Príspevky užívateľa

Nero jej len prikývol. Nemal na to čo povedať, pretože ho problémy jeho novej sestry fakt nezaujímali a už vôbec nie, keď sa týkali ich spoločného predka. Ale bolo zaujímavé sledovať, aký vzťah má k nemu ona a aký má on, teda takmer žiadny.
,,Mimo svorky to muselo byť zaujímavé. Aj keď, osobne by som asi zostal tu." Snažil sa nejak rozviť konverzáciu, aby sa obaja netápali v trápnom tichu. Bolo by dobré ju spoznať, keď už majú zdieľať to krvné puto. Však bola tu jedna vec, ktorá ho trápila o čosi viac, než záujmy jeho nového súrodenca. A hoci si dvakrát rozmyslel, či to vôbec chce vedieť, nakoniec sa predsa len odhodlal k otázke. ,,Je vás viac?" Vypustil najprv, no potom mu došlo, že to asi muselo znieť až príliš blbo a tak dodal hneď za tým, ,,myslím, našich súrodencov. Ďalšie deti od otca." Precedil pomedzi zuby, ako by to bolo to najhnusnejšie, čo sa mu mohlo dostať na jazyk.

Keď dokončili svoju zívaciu rutinu a Verd mu odpovedala na otázky, len prikývol. Nevidel veľmi zmysel v zbieraní tých lesklých vecí, v ktorých mala záľubu, však nemohol jej v tom zabrániť a vlastne ani nechcel, pretože to bolo niečo, čo mala rada. Tak ako on mal rád tréning. No a keby mu jeho sestry zakazovali trénovať, asi by im na mieste niečo urobil. ,,Pred chvíľou som dobehol." Ozrejmil jej i on svoj minulý rozvrh a tak nejak nevedel, čo jej má povedať, pretože odpovedal na obe jej otázky. Áno, mohol vyzerať unavene, však z výkonu, ktorý podal sa to dalo čakať. A nastalo ticho, ktoré nevedel, ako má vyplniť. Hoci sa rozprával so sestrou, nebolo tu toho toľko čo by si mohli povedať. A mierne ho to mrzelo.
,,Verd, chcem aby si vedela, že ak budeš čokoľvek potrebovať, príď za mnou." Povedal na jeden výdych a venoval sestre pohľad, až mu ofina padla do očí. Rovnako, ako aj Perse, aj jej dlhoval tento sľub, rovnako ako aj Gaii, ak by bola zostala vo svorke. Sú rodina a rodina si má pomáhať.

Svoju sestru si vôbec nevšimol až do chvíle, kedy bola tesne pri ňom a kedy ho vlastne aj oslovila. Otvoril jedno z farebných očí a a povzdychol si. ,,Ahoj Verd. Na prechádzke?" Ako sa to opýtal, zívol si. Predsa len to slnko z neho vyťahovalo všetku energiu a zároveň mu nahrievali už tak dosť hrubý kožuch, takže mu bolo ešte teplejšie než predtým. Otriasol sa a pohliadol na sestru, venujúc jej celú pozornosť. Prehliadol si jej tvár, kde chcel nájsť náznaky jej terajšieho rozpoloženia. Stále to bolo pre nich ťažké obdobie, no potrebovali seba navzájom. Hlavne teraz, keď ich matka mala nastarosti svorku.
,,Ako sa máš?" Opýtal sa ticho a zapozeral sa niekde na horizont, aby ju neznervózňoval svojim pohľadom. Perse a Verd boli jeho jediná blízka rodina, ktorú mal. A síce tu bola ešte jeho staršia sestra Freya, no tej príliš neveril a určite bude treba viac než jedno stretnutie.

Tento vlk bol rozhodne najväčší suchár bez zmysli pre humor, akého kedy Nereus za svoj krátky život stretol. A to nebolo pre mladého vĺčka to pravé orechové. Potreboval zábavu a nie sa hrať na niečo, čím nechcel byť.
,,Možno keby si nebol taký suchár, ktorý sa snaží skryť za vlastný tieň, bola by s tebou väčšia sranda." Prehodil chvostom a ladne spravil pár krokov od neho. Nemalo zmysel strácať s ním jeho drahocenný čas, ktorý mohol využiť úplne inak a možno aj viac produktívne. Nečudoval by sa, keby tento Cirill nemal žiadnych kamarátov, lebo ... nuž, bolo ťažké predstaviť si, že by nejako sociálne interagoval a dokonca aj s úsmevom. Takže ako správne šteňa, pokiaľ sa hračka nehýbe, tak nie je zaujímavá. ,,Snáď sa už neuvidíme." Vylúdil zo seba sladký úsmev a poslený krát sa zapozeral na prerastený cencúľ a so všetkým pátosom odpochodoval preč.

