Príspevky užívateľa

Bratova reakcia na jeho príchod nebola príliš srdečná, ale na druhej strane bola pravda, že čo iné mal čakať? Po takmer troch rokoch sa ukáže na hraniciach svorky,, ktorú dobrovoľne opustil a čaká, že sa mu niekto bude hádzať okolo krku? Bol však rád, že sa Maki na päte neotočil a neodišiel, dokonca sa s ním začal rozprávať!,,Ani nevieš ako rád ťa vidím," vravel s úsmevom a niekde v hĺbke srdca cítil, že slová, ktoré mu vychádzajú z úst sú skutočne skutočné a on sám ich myslí vážne. Prečo by aj nie? ,,Popravde, zo začiatku to tak bolo, pár vecí v živote mi ale nevyšlo," povzdychne si aby mu odpovedal na otázku, na ktorú sa nepýtal. Cítil však, žeby sa mal kárať za to čo urobil a tak mu teda nedalo oznámiť mu čriepky svojej minulosti s tichým hlasom plným smútku. Ak by sa sám seba nepokladal sa najvlčieho vlka, možno by dovolil aby sa mu jedno či obe oči zahalili slzným oparom, to si však on v svojej hlbokej maskulinite nemohol dovoliť. A najmä nie pred bratom. ,,Prišiel som sa teda pozrieť, či môj braček urobil lepšie životné rozhodnutia ako ja," zasmeje sa aby konverzáciu preniesol na nejakú vtipnejšiu nôtu, no v momente ako slová vyšli z jeho úst si nie je príliš istý či boli práve najvhodnejšie. Niekedy by sa Azueénovi skutočne zavďačilo dvakrát rozmýšľať a raz hovoriť.
Pri ďalších Makiho slovách je nútený jemne nakloniť hlavu na stranu a zažmurkať. ,,Späť domov? Myslíš akože.." zasekne sa v polovici vety akoby neveril svojim vlastným ušiam. ,,Že by som sa mohol vrátiť do Nihilu?"

Azueén sa od plesu príliš nevzdialil od hraníc územia Nihilskej svorky. Nenarúšal však jej integritu, na druhú stranu však vedel, že bude lepšie ako sa nebude presúvať príliš ďaleko. Aspoň teda nie v zime, kedy sa počasia mohlo zmeniť z minúty na minútu a tak sťažiť jeho život omnoho viac ako by ho mohli sťažiť hliadky z Nihilskej svorky. Na les v okolí územia svorky si spomínal, no už to bolo skutočne veľa času čo sa tu ako mladý preháňal pomedzi stromy a hral sa na vojačikov - alebo na čo sa o vôbec vtedy hrával. Toto miesto a ešte horúce pramene patrili k jeho najobľúbenejším na zašívanie sa pred okolitým svetom a často tam teda trávil voľné chvíle reflektovaním o svojom živote. Ako by si v tomto momente nafackoval ak by mohol!
Skôr ako sa mu však podarí vrátiť čas, čas sa vráti k nemu. Zažmurká, keď mu oči padnú na krémovú srsť vlka prechádzajúceho lesom. Túto srsť už nevidel roky - dva či tri, možno aj viac. Srdce mu takmer zamdlelo a srsť na chrbte vystúpila do vzduchu. Ako mohol vedieť, žeby ho práve tento vlk chcel po tak dlhom čase vidieť? ,,Maki?" preniesol bez ďalšieho rozmýšľania a pomalým krokom sa pobral k nemu.

,,Hej, budeš mať pravdu," prikyvoval jeho slovám ohľadne možnosti kde sa mohli stretnúť. Azueén sa však v poslednej dobe príliš z daného miesta nevzďaľoval, tým pádom mu bolo jasné, že má určite pravdu. V tom čase bolo na území Nihilu mnoho vlkov a to znamenalo, že mnohých musel vnímať len periférny pohľadom. Samozrejme až do času, kým sa mu podarilo naraziť na Meirí, v tom okamihu celý jeho večer šiel do trapu a celý zážitok z plesu sa premenil len na hnusnú spomienku, ktorú by možno najradšej natlačil niekde dozadu do skrine a už nikdy nevytiahol. ,,Tiež som tulák, už nejaký čas. Život vo svorke moc nesvedčí môjmu spôsobu života," uškŕňa sa a pritom si konečne vlka prezerá z blízka. Nevyzeral ako príliš tulák materiál, aj keď bola otázka ako také niečo môže vyzerať. ,,Ples bola dobrá vec pre nalákanie tulákov ako vidím. Ale asi to ani moc nepomohlo, keď obaja sme napokon aj tak zostali tulákmi."

