Príspevky užívateľa

Nebol si zrovna najistejší ohľadom toho, či chce omegovi vravieť čo by chcel zachovať resp. vrátiť z ich temnej minulosti. „Pár vecí by sa určite našlo..." povedal najskôr nepriamo, ale možno by nových členov chcelo viac ujistiť ohľadom toho, kam ich život vo svorke môže smerovať. „Byť svorkou, ktorej sa len tak niekto neodváži skákať po hlave by bolo pre mňa viac len než vítané..." sen to bol pekný, no akým spôsobom tento cieľ nadobudnúť to bolo otázne. Na to by potreboval viac schopných vlkov...
Zathrian mlčky prikývol na ďalšie Achillesove slová. Rastlina, ktorá podporuje silu – to by mohlo byť užitočné pre bojovníkov svorky. Možno by stálo za to preskúmať jej účinky bližšie, no na to bude čas neskôr. „Určite by nebolo naškodu mať niečo také podlabou v prípade núdze." dodal v krátkosti. Teraz sa jeho pohľad presunul k rieke Cayna, ktorej povrch sa jemne vlnil pod dotykom vánku. Achilles sa sklonil k vode a začal piť. Zathrian ho chvíľu pozoroval, potom urobil to isté. Znížil hlavu a ponoril jazyk do chladnej tekutiny. Voda bola osviežujúca, priezračná... no len čo prešiel prvý hlt jeho hrdlom, pocítil zvláštny pocit.

...V tele Achillesa

Niečo nebolo v poriadku. Bol to len okamih, no mal pocit, akoby sa mu telo na sekundu vzdialilo. Akoby ho obklopila zvláštna ťažoba a hneď nato pocítil... cudzie svaly, iný postoj, inú váhu. Zamrkal a jeho pohľad sa ocitol nižšie, než bol zvyknutý. Čo to...?! Pohyb hlavy mu pripadal zvláštny. Pohľadom preletel po svojom tele – no nevidel svoju sivú srsť, ale Achillesovu. Tlkot srdca sa mu zrýchlil.
Otočil sa a tam – v jeho tele – stál Achilles. Zathrian sa prudko nadýchol a napol svaly, no hneď si uvedomil, že aj to pôsobí inak. Táto stavba tela nebola jeho. Cítil sa zvláštne, takmer bezmocne, no navonok si zachoval chladnú tvár – hoci v tomto momente už nebola jeho vlastná. „To si robíš žarty…“ vyšlo z neho namosúrene, no hlas nebol jeho. Bol Achillesov. Sníva sa mu??? Uprel na druhého vlka prenikavý pohľad – na seba, na svoje telo, ktoré mu nepatrilo. Nevedel, čo sa práve stalo, no vedel jedno...Toto sa musí napraviť. Ale ako?

Zathrian si práve chcel vykročiť späť, keď začul kroky. Tiché, rýchle. Okamžite sa otočil, jeho telo sa naplo v pripravenosti na akýkoľvek útok – alebo neželanú prítomnosť. Nízky vrčivý zvuk sa mu vydral z hrdla, ale okamžite ho zmrazil, keď uvidel, kto sa blíži. Gha'ayel! Prekvapilo ho, že je tu, no viac než to – bol rád, že ju vidí. Niečo v jej výraze, v spôsobe, akým dýchala, v tej nepatrnej panike v očiach, mu stiahlo žalúdok. Stres, či strach? Čo sa stalo? Nie že by si úplne uedomoval čo Ghaayel prežíva, no niečo mu naznačovalo že toto stretnutie je o čosi iné ako tie predtým.
„Ahoj“ oslovil ju milo, láskavo, tentoraz bez obvyklej formality či drsnosti, akú používal pri iných. Jeho hlas bol hlboký, ale mäkší než zvyčajne. Keď sa k nemu dostala, podvedome sklonil hlavu bližšie k nej, ako keby chcel podvedome ukázať, že je pri nej. Bez ohľadu na všetko; bez ohľadu na dohodu s Arrakisom, na ich svorky, na to, že ich vzťah mal byť tajomstvom - Ghaayel pre neho stále znamenala viac, než si sám chcel priznať. „Čo sa deje? Si v poriadku?“ spýtal sa napokon. Jeho oči skĺzli po jej tele, hľadajúc akékoľvek zranenia. Keby jej niekto ublížil... Možno bolo na čase odložiť všetky zábrany a jednoducho byť s ňou. Aj ak by to znamenalo, že už viac nič neutaja? No a čo. On bol predsa Zathrian. Vedel si obhájiť, čo bolo jeho. A ona bola jeho.

