Príspevky užívateľa

Odišiel od čierneho jazera s nežiadaným suvenírom. S okuliarmi na hlavne. Zatiaľ stále nevidel žiadne zmeny, len stromy a celkovo okolie bolo akési... občas šmuhaté, možno sa občas zavlnilo a zatočila sa mu s tým hlava. Nech to už má čo najskôr dole z hlavy!!! Neznášal to. Hnevalo ho to.
Zastavil sa. Snažil sa si to dať opäť dole. „To nie je možné! vrčal si a s prednými labami a s hlavou skloňenou k zemi s tým bojoval. Potom sa skúsil prevaliť na chrbát a aj so zadnými nohami si pomôcť. Akurát to veľmi bolelo! Akoby ich tam mal prilepené! Niečo mu však šeptalo do uší, on to zatiaľ ignoroval. Inak povedané, jeho vrčanie to prehlušovalo.

Na nejaký čas vypadol z územia. Či si chcel vyvetrať hlavu alebo sa len kdesi vynervovať na niekom/niečom, bolo otázne. A možno sa šiel len prejsť! Ale kde práve teraz skončil? Chvíľu netušil. Mrazivá hmla ho pohltila a chvíľu ani len netušil kde čo- dobre že do jazera celý nespadol. Či by sa len potom z neho dostať vedel... Len jeho predné nohy sa namočili do studenej vody, vyhol sa mu. Sotva si poriadne videl na čumák. Bolo to celé zvláštne. Takú hmlu ešte nezažil.
Keď však po chvíľke ustúpila, konečne mohol vidieť. A nevidel len tak hocčo. Akýsi zvláštny predmet ktorý ho k sebe volal. Išiel k nemu bližšie aby si ho lepšie obzrel. Zvedavosť ho donútila si nasadiť okuliare na hlavu. Netušil v čom sú tak zvláštne. Najskôr sa okolie zdálo byť úplne normálne. Pft. Prišli mu nudné a tak sa snažil si ich dať dole z hlavy, neúspešne. No super, budem teraz chodiť jak idiot. namosurene švihol chvostom a vydal sa preč, rozmýšľajúc ako sa ich zbaviť.

Hnedá vlčka bola síce malá a trochu vypracovanejšia, no stále to nemalo na to čo videl u Asphodelle a pri jej používaní mágie. Na malé vlčky mal nevedomky zálusk zakaždým čo nejakú videl čo i len prvý krát. Tento typ mohutnej vlčice mu práveže neprekážal. Prečo? No pretože bola malá. V tom bola asi celá jeho pointa. Jednoduchý vlček. Sfarbenie krásne, hnedasté, vzrast malinký. Vlčka ktorej by bez váhania doprkal, keby mala o to záujem. Čo iné sa dá čakať od tínedžera keď vidí sympaticku samičku...a možno aj samca. Kto vie. No dievčinám dával prednosť. „Teší ma Saffron. Ja som Zathrian." predstavil sa na oplátku i keď neskôr sa ukázalo, že ona určite o ňom niečo málo vie, čiže aj meno. Nevadí. Aspoň sa tým tak mohla ujistiť, že je to naozaj on.
Sám Zathrian bol synom bývalého alfu, ale znamenalo to teraz vôbec niečo? Vedel že existuje sľub, kde jeho otec Raymond žiadal Feiera aby išiel na post alfy keď bude na to mať vek a blablabla, no zdalo sa mu, ako keby na to Feier celkom zabudol. A to sa mu nepáčilo. No, späť k veci. Keď si všimol že vlčka mu úctu neopätovala, rozhodol sa jej ďalej už týkať. Nepotrpel si na slušnom chovani, kým nechcel spraviť dojem. Avšak po jej ďalších slovách sa prekvapene usmial. Príjemný pocit mu prešiel po celom tele ako mráz. Ale ale... lišacky mu prešlo hlavou. „To rád počujem z bojovníkov je vždy zapotreba." prehovoril. „Predpokládam, že by si si chcela dať nejaké rozohrievací tréning ešte pred ceremoniálom?" spýtal sa zvedavo. S vlčicou už dlho nesúperil a preto sa mu o to viac páčila táto myšlienka. Sice bude mať obavy, že jej ublíži, lebo by bolo škoda toľkej krásy ale jednoznačne sa nebude chcieť nechať poraziť.

