Príspevky užívateľa

Samozrejme že si nemohol nevšimnúť jej prejavenia radosti zamávaním jej chvostu. Bol za to rád samozrejme. Keby takéto stretnutie má zakaždým tak už má plnú storku. Bohužiaľ nie vždy všetko išlo podľa plánov a toto bola čistá náhoda. „To ma teší, nuž nebude to zadarmo. Budeš musieť preukázať svoju užitočnosť v nejakej veci. Povedz mi, čo ti ide najlepšie?" oboznámil ju v skratke a v zápätí sa pýtal. Nebude s ňou predsa bojovať ak to nebola jej priorita. Možno lov jej išiel lepšie, či ba i iná vec. Určite nemohla byť úplne nemehlo. Rozmýšľal či je vôbec hodný čas na takéto testovanie... Uvidí sa podľa jej odpovede.
„Ďakujem, i to vaše krásne ladí s vami." zalichotene poďakoval a ako správny gentleman jej lichôtku vratil. Bol moc mladý na flirt, to bude musieť ešte trénovať a možno dačo skúsi až keď bude ich členkov... nedajbože by ju na poslednú chvíľu odohnal.

I keď Mensis nechcela hneď dať najavo, že sa chce ku ním pridať, Zath bol presný opak. Ten by hneď ku nej bežal, či ku ním nezavíta...ale musel byť trpezlivý. Nesmel ju predsa odradiť od niečoho tak dôležitého, ako členstvo v Azaryne. Olala! Jackpot! radostne mu v hlave zaznelo. „Tak do nejakej svorky... zamrmlal si. „Nuž a ku nám by sa vám nepáčilo zavítať?" spýtal sa už narovinu. Nač omáčky naôkol. Navyše jeho trpezlivosť nebola zrovna považovaná za šampióna. „Som Zathrian. Teší ma." prikývnul pri tom hlavou. Vykal jej z toho dôvodu že bol mladý, mal len niečo cez rok a tak sa slečne patrilo vykať. Ak by trvala na tykaní, nerobilo by mu to problém.

Vlčka mu neodpovedala na jeho prvú otazku, tak si ju nazve po svojom. Slečna. Keď tak ho opraví. I tak to k ničomu veľkému nebolo...len aby vedel ako si mohol dovoľovať, aby sa nedostal do problémov, ktoré ho mali tak strašne moc radi. Nuž, keď sa dozvedel o čosi viac, pousmial sa. V duchu mal široký úsmev, takmer až taký zákerný i keď v podstate nešlo o zlú vec. Výborne, len tak ďalej. Uhm. „A už ste nad niečím konkrétnym uvažovala?" vyzvedal Zathrian. „a smiem sa spýtať na vaše meno?" spýtal sa opäť po chvíli.

Zaťko si už od mala prial, aby boli veľká svorka ale zase do nej nechcel ksdekoho neschopného. Čo by to bolo potom za svorku ubožiakov? Navyše...nah, priznajme si, že by mu aj stačilo, keby tam bol obklopený krásnymi vlčicami, heh...o chvíľu bude Azaryn plný spotených utrénivaných vlkov to nevyzeralo nejak priťažlivo. Uh... Preto sa práve teraz vybral na menšiu, kratšiu prechádzku, aby skúsil svoje šťastie v hľadaní členov, alebo teda členiek do svorky. Chcel byť jednoznačne užitočný. Predsa len sa na nejaký čas u nich otvorili hranice pre tulákov s obmedzením prístupom ich územia. Samozrejme že nič nebolo zadarmo a on si to veľmi dobre uvedomoval. A aha! Aké to šťastie má! Vlčica na obzore. „Zdravím vás, mladá slečna, či snáď pani? začal milo s mierným obdivom. Nechcel vyzerať oklzlo, akoby ju chcel len prefiknuť pohľadom, no snažil sa byť džentlmenom. „V týchto krutých zimách by ste sa nemali sama pohybovať Norestom." príjemne a stále s milým tónom poučoval tuláčku. Netušil čo robí tak blízko ich hraníc, no možno tu bola za určitým zámerom. „Ale toho ste si určite vedomá." dodal k predchádzajúcej vete, nenápadne naznačoval svoje.