Z rieky Igny -->

Veru mať takú mágiu vo svojej svorke iste by ju ocenil - a či by zistil kto ju má mimo svorky, pokúsil by sa ho nalákať ku nim, v horšom prípade by radšej dotyčného zabil, než aby mal riskovať únik informácií. Avšak nevedel zatiaľ o nikom takom. „Poznáte niekoho takého?" spytal sa čisto zo zvedavosti. Myslel si, že i keby pozná, nezdelil by mu túto informáciu, no za pokus to stálo.
Pri ďalších slovách panovníka, Zathrianov pohľad sa na chvíľu odvrátil k horizontu, akoby zvažoval, ako presne odpovedať. Nebolo preňho ľahké hovoriť o Ghaa’yel – nie v tejto politickej rovine, kde sa ich vzťah scvrkol na dohody a podmienky spojenectva. Napriek tomu v jeho očiach prebleskla nepatrná iskra citov, ktoré v sebe stále dusil. „Pokrok… áno, ak sa to tak dá nazvať,“ prehovoril napokon, jeho hlas bol pokojný, no vnútri sa v ňom odohrávala búrka. „Ghaa’yel ma nedávno vyhľadala, aby ma informovala ohľadom danej veci... Takže podmienka nášho spojenectva bude splnená. Vlčatá budú.“ Povedal to priamo, bez zbytočného krúženia okolo. Nebol typ, čo by sa vyhýbal realite, aj keď mu nebola po chuti. Na moment zmĺkol, skúmajúc Arrakisovu reakciu, než pokračoval. Predpokladál, že ho to poteší. Napokon, bola to jeho podmienka. Mal v tom istú odmeranosť, nie však nepriateľskú – len chladný fakt. Nebolo tajomstvom, že z podmienok dohody ťažil Arrakis viac než možno on sám. „Na druhej strane, možno by ma zaujímalo, ako plánujete zabezpečiť, aby moje potomstvo nebolo len pešiakom na vašej šachovnici.“ Zathrian sa mierne posadil na zadné laby, pohľad stále upretý na nihilského panovníka. Aj keď si zvykol hrať hry, v tejto nebol celkom vo svojej koži – no to neznamenalo, že by sa vzdal kontroly nad situáciou. „A čo Prízrační? Myslím si, že by toto mohol byť ten správny čas na splnenie vašej časti dohody.“ navrhol, keď už takto Arrakis priamo začal ohľadom Ghaa'yel, chcel aj on vedieť aspoň niečo.

Zathrian krátko prikývol a bez ďalších slov sa otočil, aby viedol Arrakisa hlbšie na Azarynske územie. Jeho krok bol vyrovnaný, sebavedomý, no zároveň si udržiaval istú ostražitosť... napokon, hoci boli spojencami, ani jeden z nich nebol taký naivný, aby tomu dôveroval bezvýhradne.
„Vybral som miesto, kde nás nebude nikto rušiť,“ prehovoril, keď sa začali vzďaľovať od hranice. „Očakávam, že rozhovor bude dlhší...“ a rád by som ho viedol bez zbytočných uší v okolí. Jeho tón bol neutrálne zdvorilý, no bolo jasné, že na bezpečnosť svojho územia dbá dôkladne.
Cesta nebola dlhá, ale dostatočná na to, aby si každý z nich mohol urobiť vlastné myšlienkové pochody. Nakoniec sa dostali k miernym kopčekom neďaleko Najvyššieho stromu. Miesto poskytovalo dobrý výhľad na okolie, no zároveň bolo dostatočne chránené pred nechcenými poslucháčmi. Zastavil sa a otočil k Arrakisovi. „Tu môžeme hovoriť otvorene. Tak teda, čím začneme?“