Jeho ďalšie otázka ho prekvapila. K čomu len môžu byť jeho rohy? „Doplňajú môj celkový vzhľad, môžu mi slúžiť aj k obrane. Keby si si mnou buchneš hlavu ako baran s baranom, mne by to nič nespravilo, zatiaľ čo ty by si tu skuvíňal." snažil sa mu to vysvetliť na príklade. On sám bol pyšný na svoje rohy. Mohol pôsobiť pre niektorých nebezpečnejšie, zaujimavejšie ..sam seba by mohol obdivovať.
Závod??? Ach jaj Povzdychol si nenápadne. Vnútorné sa mu chcelo plakať, na čo sa to len upísal?? Ježkove oči.
„Určite vyhrám!" odpovedal mu s nádychom výzvy i keď mu to bolo v podstate jedno. Chcel sa ho na chvíľu zbaviť. Nebavili ho tie otázky a potreboval načerpať ďalšiu energiu eh. Keď sa vlča rozbehlo preč, mal chuť zmiznúť, ale dohoda bola dohoda nie? Nemojol riskovať že by ho nahneval jeho odchodom a on by skončil utopený Adainom. Vydal sa aj on trhať kvety. Trhal rovnako červené, tak i modré, i nejaké tie biele margarety, zvončeky. Prišlo mu to smiešne. Ponižujúce...trhal to len tak aby sa nepovedalo, občas mrknul po Plamenovi.

Zákerne tváriaca sa ex-Nihilčanka pôsobila naňho tak zvláštne. Nevedel či jej mal veriť, či nie. No bola stále vlčaťom či nie? Síce nie až takým mladým, no možno mala už rok za sebou, ani tým si nebol istý. Bola krpatá oproti nemu a tak sa mu to ťažko posudzovalo.
„Možno len nie každý verí tvojmu až moc dramatickému príbehu. Mne osobne to príde nereálne, že by sa niečo také v Nihile dialo." jednoducho jej odpovedal po príbehu na jej poznámku. Znelo to až moc premyslene, že v rámci improvizácie by to jeden sám nevymyslel. Stále sa mu však nechcelo veriť jej slovám, kým nezačul popis Belanny. Meno mu nebolo známe ale boli mu známe jej vyhrážky ktorý voči svorke mala. Doteraz sa snažil zmeniť svoj prvotný názor ktorý mal na Fäoline no myšlienky sa mu otočili o stoosemdesiat stupňov. „Bellanna?!" s pokrčeným nosom sa prudko otočil pohľadom priamo na ňu, priblížil sa k nej tak aby jej narušil jej osobný priestor. Srsť sa mu naježila. Hlavu mal blízko k tej jej. Tá špina ktorá robila neplechu nejednému členovi z ich svorky?! Jeho agresivita stupala. Už v nej videl aj tú podobu. Mal chuť sa jej zakusnúť do krku a pustiť ju až kým by neprestala dýchať, no za to by mal takže následky. Stálo by mu to za to? Ťažko povedať, bojoval so sebou aby sa ukľudnil, aby jej nič nespravil. „Môžeš byť šťastná že si členom Azarynu, inak by si to už nerozdýchala." zašvyhal s chvostom a potom sa odialil. Stále mal naježenú srsť na chrbte. Stále krčil nosom. Mal pocit že chytí nerva, stratí kontrolu. Neprijemne sa na ňu pozeral. Môžeme si priať aby nevybuchol, kaboom.

Pft! Zadržiaval smiech keď si uvedomil čo jej vlastne povedal a že ona sa takmer na to urazila. Taký krpec že by ju skoro zašlapol. „Dovolím sa ti ospravedlniť." odpovedal jej trochu s nádychom pobaveneho tónu. No nechcel slečnu uraziť. Sice bola svojská, ale stále to bola slečna. Mrk mrk. Avšak keď jeho meno zle určila, jak naschvál, mal chuť sa uraziť on. Stiahol uši dozadu a nahodil pockerface ktorý sa o čosi viac zamračil pri ďalšom vyrývaní. „Zathrian." odpovedal s pokrčeným nosom. Jej prístup sa mu páčil i keď sa tak zrovna netváril, no takúto osobu by si dokázal predstaviť mať vo svorke. Nie tých slabochov. „Musím ťa sklamať ale nezdieľam s tebou tento tupý názor. Asi nemáš moc dobrý vkus na mená pre vlkov, ktorý by si ťa sotva všimli a mohli ťa zašlapnúť ako chrobáka." zazubil sa posmešne.
„Ta zpredtým sa dala brať ako úprimnejšia, poopravde sa neospravedlňujem len tak niekomu, nie to ešte Nihilčanke." neutrálne sa priznával a potom po nej hodil očkom. „No či ju prijímeš mi na tom už nezáleží. Vlastne nič iné by som asi od teba ani neočakával." bola mu sympatická, raz-dva by s ňou niečo spravil práve teraz keby chce ale ovládal sa.

