Príspevky užívateľa

Azueén mykne plecami na jej otázku. Nemá jej moc čo povedať, jemu samému by sa možno i tej svorke v ktorej je páčilo, no jeho povaha ho pohnala na mieste na ktorých sa mu vôbec nepáčilo. ,,Asi len nemám povahu na to aby som bol dobrým členom nejakej svorky," urobí pár krokov k nej. Hlavu drží vysoko, využíva pri tom svoje dlhé nohy, ktoré si značne užíva. ,,Možno je chyba vo mne ale v tebe nebude," povie jej s jemným úsmevom na tvári a chvostom pohupujúcim sa zo strany na stranu. Rýchlym skokom vyskočí z vody a prejde okolo vlčice. ,,Ale ak by si chcela, mohli by sme my dvaja vytvoriť svorku spolu," jemne sa jej obtrie o bok. Sám nevie čo chce svojimi slovami dosiahnuť, no možno sa nakoniec i trochu zabaví.

Azueén sa musí nad jej predstavou jeho života zasmiať. Skutočne si myslela, že on - ON, čo odišiel z Nihilu by mohol byť i po tom všetkom na niekoho milý. A predsa len, jeden jediný život za neho mohol byť rád, lebo ak by nebolo práve Azueéna, nebolo by ho. Otázka je však, či všetko ostatné čo zanedbal to nejako nezmenilo. ,,Je to trošku zložitejšie, ale povedzme, že o mne nemáš mylnú predstavu," jemne sa na ňu usmeje. Popravde už prešiel dlhý čas čo bol na neho niekto milý - len tak. Cítil sa akoby dostal darček, ktorý si nezaslúžil. ,,A prečo si teda odišla tak ďaleko za jeho hranice?" opýta sa jej znovu on a pozorne načúva odpovedi, ktorá by od nej mala prísť. ,,Nehľadáš za hranicami niečo čo v ich vnútri nemôžeš mať?"

Azueén sa nad jej slovami uškŕňa. ,,A čo, nebodaj sa ti dážď nepáč?" smeje sa, no je to skôr priateľské podpichovanie ako niečo čo by myslel skutočne urážlivo. ,,Dážď môže byť skutočne zábavný ak máš dobrú spoločnosť," vyzve ju nenápadne a skutočne by mohlo byť skutočne zábavné ak by si skutočne našiel nejakú spoločnosť s ktorou by si užil i nejakú zábavu. Nie žeby sa do toho nejako hnal, no neodmietol by. ,,Som sa prišiel len tak prejsť lebo som nemal dobrú spoločnosť, no som rád, že to sa zmenilo," uškrnie sa na ňu a prejde bližšie k nej. ,,Som Azueén a tvoje meno?"

Bolo na nej vidieť mierne sklamanie, keď si nevedel spomenúť na jej meno, avšak nie žeby mu na tom nejako záležalo. Už sa na neho hnevalo dosť veľa vlkov na to aby sa musel strachovať o názor každého vlka. ,,Som rád, že som teda zmenil život aspoň jedného vlka pozitívnym smerom," uškrnie sa teda a mierne zamáva chvostom zo strany na stranu. Posadí sa však na breh jazera a pozrie smerom na hladinu. ,,Tak to je teda skutočne dobré," prekvapí sa. Ešte kým bol vo svorke on, Koncil mohol byť len bývalý panovník, avšak teraz keď to miesto nemal kto obsadiť... Usmeje sa na Nebel: ,,Tak to musíte byť na seba skutočne hrdá."

Azueén sa musí uchechtnúť nad jej slovami o svorke a pokrúti pri tom nesúhlasne hlavou. ,,Nevieš čo hovoríš, uškŕňa sa na ňu a chvostom bubnuje o bahno pod vodou. On byť na jej mieste, určite by netúžil dostať sa do svorky! Stačilo mu už i na dva životy a teraz len čaká na príležitosť aby mohol odtiaľ zdrhnúť. ,,Život vo svorke vôbec nie je taký super ako by sa mohlo zdať," pokračuje bez toho aby sa ho niekto pýtal na jeho názor, nie že by ho to však nejako extra zaujímalo, on si svoje jednoducho povedať musel. ,,Som tam, viem o čom hovorím," pokračuje bez vyzvania ďalej. ,,Rád by som si to vymenil."
Akonáhle však prenesie otázku na jeho meno, teatrálne sa postaví na laby a otrasie zo seba všetku vodu, ktorá z neho kvapkala. ,,Azueén."

