Príspevky užívateľa

Rypnul si a dostal rypnutie naspäť, čo iné mohol čakať, všakže. Už už by aj sa rozbehol opäť voči nemu ale musel sa kľudne. Ostalo to pri pokrčenom ňufaku. Týpek mal veru že kuráž. Páčil sa mu. Pôsobil na neho nejak podobne ako Ghaa'yel, ktorú ľúbil... aspoň si to teda myslel. Navyše to ona mu dala do hlavy chrobáka so spojenectvom a tým všetkým, že Nihil už čoskoro nebude to čo býval a zdálo sa že mala pravdu. Schopnosti ktoré si overil u Kettu a najmä u Arrakisa o tom dostatočne svedčili.
Keby súboj pokračoval ďalej, kto vie kto z nich by vyhral. Panovník bol mladší než Zathrian no geny ich oboch mali súboje a rvačky očividne v krvi. Nebol porazený a to bolo hlavne, prezatiaľ. Aká to náhodička že sa dve alfy streti práve 1v1? Chvíľu sa mu to nechcelo veriť ale prečo by vlk klamal? Navyše onen rod mu niečo vravel. „Potešenie na mojej strane." odpovedal k jeho slovám. Díval sa stale na neho. Nechcel riskovať že v nečakaný moment by ešte niečo skúsil. „Zathrian, celým menom Èrvain Zathrian Hävitys." predstavil sa naoplátku. Rod nevravel nikomu nič, no keby mu spomenie rody rodičov, to by mu bolo určite viac známe.
Lekára postradali obaja, avšak či by Ikke zvládol ošetriť tieto jeho poranenia bolo otázne. Necítil sa dobre ich liečiteľ. Nemal ho kto vyliečiť, aké ironické... Ale možno by sa tam niekto medzi vlkmi našiel, kto by mu aspoň čiastočne rany vyliečil. Alebo príde za Ghaa'yel. Vravela vôbec niečo Ghaa'yel Arrakisovi o spojenectve? „Vlastne fajn, že sme sa takto stretli...chcel som niečo prebrať, ak Vám teda Ghaa'yel nič nespomínala..." začal vravieť a rovno i vykal. Úcty bolo treba, trochu reprezentácie. Čo by to bolo keby sa alfy spolu bavia ako malé decká že si týkajú? Ak by ich náhodou niekto počul.

Bolo počuť len vrčanie, možno i občasné knučanie. Zuby cerili jedna radosť a v ich okolí sa len prášilo. Ako súboj psov strhnutých z reťaze. Našťastie nemal to byť krutý koniec ani pre jedného z nich. Sila bola, kým bol adrenalín no už cítil že dosahuje svoje limity. Má to vôbec konca? Pred chvíľou by povedal aj že nie, kým si protivník neolíznul pysky. Zastavil sa. Stáli naproti sebe. „Žeby už mládenec nemal sily?" rypnul si zadýchane. Kto by nebol z tohto suboja? Srdce mu bušalo, adrenalín miznul. Keby vlček chce, mohol ho už možno aj zabiť, no asi tomu tak nebolo. Všimol si že mu neútočil na citové miesta, tak ako Zatrhian predtým. „Môžeš odkázať tvojmu panovníkovi že alfa Azarynu sa len tak zabiť nenechá." s pokrčeným nosom vravel ďalej. Nezdálo sa že by ktokoľvek z nich mal na pláne ďalej útočiť. Ak teda jeho slová Arrakisa nijak nevyprovokovali.

Rohatý sa nerohatého pevne držal, kým sa ho nerohatý pustil jeho chrbta a začal rohatému chňapať po piskoch. Nepáčilo sa mu to v žiadnom prípade, mať v blízkosti hlavy jeho ostré zuby, bol to desivý pohľad. Premiestnil by sa na brucho, keby protivník neurobil onen čin. Telo už mal voľné a keď sa snažil svoj pysk vyslobodiť, chcel svojou vahou prevaliť mladenca. "Postavil" sa na zadné, alebo teda skor sa trochu nadvihol a svoju vahu presunul na predné nohy s ktorými mu chcel buchnúť opäť do ramena a v zápätí hneď po ňom skončiť aby ho mohol viac dotškriabať bo chrbte.