Mal dajaky podivný pocit, že druhý krát sa.mu už uprchnúť nepodarí. Musel by nahodiť riadne šprinty preč, ešte predtým ako si našiel túto už menej dokonalú skrýš aby ho Rufus nenašiel, no potreboval aj feedback od jeho rozhodnutí. Bolo mu jasné že ho tu raz nájde,.no keby mu ide o život, viac sa snaží.
Začul nejaké šušťanie. Nevedel však či to je Rúfus alebo nejaký drozd, ktorého niečo vyľakalo. Ostal naďalej prikrčený. Netušil kde je. Hmm, aké by to bolo aktivovať mágiu? Možno by sa mi podarilo zdrhnúť. Myšlienka mu prišla zaujímavá a tak sa zrazu kdesi kúsok od neho zjavilo pár očných buliev. Jedna dokonca hneď vedľa Rufusa, ktorá pri zbadaní malého pohybu sa hneď otočila na neho a on presne tušil kde je. Ak by tým získal Rufusovu pozornosť, zhodil by zo seba lopuchy a potichu zašiel za strom. Mal na pláne to všetko celé obísť aby potom mohll skočiť po Rufusovi a otočiť tento tréning na moment prekvapenia. Avšak ak sa mu tak nepodarí a Rufus ho i tak objaví ešte predtým ako po ňom skočí, alebo ďalšia možno že ešte predtým ako sa pohne zo skrýše, nič viac s tým nenarobí. No pevne dúfal že jeho očičká sa budú pekne pozerať na Rufusa a miacť ho, zabráňovať mu v pohybe čo sa len bude dať bez ich poškodenia. Bolelo by ho keby sa nejakému niečo stane. Pri aktivácii mágie si však nevšimol že mu z popod pásky cez oko opäť kvapká trochu krvi a sem tam za sebou zanechal stopu. No snáď sa mu jeho plán podarí skôr ako ho po cestičke z krvi nájde.

„S čímkoľvek, čiže ano, aj s ohňom čo páli." avšak akým spôsobom to musel na to prísť sám. Len aby neprišiel o celú srsť a neskončil ako pečené kurča. Našťastie v ohni sa plávať nedá a musel by tu byť požiar aby mohol skúsiť "bojovať" s ohňom. Ale kto vie čo by tento tajtrlík dokázal vymyslieť s ohňom...s čímkoľvek. Radšej to ani ešte nechcel vedieť lebo ho raz dostane do takej situácie že amen. Každopádne bol zvedavý čo z neho vyrastie. „Pretože krídla sú spôsob, akým sa dokážeš vznášať. Vtáčí majú krídla, vedia lietať. Zajace krídla nemajú, tak lietať nevedia. Jednoduché." samozrejme ak niekto nemá inú mágiu ktorá mu umožňuje lietať ale s tým ho nechcel zaťažovať. Snažil sa mu to vysvetliť, či však vlček vedel čo je to zajac a či pozná iné zvieratá, netušil, no snáď to vlček nejak pochopí.
Vôbec nepoznal názvy kvetov. Nemal ani šajnu čo je to Horec. Akurát tú levanduľu poznal zhodou okolností. „Nemôžeš mu natrhať kvety nejaké tú z okolia? Pre Horec a Levandulu by sme museli ísť ďaleko." spýtal sa a vyhováral sa. Vôbec nevedel čo to je, nie to ešte kde sa to nachádza. Takéto veci ho nezaujímali. Keby len vedel že má v podstate pravdu...obe kvetiny sa nachádzajú v horských oblastiach ale občas sa môže stať že sa vyskytnú inde, či? Každopádne on o tomto vôbec netušil a dúfal že si zvolí iné kvety nejaké tú čo rástli hneď vedľa nich.

