Príspevky užívateľa

V tele Achillesa

Zathrian stál pevne na mieste, aj keď mal pocit, že sa mu všetko vymyká z pod kontroly. Toto nebola len hra. Bol uväznený v cudzom tele, v Achillesovom tele, a zatiaľ neexistoval žiadny jasný spôsob, ako to napraviť.
Keď Achilles spomenul možnosť magických stvorení či kvetov, Zathrian sa zamyslene zamračil. Nemohol to vylúčiť. V Noreste sa nachádzali veci, ktoré nebolo možné vysvetliť iba rozumom. Potichu si pre seba začal, kým neskúsi nevie. Možno riešenie ktoré hľadá ma hneď vedľa seba a on ho len tak premrhá...mal dobru pointu. Nie že by bol nadšený z toho riskovať, ale lepší plán nemali. Nemohol si dovoliť zostať v tele Omegy dlhšie, než bolo nutné. Nešlo len o to, že bol zrazu nižšie, menší a slabší. Išlo o autoritu. O moc. O obraz, ktorý musel udržať pred svorkou. „Fajn, skúsme to." prehovoril zmierene s tým, že sa mohlo všetko dodrbať ešte viac. A tak počkal či mu na to niečo povie, keď tak sa spoločne s ním napili... nič?

Achilles prišiel s ďalšou otázkou. Ako sa má správať? Zamyslel sa. Ak to nemajú hlásať svorke potom... Potom teda aspoň Bete ako navrhoval Achilles. Pevne zavrel čeľuste. Už len to, že tú otázku kládol, znamenalo, že premýšľa dopredu – a to bol síce dobrý znak, ale zároveň niečo, čo mohol využiť v svoj prospech...no jeho slova ho zároveň aj mierne upokojili. Nechal svoje myšlienky plávať...Pomaly k nemu podišiel a uprel na neho vlastný pohľad – z cudzieho tela.
„Správaj sa zatiaľ tak, ako by som sa správal ja. Nikto nesmie spochybniť moju pozíciu. Ak niekto niečo zacíti... Ak sa ti niečo vymkne spod kontroly...“ Jeho oči sa nebezpečne zúžili. „Pre oboch to bude problém.“ Nenechal mu priestor na odpoveď. Otočil sa k rieke a prehovoril k poslednej veci – komu to oznámia.
„Bete. Nikomu inému, pokiaľ to nebude nutné.“ Mal pravdu, ak by sa o tom dozvedela celá svorka, vyvolalo by to chaos. A chaos mohol narušiť jeho postavenie. No zároveň, ak sa to dozvie svorka a nie od neho, mohlo by to mať oveľa väčšie následky? Nemal by ich radšej varovať?
Jediná cesta bola dostať sa čo najskôr späť do svojho tela a nemusel by nič riešiť...

Zathrian mierne naklonil hlavu, akoby zvažoval jej slová. Jessicina odpoveď nebola zvláštna. Nie na prvý pohľad. No stále sa mu niečo nezdalo. „Hm,“ zamrmlal, keď spomenula, že sa necíti dobre. To nebola bežná vec, ktorú by Asphodelle spomínala. Nebola z tých, čo by si sťažovali. Ale nemohol predsa vedieť všetko. Možno to len prehnane analyzoval – v poslednej dobe bol v napätí a videl tiene aj tam, kde neboli. Ak sa Asphodelle necítila dobre, nemal by ju podozrievať, ale ponúknuť jej podporu.
„Chápem,“ prikývol. „Ak ti nie je dobre, mala by si si oddýchnuť. Ale ak chceš prechádzku, môžem ťa odprevadiť. Rovnako som mal namierené za Achillesom, chcel som s ním prebrať niektoré liečivá, ktoré nám môžu chýbať. Možno by sa ti zišlo niečo na uvoľnenie od nevoľnosti?“ Pozorne sledoval jej reakciu, no v jeho hlase nebolo nič podozrievavé. Skôr tichý náznak starostlivosti – Asphodelle bola Beta, jeho pravá ruka. Ak sa necítila dobre, malo by ho to zaujímať.
Nechcel by ju beer nechávať samu v zlom stave, prihodiť sa jej mohlo čokoľvek. „Len sa neprepínaj, nechcem, aby nám liečiteľ musel riešiť Betu, čo skolabovala na hraniciach.“ Nechal jej priestor na odpoveď, stále však pripravený pripojiť sa k nej.