Stále si ich nenápadne snažil prezerať, aby si ich do budúcna vedel zapamätať. Práve teraz ich videl prvý krát. Určite sa mu to bude hodiť, k čomu? Nevedel ani on sám. Ale kto vie. Hmmm. Chcel sa aj on predstaviť svojím rodom, ale nechcel kopírovať svojich susedov... Alebo chcel? Bolo mu to jedno stejnak...Estrela do Norte? Takže je to nejaký príbuzný mojej máti! vravel mu v hlave hlas. S ním sa určite bude chcieť ešte stretnúť. I keď nebol jeho rodový príbuzný, stále bolí rodina, nie? Tak to fungovalo nie? Či?
Snažil sa tváriť stále kľudne a "dôstojne" ako mu bolo predtým povedané. Bol to pre neho challange. Našťastie nebol ten, ktorý musel plynulo rozprávať, viesť konverzáciu a tak z neho nevypadol prvý blud, čo mu len napadol. Pozdrav a meno snáď zvládne bez toho.
„Zdravím. Èrvain Zathrian Hävitys." napokon pozdravil aj on, celkom...milo? Alebo teda do takého neutrálnejšieho tónu to smerovalo. Predsa len sa to slušilo i keď slušnosť mu veľa nehovorila. "Poslušne" načúval, o čom toto jednanie bude a stál kúsok za Feierom. Veľmi ho to zaujímalo. Hoc sa chcel predstaviť ešte skôr sám, neurobil tak. Jeho meno už stihol vyslovil Feier a práve vtedy kyvnul hlavou a prešlapnul, tiež sa pozdravil a predstavil, tak ako bolo kúsok dozadu písané, len sa mi to nechce prepisovať. Ale nebolo to také to nervózne prešlapnutie. Skôr sa ozývala jeho nedočkavosť. Keď sa posadil Feier, posadil sa aj on, chvíľu na to. Čo bude ako jediný stať? Meh..

Vytie znejúce od susedov? Čo sa asi robí? Netušil mladý vlček. Bol svojim otcom poučený, čo sa za jeho čias udialo a aké vzťahy majú tieto svorky, ba i viac ostatných informácií sa dozvedel, ale to nebolo teraz podstatne. Dôležité je, že práve jeho si Alfa zobral ako svojho sbs-kara na možnom jednaní, kto vie o čom. Bol zvedavý, ešte nevidel alfu inej svorky. Na to bol moc mladý. Navyše teraz zima bola, nemohol chodiť ďaleko sám od seba a s niekým u zadku to bola nuda. Avšak nebol jediným doprovodom, pridal sa k ním aj ďalší ich člen. Bol celý nadšený z tohto celého.
U slov Feiera načúval pozorne. Toto bola veľmi dôležitá misia... snažil sa tváriť dôstojne. „dobre!" šteknul odhodlane. Na to že mal vlček už rok za sebou, stále sa občas nadchýňal nad vecami ako vĺča. Presne ako jeho otec za jeho mladých čias. Feierove prísne pohľady už pomaly ani nevnímal, zvykol si. V podstate sa mohlo zdať, že nahradil jeho otca. Nepriznal by si to stejnak. Na jeho slová z predošlého stretnutia si našťastie stále pamätal, tak sa uvidí, čo z toho si uplatní v praxi. Rozkaz šéfe, hah! Na mňa sa určite môže spoľahnúť. ...len aby.
Napokon dorazili k hraniciam, už predtým sa snažil tváriť tak ako by sa od neho žiadalo, až to bolo zvláštne, že mladý vlk neblbne....hm. mal sa pozdraviť? Či len kyvnul hlavou ako Feier??? Teraz nevedel. Uh- radšej nespravil nič. Aj sa pozdravia, odzraví sa. Bolo mu divné kyvnul hlavou ako dospelák, keď vlci boli od neho o dosť starší. Cítil sa tu ako mesačne šteňa. Isto tu mal byť? ...no samozrejme že hej! Uh, snažil sa ukľudniť svoje návali energie...
Prezeral si tak dvoch vlkov ktorý ich zvolali.
... Roháč! Rovnaký ako aj on. To ho tešilo. A podobá sa na maminčiného príbuzného. Hm. Zaujímavé.
Oooo ten ma cool zbraň!. Ešte že mu nikto nevedel čítať myšlienky. Kto vie koľko veci mu behom minúty prešlo hlavou.