„Silný vlci si vedia sa o seba postarať sami, vedia si poradiť s čímkoľvek." odpovedal vlčekovi na ďalšiu otázku. Prestávalo ho baviť mu v jednom kuse odpovedať na jeho neznalosti. Hhh. Sám úplne nepoznal na všetko odpoveď i keď to mohol tvrdiť a vlastne i si myslel že vie toho viac než istý vlci. No takéto veci si nechával pre seba. Vsimol si po chvíľke aký nešťastný pohľad hodil. Prišlo mu ho zrazu ľúto? Ah...„Si ešte malí. Keď vyrastieš budeš určite lepší ako teraz, len sa treba snažiť a nie hneď plakať." snažil sa aby nebol smutný. Prečo? Sám netušil. Možno mal v nutri nejakú tú vec čo sa nazýva sebavedomie a možno sa predsa len cítil trochu zle. Sám by si to vysvetliť nevedel.
Sledoval vlča ako vynaliezlo nový spôsob sušenia, škrabania a kto vie čo to vlastne malo byť. „Nie diky, ja som suchý, netreba mi robiť to čo robíš ty." odpovedal nezaujato. Vyšiel konečne z vody a posadil sa na prehu. Sledoval mrňuska čo porába. Nevedel si predstaviť mať vlastné štence ale to lwn pretože bol asi ešte moc mladý...nebol úplne dospelí zatiaľ no možno sa mu časom názor zmení.
Odpoveď na otázku tak úplne nedostal, keďže vlča nevedelo, no raz na to snáď príde... časom ako bude dospievať. Keď mu ukázal svoj trik s ohňom, prekvapene zamrkal. Nečakal niečo také. „Zaujímave." jednoducho odpovedal. Niečo také ešte nevidel, no nevedel čo viac mu má na to povedať a tak len sedel a pozeral..."udivene".
„Zalietať si budeš môcť s niekým kto má krídla a nie so mnou. Napríklad s tvojím ocom Adainom." vysvetlil mu v skratke. Prečo nemá krídla? Nemal to v genoch, ale to vlča asi nepochopí...a čo sú to geny? A tak ďalej otázky by išli až kto vie kam by sa ku čomu dostali. To riskovať naozaj nechce. To nech si preberá s rodičmi.
„Nojo už idem.. ukáž mi ktoré kytky mu chceš natrhať" nie moc nadšený bol z tohto upísania sa ale tak čo mal robiť, deal bol deal i keď neveril mu že to nikomu nepovie. Nuž tak potom ho utopí nadobro ak hej.

Ako každý iný člen, aj on začul o novopríchodzích členoch a neuniklo mu, že sa jedná o sestru krásavice Asphodelle. Bol zvedavý aká bude táto vlča a či ho neprekvapí po svojej druhej, tajnej stránke jak Dell so svojími steroidmi. Vidieť mohutnú vlčicu nebolo moc príťažlivé a zakaždým čo ju videl mal z toho asi len traumu. No nepáčilo sa mu to.
Nemal vo zvyku chodiť v týchto pálavách na miesta mimo vody, no dnes si povedal že to nejak zvládne. Chcel spoznať novú tvár, trochu si ju prekuknúť. Nejaký nejaký ten potenciál,.mrk, mrk. No uvidí sa. Neďaleko od neho keď konečne zbadal tancujúcu siluetu hnedej srsti, zdalo sa mu že zle vidí. Bolo to kvôli tej rozžhavenej kamenistej zemi, že sa mu zdálo ako keby všetko naokolo neho sa tak zvláštne vlnilo. Uh, ak dneska odíde celý bez toho aby mu srsť z tepla opadala, bude rád. Asi to nebol zrovna najlepší nápad. No vidal sa i tak za ňou. Keď tu už bol...
„Zdravím. My sa osobne ešte nepoznáme. Som Zathrian. Počul som, že ste u nás nová." slušniacky prehovoril na vlčku keď svojím príchodom upútal jej pozornosť. Nechcel ju nijak vylákať takže až keď si ho všimla a bol bližšie tak spustil, predstavil sa. Nemal tucha ako sa volá. Teda asi už počul jej meno len si ho nepamätal. Najľahšie sa mu to pamätá keď to počuje rovno od nositeľa onoho mena. Snažil sa pôsobiť ako gentleman. Musel ju predsa očariť i keď v tomto teple mal problém sa vôbec udržať na nohách.

