Príspevky užívateľa

,,Si veľmi milá, že si mi pomohla," vyhŕkne mladý vlk usmievajúc sa na Tháliu. Po dlhom čase sa konečne cíti, že nie je jediný ktorý sa stará o vlkov naokolo, ale niekomu skutočne záleží aj na divném albínovy. Otrasie sa od snehu aby ho dostal zo srsti a nebola mu už viac zima - viacmenej. Nepotrebuje aby mu premokla jeho zimná srsť, ešte si nebol istý či jeho srsť fungovala inak ako obyčajných vlkov. Momentálne to však bolo jedno. ,,Samozrejme ti to ukážem," pousmeje sa znova, chvostom máva zo strany na stranu a drží ho vysoko vo vzduchu, tak akoby to mal robiť každý alfa - aspoň to si myslel lebo vždy tak videl svojho otca - a páčilo sa mu to.
,,Kľudne s nechaj svoje víťazstvo," štuchne jej do ramena, no tentokrát zostane stáť vedľa nej akoby potreboval jej podporu aby mohol stáť. Nepotreboval, no užíval si jej prítomnosť. ,,Ja som rád, že mám teba."

Kráča, kráča. No vlčica si ho všimne tej najnevhodnejšej chvíli. Práve je v strede kroku a jej rýchly pohyb ho skutočne vystraší. Rýchly pohyb a evolúcia, to ide k sebe. Zaprie sa zadnými nohami a nadvihne prednú časť tela do vzduchu, podobne ako to robia kone. Len aby dostal krk čo najdelej od vlčici - áno už zistil, že je to vlčica, možno o niečo staršia ako je on. To mu stačilo. Nohy položí späť na zem a snaží sa zaujať svoj nacvičený postoj. Chvost má asi vo výške chrbta, uši má nastražené a je pekne vystretí, tak aby mu vynikli jeho svaly, ktoré vraj má. Jeho dlhé nohy stále akoby nedorástli k teľu, no je rád, že je skutočne vysoký.
,,Ja som sa neprišiel biť," odpovie spokojne Azueén a je to pravda. Možno len trocha nenápadne ukáže svoje nové jazvy, aby vlčica pochopila, že je dosť silný? ,,Len som sa prišiel poprechádzať a keď som ťa tu uvidel," uškrnie sa, ,,Myslel som si, že pôjdem povedať ahoj." Zakmytá jemne chvostom. ,,Takže ahoj."

Bol sám - teda aspoň si to myslel. Pochopil, že sa mýli ihneď ako na snehu uvidí čierneho vlka. Srdce sa mu rozbúši a rýchlo sa zvalí na zem. Hlavu však drží vysoko ako mohol na vlka vidieť. Ešte stále má v živej pamäti ako mu hnedá vlčica uštedrila výprask, dokonca akoby znova zacítil bolesť v už zahojených ranách. Nebol by to však Azueén ak by zostal len plakať v kúte a nepokúšal šťastie. Nebol ako jeho dedko - to vôbec nie. Avšak áno, už nebol taký detinský, už si uvedomoval, že nieje pánom tvorstvo a že ešte musí veľmi zosilnieť na to aby si vlci na neho prestali vyskakovať.
Nádych, výdych, ide sa. Azueén sa postavil na nohy a pomaly prechádzal k vlkovi. Nerobil hluk no ani sa nezakrádal. Nechával to na osud.

Sledoval vlčicu, snažil sa však pohľadom sledovať i havrana. Bol biely ako sneh naokolo, čo pre Azueénove oči nebolo dvakrát najlepšie, odhliadnuc od toho, že lietal ako pomätený. V momentálnej situácii ho však nebral ako nebezpečenstvo - respektíve nie väčšie ako vlčicu s ostrými zubami a nevraživými očami.
Razom je nútený sa otočiť, keďže oči sú prirodzene pritiahnuté zvukom. Skôr ako však uvidí havrana letiaceho na svoju tvár, na svojom nose ucíti ostrú bolesť, ktorá je však v porovnaní s tým čo príde, ešte celkom obyčajná. Krv sa mu nahrnie pred oči a on jediné čo urobí je, že sa od samého prekvapenia zvezie na sem s hlasným šteknutím. To už však aj vlčica skáče cez neho a on sa snaží dostať na svoje roztrasené nohy.

