Príspevky užívateľa

Jeho pomoc určite nebude potrebovať. Zvládne to sám ľavou zadnou! Hah! Síce nikdy v živote predtým nič nelovil, okrem svojho brata, bol odhodlaný ako vždycky. Nemal šajnu či to zvládne ale to mu bolo jedno. On si predsa poradí. Avšak keď prišlo hovorené slovo, i napriek svojmu odhodlaniu a egu, začal Jariho pozorne počúvať. „To vie snáď i malé šteňa!" šteknul po ňom keď padla otázka či vie čmuchať. „Jasné že to viem." hrdo sa usmial. „hm?" trochu mu unikla pointa. „Jak nabudúce? Čo ideme teraz robiť?" nechápal. To mu teraz len povedal tie veci pred chvíľou a to je všetko? Koniec tréningu?

Celkom výnimočne práve dnes zahrali Zathrianov kožuch lúče slnka sprevádzané miernym južným vetríkom. Nefukalo priveľmi, teda najmä tu v lese mu to tak neprišlo. Koruny ihličnatých stromov sa pri špičkách nakláňali jedna ku druhej ale nijak výrazne to nebolo, len miestami. Chvíľu sa pozeral nahor, až mal onedlho pocit, že stromy padnú na neho... či snáď svet sa rúti? Jeho hlava si domýšľala svoje. Musel svoj zrak odtrhnúť z výšin korún, keď skoro stratil rovnováhu. Nechápal čo za divy s ním jeho hlava skúša no vedel, že to už robiť nebude, nie je tak dlho - najmä keď fúka a stromy pri tom tancujú. Celý sa otriasol a potichu sa zasmial sám nad sebou... Chcel sa vydať opäť svojou cestou, keď si nemohol nevšimnúť hnedastého kožušteka s kytičkami po tele. Ktože to je? spýtal sa sám seba v mysli. Žeby to nové vĺča, čo mu tatík spomínal? Zdá sa tak. ..nu tak by sa mal zoznámiť, nie snáď?? Vydal sa k nej. Avšak vyzerala, že ju niečo zaujalo v tomto nudnom lese. „Ehm, ahoj. Neruším?" zdvorilo sa spýtal, aby ešte od slečny nedostal vynadané. Pravdaže, túto svoju slušnosť snáď skúšal po prvý krát.

„Jasne." kývnul keď mu ošetril labku. Obzeral si ju. Jeho nožka vyzerala ako nová a už ho nič nebolelo. Vedel že už nič viac podivné s ohňom neurobí. Ale čokoľvek iné ešte nevyskúšal. To sa ešte uvidí čo vyvedie.
„No jo, no jo..." stejnak nemám na výber. Prešlo mysľou vlčaťa keď sa Ikke opäť naň obrátil. To zas bude...To sa musí s ním každý o niečom stále rozprávať? Samé ponaučovania...to nie je žiadna sranda! Ahhhh! Nebavilo ho to. Tieto prehovárania do duše... bohužiaľ bol len vĺča. Nič s tým na robiť nemohol.
Kuknul očkom po Gaie. Všetko potlačiť? Mala by skôr svoj zadok zdvihnúť a odtlačiť ho preč z miesta činu. Netušil o čom to Ikke kecá, netušil že niečo také môže existovať. Prečo aj on nemôže mať niečo také ako Gaia?! Bolo to cool predsa.

Sedel kdesi, kto vie kde, niekde v nore, keď zrazu začul veľmi známy hlas svojho brata, ako zvoláva jeho krásne a silné meno. Presne tak mu ho Jarumi popísal a on si to vzial k srdiečku. Horí snáď? pomyslel si keď druhý krát začul jeho hlas. „Glaciareeeeeee" zvolal naspäť keď vyskočil na nohy a bol pripravený vybehnúť za ním. „Už ideeeeem!" opäť sa ozval hlas cez celú noru. Bolo mu jedno ak niekoho vyrušuje. Toto bude vážne niečo veľmi dôležité alebo zaujímavé. Behal po nore rovnako ako Glaco a snažil sa nájsť skadiaľ ozveny ich hlasov pochádzajú. To by bolo keby sa zrazia pri ich nepozornosti. Pre Zathriana by to nebolo prvý a určite to nebude ani posledný krát čo niekoho ešte zrazí.