Posledné dni mu nepriniesli pokoj. Rozhovory, starosti a tieň pochybností, ktorý sa ťahal za každým jeho rozhodnutím. Azaryn sa menil, a on si nebol istý, či správnym smerom, ako by chcel. Krátko po rozhovore pri rieke Igne sa rozhodol vrátiť bližšie k nore svorky. Bol v strehu, vnímal každý pohyb okolo seba. Zima ustupovala, ale on necítil žiadne uvoľnenie. Možno práve preto zachytil ten drobný detail – pohyb. Nebola to neznáma silueta. Aspoň by nemala byť, na takomto mieste.
Zachytil jej vôňu skôr, než ju zbadal – Asphodelle. No niečo bolo nesprávne. Nemohlo to byť pachom, ten bol správny. Ale niečím iným, ťažko opísateľným. Zathrian nespomalil, keď sa vydal jej smerom. „Zdravím,“ oslovil ju, sledujúc ju prenikavým pohľadom. „Kam máme namierené?“ Jeho hlas nebol podozrievavý, no ani priateľský. Čosi na jej držaní tela, na spôsobe, akým sa pohybovala, mu nesedelo. Nebola to tá istá Asphodelle, ktorú poznal – hoci bola. Niečo v nej sa mu zdalo cudzie. Rovnaký pocit mal pri Fäoline, nechápal čo sa dialo. „Hľadáš niečo?“ dodal po chvíli, pozorujúc jej reakciu.

Zathrian ostal nehybne stáť, jeho modré oči sa zavŕtali do vlčice pred ním. Niečo na nej nesedelo. Nevedel to hneď pomenovať – možno bol len príliš podozrievavý, možno to bola len jeho prirodzená ostražitosť.
„Dozor?“ zopakoval po nej, pričom jeho hlas ostal pokojný, no pod povrchom sa skrývalo niečo tvrdšie. „Neviem. Mala by si?“ Bol to len pokusný výstrel. Už spolu raz preberali Feierove nariadenia o tom, že kedysi mala od bývalého alfy zákaz vychádzať za hranice uzemia. Nemal dôvod jej neveriť – aspoň zatiaľ nie – no zároveň nemal dôvod nechať konverzáciu len tak vyšumieť. Fäoline bola jednou z nich, už nejaký čas. Nemal dôvod klásť jej otázky, aké by smeroval na cudziu vlčicu. No niečo v jej postoji bolo zvláštne. Vykročil pomaly bližšie, len o krok či dva, akoby chcel lepšie vidieť jej reakciu. „Nemal som príležitosť sa opýtať – ako sa ti darí v svorke?“ Nepovedal to so zámerom testovať ju. No ak v nej bola neistota, ak v nej bolo niečo, čo tam nemalo byť, skôr či neskôr to uvidí. A Zathrian sa nikdy nebál klásť otázky, ktoré mohol neskôr ľutovať. Keďže bola bývala Nihilčanka, kedysi ju skoro zmlatil, no ovládal sa. Medzi tým Fäoline krásne zapadla do ich svorky a Zathrian mierne zmenil názor na Nihil. Chcel vedieť či sa aj u nej niečo zmenilo.

V tele Achillesa

Zathrian zovrel čeľuste. Achilles sa v jeho tele príliš uvoľnil – a jemu sa to vôbec nepáčilo. Alebo mal len tiché predsudky. Keď prehovoril, Zathrian zodvihol obočie. Prohodili jsme si těla, to je jasné. Odpoveď, ktorú nepotreboval. A ešte ten tón. Keby bol vo svojom tele, možno by zavrčal, no teraz? Achilles v jeho podobe pôsobil pokojne, možno až príliš pokojne. Niečo na tom nesedelo. Alebo len zbytočne v tichosti panikáril.
Nechal ho hovoriť. Fajn. To znamenalo, že nevie, ako sa vrátiť späť. Zathrianova trpezlivosť sa tenčila.
„Ak je to mágia,“ prehovoril napokon chladne, „tak to musel byť nejaký vonkajší zásah. My dvaja sme neurobili nič, čo by to mohlo spôsobiť.“ Oči mu na sekundu padli na vodu. Tým to začalo. Ale len tak? To nedávalo zmysel. Nebola cítiť žiadna energia, žiadne varovanie. Achilles prišiel s návrhom – napiť sa znova. Zathrian ho prebodol pohľadom. Risknúť niečo nečakané? To bola Achillova odpoveď?! „Takže váš plán je dúfať, že sa vrátime späť len tak?“ Jeho hlas bol tvrdý, podráždený. „Ak to neurobí nič, stratíme len čas. Ak to urobí niečo ďalšie, môžeme si situáciu ešte zhoršiť...“ Odmietal sa vrhať do riešení naslepo. „Táto rieka tu tečie roky. Pokiaľ viem, nikto pred nami telo nevymenil. Čo znamená, že to muselo byť niečo konkrétne v tej vode alebo...“ Prižmúril oči. „Niečo, čo urobil niekto iný.“ Otočil sa späť k Achillesovi – k svojmu telu. „Mágia alebo nie, potrebujeme viac informácií. Niečo, čo sme prehliadli.“ Nie, nebude len tak bezhlavo piť. Toto museli rozlúsknuť inak. „Zvoláme svorku, možno aj im sa niečo také prihodilo..." uvažoval. Možno by bolo lepšie ísť najskôr za Asphodelle a udržať to v tajnosti, ale kto vie... čo ak to bude trvať večnosť!