Samozrejme, čo mohol čakať od takého suchára, aký stál tu pred ním než opäť raz rýpavý komentár na jeho adresu. Nuž našťastie to Nero nebral príliš osobne, pretože mal teraz iné problémy. To napätie vo vzduchu ho nabíjalo ako keby ho kopol prúd. Energia medzi nimi kulminovala, však vyzeralo to, že to bol len on, kto ju cítil a zároveň ju využíval.
,,Vymysli niečo, ak teda nechceš byť v mojich očiach slabochom a sucharom zároveň." Pousmial sa a vyceril na Cirilla zúbky. Všek vôbec nie v útočnom geste, ale pri všetkej hravosti, ktorú v sebe momentálne mal. Predsa len bol ešte len vĺčaťom, aj keď odrasteným. Stále mal v sebe nejaké tie pudy. Oblizol si suchý ňufák a kým čakal na jeho odpoveď dokončil svoje kolečko okolo neho a prezrel si ho z každého uhla. Bavilo ho znervózňovať svojho spoločníka.

Nereus prikývol. ,,Kľudne ma tak volaj, aj tak ma tak každý pozná." Mykol nad tým plecom a zároveň kývol hlavou, že ho snáď tiež teší. Však tam tie úvodné formality končili a keď sa téma dostala na ich otca, i jeho nálada klesla pod bod mrazu. ,,Ak by sa o nás staral, možno by som ho poznal viac." Poznamenal trpko a zatváril sa rovnako tak. ,,Nechcem o tom senilnom dedovi vedieť už nič viac. Nemal si robiť deti, ak sa o nich nevedel postarať." Vypľul zo seba znechutene a nakrčil pysky. Nie, otec nebol jeho obľúbený rodič. Ani matka si jeho prehnané sympatie nevyslúžila, však rešpektoval ju, pretože s ním strávila oveľa viac času než vlk, ktorý sa považoval za jeho otca. ,,Kde si bola celý ten čas? Nevidel som ťa vo svorke doteraz. Ak to teda môžem vedieť." Pokračoval síce stále rovnakým tónom, no aspoň sa snažil tváriť, že nezjedol citrón.

Mykol chvostom. Nah, s týmto klbkom nebola žiadna sranda. Žiadna reakcia, proste suchár až to bolelo. No nie jeho. ,,Jedno je chcieť a druhé urobiť." Uviedol veci na pravú mieru. Nezabudol ešte dramaticky pretočiť očami, dobre že si neurobil dieru do hlavy. ,,S tebou asi nebude žiadna sranda." Podelil sa o svoje myšlienky nahlas dosť skeptickým tónom. ,,Myslel som si, že nie si až taký suchár." Odfrkol si znudene a urobil pár krokov smerom k nemu. Začínal sa nudiť a to neveštilo nič dobré. Aspoň teda z pohľadu Cirilla. Nadišiel si, aby mal výhľad na jeho bok a naklonil hlavu na bok, ako keď lovec krúži okolo svojej koristi. No v Nerových očiach bola hravosť. Potreboval rozprúdiť krv v žilách, no zároveň musel dbať na všetky tie statusy a výcvik, ktorým sa učil vo svorke. ,,Čo keby sme sa zahrali?" Však spôsob, akým to povedal mohol vyvolať zimomriavky alebo aspoň zlý pocit. Záviselo od psychickej labilnosti jedinca.

Nereus tak nejak nevedel ako reagovať po tomto zistení. Bolo akoby vás ponorili do studenej vody a nechali vás, nech sa pomaly naučíte dýchať a fungovať tak. Koľko ďalších súrodencov ešte má? Koľko ich jeho otec, ich otec ešte stihol spraviť skôr než skapal? A kde sú teraz všetci? Na tieto otázky bola ešte kopa času, keďže jeho sestra nehodlala zomrieť. Nie hneď. ,,Takže si členom nášho rodu." Povedal prosto a zapozeral sa na zem vedľa nej. To mu mierne menilo plány, no čo už. Musí sa s touto situáciou nejako vysporiadať. ,,Som Nereus. Nereus Lucas." Predstavil sa jej, ak by náhodou nevedela jeho meno a tak nejak očakával, že sa predstaví i ona. Nebolo práve ideálne, aby jej meno neuchoval v pamäti. ,,Strávila si s otcom pravdepodobne viac času ako ja." Povedal a stále sa mračil. Nerád spomínal na toho starého vlka, ktorého nazýval svojim otcom. V podstate mu nedal nič iné iba kopu súrodencov a rozprávku o rode mocných vlkov. A vraj vodca.