Čaká kým za ním Thália pribehne a rozhodne sa mu pomôcť. Popravde, už pomaly vidiel ako sa mu jeho plán nepodarí, no nakoniec sa mladá vlčica otočí a on si vdýchne. Hlavu si položí na kopu snehu, uši skloní dozadu a pozoruje ako sa k nemu vlčica blíži.
,,Si zlatíčko," zakmitá chvostom Azueén a príde mu až ľúto, čo sa na ňu chystal vyparatiť. Zvaliť ju do snehu a poriadne ju v ňou vyváľať mu teraz prišlo barbarské, preto si len zahryzol do jazyka a rozhodol sa tváriť, že mu skutočne zachránila život. Vôbec nie je v snehu zakliesnený, preto jej pomáha aby ho dostala von čo najskôr. Uši si nechá sklonené, hlavu drží nízko a chvostom pri zadných nohách veselo kýva. ,,Ďakujem moc. Asi som nešikovný," uškrnie sa napokon a nosom jej šťuchne do ramena.

Prechádzal sa na pláňach plných farebných kvetov a čuduje sa, že si udržali také výrazné farby aj v zime. On by prisahal, že dokonca boli ešte žiarivejšie než v lete. Na snehu len tak žiarili! Užíval si výhľad, podobný na území jeho svorky nebol a nebudeme si klamať, Azueénovi skutočne učaroval. On, vďaka svojej bielej srsti sa cítil ako duch pohybujúci sa, neviditeľný, neznámi.

,,Môj tón?" opýta sa už trocha miernejšie, no vyrovná sa. Možno aby si dokázal svoju vlastnú odvahu. Predsa len mu nenaženie strach nejaká vlčica. Nie? Azi by momentálne nedal za seba labu do ohňa - ani do snehu. ,,Snažím sa byť milý," pousmeje sa na ňu no pod jeho hlasom cítiť malú výzvu.

Nadšené kroky ho vedú za Tháliou a on si to skutočne užíva. Po dlhom čase konečne stretol tuláka, ktorí si nerobí nárok na ich územie a tak to má byť. Tuláci by mali vedieť kde je ich miesto a ak ho chcú zmeniť, na to sú tu oni. Nie však takým spôsobom akým to prezentovala Manon. Azueén sa zaprisahal, že ak ju ešte raz stretne tak jej odhryzne ucho. To by tejto čiernobielej vlčici nikdy neurobil.
Keď sa jej však podrazí noha a skoro sa zvezie na zem, on nestihne zareagovať. Respektíve stihne, no jediné čo urobí je to, že začne brzdiť. Labami sa zaryje do snehu a zmrznuté kamene ho vezmú do otáčky. Urobí hodiny a zostane sedieť v hŕbe snehu, ktorá mu takmer siaha k ramenám. Uškrnie sa, stiahne uši a zakňučí na Tháliu. ,,Pomóóc!"

> klenovské kopce

Vlčica súhlasí čo u Azueéna vyvolá vlnu nadšenia. Postoj sa mu evidentne uvolní a chvost sa začne mykať z jeden strany do druhej. Je spokojný. V hĺbke mysle už vyberá ktoré miesta na území ich svorky jej ukáže a premýšľa ako dlho mu bude trvať, kým sa mu podarí presvedčiť ju aby sa k ním pridala. Už sa vidí ako si spoločne užívajú čas pri horúcich prameňoch alebo ako poskakujú v hlbokom snehu a za ich chrbtami sa v diaľke skvejú hory!
Skôr ako to Thálii stihne povedať, ona mu prednesie lepší nápad, ktorý je vhodné zrealizovať ihneď. Tie jeho plány sa môžu zrealizovať inokedy. ,,Chytím!" štekne po milej vlčici a ihneď vybehne za ňou prepletajúc nohami ako najlepšie môže - a povedzme si pravdu, vďaka jeho dlhým nohám mu to ide celkom dobre. Rozhodne sa však, nechať Thálii náskok.

Azueén je úplne nahnevaný pri reakcii vlčice. Krv mu bije v žilách ako odtrhnutá z reťaze - čo by sa pri konci mohlo stať i s ním. Posledná kvapka toho všetkého sú jej slová pri ktorých by jej najradšej vytrhol jazyk z úst. ONA ide JEMU vravieť, že má odísť. Obyčajná tuláčka si bude nárokovať jeho územie, ktoré právoplatne zdedil! ,,Ty ideš mne hovoriť aby som odišiel?!" opýta sa jej, no na otázku nečaká odpoveď. ,,Stále si nepochopila, že tvoje nohy stoja na území Nihilskej svorky?" zavrčí, celý naježený, pripraviť Manon zaujímavý zážitok. Skôr ako však stihne urobiť nejaké kroky k tomu aby jej rozčeril srsť, ona na neho svojou nešikovnosťou zletí a celého ho ponorí do horúcej vody, vytlačiac mu z pľúc kyslík. Azueén sa začne metať aby sa dostal na hladinu a mohol sa znova nadýchnuť. Keď sa mu vzduch dostal znova do nozdier - to bol pre neho najlepší pocit za posledné mesiace.