V tele Achillesa

Smaragdové údolie sa ponorilo do ticha, ktoré preťal hlboký, autoritatívny zavýj. Zvuk sa niesol cez lesy a kopce, odrážal sa od kameňov a snehovej pokrývky. Bol to hlas alfy. Zathrian zvolával svorku.
Zathrian – vo vnútri Achillesovho tela – stál na skalnom výbežku, zatiaľ čo jeho vlastné telo stálo vedľa neho. Absurdná situácia. Jeho telo tam bolo, jeho pohľad ich prechádzal, jeho výraz zostával pevný, no vo vnútri bol niekto iný. Keď vlci dorazili, nechal ich, nech sa zhromaždia. Pravdepodobne cítil ich zvedavosť, neistotu – a možno aj niekoľko zmätených pohľadov, keď zbadali vedľa „neho“ Achillesa. Keď sa napokon všetci usadili, Achilles v jeho tele ustúpil o krok dozadu – a tak prehovil ten, ktorý v skutočnosti viedol svorku.
„Drahí členovia Azarynu,“ začal pevným, formálnym hlasom, aj keď stále nebol jeho. „Dnes sa odohralo niečo nezvyčajné, niečo, čo môže ovplyvniť nielen mňa, ale nás všetkých. Preto som vás zvolal.“ Jeho prenikavý pohľad prešiel po prítomných vlkoch, hľadajúc reakcie, ak nie pochopenie. „Rieka Cayna…“ na okamih sa odmlčal, aby si udržal ich plnú pozornosť, „je zakliata. Achilles a ja sme sa z nej napili, netušiac, čo spôsobí. Výsledok vidíte pred sebou. Moje vedomie bolo vtlačené do jeho schránky tela a jeho vedomie do mojej ...“ Jeho tón bol prísny, no zreteľne ovládaný. „Nie je to vtip. Nie je to hra. Je to niečo, čo treba napraviť. Nevieme, ako sa to stalo, nevieme, ako to napraviť – a preto sa vás pýtam: stretol sa niekto z vás s podobnou mágiou? Ak áno, okamžite podajte hlásenie.“ Nechával im priestor na reakciu, ale nedal im priveľa času na premýšľanie. Toto nebola chvíľa na špekulácie, na pochybnosti.
„Kým sa táto situácia nevyrieši, platí jedno: poriadok v svorke zostáva nezmenený. Vy všetci viete, kto som. A viete, kto je Achilles. Nechcem vidieť, že by sa niekto pokúsil túto situáciu zneužiť.“ Zathrianov prenikavý pohľad preletel po svorke, uisťoval sa, že jeho slová dopadli tak, ako mali.
„A ešte jedna vec. Ceremoniál pre vlčatá sa bude konať až vtedy, keď bude všetko tak, ako má byť. Nenechám nikoho iného vykonať túto povinnosť, pretože nie je určená nikomu inému, ako vlčatam. Nie som ochotný riskovať, že by sa podobná situácia odohrala v nesprávny čas a narušila to, čo je pre svorku podstatné.“ Jeho hlas sa na chvíľu odmlčal. Potom prišli posledné slová, jasné, nekompromisné: „Ak má niekto otázky, môže ich položiť teraz. Inak sa rozíďte a majte sa na pozore. Toto sa už nesmie zopakovať.“ Predpokladal že po tomto, ak by s tým mal ešte niekto neskôr dočinenia, že mu to budú vlci hlásiť.

Zathrian stál pri rieke Igne, sledujúc prúd vody, ktorý sa valil pomedzi kamene. Myšlienky mu stále vírili okolo rozhovoru s Alaricom – mala by byť svorka tvrdšia? Mala by znova vzbudzovať strach? No nemal čas na dlhé úvahy, keď zachytil pohyb na okraji svojho zorného poľa. Jeho pohľad sa prižmúril, telo sa automaticky naplo v ostražitosti. No keď otočil hlavu a spoznal známu siluetu, povolil. Fäoline. Alebo skôr niekoho, koho za ňu považoval, o tom však nevedel. Už to bol nejaký čas čo s ňou nehodil reč po tom čo po nej vybehol ešte za vlády Feiera... Pristúpil bližšie, no v hlase si zachoval chladnú neutralitu. „Zdravím Fäoline.“ oslovil ju, skúmajúc jej postoj. „Čo tu robíš tak sama?“ vyzvedal bez nejakého väčšieho zámeru. Chcel vedieť ako sa jej darí vo svorke. Čakal na odpoveď. Netušil, že práve teraz, priamo pred jeho očami, sa odohráva niečo oveľa väčšie, než by si dokázal predstaviť...a že neskôr to postihne aj jeho.

