Príspevky užívateľa

Vôbec ale že vôbec sa mu nepáčilo, že nevedia nájsť tú potvoru. Toho škaredého pavúka...nie že by ho rád znova videl. No cítil by sa lepšie keby že ho aspoň vidí utekať preč od nich. Takto keď si bol 99% istý, že nie je na Dellinej srsti...teda... snáď tam nesplyval na tej hnedej farbe rovnako ako na strome... takže ak nie to, tak musel jedine zdrhnúť alebo to najhoršíe! Určite bol na ňom. Keď však zbadal výraz vlčice, ktorej sa spýtal či náhodou nie je na ňom, nebolo mu všetko jedno a stuhnul. Nehýbal sa tak ako vravela. Panajeho! Čo len budú robiť??? „Čo teraz?" hruď mu behala hore-dole od tých stresov a neistôt. On teraz určite zomrie! „Šlahni ho nejakým patykom." povedal opatrne aby sa moc nehybal a pavúka nevyplašil.

Hmm.. to čo mu vravel mu pripnutý vskutku logické a tak teda nemal k tomu žiadne námietky. Avšak jeho predstava o ideálnom alfovi bola i tak iná. Chlapec sa mal ešte čo učiť.
„Dobre, to znie fajn." dodal k jeho vysvetleniu. Bolo mu to už viac jasnejšie a možno mu ešte počas tréningu niečo navyše napadne, čo tu ešte nebolo povedané. Bol odhodlaný to absolvovať.
Jeho ticho sa mu nepáčilo, chcel odpoveď. Asi to nebola ľahká vec na spracovanie odpovede. Napriek tomu však ostal ticho a čakal, keď sa mu zdálo že vidí, že premýšľa. Pri Faierovok rozprávaní takmer prestal vnímať všetok ten nával informácií ktoré sa mu dostávalo. Chvíľu mu zabralo to spracovať. No nebolo to nič strašné. „Eeem..." vydal zo seba po chvíľke rozmýšľania a chaosu v hlave. Snažil sa si spomenúť na nejaké také situácia. „Možno tá zima že mi nevadí? Narozdiel od mojich súrodencov." uvažoval nahlas ale okrem toho mu nič moc nenapadalo. „A mám dotaz, keby chcem že prísť na to, čo mám za mágiu. Dá sa to aj tak že si sadnem a že by som sa na ňu sústredil alebo to je hlúposť?" vyzvedal. Skúšal to, ale bolo mu jasné že to nevyjde asi na prvý pokús. No toľko trpezlivosti nemal, aby sa mu to podarilo za jeden večer.

Po dokončení prvého stromu mal na pláne ďalej pokračovať. Chcel zvýšiť tempo a byť tak užitočnejší. Za Feierom stálo veľa zanechanej práce a on nechcel byť o nič horší. Opäť teda použil svoju mágiu, no po sebe ale po jednom, zvalil niekoľko stromov za sebou aby sa nemusel stále opakovať a navyše mu s týmto šklbaním mohol niekto ďalší pomôcť, kto nemal tú možnosť inak zhodiť väčšia stromy. Samozrejme na tie moc hrubé si už ani on netrúfnul...zhodol asi tri, či štyri ďalšie stormy a postil sa do ich oberania. Trochu ho tá mágia vyčerpala, no snáď sa mu o chvíľu zregeneruje. Predsa len toto celé rúbanie nebude trvať len krátkych pätnásť minút.
Trhal, kmasal, až mu z toľkej roboty teplo bolo. Nepotreboval ani oheň na zahriatie. Jediné čo tak možno by bolo dobré tak packy zo spodu ohriať, ale to ešte nejakú dobu vydrží. Keď tak by mu niekto zakúril jedným patikom hah.

Počas usilovného šklbania svojho stromku naňho padla otázka od Alfy - Feiera. Napriamil uška a pozrel sa jeho smerom zamyslene. „Ak mám pravdu povedať, nie som si istý hraníc mojej mágie ale určite to je niečo, čo zvládnem." mierne neisto začal, no napokon zistil a svojho hrdého ducha opäť posilnil. Ak to nezvládne bude to potupa. No určite sa bude snažiť prekonať svoje limity... mágiu objavil len nedávno, sotva sa ju naučil vyvolať, nie to ešte vedieť všetko o nej. To mu dá ešte chvíľku zabrať.
Potom čo odpovedal Feierovi pokračoval v tom s čím bol predtým zamestnaný. Blížil sa takmer ku koncu s týmto jedným stromom. Nebol najväčší, preto mu to išlo rýchlo no na začiatok to bolo fajn, tak na rozohriatie.