--> kopčeky

„Čas si samozrejme nájdem,“ prikývol pokojne, pričom neunikol jeho pozornosti pohľad, ktorým si ho Arrakis premeral. Nebol však natoľko márnivý, aby sa tým zbytočne zaoberal, namiesto toho si aj on dovolil venovať kráľovi krátky, hodnotiaci pohľad. Jazvy mu naozaj slušeli.
„Samozrejme spomínam si.” Potom sa mierne posunul bokom, akoby tým symbolicky naznačil, že ak má byť ich rozhovor hlbší, mali by sa presunúť ďalej. Napokon však i tak prehovoril. „Rád by som sa premiestnil na vhodnejšie miesto, mimo očí cudzincov; isté i vám to bude viac vyhovovať.” Navrhol a počkal na jeho reakciu, pričom v mysli už zvažoval, kam ho vezme. Mohol by ho zaviesť k Najvyššiemu stromu – hlbšie do územia ho však opatrne nepustí. Nechcel pre istotu aby jeho dočasný spojenec videl až príliš moc z ich územia.
Pri zmienke o Přízračných sa mu na tvári mihol viditeľný náznak škodoradostneho pobavenia. My sme prišli ako my. Ak to niekoho prekvapilo... tým lepšie. Prešlo mu hlavou. Však nahlas sa k tomu nevyjadroval, radšej to nekomentoval... Jeho tvár hovorila za všetko.

Zathrian sa pousmial nad jej sebavedomím. Páčilo sa mu, že si tak verí — že sa nenechá ničím odradiť. Takí vlci boli pre svorku cenní. „Tak to rád počujem,“ odvetil s úsmevom, keď spomenula, že si svoje miesto v svorke nenechá ujsť. A úprimne? Aj on bol zvedavý, ako si na ceremoniáli povedie. To ešte ale nevedel, že ho bude mať sám on na starosti.
Keď sa obrátila na odchod a len tak medzi rečou mu navrhla, či sa pridá, neváhal. Očividne nečakala na odpoveď, len si povedala svoje a už si to mierila preč. Tíško si však odfrkol. Drzá, pomyslel si, no v očiach mu pobavene zaiskrilo. Páčila sa mu. Výdaj sa teda spolu s ňou, spravil pár väčších krokov a dobehol ju. „Rád sa pridám.“ odpovedal keď už kráčal po jej boku. Aspoň sa o nej niečo dozvie, možno. A popravde? Aj on si potreboval na chvíľu oddýchnuť. Takže už len preto nenamietal...

Zathrian sa na ňu chvíľu len mlčky díval, jeho ľadové oči skúmali Sassafrasinu tvár. Cítil, ako pod ním dýcha, ako sa jej telo napína v očakávaní jeho rozhodnutia. Bolo jasné, že mala obaja mali ešte nejaké eso v rukáve, konkrétne teda mágie a to ho zaujímalo. No, možno nabudúce, keď prejde Ceremoniálom,odhalia svoje mágie...dnes to asi nebol ten prípad i keď si myslel že tomu tak bude. Napokon teda mierne povolil tlak a pomaly sa z nej zdvihol. Urobil krok dozadu, aby jej dal priestor sa posadiť, a ešte raz sa na ňu uškrnul. Vyhral som. „Dobre. Nebol to zlý súboj.“ Otriasol si srsť, akoby zo seba zhadzoval posledné zvyšky zápalu z boja, a potom k nej natiahol labu, akoby jej ponúkal pomoc vstať—samozrejme, ak by to prijala.
„Možno nabudúce si otestujeme aj tie mágie“ povedal s miernym pobavením. „Držím laby na ceremoniály.“ dodal. Nebola to výhra, ktorú by oslavoval s pompou, ale bola uspokojivá. Sassafras bojovala dobre. A nabudúce? Nabudúce možno naozaj príde čas, kedy si budú musieť ukázať všetky triky, ktoré si doteraz šetrili.

