Príspevky užívateľa

Hodil po ňom nedôverčivo očkom, no nakoniec zo seba predsa len vysúkal nejakú súvislú vetu, aby nebol za nezdvorilého. ,,Bol som sa prejsť." Odpovedal jednoducho na prvú z jeho série otázok a neunikol mu jeho ostražitý postoj. Výborne, takže tu stoja ako na časovanej bombe, kedy jeden chybný krok by znamenal výbuch. No tentoraz sa aspoň cítil o čosi viac sebavedomejšie než pri tom modrom bastardovi, ktorý s ním zdieľal podobnú telesnú stavbu. Tento tu pred ním, menovite Cirill s nejakým divným rodom, ktorý určite nezopakuje, taký ale nebol. ,,Nereus. Heltyr de Zereas," doplnil ešte aj rodové meno, keďže sa k tomu uráčil aj Cirill. A vlastne to bolo aj tak jedno, pretože určite nepočul o najmocnejšom rode Ignisu. No a po vymeneníuvodných formalít sa aj jemu mierne rozviazal jazyk. ,,Čo sem privádza teba?" Odhodlal sa opýtať, pretože mu bolo úplne zrejmé, že tu nežije. Nemal na sebe žiadne iné pachy, no keďže sa so žiadnym členom inej svorky ešte nestretol, nevedel, ako to vlastne pri takom stretnutí vyzerá a vonia. Preto sa snažil vyznieť čo najviac reprezentatívne.

Nepozeral sa okolo seba. Vlastne tak nejak ani nepredpokladal, že by sa tu niekto nachádzal. Veď to bola úplná diera bez života. Nedalo sa tu uloviť takmer nič a jediné, na čo moholo byť toto miesto dobré bolo určite ukončenie ich mizerného života. A možno tu strašilo? Obzrel sa ponad plece, či za sebou nezazrie nejaký ten tieň, ktorý by mohol naznačiť, že ho fakt sleduje nejaký duch, no nič si nevšimol. A zatiaľ čo on sa staral o svet mŕtvych, priblížil sa k nemu cudzinec, ktorého pozdrav ho mierne vyviedol z rovnováhy. Otočil hlavu smerom k nemu a naježil sa. Bol pripravený brániť sa v prípade núdze, keďže s tulákmi zatiaľ nemal najlepšie skúsenosti. No sám sa k útoku nehodlal. Bolo by to len hlúpe a povrchné a takých on nebol. ,,Čau." Kývol mu na pozdrav nezaujato hlavou a červenými očami si ho prezeral. Nevyzeral ako hrozba, no zdanie niekedy klame. Nastražil uši a zdvihol chvost. Už neurobí tú istú chybu ako minule, no zároveň nebude ani ten, kto prelomí pomyselné ľady konverzácie.

Bolo to prvý raz čo sa mladý vlk zatúlal tak ďaleko od územia jeho rodnej svorky. No potreboval byť chvíľu sám. Chcel nájsť vlkov, ktorých mu spomínal otec a toto miesto sa tomu podobalo minimálne svojim počasím. Zatiaľ čo u nich už takmer nebolo badať žiadnu snehovú pokrývku, tu jej bolo neúrekom. Sneh sa tu stále držal a jeho citlivé laby na takúto zimu neboli zvyknuté. Aspoň že mal hrubší kožuch, ktorý ho zahrieval a netriasol sa tu teda ako osika. Prezeral si ten veľký útvar, ktorý sa tu týčil. Konzistenčne to pripomínalo vodu v zime, no nikdy ju nevidel v takom obrovskom prevedení. Vždy to bola len nejaká zamrznutá mláka niekde uprostred lúky, kde sa so setrami naháňal. Žeby tam, niekde v tejto obrovskej veci žili vlci, ktorých hľadá? Otec im vravel, že to je niekde na severe, však nikdy nespomenul presné miesto. A to bol istý zádrhel v jeho hľadaní. Bolo to tu? Alebo tisíc kilometrov ďalej, kto vie?
Nereus sa rozhodol zabaliť celé toto hľadanie, keďže neprinieslo takmer nijaký úžitok a tiež pamätal na sestrine slová. Nikdy by ju neopustil bez rozlúčky. Rozhodol sa vrátiť späť k svorke, predsa len bol von už nejaký ten čas a už mu aj vyhladlo a vlastne.... nič sa nevyrovnalo teplu rodinnej nory.

