Príspevky užívateľa

Poprosila by som ľubovoľnú mágiu pre Zathriana.

Ani tento deň sa neflákal a radšej objavoval čo sa na ich území na hachadza. Bol zvedavý, čo ešte dokáže objaviť. Cupital si sem a tam, občas po niečom skočil, až takmer sa kdesi prepadol...hm??? čudoval sa. Skúmal okolie jednej zo skál a objavil malú ďúrku. Začal behať po okolí?. Čo ak tam niečo je? Napokon sa mu aj vchod podarilo nájsť. „Wooow!" s menším úžasom sa pozeral na jaskyňu, no prerušil ho niekoho pach z ich svorky. Videl akurát že sa ktosi hodil ju stene jaskyne. Asi sa chystal odpočívať?? Hihi! Tak to má peknú smolu! „Ahoj!" šteknul mladý vlček po bledom rohatom vlkovi.

Obšmietal sa okolo stromov, kríkov a tak podobne. Snažil sa útočiť na čokoľvek čo sa pohlo. Skok sem, skok tam. Hlava pri zemi a čuchal a spoznával nové pachy. Chvíľu si aj veveričku ponaháňal. No potom sa opäť začal nudiť. Už tu nebolo nič zaujímavé. Ušla mu na strom a on nevie šplahať po stromoch. Či? Vyskúšať to ešte nevyskúšal. Tak veru že skúsi. Skákanie na zadných pri strome nepomohlo. A tak sa teda oddialil a s rozbehom sa odrazil na strom. Už bol o čosi vyššie, no ten dopad bol ťažší. Ešte sa tu doláme... No napriek tomu to skúšal opäť. Nedarilo sa mu.

Prežíval neskutočne množstvo emócií, sotva vedel že nejaké z nich existujú a netušil čo s tým má robiť. Jeho otec je preč, rovnako aj jeho matka a obe sestry. Jediný kto mu ostal je Glaciär...Glacík, čo mi len bez nich budeme robiť? skuvíňal. Nechali ich tu? Nie. Sami sa rozhodli, že tu ostanú. Ale prečo tu neostali s nimi? Zathrian nechcel opustiť svoje rodné miesto, rovnako ako jeho otec. Tak prečo? Keď budeš starší tak to pochopíš. prešli mu hlavou odznene slová netušiac od koho ale túto vetu počul už zo pár krát. Určite mu to v najbližšej dobe niekto opäť zopakuje. Ale ja to chcem pochopiť teraz! vrčal si opäť v hlave a krčil nosom. Nechcel aby ho niekto počul. Pazuriky sa mu zarývali do vlhkej hliny z nedávneho dažďa. Raz cítil smútok, raz hnev, inokedy čosi zase iné. Pozeral sa do zeme, ďalej premýšlajúc a sledujúc svoje zablatené labky.

Stál na mieste ako keby skamenel, toto bolo jeho prvý krát čo videl tuláka a ešte k tomu v noci bez prítomnosti niekoho zodpovedného z jeho svorky. Bol to zvláštny pocit, ale páčil sa mu. Páčilo sa mu toto napätie a adrenalín, ktorý sa mu v tele hromadil z nepoznaného nebezpečenstva. Kým si však toto uvedomil, vlčka už stála u neho a pokladala mu otázku. On sa len zarazene pozeral, čo sa práve deje a či to vôbec myslí vážne. „e-ehm." odkašlal si pri pohľade na jej úlovok. „jasne, prečo nie." pokročil ramenami, keď dávajú tak ber nie? Aspoň sa nebude musieť v noci potichu plýžiť k jedlu ako v kuchyni keď ideš do chladničky tak, aby nikoho nezobudil. Moc by mu to nešlo. Snáď nikto nezistí že bol preč z nechcel mať malér. „Ja som Zathrian." predstavil sa s malou poklonou. Chcel pôsobiť slušne pred slečnou. Odkiaľ na toto prišiel? Sám úplne nevedel ale zdálo sa mu to vhodné.

