Príspevky užívateľa

Zarazí sa, keď nudita prekukne jeho plán takmer okamžite a on je nútený klesnúť na svoju normálnu výšku. Uši stihne trocha dozadu a snaží sa nedať na svojej tvári znať, že je trochu zahanbený. ,,Ja?" zavrčí si popod nos, jemne pokrútiac očami kolom seba. ,,Možno trošku," nepovie ani o trošku hlasnejšie, nechce to vysloviť nahlas aj keď dobre vie, že Nudita to vie aj bez jeho výpovede.
Avšak Nuditsa ihneď pokračuje ďalšou vetou a tak sa nemusí vracať k svojmu hanbeniu. Je troška prekvapený, že nevie ako sa volá. On. Syn vodkyne svorky, nástupca trónu! ,,Azueén," odpovie prekvapene. ,,Syn Sivory."

Už chcel pomaly odísť, nájsť si lepšie miesto na zábavu kde by sa mohol zabaviť inak a nebáť sa, že ho niekto pozoruje. No zábava možno prišla sama za ním. Razom niekde v popredí započuje hlas, ihneď sa vystrie akoby mu niekto do chrbtice zapichol kôl. Akoby jeho zlé držanie teľa mohlo zapríčiniť mnohé problémy o ktorých ani on sám nevie a radšej ani nechce vedieť.
,,Oh ahoj," štekne na Nuditu spokojne a zamyká chvostom. Stále je vystretí, takmer až stojí na špičkách akoby len výška mohla pomôcť jeho statusu. Mladú vlčicu pozná síce len z videnia, no to mu v tomto momente nevadí, dobre vie, že je dcérou členov svorky a tým pádom je to členka jeho svorky. ,,Ale.. fajn," pousmeje sa a urobí pár krokov k nej dávajúc si pozor aby vyzeral väčší, mohutnejší ako v skutočnosti je.

Stál na kamennom brehu rieky, ktorá sa vinula takmer celým územím patriacom jeho svorke a hrdo, tak ako ho to učil otec sa pozeral na svojich poddaných pod svojimi labami. Bolo mu jasné, že nikdy ho nebudú môcť nazývať kráľom, vodcom - za jedna pre to, že to boli len obyčajné ryby a za dva, najmä preto, že on nikdy vodcom Nihilskej svorky nebude. Nazúrene kopne do jedného z kamienkov, ktorí letí ďaleko do vody odplašiac všetkých jej obyvateľov do hĺbky. Z hlboko sa nadýchne a pousmeje. Kto by už len chcel mať toľkú zodpovednosť?

Zavŕtaný v maminej srsti akoby sa ho život naokolo netýkal. S malými uškami prilepenými na hlavičke pokojne ležká - teda to si on len myslí, na druhej strane sa však stále podvedome tmolí akoby jeho svaly nepoznali pokoj. Maki sa tmolil z ním a on bol spokojný, že teraz vyhral. Tento pocit ho hrial na srdci viac ako ako matkin jazyk, ktorým mu prešla po hlave. Významne sa na neho pozrel, no videl, že brat sa zaoberá niečim iným tak sa mu rozhodol prekaziť. Natiahol krátku labku, že ho zase bacne po hlave, no nedočiahol a tak len smutne položil nohu na zem a zakňučal. *Mami zachráň ma!*

Jeho brat vydá zo seba zvuk ktorý takmer až úplne presne nepodobňuje to čo urobila mama, teda aspoň v jeho ušiach to tak znie a v jeho malom srdiečku zabubnuje závisť. Prvýkrát no nie posledný zacítil, že sa musí svojmu bratovi vyrovnať a preto zaklonil hlavičku a skúšal všetky zvuky aké mu prišli do hrdla ale ani jeden sa nepodobal ničomu čo počul. ,,Wooo?" zakončí keď mu hlava smutne padne na zem, no smútok vyprchá rýchlejšie keď sa matkin jazyk dotkne jeho ucha. Zabudne na všetko čo zožieralo jeho malé srdiečko, všetko čo jeho mozog ešte nedokázal pochopiť, ale malá čiarna škvrnka sa usadila v jeho telíčku ešte skôr než dokázalo naplno pochopiť, prečo sa dostalo na tento svet. Vypustí zo sveba znova smutné a tichučké ,,woo," a priplazí sa k mame aby sa mohol skryť v jej srsti skôr ako jeho brat.

Práve naháňa po horách, ktoré pred pár dňami uvidel v diaľke z nory v ktorej ležal, zajaca, ktorí sa mu skrýva pod kamením a on ho musí vykopávať. aby sa dostal k nemu dostal. Labky mu usilovne pracujú akoby na jeho vykopaní ležal osud celého sveta a už už keď otvára tlamičku aby mu medzi zubami požmolil ucho, v tom momente sa celý tento svet zosype a jeho ušká zakmitajú vo vzduchu. ,,Ma-?" štekne potichu lebo jeho šteňacie zmysli ešte nevybledli. Ešte stále dokáže hlas svojej matky zaregistrovať bez najmenších problémov. Labkou ťapne bratovi po hlave akoby sa ho chcel opýtať či aj on počul to čo on.

Pomykal labkami keď na sebe zacítil akési teplo vychádzajúce nikde mimo neho. Nevedel o čo ide, no pripadalo mu povedomé, preto sa rozhodol ho bližšie preskúmať a tak sa zachumlal do hustej srsti na mamimom brušku, keď mu do malého nošteka padla vôňa, ktorá mu ako jediná vyzerala povedome. V brušku sa mu zahmírilo a vydalo zvláštny zvuk keď sa mu do úst dostala chutnučká tekutina, bol takmer v siedmom nebi.

Všetko vonia tak novo, tak ako to Azi nikdy necítil. Predtým, bolo všetko rovnaké, teraz je to zase iné a je to také zachvácujúce, že on sám, maličké šteniatko,nedokáže pochopiť ani pomenovať čo i len jeden z nich. Dúfa, že to čoskoro dokáže, no neuvedomuje si, že jeho sen zostane len snom. Však šteniatka v takomto období si môžu vysnívať čokoľvek!
Razom vedľa seba zacíti pohyb a rozhodne sa znova pohnúť aj on. Otvorí tlamičku aby varoval neznámeho, že pri ňom sa takto tmoliť nemôže, no z úst mu vyjde len strohé zasyčanie, jednoduché vypudenie vzduchu z pľúc. Pozor na mňa lebo ti ožužlem chvost!

Jediné čo si uvedomuje je len príjemné teplo obklopujúce jeho malé telíčko, ktoré sa však vôbec neuvedomuje svoju zraniteľnosť vo veľkom svete. Tlmený zvuk pravidelného búchania mu pohlcuje telo do sladkej blaženosti pokoja. Keď sa však razom priestor v ktorom sa vĺča nachádza zmenší, hlavou rýchlo mykne lebo sa mu vôbec nepáči čo sa s ním deje. Niečo nie je v poriadku! Zašklbká nohami, no nemá to takmer žiaden efekt a svet okolo neho sa nedobrovoľne zmenšuje. Nie, nie nie! Prichádza niečo nové, niečo čo on ešte nikdy nezažil. Razom jeho srsťou prejde chlad prostredia a už ani búchanie vchádzajúce do jeho uší nie je také silné. Zamrví sa. Toto sa mu ale vôbec nepáč.