Nad jeho otázkou, nemohol nič iné spraviť, než ako len hrdo napnuť hruď. To bol on! O ňom rozprávali Jariho slová! „Samozrejme že bude! Ten najsilnejší vlk na celom Noreste!" hrdo vyslovil tieto slová ako keby to už bol daný fakt, o ktorom bolo trestné pochybovať. Následne sa zamyslel nad odpoveďou k jeho otázke. „Hmm." už aspoň vedel do akého odvietva to divné zviera zapadá a čoskoro zistí ako aj vypadá. „Anoo! Ulovíme bažanta." vrtil chvostom jedna radosť. No jeho ďalšej otázke moc nepochopil. „čože to?" naklonil hlávku bokom, že nerozumie. Bol moc mladý na to aby pochopil nejakým veciam. Momentálne viac konal než aby premýšľal a tak mu mozog nefungoval tak úplne ako by chcel. Už bol predsa jednou nohou na bažantovi!

Prečo si ľahol? Nie je predsa taký krpaty, aby mu nedovidel do tváre! Ňu aspoň ho krk nebolí, okay uznáva. Bol rád za to. Určite to tento čistotný krasavec myslel dobre. „Zathrian." štekol hrdo. Dlho si nacvičoval svoje meno aby ho vedel povedať na prvý šup a nezahanbil sa pri tom. „Dobre teda, Jari." zavrtil chvostom z nadšenia že spoznal niekoho z ich svorky. Pri jeho otázke, si nebol istý či za zvery to sú. Zajac asi tušil ale bažant? „co je to bazant?" zvedavo sa spýtal. „nech to je čokoľvek, chcem to uloviť!" skočil by mu znova po chvoste keby ho predtým nedal preč. Čo to asi mohlo byť??? Nemal najmenšie poňatie...

Zathrianko poslušne sedel na zadku tam kde aj predtým a celý čas sa z miesta nepohol. „Mhm." Kývnul hlavou na Ikkeho poznámku ohľadom svrbenia alebo brnenia jeho labky. Mal pravdu, niečo také na ten spôsob cítil ale nebolo to nič hrozné. Vydržať sa to dalo. Zároveň sa mu však nechcelo veriť jeho ďalším slovám. Veď on tu skoro reval od bolesti a ona bola sklamaná z toho že nič necíti! Nie je možné aby to mala popálené viac než on. Neveril tomu. Za žiadnych okolností. „Tomu sa mi nechce veriť..." zamrmlal si popod nos. Možno že sa len vedela lepšie tváriť a zakrývať tu bolesť. Kto vie? On nie. Hm...
Tak Gaia jo? Zaujímavé meno. To ešte netušil že to bola len jej prezývka. Ale čo na tom? Nebola to zase taká moc odlišná prezývka aby ju nikto z Nihilu podľa toho nespoznal. To ale nevedel. No určite si túto prezývku zapamätá! Bol rád že jej Ikke prikázal zostať. Možno zistí, prečo jej nič nebolo z takej popáleniny. Chcel vyriešiť túto záhadu! Prečo? No lebo ak on chcel takto sa tváriť že mu nič nie je! Všetko by to uľahčilo. Pft. Pozrel sa na Feiera keď ho oboznámil s tou informáciou o vnímaní tela. Zaujímavé. Môže sa aj on naučiť menej vnímať bolesti? „Ne! To mu nemôžeš povedať!" šteknul nahnevane a postavil sa na všetky štyri, keď už mal packu úplne fit. Ale jeho slova ako keby stratili význam a Feier sa aj tak pobral preč. Nahnevane sa zase posadil na zadok, ofučaný jak keby sa mu nejaká veľká krivda robila. Kuknul po ostatných čo boli vedľa neho. Čo teraz? Už môže ísť? Napríklad zabrániť Feierovi v bonzovaní? Hm? Hm?