Pokýval hlavou. ,,Svet by bol príliš jednotvárny, keby tomu tak bolo." Nemal by si s kým vymieňať názory ani presadzovať tie svoje svojim... spôsobom. Proste neuveriteľná nuda by to bola. Takže inými slovami, nič pre neho.
Vlkova rekacia na jeho uštipačnú poznámku ho ale dosť pobavila, takmer sa nad ňou zasmial, však ovládol sa a neprejavoval až takú neúctu voči jeho osobe. ,,Áno, to si hovoria všetci. No obaja dobre vieme, že by si tak neurobil, pretože by si nezniesol ich pohľady." Nereus sa proste nezaprie snáď nikdy. Stále mal na tvári ten povýšenecký úškrn, ktorým sa jedného dňa určite preslávi ako nástrojom skazy a rozsievačom chaosu. ,,Nechcel som sa ťa dotknúť samozrejme." A hoci jedno hovorí, v očiach sa mu celkom isto dá vyčítať, že by sa ho veľmi rád dotkol aj inak ako slovne. Napríklad zubami v tej jeho bielej srsti. A hneď budú mať jeden problém vyriešený. ,,Ale kto má rád slabochov?" Padla rečnícka otázka, na ktorú odpoveď nutne nehľadal, pretože on ich rád rozhodne nemal.

Tak nejak sa im skrížila cesta a on si mohol svoju údajnú sestru prezrieť v celej svojej kráse, presne tak, ako ona jeho. Pomerom rodu celkom vyhovala, keďže jej srsť bola černejšia než tá jeho, dokonca mala na čele i podobnú značku ako on. Okay, možno to predsa len bude nejaká jeho rodina. No ako to býva zvykom, nechcel aby mu predsudky zatienili rozumný úsudok.
,,Ahoj." Opätoval jej pozdrav, no na jeho tvári bolo skôr zamračenie ako úsmev. Nie žeby ju nemal rád hneď od prvého pohľadu. Udržiaval si len zdravý odstup, aby v prípade, že si nesadnú sa nemusel hanbiť za svoje milé chovanie voči nej. Úplný diplomat. ,,Údajne si ďalšou z mojich sestier." Vyšiel von hneď s tým, čo ho trápilo. Netrebalo chodiť okolo horúcej kaše. ,,No vyzerá to skôr na otcovu stranu než matkinu." Však on sám bol výnimka potvrdzujúca pravilo, že tomu tak nemuselo byť. No ďalších matkiných bastardov by už asi nezniesol.

Nie. On by si nikdy nevedel zvyknúť na život mimo svorky a to hlavne preto, že tam má svoju rodinu, ktorú by nevymenil za nič na svete. ,,Tak to asi nemáme nevyznávame rovnaké hodnoty." Neodpustil si poznámku, ktorá však mala niečo do seba, aspoň teda bola pravdivá. Opustiť rodnú svorku kvôli nepríjemnostiam? Nevedel, čo si pod tým má predstaviť a bolo mu to aj viac menej jedno, však nezastával názor, že by čokoľvek malo ovplyvniť zotrvanie vo svorke. Jemu zomrel otec a tiež sa nespakoval. ,,V preklade si pri prvom probléme stiahol chvost a odišiel." Posmešne sa uškrnul a ako obvykle si nedával servítku pred ústa. Čím ďalej tým viac klesali jeho sympatie k tomuto vlkovi. A nebolo to len farbou srsti, ktorú sa snažil po celý ten čas ignorovať. Pred ním stál prvotriedny zbabelec a to mu dráždilo nervy viac než nedostatok farbiva tej beloby.