Sily mal dosť aj keď bol ubolený. Bojových tréningov tiež nemal len pár, no o život mu takto išlo prvý krát a to bolo ešte len niečo! Súboj sa zdal byť vyrovnaný k jeho sklamaniam. A možno to bolo aj tak dobre... že by sa história opakovala, to by nikto nechcel zrejme.
Arrakisov plán akurát tak zabolel pri jeho kusnutí do chrbta. Nenechá sa zhodiť na zem ani náhodou! Nohy mal pevne napnuté ako skaly v zemi. Ohnal sa po Arrakisovom tele zubami keď bol zakusnutý. Ohnul svoje telo tak aby sa dokázal zahryznúť do jeho boku pri stehne. Toto mu len tak nedá! Nepúšťal ho, pár krát zamykal hlavou, možno mu kúsok srsti vyškubol. Ešte sa počas toho po jeho strhne ohnal labou akoby chcel mať nejakú oporu počas škubania. Ak Arrakis uhnul riťou, mohol ho tak trochu poškrábať.

Netušil že protivníkovi ide len o akúsi lekciu, bez cieľu ho zabiť. Mohol nad tým uvažovať ale čo bolo pravdou by stejnak len hádal, kým by to nebolo povedané. Takže bojoval ako o život. Prehra nebola v rámci jeho možnosti. Nechcel skončiť porazený ani keby ho to malo stať život. Bol vodca Azarynu a tak sa nebál prísť o srsť.
Thrill kill mohol byť u Zathriana viac než možný. Vražda, ktorá je motivovaná samotným vzrušením z činu. Ah, aké len krásne by to bolo? Mať na svedomí niečí život. Možno toto celé v ňom niečo viac rozprúti jeho tajné túžby.
Kusok sa mu podarilo trafiť Arrakisovej kože. V rýchlych okamihoch a manévroch sa nedalo predpokladať, aký krok je správny a aký niet. Boli to sekundy rozhodnutí, inštinkty...
Na nasledujúci útok reagoval uhybom, no nie dostatočne rýchlim, kým sa ho stihol pustiť...a už ho skoro zakusnul do lebky, no našťastie schytal len hlboký škrabanec cez oko...nebol by zrovna šťastný keby to opäť schytá priamo jeho oko, ako to schytal raz od brata, až mu hrozilo že bude slepý. Našťastie tomu tak nebolo. Cítil krv ktorá mu stekala cez oko. Krv s bolesťou ho nutilo oko žmúriť a akonáhle zase stratil poziciu Arrakisovej papule, vrazil mu z boku do krku/ramena s jeho hlavou, teda skôr s jeho rohami aby stratil aspoň trochu rovnováhý a následne mu zaútočil na bok s pazúrmi.

Nebol husa aby sa nechal len jak znehybniť. Navyše jeho huňatá srsť k jeho šťastiu prispela. Akonáhle mu pustil zátylok, vedel že sa bude biť ďalej. Najbližšie k nemu bol krk a síce mal pasku cez oko a nevidel cez ňu nič, prudko sa odklonil. Cítil jeho teplý dych chňapajúc po jeho krku...zospodu. Bol by možno koniec keby sa prudko neodkloní - tým pádom sa krídlo na jeho oku nadvihlo a on presne videl kde Arrakis je. Jeho oko videlo perfektne, len svetlo mu vadilo. Na tu chvíľu to zvládol v pohode. Aby jeho útok zastavil, pazúrmi mu švihol po ksichte, možno mu tam zanechal aj nejaký ten šrám a s tou istou labou ako švihnul, mu chcel pysky pritisnuť k zemi - to sa mu ale nepodari určite, i keby chcel, no aspoň sa poriadne zaryl. A hneď za tým jeho tesaky už cvakali po Arrakisovom krku.

Hlásim sa c:

Nedalo sa povedať že on si nemyslel, že by sa niečo takéto mohlo stať. Bol predsa alfa, ženy miloval a myslel si že aj oni jeho. Asi ich nestretol mnoho, hah. Otázne však bolo to, či dokáže dostatočne prejavovať svoje city a najmä lásku, o ktorej nič netuší... nedajbože byť ešte rodičom. Mal viac chýb v týchto veciach, než pozitív, no možno sa to všetko ešte zmení? To ukáže čas.
Keď mu odpovedala, že nie je ďaleko od pravdy, ostal prekvapený až to na ňom bolo vidieť. „Pft- dobre, to som nečakal." dostala ho. Oboznamovala ho ďalej o pravidlách rodu. Aké zvláštne, čo sú padnutý na hlavu? By niekto vybral partnera za neho, skôr ho zabije než aby mal byť s niekým koho nemiluje.
Jej pohľad do jeho očí sa mu veľmi páčil, až ho to utvrdzovalo, že si vybral správne. Spriaznená duša? Možno. Na ako dlho? Kto vie...
Prikývol jej na slová. „Dobre a ja sa pokúsim byť dokonalým partnerom vyhovujúci požiadavkám tvojho rodu... v rámci možností." zazubil sa s pobavením. Netušil či to bude možné ale veril si samozrejme, ako inak.
„Stretnutia sa nebojím, to sa dá dohodnúť kedykoľvek... otázka bude, ako to dopadne." poznal sa, i keď nepoznal Nihilského panovníka, podľa jej slov to nebude mäkký oriešok. Tak isto ani on. Uvidí sa.

