Príspevky užívateľa

V tele Achillesa

Zathrian mlčal len chvíľu, no jeho myseľ pracovala naplno. Asphodellin prístup ho neprekvapil, no rozčuľovalo ho, že vec okamžite eskalovala na úroveň celej svorky. Nie, že by nechápal jej obavy — ale neznášal stratu kontroly. A teraz sa k tomu pridával Achilles so svojimi predpoveďami o panike a nedôvere.
Zhlboka sa nadýchol. Hovor pomaly, rozvážne. Nenechaj ich zacítiť, že ťa to irituje. Chápal jej obavám, no zverejnenie tejto informácie pred celou svorkou môže spôsobiť presne to, čomu sa chceme vyhnúť... Pohľad zabodol do bety, no tentokrát nebol taký tvrdý ako zvyčajne. Bol opatrný, takmer vyčkávavý.
„Ak sa o tomto dozvie každý, začne sa medzi nami šíriť paranoja. Každý jeden vlk sa bude pýtať, či jeho brat, sestra… alfa… je stále tým, kým bol včera...“ bezvýznamné dodal k Achillesovym slovám. Jeho hlas bol pokojný, no pod povrchom vibroval chladný podtón.
„Nemôžeme riskovať oslabenie zvnútra. Najprv musíme zistiť, čo sa stalo, a či to môžeme zvrátiť. Potom… potom môžeme zvážiť, ako to predložíme svorke." snažil sa Betu presvedčiť i keď už teraz mu niečo hovorilo že to je márne, lebo tvrdosť bety ho donúti ju poslúchnuť. Napokon možno bude predsa len lepšie nechať si poradiť, keď sa za ňou vydali...

Zathrian kráčal vedľa nej, jeho pohľad skúmavo sledoval jej kroky a drobné gestá. Asphodelle bola zvyčajne vyrovnaná a disciplinovaná, ale dnes... dnes bola zvláštne nesvoja. Možno to bola len únava, no niečo ho nútilo byť v strehu.
Keď mu s vážnym výrazom povedala, že mu dôveruje, len jemne prikývol, no jej ďalšie slová ho na chvíľu zastavili.
A vieš, že môžeš veriť aj ty mne? prešlo mu ako ozvena hlavou. Zathrian sa na ňu pozeral, jeho oči sa stretli s jej pohľadom. Boli chladné, prenikavé — skúmali ju do hĺbky, akoby sa snažili preniknúť cez fasádu, ktorú pred neho kládla. Potom sa mierne uškrnul, no ten úsmev bol viac skúšajúci než priateľský.
„Dúfam, že to tak je,“ odvetil ticho, no v jeho hlase bola skrytá výstraha. „Pre dobro svorky.“
Keď dorazili do jaskyne, nenašli tam toho koho hľadali. Očami preletel po bylinkách a starostlivo usporiadaných zásobách, no Achilles tu nebol. Zathrian ju mlčky sledoval, ako sa poobzerala po jaskyni, akoby hľadala niečo konkrétne. Zamračil sa. Nebol si istý, či Asphodelle vôbec pozná bylinky — nikdy ju nevidel pracovať s liečivami, to bola skôr Achillesova doména. Možno si chcela len trochu oddýchnuť, kým sa jej stav zlepší. Alebo… Možno sa len príliš snažil hľadať problémy tam, kde neboli. Na okamih sa odvrátil a krátko si vydýchol. Nechcel na ňu tlačiť. Ak niečo bolo zle, povie mu to, keď bude pripravená.
„Achilles tu teraz vyzerá že nie je...“ prehovoril po chvíli, konštatujúc, pričom jeho hlas bol pokojný, no pevný. „Počkaj tu. Nájdem ho a poviem mu, že ho hľadáš.“ Venoval jej ešte jeden pohľad — skúmavý, no nie odsudzujúci. „Zastavím sa neskôr, aby som sa presvedčil, že ti je lepšie. To čo chcem prebrať s Achilleom nie je zas tak vážne a môže to počkať...“ oboznámil ju.
S tými slovami sa bez ďalších otázok otočil a vykročil vpred, jeho kroky tiché a vyrovnané. Ak niečo nebolo v poriadku, Achilles si to určite všimne. A Zathrian si nenechá nič ujsť. Teraz ho však musel nájsť... ešte však pred svojím úplným odchodom dal fake Asphodelle možnosť dodať pár slov ak má niečo na jazyku.

