Príspevky užívateľa

,,Môjmu dedovi o tom radšej nepovieme," jemne sa zasmeje Azueén do Thíliinej srsti. Starý Valentine by takéto informácie neprežil. Bolo by mu jedno, že ju jeho vnuk miluje, no podľa jeho chorej mysle by Thali určite predstavovala riziko, ktoré by on nebol ochotný podstúpiť. Bielemu vlkovi to však nevadilo. Bez problémov by sa postavil jej otcovi a rozhrýzol mu kožu na krku! To si aspoň myslel teraz.

Azueén počúva Tháliine slová so značným záujmom. Je rozpoltený medzi nadšenosťou a znechuteným, ľútosťou a hnevom. Ako moc by aj on chcel aby sa niečo v ich svorke dialo ale na druhú stranu si neželá aby nevinný vlci trpeli. Na jednu stranu jej závidel koľko akcie sa udialo v jej živote a na druhú stranu si nedokázal predstaviť aký život to mohol byť ak vás ostatný nenávidia.
On sa narodil v rodine, vo vysoko postavenej rodine, a preto nikdy nemal problém s tým, že by ho niekto nenávidel. Alebo mal moc vysoké ego na to aby si niečo také uvedomil. ,,Je mi veľmi ľúto čo si musela prežiť," povie napokon s ušami pevne stisknutími k hlave. Asi sa nakoniec nemal pýtať, nechcel aby bola vlčica smutná. ,,Ale ja ťa mám stále rád," povie jej milo. Znova sa k nem priblíži a čelom sa jej dotkne krku. ,,SOm tu pre teba," povie. ,,Navždy budem," ubezpečí ju nevediac čo prinesie budúcnosť.

Jej odpoveď ho jemne vydesí. Úzkosť jeho deda sa geneticky dostala i do jeho teľa. ,,Prečo myslíš?" opýta sa jej milo, ponoriac sa do vody aby mu bol vidieť len vršok hlavy a ňufák. Sledoval ju, pousmieval sa a v hlave si vytváral príbehy ktoré by sa mohli stať v živote akéhosi vlka. Možno nakoniec bude mať ešte veľmi cool partnerku! Azi si už hrdo predstavoval ako sa pri nej bude nadnášať. Všetci budú vedieť o jej heroizme! ,,Ja mám hrošiu kožu," povie nakoniec dosť nadšene pripravený na rozprávanie.

Sivory vyzerá veľmi prekvapene, možno až príliš. Azueén v tomto momente nedokázal pochopiť prečo. Keď bude starší so svojimi vlastnými vlčatami začínanúcimi nový život, určite i on bude obranársky - možno ešte viac akoby si teraz bol ochotný v tomto momente pripustiť.
,,Moja sa volá Thália," odpovie potichu. Nechce o nej veľa hovoriť, najmä z dôvodu, že matka sa i tak neskôr bude vypytovať priamo jej. Na to bude ešte čas. Nebude ju zaťažovať tuláčkou." Nie teraz keď sa ešte necíti vo svojej koži.

Svet okolo nich pomaly potemnieval, hviezdy žiali vo svete a oni sa topili v ich žiare, ktorá sa rozpíjala vo vode. ,,Thali," začne potichu Azi šepkať do jej tmavých ušiek. Chcel by o nej vedieť viac, poznajú sa už pá dní a on o nej stále toho moc nevie. Síce sa v ňom bijú dva protipóly, jeden chce vedieť viac, druhý chce zostať v šťastnej a spokojnej nevedomosti.
,,Keď sme tu teraz tak sami," pousmeje sa a jemne sa od nej odtiahne. ,,Nechcela by si mi o sebe niečo povedať?" opýta sa jej s naklonením hlavy a nízkym úsmevom. Nabral odvahu a ten pocit si užíval.

Sleduje vlka s neforemným výrazom na tvári. Nejako nevie čo od neho čakať. Šepkal si niečo sám pre seba a teraz sa tváril akoby sa nič nestalo? Azueén nerozumel čo sa mu deje v hlave, bol prekvapený, jemne nahnevaný, frustrovaný. ,,Nikto iný tu nie je?" opýta sa ho, no išlo skôr o oznamovaciu vetu než o otázku. ,,Alebo?" poobzeral sa okolo seba teatrálne a potom úkosom pozrel na mladého vlka.

