi na svojom jazyku. Navyše nebolo to v súlade s pravidlami svorky, nie? Sám si moc občas neuvedomoval či už ide cez čiaru voči pravidlám alebo nie. Predsa len bol v takom veku že si rád robil po svojom. Ďalej však k tréningu. Jarumi nahodil techniku válania sudu, čož ho odradilo od toho aby ho i naďalej držal v zakusnutiu. Nechcel skončiť ako placka. Avšak byť na zemi tiež nie je bohviečo výhodné, či snáď sa mýlil? Akonáhle sa pustil, chcel hneď opäť zaútočiť, nestracať čas a nedať ani chvíľu pokoja svojmu "protivníkovi." Chcel zaútočiť ešte skôr, než sa Jarumi pozviechal zo zeme z válania sudu. Útočil mu niekde na predné nohy. Energeticky sa išiel vyblázniť v tomto tréningu. Bol mladý a veľa krát sa nudil. Energie mal snáď na rozdávanie.

Ani si len nevedel predstaviť čo Ikke môže všetko prežívať inak než on, než iní vlci. A to všetko len bez zraku. Či radšej nevidieť a počuť okoloe, či radšej nepočuť a vidieť, či radšej nerozprávať a poučiť? Či iné kombinácie týchto nedostatkov... najradšej nič z toho. Byť on slepý, nechcel by si zobrať život, bál by sa. No určite by sa mu to skomplikovalo ako každému inému. A možno by o tenm život aj rýchlo prišiel, narozdiel od Ikkeho. Nemal by toľko trpezlivosti, čo Ikke, no sám by si jednoducho nevedel predstaviť byť ním.
„Oh! Dobre, sám som zvedavý." prekvapene znel keď začul úlohu od trénera. Rozoznať miesta podľa zvukov?? prišlo mu to ako nonsens ale tak Ikke asi vie o čom vraví. Ako by inak vedel kde sa nachádza? To je tiež zaujímavé...no každopádne bol odhodlaný to otestovať a úlohu na 100% splniť. „Rovno už aj bežím úlohu spĺňať! Ak je to teda na dnes všetko." už sa chcel preč rozbehnúť ale zastavil sa aby sa uistil a kuknul po ňom. Na základe jeho odpovede potom výrazí preč aj s pozdravom.

Počas zimy.

Jarumi bol bezpochyby rýchli nie len vo vzduchu ale aj na zemi. Jeho krídla mu očividne neprekážali v pohybe ako by možno Zath očakával. No bol to skúsený bojovník, navyše bol betou a to už niečo viac hovorí o jeho skúsenostiach. No nenechal sa zastrašiť. Ako už predtým očakával, ako odskočil, Jarumi hneď reagoval a mieril mu na chrbát...je dosť možné že keby práve teraz použije mágiu, pravdepodobne by mohol hneď vyhrať. Ale má ju použiť? Moc o férovom súboji sa nedalo rozprávať, Zath nebol natoľko skúsený ako Jarumi, no pokiaľ chce nadobudnúť skúsenosti mal by si trochu zamedziť používanie mágie. Boj s mágiou si vyskúša inokedy. Myslel si že jeho zámer je chrbát, v poslednom momente to zmenil na nohy a jemu neostávalo nič iné ako len vyskočiť, zároveň tak počas toho mierne odskočiť dozadu, aby sa jeho zadné nohy čo najskôr dostali na pevnú zem a aby neprišiel o nožky, zároveň sa tak mohol odraziť a zaútočiť na Jarumimu na plece. Tak tak ho skoro ide chňapnúť, pretože sa nenachádzal nijak priďaleko počas toho ako sa odrážal.

„To súhlasím, sotva idem povedať jednu vec a už sa sústredím na ďalšiu..." uznal zamyslene. Ďalej naslúchal. Davalo mu zmysel čo Ikke vravel, o čom ho poúčal. Bolo to pochopiteľné, snáď by si len niečo také nevymyslel, keď on s tým sám musel žiť. Keby náhodou oslepol, určite by ihneď panikáril a kto vie čo za problémy by spôsobil sebe a ostatným. Bojoval by proti tomu jednoznačne. Našťastie akonáhle dostal povolenie oči otvoriť, bol rád že vidí. Nesmierne rád. „Dobre." odpovedal jednoducho na povolenie aby vedel že ich má otvorené.
„To znie fajn, o čo sa jedná?" ihneď vyzvedal.

