Príspevky užívateľa

Zathrian si Isku mlčky prezeral, ako by sa snažil odhadnúť jeho myšlienky. Nevšimol si len jeho slová, ale aj drobné nervózne tiky – to, ako mu občas myklo uchom, ako zavrel oči, než odpovedal. Niečo sa v ňom odohrávalo, no nebol si istý čo. Nepoznal jeho povahu ako iný, napríklad od Eirlys, tá ho mala určite prečitaného ako knihu, on len mohol hádať.
„To je všetko, čo od teba žiadam,“ prikývol nakoniec. „A ak sa v tom necítiš istý, neboj sa toho. Nikto nečaká, že budeš vedieť všetko hneď.“ Jeho tón nebol ani chladný, ani prehnane vľúdny. Hovoril to len ako fakt – ako niečo, čo sám bral ako samozrejmé.
„Bude chvíľu trvať, kým si na to zvykneš.“ dodal ešte a švihol chvostom. Nenechal mu príliš času na ďalšie myšlienky – niekedy bolo lepšie nerozmýšľať príliš nad tým, čo ťa desí. Takže len krátko kývol hlavou a uzavrel: „Zatiaľ sa obzri po svorke a uvidíš, čo treba. Urob si predstavu a potom ak chceš môžeme spolu, kľudne aj ešte s niekým prebrať detaily.“ Dodal asi na záver celého stretnutia a ak ešte nemal čo viac k tomu dodať, pobral by sa s odzdravom ďalej, aby Isku nevyrušoval pri práci.

Zathrian sa pobavene uškrnul nad Popelovou odpoveďou. Takže Plamen si ho pamätal hlavne kvôli rohom? No, vlastne sa ani nečudoval – medzi vlčatami to musela byť celkom fascinujúca vec, keď sami niečo také na hlave nemali.
„Klacky, hej?“ uchechtol sa a mierne naklonil hlavu, aby mu Popel lepšie videl na rohy. „Sú to rohy, správne. A vedia byť užitočné, nielen na ozdobu.“ Možno by mu to raz predviedol v praxi, záleží ale v akej príležitosti. Pre vlča by to mohlo byť trochu drastickejšie.
Keď vlča nadšene vyhlásilo, že je silné, Zathrian kývol hlavou, malo dobrý prístup. Nechcú slabochov vo svorke. „To je dobre, sila sa nám pri love zíde. Ale nielen sila je dôležitá, aj rýchlosť a rozvaha. Bažanty sú prefíkané vtáky, nenechajú sa chytiť len tak.“ Pozrel sa naňho so zábleskom výzvy v očiach. „Tak poďme na to. Skúsime najskôr nájsť ich stopy, dobre? Možno by ti mohol pomôcť aj ten bažant ktorého som ulovil, aby si vedel, na aký pach sa zameriať...poriadne si ho prezri a môžeme ísť. navrhol mu.
Keď si bažanta prezrel, mohli s tým vyraziť pomalým krokom čakajúc, ako sa Popel chytí. „A ešte posledná vec, nezabudni byť pri tom tichý a nenápadný, aby sme ich zase nevyplašili.“ dodal.

Zathrian zareagoval inštinktívne. Bol síce pripravený na bolesť, ale keď sa Saffronove zuby zaborili do jeho boku, prudký, štiplavý pocit ho donútil reflexívne povoliť stisk na jej zátylku. Sviňa! Počítal s tým, že sa bude chcieť vymaniť, ale nečakal, že to urobí tak agresívne. Cítil, ako mu z kože trhá pár chlpov, keď sa odtiahla, no skôr než stihol poriadne reagovať, už mierila k jeho chvostu.
To by jej ale nemienil nechať zadarmo. S okamžitým švihnutím chvosta urobil prudký pohyb do strany, čím sa snažil nielen uhnúť, ale aj švihnúť jej chvostom cez tvár, ak by bola dosť blízko. Aj keby ju priamo nezasiahol, tento pohyb mu dal priestor – otočil sa na zadnej nohe a vyskočil proti nej s otvorenou tlamou, cieľom bolo zachytiť jej prednú labu alebo hruď. Ak by ju chytil, snažil by sa ju zraziť na zem vlastnou váhou. Ak nie, aspoň ju prinútiť meniť smer, aby získal kontrolu nad bojom.