Po stretnutí s rodinou bol Azueén troška vykoľajený. Bol nahnevaný, že sa do blízkeho rodinného stretnutia nahrnula aj širšia rodina a viac menej ho obrali o jeho chvíľku slávy. Čakal, že sa bude matka aspoň v tento deň viac venovať jemu, no evidentne sa prepočítal - zase.
Preto sa rozhodol trocha si prevetrať hlavu a nechať svoj hnev odplávať iným smerom. Škoda, že bol všade sneh, jediné čo našiel bola odlúpená palica, ktorú jeho zuby rýchlo zlomili. Akonáhle však uvidel vlka, jeho agresia vyprchala. Bol nahnevaný, ale zase nebol na toľko sprostí aby sa len tak na niekoho vrhol. Bol typ psa, ktorý šteká len ak je na vodítku - aspoň v tomto momente.
,,Čože tu ty?" opýta sa ho nevrlo s hlasným zavrčaním. Rozprával sa vari s ním?

Tháliina hlava sa napokon skĺzne k jeho ramenu. Cíti ako si ju na neho pokladá. On zopakuje jej akcie a svoj krivý nos zaryje do jej srsti. Nasáva Tháliinu vôňu a pomaly sa viac a viac približuje k vode. Laby pokladá na podložku a pomaly sa zošuchne do horúcej vody celý. Labami si pritiahne vlčicu k sebe a jemne ju oblizne na ramene.

Kráčal na miesto kde sa prvýkrát stretol so svojou vlčicou aby sa teraz ona mohla stretnúť s jeho matkou. Nebude však sama, kto sa s ňou prvý raz stretne. Spoločne s ňou predstaví svoju novú priateľku jeho brat a možno ich matka potom oznámi nejakú novinky! Azueén si už predstavoval, že čoskoro sa postavenie vo svorke zmení. Nevedel moc prečo, no bol v očakávaní obrovských zmien o ktorých ani sám nevedel. Keby však vedel, čo sa bude v skutočnosti diať v budúcnosti, bol by radšej ak by sa nemenilo nič. Jemne sa nakloní k Thálii a hlavu jej položí na krku. ,,Určite sa jej budeš páčiť," snaží sa ju upokojiť, nevie či je taká nervózna ako on.
Keď prídu na miesto pár vlkov tam už je, no svoju matku nikde nevidí. Snaží sa stáť hrdo a ramenom sa dotýka toho Tháliinho.

,,Hej!" pritaká na slová svojho brata a na podčiarknutie svojho súhlasu ešte aj hlavou prikývne. Síce to povedal, no je skutočne pravda, že sa im darilo dostatočne dobre na to aby si ich dedo nemusel vôbec robiť starosti - čo si síce on robil, ale všetci dobre vedeli, že Valentine veľmi rád preháňa. Keď však Maki povie ich matke o partnerkách je troška prekvapený. Nečakal, že príde práve na túto tému, nebol si istý že to chcel mame povedať takto. Predstavoval si to celkom inak, no teraz s tým už nič neurobí. ,,Raz ti ich predstavíme, keď sa zase budeš cítiť dobre," povie svojej matke a keď sa Maki zamotá do jej srsti rozhodne sa i on. Položí hlavu mame na chrbát.,,Určite sa ti budú páčiť."

Sleduje ako sa Thália motá vo vode a na jeho tvári sa usadil veľmi príjemný úsmev. Cítil sa takto i jeho otec keď sa po prvýkrát stretol s jeho matkou? Bola to rýchla láska, ktorá ich spojila dohromady alebo sa do seba ponárali po malých dúškoch? To on nevedel a dosť pravdepodobne sa teraz už nikdy ani nedozvie. Momentálne mu to však nevadilo, nechcel riešiť problémy ktorých riešenie ani nie je potrebné. Ako sa k nemu vlčica nakloní, je len pár centimetrov od jeho nosa. Srdce mu začne búšiť, no snaží sa zachovať si všetok pokoj aký len v tej chvíli môže. Chvostom nervózne mykol zo strany na stranu a uši sa silou mocou snažil udržať vpredu.
Chcel sa k nej nakloniť a obliznúť ju na líce, no skôr ako nabral odvahu jej hlava vyletela k oblohe. On svoju hlavu sklonil k zemi nadávajúc si, že napriek tomu, že sa prezentuje ako najväčší hrdina niekde v hĺbke srdca je aj tak len vystrašeným šteňaťom. Avšak ihneď dostal druhú príležitosť, ktorú by mal chytiť za pačesi. Akonáhle sa jeho pohľad stretol s tým Thaliným, nahol sa dopredu a jeho dvojfarebný nos a dotkol toho jej.