Jej slová ho trošku prekvapili ale čakal čokoľvek takže to sa nepočíta. Nad jej prvotnou reakciou sa len uchectnul. Bola zlatá...„A možno že áno, možno máš pravdu." zazubil sa, možno ju chcel špehovať. Možno ona sama bola špeh z inej svorky síce bola len vlča, práve od toho by to nikto neočakával. A možno len Zath bol úchylák ktorý sa rád dival na pre neho sympatických vlkov, najmä vlčice. Nebol od nej o nič moc starší, takže to nebolo nijak moc divné. Ťažko povedať čo vlastne za myšlienky sa stvárňovali v hlavne tohto rohatého vlka.
„Jeden sa nenazdá a už po svorke kolujú rôzne novinky." pokrčil ramenami. Nemal na pláne jej povedať od koho to má. Jednoducho to začul v nejakom rozhovore. Ďalšie slová už jeho prekvapenosť neskryli tak ako predtým. PFT! Nevedel čo sa tam udialo ale VEĽMI ho to začalo zaujímať. „To sa mi páči." odpovedal šibalský. Veľmi sa mu ľúbilo ako bola vlčka naladená, normálne až sám so seba bol prekvapený. Že by si obľúbil ex Nihilčanku „Čo také hrozné sa len už mohlo stať, že niečo takéto tvrdíš? Už teraz to znie ako veľmi zaujímavý príbeh." švihnul s chvostom počas toho ako sa kúsok naokolo nej prešiel aby si ju obzrel cez svoje vlastné oko a nie cez mágiu. Potom sa len zastavil a nadvihol svoju "pasku" krídlo. Oči v okolí zmizli a jemu krv stekala z očí, po líci a pomaly kvapkala na zem. Oko ho rezalo, no už si na tu bolesť zvykal. Aspoň na malú chvíľu. Navyše tu nebolo až toľko priameho slnka. Po obzretí si to malé krídlo opäť dal naspäť cez oko. Stačilo mu. Bol pripravený načúvať jej fantastickým príbehom. Snáď len od nej niečo vyzistí. Možno ho očarí ešte viac.

Dúfal že Rúfus ho bude hľadať poriadne. Síce to jeho spoločník nemusel brať ako súťaž, pre neho to boo niečo na ten štýl. Jednoznačne. Považoval sa za dokonalého tvora a nerád robil chyby síce občas sa zabudal pozerať na veci z rôznych uhlov pohľadu a tým dochádzalo k chybám či nie moc pekným rozhodnutiam. Čo len môže byť ťažké na schovávaní?" prešlo mu hlavou chvíľu po tom čo zazrel Rufusa. Zvládne to raz dva a nenájde ho určite, aspoň teraz hneď nie. Vlček odišiel i keď mu chvíľu stiahlo jeho dve polky no odľahlo mu. Tváril sa ako keby ho nejaký nebezpečný tvor ako Nimlog hľadal. Pfiuu...
Díval sa pon nožky na čo stúpa, aby necvakol nejaký ten konár pod ním ale stále mal približne prehľad kde sa nachádza. Akonáhle si myslel že je v chille, vybral sa opačnou stranou niekam inam skryť. Musí brať do úvahy že môže byť videný aj z hora, no vlastne teda zo všetkých strán. Uhh... snažil sa kráčať potichu lesom i keď nie občas sa to dalo. Otrhol si pár listov lopuchu a skryl sa za korene padnuteho stromu, ktoré sa vytrhli aj so zeminou. Nebola to nijak veľká jama no lahol si do nej a prikryl svoje telo s listami lopuchu. Z poza trávy sledoval stromy a okolie. Netušil kde sa teraz Rufus nachádza, možno ho celý čas sledoval len o tom nevie. Uvidí sa.