Nero pokrútil hlavou nad jej návrhom. To vôbec nepripadalo do úvahy, aby sa ony za neho bili, čo dal najavo aj svojím prejavom. ,,Je to mojou povinnosťou sestrička. Raz ho nájdem a zaplatí za to. No musím to urobiť ja a očistiť svoje meno." Povedal už pokojnejšie. Nechcel ju nahnevať a taktiež vedel, že krikom ďaleko nezájde. ,,Povinnosťou teba a Verd je nás reprezentovať po inej stránke. Musíč donútiť vlkov robiť čo chcú iba keď na nich pozrieš tými svojimi veľkými kukadlami." Nie žeby si Perse nevedel predstaviť ako bojovníka, no radšej by ju videl mimo ohrozenia života či už jej alebo ich ďalšej sestry. Nie, neboli v jeho očiach menejcenné. Ich život bol rovnako dôležitý ako ten jeho, no v boji s takým statným vlkom, akým bol ten tulák si svoju útlu sestru predstaviť naozaj nevedel. ,,Nenechám ťa tu, nie tak skoro. No ak budem cítiť, že potrebujem odísť, nebráň mi prosím." Jeho hlas bol síce chrapľavý, no cez to všetko mäkky. Až bolo nezvyčajné, že takto hovoril práve on. No pod chladnou maskou aj on ukrýval svoje tajomstvá. ,,Mám ťa veľmi rád Persephone, naozaj veľmi rád a ak budeš stáť po mojom boku, nič ma nedokáže zastaviť ani poraziť. " A tak sa Persephone stala jeho skalou, hoci nie tou, na ktorej postaví svoje základy, no tou, o ktorú sa môže pri silnej búrke oprieť. Pretože to pre neho znamenala rodina. ,,Budem v poriadku." Vykrútil pysky do pofidérneho úsmevu, ktorý bol len a len pre ňu. A neklamal jej. Bude v poriadku. Možno nie teraz, možno nie zajtra ale bude. Bolo to rovnako osudové ako s tým modrým parchantom, Dariom. Teraz už celý Norest vie, že je to absolútne v prdeli, pretože si navzájom budú kryť chrbát.

Nechcel svoju sestru poslúchať. Nechcel a nechcel a nechcel. Vôbec nepomáhalo, že na neho zdvihla hlas. Bolo to proste silnejšie než on, silnejšie než ich rodinné puto. Akoby mu ten výsmech toho modrého debila zatavil ušné kanáliky a tak sa do jeho mozgu nedokázalo dostať nič iné, iba ako obohratná platňa si stále prehrával jeho slová. Dookola, až mu z toho takmer preskavalo a miestami mal pohľad úplne neprítomný. Ako by ona mohla vedieť, čo sa tam odohralo? Veď ona tam ani nebola. Nemala tušenie s akým namysleným pohľadom mu pozrel do očí a zhanobil jeho rod a jeho rodinu, zhanobil svorku a zostal nepotrestaný. ,,V tom prípade dosiahol čo chcel drahá Persephone." Hrdo vystrel hruď a pohliadol sestre do očí. Nevedel sa síce poriadne nadýchnuť, pretože ho zväzovala ukrutná bolesť, no nebol zvyknutý prejavovať svoje emócie niekomu inému. Aj keď sa v tomto prípade jednalo o jeho sestru. ,,Jeho slová potupili našu rodinu a zneuctili našu svorku a on aj tak zostal nepotrestaný." Povedal svoje myšlienky nahlas a neunúval sa nad nejakou cenzúrou. Čo tam po nejakej snahe brániť česť, ak nebola vykonaná presne tak, ako sa má. ,,No mýliš sa sestrička." Pokrútil rázne hlavou na znak nesúhlasu, až mu popraskali už zaschnuté rany. ,,Priznať si porážku je jedinou cestou, ako sa stať neporaziteľným." Povedal vážne hlasom tak hlbokým, až mohol pripomínať ich nebohého otca. ,,Budem trénovať ešte viac než doteraz, budem sa učiť u tých najlepších a ak bude treba, odídem nájsť otcovu svorku. ONI a len oni ma naučia, ako v sebe zapáliť ten správny oheň. Ako šíriť rod a ochraňovať rodinu. Nie ten starý a senilný dedo, ktorý sa nazýval našim otcom a aj napriek pravidlám si urobil dieťa s bielou vlčicou. Budem lepší ako on! A nikdy nezradím svoj rod." Ku koncu sa rozkašľal, pretože v hrdle cítil guču zaschnutej krvi. Veľmi poetické za tak silným príhovorom. No svoje slová myslel vážne. Potreboval padnúť na dno, aby zistil že nie otec a nie postavenie ho robili nepremožiteľným. Bol, je a bude to len on sám. A hoci sa nechal objať, pričom tam len stál ako skala, stále sa tváril rozhodne. ,,A teba sestrička, ak by ťa niečo trápilo, neváhaj za mnou prísť. Síce nie som otec, no ja ako brat nikdy nesklamem. To ti sľubujem na svoju česť." Venoval jej pohľad do jej nádherných očí a nakoniec jej oblizol čumák. Predsa ešte nie je úplne dospelý.