Hmla sa ešte držala pri zemi, keď sa Zathrian vydal na obchôdzku hraníc. Nebola to len obyčajná povinnosť - bol to rituál, pripomienka toho, že Azarynská svorka si chráni svoje územie, svoju krv a svoju česť. Každý pach, každý škrabanec na kôre stromov, každé zanechané znamenie malo svoj význam.
Kroky mal isté, pohyboval sa bez váhania, tak, ako to robil nespočetnekrát predtým. Vietor priniesol vôňu mokrej zeme z roztapajuceho sa snehu, vzdialenej zveri a… niečoho cudzieho. Niečoho, čo sem nepatrilo. Páchlo to tu tulakmi – nie agresívne, ale ani prívetivo. Skôr ako skúmavý dotyk neznámej prítomnosti. „Zase nejakí hlupáci, čo skúšajú, kam až môžu zájsť." zamrmlal si pre seba a pomalým, kontrolovaným pohybom sa presunul k najbližšiemu stromu. Dvihol nohu a jasne, nekompromisne preznačil miesto, kde končí cudzia zvedavosť a začína jeho územie. Neponáhľal sa. Každý bod, ktorý prešiel, bol pre neho mapou, ktorú poznal naspamäť. Nastražil uši a letmo skontroloval okolie. Nič. Len ticho a vzdialené šumenie vetra...
S posledným pohľadom na stromy sa otočil a už už chcel opäť vyraziť späť. Čakala ho ďalšia práca.

Zathrian, ktorý si doposiaľ v jaskyni užíval chvíľu pokoja, zdvihol pohľad od kameňa, po ktorom škríplavo prechádzal pazúrmi, keď sa k nemu priblížila Asphodelle. Jej tón a formálnosť v hlase naznačovali, že nejde o maličkosť. Počúval ju pozorne, pričom v jeho tvári sa neobjavila ani stopa prekvapenia – skôr sa jeho výraz postupne stával prísnejším, chladným, ako ľadová rieka.
Keď skončila, odmlčal sa na chvíľu. Jeho ostré, skúmavé oči sa na ňu upreli, výraz nepreniknuteľný ako kameň. Ticho v jaskyni bolo hlboké, prerušované len slabým kvapkaním vody kdesi v diaľke. Snažil sa zostať kľudným, prehnane nereagovať. Takže Pstruh sa rozhodol, že bohovia nahradia zdravý rozum? pomaly sa postavil, jeho pohyby boli plynulé a kontrolované. A ešte si trúfa byť drzý na betu? To už hraničí s bláznovstvom. Prechádzali mu hlavou rôzne myšlienky. Búrili sa v ňom emócie.
Nakoniec sa nadýchol a prehovoril hlasom pevným ako skala, no podfarbeným podtónom nebezpečného kľudu. „Spravila si dobre, že si za mnou prišla.“ Jeho tón nebol chválou, skôr uznaním nevyhnutnosti. „Ak Pstruh začína spochybňovať základy, na ktorých stojí Azaryn, je to viac než len detinská neposlušnosť. To, čo opisuješ, zaváňa nákazou. My nie sme stádo, ktoré sa modlí k prázdnej oblohe, ale svorka, ktorá prežila vďaka rozumu, sile a oddanosti svojim vlastným. Ak Pstruh začína hlásať niečo iné, musí pochopiť, že tu pre takéto myšlienky niet miesta.“ Stál pred Delle, chvíľku premýšľajúc nad tým, čo to môže pre svorku znamenať. Myšlienka na fanatika v ich radoch bola nepríjemná. Azarynska svorka nebola žiadna sekta, nebola to zberba naivných nasledovníkov.
„Zákazy sú dobrý začiatok, ale ako hovoríš – nestačia. Ak ho trest neprebudí, budeme musieť zistiť, kto mu tie nezmysly nasadil do hlavy. Ak to bolo niečo zvonka, je to hrozba pre celú svorku. Ak v ňom rástlo to šialenstvo samo,... možno mu už nie je pomoci.“ Jeho hlas zostal pokojný, no vnútri sa začalo prebúdzať niečo tvrdé, neústupné. Nechápal že sa vo vlkovi z ich svokry mohlo niečo také prihodiť. Ešte k tomu po Ikkovej smrti. Adain by mal na svoje decka viac dohliadať…kde sa fláka ten vlk?? pokrčil mierne nosom, potom sa zase ukľudnil. Asi bude musieť sám začať prevychovávať vĺčata v jeho svorke, lebo zdá sa mu, že to tu ide dole vodou. „Budem s ním hovoriť osobne. Upozorním ho aj ohľadom rešpektu ku vyššie postaveným a k dámam. O nedlho bude ceremonial pre vlčata, takže buď sa prispôsobí, alebo odíde.“ Nie sme zhovievaví k slabosti. Azaryn nesmie hniť zvnútra.
Potom sa na chvíľu odmlčal, povzdychol si. „Nechaj ho teraz v nore. Ale nespúšťaj ho z očí. Ak začne oslovovať ďalších, bude to signál, že je neskoro na mierne riešenia.“
„Každopádne ak sa ukáže, že to je niekto z vonka, musíme zistiť, odkiaľ to má. Ak mu tie myšlienky niekto zasial do hlavy, chcem vedieť kto. A chcem vedieť, či sa týmto nezamoril ešte niekto ďalší…Vedela by si sa toho s Rufusom ujať?“