Ako čuchal tak vyšiel až na samotný vrh jedného z kopčekov. Keby nemá hlavu zaborenú v zemi, už spoza horizontu by si dokázal všimnúť bielej siluety, ktoré sa tam chvíľu pred ním posadila a vyzeralo to, že sa pozerá priamo na neho. Keď si toho všimol, trhlo s ním a skamenel. Spomeň čerta. Vedel o jeho prítomnosti? Alebo lepšie, bude vedieť zdrhnúť bez toho aby si vôbec všimol že tam bol? Zdálo sa to ako nemožné ale zároveň aj ako primitívna vec. No Zaťko už vedel, že Ikke, na to že nevidí, veľmi dobre počuje a to sa mu práve v tento moment nepáčilo...i keď key vidí, asi ho hneď zbadá...
Napriek tomu sa veľmi potichu snažil odísť kdesi bokom, kde o ňom nebude vedieť. To sa mu ale určite nepodarí, i keď v to pevne veril

Vedel čo sa bude diať, už to s otcom preberal. Čiže nič nové pre neho, nič z toho čo bolo povedané ho neprekvapilo. Práve naopak. Bol nahnevaný na rodičov a sestry, že odchádzajú zo svorky... aspoň že Glaciär tu s ním ostane. Keď si všimol otcovho pohľadu, namosuril sa ešte viac. Sedel tam kdesi bokom ako naježená guča chlpov. Samozrejme že mu bolo ľúto, že idú preč, ba možno by si aj poplakal. No tu plakať rozhodne nebude. Tváril sa ukrivdene. Ako môžu len tak odísť? No aspoň bude miesto nich strážiť Ignis- teda Azaryn, spolu s Glacíkom. A možno raz sa vydajú za nimi. Možno ich už nikdy neuvidí. Netušil čo budúcnosť prinesie.
Snáď prvý krát čo nevyrušoval na nejakom takomto stretnutí. Jeden by si pomyslel že to je až zvláštne, neuveriteľné. V tichosti sedel a kukal po ostatných, bol zvedavý či tu tiež niekto nebude súhlasiť s otcovim odchodom, tak ako on.

Nebol ranné vtáča. Najmä nie práve vtedy keď sa mal ísť učiť. Niečo ako vstávanie do školy. Keby ho niekto nasilnicky nevytrepe z pelechu, ani by sa z miesta nepohol. Bolo až príliš skoro... Prečo?! Čo komu spravil... Je vôbec zdravé takto skoro vstávať??? Hhh...ťapkal sa pomaly a neochotne za hnedou vlčkou. Najradšej by sa hodil ozem a zaspal na mieste kde dopadol. Nechcelo sa mu ani len okomentovať slová bratové. Teda tie ktoré vyjadrovali rovnaké pocity. Po jeho ďalších slovách a hlavne po štuchňutí sa mu naježili chlpy na chrbte. Stačilo by silnejšie drcnutie a možno by sa odkotulal odkiaľ prišli. „Ano! To by bola zábava!" nadviazal na Glacikove slová. „Prečo nezačať rovno teraz??" spýtal sa vyzývavou otázkou, smerujúcou na Glaciära, keď ho nazval slimákom. Sotva to stihol dopovedať už po ňom skočil.

Stále bol len vĺča a takto neskoro mimo hraníc svorky ešte nebol. Vlastne raz áno. No vôbec sa nepoučil z problémov ktoré nastali potom. Mal by viac počúvať svojho otca a nezahrávať sa takto so životom...svedomie sa mu ozývalo a vravelo mu aby sa vrátil naspäť. Asi tak aj spraví. Hodil spiatočku a vybral sa cestou odkiaľ prišiel, smerom k hraniciam svorky. Keď však videl ako oproti, alebo teda už naokolo neho bežia koroptvičky, chvíľu na to začul hlas a posledná z nich prebehla naokolo neho. Vykukol spoza horizontu, odkiaľ tie vtáky či co to bolo, vybehli a zbadal niečo... Niekoho? Čierna silueta, ktorá sa pozerala asi jeho smerom. Netušil či ho vidí alebo nie, tak sa zatiaľ nepozravil.