Zathrian ju chvíľu pozoroval, akoby zvažoval, či má v rozhovore pokračovať, alebo to nechať tak. Jej slová zneli presvedčivo – príliš presvedčivo, ale možno len preto, že Azaryn formoval svojich členov, aby boli tvrdí. Nakoniec len krátko prikývol.
„Správne,“ odvetil jednoducho. „Každý z nás si zvolil svoju cestu. “ Nezáleží na tom, odkiaľ prichádzame, ale kam patríme teraz. Jeho pohľad sa na okamih uprel k rieke, sledujúc, ako prúd odnáša drobné lístie po hladine. Potom sa vrátil k nej.
„Dobrá práca s tými tulákmi. Azaryn si nemôže dovoliť nepozornosť.“ Najme nie po ich minulej skúsenosti. Škoda, že to čo sa práve teraz odohráva zistí až neskôr... Aká to irónia... Na okamih sa zamyslel, akoby zvažoval, či dodať ešte niečo viac, no nakoniec len mierne nadvihol bradu. „Ak už nemáš nič iné, pokračuj v tom, čo si začala. Ja ešte skontrolujem východnú hranicu.“ S tým sa pohol, pripravený nechať ju za sebou. Ak by chcela, mohla ho zastaviť – alebo nechať konverzáciu plynúť do ticha. Dnes nemal chuť na dlhé rozhovory.

Zathrian ju sledoval, ako sa snaží udržať chladnú masku, no jeho skúsené oči si všímali detaily – tie drobné zaváhania, neistotu v hlase, akoby sa snažila presvedčiť samú seba viac než jeho. „Zvláštny pocit, hm?“ zopakoval ticho, pričom jeho pohľad sa na chvíľu zúžil. „Azaryn ti lezie pod kožu... alebo možno len únava. Nie je hanba priznať, že si toho na seba naložila priveľa.“ malinko sa nad ňou pousmial. Mal dojem že sa Beta snaží byť betou na 110%.
Zodvihol hlavu a krátko sa rozhliadol po Smaragdovom údolí. „Dobre,“ prikývol nakoniec, akoby zvažoval možnosti. „Doprovodím ťa.“ Vykročil prvý, presne ako dúfala. Jeho kroky boli pevné, sebaisté – typické pre niekoho, kto pozná každý kameň a každú steblinu trávy. Z času na čas na ňu letmo pozrel cez rameno.
„Vieš, Asphodelle...“ začal po chvíli, hlas mal tichý, ale prenikavý. „Svorka nie je len o sile a pravidlách. Je to o dôvere. Ak niekto cíti, že niečo nie je v poriadku, mal by to povedať. Vieš, že mi môžeš veriť... však?“ Jeho pohľad sa na okamih stretol s jej, skúmavý a hlboký. Nevedno, či to bola ponuka dôvery alebo varovanie. Prišlo mu, že možno pred ním niečo skrýva, možno preto sa správala tak zvláštne? Možno sa mu len bála s niečim priznať...Potom sa dal opäť do kroku, aby ju odprevadil ku jaskyni.

V tele Achillesa

Zathrian mlčal. Sledujúc Achillesa – seba – pri práci, cítil zvláštny chlad, akoby sa v jeho tele pohybovalo niečo, čo tam nepatrilo. Slová, ktoré pri tom hovoril, boli ako tiché pichnutia tŕňa pod kožu, pomaly, opatrne, ako tŕň v mäse. Každé jedno malo svoj účel, svoj smer. A Zathrian to videl. Cítil.
Radšej dôveruješ nepriateľovi… zopakoval si v hlave. Pretože od nepriateľa očakávaš zradu. Od priateľa nie. Bola to pravda. Príliš surová na to, aby ju mohol poprieť. Niekde hlboko v jeho mysli sa niečo pohlo. Jemné škrabanie – chladný hlas, takmer nepočuteľný, šeptajúci do temnoty. Bolo to tam vždy?
„Očakávaš zradu… preto nikdy nie si sklamaný.“ Slová z neho vychádzali pomaly, akoby ich ochutnával na jazyku, analyzoval. „Priateľ? To je len nepriateľ, ktorý ešte nezistil, kde ti bodnúť nôž.“ Naklonil hlavu, oči prižmúrené. Bolo zvláštne pozerať sa do vlastnej tváre. Ešte zvláštnejšie bolo cítiť… nič. Žiadny hnev, žiadna zrada. Len chladný, pomalý výpočet možností.
Akoby sa pozeral do zrkadla.
Zovrel čeľusť – ten smiech bol nepatričný, nebol jeho. Ale predsa tam bol. „Dôvera je lož. Vec, ktorou si slabí utešujú srdce. To, čo skutočne znamená vernosť, nie je dôvera. Je to strach.“ Možno hovoril o svojích myšlienkách prievľa, no preteraz mu na tom až tak nezáležalo. Domnieval sa, že konečne natrafil na vlka čo chápe jeho smer cesty. Chcel vedieť čo mu Achilles dokáže ponúknuť...No nechal ho pokračovať vo svojej práci. Dúfal, že im to výjde.