Hlas ktorý zaznel vzduchom počas jeho chôdze. Nečakal, že niekoho stretne ale akonáhle mu oči padli smerom na vlčicu, ktorá prehovorila, absolútne mu vyrušenie z ničnerobenia nevadilo. ,,No ale ahoj," mierne ju pozdraví a všetku svoju pozornosť presunie k nej akoby i zabudol aký bol dôvod toho, že sem šiel - a ak to nebolo stretnúť túto príjemne vyzerajúcu slečnu, tak skutočne nevedel čo iné by to mohlo byť! ,,Čo ty tu tak sama?" spýta sa jej so zájmom zisťujúc skôr či jej niekto robí garde alebo nie, v záujme neliezť niekomu do kapusty, kto si ju označkoval skôr ako on.

Azueeén nebol schopný vyjadriť svoje prekvapenia akonáhle zaznelo vzduchom jeho meno a on musel hľadať v mysli aby si spomenul kto bola táto vlčica pred ním, ktorá ho evidentne poznala. Biela musela vidieť jeho prekvapenie na tvári, preto ani nijak inak na jej oslovenie nereagoval. Bol však skutočne vďačný za to, že bez vyzvania vysvetlila odkiaľ ho pozná a on sa teda nemusel pýtať. ,,Niečo mi to hovorí," uškrnie sa na ňu no spomína si len na jemné útržky. Asi táto vlčica nebola až taká významná v jeho živote aby si ju dôkladne pamätal - i keď je pravda, že odkedy odišiel z Nihilu, nikoho odtiaľ nestretol. Celkom by ho i zaujímalo ako sa má jeho brat. ,,Machiavelli," prehovorí napokon a pozrie na Nebel. ,,Ako sa mu darí?"

Uši mal spokojne prilepené k hlave a oči zatvorené avšak akonáhle sa vlčica pohla, jeho uši sa nastražili a hlava presunula za zvukom. Uprel na ňu svoje bledé oči a mierne naklonil hlavu na stranu ako to robievajú šteňatá. Akonáhle si uvedomí, že na neho nechce zaútočiť, jemne sa usmeje no nepohne sa zo svojho miesta. ,,Ale ahoj," pozdraví ju milo i on a pod vodou mierne zakmitá chvostom, čo vlčica asi nemohla vidieť. ,,Tuláčka?" spýta sa jej so záujmom zatiaľ čo si ju premeriava pohľadom. V jeho svorke ju nevidel, no nedal by za to laby do ohňa, on sa o Ignis v poslednej dobe veľmi nezaujímal tak či tak, takže kľudne mohla byť i jeho členkou - vyzerala ako Zerov typ tak či tak.

Netrvalo moc dlho kým sa Azueénovi podarilo vytratiť z hliadkovania okolo hraníc jeho svorky - prečo by mu to i malo dlho trvať, keď ho vlastne nikto nekontroloval? Čo však ani on sám nečakal, bolo, že sa dostane tak ďaleko. Síce vedel, že tu niekde v okolí sa nachádzalo staré územie svorky - alebo teda ... ktovie ako funguje svorka bez skutočného územia - no nikdy sa mu sem nepodarilo až tak dostať, najmä z dôvodu, že mal vždy veľa práce - alebo si to aspoň vravel. Teraz však, keď mu na svorke už toľko nezáležalo, dovolil si dostať sa i na miesta, ktoré by mu mali byť zapovedané a nikdy ich nemal vidieť.
I napriek tomu, že po dažďoch bolo po zemi veľa bahna, čo robilo jeho laby viac hnedé ako biele, nesťažoval sa. Všetko lepšie ako utekať pred vlkmi svojej vlastnej svorky.

Netrvalo príliš dlho kým sa Azi rozhodol vojsť do vody a nechať tekutinu schladiť jeho srsť. Mal síce šťastie, že nemal čiernu srsť, no slnko sa pekne vyriadilo i na ňom a nedal by za to labu do ohňa. Nevšímal si svet okolo seba, nebál sa o seba dostatočne na to aby si dával pozor na to čo robí - preto si ani nevšimol vlčicu, ktorá sa snažila byť neviditeľná a nevenoval jej ani kúsok svojej pozornosti. Momentálne ho zaujímala voda, do ktorej sa spokojne celý rozvalil a nechal chladnú vodu prejsť až na pokožku.