Zathrian videl svoju príležitosť a neváhal. Sassafrasino zakolísanie bolo presne ten moment, ktorý potreboval. Keď ju videl padať, okamžite sa pohol vpred, využívajúc svoju váhu a silu, aby ju zrazil úplne. S nízko sklonenou hlavou a ušami pritlačenými k lebke sa odrazil zadnými nohami a skočil priamo na ňu. Nešiel však po krku — nešlo o boj na život a na smrť. Miesto toho do nej vrazil ramenom a vlastným telom ju zatlačil späť k zemi. Kým sa ešte snažila pozviechať, už bol nad ňou, jeho predné laby jej zablokovali ramená a jeho hrudník spočinul na jej tele, čím jej znemožnil ďalší pohyb. Vyceril zuby v sebavedomom úškrne. „Mám ťa." Ak by sa Saffron možno ešte mykla, alebo sa možno snažila vymaniť, Zathrian by sa snažil ju držať pevne. Stále jej však nechal priestor na dýchanie, nebol bezohľadný, ale zároveň jej dal jasne najavo, kto má kontrolu. Nakoniec, bolo to len školenie. Ale aj tak ho to bavilo. Bol zvedavý čo urobí Sassafras teraz? Prijme prehru, alebo skúsi ešte niečo?

V tichosti si vypočul Achillesove slová, pričom si ho skúmavo prezeral. Byliny, liečivé aj jedovaté – to všetko patrilo k užitočným znalostiam, no v jeho hlase bolo niečo, čo vzbudilo Zathrianovu pozornosť. Nebolo to len nadšenie pre liečiteľstvo. Bol v tom aj určitý kalkul...aspoň na malý moment mu to tak pripadalo.
„Temná stránka...“ zopakoval pomaly, akoby premýšľal, ako najlepšie odpovedať. „Ignis bol svorkou, ktorá neváhala siahať po nečistých prostriedkoch. agresia, manipulácia, vraždenie tulákov... To všetko bola ich realita. Môj otec sa to pokúsil zmeniť, no minulosť sa nikdy úplne nevymaže.“ Pri posledných slovách sa v jeho hlase objavil zvláštny podtón. Nebola to vina, ani hrdosť – skôr zmierenie s tým, že história je taká, aká je. A možno aj čosi iné.
Jeho pohľad sa potom presunul späť na Achillesa. „Vravíš, že je lepšie byť pripravený na všetko...“ Jeho hlas bol neutrálne pokojný, no v očiach mu prebehol jemný odlesk záujmu. Pár veci mu napadlo pri vyslovení tejto vety, no rovnako tak v inej sfére záujmu. „Rozumné zmýšľanie.“ dodal k tomu.
Kým Achilles pokračoval vo svojom výklade o Piláte lekárskom, Zathrian sa pozorne díval na jeho výraz. V tomto vlkovi bolo niečo, čo stálo za pozornosť – nielen ako medika, ale ako člena svorky. Možno nebol len obyčajným liečiteľom, ale niekým, kto vedel kalkulovať možno viac ako niektorí ostatní.
„Lov pomocou paralýzy... zaujímavá metóda,“ poznamenal napokon, bez známky kritiky či obáv. „Keď už hovoríme o tom, nájdu sa tu aj rastliny, ktoré by podporili výkon? Napríklad by dokázali že vlk dlhšie zotrvá počas vyčerpávajúceho boja?“ Opýtal sa, akoby nadväzoval na tému, no zároveň skúmal, aké vedomosti ešte Achilles vlastní. A tiež chcel vedieť, či tento nový člen vie viac, než len to, čo už teraz prezradil.