Na jeho poznámku o tom, nech sa skúsi s nimi riadiť radšej neodpovedal. Vedeli obaja, že to je otázne. Vydal zo seba len také to "mhm" na potvrdenie príjmu informácie. Zaťko by mal občas viac rozmýšľať predtým ako bude konať. Možno časom ako bude starší, mu to dotrkne...
„Koľko??? To je mooooc." nariekal a už už mal aj chuť ho otvoriť, no neotvoril. Chcel predsa vidieť nie? No určite nebude čakať polhodinu... Možno dvadsať minút...
Nuž nemal zatiaľ na výber. Musel dôjsť az k hraniciam svojej trpezlivosti a posúvať ich ďalej.
„Moc ani ne..." svoju magiu objaví až neskôr, niekedy začiatkom zimy ale to on samozrejme ešte nevie. „Neviem ako ju mám objaviť... priznal sa veľmi ťažko. Ale asi potreboval poradiť. Nedarilo sa mu na to prísť.

Predtým si všimol, ako sa "pozeral" do diaľky. Niekedy by mu ani neveril, že nevidí. Občas vyzeral prirodzene ako bežný vlk s jeho zrakom. Hm. Niečo na tom asi bolo.
„Samozrejme!" opäť nadšene reagoval, no tentoraz trochu kľudnejšie aby sa mu Ikke znova nesmial. Vrtil chvostikom.
Nasledovná redakcia na jeho otázku bola trochu iná než čakal. Konečne si uvedomil že táto téma mohla byť citlivá pre Ikkeho a on sa sebecky pýtal. Ale bude mu to odpustené, nie? Však je stále len vĺča...
„Oh... aha." vydal zo seba. Na viac sa nezmohol. Nevedel čo ďalej sa už pýtať.

To teda! Bez očka by už nebolo taký okuzlujúci hah. Ikke mal že veľkú pravdu. „To je pravda." reagoval na jeho slová, nech to neprebieha len v jeho mysli.
„Mhm- ďakujem za rady." poďakoval keď už mu to oko tak šetrí. Aspoň nebude mať toľko roboty nabudúce a on sa vyhne stráte oka. Či si to však zapamätá a poučí sa z toho, to už bola druhá vec. Kto vie koľko strpenie s ním budú ešte musieť mať.
Žmúril tak ako mu bolo povedané. „Ako dlho ho musím mať zatvorené?" spýtal sa. Už chcel vidieť... A chvíľa bola pre neho večnosť vo väčšine prípadoch. No napriek tomu sa snažil byť pre tentokrát vytrvalí a neotvárať ho, kým mu Ikke nedá pokyn.

V NORE

Za pomoc s drevom bol rád i keď to nedal najavo. Akosi na niečo ostatné nemal silu. Sotva vnímal okolia. Šetril ňou čo sa dalo. Bol vyčerpaný.
Ako sedel kúsok od ohňa, popíjal si teplého čaju. Snáď nič nebolo príjemnejšie ako ten hrejivý pocit čo mu rozmrazoval časti tela. „Ďakujem za čaj." chvíľu na to dodal. Už sa mu aj slušnosti zachcelo po toľkej práci. Dal si niečo aj pod zub. Predsa len, chcel sa tam ešte vrátiť.
„Nejak to šlo, všetci usilovne pracovali. Cyrano sa zasekol v strome s rohami ale ostatní si s ním určite poradili. Mal som vtedy na odchode." informoval ho. „Ešte sa chcem vrátiť po zvyšok dreva čo som narubal, po prípade zobrať drevo aj od ostatných." dodal a napil sa opäť čajíku. „Ale inak zatiaľ nič vážne, žiadne zranenia." snáď mu odpovedal na všetko. Zaťove pľúca sa už ukľudnili keď ich teplý čaj zohrial a mohol opäť fungovať. No ešte chvíľu tu chcel pobudnúť.

Keď vysvetlil k čomu mu to vlastne bude dobré, ihneď pochopil že bude o to lepší než niektorí iní vlci, ktorý by takýto tréning neabsolvovali. „Chcem to skúsiť!" šteknul a vyskočil na všetky štyri. Nadchlo ho to. Jeho cieľom bolo byť najlepší vo svorke, čiže musel robiť všetko preto, nie snáď?
Potom sa opäť posadil, keď Ikke rozprával ďalej. „Zaujímavé... Prečo si vlastne oň prišiel?" ďalej vyzvedal. Možno to bolo neslušné, ale to si on neuvedomoval.

