Príspevky užívateľa

Jeho záujem bol nespochybniteľný a Nereus si nemohol priať viac. Ak sa mu ešte potvrdí jeho domienka, isto spolu niečo urobia. A celý ignis bude potom len tak pozerať. ,,Potrebujem, aby si zistil od svojho otca, prečo sme my dvaja rodina?" Pozeral mu pri tom do očí a snažil sa mu vryť každé jedno slovo hlboko do pamäti, aby na to počas tej fakt dlhej cesty k nore nezabudol. Úprimne si však aj tak myslel svoje. ,,Môj otec mi to nestihol povedať, no ak sme rodina..." Nedokončil svoju vetu, pretože ani sám nevedel, ako ju má dokončiť. Pretože potom ťa budem musieť začať učiť ako nám neurobiť hanbu? Pretože si jedným z mocných vlkov, ktorí raz ovládnu svet? Nuž ak by to bola pravda, mal by veľa práce a tréning boja s ním by bola ideálna vec na spoznávanie a zdokonaľovanie. No ak nie sú rodina tak ako si myslel, potom sa musí sústrediť na svoje sestry. ,,Zvládneš to pre našu vec?" Pozdvihol pomyselné obočie v otázke a odlepil od neho svoje červené oči.

Nechal si to krpca ešte chvíľu premyslieť. Videl, že mu určite zasadil chrobáka do hlavy, lebo mu to v tej drobnej makovici dosť šrotovalo a určite obaja dobre vedeli, že takáto ponuka sa jednoducho neodmieta. Nie, keď chcete byť najlepším na svete a nie obyčajným vlkom. A to predsa chceli obaja. Nebyť len podpriemernými vlkmi, ktorí vykonávajú podradné práce. Jeho otec bol vodca, z čoho si usúdil, že aj on raz bude vodcom, tak ako on. A ak sa to niekomu nebude páčiť, veľmi rýchlo si s ním vybaví všetky účty. ,,Nereus Heltyr de Zereas." Svoje stredné meno vynechal, pretože mu nepripadalo podstané, no na rod, na ten sa nikdy nesmie zabudnúť. Hlavnie nie na taký veľkolepý rod, aký nosil on.
,,Počuj št..Darius," odkašľal si, aby zakryl svoje prvotné prerieknutie, ,,môžeš pre mňa urobiť jednu vec?" Pozrel na neho vážne, akoby od toho závisel život niekoho iného. ,,Ak sa ti to podarí, zoženiem ti niekoho, s kým budeš môcť trénovať." Nastavil svoje podmienky a čakal na jeho reakciu. Toto však bola ďalšia ponuka, ktorá sa rozhodne neodmietala. Len či ju krpec bude chcieť a vedieť splniť.

Och bože konečne sa toto drevo niekam posunulo a prisam tri by bol najradšej nejako šťastne zareagoval, lenže on držal formu zlého vlka, a tak mu zas len myklo kútikom úst. To bolo na neho však dosť veľa a ak by ho krpec spoznal viac, určite by vedel, že sa neusmieva často a na hocikoho. ,,Musíš si vybrať niekoho, kto by to aj mohol vedieť. A hlavne niekoho, kto to nepôjde hneď žalovať tvojim rodičom." I keď nevidel nič zlé v tom obohacovať svoje bojové inštinkty a techniky, nejako sa nevedel zbaviť myšlienky, že by s tým jeho rodičia neboli úplne stotožnení. Nechcel sa mu ponúkať sám, hoci i on sám by sa ešte mal v čom zlepšovať. Tých pár biednych hodín, ktoré absolvoval bolo nič v porovnaní s tým, čo by sa so správnou výchovou vedel naučiť. A samozrejme na neho lichôtky fungovali. Nie však v takom zmysle, aký by asi Darius očakával. Nikdy vám nikto neverí nič pekné, ak po vás niečo nechce. ,,Je starší. No na to ostatné musí každý prísť sám." Povedal vyhýbavo, keďže aj on bol sčasti jeho rodina a tak proti nemu nemohol preriecť krivé slovko. Mohol, ale nie na verejnosti. ,,Ako ťa volajú, šteňa?" Venoval Dariovi možno trochu hrdý pohľad. Rýchlo sa naučil, ako to chodí a snáď bude mať aj dosť rozumu, aby sa mu nestaval do cesty.