Vlk sa na neho napokon otočil a jeho tvár sa do Azueénovích myšlienok dostala ešte hlbšie. Cítil sa ako keď má niekto na jazyku slovo, presne to slovo hľadá a každá bunka v jeho tele jednoducho vedela, že slovo pozná. Jazyk sa však vzpieral a jednoducho sa nedokázal zakrútiť presne tak aby dané slovo vyšlo z jeho úst. Tak blízko ale zároveň aj tak ďaleko. ,,Nazdar, nazdar," pozdravil sa mu napokon, predtým úplne zabudol na svoje vlastné vychovanie - ak za tie roky, ktoré prežil prechodom medzi svorkami a túlaním sa, na to už skutočne nezabudol. Akonáhle však padne slovo ples, už presne vie, že tomu tak bolo. Možno ho skutočne videl niekde na plese ako postranný charakter kdesi medzi inými vlkmi. To bude to! ,,Oh, vlastne hej. To je viac ako len pravdepodobné!" vyštekne. Aspoň ho už nebude predstava nevedomosti prenasledovať. ,,Veľmi pekná oslava, že? Si z Nihilu?"

Azueén sa od plesu príliš nevzdialil od hraníc územia Nihilskej svorky. Nenarúšal však jej integritu, na druhú stranu však vedel, že bude lepšie ako sa nebude presúvať príliš ďaleko. Aspoň teda nie v zime, kedy sa počasia mohlo zmeniť z minúty na minútu a tak sťažiť jeho život omnoho viac ako by ho mohli sťažiť hliadky z Nihilskej svorky. Pláž rozhodne nepatrila k jeho najobľúbenejším miestam na svete - z lesa dul nepríjemne studený vietor a aj napriek zimnej srsti sa mu zahryzával takmer až do kostí ak nie ešte ďalej. Preto sa veľmi prekvapil, keď sa mu podarilo na tomto nehostinnom mieste zahliadnuť vlka na pláži. Už z diaľky sa mu zdal povedomí, avšak ho nedokázal nikde poriadne zaradiť. Možno ho len kdesi zahliadol? Je to vlk z Nihilu alebo akýsi tulák?
,,Hej," húkol po ňom a rýchlejším klusom sa za ním vybral. Chvost mal dominantne vo vzduchu avšak neprejavoval žiadnu agresiu. Vlk bol od neho minimálne dvakrát menší a tak sa ho skutočne nebál. ,,My sme sa už videli, nie? spýtal sa ho pomerne milo a hlavu naklonil mierne na stranu. Nebol k nemu príliš blízko avšak ani príliš ďaleko, taká príjemná vzdialenosť na rozhovor medzi dvoma potencionálnymi cudzincami.

Toto bol asi prvý raz kedy Azueén skutočne vyceril tesáky na vlčicu. Dokonca vlčicu čo bola omnoho menšia ako ona. Mal chuť sa načiahnuť a prečesať jej srsť na hlave, rovnako ako to urobila ona jemu. Bol nahnevaný, skutočne nahnevaný - až sa mu svaly na ramenách triasli ako sa snažil aby jej ten malý hnedý xicht skutočne nestrčil do prvého brvna, ktoré by našiel ležať na zemi. ,,Vedieť to, že si pod ochranou Nihilu, nikdy labou neprekročím hranice," zavrčal si popod nos, pohľadom stále pretínajúcim hnedú vlčicu. Ďalšia svorka, ktorej sa bude musieť vyhýbať a už nie len kvôli svojim vlastným rozhodnutiam ale aj kvôli vlkom v nej. A to sem prišiel skutočne len preto aby svojmu bratovi povedal ahoj - a ako to skončilo. ,,Odchádzam," upozorní ju a narovná sa. ,,Ale nie kvôli tebe. Aby ti to bolo jasné," oznámi jej. Pár sekúnd na ňu ešte hladí a nakoniec sa pomaly poberie smerom k moru. Nihil a Nihilská monarchia. Ďalšie miesto, do ktorého sa už nebude môcť vrátiť.