Zathrian sa zamyslene zadíval na Arrakisa, jeho pohľad neprezrádzal nič konkrétne, len neutrálnu masku mladého alfu, ktorý zvažuje každé slovo. To, čo mu panovník Nihilu hovoril o rode Milaga, v ňom nevyvolávalo znepokojenie—naopak, už s týmto postojom rátal. Dôraz na disciplínu, kontrolu emócií, fyzickú pripravenosť… to všetko boli vlastnosti, ktoré si vážil aj v Azaryne. Problém nebol v tom, ako chceli jeho potomkov vychovať, ale kto nad nimi bude mať rozhodujúce slovo. „Disciplína, rozum a sila tela i mysle,“ zopakoval pomaly a súhlasne prikývol. „S tým nemám problém. V skutočnosti sú to hodnoty, ktoré zastávam aj ja.“ jeho hlas zosilnel, pevnejší, Ale pochopiteľne…nebudem stáť bokom a čakať, kým mi niekto iný nadiktuje, čo je pre moje deti správne. Dodal si v mysli. Jeho myšlienky nezneli ako vyhrážka, skôr ako chladné, neoblomné stanovisko. Arrakis by si mal uvedomiť, že ak Milaga považuje rozum za hlavný nástroj vládnutia, tak ani Zathrian nebude len pasívnym pozorovateľom. A ak by to znamenalo, že bude musieť zasiahnuť, aby zabezpečil, že jeho potomstvo nepadne výlučne pod nihilský vplyv, tak nech sa tak stane.
Na chvíľu sa odmlčal, keď Arrakis zmienil situáciu v Prízračných a ich počty. Dvadsať členov… na pohľad to nebola ohromujúca sila, ale ak bol S’Arik presvedčený o ich bojovej spôsobilosti, niečo na tom bude. Možno šlo o kvalitu, nie kvantitu. „Viem si predstaviť, že S’Arik sa nemýli vo svojich odhadoch. Ak je Prízračná svorka schopná viesť vojnu, znamená to, že nemajú len čísla, ale aj stratégiu a skúsených bojovníkov.“ Nepotreboval sa pýtať, kto ich trénoval. S’Arik bol starý, možno na smrteľnej posteli, ale jeho vplyv a učenie pravdepodobne pretrvávalo.
Arrakisove slová o spojenectve s Prízračnými ho však zaujali ešte viac. Stále tam mal rodinu. A tým pádom tam budú mať korene aj jeho potomkovia. To menilo situáciu. Ak by Arrakis náhle odsekol puto s Prízračnými, mohol by tým ohroziť nielen vlastné postavenie, ale aj stabilitu Nihilu. A v tom mohol Zathrian nájsť príležitosť, keby sa mu žiadalo. „Rozumiem,“ povedal napokon. „Nie je to také jednoduché. Prízračná krv stále koluje vo vašich žilách a príliš prudký rez by mohol spôsobiť viac škody ako úžitku.“ Naklonil hlavu, pohľad stále skúmavý. „V tom prípade možno ani nejde o to, či spojenectvo prežije smrť vášho praotca, ale skôr o to, akú podobu nadobudne po ňom.“ Nebolo nutné hneď tlačiť na Arrakisa, aby spojenectvo rušil. Stačilo sledovať, ako sa veci vyvinú. A možno ich trochu nasmerovať. Pri posledných Arrakisových slovách sa mierne nepatrne uškrnul. „Samozrejme, že chcem mať navrch. Každý, kto myslí strategicky, by mal chcieť.“ Jeho chvost sa mierne pohol zo strany na stranu, akoby jeho slová boli len prostým konštatovaním faktu. „Ak však mám mať prehľad o tom, čo sa deje v susednej svorke,… máte v Prízračných niekoho, kto by mohol byť ochotný udržiavať kontakt? Možno niekoho, kto nie je úplne lojálny Ryumee?“ Ak sa v Prízračných nachádzal niekto, kto by mohol poskytnúť ďalšie informácie, Zathrian chcel vedieť kto. Nie že by plánoval okamžite konať, ale každá možnosť, ako získať výhodu, bola vítaná.