Negatívne zakrútil hlavou. „Nie je to podmienka ale čo by to bol za trapas keby ťa niečo ako voda porazí." povedal vysmešne. „Znamenalo by to že si slabý..." dodal. Bolo to len vlča ale tak musel mu dať nejaký dôvod ktorý by bol schopný pochopiť bez zbytočného komplikovaného vysvetľovania.
Jak? Povzdychol si. „Vyhrievaj sa na slnku, vyválaj sa v tráve...poskúšaj čo funguje ale chvíľu to potrvá." vysvetlil. Prečo? Pretože inak tá tam opäť hodím tentoraz bez záchrany. prešlo mu hlavou.„Ehm, pretože mu inak ja poviem že sa bojíš vody." vyplazil na neho posmešne jazyk. Snáď to bude fungovať. Nikto o sebe predsa nechce mať zlú mienku.
„Daju sa nejak zahasiť?" vyzvedal na chvíľu. Nevedel čo tým myslel my oba. Ak myslel jeho tak to už vôbec nechápal ale nechcel vyzerá hlúpo pred vlčaťom že nevie o čom rozpráva.
Zath bol šokovaný. Ako inak. Mohol predpokladať že šteňa bude chcieť niečo tak nereálne pre neho. „Nemám krídla takže lietať nebudem môcť." musel ho sklamať. „Loviť mravce a priniesť kytku Feierovi môžeme." povedal trochu otravene ale tak čo mal robiť. Hhh.

Škoda že si tohto momentu nemohol užívať dlhšie. Bol to tak nádherný, úžasný pocit. Bohužiaľ to skončilo rýchlejšie než by sa sám nazdal. Našťastie pre Plameňa, sa krpcovi nič hrozné nestalo. Vziať jeho život zo sveta živých by v tomto momente určite nedokázal, nechcel by. Bol to člen svorky a tých si treba šanovať, no občas ich aj trochu potrápiť. Ako v tomto prípade. Najlepšie začať od mala.
„V živote sa ti nebude páčiť ešte veľmi veľa veci krpec." prehovoril keď sa mrzuto sťažoval. „Musíš byť silný aby si bol hodný člen Azarynskej svorky, takže niečo takéto ako plávanie by ťa nemalo zastrašiť." vysvetľoval mu. „Najskôr sa usuš. Potom za ním pôjdeš ale sľub mi že to nikomu nepovieš. Môžeš povedať len že si skúšal si plávať a moc ti to nešlo." kutik jeho svedomia dúfal že nebude mať z toho nijak zle. Chcel ísť na post bety a keby sa toto dozvie Feier asi by sa s tým povýšenim mohol rozlúčiť.
„Čo by si chcel podniknúť? Do vody ťa dnes už hádzať nebudem. Za odmenu ak nikomu nepovieš čo sa presne stalo." opakoval sa ale musel sa ujistiť.
Všimol si že jeho oheň stále žiaril aj pod vodou a tak isto an teraz na suši. Zaujímavé. Len intenzita sa občas menila. Veľmi ho to zaujalo. „Páči sa mi tvoja horiaca srsť." žmurkol na neho okom keď mu dal kompliment aby sa cítil o čosi lepšie a aby nechcel ísť za tatkom hneď teraz. Nevedel vôbec ako sa narába s vlčatami a tak improvizoval za pochodu.

Smial sa a smial. Nereagoval na jeho pomocné vykriky, keď kričal jeho meno. Škodoradosť bola na mieste. Užíval si to. Nemal by v pláne ho vytiahnuť kým sa nenaučí plavať. Avšak keď pixel počul náhle to slovo "táto", vedel ihneď že kričí na tatka. Na Adaina alebo na Ikkeho. Na moment stuhol ako skala pri tomto uvedomení. Obzrel sa smerom kde pravdepodobne stál minimálne jeden z tých dvoch spomenutých. Videl ich siluety tam kdesi na vrchu smaragdového údolia. ČO AK HO BUDÚ POČUŤ?! BUDE S NÍM AMEN!!! ON ZOMRIE KVÔLI JEHO BLBOSTI! bolo by mu to jedno keby sa nejedná o vyššie postavených vlkov. Takže teraz mierne spanikáril a ihneď schmatol vlča do zubov a položil ho na breh.
„Shhh! Neplač!" panika, nahnevanosť a kto vie aký ton tichého hlasu (žiadny šepot) naň pohotovo prehovoril. Tento lekcie sa bude musieť ujať keď bude mimo dozor jeho rodičov. Takto sa to jednoducho nedalo. Dúfal však že sa ihneď ukľudní keď ho vytiahol a ak by chcel utekať preč, ihneď by to zastavil. „Keď prestaneš plakať tak spravím čo len budeš chcieť!" zvolal opäť tichým hlasom. „Ale nemôžeš nikomu povedať čo sa stalo, áno?" nasľuboval by mu aj modré z neba len aby nenahneval jeho rodičov. Každopádne tento akt ktorý predtým vykonal ho napĺňal čímsi zvláštnym..no ľúbilo sa mu to.