Príspevky užívateľa

Naďalej počúval svoje okolie, bolo to zvláštne si uvedomiť koľko toho dokáže vnímať iba so sluchom a po prípade aj čuchom. Všetko bez použitia oči. Bolo toho mnoho na opis. „Niekde tu počujem hlodavca ako čosi obkusáva." odpovedal. „Potom tie veci čo som už spomenul, svoj aj tvoj tep... nejaký hmyz...vela toho, neviem čo skôr." pobavene dodal zvyšok vety. Bolo to vskutku zaujímavé až je divné že si to sám priznal. Normálne by to asi len ofrflal, no dnešok bol iný.

Niečo také mu snáď nikdy nenapadlo. On môže počuť tep druhých? Neskúšal to. Okrem svojho tepu nikdy nevnímal iný. Možno akurát tep súrodencov keď ležali všetci pokope u maminčinho brúška ale to si sotva pamätal.
„Hm, dobre." odpovedal mu jednoducho. Zatiaľ nemal otázky tak nemal čo vravieť. I keď niečo by sa našlo ale opäť sa začal sústrediť. Našpičkoval uši k Ikkemu, odkiaľ išli predtým jeho slová. Načúval, sústredil sa. Napokon naozaj počul tep jeho srdca v rámci možností. „Oh! Počujem to." oznámil po chvíľke prekvapene. Načúval ešte chvíľu ďalej. Nechal svoju myseľ unášať vankom, akoby meditoval no zároveň vnímal každý zvuk v jeho okolí. Vďaka tomu si povšimnul že neďaleko nich sa nachádza malý hlodavec, nejaká myš ktorá si hľadá potravu. Bolo to vskutku zaujímavé.

Stál na mieste a počúval. Presne vedel odkiaľ idú kroky a pomaly sa už aj neznáma silueta začala vynárať spoza hmly. Stále sa z miesta nepohol. Nechcel sa zraziť s neznámym typkom. V ústach sa mu niečo blyšťalo. Vypadalo to ako nejaká zo zbraní, ktoré občas niekto našiel na noreste. Aj on by chcel nejakú! Vyzeral by určite viac cool! No každopádne keď už sa im pohľady stretli, mierne sa ostražito prikrčil. Predsa len typek pred ním mal zbraň. Musel byť napozore a pripravený boja pokiaľ to bude nutné. Vlček sa mu zdal byť mladý. Možno v jeho veku? To by nemusel byť až taký problém...no ako sa už poučil, nesmie podceňovať svojích protivníkov. Tváril sa kľudne. Nevrčal, možno sa len zamračil keď sledoval pohyby vlka. Bol by rád keby zloží onú zbraň. Pár krát švihnul s chvostom. Nebol si istý, čo má od cudzinca očakávať.

Nemohlo si nevšimnúť ako Rufusov pohľad pri ich stretnutí padol na jeho pár rohov, ktoré sa mu pýšili na hlave. „Niečo je na mne zle?" Mám niečo na hlave? spýtal sa a prešiel si labou po čele. Netušil kvôli čomu ten pohľad na jeho rohy. Potreboval sa uistiť. Čo ak chodil celý čas ako hlupák ako nejaká princezna s listom ako s hviezdou na čele?? To by bolo nežiadané!
„Ehm," odkašlal si mimo to „keďže mám nejakú dobu po ceremoniále, rád by som si dal s niekým tréning. Akýkoľvek. A keď už som na teba narazil, rád by som sa ťa spýtal, či by si nemal záujem o tréning." slušne vystupoval pred Rufusom, ako keby bol z nejakej royal family, čož v podstate nebolo ďaleko od pravdy. No stále sa aj určitým spôsobom snažil znieť priateľsky. Nie úplne vážne. Veď predsa len išlo iba o tréning.