Zathrian na ňu hľadel, akoby si nebol istý, či dobre počul. Po jeho tele prebehla zvláštna vlna – niečo medzi šokom, úžasom a surovou, nečakanou radosťou. Vlčatá. Jeho vlčatá. Otvoril ústa, no slová neprichádzali. Mal pocit, že by mal niečo povedať, uistiť ju, že všetko bude v poriadku – ale ako? Toto bol okamih, na ktorý sa nijako nepripravil. Myšlienky mu bežali rýchlo – Arrakis, Nihil, Azaryn, jeho postavenie, ich tajomstvo, to všetko bolo zrazu také... krehké. No keď sa pozrel na Gha'ayel, keď videl ten strach v jej očiach, ktorý sa snažila skrývať, všetko ostatné sa stalo nepodstatným. Zhlboka sa nadýchol a natiahol sa k nej, jemne sa jej dotkol čelom. „Ghaa'yel’…“ Jeho hlas bol sotva šepotom. „To… su tvoje aj moje vlčatá,“ zopakoval, akoby si tú myšlienku potreboval ujasniť. „Naše…“ bal sa byť otcom. To bolo snáď to jediné čoho sa kedy bal. Vedel že tento deň príde... Ale všetko to prebehlo tak rýchlo že sotva sa nadýchnuť stihol a už ... už sa dostal do tohto momentu. Snažil sa však pochlapiť kvôli Ghaa'yel. Odrazu mu pripadalo zvláštne, aké prirodzené to znelo. Nezáležalo na tom, že tom že boli plánované, že ich situácia bola nebezpečná – Gha’ayel čakala vlčata a on ich nemienil nechať napospas osudu. Opatrne sa odtiahol a pozrel jej do očí, tentoraz pevne. „Pomôžem ti. S čímkoľvek, čo bude treba. Nenechám ťa v tom samu.“ Aj keď to znamenalo postaviť sa celému svetu. Síce vôbec netušil čo by mohol v tejto situácii robiť...hah.

Zathrian sa zamyslel nad jeho slovami. Chápal, čo tým Alaric myslel – tá doba, o ktorej hovoril, musela byť úplne iná. Tvrdšia, nekompromisnejšia. „Nie, chápem ťa,“ prikývol, jeho hlas bol pokojný. Videl to takmer rovnako. Aj on o tom počul. O Ignise, ktorý bol postrachom pre každého, kto sa len priblížil k jeho hraniciam. O vlkoch, čo žili pre silu a hrdosť, čo nikdy neustúpili. Jeho otec mu občas rozprával o starých časoch. O tom, ako sa veci robili kedysi. No chcel vedieť pohľad aj od niekoho kto má k tej dobe zo všetkých najbližšie a ten jediný bol asi len Alaric...a aj jeho strýko z Prízračných, no s ním dá odmietal stretávať. Po chvíľke zamyslenia kdesi do dialavi sa po chvíľke otočil späť na Alarica. „Svet sa mení. Svorka sa mení. A možno sa už nikdy nevráti k tomu, čím bývala.“ Jeho hlas neznamenal rezignáciu, skôr úprimnú úvahu. „Otázka je... čo s tým? Chýba ti ten rešpekt, tá sila... ale myslíš, že je to niečo, čo môžeme získať späť? Alebo sa už musíme prispôsobiť tomu, aká je svorka teraz?“ pýtal sa ho na názor, síce to nebola len otázka pre Alarica. Bola to otázka, ktorú kládol aj sám sebe. Zathrian síce vyrastal v súčasnej Azarynskej realite, ale niečo v ňom túžilo po tej tvrdej minulosti, ktorú nikdy nezažil. Možno by aj on bol iný, ak by sa narodil vtedy. Možno by vedel presne, ako byť takým alfom, akým si želal byť. Jeho pohľad sa mierne prižmúril, akoby si v duchu skúšal predstaviť, ako by svorka mohla získať späť ten rešpekt, o ktorom Alaric hovoril. „Čo by sa podľa teba muselo zmeniť, aby sa to vrátilo? Aby z nás znova išiel strach?“ pýtal sa. „Neboj sa odpovedať, len konštatujem nad našou situáciou a myslím si, že si na to vhodný kadet, keďže Ignis zažil malo kto i keby len z vypravačiek." dodal. Nechcel znieť podivne, len pokračoval v konverzácií, zaujímalo ho to. Nových členov by sa možno viac obával pýtať na takéto veci, no pri ňom to bolo iné.