Pozeral na vlčicu, ktorá pred ním stála a mnoho ľudí by jeho pohľad možno nazvalo blbým, lebo to tak skutočne bolo. Hnedá vlčica tu robila scénu, kvôli obyčajnému a absolútne náhodnému stretnutiu, ktorému by sa on možno najradšej vyhol, no bohužiaľ mu možnosť rozhodnúť sa nebola udelená a tak sa len musel prispôsobiť situácii. To ako však už on reagoval bola len a len jeho chyba. Možno si ju bude vyčítať a možno ani nie.
Reakciu, ktorú mu však venovala potom ako sa jej jazykom zase dotkol nosa, absolútne nečakal. Je jasné, že každá akcia si vyžaduje reakciu, no takú drastickú skutočne neočakával. Nie od nej. Razom mu nosom prešla ostrá bolesť a nos mu zaplnil pach krvi - jeho vlastnej, ktorá razom začala kvapkať na sneh. Prekvapene sa ani neodtiahne a nechá na Meirí aby sa rozhodla ako to ďalej bude pokračovať. ,,Drbe ti?!" sykne tichým hlasom, keď sa mu konečne podarí dostať do stavu, že si uvedomí čo sa práve stalo. Pohľadom prepaľuje mladú vlčicu a s ušami pevne stisnutými k hlave uvažuje aká je najlepšia možnosť reakcie na jej akciu. Labou si prešiel po tvári a mierne rozmazal krv i na líce. Nebol to jeho zámer, ale stalo sa. ,,Jedine šťastie, že si práve vo svorke môjho brata inak by som ti zarazil tú sprostú hlavu do snehu," vrčí ticho, aby ho eventuálne nikto nepočul. Nechcel priťahovať viac pozornosti ako bolo treba.

Ryšavka sa snažila tváriť tvrďácky, ale akosi sa v Azuénových očiach stále jednalo o vlka, ktorý bol oproti jeho vysokej postave jednoducho špunt. A taktiež nemohol zabudnúť na čas, keď ju takmer vykotilo z hlúpeho detského bozku, ktorý je venoval. Veď to predsa ani len poriadny bozk nebol! Nič ďalšie však on nehovoril, nechával ju, aby sa vyrozprávala a dala voľnosť svojmu zradenému srdcu, evidentne jej celý tento incident ležal hlboko na duši, že sa z neho nedokázala povzniesť aj keď on sám naň už pomaly zabudol. Viac-menej. Dá sa vôbec niekedy zabudnúť na prvú vlčicu, ktorá vás odmietla? ,,Ešte máš niečo na srdci?" spýta sa jej, no to už a musel hlavou nakláňať dozadu, keďže ona sama sa k nemu priblížila dostatočne na to, aby cítil jej dych na lícach. Dokonca ak by sa posunul o pol centimetra dopredu, cítil by i jej srsť na labách.
Tento momente asi nebol príliš vhodný na to, aby urobil presne to čo zamýšľal, dokonca i sám seba odhováral, no ... rýchlo sa naklonil a oblizol jej ňufák, ktorý sa vlnil v rytme jej naštvaného žvatlania.

Zmena nálady u mladej samice bola badateľná ihneď ako sa jej pohľad zahryzol do jeho bielej srsti. Úsmev potemnel a i jej oči sa stiahli, ak by povedal, že to nečakal, klamal by. No zároveň mu to nejako extra ani nevadilo. Nebolo jeho zámerom skaziť jej zábavu, no teraz keď už bol pri tom... Neplánoval sa len tak nechať odbiť, na to sa mal až priveľmi rád. Jej slová ho však mierne vyviedli z miery. Skutočne si myslela, že posledného pol roka nemal na práci nič iné len ju sledovať až do tohto momentu? Pekne. ,,Nenamýšľaj si," upozornil ju a jemne pri tom ohrnul nosom. Akože skutočne si myslela, že mal za potrebu naháňať tú jedinú sukňu, ktorá sa mu v tomto momente priečila? A najmä na stretnutí plnom vlkov. Možno bol hlupák, ale mal aspoň aký-taký pud sebazáchovy. ,,Svet sa netočí len okolo tvojho huňatého chvosta," upozornil ju, no popri tom si dával pozor na svoje slová a najmä ich volume. Bolo tu dosť vlkov na to, aby vedel, že si nemusí dávať pozor len na to čo hovorí, ale aj na to ako to hovorí.
,,O tanec s tebou nestojím, minule mi stačilo. Najmä po tej tvojej scéne," sykol a narovnal sa.