--> z kamennej lúky

Po náročnej skúške v boji sa konečne dostal k parožiu, ako mu bolo určené. Nemožná skúška. Stále nechápal čo sa vlastne stalo. Bol "zmierený" s tým že prehral. Aspoň teda navonok tak pôsobil. Bežal z kamennej lúky späť do nory, aby po ňom mohli pokračovať ďalší. Cestou stále nad tým premýšľal. Veľa veci mu išlo hlavou. Nie len táto jedná vec. No zdalo sa, že ho to hnalo vpred.
Napokon dobehol pred noru tam, odkiaľ sa predtým pobral na kamennú. Zhodil zo seba závažie, položil pred seba parožie. Posadil sa a ďalej už len čakal, aké bude pokračovanie.

Keby vie len čo prežíva vnútorne, koľko bojov sám so sebou a svojimi myšlienkami. Nejeden by si mohol myslieť že nie úplne v poriadku keby to všetko v sebe nedusí...vybije si to inde. Na inom mieste. Kde nikto nebude. Teraz si musel zachovať istú tvár, aby nebol za "blázna".
Počúval slová Adainove. Asi mali niečo doseba, pointa tu určite bola, ktorú chápal aj Zath. Ale pre neho to bolo aj určité poníženie. Až kým nezačal s ďalšou časťou svojho prehovoru. To všetko čo vravel, s tým všetkým bojoval. Ako by nevedomky vedel, že sa to bude od neho očakávať. No aj tak ostal prekvapený, keď mu to povedal. Jeho prekvapený výraz bol zreteľný na jeho tvári. Nerozumel tomu. Nevedel si to chvíľu pospájať v hlave no počas toho ako sa mi Adain dal z cesty preč, vydal sa k parôžkom. Stále sa mu nechcelo veriť a tak bol ostražitý aj po ceste do kruhu. „Vďaka." povedal napokon, bez ďalších slov. Vzal si parohy a ostatné veci čo mu trebali a vydal sa späť k nore. Cestou nad tým ešte pekne rozmýšľal.

Pred zimou

Pochvala od Ikkeho bola príjemná. Až ho to potešilo a donútilo ho to zamávať chvostom. Ikke bol iný od ostatných, bol taký... milší? Chápavejší? Cítil sa pri ňom lepšie ako pri iných. Bolo mu comfortne. Netušil čím presne to bolo. Ako keby to bola jeho skrytá mágia či niečo na ten spôsob. „Som rád, ďakujem." opadla z neho tá nervozita, či čo to za pocit cítil od momentu čo sa tu stretli. Pri zmenení pokynov netušil čo má od toho očakávať. Ale spravil tak ako mu bolo povedané. Posadil sa, zatvoril oči a na malú chvíľku sa započúval do svojho okolia. Sedel nejaký ten čas. Nie bežné veci. prešlo mu hlavou. Vánok, vtačí spev, slabnúce lúče slnka... čo vlastne nie je bežné? Hmmm. „Mmm, neviem. Nič také mi nenapadá. Možno steblá trávy ale aj to sa dá počuť bežne, cvrčky, vtáci..." netušil čo presne mal počuť.

Podarilo sa mu zatúlať ďalej od hraníc svorky. Mohol si už konečne chodiť, kde len chcel. Mal po ceremoniále, nebol už žiadnym vlčaťom ale plnohodnotným členom a bol na to pyšný. Hoc svorka mala po odchode jeho otca ťažké obdobie, stále sa držali a držia na nohách. Feier to zvláda skvelo a Zath určite neopustí svorku, v ktorej sa narodil. Je jeho domovom, ktorý je odhodlaný brániť. Páska z vtáčieho krídla cez jeho ľavé oko a natrhnuté práve ucho svedčia o tom. Teda si to tak spojuje. Nech to znie viac zaujímavo. Pritom to je len čiastočná pravda. Páska je len ochrana proti svetlu aby nedráždila jeho poškodené oko, ktoré schytal po bitke s bratom keď sa hrali na baranov s ich malými rožkami. Našťastie ich liečiteľovi sa mu ho z väčšej časti podarilo zachrániť. A natrhnuté ucho? To mu jedná šarmantná vlčica urvala, keď cez zimu vpadli tuláci na ich územie. Možno by sa našli ešte nejaké škrabance na jeho tele ale kto vie. Teraz opäť skúmal priestranstva Norestu a objavoval to čo nemohol cez zimu kvôli krutým mrazom. Nemal vo zvyku chodiť skoro ráno do sveta. No dnes toho chcel stihnúť veľa a od toľkého nadšenia nemohol už nad ránom spať. Keď bol plný energie, načo čakať predsa? Dostál sa až na severnú lúku kde sa objavila hustá hmla. Sotva videl na svoj nos a ešte kúsok pred seba. Snáď sa nestratí pft, ešte by sa mu za to vlci smiali. Zavetril však cudzí pach, ostal napozore. Zastavil sa a načúval odkiaľ prichádzajú zvuky krokov.