Či môže mať rohy, za normálnych okolností by mu povedal že nie. No to by aj bežnému vlkovi povedal že vlčatá sa nerodia z kamena a predsa len sa tak stalo. Čiže nevedel. Zdalo sa že na Noreste je možných mnoho divností. „Nie som si istý. Zväčša sa tieto prvky dedia od rodičov, no ti tvoji rohy nemali, čiže bohužiaľ si nemyslím že ti nárastu... Ak niekto z ich rodiny mal rohy, možno sa na tebe ukážu až keď vyrastieš, ale nemusí to byť pravidlom." snažil sa mu vysvetliť aby nebol moc sklamaný že nemôže mať jedno klacky na hlave. Ďalej sa už venoval lovu.
Zathrian sledoval Popela s tichým pobavením, ale zároveň so záujmom. Bol plný energie, no zároveň sa naozaj snažil aplikovať to, čo sa učil. To bolo dobré znamenie. Na jeho otázku len prosto prikývol. Nechal ho ďalej rozmýšľať.
Keď sa malý zastavil a s očividným sústredením zisťoval smer vetra, Zathrian prikývol, tentoraz s úprimným uznaním. Má dobrý postreh. „Správne,“ pochválil ho. „Ak by si sa rozbehol takto, bažanti by ťa ucítili skôr, než by si ich vôbec zazrel, a okamžite by vzlietli. Ale máš šťastie – vietor síce fúka proti tebe, ale nie je príliš silný. Možno by si sa mohol priblížiť, ak by si bol dostatočne opatrný.“ prehovoril rozhliadajuc sa po okolí. Nemyslel si že by mal toľko šťastia aby ich vedel uloviť ale možno ho len podceňoval. Jeho pohľad skĺzol späť k vlčatu. „Máš dve možnosti. Buď sa pokúsiš nájsť spôsob, ako sa dostať k nim tak, aby ťa neucítili – napríklad obísť ich z boku, kde by vietor nefúkal priamo od teba. Alebo...“ urobil dramatickú pauzu, „...môžeš byť trpezlivý a počkať, či sa vietor trochu zmení. Niekedy stačí chvíľu vydržať a podmienky sa obrátia v tvoj prospech.“ Jeho chvost sa jemne zavlnil vo vetre, zatiaľ čo skúmal Popelovu reakciu. Toto bol dôležitý moment – skúška, či sa nechá strhnúť svojím nadšením, alebo či sa pokúsi skutočne premýšľať ako lovec. „Tak čo myslíš, Popel?“ spýtal sa nakoniec, hlasom, ktorý nebol ani tvrdý, ani príkazový. „Aký plán si zvolíš?“

Jeho krátky zamračený výraz si moc nevšímal. Nevedel čo mu ide v hlave, možno niečo zle povedal, no bolo mu to hedno. Navyše nasledujúce slová ho utvrdili v tom, že si z jeho mimiky tváre nemusí robiť ťažkú hlavu. „Uvidíme, avšak cením ochotu." prikývol hlavou a už sa viac nevyjadroval, pretože to čo sa dialo následne, by ho ani vo sne nenapadlo.

V tele Achillesa

Zathrian cítil, ako sa v ňom dvíha napätie. Omega. Nie preto, že by Achillesovo telo bolo fyzicky slabé – skôr tá myšlienka. Celý život stál vysoko, všetko sledoval z pozície autority, velil, rozhodoval... a teraz? Náhle sa ocitol v tele toho, koho svorka v hierarchii považovala za posledného. Sťažka sa nadýchol. Hruď sa mu zdala ľahšia, svaly iné – poddajnejšie. Pri každom pohybe cítil menšiu silu, než bol zvyknutý. Dočerta.
Achilles... jeho telo... stálo oproti nemu a dýchalo hlboko, ako keby si užívalo každý jeden pach, každý jeden pocit. Achilles bol v jeho tele, s jeho silou, s jeho autoritou. A očividne sa v tom celkom vyžíval, síce to na ňom nebolo moc poznať. Zathrian prižmúril oči. Keď prehovoril Achilles – v jeho hlase, v jeho podobe – bolo to pokojné, no v niečom zvláštne neprirodzené. Ako liečiteľ možno vedel zachovať rozvahu, no Zathrian nemohol prehliadnuť tie drobné detaily. Nebol to len šok. Bolo v tom niečo viac. A možno si len namýšlal.
Hlavne klid, zopakoval si v duchu posmešne, no nahlas nepovedal nič. Spravil krok ďalej od vody, zvykajúc si na ľahšie telo, na nový spôsob pohybu. Na niečo také nemal trpezlivosť – a predovšetkým, nemal rád, keď strácal kontrolu.
„Divné?“ zopakoval chladne. Achilles možno pôsobil vyrovnane, ale Zathrian už videl, ako mu v očiach prebleskuje niečo, čo sa mu vôbec nepáčilo. Zhlboka sa nadýchol – vdychoval no pachy cítil veľmi slabo, ak vôbec, pokúšal sa nájsť vlastnú stopu, no...V mysli mu prebehlo tisíc možností. Musí sa vrátiť späť. Ale ako? Kým nepoznajú odpoveď, ostáva im len jedna vec: nedovoliť, aby sa táto situácia vymkla spod kontroly. „Ako liečiteľ by si mohol vedieť, čo sa stalo,“ prehovoril ostro, sledujúc vlastné telo, v ktorom sa pohyboval Achilles. „Takže to hneď vyriešime. Bez zbytočných hier.“ Nedovolí, aby Achilles využil túto výmenu vo svoj prospech. Nie v jeho tele.