Netušil ako dlho sa Jarumi skrýval za kameňom, predsa len má krídla a mohol sa tak vyhnúť vrzgavému snehu, bez toho aby upútal pozornosť. Navyše aby Zath neumrzol tak tiež sa prechádzal...i keď to bolo skôr z nedočkavosti. No malo to i svoj účel.
Sledoval svoje okolie, ale za kameň nevidel. Keď stadiaľ Jari vyliezol, pozdravil ho. „Nazdárek. V podstate hej. Nevedel som ako dlho budem čakať, tak som to hneď využil a vytvoril si vlastnú cestíčku." zasmial sa. Chlapec začínal naberať rozumu, zdálo sa. No uvidí sa koľko. Stále mal len niečo okolo roku, čož nebolo veľa. S krídlom cez oko sa pozeral na okrídlenca. Stále si moc na to nezvykol.

Bolelo to celkom dosť počas liečenia, no zdá sa že to zvládol. No samozrejme predsa! Nebolo snáď veci ktorej by nezvládol... Snáď ste už nezabudli hah. „Dúfam, nechcem byť bez oka..." zamrmlal pri Ikkem. Nechcel sa ho nijak dotknúť keďže vďaka nemu bude pravdepodobne vidieť. Napriek jeho ďalším slovám, vedel že i tak sa bude opäť biť s bratom a baran baran duc i tak ostane ich hobby. Len tíško na to prikývnul.
„Už asi jo..." minimálne necítil toľko bolesti čo predtým. Bol rád, trochu si chvostikom zavrtil. Mal šťastie že má Ikke takúto mágiu.

Zath žiaľ nemal tú možnosť prežiť to čo jeho otec a tak nevedel úplne pochopiť dôvody jeho otca, i keby sa mi to snažil niekto vysvetliť. Časom sa mu možno usporiadajú myšlienky a možno nájde pochopenia. Bolo to veľmi otázne. Jeho povaha sa predsa len stále vyvíja, kto vie kde bude o rok. „Tak to jednoznačne! Budem lepší než všetci ostatní bellatori! Ba možno lepší než ty." zazubil sa. Nechal sa trošku uniesť a na malú chvíľu ho hnev a myšlienky na otca opustili.
Načúval pozorne čo za úlohu mu to zadáva. „Akože ako pôsobia? Či trénujú dosť tvrdo alebo či sa náhodou neflákajú?" spýtal sa, nebol si istý ako to myslí, no už teraz bol rozhodnutý, že túto misiu splní.
„Hmmm... Ja sa len tak niečoho nezľaknem... Nedá sa to zistiť aj nejak inak??? Ja chcem vedieť akú mám mágiu." zvolal od nadšenia. Chcel to zistiť hneď teraz! Čo ak mal niečo veľmi ale že veeeľmi cool? Musel to zistiť, nedalo by mu to spať.

Na chvíľu sa zamyslel nad jeho otázkou, vskutku zaujímavé. „Nie, neskúšal." to keby ešte len vedel v tomto čase že by sa mu to určite zišlo, minimálne na jedno oko cez ktoré bude nosiť "pásku". Aké to je asi "vidieť" ušami, čuchom a hmatom??? Predstava to je asi nemožná, pokiaľ si to vlk nevyskúša. Možno by bol v tom taký ako jeho otec, keď Ikkeho otázku si skúšal. „Videl si ty vlastne niekedy, či si sa s takým zrakom narodil?" vyzvedal, napadlo mu to mnohokrát, no nikdy nemal nejak príležitosť, sa ho to osobne spýtať.