V tele Achillesa

Achilles bol presne ten typ vlka, ktorý by v inej svorke mohol byť alfa. Bol silný, šikovný a – čo bolo najnebezpečnejšie – premýšľal. Takých vlkov bolo ťažké ovládnuť. Zathrian si ho chvíľu premeriaval, akoby vážil jeho slová. Achillova otázka bola jednoduchá: Ako si môže získať jeho dôveru?
Mohol mu odpovedať priamo – povedať, že to chce čas, lojalitu, oddanosť. Ale to by bolo príliš lacné. A Zathrian nebral lacné sľuby. Jemne naklonil hlavu a v očiach sa mu zablyslo.
Myslí si, že keď mi povie slabiny mojej mágie, dokáže si kúpiť moju dôveru? prešlo mu hlavou. Každopádne bola to dobrá ponuka. V inom prípade by si ju možno vzal – vedieť, kde sú jeho vlastné slabiny, bolo cenné. Ale problém bol v tom, že slová nestačili.
„Všetko, čo mi povieš, môže byť lož. A ja neverím slovám – neverím, pokiaľ ich nepotvrdia činy.“ Počkal si, aby videl, ako Achilles zareaguje. Či sa zatvári urazene. Či ho to rozčúli. Či možno čosi iné .
„Dôverujem tým, ktorí mi ukážu, že vedia urobiť to, čo iní nevedia.“ Jeho hlas bol pevný, nekompromisný.„Dôverujem tým, ktorí sú ochotní pre mňa obetovať viac než len poslušnosť.“ Poslušnosť bola lacná. Stačilo sa skloniť, povedať „áno, pane“, správať sa tak, ako to od neho chceli. Ale to neurobí z vlka niekoho, komu sa dá veriť.
A potom sa pousmial – nie prívetivo, ale skúmavo, ako lovec, ktorý skúša korisť.
Inými slovami – Achilles musel urobiť prvý krok. Nie len hovoriť. Dokázať, že mu na tom záleží ešte predtým, než dostane niečo na oplátku.

V tele Achillesa

Neuniklo mu, ako sa Achilles uchechtol. Ten tón poznal – bol to tón niekoho, kto sa už dávno zmieril s tým, že ho iní podceňujú. A že im to rád dokazuje. „Možno ťa podcenili, ale nepodceňovali ťa správni vlci,“ povedal Zathrian pokojne. „Lebo keby áno, už by si možno teraz nebol nažive.“ konštatoval. Nebol to kompliment. Bola to holá pravda. Achilles možno vedel skrývať svoju silu, ale nie každý vo svorkách bol hlúpy. Znamenalo to, že v jeho starej svorke nemali takéto myslenie. To vysvetľovalo, prečo bol teraz v Azaryne. Potom prišla tá otázka.
Učiť ho? Zathrian sa odvrátil od ohňa a pozeral sa na neho chvíľu bez slova. Vedieť zvoliť si magiu, ktorú prevezme, by z neho spravilo omnoho nebezpečnejšieho protivníka. Ale Zathrian sa vždy riadil logikou.
„Chceš sa učiť, aby si mal väčšiu kontrolu,“ zopakoval po ňom, akoby sa uisťoval. Potom sa pomaly pousmial – bol to ten úsmev, ktorý nikdy nesignalizoval nič dobré. Achilles možno vedel predstierať slabosť, ale Zathrian chcel vedieť, či dokáže predstierať aj oddanosť. Ak sa Achilles naozaj chcel učiť, musel najprv pochopiť jedno: V Azaryne sa neberie bez toho, aby si niečo nedal. „Ak ma presvedčíš, že to nepoužiješ proti Azarynu, pokojne môžeme..." prehovoril napokon. Bolo fajn mať na svojej strane skúseného liečiteľa s takouto mágiou. Len aby na jeho strane aj ostal...