Bol rád za vlčkinú šteňaciu priateľskosť... či ako to nazvať. Zdala sa byť jeho rovesníčkou a to mu vyhovovalo, mohol o to lepšie zapôsobiť. Samozrejme Zathrian bol stále ešte len vĺča, chcel zapôsobiť svojou dokonalosťou. Nie šarmom. Nevedel čo yo je. Zatiaľ. Mal taký plán, až kým teda nezbadal oného pavúka, ktorého mu ukázala. Najskôr však so záujmom sa snažil nájsť to čo mu ukazuje, splýval...no keď zo správneho uhľa, zbadal tieň ktorý rysoval telo škaredého osem nohého tvora, prešiel mu mráz po chrbte. Však mu mohol skočiť na ňufák! EW! pokrykol si v hlave pretože nechcel vypadať ako zbabelec, no napriek tomu sa mu nepodarilo na tvári schovať jeho zhnusený výraz. „Pavúk..." Hnusne veľký pavúk... opäť mu prešlo mysľou a zježila sa mu srsť v strede chrbta. „Ehm...jedovatý?" odkašlal si predtým ako zopakoval otázku. Pozeral sa na jej ustrašenú tváričku. Snažil sa si niečo vymyslieť aby mohol zdrhnúť od toho škaredého pavúka., kľudne aj spolu s ňou „,Nho, to ťažko povedať. Ale je tú tá možnosť a radšej by sme sa ho nemali dotýkať. Bude lepšie, ak sa vzdialime do bezpečia." nemal šajnu či je jednovatý a i keby nebol, ani vtedy by s ho nedotknul. Odvratil svoj pohľad a pozrel sa smerom opäť na pavúka, ktorý tam už nebol. Už tam nebol?! „Kam zmizol?" snažil sa reagovať bez svojho vlastného strachu. Obzeral sa po okolí. Snáď nie je kdesi na mne...

Napokon sa ich hlasy blížili jeden ku druhému. Keď v ten moment zrazu nastal veľký tresk. Aj by sa pokúsil zabrzdiť, ale už bolo neskoro na to aby vôbec nejak konal. Ani len odskočiť bokom nestíhal. Oficiálne zrazil brata.
„Ty sa máš dívať pod nohy!" zavrčal mu naspäť s prerušovaným skuvíňaním. Neostal ležať na zemi i keď ho bolelo snáď celé telo. Nemohol vyzerať, že Glaco zrazil jeho a nie on Glaca. By bola potupa! Kýchol si z toľkého prachu čo zo seba otrepal jeho brat a utrel si nufak. „Nemehlo? To ty si nemohlo!" šteknul po ňom. „Za prvé neviem čo to znamená a za druhé ma to uráža!" drbnul hlavou o tú jeho jak baran rohy o rohy. Začal do neho tlačiť.

Posledná vec čo by si o sebe myslel je to, že by bol roztomilý v hociakom zmysle. Ešte že nevie o tom, čo si o ňom Jari pomýšľa.
Ale no tak! Veď on by to určite zvládol aj sám...„mmm... No dobre..." povedal namosurene, no napriek tomu sa na to tešil. Svoju radosť neschoval tak úplne, pretože bolo vidieť jeho nadšenie na špičke chvostika. Behal sem-tam.
Tak a teda sa vydali... snažil sa mu stíhať, občas si musel pobehnúť ale nechcel aby tento lov spomaloval svojími krátkymi nožkami. Sám sa snažil napodobňovať zo Jari robí, načúval okolie a občas niečo začuchal.
Keď sa zastavia a veľký vlček mu ukáže, aký má pach bažant, ihneď pricupital a očuchával. Toto si bude musieť teraz zapamätať. hmm... takýto pach som ešte necítil. prešlo mu hlavou, nahlas to samozrejme nesmel vysloviť. Predsa len povedal, že všetko vie. Teda nejak tak svoje predošlé slová myslel. „Anoo a teraz čo?" spýtal sa "omylom". Predsa len "vedel" čo sa bude diať.