Počas zimy

Nie že by nevedel čo má robiť, bol proste zmätený. Očakával kvalitný tréning ale toto bolo to posledné, čo byť čakal. Kvalitné to bolo, opak netvrdil ale predstavil si pod tým pojmom skôr niečo iné. Také bežné dalo by sa povedať. Taký nejaký klasický fajt len do slovom špeciálny. Netušil v čom ani ako. Jarumiho slová si vzal "k srdcu" a snažil sa vyhýbať o čosi rýchlejšie.
Keď ta lavína snehových gul ustala, valili sa na neho niečo väčšie. Rozhodol sa tomu ujsť? Nie! Malo času na analýzu ale on mal nápad, síce inštinkt mu nahováral jasne inak. Aktivoval mágiu a pokúsil sa hromadu snehu chytiť s reťazami. Postupne a plynulo v rámci možností aby to na ňom nepristalo. Nevedel ako moc pevna je daná gula snehu. Preto sa počas toho o čosi viac posunul bokom no a snažil sa útok obrátiť na Jarumiho a zostreliť ho s tým, čo on poslal na Zaťa. No však počkaj takto ma bombardovať! Zavrčal si v duchu

Náhly zvrat celej nevinnej situácie, takzvaného divadielka nečakal ani samotný Zathrian. Keď už sa mu polibku žiadalo od okridlenej vlčky, srsť sa mu na chrbte ježila od vášne, zrazu to schytal. Krv sa mu z ucha valila okolo zdravého oka a zanechávala červené škvrny v snehu. „Huh?" ostal v šoku mladý vlček a adrenalin mi začínal pulzovať v žilách. Zamračil sa keď si uvedomil celú situáciu, čo spravila červenastá vlčka, čo spravila táto trupka okrídlená a že to bolo len celé veľké divadlo. Ale prečo? Na tom teraz až tak nezáležalo. Chcel vrátiť svoju bolesť ucha iným spôsobom. Krutejší. S pokrčenými nosom a vycerenými zubami sa hneď ako si uvedomil situáciu rozbehol v pätách za narušiteľkou. Vlastne to bolo v ten daný moment ako ich Feier poštval proti nim. Ani si nestihol uvedomiť že alfa s nimi nebeží kvôli nohe. Jeho cieľ bol jasný, chcel chytiť tú malú muchu čo pred ním bzučala preč. Poslal na ňu svoju mágiu a snažil sa ju chytiť s reťazami aspoň za jednú z nôh. Poslal ich po nej viacere. Dúfal že ju chyti a bolesť jej oplatí! Medzi tým za sebou nechávali kvapôčky krvi v snehu.