V tele Achillesa

Zathrian mlčky sledoval Achillesa, analyzoval každé jeho slovo, každý pohyb. Táto schopnosť bola... mimoriadne nebezpečná. Ak niekedy pochyboval o tom, či tento vlk patrí do Azarynu, teraz si bol istý, že áno. A zároveň...cítil mierny nepokoj. Nebol vlkom, ktorý by dôveroval len tak hocikomu. Ani Achilles nebol výnimkou. Vedieť, že sa v jeho svorke pohybuje niekto, kto môže ovládnuť cudziu mágiu v jej plnom potenciáli, bolo znepokojivé. Nástroj, ktorý mohol byť zbraňou... alebo hrozbou.
Jeho vlastné telo hovorilo, jeho vlastné ústa vydávali slová, no myseľ, ktorá ich ovládala, bola iná. Bolo zvláštne počuť seba samého v reči iného vlka.
Nakoniec sa nadýchol, jeho oči sa leskli odrazom plameňov. Tajná zbraň do súbojov...[/] zopakoval si Achillesove slová v hlave.
„Ak by si nebol v mojom tele, neveril by som ti,“ povedal napokon pokojne, ale pevne. Urobil krátku odmlku.
„Znamená to však, že som ťa podcenil. A to ja nerobím často.“ Hovoril pravdu – málokedy sa v niekom zmýlil.
Pomaličky zdvihol pohľad od ohňa a uprene sa naňho zadíval. „To, čo si mi povedal, zostane medzi nami.“ Jeho hlas bol tichší, no mal v sebe čosi neústupné. „Raz mi ukážeš plný potenciál mojej mágie...“ Zaujímalo ho to. Chcel vedieť na čo sa môže vypracovať aby on mal svoju mágiu vo svojom plnom štádiu...
Zathrian nebol vlk, ktorý by si nechal hrozbu vo vlastnej svorke bez toho, aby ju držal pod kontrolou. A teraz vedel, že Achilles je niečo viac než len bežný člen. A každá zbraň musí mať svoju schránku. Dnes si získal moju dôveru,

V tele Achillesa

Zathrian udržiaval neutrálny postoj, no vnútri ho táto situácia iritovala. Sledovať svoje telo, ako sa správa inak, ako by sa správal on sám, bolo nesmierne zvláštne. I keď od jeho postoja nemal až tak ďaleko. Achilles síce zachoval formálnosť, ale spôsob, akým prehovoril, nebol celkom v súlade s tým, ako by Zathrian situáciu riešil.
Nakoniec však bol rád, že Achilles neuviedol detaily, ktoré nebolo potrebné spomínať pred ostatnými. Nebola to však úplne bezchybná prezentácia.
„Asphodelle,“ zdravil ju s rešpektom, jemne prikývol hlavou – čo v tomto tele nepôsobilo tak impozantne, ako bol zvyknutý. Pozorne sledoval, ako na to Asphodelle zareaguje, no cítil potrebu doplniť niektoré detaily a vyjasniť postoj.
„Achilles to vystihol v jadre, ale rád by som zdôraznil, že to nie je len problém náš, ale potenciálne aj celej svorky,“ doplnil rozhodným hlasom. „Ak Cayna skutočne pôsobí takto na kohokoľvek, kto sa z nej napije, mohol by to byť problém aj pre iných vlkov. Ak sa to rozšíri, môže to narušiť stabilitu svorky.“ Zathrian sa odmlčal, nechal slová doznieť. Nechcel, aby si Asphodelle myslela, že je to len ich osobný problém – potreboval, aby to vnímala ako vec, ktorú treba riešiť systematicky.
„Verím, že by sme to mali riešiť interne, pokiaľ nebudeme mať viac informácií,“ dodal a sledoval, ako Beta zareaguje.