Niet dňa, či chvíle čo by sa náš milovaný Zathrianko pobral mimo hraníc svojho domova, Ignisu, bez toho aby dal o tom niekomu vedieť. O pár mesiacov bude mať rok a on už v terajšom veku je schopný mnoho veci! Aspoň to si teda o sebe myslel. Ako inak. Snáď nič zlé nikdy nepadlo v jeho myšlienkach o svojej osobe. Prečo by aj málo? Veď ktoré vĺča by bolo schopné sa "zatúlať" takto ďaleko od domova. Jeho rodičia budú šalieť keď na to prídu, svorka bude nadšená bez seba, čo za potomka to splodili... To si však on neuvedomoval. Jeho sobeckosť ho málokedy nútila myslieť aj na druhých, celý svet bol predsa len o ňom. A takto by sme mohli rozprávať ďalej, donekonečna.
Slnko sa pomaly blížilo k horizontu, keď ho kroky doviedli do kotliny neďaleko od svorky. Čo sa tu môže nachádzať? Celý zvedavý bez seba sa rozbehol krížom cez kotlinu k horám. Neskôr mal v pláne vydať sa aj po krajoch, nech to tu preskúma celé.
Stmievalo sa, nastalo šero a ohnedlho tma. Spozornel. Takto po tme ešte nebol mimo svorky. Nestriehol si na čas. Mierne sa obával, no snažil sa povzbudzovať. Nie je žiadny strachoput! Pomaly kráčal okolo malej riečky a kúsok odtiaľ počul škrekot havranov...ako sa približoval k onemu miestu, telo mu slablo, oči mu klapkali. Zaspával. Jeho telo padlo na zem. Posledné čo jeho zrak zbadal predtým ako upadol do hlbokého spánku, bol krvavý mesiac žiariaci na oblohe.

Otvoril oči. Hromové ticho. Zmätený sa rozhliadal po okolí. Posadil sa a kusnul sa do laby, aby zistil či sa mu sníva, no bolesť vyzerala reálne a on sa neprebral. Netušil kde sa nachádza. Mesiačné lúče žiariace do bielasta sa predierali cez ihličie a holé kmene stromov bez lístia, na lúke pred nim bolo sotva vánok nepočuť. Všetko sa zdálo byť reálne, až na to zvláštne ticho. Postavil sa. Les za ním vyzeral temnejšie než samotná noc a v žiadnom prípade ani len chvíľku nepomyslel na to, že by sa vybral práve týmto smerom. Stiahol chvost medzi nohy a rýchlim krokom sa pobral k lúke. Mal zlý pocit z tohto všetkého. Lúka sa vzdialovala. Ostal zarazený a pridal do kroku, kým sa úplne nerozbehol. Čím rýchlejšie išiel, tým viac ho temnota lesa pohlcovala. Vystrašený sa napokon ocitol v úplnej tme, niekde v lese. Videl len pár stôp pred seba.
Náhle zacítil ako mu do kožušiny preniká studený vzduch. Začul hlas, viacero hlasov, nerozumel im - až na jeden. „Zath..." ozvalo sa veľmi potichu zo pár krát. „Zathrian." Odznela ozvena hlasu jeho otca. Jeho pohľad behal po okolí, otáčal sa dookola. Hlas svojho otca počul zo všetkých strán, no nie a nie ho zahliadnúť. „Otec! Kde si?" Zvolal Zať s malým nádychom zúfalstva. Nechápal čo sa deje. „Zathrian." Hlas sa postupne zozbieral a zoskupil na jednom mieste, neznelo to normálne. Temnota o niečo málo ustúpila a on konečne zbadal svojho otca, stál neďaleko od neho - spolu s máti a jeho troma súrodencami.
Pri pohľade na nich sa mu srdce naplní úzkosťou. Sú tam všetci a všetci sa naňho pozerajú s opovrhnutím a odvrátenými tvárami. V náhlom geste sa otočia chrbtom a pomaly odchádzajú, nechávajúc ho opusteného a zrazeného. „Nie, počkajte! Kam idete?" Zathrian sa pokúša bežať za nimi, volá ich mená, ale jeho hlas znie slabo a nezrozumiteľne. Zdá sa ako by bežal na mieste. Zisťuje, že nemôže opustiť tento les, ktorý je opäť čoraz temnejší a nepreniknuteľnejší. Temné tiene havranov, krúžiace nad Zaťom, sú čoraz bližšie a ich škriekot znejú ako srdcervúci smiech. Cíti strach, zradu a samotu ako nikdy predtým. Snaží sa v noci utiecť, ale les ho drží vo svojom chladnom zovretí. Zúfalstvo ho pohlcuje. Havrany sa zoskupujú a sadajú naň, ďobajú ho do srsti a on skuvíňa od bolesti, kým z nepozornosti padne na zem. V ten moment ho havrany obklopia. Temné mraky odokryli abnormálne červený mesiac, ktorý osvetlil okolie farbou krvi. „Takto to nesmie skončiť!" Lusknutím prsov havrany zmizli. Schúleny v klbku, chrániaci si tvár pred temnými vtákmi, si uvedomí, že sú preč, ani stopy. Nemal na tele žiadne zranenia. Zbadal mesiac, ktorý naposledy videl predtým ako upadol do spánku. „Toto nie je reálne!" Šteknul po mesiaci. „Nie je to pravda!" Opäť skríknul, snažiaci sa presvedčiť aj sám seba o tom, čo videl. Chcel čeliť tomto novo-objavenému strachu a tieňom, ktoré ho prenasledovali na každom kroku. Sily krvavého mesiaca sú mocné, ale Zathrian sa nevzdáva. Presviedča sa o realite a postupne si uvedomuje samého seba, ako sa správa k ostatným, aké meno robí svojím rodičom...však vedel že ho i napriek tomu majú radi. „Ja sa polepším!" šteknul posledné slova s malými slzami v očiach.