Bol zúfalý z tejto situácie. Nemohol veriť vlastným očiam, že sa tu zišlo toľko vlkov kvôli nim dvom. Nie je predsa krpaté vĺča aby tu muselo kvôli nemu prísť toľko vlkov z jeho svorky. Cítil sa zahanbený, keď sa tu obrí bodyguardi objavili tak zhurta. Bolo to pre neho vskutku ponižujúce. Keby chce, tak si nohu príde ošetriť sám za nimi. I keď to by sa asi nestalo. Chcel by si s tým poradiť sám i keď ho to bolelo. No časom by to možno prešlo nie? A ak nie tak by možno išiel za medikom nakoniec...no zatiaľ ich o pomoc neprosil a takto ho len strapňovali pred šedou. Už ani inkognito neostal a všetci naokolo zistili Zaťove meno. Teraz sa mu bude každý vysmievať! Nespokojne mal siahnuté uši dozadu. Aj jemu napadlo to isté čo Ghaayel. Vojáčik Zathrian... znelo to tak. Možno že je od mala cvičený na to stáť sa vojakom. To by bolo keby v takto mladom veku mal už nejakú funkciu vo svorke! Pft, znie to komicky. Jak keby sa Ignis chystal na vojnu, že by hnal vlčata s mladýmu vlkmi k boju...
S malým prekvapením sa pozrel na farebnú vlčicu, keď pre ich dobro zaklamala. Nechcel sa tváriť až moc prekvapene, nech na to nikto nepríde. No nemusela nikoho dostať do tejto situácie, ani samú seba keby nevolá o pomoc. Avšak odlahlo mu poriadne. Možno nebude mať z tohto celého taký problém ako si myslel... Ak teda znova niečo nevyvedie hmmm. Zathrian si žiadal o problémy i keď nevedomky. Vždy ho niečo lákalo k nekalej činnosti.
„Ja predsa viem čo robí oheň! Ale jej to nič neurobilo-" vyšteknul a ďalej nepokračoval. Nebol si istý či pochopia zmysel jeho vety. Videl šedú ako bezbolestné sa takmer dotkla ohňa tak si to chcel overiť, ale nemohol to povedať inak by jeho predošlé tvrdenie nebolo viac plátne a zistili by že klamal aj on, aj tá vlčica ktorá sa už pobrala preč. Následne sa pozrel na Ikkeho ako lieči šedastú, počas toho ako mu Feier zhodnocoval jeho zranenie. Ešte nikdy predtým nevidel Ikkeho liečiť na vlastné oči a bolo to vskutku zaujímavé! Aj on to chce vyskúšať, nech už to má za sebou!
To už chcela ísť preč? To nene! Ešte sme spolu neskončili. Nemôže ma tu predsa nechať samotného... behali mu myšlienky po hlave. Nie že taktiež nechcel odísť...