Pri jeho úprimnostnej odpovedi bol trochu sklamaný, že o nikom takom nevie. Nuž, čo s tým narobí. Možno bude niekoho tak nenápadne hladať a zisťovať. Avšak kvôli tomu tu dnes spoločne neboli, bola to len malá vsuvka do ich konverzácie.
Prej to rád slyším - bodaj by nie. Snáď len dúfal že tá dohoda nepokazí celý ich vzťah. Bol by veľmi nerád, no mohol za to i on, že vôbec s niečím takým začal. Mohol snáď ponúknuť iné varianty dohody panovníkovi? To už sa nedozvieme...a nadarmo plakať nad rozliatým mliekom, všakže?
Zathrian venoval Arrakisovi dlhý pohľad, keď spomenul rod Milaga a jeho podiel na výchove. Sám si nebol úplne istý čo chce. Hoci sa nenechal vyviesť z rovnováhy, slová o výchove vlčiat v Nihilskom duchu, bolo niečo, s čím musel už predtým rátať. No spomienka Milagy v ňom vyvolali chladnú, premýšľavú nevôľu. Ghaa'yel mu vravela o njekaých zasadách tohto rodu...najviac sa mu nepáčilo že všetko ide cez toho starého vlka S'Arika...
„Neplánujem poprieť svoje otcovstvo,“ odpovedal napokon pokojne, no v jeho hlase zaznela oceľová pevnosť. „A už vôbec neplánujem dopustiť, aby moje potomstvo stratilo svoje korene. Ak vyrastú v Nihile, budú musieť vedieť, odkiaľ pochádzajú.“ dodal. Tak to bude najlepšie. Mať možnú vojnu s Nihilom kvôli nezhodám a aby následne išli zoči voči jeho decká proti nemu? Krutá to predstava...no nebolo by to prvý krát čo by sa v jeho rodine stala vražda bližného. „Povedzte mi, čo pre nich konkrétne bude znamenať výchova rodu Milagy? Niečo som už od Ghaa'yel pochytil, no chcem poznať aj váš pohľad na daný rod.“ chcel sa informovať.
Naklonil hlavu, akoby si skúšal predstaviť, čo všetko bude musieť urobiť, aby si zabezpečil istý vplyv na výchovu mláďat. Zath nikdy nebol otcovsky orientovaný, no neznamenalo to, že by sa vzdával tých, ktorí patrili k jeho rodine. Síc sa bál byť otcom... Nech už bol jeho vnútorný postoj akýkoľvek, viac mu zatiaľ k tejto téme nepovedal. Namiesto toho sa sústredil na informácie o Prízračných. Pri zmienke o Ryumee len mierne prikývol – to meno poznal, no nemal o nej veľa podrobností. Oveľa viac ho však zaujali slová o jej zástupcovi - S'Arikovi. „Ak je váš praotec skutočne tou najväčšou prekážkou v prístupe k Prízračným, potom mám dôvod počkať s akoukoľvek akciou.“ prehovoril po chvíli. Bol to pragmatik – nebolo nutné robiť unáhlené kroky, keď sa mu naskytla možnosť získať viac, ak prejaví trpezlivosť. Nie že by mal niečo konkrétne na pláne s Prízračními, no ak sa vo svorke stále nachádzal ten, čo tam bol za vlády jeho otca, nemal o kontakt so susednou svorkou sebamenší záujem. Preto chcel informácie, aby vedel ako sa im darí, že? Napadlo mu ale, nezradí ho panovník Nihilu, keď sa jedná o jeho praotca? No povedal mu že je na pokraji života...len tak by niečo také nikto nikomu nepovedal no nie? Bolo zložité nad tým uvažovať. „Ale ak sa letných mesiacov nedožije, znamená to, že tým vás už nič nedrží od zrušenia spojenectva s Prízračními?“ pýtal sa zvedavo. Uvažoval.
Zathrian sa mierne pousmial, no v jeho očiach sa odrážala výlučne vypočítavosť. „Nezaujíma ma len aktuálna situácia, ale aj to, čo bude potom. Ak si myslíte, že môj záujem o Prízračných sa končí jednou informáciou, podceňujete ma.“ Nehovoril to vyhrážkovo, skôr vecne. „Samozrejme nechápte ma zle, momentálne nič konkrétne nemám na pláne s danými informáciami robiť proti našej susednej svorke, no možno raz príde čas využiť tieto informácie v náš prospech.“ dodal. Nechcel byť konkrétny, lebo sam presne nevedel, čo má na pláne, resp. aký bol jeho konkrétný plán... Mal hlavu plnu Ghaa'yel a deciek. Na nejaku vojnu mohol na chvíľu zabudnúť.