Sam by tieto začiatky vnímal rovnako keby je na jeho mieste, predsa len...kto by chcel byť ponižovaným. Prejav úcty znel dobre, aj sa prijímal priam lahodne pre Zathrianka, keď mu ho Achilles prejavil. „Som rád že si si zvolil našu svorku." odpovedal k jeho poďakovaniu a moderným úsmevom. Nový členovia ho tešili. Nie že by mal rád tieto prijímacie veci ale niekedy sa vlk dozvie veľa zaujímavého.
„Dobre, ak ma teraz ospravedlníte, mám ešte pár veci na práci." švihnul chvostom, rád by sa vrátil k doznačovaní teritória. Ak teda Achilles od neho nič viac nežiadal, nemal žiadne otázky, pobral sa ďalej.

Vlk mu prišiel s tým správaním zvláštnym, ale bolo mu to jedno. Dokázal ho presvedčiť svojími argumentmi, prejavil záujem o členstvo vo svorke a jednoznačne sa mu nezdal prejavovať akúkoľvek slabosť či neschopnosť. Bol presným opakom. Zdravý silný jedinec, rozumný, informovaný. Bol presvedčený že neskončí sklamaný. Pokiaľ sa nestane že sa raz stratí a už sa nikdy nevráti ako pri Sixtenovi ... ktorý sa nevrátil zo svojej skúšky... nechápal tomu, možno ho niekto zabil alebo sa mu napokon u nich nepáčilo a rozhodol sa držať ďalej...kto vie s čím súvisel jeho nenávrat. Zathrian následne už len prikývol Tae'hovi na potykanie. „V poriadku." a vydal sa spoločne s ním na územie.