Ak by mu pred rokom niekto povedal, že sa znovu objaví na území svojej rodnej svorky, asi by sa mu vysmial rovno do tváre. Avšak v tom čase mal úplne iné predstávy k svojim živote a tak si ani nemohol nič zazlievať. Uši mal stiahnuté ku hlave a necítim sa príliš dobre - poznal ešte staré pravidlá svorky, ktoré zakazovali zabiť vlka .. a že ich on za svoj život zabil! Aj keď to nebolo dvakrát najlepšie riešenie problému, čo sa stalo sa už neodstane. Nemal by tu byť.. ale keď sa k nemu dostalo, že Nihil usporiadal bál a pozvaný sú aj tuláci, neodolal sa ísť pozrieť ako sa darí jeho bratovi pri vedení svorky. A žena tom nebol až príliš zle! Územie svorky sa mihotalo vlkmi a Azueén sa nebál povedať,že svorka určite zase nabrala na sile a má množstvo nových členov. Nová krv... Obzeral sa okolo seba a nedával príliš pozor na svoje priame okolie, predsa len sa snažil zahliadnuť brata, po tom čase čo prešiel od ich posledného stretnutia, by ho aj celkom rád videl. Skôr ako sa však k nemu dostane, narazí na niekoho koho tiež už dobre dlho nevidel. Teda on nenarazí - to ona. ,,Ale ahoj," pozdraví sa jej a uší mu rýchlo vyskočia do vzduchu. Tak túto tu skutočne nečakal, aj keď mu mohlo byť jasné, že tu bude veľa vlkov... ,,Prišla si si zatancovať?" uškrnie sa na ňu. Ich posledný tanec neskončil príliš nadšene.

Vlci: Gennedy, Noro, watercolor
Vlčice: Meirí, Raiden, Sasha

Poďme na to! Prihlasujem sa ♥

Azueén si odfrkne a jemne pokrúti hlavou. ,,Na moje miesto už určite čaká množstvo vlkov, a teda sa čoskoro nájde niekto kto sa ti z nich zapáči," jemne do nej šťuchne labou a uškrnie sa. ,,Nie, že ešte budeš za mnou plakať," nadvihne obočie. Možno vzťah medzi nimi nebol dvakrát najlepší, ale na druhej strane... život ich oboch niečo stratí ale možno neskôr i získa. Teraz sa však museli rozlúčiť. Posledné ahoj, alebo ako sa to vravelo? Vzdychol si a urobil pár krokov od nej, smerom preč od centra svorky. ,,Ale idem radšej skôr, ako kým ťa uvidím skutočne plakať," zasmeje sa posledný raz na svoju vlčicu a švihne chvostom. ,,Tak teda čau."

Azueénovi bolo podľa všetkého jasné, že vlčica, ktorú si vybral za svoju spoločníčku, vedela čo robí. Sledoval ako plíži, on šiel prikrčený za ňou, no Kiler ho vôbec nepotrebovala. Evidentne žila sama dostatočne dlho na to aby bola pri love obrátená ako srna, ktorá jej skončila pod zubami a delilo ju len pár minút od toho aby skončila bielemu vlkovi v žalúdku. ,,No to má podrž!" nadšene pribehne k čiernej vlčici, ktorá pod sebou stláčala budúcu potravu. ,,Ti to skutočne ide, to je hrozne príťažlivé!" mrkne na ňu so smiechom a začne onuchavat potravu.

Azueén na jednu stranu bol a na druhú ani nebol prekvapený jej otázkou. Skôr ho zarazilo, to, že možno by mu lepšie padlo ak by si svoje reakcie vymenila so Shiranie. Možno potom by dokonca zvážil, či skutočne odíde, ale takto... takto to bolo inak. ,,Prišlo mi to ako správna vec na urobenie," mierne sa pousmeje, no celkom sa mi nepáči fakt, že tento jeho akt začína ne neho vrhať úplne iné svetlo v Justiciných očich. Rýchlo sa vyrovná a labou hrabne do zeme. ,,A možno len chcem idieť tu žiaru na tvojej tvári, keď zistíš, že ťa už nebudem srať," zavrčí, no jeho slová sú akési nútené. Snaží sa nechať svojmu menu a Justice uraziť, je mu však niekde v hĺbke duše jasné, že mu to moc asi nevyšlo.