Hlasujem za:
• Rivera x Kettu
• Zathrian x Arrakis :))
• Pstruh x Valencia

Zathrian cítil, ako mu pri jej slovách trochu zrýchlil tep. Ghaa'yel sa s ním rozprávala s rovnakou túžbou, akú cítil aj on - túžbou po chvíli, ktorá by patrila iba im dvom. No vedel, že práve teraz nemôže podľahnúť emóciám. Oči mu jemne zažiarili, keď sa na ňu pozrel a jeho pohľad sa zmäkol, no stále si udržiaval zdanlivo neutrálny výraz, vhodný pre alfu na takejto udalosti.
„Ver mi, že keby bola a že určite bude príležitosť vziať ťa na poriadny lov, neváham. Viem, že nie si žiadna máčka, o to som nikdy nepochyboval.“ Uškrnul sa pobavene, no v jeho očiach sa mihol záblesk obdivu. Možno bola podla Nihilského slovníka “ranhojič” inak liečiteľ, napriek tomu poznal jej dušu bojovníka – a práve to na nej obdivoval.
Keď mu pošepkala, že jej tiež chýbal, sklonil sa k nej bližšie, akoby len medzi rečou, aby nikto iný nepočul ich výmenu slov. „Určite si urobím čas. Len pre nás dvoch.“ Sľúbil jej potichu, pričom jeho hlas bol pevný, no zároveň naplnený úprimnosťou. Bolo jasné, že by dal čokoľvek za možnosť stráviť s ňou viac chvíľ, mimo pohľadov ostatných.
Na moment sa zadíval do davu, skontrolujúc, či sa k nim niekto nepribližuje. Potom sa otočil späť k nej. „Možno si nás nikto nevšíma, ale aj tak... Musíme byť opatrní.“ Jeho hlas bol chvílu stále tichý, no netrvalo to dlho. Opatrnosť bola nutná, ale túžba po jej blízkosti bola silnejšia. Krátko sa pousmial, no potom sa mierne narovnal, aby pôsobil menej dôverne. „Ale snáď jeden krátky tanec nám nikto nemôže mať za zlé, no nie?“ Dodal s jemným úsmev a jeho chvost sa na okamih zavrtel. „Smiem prosiť?“ dodal a podal jej s miernou uklonou labku na žiadosť k tancu.

Zathrian sa, ako alfa Azarynu, pohyboval po svojom území s ohľadom na všetkých svojich členov a samozrejme aj na všetkých, ktorí by sa na jeho hranici objavili. Keď sa ozval zavýjanie, poznal to okamžite. Nebol to žiadny skrytý útok, ale skôr návšteva. Vytie bolo jasným znamením, ktoré on nemohol ignorovať. Nemohol krála nechať pridlho čakať ale zase sa mu nechcelo za ním bežať ako pískal. Dal si načas, no nie moc. Netrvalo dlho a Zathrian sa objavil v blízkosti, kráčajúc s istotou.
„Zdravím Arrakis.“ pozdravil ho pokojne, no s rešpektom. „Čomu vďačím za Vašu návštevu?“ Spýtal sa, jeho pohľad bol zvedavý, no zároveň rozvážny, pretože Zathrian vedel, že každá návšteva má svoj dôvod. Predpokladal že to kvôli tomu, o čom sa hovorilo na Nihilskom plese. Pamätal si že chceli hodiť reč. O spojencoch, zámeroch, love a možno aj o jeho vlčatách. Alebo bolo niečo iné, čo ho priviedlo až sem? Rozmýšlal zda ho pozvať ďalej na územie svorky, no najskôr chcel vedieť ako hodnotne citlivé informácie maju na pláne si vymieňať. Nechcel by aby akýkoľvek tulák či náhodný okoloidúci počul ich rozhovor.