Nestihol vnímať kedy sa tu objavila jeho sestra. Akoby aj mohol, keď mal nos plný pachu krvi a v ušiach mu stále hučala krv, ktorá opakovala stále to isté. Si lúzer. Obyčajné bezvýznamné smietko prachu. Dokonca ani zrakom nevedel prichádzajúcu rozoznať, lebo ho mal zabodnutý v zemi a odmietal pozerať na čokoľvek iné ako na zem pod nohami. Hoci tam stále bola, mal pocit, že tú jeho pevnú pôdu zobral vlk, ktorého meno ani nepoznal. A on teraz balancuje na jednom jedinom kúsku, ktorý mu ostal a snaží sa z neho nepadnúť rovno do pekla.
Sprvu na sestrino volanie nereagoval, až keď sa ocitla v jeho blízkosti a on tak mohol cítiť jej vôňu. ,,Nechoď po nikoho." Štekol s hlavou stále sklopenou k zemi. Jeho hlas bol chrapľavý a zastretý od bolesti i vypätia ale hlavne zo smútku. Prítomnosť jeho sestry mu vôbec nepomohla. Práve naopak, to bolo ešte horšie. Sklamal ich. Sklamal celú svoju rodinu tým, že je obyčajný hlupák. ,,Nič nebude v poriadku Persophone!" Zavrčal po nej, no zodvihol hlavu a pozrel sestre do očí. V tých jeho bola bolesť, ukrytá za kopu hnevu, no niekto taký ako ona, ktorá s ním vyrastala to tam vidieť mohol, ak by chcel. ,,Mali sme byť neporaziteľní, deti veľkého vodcu. Silní vlci, ktorí nikdy neumrú a pozri na nás.." Sklamane pohodil hlavou do strany. ,,Zmlátil ma nejaký prašivý tulák, ktorý urážal moju rodinu a znesvätil môj rod. Čo náš ten vlk, ktorý sa nazýval našim otcom vlastne naučil?" No bola to len rečnícka otázka, pretože hneď v zápätí pokračoval. ,,Nenučil nás brániť sa, ani bojovať, jediné čo nám zkázal bolo, že alfa nemá čas na výchovu svojich vlastných detí!" Rozkričal sa na plné hrdlo a z očí mu padali strieborné perličky. Žeby smútil nad svojim osudom? Alebo sa opäť ozvala tá bolesť z rán, ktoré utrpel? Pred sestrou sa nemusel hrať na nič.