Už teraz mali oči na srsti viac než dosť. Dobre že si ich celý Norest nevšimol a nezačal sa o nich strachovať. Načo toľko starostí... čo ich vôbec do toho čo oni dvaja robia... keď sa k nemu šedá mierne naklonila, vyslovila otázku, pri ktorej sa mu zablisklo v očiach. Že či zdrháme??? Stopro! Bez otázok, bez váhania! Nemohol si dovoliť aby ho zbadal niekto z jeho svorky v takomto stave. „Zdrháme!" naklonený ku nej, jej šeptnul naspäť hneď jak sa ho to spýtala. Dovtipil sa, že budú mať namierené na miesto kam sa pozerá. Kyvnutím hlavy jej naznačil, že je pripravený na únik a v zápätí toho sa rozbehol v pred. Au! Krutá to bolesť pocítila Zaťovu nôžku keď dostúpil. Ale to mu nesmelo v ničom brániť. Išlo tu predsa o život! Keď tak bude kulhať trošičku a čo! Koho to zaujíma!
Ale ne! Ikke a Adain. Už bol odhalený... Z trucu sa chcel hodiť o zem. Samozrejme že nič také neurobil, pft. Za koho ho máte... Jedná zlá správa za druhou! Ešte im aj do cesty okrídlenec skočil. Chudákovi slepému vlkovi chceli ujsť a takto sa im ide Adain pomstiť. Jak ich len mohol počuť?! Čo má uži jak slon, že počuje až samotné mraky kedy prídu??? Hhh. Stále však hľadal cestu k úniku.
Zrazu začul hrubý hlas Feiera za svojím chrbtom. Ďalší člen so sloními ušami! Ignis tu príšiel jak strela. Že sa mu to ani veriť nechcelo. Však len teraz sa obzeral a ani jedného z nich nevidel...nechápal. Mimo územia svorky na postavení nezáleží, každý každému tu je za bežného vlka! Čo komu do toho či si syn toho alebo toho. Chcel zdrhnúť ale mal pocit že už teraz je v riadne veľkom maléri. Ak Ghay niečo nevymyslí, bude po ňom hah. Nemá tu niekto flash na chvíľkovú stratu pamäti? Nikto? Ah škoda... už sa nemal kam pohnúť, cítil sa ako vo väzení obmotany reťazami. To keby len tuší čo za mágiu má! Škoda že ju ešte nevie ovládať...„Len sme sa hrali..." zamručal na Feierove prísne šteknutie a ďalej už len mlčal. Mal mierne obavy čo na to povie jeho spolupáchatelka a či ho nedostane ešte do väčšieho maléru než teraz. Hodil po nej očkom. Snáď nie je až taká zákerná. Takto to nemohlo skončiť!

Súhlasne kyvnul so slovami jeho spolupáchatelky. Museli tohto skutku učiniť. A prečo? No aby jeden druhému ukázal že je lepší. Či teda aspoň niečo na ten spôsob. O to tu hlavne išlo. Nevracajúc sa k tebe ohľadom jeho "slepoty" z ktorej ho vĺčka predtým obvinila, keď ju zrazil.
Labka ho pálila od bolesti. Nebola to hrozna bolesť, horšie to bolo pred chvíľou ale nebolo by odveci to nejak aspoň trošku schladiť, nech sa zbaví toho pálenia. Bohužiaľ nič také chladivé tu nebolo. Jedine jeho otca mágia ale to si nemohol dovoliť za ním prísť. Zaťko bol rád, že jeho taťka sa venuje skôr jeho súrodencom a máti, než ako tomu, čo porába jeho nezbedný syn. Toto by Zath u neho len tak nerozchodil. Dobre vedel čo mu hovoril predtým, ako došli na ples. No o tom teraz radšej pomlčí. Načúval farebnú vlčku ako straší šedastú. Či to bola pravda to on netušil, vedel že sa mu mohla noha spáliť ale že by o ňu prišiel? To by mu nenapadlo. Pokrčenú labku položil na zem ako keby bolo všetko v poriadku. „Nič." so zaťatými zubami odpovedal, keď mu vlčica venovala sekundu svojej pozornosti a hneď na to opäť kričala po okolí. Len nech už viac nekričí! Ešte si ich rodičia všimnú a čo potom! Našťastie hovorový šum zabraňoval tomu aby jej výkriky dorazili až k jeho rodičom. Aspoň teda dúfam popritom, ako sa obzeral po okolí. Snáď sa nenájde žiadny liečiteľ, vážne nechcel vysvetľovať túto situáciu niekomu neoprávnenemu. Čo je komu do toho že sa spolu s ohňom bavili!