Bol pekný slnečný deň. Na oblohe bolo zopár mráčikov, no jemu to nekazilo vôbec náladu. Tú mal síce pokazenú už dávno, však snažil sa to nejak maskovať vždy keď sa dostal do spoločnosti. Premýšľal nad udalosťami tej osudnej bitky, ktorá ho stála jeho drahé ego. No aspoň konečne pochopil, že sa musí zlepšovať stále viac a viac. A odvtedy naozaj pocitvo cvičil každý deň ešte aj nadrámec svojich vlastných tréningov. Pomaly sa na ňom začali prejavovať vedľajšie účinky tohto cvičenia. Jeho postava už nebola tak hrubá. Trochu schudol a spevnel. Na labách sa mu začali črtať jemné náznaky svalov rovnako aj na stenách a chrbte, však mohli ste si ich pomýliť, pretože cez hustú tmavú srsť nebolo takmer nič vidieť. No on to nerobil pre výzor. Chcel byť silnejším, aby sa už nikdy nestala taká situácia ako minule.
Zhlboka sa nadýchol a nastavil tvár Slnku. Nechal sa pohlcovať teplými slnečnými lúčmi, aby nabral energiu na ďalší deň. Celé telo ho neuveriteľne bolelo, nuž ak by teraz prestal, už nikdy by sa nedostal tam, kde chcel byť. Nesmel dovoliť slabosti tela aby vyhrala nad jeho pevnou mysľou.

Vracal sa od ľadovca v celkom zlej nálade. Ten tulák, ktorého tam stretol nedávno vôbec nebol to pravé orechové a jediné, čo mu dokázal urobiť boli žalúdočné vredy z toho, ako otravný bol. Nebyť jeho slušného vychovania, možno by sa tam bol aj pobil, však nebol by to spravodlivý boj. Bol predsa aspoň raz taký ako jeho oponent a to, nuž tým sa nemohol vôbec chváliť.
Bol ale opäť na svojom rodnom území a momentálne ďalšie výlety neplánoval. Chcel ísť pozrieť dolnú hranicu svorky a teda aj tok rieky, či sa náhodou nedeje niečo, o čom by mala jeho matka vedieť. Nemali na seba už toľko času, no i tak to bola stále jeho matka, ktorú musel rešpektovať a zatiaľ jej nechcel hádzať polená pod nohy. No dozvedel sa i celkom nemilú skutočnosť. Prišla sem vraj jeho nevlastná sestra, o ktorej nikdy v živote nepočul a tak bol voči nej dosť skeptický. Určite si len prišla nárokovať na zásluhy vodcovského dieťaťa a to sa mu nepáčilo. Preto ho zaujal jej pach, ktorý sa tu niesol jemným ranným vánkom.

Pokýval hlavou, asi že mu dal za pravdu ohľadom toho bývania. Nuž zrovna výrečný dnes nebol. Vlastne ani celkovo nepatril k tým ukecaným, no dnes to bolo obzvlášť vidieť. ,,Nie som hlúpy, aby som na takom mieste hľadal jedlo." Vypadlo z neho tak nejak automaticky, keď pohľadom skúmal obrovskú masu zamrznutej vody. Strihol ušami, no tak nejak sa dočkal odpovede na otázku, ktorú chcel vedieť. To čo hľadá nájde ďaleko. Nie tu. Nie doma.
,,Byť tulákom musí byť dosť zlé, hlavne v tejto zime. Prečo nie si vo svorke?" Túto skutočnosť si vlastne uvedomil pri svojich myšlienkových pochodoch, keďže z vlka nebolo cítiť žiadne výrazné pachy ostatných vlkov. Z toho mu vyplynulo, že bol buď tulákom alebo svoju svorku už dosť dlho nevidel a teda bol tulákom. A ako správny Ignisan zastával názoru, že tuláci nie sú práve vhodná partia pre tak ušľachtilého vlka a sú dobrí len na jedno.

Prikývol. Naozaj to bolo dosť fascinujúce miesto na premýšľanie a spoznávanie, hlavne pre mladého vlka, akým bol on. Zapozeral sa teda na chladné steny, pričom očkom stále sledoval svojho nového známeho, keby náhodou. No ale nič také sa samozrejme nedialo. Svoj pohľad presmeroval späť k Cirillovi a premeral si ho opäť, akoby i on chcel vidieť hlbšie, než len na povrch hnedo-bieleho kožucha. No nebol tu preto, aby ho očumoval. Navyše na jeho vkus bol dosť neatraktívnym. Však potreboval sa informovať o veciach, na ktoré nemal dosah. Vlk tu zrejme bol viackrát než on, teda mohol by vedieť niečo, čo by ho zaujímalo. ,, Naozaj nehostinné miesto pre vlka. Nečudujem sa, že tu nik nežije." Preniesol ticho, no dosť na to, aby ho vlk počul. Potreboval vedieť, či tu žijú nejakí vlci. Potreboval nájsť svoj druh, svoj rod, ktorý chcel reprezentovať čo najlepšie. No nemal šajnu, kde začať hľadať a toto mal byť zachytný bod.