„Mhm.." vydal zo seba. Slzy mal v očiach a sem tam mu aj nejaká na zem spadla. Snažil sa byť v kľudne i keď vnútorné prežíval neskutočnú paniku a jeho myšlienky mu vraveli kadečo.
„Dobre." odpovedal v krátkosti, nebolo mu nič do rozprávania keď sa stále sústredil na tú bolesť. Cítil divné mravčanie ako aj vtedy pri tej labke čo mu ošetroval. I tentokrát sa to snažil vydržať.
„Len chvíľku, možno 10 minút aj to je asi veľa. Neviem, bolo tomu rýchlo a príde mi to ako večnosť." vysvetlil ubolene. Už aby bolo po všetkom. Aaa!

Už ako malý chcel ďalší tréning s Jarumim. Po love na bažanta mu to v podstate sľúbil a bol zvedavý čo si dnes pre neho Jari prichystal.
Bola zima, snežilo. Neboli najlepšie podmienky ale to Zaťkovi nevadilo. Mal zimu rád i keď nie moc priveľkú. Vyčkával na príchod Jarumiho. Mohol prísť odkadialkoľvek a ako mu kedysi Adain hovoril, musel byť v strehu stále a strážiť sa chrbát. Či niečo také... snáď neumrzne, kým príde. Netušil ako je na tom jeho dochvíľnosť. Prechádzal sa dookola v jednom krúžku, kde si už za tú krátku chvíľku stihol vyšliapať cestíčku v tvare podobnú písmenu O.

Ah no jasné, na chvíľu aj zabudol že Ikke vlastne nevidí. Zväčša reagoval úplne prirodzene tak celkom zabúdal na túto jeho vlastnosť. Možno budú vo svorke dvaja slepí...„Tu som..." šteknul ubolene. „hrali sme sa s bratom a...a...moje oko... bolí." s prižmúreným druhým okom zbadal pred sebou krv, kto vie či to išlo z oka alebo mal aj okolie poranené. Nevidel sa, nevedel. Bolesť bola rozsiahlá tak že ani netušil kde je jej presné centrum. Chvíľu na jeho slová Ikke už stál pri ňom. Bál sa čo mu na to povie, no už aby to mal celé za sebou.

„Zaujímavé." Počúval slová Jariho. Doposiaľ mu nenapadlo niečo na tento spôsob. Na chvíľku sa nad tým zamyslel. Chudák bažant. pomyslel pri pohľade naň. „Vďaka za tvoju obetu." povedal nakoniec vlček nepoškvrnený smrťou iného tvora. Neuvedomoval si životy iných zvierat. V tomto čase bol na to ešte veľmi malý. Predstava že by nejaký iný väčší tvor než je vlk, ulovil niekoho z jeho súrodencov, len preto aby prežil, bola desivá. Ale to bol asi život a teraz si to nejak začal uvedomovať.
Napokon zobral bažant, „maj sa!" zamumlal cez perie a hrdo si vykročil vpred, smer nora.

Bolo chvíľu po incidente kedy sa dvaja bratia hrali na brananov a vrážali do seba navzájom s hlavami - teda s ich rožkami. Samozrejme že sa zase o niečo doťahovali, no tento krát to skončilo o čosi dosť horšie než inokedy. Rodičia neboli prítomní, nemal kto na nich striehnuť. Skvelý čas na nešťastie. Poškodili si oči. Zath prišiel o ľavé oko. Krvácalo mu a bolo zreteľne počuť jeho nariekanie kdesi v jaskyni. Skuvíňal a držal sa za oko. Keď začul hlas liečiteľa, odľahlo mu. Ešte že má mágiu... Snáď budem vidieť... „Ikke!" štekol zúfalo Zath poslepu. Od bolesti mal aj druhé oko prižmúrené a tak sotva videl.

Zdrhanie nemalo význam, Ikke by si ho našiel tak či tak. Keby boli tuláci, bolo by to iné a o to viac jednoduchšie. Žili však na jednom území kde sa jeden veľmi ťažko vedel vyhnúť iným keď o to stál. Málokedy sa našla taká tá chvíľa pre seba. Síce ich teraz bolo trochu menej vo svorke, čož malo svoje výhody i nevýhody ale budiš.
„Asi máš pravdu." odpovedal k tej chvíľke pozastavenia a vnímania priestoru.
„Mhm, koho bavia bežné nudné veci." povedal tak vyzívavo. „Rad skúmam niečo nové." dodal.

Samice: Asphodelle, Bellanna, Zaniyah

Samci: Gilgamesh, Timothee, Iska