Jak že to není pravda? Však snáď videl že jej packa nezmizla v ohni. Či bol vážne slepý?? Nie to ani náhodou. „Je to pravda!" šteknul jej naspäť po tom jak do neho štuchla labkou. Už zase sa ho dotkla... A on znova zacítil to čo predtým. Zaštípalo ho v nose.
S pokrčenou tvárou pri jej výzvach, už už plánoval dať do ohňa svoju labku, ale nie pomaly tak ako ona. Predsa len, keď prejde cez oheň dostatočne rýchlo tak by sa mu nemalo nič stať, nie? Či? Ako tomu bolo? Bojoval s tým ale nemohol prehrať. „hm?" pozrel na ňu počas prerušenia jeho činu. Aké jejda? Lepšie sa jej pozrel na pacičku. Už videl odkiaľ pochádza ten zdroj odporného pachu. Jej labka nevyzerala zrovna najlepšie. Ew...takto dopadnúť vážne nechcel. No súdiac podľa nej to asi nebolí až tak ako si myslel. Asi to bude len nepríjemne teplé a o to viac mu odľahlo. Už sa toho ohňa nebál tak ako predtým súdiac podľa jej reakcií na žiadnu bolesť. Opäť sa blížil s labkou k ohňu, keď sa zrazu zľakol toho, keď ktosi skríkol a už len začul rýchlo blížiace sa kroky. Najskôr si to neuvedomil. Prečo labka tak strašne páli? Ah áno, pri laknutí s ňou prišiel bližie k ohňu, než sám chcel. Našťastie sa mu nechytila celá srsť, no uškvarených časti tam bolo. Nebolo to tak hrozné ako u šedej. No napriek tomu sa u bolesť stupňovala. Jak ona toto nemôže cítiť???? Musel to vydržať. Mmmmm...až mu slzička vbehla do jedného z očí. Zastrihal ušami a následne ich stiahol keď ho dospeláčka prebodla pohľadom. Ajeje, toto bude veľký prúser. Ale veď on ju nenútil! Keby nechcela tak nič také robiť nemusela. Ostal ticho, moc mu nebolo doreči cez tú bolesť.

Doťahovačiek by bolo neúrekom, donekonečna by sa tu hádali a všetko možné by spomenuli len aby jeden bol o čosi lepší než ten druhý. Pritom na tom vôbec nezáležalo. Avšak im očividne hej. Čuduj sa svetu. Kde len toto skončí.
Stál pri nej. S napnutymi ušami a priamym zrakom celý zvedavý sledoval jak sa blíži s packou k ohňu. Je snáď ten oheň pokazený ne??? Alebo ona?? Kuknul kútikom oka na jej tvár a zvyšok tela, či to snáď náhodou celé nepredstiera. No nezdálo sa mu. Žiaden náznak, bolesť na tvári, či tik na tele. Jak to že jej to nič nerobí??? Však on to teplo cíti a to sa z miesta ani nepohol. Ak tu bude stáť o čosi dlhšie tak jeho koža mu schrumkavie. „Sotva si sa ho dotkla!" zdrbal ju chlapec, no následne zvláštne pokrčil nosom. Čo za odporný smrad to zacítil? Ešte že chvíľu na to to vánok odvial, inak by tam nedokázal stáť v tom pachu a bolo dosť pravdepodobné, že by z miesta činu ušiel... prinajlepšom. Čuchnul k sebe, ale on to nesmrdel, teda už nič moc necítil. A nechcelo sa mu moc čuchať tú vlčku vedľa neho. Čo ak by zistil že to ona smrdí? Bol rád že to už viac necíti a hlavne, že on nie je ten zdroj smradu. Otázne bolo, na ako dlho. Pomaly ho začínala páliť strana, ktorou bol otočený k ohňu. Začínalo mu byť horúco.