Jehoutok mu vyšiel tak ako chcel. Priam až moc dobre. Keby to nie je vlčica, ale nejaký vlk ktorého by mu nevadilo zbiť, bolo by to o to lepšie a výhodnejšie pre neho. Nechcel jej ublížiť a keď zaskuvýňala po jej kusnutí, trochu sa lakol a polovil aby jej moc neublížil. Ospravedlňovať sa však nechystal. To už Saffron toho využila a dostala sa preč zo spárov jeho tesakov. Jej náhodne utoky ho neprestávali udivovať, najmä keď mu skoro rafla po čumaku. Nestál tam len ako také poleno, v momente keď si uvedomil kde je jej cieľ, prudkým pohybom sa posunul o kúsok vbok a vpred aby sa jej dostal zubami k zátylku. Mohla mu medzi tým kysnúť niekde inde než do čumaku, no jeho cieľ bol zatylok a už ho aj držal. Aký bude jej ďalší krok?

Slušnosti mal, aspoň sa teda tváril... Alebo teda zväčša to končilo len pri pozdrave. Viac slušnosti sa mu ušlo pri ženách samozrejme. Tie to vedeli oceniť. Navyše sa rád hral na gentlemana aby si nejednu z nich získal. Ach, bol to stále len teenager. Dospelý bude síce onedlho, no jeho správanie tomu občas nenaznačuje.
Odzdrav odznel a čítal situáciu ktorá mohla nastať. Nevedel že sa jedná o panovníka, odkiaľ by aj mal? Jeho špehovia sa v tomto moc nečinili... Sebavedomia tu bolo cítiť až to mohlo smrdieť. Jeden aj druhý mali chvosty hore, svoju hrdosť nepopieral. Ale ale, že by si bol zrzek poplakať k panovníkovi? prešlo mu hlavou a skôr než svoje myšlienky stihol vysloviť, alebo čokoľvek iné, už mu dýchal na chrbát a jemu sa začala ježiť srsť. V momente vedel presne, kde toto smeruje. Pokročil nosom a chcel po ňom rafnúť keď tu už Arrakisove zuby boli v jeho zatylku. Zavrčal, krčil nosom. Nechcel ostať paralyzovaný ako vlča keď ho rodič vezme do papule.
V momente čo Arrakis mal hlavu zaborenú v zátylku, Zať sa prudko ohol a svojimi čeľusťami sa zahryzol do Arrakisovej prednej ľavej nohy, tej čo k nemu bola bližšie. Držal ho pevne. Ich telá sa splietli do zvieracejho zápasu. Očakávam že mu zatylok pustí a ak sa tak stane, pustí ho aj on a zaútočí inam. Nemal na pláne odskakovať od neho, ešte si nepotreboval vydýchnuť. Bol to priamy súboj. Toto mu neodpustí! Roztrhá ho na mieste!!!

„To rád počujem." odpovedal jej na slová ohľadom Cyrana a Rufusa. Tým pádom sa nemusel opakovať a ušetrilo mu to čas a robotu. Keď mu však oznámila že sa chce stať liečiteľov, mierne ostal prekvapený, no v dobrom zmysle. Liečitelia by sa im momentálne hodili...jedno obdobie ich mali viac ako bojovníkov a teraz? Ikke umiera pomaly ale isto a nikoho iného tu niet. „Výborne, to je dobre." dodal na jej slová. „Ja sa v liečení vôbec nevyznám a náš jediný liečiteľ sa necíti dobre... Avšak poznám jednu vlčicu mimo svorky, ktorá sa zaujíma o liečenie. Takže by ťa mohla otestovať ona. Zavediem ťa k nej... Dobre?" oboznámil ju s jeho plánom. Reálne žiadna iná možnosť nebola dostupná a tak musel improvizovať. Či jej to bude vadiť alebo nie, že vlčica ktorú pozná je z Nihilu... Bude sa s tým musieť zmieriť. Inej možnosti niet. Počkal na jej odpoveď a ak súhlasila, mohli sa rovno vydať k hraniciam Nihilu. „Kúsok sa prejdeme. Zatiaľ mi môžeš niečo povedať o sebe." vravel aby reč nestála, cesta im bude chvíľu trvať.