Azi sledoval reakciu Thálie a bol veľmi rád, že sa jej zakončenie dňa tak veľmi páčilo. Ako vošla do vody on ešte pár minút stál vonku, respektíve - spokojne si ľahol, predné laby preložil cez seba a vankúšiky ponoril do vody. Pozoroval Tháliu ako sa jej srsť namáčala vo vode a spokojne kmital chvostom. ,,Dobre som to vymyslel?" opýta sa jej s hrdosťou v hlase spokojný sám so sebou. Užili si spoločne pekný deň plný pohybu, prešli jednu stranu rieky, ešte ich čakal druhá - to však zase niekedy inokedy. Už by sa do noci i tak nestihli vrátiť do nory a preto si Azi pomyslel, že ak strávia noc vonku, toto bude najlepšie miesto aké by mohli využiť. Aspoň im nebude zima. ,,Hádam si si deň so mnou užila."

Posadí sa na kraj skupinky akoby sa snažil dávať na všetkých naokolo pozor. Do konverzácie sa moc nezapájal, no ako prišli slová na to, že jej majú všetko povedať dokázal vyčítať v bratovej tvári čisté zdesenie. Tentokrát ho v tom nemohol nechať samého a dobre si to uvedomoval. Priskákal k nemu akoby mu chcel pomôcť vziať bremeno z chrbta. Oprie sa o jeho rameno. ,,Zostárli," uškrnie sa na brata s ušami pevne prilepenými na temeno hlavy. Doplní slovo ktoré on nechcel povedať, alebo chcel povedať niečo iné. Azueén nevedel, no prišiel mu na pomoc.
Keď však jeho brat necháva priestor pre neho, Azi rozmýšľa čo povedať. Má jej povedať pravdy aby mohla byť na nich hrdá alebo zahlievať len pre jej dobro, aby si nemyslela, že vládla anarchia? Nakoniec sa rozhodne povedať pravdu, jemne ju prikrášliť. ,,Svorku sme viedli my," povie jej ako sa Sivory pozrie do vody. ,,Dedo na nás dával pozor," prizná nie moc nadšene. ,,Ale boli sme skutočne zodpovedný."

Uši mal stiahnuté k hlave a poslušne kráčal vedľa svojej matky. Tak ako jeho brat, nachádzal sa pri druhom rameni svojej matky a robil jej spoločnosť pri prechádzke po dlhom čase kedy ju poriadne ani nevídaval. Bola chorá a on to dobre vedel, keď bol ďaleko od nej, bolo pre neho mnoho jednoduchšie myslieť na dni kedy by už nemusela byť na svete pri nich, no teraz keď sa jej srsť takmer dotýkala jeho ... nedokázal čo i len pomyslieť na jej koniec.
,,Zase až tak veľmi sme sa nezmenili," uškrnie sa na matku Azueén. Stále to boli jej malý vlčci, ktorí by sa najradšej len hrali a ohurovali svoje okolie - teda aspoň on. Obaja si našli vlčice s ktorými by chceli stráviť zvyšok svojich životov, no stále to boli mladí samci čo by najradšej len skúmali - teda aspoň on... zase. Rýchlym pohľadom pozrie na svojho brata, momentálne radšej necháva rozprávať jeho. Azimu je jedná, že i ked sa veľmi snaží, niekedy nevystihne pravú chvíľku kedy niečo povedať. Normálne mu to nevadil, no momentálne sa nachádzal pri vlkovi s vyšším postaveným, ktorý bol navyše jeho matka. Musel sa ovládať! ,,Ja napríklad vyzerám stále rovnako dobre!"

Od tisícročného stromu sa veľmi rýchlo presunuli takmer na druhý koniec územia Nihilskej svorky. Bola to dlhá prechádzka, no Azueén si to veľmi užil. S Tháliou sa rozprávali a nadchýnali nad obzorom, kedy sa hory po ich bokoch hory sfarbovali všetkými farbami. Najskôr boli biele, no ako sa slnko pohybovalo po oblohe menili svoju farbu na modrú až teraz, keď Azi s mladou vlčicou prišli na miesto kde sa chceli dostať boli ružové a zapadajúce slnko od nich odrážalo svoje lúče.
To čo Aziho však viac zaujímalo ako farba hôr bolo niečo čo sa skrývalo medzi stromami na ich úpätí. Z malých jazierok medzi stromami sršala para a sneh naokolo bol rozpustený. ,,Je llibo kúpeľ?" opýta sa jej so sklonenými ušami a jednou labkou hrabne do vody.