Nechcel utiecť. Nemohol utiecť len tak z boja, no vedel, že ak nepríde na zavolanie tak by z toho mohol byť ešte väčší problém. Mohla sa sem nasáčkovať jeho matka a tá by sa určite veľmi nepotešila situácii, ktorá tu bola. Určite by sa na toho vlka vrhla. Lenže on nie je malý, aby za neho jeho matka musela bojovať. A nie je ani zbabelý, aby utekal pred takým vlkom, akým bol tento modrý pán. Sledoval ako vzlietol a v hlave mu to stále šrotovalo. Nech sa na to pozeral z každej strany, vždy by vyviazol ako hlupák. Nebolo inej cesty a to jeho nedotknuteľnému egu momentálne vôbec nepomáhalo. ,,Neviem, kto sa tu nechal zmlátiť." Odvetil posmešne, nevyjde z toho predsa ako úplný hlupák. ,,To chce teda odvahu bojovať so šteňaťom." Vysmial sa mu do ksichtu a následne zavil, oznamujúc svoju polohu. A potom so všetkou gráciu prekročil hranice igniskej svorky.

Krv v srsti mu ešte nestihla zaschnúť od stretnutia s divným modrým tulákom. No hoci ho jeho telo neskutočne bolelo a rany neuveriteľne štípali, viac ho bolela duša a jeho ego bolo rozdrtené na prach. Oni predsa mali byť neporaziteľní, mocní a neprekonateľní. A jemu nakopala riť nejaká prachovka. Čo nakopala riť, nebyť volania, určite by tam bol skončil svoj život. Áno, jediný syn alfy by bol skončil pod rukou nejakej špiny. Taká hanba. Nedokázal sa postarať o vlastnú hrdosť, o hrdosť rodiny, nedokázal ju ubrániť len preto, že mu chýbal tréning. ,,Ďakujem ti otec! Veľmi dobre si nás pripravil na život tu!" Vyštekol si sám pre seba, ako keby ho jeho otec aj mohol počuť. No bola to jeho vina, že obstál takto ako obstál. Mal s ním byť viac. Mal sa mu venovať, trénovať s ním a učiť ho, ako má reagovať. A on starý chren si zomrie presne v čase, kedy ho najviac potrebujú.
Od zlosti zaútočil na konár na zemi, až z neho lietali triesky. Z rán sa mu týmto prudkým pohybom znovu pustila krv a odkvapkávala po čiernej srsti až na zem. Bol v jednom ohni, bolestnom a utrápenom ohni, ktorý spaľoval jeho vnútro a nedokázala ho uhasiť žiadna voda. Odhodil konár od seba v neuveriteľnom hneve a spustil hlavu k zemi. Sklamal. Sklamal na plnej čiare a zaslúžil si za to zomrieť. Keby sa bol pozrel na svoj odraz, asi mu príde zle zo slabocha, akým bol. Hovno bojovník, žiadny majestátny vlk. Obyčajný chudák, ktorý si nevedel obrániť ani vlastný chvost.

Boli do seba zaklapnutí, ako keby od toho závisel ich život. A to teda aj závisel, lebo život bez jeho vlastnej hrdosti bol niečo, čo sa nedalo nazvať životom. Nero pustil vlkov krk a zameral sa na bolesť, ktorú mu vlk spôsoboval. Preto mu skočil do tváre a vôbec nebral ohľad na to, či mu tými svojimi čerstvo prezubenými zubami náhodou nevypichne oko. Chcel už, aby tá bolesť prestala a aby ho ten idiot hlúpy konečne pustil a vypadol odtiaľto. Akonáhle sa mu nejako podarilo oslobodiť odskočil od vlka a prudko vydychoval. Síl nemal toľko, koľko by si prial a aj zranenia jeho ducha oslabili, však nemohol si dovoliť prehrať. Nemohol. V hlave sa mu hromadili rôzne emócie, ktoré potreboval vyventilovať. Jeho status mu vôbec nepomohol, jeho rod nebol ničím a jeho krv, jeho modrá krv, tu špinila okolitú trávu. Takto to byť nemalo. Pripravoval sa na ďalší útok, keď sa v tom ozvalo zavytie. Vychádzalo z hraníc svorky a patrilo jeho matke. Zdvihol hlavu a zadíval sa tým smerom.

