Príspevky užívateľa

Vlci - Dudek; Castor; Finn
Vlčice - Becky; Clay; Amaya

Klamal by, ak y povedal, že sa počas toho čakania nenudil. Nemohol sa však sťažovať na to že nemá čo robiť - niekedy si predsa aj on zaslúžil mať voľno a nechal pracovať niekoho miesto neho. Nielen že teraz vyučoval, ale dokonca aj odpočíval! Síce jeho odpočinok pozostával asi tak z vyspávania na snehu a občasného pozorovania horizontu, že kde sa objavia tí traja tĺci, ktorým zadal primerane ťažkú úlohu avšak pomerne nesplniteľnú, minimálne pre vlkov, ktorý nikdy svoje výkony netrénovali. Pomaly sa už aj začínal báť, že si kdesi zlámali laby, no v tom momente sa postupne začali malé bodky na horizonte skutočne objavovať. Už ich čakal s nadšením a aj keď mal pre nich najskôr pripravené ďalšie úlohy, usúdil, že bude lepšie ak to dnes napokon zabalia. ,,Myslím, že to tu môžeme rozpustiť chlapci," pousmial sa na nich a snažil sa ignorovať krv ktorú z nich cítil. Ako sa hovorí, čo oči nevidia to srdce nebolí. ,,Váš výkon nebol zlý, nebudem vám klamať. No rozhodne máte ešte na čom zapracovať a neprejde vám tréning len tak jednoducho," snažil sa ich namotivovať, no na druhú stranu aj držať na uzde aby im sláva veľmi rýchlo neudrela do hlavy. ,,Dobre decká, balíme, bežte sa poriadne vyspať do nory."

Srdce mu tĺklo akoby od jeho rýchlosti záležal celý jeho život - povedzme si pradu, bolo to tak, avšak v tomto momente nepodstatná informácia. Aj keď sa mohlo zdať, ako vrchný rytier vo svorke bol on posledným vlkom, ktorý mal podliehať nervozite v záťažových situáciách, nestáva sa však príliš často aby ste pred sebou videli polomŕtve vĺča, najmä ak sa jedná o to vaše. Preto bol veľmi vďačný, keď na neho Delailah vyštekla príkaz - príkazy mu šli. Dokázal ich vyplniť a popri tom nemusel až tak veľa rozmýšľať, čo sa v tejto situácii pomerne hodilo. ,,Toshi so mnou!" kývol na mladíka, ktorý sa zdal byť rovnako ak nie ešte viac otrasený ako on sám. Ak by obaja len stresovali, nikomu nepomôžu. Liečitelia to vyriešia. *Liečitelia to vyriešia.* potichu si opakoval ako sa vrhal von z nory za hľadaným Sashi, ktorá však bola bližšie ako mohol čakať.

Biely vlk ležal neďaleko vchodu a s labami preloženými cez seba potichu odfukoval. Nespal, avšak ani nebol úplne hore. Uši mu behali za zvukmi čo sa okolo neho objavovali, no mozog príliš nevnímal. Čakal na niečo dostatočne dôležité aby to zachytilo jeho pozornosť. Akonáhle započul dunivé kroky behu uši mu nadskočili, no oči zostávali zatvorené. Snažil sa tváriť, že si nič nevšimol a tak mohol odpočívať ďalej - niečo iné ho však prebralo už úplne. Závan krvi, ihneď ako sa mu dostal k nozdrám vyskočil na laby a oči rozďabil naširoko. Sledoval ako okolo neho prebieha Toshi s niečím, s niekým a ani sa nezastavuje. ,,Toshi!" vyštekol po ňom, no mladík sa nezastavoval, nezostávalo mu teda nič iné len aby sa za ním vrhol a získal odpovede. To čo uvidel sa mu ale vôbec nepáčilo. ,,Čo sa preboha stalo? Deli prosímťa!" zvolal po svojej partnerke a popri tom dúfal, že ona bude reagovať pokojnejšie. ,,A-asi by som mal skočiť po Sashu?!"

Napokon sa predsa svojej spoločnosti dočkal a mohol za ňu len ďakovať Bohu. Ihneď ako sa dopočul, že a Delailah plánuje pridávať k rytierom nadšene ju prijal po seba - niektorí by to mohli nazývať protekciou a Azueén si aj bol istý, že to tak robili, no on sám nemal žiadny problém s názormi iných. Predsa len potrebovali čo najviac bojovníkov a ak mal možnosť vytrénovať niekoho spoľahlivého, možnosti sa chytil všetkými zubami. ,,Ty? V tom najlepšom!" pozdravil ju s chvostom krútiacim sa vo vzduchu a ušami sklonenými mierne dozadu. ,,Ale náš tréning práve začína, takže sa rovno aj dáme do pohybu aby nám nezamrzli prsty," uškrnul sa a v pomalom kluse sa pobral do pohybu po úpätí hory na ktorej sa nachádzali. ,,Najväčší základ je aby si mala perfektnú kondíciu a poznala presne hranice svorky," otočil sa pri kluse smerom k nej a pohodil hlavou do strany kdesi na sever od hôr vedľa ktorých práve bežali. ,,Dnes si prejdeme západné hranice odtiaľto až po noru."