Azueén si musel dávať pozor na to aby sa nesmial ako idiot a neprezradil sa skôr ako vôbec jeho tmavý vlk príde k nemu. Chvost držal pevne spustený pri zadných nohách aby akonáhle uvidel Daracha nekmital zo strany na stranu. Dobre vedel čo urobil, veľmi si tu užíval a veľmi dobre vedel, že ak sa to prevalí, Darach skutočne nebude nadšený z toho čo mu biely vlk urobil. ,,Lebo naše hranice sú pod útokom?" zavrčí čo najostrejšie sa mu podarí a dokonca nejakým zázrakom prinúti i srsť na zátylku naježiť sa. ,,Poďme rýchlo, nech im dáme príučku, kým zdrhnú skôr ako ich zbijeme," zavrčí na neho, no akonáhle sa od neho otočí tak aby mu nebolo vidieť do tváre, musí sa uškrnúť. Rozbehne sa v tom najväčšom daždi pozdĺž hraníc ich svorky a spokojne sleduje či mladík skutočne ide za ním.

V okamihu keď si všimol bielu vlčicu na pláni práve čmuchal okolo diery z ktorej bolo cítiť zajacov. Nikdy nebol nejako extra dobrý v love, no vždy si dokázal niečo uloviť na to aby prežil. On bol skôr na hrubú silu ako na taktiku. Vlčica ho však zaujala omnoho viac než vidina mäsa, ktoré by mohol zožrať - jednalo sa o jeho dcéru, ktorú nevidel odvtedy ako sa rozišiel s Iccou. Pamätal si však ako vyzerala, predsa len sa šteňatá až tak moc počas starnutia nezmenia. Nastraží teda uši a pohliadne smerom k nej. Nevie ako by sa mal teraz ku nej správať a čo by jej mal povedať. Zostáva teda ticho, no je jasné, že i ona videla jeho bielu srsť kričiacu na tráve mierne zoschnutej z letného slnka.

Od svorky sa dostal tak ďaleko, že si ani neuvedomil, že z rána sa pomaly stal žiarivý deň. Avšak akonáhle sa pozrel na jazero pred sebou, akoby sa dokonca preniesol do noci. Voda bola tmavá, hnusná, nepekná na pohľad a jemu sa k nej nechcelo ani len ísť a už vôbec nie sa napiť. Nespokojne si teda odfrkne a pohľad prenesie z vody kdesi do diaľky, kde si okamžite všimne vlčicu, ktorej srsť svietila na slnku rovnako silno ako tá jeho. S nadvihnutým obočím sa na ňu pozrie, rýchlo sa skontroluje a poberie sa smerom k nej. ,,To máme ale pekné počasie pri tomto krásnom jazere," uškrnie sa a pri posledných slová nespokojne vyplazí jazyk aby bolo jasné, že tieto slovné spojenia myslí jedine sarkasticky. ,,Čo vy tu tak sama?"

Pršalo. Skutočne neskutočne pršalo a on čakal na odľahlom mieste na svojho malého vĺčika, ktorého pred pár týždňami učil byť sa. Nemal tušenia čo ho to napadlo, no vyzeralo to ako úplne skvelý nápad, zbuntošiť Daracha do tohoto počasia. Nepovedal mu čo sa deje, len po niekom jednoducho poslal odkaz, že ho potrebuje okamžite. Azrael sa popod nos uškŕňal, no snažil sa tváriť nedočkavo, prechádzal zo strany na stranu a v kruhu sa obzeral či už nejde. Dokonca sa mu i nejakým spôsobom podarilo naježiť vlastnú srsť. Toto bude ešte zaujímavé!

I napriek tomu, že Azueeén sa nachádzal v ignise už dlhý čas, niektoré územia boli pre neho španielskou dedinou, do ktorej nechodil príliš často - jednalo sa najmä o územia, ktoré boli mimo horských hraníc. Na južné pláne skutočne nezavítaval moc často, i keď sa tu samotná svorka vyskytovala najčastejšie. Rovnako i teraz si nebol istý, že čo tu dolu vlastne robí, no i tak tu bol, prechádzal sa po rozbahnenej tráve a rozmýšľal čo má robiť ďalej so svojim životom. Skutočne to nebolo niečo čo si pre seba predstavoval a všetky tie zážitky a dobrodružstvá, ktoré si pre seba predstavoval akoby v skutočnosti neexistovali.