Celý čas čo stál, sledoval vlkové správanie. Obaja boli ostražitý. Keď sa vlk priblížil, pohľadom, svojím jedným okom prešiel po celej postave vlka, aby si ho lepšie prezrel. Obaja mali rohy podobného zaoblenia, zaujímavé. Skadiaľ tento vlk asi je?„Takže si cudzinec?" spýtal sa otázku i keď odpoveď mu bola celkom jasná, no napriek tomu sa spýtal. „A v poriadku, kto vie na koho jeden môže natrafiť v týchto hodinách." dodal. On sám čakal kohokoľvek, aj pre neho ako mladého vlka to bolo celkom riskantné, že tu práve teraz stál.

Jeho obdiv ho samozrejme potešil a tak trochu mu to zdvihlo sebavedomie. Ako inak. Pochváli a nedajbože obdiv boli pre neho slasťou, ktorú nikdy neodmietne. „Nič sa nedeje." odpovedal normálnym tónom s miernym úsmevom ktorý nedokázal úplne skryť pred jeho nadšením že niekto ho obdivoval. „dal som sa na funkciu bellatora ale nemuselo by mi uškodiť sa naučiť niečo z iného oboru. Bojovať budem ešte mnohokrát..." zadúmal sa a zároveň tým tak súhlasil s Rúfusovým návrhom. „Takže kľudne vyskúšam aj niečo nové." hodil po ňom odvážnym očkom, pravdepodobne mu to vôbec nepôjde, ale tak kto vie čo Rúfus vymyslí. Sám bol zvedavý.

Počas zimy

„Mágiu mi nikto nezakázal používať, nevidím dôvod prečo ju nepoužiť keď je možnosť." odpovedal na jeho slová. Je pravda že nie vždy sa dá spoliehať na mágiu ale predá len, keď ju už má, tak prečo by sa ju nemohol naučiť lepšie používať a zdokonaľovať sa v nej? V budúcnosti sa mu môže hodiť pri čomkoľvek. Keď ju už má, prečo by ju držal bokom.
Priamy útok od Jarumiho bol pre neho istejší, než toto gulovanie ktoré sa mu ani náhodou nepáčilo. Akonáhle prečítal jeho trajektóriu namierenú na jeho nohy, chcel zaútočiť ale to po ňom nechcel...dobre teda. Vyhnul sa skokom v bok. Rátal s tým, že v momente ako sa uhne, bude Jari ďalej pokračovať v útokoch. Bol pripravený na ďalší manéver uhnutia. Aspoň to by mu mohlo ísť pri jeho obratnosti. Bola ešte len zima, mohol mať niečo okolo roka a tak jeho nedospelé telíčko sa vedelo ľahko vyhýbať. Nemal toľko hmoty aby mu v pohybe bránila.

Naďalej počúval svoje okolie, bolo to zvláštne si uvedomiť koľko toho dokáže vnímať iba so sluchom a po prípade aj čuchom. Všetko bez použitia oči. Bolo toho mnoho na opis. „Niekde tu počujem hlodavca ako čosi obkusáva." odpovedal. „Potom tie veci čo som už spomenul, svoj aj tvoj tep... nejaký hmyz...vela toho, neviem čo skôr." pobavene dodal zvyšok vety. Bolo to vskutku zaujímavé až je divné že si to sám priznal. Normálne by to asi len ofrflal, no dnešok bol iný.

Niečo také mu snáď nikdy nenapadlo. On môže počuť tep druhých? Neskúšal to. Okrem svojho tepu nikdy nevnímal iný. Možno akurát tep súrodencov keď ležali všetci pokope u maminčinho brúška ale to si sotva pamätal.
„Hm, dobre." odpovedal mu jednoducho. Zatiaľ nemal otázky tak nemal čo vravieť. I keď niečo by sa našlo ale opäť sa začal sústrediť. Našpičkoval uši k Ikkemu, odkiaľ išli predtým jeho slová. Načúval, sústredil sa. Napokon naozaj počul tep jeho srdca v rámci možností. „Oh! Počujem to." oznámil po chvíľke prekvapene. Načúval ešte chvíľu ďalej. Nechal svoju myseľ unášať vankom, akoby meditoval no zároveň vnímal každý zvuk v jeho okolí. Vďaka tomu si povšimnul že neďaleko nich sa nachádza malý hlodavec, nejaká myš ktorá si hľadá potravu. Bolo to vskutku zaujímavé.