„Chápem." kývnul. Na plese bolo mnoho vlkov, ťažko povedať kto bol presne odkiaľ keďže tam boli aj tuláci a pre nováčika sa nečudoval, že by sa v tom dave "stratil". Bolo to pochopiteľné.
Slová ktoré zhodnotil ohľadom jednej z ich členov, sa nedali povedať, či sú správne alebo nesprávne. Každý mohol mať svoj vlastný pohľad na iných. Jeden ho mohol vnímať tak, druhý onak... No štýlom akým ju popísal Achilles sa mu to veľmi pozdávalo a tak týmto všetkým prešiel.
„Dobre, otázok mi už stačilo...Vitajte v našej svorke." napokon sa normálne rád usmial. Bol rád za nového člena a dúfal že to čo popísal o Sassafras, bude rovnako tak platiť aspoň z časti pre neho. „Začínate na postavení Omega. Pokiaľ sa vám bude u nás páčiť, pristúpite k ceremoniálu na plnohodnotného člena." poznamenal. „A odporúčam vyhľadať Cyrana, nášho miestneho učiteľa, alebo niekoho iného z členov, ktorý vás oboznámia o pravidlách svorky." dodal ešte, aby na to nezabudol. Pravidlá boli dôležité.

Valencia bola ešte mladá a najmä nie tak overená členka Azarynu, aby jej vyklopil všetko na čo sa ho spýta. Síce vekovo bolo medzi nimi iba dva roky rozdielu... plus-mínus ale to nič nemenilo na tom, že nie tak úplne jej dôveroval. Ešte nič nedokázala vo svorke, pretože bola ešte nedávno len vlčaťom a teraz prechádzala na postavenie Theta, ak splní tento jeho mini ceremoniál. Keby je vernou členkou, až vtedy by jej povedal niečo viac, pravdepodobne. No nechcel i tak šíriť jeho plány, keď nemal premyslené ako ich priamo uskutočniť a predísť tak zlyhaniu. Musel byť opatrný, trpezlivý a rovnako tak aj ostatní členovia. Isteže ambície mal veľké, možno k tým jeho nereálnym predstavám mohlo patriť ovládnutie sveta ale to už by bolo príliš veľa roboty... nehovoriac že by sa mu to nepáčilo, no bol si vedomý, že by musel mať pri sebe najskôr tých najoddanejších a tých má veľmi málo. Dôležité sú vzťahy...
Bolo mu jasné že je Valencia zvedavá, on sám by bol na jej mieste keby mu niekto takto nepriamo odpovedal. „Ah áno, jar bude ideálna. Snáď nám len nič také hrozné do toho nevojde... žiadne nežiaduce následky zimy, či iné problémy..." prehovoril s malým nádychom obáv. Bolo normálne sa obávať, najmä keď predchodze skúsenosti ho ujistili, že jeden nikdy nevie čo ti kto do života prinesie. Život bol nevyspytateľný. Nečakane.
„Som si vedomí, že daná úloha niet jednoduchá. Mám pochopenia, viem že mu na tebe záleží, no on musí pochopiť, že tebe na ňom záleží rovnako tak ako jemu." navyše si ju adoptoval a staral sa o ňu, tak by mu týmto mohla splatiť jej "dlh" i keď sa jednalo o mladú vlčku. Pointa je tá, že jej na tom záleží, a chce mu to nejak oplatiť... Alebo niečo na ten spôsob. Zathrian nie je moc na tieto rady stavaní, má dosť čo robiť so sebou... „Za snahu nič nedáš, aspoň mu ukážeš, že je pre teba dôležitý." dodal napokon, no tu si už všimol Ghaa'yel, ktorá po chvíľke prehovorila. „Ghaa'yel, krásny deň prajem. Som rád že ťa opäť vidím." milo sa na ňu usmial až mu bolo ľúto že tu teraz nie je sám a nemôže sa trochu viac uvoľniť. „Valencia, toto je Ghaa'yel. Ghaa'yel, Valencia." predstavil ich, aby potom mohol jasnejšie objasniť situáciu pre svoju priateľku. „Prosím ťa, Valencia by rada absolvovala skúšku na liečiteľa, no nášmu skúšajúcemu medikovi sa pohoršilo a tak by som ťa chcel požiadať o láskavosť a otestovať jej schopnosti. Nemusí to byť nič zdĺhavé... Ja sa v bylinách a týchto veciach nerozumiem, takže by si mi veľmi moc s týmto pomohla." pozeral na Ghaa'yel žiadúco o pomoc, akoby sa jej na chvíľu podrobil pohľadom. No snažil sa vyzerať sebavedome, aby Valencia neprišla na to že je vo vzťahu s Nihilčankou.