Zathrian si všimol jej neistoty, no nijako ju nekomentoval. Len mierne prikývol, dávajúc jej priestor, aby povedala toľko, koľko sama uzná za vhodné. „To sa stáva... niekedy stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.“ Jeho hlas bol pokojný, bez náznaku súdenia či ľútosti. Nepýtal sa viac, akoby tým dával najavo, že nebude tlačiť, ak nechce pokračovať.
Po chvíli dodal, tentokrát s istým záujmom v hlase: „Ale prežila si to. A stále si tu. To znamená, že si silnejšia, než ten vlk, na ktorého si narazila.“ Nebola to prázdna pochvala – skôr jednoduché uznanie faktu. Nechával jej možnosť – ak chcela pokračovať, mohla. Ak nie, tak to prijal bez ďalších otázok. No pravdou bolo že ho to veľmi zaujímalo a dúfal že sa Mornie z toho vyrozpráva...nie že by bol nejaký terapeut, no zaujímalo by ho, kto má takú guráš takto zničiť vlčicu ešte k tomu z Azarynskej svorky a nikto s tým nič doteraz nerobil??! Hnevalo ho to, no nedaval to poznať na sebe. NIe pred Mornie.

Zathrian sledoval Popela so skrytým pobavením, no v očiach mu svietilo uznanie. Malý bol zvedavý a učenlivý, čo bolo len dobre. „Rohy sú užitočné hlavne v boji,“ odpovedal nakoniec na jeho otázku. „Dajú sa použiť na útok aj na obranu. Ak do niekoho vrazím hlavou, dostatočne to pocíti.“ dodal s miernym úsmevom.
Keď sa Popel pýtal na rozvahu, Zathrian sa na chvíľu zamyslel. „Nie je to odvaha, ale súvisia spolu. Rozvaha znamená, že najskôr rozmýšľaš a až potom konáš. Napríklad...“ jeho pohľad skĺzol na Popela, ktorý keby mu nepovie, by sa už možno práve chystal nadšene vbehnúť medzi kríky. „...že najskôr skontroluješ, či si si istý, že robíš správnu vec, než sa tam vrhneš po hlave - konkrétnejší príklad: uistíš sa, že vietor veje oproti tebe - v tvoj prospech skôr, než teba lovená zver zacíti.“ snažil sa vysvetliť. Bol rád, že si vlča zapamätalo jeho slová. Videl, ako sa snaží sústrediť na stopy a pachy, aj keď to nebolo jednoduché. Jeho pozornosť stále preskakovala z jednej veci na druhú. A keď Popel konečne zdvihol hlavu k oblohe a položil ďalšiu otázku, Zathrian sa krátko obzrel po okolí.
„Záleží na tom, ako dlho boli na zemi. Ak sa tu zdržali dlhšie, ich pach zostane zachytený na tráve, v blate alebo na lístí. Ak len krátko pristáli a hneď odleteli, tak sa rýchlo vytratí. To znamená že aj počas letu daný pach môže byť cítiť, no rýchlo sa rozptýli a môže to byť skreslené vánkom vetra.“ kde vôbec on tieto všetky informácie nabral? Sám bol zo seba prekvapený keď si uvedomil čo všetko mu vysvetluje.
Urobil pár krokov a pozrel sa do jedného smeru, kde sa jemne vlnila tráva. „Leteli tadiaľto,“ povedal s istotou, pričom čumákom ukázal smer. „Vidíš, ako sa tu tráva ohla? To je z víru ich krídel. Ak sa budeš dívať pozorne, môžeš takéto malé znaky nájsť aj sám.“ Otočil sa späť na Popela, čakal, či si to vlča všimne a ako sa toho chytí. Bolo to cvičenie nielen na lovecké schopnosti, ale aj na jeho trpezlivosť a všímavosť. A Zathrian bol zvedavý, ako si malý povedie.