Pousmial sa nad jeho slovami. Možno predsa len niečo zdedil z tej Heltyráckej múdrosti. ,,Učiť sa bojovať môžeš aj sám. Alebo môžeš niekoho...požiadať." Pozrel na neho dolu a doprial mu trocha viac životného priestoru. Nechcel predsa obmedzovať ten svoj, pretože si ho cenil oveľa viac. No nech sa snažil ako chcel, stále mu ten otravný malý parchant liezol na nervy. A neuveriteľne. ,,Pretože Jay je odomňa starší. Ako by mohol byť môj vlastný brat? Hm?" Dal jeho malému mozočku sa ešte viac potrápiť, no on sám nerozumel všetkým tým rodinným väzbám a preto nečakal, že by to pochopil on. ,,Ja mám len sestry. Verd, Gaiu a Persephone." Vyhlásil hrdo a rozhodol sa ignorovať fakt, že aj brat tohto krpca nesie inú farbu, než tí veľkí vlci, o ktorých im rozprával otec. Jeho brat určite nebol pravý Heltyr, no Darius by sa s pevnou rukou a trochou rozumu mohol celkom pekne vypracovať. No to bol beh naozaj na dlhú trať s pevnými nervami a vo zvieracej kazajke, aby ho nemohol zabiť či mu inak ublížiť.

Musel sa hodiť do kľudu, aby ho rovno nešmaril do zvyšného ohňak jeho otcovi. Silou cesta neviedla, bohužiaľ bolo vĺča až príliš hlúpe na to, aby pochopilo jeho vyhrážky a zobralo si z nich reálne ponaučenie. Preto sa mu na tvári rozhostilo zamračenie, ako krpec ďalej mlel tým otvorom, ktorý by mal pre svoje dobro držať zavretý. ,,Vo svorke musíš vedieť rozlišovať všetkých podľa pachu ty zas... šteňa." Dal mi rýchlu lekciu nehľadiac na to, či si z toho niečo odnesie. Ale to čo zo seba vypotil ho mierne zarazilo. Dokonca sa mu na jazyku vytvorila taká nepríjemná pachuť, akoby zhltol nejaké fakt nechutné mäso. Hoci jeho slovám vcelku ťažko rozumel, nebudeme si klamať, no základ pochopil. ,,Nevlastný brat. Matkino dieťa." Odfrkol odmerane, akoby ho celá táto vec ešte viac nahnevala. Bohužiaľ, nemohol s tým nič urobiť a zasranovi to asi ani nedôjde. Ale snaha bola. ,,Pripadám ti snáď ako jeden z tých neschopných bielych vlkov?" Urobil krok k nemu, takže ho mal Darius skoro nad hlavou a zvrchu na neho pozrel. Áno, ako inak sa ani v ňom tá povestná chuť robenia drámy nezaprela.

Veľmi sa držal, aby tomu malému nestrelil jednu, ako to hovorila mama, výchovnú. Fakt! ,,Ako sa rozprávaš so synom vodcu a vodkyňe, ha?" Vybehol na neho a varovne sa po ňom zahnal zubami. Nanajvýš mu však vytrhol pár tých jeho modrých chlpov, žiadne zranenia. ,,To ťa matka neučila, ako sa máš správať voči vyššie postaveným, ty šteňa?" Áno, vážne túto vetu povedal Nereus. No na jeho obranu, on si to aspoň mohol dovoliť, keďže v rebríčku hierarchie bol takmer navrchu, ako už stihol vyzistiť z lekcií, ktoré dostávali každý deň. Z niektorých sa aj ulieval, no to bolo momentálne absolútne nepodstatné. Vedel čo potreboval vedieť a vedel, kedy to použiť. V očiach mu horeli plamienky hnevu, pretože ak niečo fakt nemal rád, tak to bola neúcta voči jeho osobe. A on si našiel zámienku naozaj vždy, aby niekoho mohol obviniť a chovať sa k nemu potom náležite situácii. Tu si ale zámienku hľadať nemusel. Ten zasran bol proste katastrofa sama o sebe. Ale on ho dá do laty. Musí, ak chce šíriť rod ďalej.

Neuveriteľná debilita šteniat ho neprestávala udivovať ani teraz, hoc aj on sám ešte jedným momentálen bol, no mentálne sa necítil až tak pribrzdený. Práve naopak. Cítil sa oveľa vyspelejšie a mal na to aj isté predispozície, hlavne zo strany jeho matky. ,,Keby som bol tvoja matka tak ťa zmlátim ako hada za tie slová." Odfrkol si posmešne nad týmto tvorom. Hračka prírody, či ako ho mal nazvať. Vôbec nebolo možné, aby boli nejako krvne viazaní. Vylúčené. On nikdy nebude zdieľať rovnakú krv s takýmto debilom. Nereus hrdo vypäl hruď, čo pôsobilo celkom komicky. Hoc dosiahol už takmer celú svoju výšku s výnimkou pár centimetrov, jeho telo ešte nestihlo zmohutnieť a tak bol na svoje pomery ešte tenký. No to všetko zakrýval huňatý kožuch, ktorý mu potrebný objem dodával.
,,Pozriem na teba a vidím, že nič dobré z teba nebude." Opäť raz podvihol na krpca pysk. ,, A ty máš byť moja rodina..." Ofrkol si dosť povrchne, akoby bol krpec len nejakým hlúpym smietkom v jeho kožuchu a on sa ho snažil striasť. Bol tak pohltený tou vidinou veľkých vlkov, že sa takmer čumákom notýkal zeme, ako ho nosil vysoko vytočený. Stihol si proti sebe poštvať snáď celú svorku, ale to ho netrápilo, lebo on bol veľkým vlkom predsa. Bol Heltyr, rovnako ako tá guča chlpov pred ním, ktorú prepálil červeným pohľadom.