„Tých máme vo svorke dosť! Každý z nich ti dosvedčí že mám dokonalý zrak!" švihnul chvostom. Popravde k medikom moc nechodil. Vlastne čo počul tak len pri jeho pôrode bol jeden z nich ale to si nepamätal. Vtedy ho zaujímalo len teplo a matčino mlieko. Už sa snažil nevraciať k téme o jeho zraku. Ironické by bolo, keby časom vážne stratí zrak na jedno z jeho z očí, nie že by mu osud niečo také chystal... Nene.
Sledoval ju ako sa blíži k ohňu. Súhlasil by s ňou keby počuje jej vnútorný hlas, ohľadom rytierov. Nie len oni, ale celý Nihil- ba čo! Celý norest by položilo nazadok keby vidí živú horiacu pochodeň a ona by bola z toho ešte šťastná!
Zastrihal ušami. „Samozrejme že sa nebojím!" prebodol ju pohľadom. Ako sa len opovažuje! Najskôr je pre ňu slepý a teraz už aj strachoput??? Niečo si potichu zamrmlal pre seba, možno ju preklínal alebo niečo také, no napokon sa rozhodol ísť k nej. Veru nemal na výber. „Slečny majú prednosť." gentlemanovsky uklonil hlavu a packou ju popytal k činu.

Jak na kolotoči dookola to isté, už len pukance tu chýbali. On si tvrdil svoju pravdu a ona zase tú svoju. A mal vôbec niekto z nich naozaj tú pravú pravdu? Toď otázka! Začalo sa to akosi motať, ešte aby sa omylom nepriznal k svojej nepozornosti... To by ešte len bolo výsmechu. No slepý jednoznačne nebol a za tým si pevne stál. „Já snáď viem najlepšie, ako ja sám vidím nie?" dodal k jej obvineniu že on klame. Opätoval jej priami pohľad do očí! Schválne že kto dlhšie vydrží! No asi ani jeden z nich, keďže vedľa nich sa konalo pálenie hraníc. „No tak sa ukáž!" zazubil sa. Pohodka naparádu!!! Bol zvedavý čo vlčka spraví. Samozrejme že si nebol istý, či vlčka vie že jej oheň dokáže spapať celú srsť. Asi by sa rehotal po zemi keby niečo také sa udeje. Kto vie či by sa jeho svedomie ukázalo alebo by ostalo zalezene kdesi v tieni. To ešte vlček netušil že šedá necíti bolesť. Každopádne ju teraz pozorne sledoval, no sám sa moc k onemu ohňu nepribližoval.

Tá malá mu jednoducho nedala pokoja s jej otravnosťou v jej nepravých tvrdeniach! Už mu dochádzala trpezlivosť keďže sa mu moc nedarilo v jeho zlomyselnych činoch. Chlapec bude ešte musieť trénovať. Nič čo by nezvládol do budúcna!
Keby sa mu šedá zakusne do jeho krásnej labky, možno pár sĺz by uronil pre toľkú obetu. No jednoznačne by to nenechal len tak a nejak jej to opätoval. Oko za oko, zub za zub! „Ty to tiež nemáš ako vedieť! Klameš, klameš až sa práši!" opäť na ňu vyplazil jazyk. Jeho tón však znel viacej namosúrene než predtým. Už, už jej chcel povedať "však nech si ho chytí a uvidí sa kto nevie behať" no v tom momente poukázala na niečo, čo sa dialo za jeho chrbtom. Obrátil teda svoju pozornosť na Voltaire a spol ktorý pálili hranice. So zaujímavým pohľadom sledoval čo sa deje. „O čo že nemáš toľkú odvahu dotknúť sa ohňa." vyzývavo sa kuknul po spoločníčke s malým uchechnutím. Rovnako ako aj ona to chcel vidieť z blízka. Nie že by oheň nevidel každý deň, odkedy sa narodil, ale toto bolo od neohnivých vlkov.