Nevidel dôvod že by vlk nemusel chcieť si vypočuť jeho otázky a následne na ne odpovedať, keďže sa chcel k nim pridať. Preto rovno začal s otázkami.
Sassafras...hmm. prešlo mu niečo viac hlavou o tejto krásnej vlčici a pokračoval ďalej v počúvaní. Zachoval si však neutrálny postoj i výraz. Sassafras bola jedna z členov ktorá mala veľký potenciál a tak ho to neprekvapovalo.
Nihil sa priateľský...no, prej sa to už zmenilo ale nechal ho v tom. On sám by chcel drsnejšiu svorku... týmto tempom bude Nihil drsnejší než oni ehm...kult, ten nie každému sadne. On sám sa síce s Kulťanským clenom nestretol, no ich svorka mala interakciu s nimi počas minulej zimy, takže niečo začul. Ich nočné potulky, nevyliezanie na slnko...viera v akéhosi hlúpeho boha. Prišlo mu to nelogické. Takže áno, prišla mi jeho veta celkom normálna. Ale kto vie, v dnešnej dobe sú vlci všelijaký a môžu mať vieru akúkoľvek, mesiac, slnko,..pre mňa za mňa aj chrobáka nech si uctievajú kým sa to netýka jeho a nijak ho to neovplyvňuje.
„O Prízračných, naších susedoch ste nepočuli?" stále sa snažil pôsobiť ani nijak priateľský, či opak. Všímal si Achillesových malých úsmevov, neoplácal mu ich. Držal si sebavedomý odstup, kým ho vlk úplne nepresvedčí. „Ešte by ma zaujímalo, Sassafras bola jediná s ktorou ste sa stretli? A čo na ňu hovoríte?" tu v momente sa trochu pousmial, ale skôr s tým zámerom, že to bola "trick" question. Vedel aká je Saffron a mal o nej predstavu. Chcel vedieť jeho názor. Bola to menej podstatná otázka, ale na tom nezáležalo. Po tomto všetkom rozhodne, či ho prijíme. Zatiaľ to vypadá nádejne.

Rovnako ako Achilles, aj Zathrian si trošku očkom prezrel vlka stojaceho pred sebou. Mal na sebe zaujímavé prvky, nejakú látku ktorá nebola nijak zvlášť výnimočná na na Noreste, v zmysle že videl mnoho vlkov s rôznymi kusmi oblečenia. Najmä teda Kulťanov na plese, ktorý boli takmer celý zahalený. Vlk mu napokon konečne oboznámil s tým, aký je jeho zámer návštevy. Na jeho prvotné slová len prikývol, nestačilo mu to a tak mu doprial sa rozrozprávať. Pozorne ho načúval. Jeho slová zneli dobre ale...mal otázky. „Položím Vám pár otázok predtým než sa rozhodnem." prvotne ho oboznámil, potreboval si ho poriadne overiť. „Prečo si myslíte že práve Azaryn je pre vás ako najvhodnejší? Stretol ste sa už s niekým z členov?" spýtal sa prvé dve otázky. Chcel vedieť či vlk má informácie aj o iných svorkach alebo je Azaryn len prvá na ktorú narazil. „Po prípade, čo viete o ostatných svorkach?" dodal otázku. Chcel ešte pokračovať ale opäť mu nechal priestor. Páčilo sa mu že vlk je liečiteľom a aj niečo z bojovníka má - niečo ako kedysi Feier, bývalý alfa... No medik sa im bude hodiť, nie že by nedoveroval Velencii, no predsa len aj jej sa môže niečo stať a je dobre mať v zálohe aj ďalšieho liečiteľa. To že má slabý čuch mu až tak nevadilo ale dobre vedieť. Pokiaľ si bude dostatočne plniť svoju prácu, nemá dôvod mať s tým problém...na lovca by ho však s týmto obmedzením nepustil.