Zathrian na ňu chvíľu len hľadel, akoby sa snažil medzi jej slovami nájsť niečo, čo tam možno ani nebolo. Dnes bol podozrievavý. Alebo skôr – bol opatrný.
„Dnes som ešte Achillesa nevidel,“ priznal, „ale ak nie je v jaskyni, je možné, že zbiera bylinky. Nebude ďaleko. Možno narazíš aj na neho, ak si spravíš prechádzku.“ Zadíval sa na ňu trochu dlhšie, než znova prehovoril.
„Stabilné zásoby sú základ,“ prikývol. „Ale stabilita svorky nezávisí len od nich. Záleží aj na našich rozhodnutiach. Na tom, ako sa správame, ako držíme spolu.“ Zathrian nevedel, prečo to vlastne povedal – možno len preto, že bol stále v myšlienkach pohĺbený v aktuálnych udalostiach. Možno preto, že sa snažil Asphodelle pochopiť. Dnes sa správala zvláštne. Nie úplne inak než obvykle – ale niečo mu na nej nesedelo.
„Často sa uisťuješ, že je všetko v poriadku?“ spýtal sa, v hlase mierny náznak pobavenia. „To by mohla byť skôr moja práca. Ale vážim si to. Hoci ak by bolo niečo v neporiadku, už by si o tom vedela.“ Nesnažil sa ju tým konfrontovať, len ju trochu testoval – chcel vidieť, ako na to zareaguje.

V tele Achillesa

Čakal na Achillesa. Dúfal že mu jeho odskočenie si po niečo nebude príliš dlho trvať, inak sa tu unudí k smrti. Prechádzal sa hore dole, aby tomuto telu zima nebola a aby mu nestuhli končatiny. Keď sa jeho telo vracalo z výpravy a poďakoval, ticho prikývol. Nevedel si na to zvyknúť...
Obzeral sa okolo, zatiaľ čo Achilles pripravoval miesto na oheň. Sústredil sa na svoje okolie, ale jeho pozornosť bola okamžite pri tom, čo sa stalo pri pokuse o vytvorenie ohňa.
Achilles, v tele jeho, sa pokúšal vytvoriť iskru a mágia očných buliev sa mu nedobrovoľne aktivovala. Sledoval ako sa ich snaží odvolať ...celkom mu to išlo. Zamračil sa keď videl teraz jeho mágiu vyvolávať niekým iným ale...dalonsa to čakať. „Tri mágie vravíte...takže viete čoho je schopné moje telo“ Zathrian sa trochu zamračil, keď sa pozrel na svoje telo. Túto informáciu mu nikdy neprezradili, ale Achilles to zdá sa vedel. Zathrian bol prekvapený, že si to Achilles uvedomil, no zároveň mal pocit, že to malo byť očakávané. Kto iný by to mohol vedieť, než ten, kto nosí jeho telo?
Napokon sa Achillesovi konečne podarilo zapáliť oheň. Videl, ako sa mu to podarilo aj napriek frustrácii, ktorá sa zjavne prejavila. Nevedel čo mu má na to odpovedať. Bol si toho vedomí, že je to vzácne, bol za tie mágie vďačný... „Čo máte vy za mágiu? Nejak sa mi na ňu nepodarilo prísť, narozdiel od vás." priznal napokon, k jeho magiam sa nevyjadroval.
Zathrian sa usadil, zamyslel sa a pozrel na oheň, ktorý teraz konečne horí. Ticho sledoval svoje telo v akcii, pri čom jeho myšlienky bežali rýchlo, ale stále mal prísne kontrolovaný výraz.

<-- z rieky Cayna

V tele Achillesa

Celú cestu sa ponáral do vlastných myšlienok. Táto situácia bola horšia, než si pôvodne uvedomoval. Strata čuchu bola len ďalší problém navyše. V tele Achillesa sa cítil... obmedzený. Nebol zvyknutý vidieť svet tak, ako ho videl teraz – o čosi menej detailne. Achilles prehovoril prvý.
Na moment naňho pozrel.
„Nie sme mláďatá, aby sme sa báli zimy," zavrčal automaticky, no nebolo v tom hneď odmietnutie. Mal pravdu. Toto telo bolo slabšie, menej odolné. Asi. Ak sa neohreje, môže to mať následky...„Ale áno, keď toto vybavíme." prehovoril napokon...
V tom ju zbadal. Vlčica, ktorú hľadali. „Tam je.“ tichým hlasom prehovoril, jemne naklonil hlavu, aby dal Achillesovi signál. Nemohol ju cítiť, ale spoznal ju. Pomaly spomalil krok. „Aspohodelle." stále tichým hlasom prehováral k Achillesovi, akoby mu pripomínal jej meno.
Teraz to bude na ňom.