Zathrian sa pozrel na Achillesa, keď spomenul jeho rolu vo svorke a túto otázku. Vedel, že každý člen bude mať svoju vlastnú predstavu o fungovaní svorky, a preto sa usmial s miernym rešpektom, keď spomenul mladého alfu.
„Áno, je to tak, zväčša...“ začal Zathrian, jeho tón bol pokojný, ale s istou vážnosťou. „Nie vždy je to tak úplne dodržané. Predo mnou mal svorku Feier, ktorý nemá so mnou spoločné korene, no dalo by sa povedať že mi len strážil miesto po mojom otcovi, ktorý odišiel s mojou rodinou mimo Norest.“ prehovoril. Nebolo to tajomstvom, presne tak a tak pokračoval: „No začalo to všetko so Zorom, zakladatelom vtehdajšieho Ignisu, po jeho smrti prevziala svorku jeho partnerka, tú však zabil ich syn, ktorý sa tak následne dostal k moci...predal to mojmu otcovi Raymondovi a on záhadne zmizol. Môj otec premenoval svorku, kvôli jej temnej stránke ktorú so sebou niesla či tak niečo...“ rozprával mu ako sa dedilo alfovanie v minulosti..vravel to takým tonom, ako by to bola bežná vec pre každého, síc sa mýlil. Nezáležalo mu na to. Podľa neho vládnu len tí najsilnejší. Na chvílu sa odmlčal. „Čo presne hladáme?“ otočil na chvílu tému, aby len on nerozprával.

Zathrian sa zamyslel a pozorne počúval Alarica, ktorý sa rozhovoril o minulosti svorky. Z jeho slov cítil tú hlbokú nostalgiu, ale aj sklamanie, ktoré v sebe nosil. Rozumel tomu, ako ťažké muselo byť pre Alarica vyrovnať sa s odchodom jeho matky a zmenami vo svorke. Aj jeho rodičia opustili no o rovnakosti vnímania týchto odchodov sa moc neda hovoriť medzi týmito dvoma.
„O Zorovi som aj ja počul, že to bol vlk čo si zaslúžil rešpekt“ povedal Zathrian s úctou. On sám by taký chcel byť, len nevedel ako. Jeho slová neboli len zdvorilostné. Počul o Zorovi, o tom, čo znamenal pre Ignis. „Ako to vnímaš tieto všetky zmeny vo svorke? Neprekáža ti to? alebo teda- myslím tým či by si sa radšej chcel vratiť do starých kolají.“
A ten ceremoniál, čo sa týka tulákov... Niekomu by to mohlo pripadať šialené. Zathrian to tiež moc neuznával, no aspoň mu bolo známe akú kuráž Ignis kedysi mal. Keby sa len narodí do tej doby...ach, bolo by to krásne. Zathrian sa trochu odmlčal, cítil, že musí byť opatrný v tom, ako on sám vníma tieto zmeny. Na jednej strane chcel byť rešpektujúcim, ale na druhej strane aj porozumieť tomu, ako by mala svorka fungovať v súčasnosti.

Zathrian si rýchlo uvedomil, že ju prekvapil. Nerobil si však z toho ťažkú hlavu. Pri jej odpovedi len mierne prikývol. „To som rád,“ odpovedal neutrálne, no nevyzeralo to, že by jej úplne uveril. Možno len čítal medzi riadkami – ten krátky moment zaváhania pred odpoveďou, to, ako akosi neisto volila slová. Ale ak o tom nechcela hovoriť, nenútil ju.
Usadil do voľnej pozície, no jeho postoj nebol úplne uvoľnený. Skôr pôsobil pozorným dojmom, akoby čakal, či sa Mornie rozhodne prehovoriť viac. Nechcel sa vnucovať, no ako nový alfa cítil zodpovednosť za každého člena svorky – a Mornie bola jednou z tých, ktorým ešte poriadne nerozumel. Jeho pohľad opäť zablúdil k jej jazvám. Ani sa nesnažil skryť, že si ich všimol, ale nie s odporom či ľútosťou – skôr so zvedavosťou a možno aj so štipkou rešpektu. Vlci s jazvami často mali príbehy, ktoré sa neopisovali ľahko. Namiesto toho len pokojne poznamenal: „Vyzerá to, že ste toho už dosť zažili. Smiem sa opýtať, odkiaľ ich máte?“ Prva veta nebola otázka, len prosté konštatovanie. Následne sa slušne pýtal. Ak chcela rozprávať, dal by jej priestor. Ak nie, nechal by to tak.