Zathrian čakal na odpoveď, prekvapilo ho vlkove zarazenie, že netušil že je na ich území. Správny čas na ich poriadne preznačenie. „Už to tak bude..." odpovedal s ďalším zamračením. Sledoval vlkove pohyby pozorne. Boli pomalé, naznačujúce že Achilles nie je žiadna hrozba, žiadny vyvolávač konfliktov... momentálne. Potom prišlo ospravedlnenie. Chvíľu mu neveril, mal pochybnosti ale kto vie za akým účelom tu prišiel. Rozhodol sa mu dať šancu no stále ho, nenaznačujúc to, podozrieval.
„Ospravedlnenie sa prijíma." kyvol na jeho slová.
„Zathrian, celým menom Èrvain Zathrian Hävitys. Alfa Azarynskej svorky." rovnako tak sa predstavil, aby cudzinec nevedel, s kým má tú česť sa rozprávať. Zdal sa ako nováčik na Noreste ale kto vie, možno mal len zle predstavy. „Isteže ma zaujíma, aký je váš zámer návštevy." odpovedal mu celý čas neutrálnym tónom. Bol zvedavý s čím Achilles pride. Tušil možno, no musel byť opatrný, dôvodov mohlo byť mnoho.

Už prešiel nejaký ten čas od plesu a vrátil sa k svojim povinnostiam. Sneh mu vrzgal pod labami, jeho hustú srsť mu česal studený vánok. Kráčal pozdĺž hraníc a značil ich. Obtieral sa o stromy, zanechával prachovú stopu moču. Tak ako sa to bežne robí. Zdal sa tu byť kľud. Slnko sa predieralo cez oblaky, bolo vidieť jeho kruhový útvar ako slabo svietilo keď pozdvihol svoju hlavu k oblohe. Vločky začali okolo neho poletovať. Bude opäť snežiť... prešlo mu hlavou a vrátil sa k značeniu, keď tu mu do nosa udrel mach cudzinca. Pokrčil pyskami a vydal sa ihneď za pachom ktorý k nemu vánok doviedol. Chvíľu na to videl vlka ležiaceho pri strome s hlavou hore, so zatvorenými očami. Prikráčal k cudzincovi s odstupom samozrejme. „Zdravím cudzinče... Čo tu chcete? Ste na území Azarynu, ak ste si toho niet vedomí." mračil sa, no vlk vyzeral že na niekoho čakal a tak musel jednať v rámci normy. Keby ho tu vidí premávať sa, zaútočil by. Vyčkával trpezlivo na odpoveď.

Vlčice: Fäoline, Madox, Báthory
Vlci: Plamen, Lancelot, Achilles

Jeho sestra už viac nereagovala na jeho slová, i keď by čakal, že to inak dopadne. Každopádne zaujímalo by ho, prečo si zmenila meno. Že by kvôli chvíľkovému krytiu aby panovník nevedel o koho sa jedná? No ten rod tomu nepomáhal. Prečo by si menila meno potom? Nepáčilo sa jej to, čo jej bolo dané? Možno. Ktovie. Mohol momentálne len špekulovať.
„Dobre, majte sa." povedal stručne a venoval obom posledný pohľad. Na sestru sa trochu hneval. Navyše pochopil že tí dvaja chcú byť momentálne spolu na plese. Tak ako on chcel byť predtým hneď s Ghaa'yel. Že by si však pomyslel že medzi tými dvoma niečo iskrí, to mu snáď ani len nenapadlo. Nechal ich tak. Viac už nekomentoval danú situáciu a vydal sa preč za niekým. Možno si ho niekto odchytí, alebo jemu niekto padne do oka.