Ich súboj zdal sa úplne inštinktívnym, akoby nezáležalo na ničom inom, len na znesení svojho súpera zo sveta. Lenže to Nero nemohol urobiť. Nesmel zabíjať vlkov na počkanie a nesmel zabíjať tulákov pred svojhou skúškou. Lenže, čo ak toto je jeho skúška? Čo ak smrť tohto idiota z neho má urobiť toho veľkého vlka, o ktorom mu otec hovorieval. Zabudol teda na slová svojej matky a sústredil sa na jednu vec. Nesmie sklamať svoju rodinu svojou prehrou.
Vlka sa mu síce podarilo vyviesť z rovnováhy, no nebolo to dostatočne dlho, aby stihol naplánovať nejaký vážnejší útok a tak, kým sa vlk staval na nohy. Stál tam neschopný niečo robiť, pretože jeho reflexy boli príliš pomalé. A tak ucítil ďalšiu ranu, ako sa po ňom ohnal čeľusťami, pocítl pálčivú bolesť v nohe. Zákon prírody káže, že každá akcia vyvolá reakciu a ani tá na seba nenechala dlho čakať. Nero sa vlkovi zarhyzol do krku a snažil sa povoliť čeľuste, ktoré mu držali nohu ako vo zveráku.

Jeho zuby preknikli cez kožu vlka celkom hladko. Až bol sám prekvapený, ako dobre mu to na prvý raz ide. Však nechal sa až príliš pohltiť myšlienkou prvtoného úspechu a úplne sa vyviedol z rovnováhy. Ako mu vlk zahryzol do krku, od náhlej bolesti pustil kožu na ramene a vytrhol sa mu zo zovretia, nechávajúc mu v pysku kus svojej nádhernej srsti a kože. Rana na krku ho neuveriteľne štípala, ako sa tam dostával stále chladný vzduch, no Nero sa snažil túto bolesť ignorovať. Ako sa vôbec opovážil mu takéto niečo urobiť. Špinavý hnusný tulák. Doprial si chvíľu kedy len stál oproti nemu s vycerenými zubami pokrytými jeho krvou. Tú svoju cítil pretekať cez hustú srsť v zatiaľ malom pramienku. Bol orzhodnutý neplýtvať jeho modrou krvou na takého idiota. Potreboval plán a potreboval ho ihneď. Lenže sústredenie stále neprichádzdalo. Nedokázal myslieť na nič iné, iba na bolesť v jeho krku, doškriabanú nohu a pocit urazenej hrdosti. Bez rozmyslu sa teda na vlka opäť vrhol, tentoraz sa však rozhodol skočiť mu na chrbát. Jeho chovanie bolo čisto inštinktívne a poriadne ani sám nevedel, čo robí, no vedel, že toto prehrať nesmie.

Povestný oheň v jeho očiach jasne zažiaril, keď sa vlk priblížil. Podarilo sa mu to a teraz mu konečne bude môcť ukázať, kto tu vládne všetkým. Ešte viac ho však naštartovali jeho slová. ,,Môj rod je významný a veľký." Povedal nasrdene, pretože ak niečo nenávidel, tak to bolo hanobenie ich mena či robenie hanby jeho rodine. Tieto veci proste nedokázal prehryznúť za žiadnych okolností a už vôbec nie od vlka, ktorý sem ledva prišiel a už sa rozkrikuje. Parchant.
Čakal, kým príde a s každým jeho krokom sa snažil spomenúť si, čo sa učil pri bojoch so svojou matkou. Možno by mu niečo z toho pomohlo. Nech sa snažil ako chcel, nedokázal si spomenúť. V ušiach mu hučala krv a marila tak aj najmenšie snahy použiť myseľ a tak šiel proste inštinktívne a po hlave. Vlk na neho skočil, no vďaka jeho menšej hmotnosti sa celkom obratne dokázal vyhnúť. Nie ale dostatočne, keďže zacítil prudkú bolesť na zadnom stehne. Pravdepodobne sa tam ocitli vlkove pazúry. Nebolelo to až tak, no nebolo to vôbec príjemné. A tak neváhal a opätoval útok vlkovi na rameno.