Akonáhle Dino pripomenul niečo na čo by najradšej nemyslel, sklonil hlavu a odmlčal sa. Rana, ktorú dostal od osudu bola príliš hlboká na to aby sa jej len tak zbavil - aj napriek tomu sa však snažil zakryť ju akoby nikdy neexistovala a radšej pred ňou zatvoril oči. Ako sa vraví, pokiaľ niečo nevidíš, neexistuje to. ,,Zdá sa, že už sa to tu stalo tradíciou," rýchlo nadvihol hlavu späť k oblohe a pozrel do slnka. Cítil ako sa mu do očí hrnú slzy a tým pádom ich chcel zastaviť. Ako vojvoda a najmä kráľovský rytier si nemohol dovoliť pôsobiť akýmkoľvek spôsobom slabo aj keď čo sa stalo ho zasiahlo omnoho viac akoby čakal. ,,Ale som si istý, že to je len nejaké nedorozumenie," odkašľal si a miesto sedenia sa pobral do chodu. Nešiel ďaleko, avšak dostatočne ďaleko od Dina aby si labou mohol pretrieť oči.

Večeri na snehu sa mu páčili, biele vločky často hrali rôznymi farbami ešte predtým ako sa slnku podarilo zapadnúť za horizont a tak vytvárali krásne prostredie nie len na prechádzku ale aj na prácu, ktorá sa razom robila omnoho jednoduchšie ako v ponurom lese plnom stromov. Dnešná hodina pre neho však bola ešte o niečo špeciálnejšie a najlepšia vec na nej rozhodne nebola obloha odrážajúca sa na práve napadnutom snehu - predsa len odkedy sa narodili šteňatá nemal príliš veľa šancí stráviť nejaký čas s Delailah osamote a teda dnešný tréning bol pre neho perfektnou príležitosťou.

Pomaly sa všetci schádzali na mieste o ktorom sa dohodli, že použijú na cvičenie si nových schopností v obore ktorému sa chcú venovať. Azueén nebol prekvapený, že prvý vlk, ktorý sa objavil bol práve Toshi - očakával, že práve jeho syn bude brať svoj výcvik viac ako len vážne a preto ako sa k nemu pridal, spokojne zavrtel chvostom. Netrvalo dlho a pridal sa k nim aj Lucky, ktorý bol síce medzi rytiermi dlhšie ako vlk s krídlami, no obaja sa nachádzali na rovnakom postavení. Minimálne medzi učedníkmi. ,,Dobre teda, pripravený trochu sa zapotiť?" spýtal sa ich so smiechom a popri tom vyskočil na svoje dlhé laby. Práca s mladými sa mu väčšinu času páčila a užíval si ju, samozrejme ale záležalo o koho išlo - takého Daracha by vymenil za plesnivý plátok šunky. ,,No poď k nám, pridaj sa. Počul som, že si sa tiež chcel pridať k rytierom, že?" pozrel smerom na mladého vlka, ktorého len pred pár týždňami on sám prijímal do svorky. Teraz potrebovali novú krv, to bola pravda. Táto generácia rytierov sa musela na vykonanie svojej práce pripraviť rýchlejšie než tie pred ňou. ,,Prejdime ale k veci, nie je čas strácať čas," kývol hlavou smerom k ním a podišiel ďalej od miesta kde sa doteraz zhromažďovali. ,,Každý správny rytier by mal mať perfektnú kondíciu a je najvyšší čas aby ste na nej začali pracovať čo najskôr. Vašou prvou úlohou je vybehnúť odtiaľto až do svätyne na vrcholku tamtej hory," labou ukázal smerom k jednému z najväčších kopcov čo sa nachádzali a stále patrili k územiu Nihilskej svorky. ,,A vráťte sa späť predtým ako sa slnko bude na oblohe najvyššie. Nezabudnite však, že je zima a pochod slnka po oblohe trvá kratšie ako v lete."

Cvakol ušami nad jej otázkou, momentálne si nebol príliš istý čo myslí. V tomto okamihu si nedokázal ani len pripustiť, žeby sa niečo stalo jeho bratovi. Ako vodca rytierov nemal žiadne informácie o tom že sa na hraniciach alebo kdekoľvek inde odohrávalo a preto nemohol veriť, že Machiavelli nie je v poriadku. ,,Obe. Asi... Obe potrebujú matku, tak to funguje," mykol plecami. Nebolo v jeho silách hádať sa s Nuditou - vedel veľmi dobre, že aj ona mala náročné detstvo, náročnú minulosť, ktorá sa len tak nedá z mysle vymazať. ,,Hej pôjdem. Ale vieš, že mojou prácou je starať sa o kráľovskú rodinu tak ako moju," pousmial sa na ňu. Veľmi dobre si uvedomoval svoje povinnosti, konečne vo svojom živote vedel čo má robiť a ako to má robiť. Alebo si to minimálne myslel. ,,Všetko bude dobré, som si istý."