V NORE

Po namáhavom ťahaní sa, konečne dorazil do nory aj so svojím podielom dreva. No nebola to celá časť pretože tú by sám neodvliekol. Tak veru že aspoň niečo. Teraz môžu Ikke a spol vykurovať noru naďalej. Zadychčaný vstúpil vdnu a letmo pozdravil prítomných, ani si nevšimol kto všetko tam bol. Jediné čo si všimnul bolo to, že pri vchode sa nachádza kôpka pozostalého dreva a tak sa pustil rovno do vykladania. Začínal byť vyčerpaný. Mágiu si snáď vydrtil úplne a bohvie kedy sa mu zregeneruje. Plúca ho od zimy štípali a zťažka dýchal.... zohreje sa a bude v pohode.
Onedlho mal drevo vyložené a "bežal" sa zohriať k ohňu. Trochu sa precenil. To mu len prospeje! Aspoň nebude vymýšľať kraviny. No taký menší, provizórny healing potion by nebol odveci. Možno že mu dal mráz nejaký menší damage. Striaslo ho z tej zmeny teplôt.

Po namáhavej práci, čiže po zhodení a ošklbaní niekoľko ďalších stromov si konečne na chvíľu vydýchol. Samozrejme že si nevyberal tie najmenšie, s tými by stejnak do ohňa moc nepridal. Sotva by bolo poznať rozdiel. Chvíli len tak stál a naberal sily. Mágia sa mu medzi tým obnovila, aspoň to teda tak vnímal, cítil. Sledoval ostatných ako sa im darí. Videl že Cyrano má menšie trable ale nehodlal mu pomôcť. Nazval ho krpcom a hral sa tak na urazeneho hah. Tak mu treba. prešlo mu hlavou. Po chvíľke sledovania si naukladal drevo vedľa seba tak, aby sa mu ľahšie motalo s jehou mágiou. Následne tak aj spravol a zmotal to. Aspoň otestuje silu svojích reťazí. Ťahanie toho dreva nebolo zrovna najlahšie. Ešte že si pod to naukladal čečinu, nech sa mu to ľahšie kĺzalo po snehu. Zapriahol sa a nasmeroval si to do nory, nech aspoň prvá dávka dreva tam dorazí. No plánoval sa vrátiť, po tom čo sa zohreje aspoň na chvíľu a napije teplého čaju.

Vôbec ale že vôbec sa mu nepáčilo, že nevedia nájsť tú potvoru. Toho škaredého pavúka...nie že by ho rád znova videl. No cítil by sa lepšie keby že ho aspoň vidí utekať preč od nich. Takto keď si bol 99% istý, že nie je na Dellinej srsti...teda... snáď tam nesplyval na tej hnedej farbe rovnako ako na strome... takže ak nie to, tak musel jedine zdrhnúť alebo to najhoršíe! Určite bol na ňom. Keď však zbadal výraz vlčice, ktorej sa spýtal či náhodou nie je na ňom, nebolo mu všetko jedno a stuhnul. Nehýbal sa tak ako vravela. Panajeho! Čo len budú robiť??? „Čo teraz?" hruď mu behala hore-dole od tých stresov a neistôt. On teraz určite zomrie! „Šlahni ho nejakým patykom." povedal opatrne aby sa moc nehybal a pavúka nevyplašil.

Hmm.. to čo mu vravel mu pripnutý vskutku logické a tak teda nemal k tomu žiadne námietky. Avšak jeho predstava o ideálnom alfovi bola i tak iná. Chlapec sa mal ešte čo učiť.
„Dobre, to znie fajn." dodal k jeho vysvetleniu. Bolo mu to už viac jasnejšie a možno mu ešte počas tréningu niečo navyše napadne, čo tu ešte nebolo povedané. Bol odhodlaný to absolvovať.
Jeho ticho sa mu nepáčilo, chcel odpoveď. Asi to nebola ľahká vec na spracovanie odpovede. Napriek tomu však ostal ticho a čakal, keď sa mu zdálo že vidí, že premýšľa. Pri Faierovok rozprávaní takmer prestal vnímať všetok ten nával informácií ktoré sa mu dostávalo. Chvíľu mu zabralo to spracovať. No nebolo to nič strašné. „Eeem..." vydal zo seba po chvíľke rozmýšľania a chaosu v hlave. Snažil sa si spomenúť na nejaké také situácia. „Možno tá zima že mi nevadí? Narozdiel od mojich súrodencov." uvažoval nahlas ale okrem toho mu nič moc nenapadalo. „A mám dotaz, keby chcem že prísť na to, čo mám za mágiu. Dá sa to aj tak že si sadnem a že by som sa na ňu sústredil alebo to je hlúposť?" vyzvedal. Skúšal to, ale bolo mu jasné že to nevyjde asi na prvý pokús. No toľko trpezlivosti nemal, aby sa mu to podarilo za jeden večer.