Snažil sa ako len mohol, aby neskončil v konečnom výsledku na konci, no Adain bol na neho až moc rýchlí a Zath nestíhal jeho tempu. Bolo poznať že Adain je skúsený bojovník a Zath stále len prerastené vĺča.
Keď ho pustil, postavil sa a oprášil. Predpokladal že toto je koniec?? Prehral takže ceremoniál u konca. A čo teraz? Bude vyhodený? Tíško rozmýšľal a keď Adain prehovoril, myšlienky tam kdesi v pozadí mu stále behali. Už neplánoval útočiť, nemalo to asi zmysel či? Nič by sa s tou prehrou nezmenilo a mohol by sa len o to viac strániť keby opäť prehrá. Adain bol silnejší a viac skúsenejší oproti nemu...nemal šancu. Uznal. I keď tomu ťažko uveril. No vedel že má aspoň motiváciu prekonať ho. Ak mu to bude teda dovolené. „Prehral som, takže budem vylúčený?" spýtal sa narovinu aby ho myšlienky ďalej netrápili. Znel seriózne, lebo pre neho to bola veľká vec. Súčasť svorky bolo jeho vzácnosťou. Nechcel odísť ako jeho otec. Keby len vedel že to si kedysi hovorieval aj Raymond o svojom otcovi Darachovi, to by bolo zaujímavé zistenie...

Už mal konečne po ceremoniále. Nevedel sa dočkať toho obdobia po tej ukrutnej zime, kvôli ktorej sa mu posunula jeho skúška a on tak ako ročný vlček musel byť stále na postavení vlčaťa. Neskutočne ho to vtedy vytláčalo. Chcel sa už šplhať po ranku, ale tým pádom to nebolo pre neho možné a zdržiavalo ho to. Teraz už bol kľudnejší. Mohol sa venovať viacerým veciam a najmä mohol mať už normálne tréningy. Lenže s kým? Kráčal si územím a hľadal niekoho, kohokoľvek. Už sa mu však nechcelo trénovať s tými čo raz trenoval ako vĺča. Možno neskôr keď si otestuje druhých a viac sa toho naučí.
Ako tak kráčal, zbadal modrasto hnedeho vlčka. Rufusa. Keď tak nad tým rozmýšľal, rozprával sa on s ním niekedy ako kamarát s kamarátom? Nie vlastne. Cez zimu ani nebolo kedy a pred zimou bol Zath ešte krpec a mal iné starosti! Objavoval svet predsa!
„Zdravím Rufus." prehovoril tínedžerský hlas na dva roky staršieho okrídleného vlka. „Neruším?" spýtal sa, nie že by mu na tom záležalo. No prišlo mu to viac než vhodné sa spýtať, keďže si predtým všimol, aký bol zadúmaný pohľadom vo vode.

Silmä x Huntley


Jarumi x Eirlys 01


Zath x Meph


Genlisea x Iska


Alaric x Eirlys


Jarumi x Eirlys 02


Jarumi x Eirlys 03


Jarumi x Eirlys 04

Poprosím mágiu pre Zathriana, viac pošlem do ticketu.
Pre Eirlys veľký prívesok - zakreslím si
a pre A'Kazu poprosím jeho maznáčika sojku Zuri - tiež si zakreslím.

Nehovor. prešlo mu hlavou no k jeho provokatívným poznámkam sa radšej nevyjadroval. Musel si zachovať správnu hlavu predsa a bla bla bla... Toto si len tak nenechá. Nahneval ho aj s tým, že mu podal jeho pásku! On si dokáže poradiť sám. Na tisíc percent! Nasadil si pásku aby sa zbavil bolesti z ostrého svetla. Ešte že sa mu kvôli tomu omylom mágia neaktivovala! To by bol asi instantne diskvalifikovaný, všakže? No jeho oči by mu mohli tiež pomôcť v predvídaní a v lepšom čítaní tela...no kto vie či vôbec o tej mágii tuší.

Akonáhle si nasadil pásku a Adain po ňom huknul nech bojuje, vrhnul sa naň. Konečne neútočil Zath prvý. Nemal rád keď musel útočiť. Uhnúť sa? Či neuhnúť. Predsa sa nezľakne jeho ostrých zubov. Rozbehol sa naproti nemu, až sa kamienky pod jeho nohami kĺzali. Nedovolí mu dostať sa k jeho boku. Preto sa prikrčil a otočil k nemu čelom vpred. Zaťove tesaky išli po tých Adainových. Kusol by mu do pysku alebo do ucha. Nechcel mu samozrejme ublížiť. Bral to ako tréning.