V tele Achillesa

Tá voda teda nič nezmenila... aká škoda .. Zathrian napätím zatínal čeľuste. To znamenalo, že nemali riešenie. Alebo že ho hľadajú na zlom mieste. Pozrel na Achillesa – na seba.
„Ideme,“ prehovoril rázne a pohol sa. Pohyb v tomto tele bol iný. Inštinktívne sa snažil kráčať ako Zathrian, ale svaly nepracovali tak, ako bol zvyknutý...To bolo najhoršie.
Teraz však na ničom inom nezáležalo, museli sa dostať k Bete. „Keď budeme tam, nechám hovoriť teba,“ oznámil mu. Sledovať vlastné telo z cudzieho pohľadu bude... zvláštne, ale Achilles musel vedieť, ako rozohrať túto partiu. Ak to dokáže správne podať, Beta ich nebude podozrievať zo šialenstva. Navyše ak by jej ukázali že to budú vedieť pred svorkou zahrať, nemusela by mať o nich pochybnosti.
„Tvoje slová potom potvrdím, keď tak doplním, keď bude treba...“ Jeho hlas už bol pokojnejší..ale stále mal chaos v tejto situácii. Nechcel mať na krku ďalší problém. Už tento bol dostatočne veľký.

>> Syslí háj

Zathrian si jej odpoveď v mysli zopakoval, akoby v nej hľadal niečo medzi riadkami. Bol presvedčený, že keby bola Fäoline len ďalší bežný člen, nevenoval by tomu toľko pozornosti. Ale ona nebola len tak hocikto. A niečo na nej dnes nesedelo. Možno to bol len jeho problém. Možno videl podozrivé veci aj tam, kde neboli...
Na jej slová jemne prikývol. „Dobre,“ zopakoval. „Som rád, že to tak cítiš. Nebola to pre teba jednoduchá voľba...“ v jeho tóne nebolo odsúdenie, len holá realita. Každý v Azaryne niečo obetoval. Každý mal jazvy, ktoré si niesol so sebou.
Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Zathrian sledoval jej výraz, jej pohyby, to, ako hovorila. Nešlo mu o to, aby ju prichytil pri lži – išlo mu len o to, aby vedel, na čom je. Fäoline bola súčasťou svorky a on nemal záujem v nej zbytočne vytvárať neistotu. „Takže len prechádzka? Alebo si mala v pláne niečo konkrétne?“ Nenechal otázku visieť vo vzduchu ako podozrenie, skôr ako obyčajný záujem. Odpoveď si však pozorne vypočuje.

Asphodellina reakcia ho neprekvapila, no stále v ňom zostávalo niečo neurčitého. Niečo, čo nevedel presne pomenovať. Možno to bol len stres, únava, alebo to, že sa stále snažil byť o krok pred všetkým a každým. Nemohol však trvať na niečom, čo očividne nechcela.
„Dobre, ako chceš,“ prikývol. „Ale ak by sa ti priťažilo, určite choď za Achillesom. Nerád by som videl, že sa niekto premáha len preto, aby neplýtval zásobami.“ Keď však zmenila tému na zásoby, trochu ho to prekvapilo. Obvykle bola informovaná o podobných veciach, no možno si len chcela potvrdiť, že všetko ide podľa plánu. „Zásoby sú momentálne stabilné,“ odpovedal. „Zima bola tvrdá, ale neboli sme na tom tak zle ako možno niektoré iné svorky. A áno, liečitelia si už robia prehľad o bylinkách, a čo sa týka potravy, s príchodom jari sa veci naozaj zlepšia. Hlavne pri brodoch, tam sa už začínajú objavovať menšie stáda.“ Nakrátko sa odmlčal a potom dodal, mierne skúmavo: „Prečo sa pýtaš?“ mala snáď nejaké obavy? Jeho tón bol neutrálne zvedavý, žiadne podozrenie. Ak by sa Asphodelle rozhodla odpovedať vyhýbavo, nechal by to tak – pre teraz.