Predtým už bol našťastie suchý, skôr jak sa dostal späť s Plameňom na územie svorky. Nebol to príjemný zážitok, keď takmer skončil utopeny v rieke nejakým Nihilským drakom. O tom ale nikomu nepovie ako to dopadlo. Povedzme že remíza. Kto by sa chcel byť s drakom?! Každopádne, musel uznať že bola to sranda z väčšej časti. Niečo také sa len tak nezažije každý deň. Bavil sa a dúfal že Plameň tiež i keď ten sa teraz asi bude spamätávať z traumy niekde v nore ďaleko od vody...no aspoň mal poriadny zážitok na ktorý nezabudne.
Ako tak kráčal neďaleko hraníc, zacítil pach ktorý by tu zrovna neočakával v blízkej dobe. Nihil. Pokročil nosom. Čo im to nestačilo? Navyše mal celú svorku za sebou, stačilo zavyť a skôr či neskôr by sa ukázali viacerí. S kým že bude mať dneska tú česť? Netrvalo dlho a už zahlisdnul mladý tmavý kožuch. „Koho to tu máme...?" povedal si pre seba, či to vlk počul na tom nezáležalo. Ak mu odpovie o to lepšie pre neho. Nebude sa musieť pýtať dvakrát. Slušnosti však stále mal. Tak isto ako aj pri Kettuovo, predtým než si zaplavali. „Zdravím." pozdravil, švihnul s chvostom. Mal zvláštny pocit.

Zathrian sa snažil bežať čo to len šlo ale mrznúce nohy v ľadovej vode nechceli úplne poslúchať a akonáhle ho drak chytil, pustil Planena. Alebo teda skôr, hodil ho pred seba aby spolu s ním nebol stiahnutý do vody. Nie že by mu nechcel znova dopriať pritopenia sa, ale reagoval inštinktívne. Nebol taký bezcitný aby zobral so sebou vlča a utopil ho. Branil sa ako len mohol no napokon aj tak skončil pod hladinou. Našťastie sa stihol nadýchnuť. Stále bojoval a chcel sa dostať preč no zuby v jeho nohe boli bolestivé a nechcel prísť o nohu, nechcel aby mu ju urval. Vyvolal opäť svoje reťaze a snažil sa nimi obmotať draka, nech ho aspoň nejak distraktuje aby mohol zdrhnúť. Jeho nádych sa mu pri jeho prudkých pohyboch rýchlo míňal.

Plamen sa snažil, dokonca i skočil za ním do vody s pokrikom ale to už tak nejak bolo neskoro. On sam sa snažil chytiť farebného kapríka ale nedarilo sa mu. Medzi tým ušiel do hlbšej vody a tam už Zath odmietal ísť. Mal rád vodu, ale nie hlboku a navyše nechce zmrznúť v tej ľadovej vode, tak ako by to predtým rád doprial tomu Nihilčanovi. Na chvíľu sa zastavil keď ryba zmizla v hlbinách. Nahnevane si odfrknul, keď tu zrazu videl ako z hlbín k povrchu prichádzajú bubliny. Že by sa už začal topiť? Ha! Či by ho vlastne utopil, nad tým ani nepremýšľal a bolo mu to jedno. Nerozmýšľal nad následkami; čo príde, to bude. Čo mu však nebolo jedno, bolo to, keď videl akéhosi veľkého hada, príšerku, ktorá mierila ku nim. Kaprik zažil evolution? Teraz mu nebolo všetko jedno, chytil kričiaceho Plameňa za zátylok a snažil sa rýchlo uháňať preč z vody aby ich to nezožralo v najhoršom prípade. Možno že to nebol dobrý nápad celé toto začínať... Snáď stihne vyjsť vody aj s vlčaťom v ústach skôr, než ich to lapne!

Ohľadom jejho príbehu bol nejak oboznámený, i keď nie úplne, ale na tom predsa nezáležalo. Bola vlča keď tu prišla a tak toho veľa zažiť nemusela. Navyše ju našiel Rufus a tak ďalej a tak ďalej. Bol tu kvôli inej veci. Kvôli dôležitej veci. „Snáď..." reagoval jej na slová i keď narozdiel od nej, on sa tešil na zimu. Teplo bolo fajn ale zima bola lepšia. Vsak nemal čo viac dodať k tejto téme. No, ehm. Späť k veci. „Ak sa nemýlim, mala by si už mať dovŕšený jeden rok a podľa pravidiel by bolo potrebné ti spraviť ceremoniál." oboznámil ju, prečo vôbec za ňou prišiel. „Akú funkciu by si chcela vykonávať? Dúfam že ťa Rufus a Cyrano dostatočne oboznámili o svorke." vravel a pýtal sa. Myslel si že je stará ako Plamen a spol, ale mýlil sa a tak to chcel odohrať inak než čo si prichystá pre tých troch. Avšak potreboval najskôr odpoveď na jeho otázku.