Prikývol a s nejakým zvláštnym pohľadom sa zapozeral na okraj lesa, akoby nad niečím premýšľal. Lenže podeliť sa o svoje myšlienky zjavne nechcel, keďže po celý čas zostával ticho. Až po pár minútach z neho konečne vyšlo nejaké to slovo. ,,Výborne, spolieham sa na teba." Pozrel mu ešte raz, posledný raz do očí a začal kráčať smerom od krpca. No zastavil sa, aby sa za ním ešte obzrel a dodal celkom podstatnú informáciu, bez ktorej by to asi nemuselo fungovať tak dobre. ,,Ale nikto nesmie vedieť o tom, že som sa pýtal ja. Keď to budeš vedieť, príď za mnou a povedz, modrá ryba. To bude naše heslo. Potom sa porozprávame niekde osamote. S nikým iným o tom nehovor a keby sa niekto pýtal, klam." Poinštruoval ho ešte v závere a keď si myslel, že mu asi povedal dosť, ak nie všetko, vybral sa cez les preč. On sám pôjde tiež pozisťovať nejaké tie informácie, ktoré by mu mohli pomôcť.

Prekvapilo ho, že vlk nestiahol poslušne chvost a neodtiahol odkiaľ prišiel. Presne to od neho teda očakával a presne to by mal urobiť, aby sa vyhol bitke. Vlk vyzeral byť mierne mimo. Teda aspoň na istý čas, než prehovoril k nemu. Nereus na takéto zaobchádzanie vôbec nebol zvyknutý a dotklo sa ho, ako ho môže niekto tak strašne, hnusne a okato ignorovať čo i len päť minút. Čím dlhšie tam stáli, tým viac si uvedomoval, že by mu najradšej skočil po krku a urobil s ním poriadky už len preto, že sa mu odvážil nevyhovieť. Lenže hoci bol šteňaťom, nebol až tak hlúpym, aby vyprovokoval boj pre svoju dotknutosť. Teda zapol mód otravného šteňaťa, ktorý sa až tak od obyčajného moodu nelíšil.
,,Lebo ti ukážem, že ani hranice ignisu nie sú pre tulákov." Brechol po ňom zas odvážne a vystrčil bradu. ,,Mal by si stiahnuť chvost a už sa tu viac neukazovať." Poskočil na predných labách, akoby sa chystal po ňom skočiť, no ostal stáť na mieste a ďalej po ňom zúrivo vrčal. ,,Som syn vodcu, som mocný vlk z mocného rodu. Je tvojou povinnosťou podriadiť sa mi!" Stiahol uši k zátylku a vypäl hruď. Bol hrdý na to kým bol predsa a henten idiot pred ním to buď pochopí alebo zažije jeho hnev.

Celý ten cirkus s poslednou rozlúčkou mal jednu výhodu a to, že ho nikto nekontroloval. Mohol si teda chodiť kam chcel a kedy chcel a to bol vlastne aj dôvod, prečo sa nachádzal práve tu, za hranicami jeho svorky. Jasné, všetci ho strašili tým, že mu hrozí nebezpečenstvo len čo opustí bezpečie svorky, ale čoho sa mal báť? Bol predsa synom vodcu. Bála sa ho svorka, báli sa ho tuláci, nemal najmenší dôvod pochybovať o svojej bezpečnosti nech doterepe svoju riť kamkoľvek.
Jeho pozornosť však upútal divný vlk. Zo svorky určite nebol, preto mu rýchl docvaklo, že bol členom inej svorky alebo prostým tulákom. No najdôležitejšie bolo, že bol blízko ich hraníc a to on, ako jeden z najdôležitejších vlkov vo svorke nemohol predsa dopustiť. ,,Hej ty!" Zaštekal na toho vlka vcelku agresívne. Zdalo sa, že bol starší než on. Minimálne mohutnejší bol, teda šteňacie obdobie mal už dávno za sebou. ,,Vypadni odtiaľto!" Zavrčal a vyceril na neho zuby, ktoré mu ledva stihli dorásť. Srsť na krku sa mu naježila a chvost zdvihol na úroveň chrbta. Veď ja ti ukážem.