Azueén čakal na dvoch vlkov na mieste kde sa dohodli, síce neprichádzali neskoro, to skôr on bol vždy všade až priveľmi skoro a popravde často si to užíval. Ležal medzi poslednými trsami trávy, ktoré sa skrúcali pod nočným mrazom a aj keď slnko už pomaly vychádzalo, ešte stále nestihlo zlízať všetku inovať, ktorá sa na rastlinách nachytala. Vzduch už bol dávno ostrý a nebolo pochýb o tom, že čoskoro na území Nihilskej svorky príde aj ku snehu, predsa len zima už naťahovala svoje pazúre a popravde by biely vlk aj povedal, že sneh tu už dávno mal byť. Príliš sa však nesťažoval, jar mal radšej - vtedy sa vždy zdalo všetko akési jednoduchšie.

Azueén príliš veciam, ktoré mu dvaja vlci hovorili nerozumel a aj keď sa snažil predstierať pravý opak, na jeho tvári sa určite dala uzrieť zmätenosť. Len teda ticho stál a sledoval ich, dokedy mu narozprávali všetko čo mal na srdci, neplánoval ani jedného z nich prerušiť a už nie sa na niečo vôbec pýtať. ,,To je... celkom veľa informácií," uškrnul sa lebo najskôr nevedel ako poriadne zareagovať. Síce je pravda, že za svoj život videl už pomerne veľa zaujímavých vecí, ktorým na prvý pohľad ani veriť nechcel, no aj tak sa jednalo o pravdu. Nemal dôvod teda príliš nedôverovať, no aj tak sa mu nechcelo veriť. ,,No dobre poďte," kývol im hlavou smerom do centra svorky. ,,Ukážem vám kde si môžete odpočinúť a nabrať energiu, váš ďalší život budeme preberať neskôr," vyzval ich a pobral sa smerom k nore. Mali pred sebou ešte dlhú cestu.

Vlča sa tmolilo za ním a on mohol povedať, že po dlhom čase bol konečne šťastným vlkom. Všetko čo sa mu za posledné roky podarilo pokašlať sa mu teraz vracalo v dobrom a on sám dokázal, že vie robiť aj rozhodnutia, ktoré mu nezruinujú celý život - teda, bola pravda, že vĺčatá neboli práve rozhodnutím, no to nemenilo nič na veci, že bol rád, že sa tak stalo. ,,No poď zvládneš to!" smial a len veľmi ťažko držal chvost vo vzpriamenej polohe, aby mal Well vôbec šancu. Najradšej by ním vrtel ako sa mu len dalo, no chcel mladému vlkovi vybudovať sebadôveru a tým pádom mu nemohol ponúknuť cieľ, ktorý sa nedá splniť. ,,Ah! Smrteľný útok," zvalil sa dramaticky na zem, keď sa vĺčaťu podarilo sa jeho chvostu čo i len dotknúť. Na tvári mu hral spokojný úsmev.

Vlci sa už začiatku zdalo byť akýsi zmätený, Azueén ich však chápal. Zima sa blížila stále rýchlejšie a rýchlejšie, preto pre mnohých ktorý nedokázali žiť osamote si museli nájsť miesto na život, keby nezamrzli a eventuálne by sa dostali aj k jedlu. Biely vlk ich nechcel podceňovať, no určite by sa z nich niečo dalo po čase vychovať aby pomohli nielen sebe ale aj svorke. ,,Ja som Azueén, jeden z hlavných rytierov Nihilskej svorky, ak bude najky problém, mal by som byť prvý vlk za ktorým sa vyberiete," oznámil bratom aby vedeli s akým vlkom sa práve rozprávajú. Rovnako tak im aj však nenápadne naznačil, že to bude práve on, s ktorým sa budú musieť stretnúť ak niečo vyparatia alebo nebodaj niečo pokazia. Bolo dobré si hneď zo začiatku vysvetliť zopár veci. ,,Odkiaľ k nám teda prichádzate? A ste sami?" spýtal sa ich dôležité otázky, na ktoré ešte potreboval vedieť odpoveď ešte predtým ako ich vezme k nore.

Hlásim sa!

Vlci sa zdalo byť jeho prítomnosťou viac ako len vydesený a on si popravde nebol príliš istý či je to tak dobre alebo nie. Tak či onak, na ich slová reagoval len s nadvihnutym obočím, nehýbal sa a držal si pôdu pod nohami tak ako to bolo od neho očakávané - predsa len nemohol padnúť do kolien hneď ako mu niekto preukázal podriadenie. ,,Neplánujem vám ublížiť, nemusíte sa má báť," upozornil ich a svoj hlas zmenil na o niečo jemnejší, nech ich nestraší ďalej. Klamal by však ak by povedal, že svoje momentálne postavenie si neužíva, stále mu v hlave hrala god-disorder, ktorého sa ešte stále za tie roky nezbavil. ,,Ak potrebujete útočisko, moja svorka vám poskytne aj jedlo aj strechu nad hlavou," pokračoval a až teraz sa mu podarilo spustiť chvost aby mu vysel pomedzi zadné nohy. ,,Po čase sa môžete rozhodnúť či zostanete alebo pôjdete ďalej."