Nakoniec sa z tejto nočnej mory prebudí. Utrie si slzy v očiach a rozhliada sa po okolí. Pod sebou vidí vyležané miesto v tráve a perie z havrana. Dokonca ho aj laba bolí, do ktorej sa predtým kusol. „Takže to bol sen?" Spýtal sa, ako by sa s mesiacom rozprával. Zdalo sa však, že mal pravdu. Srdce mu bije rýchlo. Mal by sa pobrať preč z tohto miesta... A to čo odznelo v sne, si bude veľmi dobre pamätať. Mal v pláne napraviť svoje skutky... aspoň niektoré. Napriek tomu dúfal, že už nič také podobné nikdy viac nezažije. Už len pri myšlienkach na to, mu prešiel mráz po chrbte.

Ďalší o čosi chladnejší deň stvorený na skúmanie územia ich svorky. Cupital si na jeden z kopčekov, dúfajúc že nenarazí na svojho otca, či Ikkeho, ktorý sa s nim chceli porozprávať. Uh... už len pri tej myšlienke mu prešiel mráz po chrbte. A nie, určite to nebolo z toho chladného vánku. O čom sa vlastne chceli s ním rozprávať? Či zase kvôli tomu ako sa správa? Pft, nehrozí. O tom sa odmietal zhovárať. Veľmi neužitočná vec. Pomaly si kráčal s čumákom takmer zaboreným do zeme a čmuchal. Skúmal pachy ktoré sa tu nachádzali a snažil sa vyčmuchať čokoľvek práve zachytil. Už ich poznal niekoľko, vedel aký pach patrí akému zvieraťu. Nepoznal však všetky. Nemal tú česť ešte objaviť existencie mnohých ďalších zvierat. Preto práve porábal to, čo porábal. Pachy však boli slabé, možno nejakého kralika zacítil, np za ním sa mu vážne nechcelo naháňať... cítil aj iné, zmiešané a chvíľu si aj myslel, že zacítil ten pach čo nechcel. Ale to sa mu asi len zdaaalo... dúfal.

Ehm, snáď od nej neochorie, ehm. Moment prekvapenia prebehol úspešne. Achievement unlocked- hihii výborne! Bol na seba o to viac hrdý než bol doteraz a každým jeho "úspechom" mu ego rástlo a rástlo. Chvíľu sa mu zdálo že sa typečka tvári dosť nahnevane za to, že ju vylakal, no potom sa usmiala a bolo všetko v poriadku. Keď k nemu začala hovoriť, pustil jej chvost ...alebo čo za časť tela jej ulovil. Zavrtil chvostom. „Trénoval som!" šteknul po nej hrdo aby vedela že je hrdý na jeho úspech. „To máš teda pravdu." zazubil sa. Ľúbil sa mu jej prístup. Vlčka musí byť veľmi múdra, odvážna a hrdá keď sa nemusí báť povedať tak silné slová. Páčila sa mu! „Ako sa voláš?" zabudol vykať starším zo slušnosti. Asi mu to nič nehovorilo a kým si na tom vlčka nepotrpí, bude mu to jedno. Yeeea, samozrejme že ho to otec učil...pft. Ray by mal byť o dosť prísnejší k jeho synkovi.