Šťastné a veselé Timber!

Vlčica je zjavne prekvapená tým čo počula, no Azueénovi to vôbec nevadí. Popravde mu to celkom vyhovuje. Tak ako pred pár minútami nadával na svoj nový post, teraz bol veľmi spokojný, že sa ním môže prezentovať. Zabudol na okolnosti - odtlačil ich na vedľajšiu koľaj a do popredia sa dostala prítomnosť.
,,Asi sa na mňa dá spoľahnúť," uškrnie sa na ňu s tým, že pravú prednú nohu vysunie hrdo do vzduchu. ,,Je to tvrdá práca, ale všetko sa dá ak sa chce," samozrejme on o tvrdej práci nemá ani tušenia. Ku svorke sa dostal ako slepé kura k zrnu. Absolútne netuší čo to je vystavať svorku od základov a konieckoncov on vlastne ani alfom nie je - je len zástupcom, spoločne so svojim bratom a dohliada na nich ich dedko. To však ona nemusí vedieť. Nie teraz. ,,A nechcela by si sa ďalej prechádzať so mnou?"

Spokojne leží vo vode a takmer zaspáva. Oči sa mu zatvárajú a hlava mu skoro padá do vody a pár krát sa mu už i podarilo nadýchnuť sa tekutiny, čo u neho vyvolalo záchvat kašľu. Už sa pomaly uberá domov, aby si skutočne mohol pospať, no teplo horúcej vody ho nechce pustiť do zimy akoby mal okolo nôh omotané chápadlá chobotnice. Hlavu si položil na chladnú zem okolo jazierok a ospalo pozeral okolo seba, keď sa razom vzduchom ozval hlas. Azim trhlo lebo si bol vedomí toho, že do týchto miest sa vlci až tak často nevyberajú. Predsa len to bolo učupené medzi horami vo vysokej nadmorskej výške a z dola nebolo možné nič vidieť - možno len podivnú paru stúpajúcu z kopcov.
Rýchlo sa otočí k vlkovi a keď uvidí ju, krv mu navrie v žilách. ,,Zase ty!?" štekne po nej agresívne, stále zostávajúc vo vode.

Vlčica sa prikrčí a on sa upokojí. Srsť na chrbte mu klesne a uši už nedrží tak strnulo. Pri jej otázke od nej odlepí pohľad, trochu neochotne, a zamieri ho späť na jaskyňu. ,,Popravde som tam ešte nikdy nebol," odpovie jej, snažiac sa zapôsobiť. Nenápadne sa snaží vypäť hruď a postaviť sa na špičky. Aj napriek tomu, že jeho dlhé nohy sú omnoho vyššie ako nohy jeho brata, on by bol rád ešte vyšší. To čo nemá na mohutnosti, by chcel aspoň na výške.
,,Ja som Azueén," uškrnie sa keď znova spokojne prenesie pohľad na vlčicu. ,,Momentálny alfa Nihilskej svorky," upozorní ju akoby jej chcel ukázať, že je dobrá partia na stretávanie sa. A to veru on je! Vystrie sa pokojne a pohliadne na vlčicu. ,,Želáš si?" opýta sa jej hrdo.

Sedel a premýšľal, čo on väčšinou nerobil. Nebudeme si klamať, z jeho súrodencov on bol ten posledný čo premýšľal. Preto sa mu to nepáči a preto to chce zastaviť. Je skutočne veľmi rád, že sa jeho rozptýlenie objaví skôr ako čakal a smrť svojej matky si nemusí znova prekonštuovať vo svojej mladej hlave.
Otočí sa na vlčicu a vyskočí na nohy. Nepozná ju a to si dal skutočne záležať na tom aby stretol všetkých vlkov zo svorky. Preto mu je jasné, že tento vlk nepatrí do jeho svorky a i napriek tomu prestúpila hranice, ktoré majú svorku chrániť od cudzincov. Samica však nevyzerala, aspoň zatiaľ, nebezpečne a preto on nemal dôvod byť zlý - najmä ak sa jemne usmievala.
,,Ahoj," pozdraví ju milo a chvostom jemne zamáva do strán. Nie je tajomstvom, že Azueén rád stretáva vlčice. Uši má však nastražené a i postavenie jeho teľa je pripravené na protiútok - ak nejaký príde. Uvedomuje si totižto svoju zodpovednosť, ktorú by však najradšej striasol z ramien.