Kráčal za zasranom a pozorne sledoval jeho reč tela. Každý pohyb, každý sval, aby mu snáď neušlo nič. Vlastne bol ochotný vyhubovať mu aj za zlé dýchanie. Lebo sú "rodina". Ako on toto slovo neznášal. Nuž ako vlk zastal, Nero pokračoval stále vpred až bol na jeho úrovno a venoval mu nie práve príjemný pohľad. Ten určite zdedil po tom starom dedovi, čo si hovoril jeho otec. A hento má byť jeho pokračovateľ. Pche, tak to pôjde dolu vodou. Nakrčil pysk pri pohľade na toho modrého dementa. ,,Dúfam, že nám nerobíš hanbu!" Zavrčal nahnevane. Najlepšie na tom bolo, že ani nepoznal jeho meno. Ale však na to, aby ho mohol buzerovať ho ani nepotrebuje. Bude mu proste hovoriť zasran. Alebo ten modrý zasran alebo iné obdobné prezývky, ktorými väčšinou častoval každého, kto sa mu dostal pod laby. ,,Nejaký moc veselý, po tej udalosti." Podozrievavo si ho premeral, akoby snáď on mohol za to, že ich veľký vodca zomrel a teraz bude robiť všetko preto, aby sa dostal na jeho miesto. Ale ešte je tu on.

Jeho otec bol mŕtvy, ale jeho sa táto skutočnosť vôbec nedotkla. Bol v úplno poriadku. Vlastne bol rád, že už je po ňom. Aspoň mu nikto nedýcha na krk. Ešte aj matka bola v posledných dňoch skôr tichšia a nenútila ho robiť veci, ktoré nechcel. Nuž čo, aspoň mohol liezť kam sa mu zachcelo a nemusel si pýtať dovolenie. Ako na tom boli jeho sestry? Ťažko povedať, ešte s nimi nestihol hovoriť o týchto veciach. Ale na pohrebe vyzerali, nu nie tak zničene ako mama, no oveľa lepšie než by čakal.
Potriasol hlavou, aby zahnal tieto myšlienky. Zbavili sa predsa záťaže. Mali by oslavovať a radovať sa a nie...
Zbystril pozornosť keď uvidel tmavý kožuch jedného z Tessinych deciek. Vraj jeho rodina. No nikdy tomu neveril. Nemal rád ani jedno z tých deciek a určite nebolo novinkou, že táto krásna nenávisť bola určite obojstranná. Ale mal ich radšej pod dohľadom. Preto sa i teraz rozhodol ísť toho zasrana skontrlovať. A vôbec sa svojim príchodom netajil.

Jeho otec zomrel. Nejako sa s tým faktom nemohol vyrovnať, no vedel, že to raz muselo prísť. Neušlo mu, že jeho otec patril k starším vlkom a teda bolo fakt záhadou, ako sa mu podarilo viesť svorku aj v takom veku. Nikdy ho príliš nemal rád. Aj keď boli malí a on im rozprával tie príhody o tých veľkých vlkoch, bol si istý, že on k nim nepatril. Tí vlci totiž nezomierali a on očividne áno. Bol natoľko sklamaný, že sem ani nechcel prísť vzdať hold niekomu, bez koho by tu nebol. Chcel sa však uistiť, že je naozaj po ňom a že to nie je zas len nejaký tréning alebo hra, ktorú si na nich s matkou prichystali. No očividne to tak nebolo. Jeho otec bol mŕtvy. Navždy stratený niekde na ceste do večných plameňov. No vĺčik nevyzeral, že by ho to nejak trápilo. Jeho oči boli suché a na celú túto ceremóniu pozeral s akýmsi opovrhnutím. Aj tak ťa tu nikto nemal naozaj rád. Pomyslel si na Zorovu adresu a prezeral si všetkých tých vlkov, ktorí sem prišli. Bol si takmer istý, že tu väčšina z nich bola z rovnakého dôvodu ako on. Uistiť sa, že už nevstane. Nezazlieval im to, no uvedomoval si, že majú trochu väčší problém, čo sa týkalo nepriateľov. Úkosom pozrel na svoju matku.

Pretočil očami nad matkinou poznámkou. Jasné, na čas chodia len tí, ktorí si chcú šplhnúť alebo absolútne polená. A on nebol ani jedným z týchto prípadov. Však takmer mu padla sánka, keď mu jeho matka navrhla, aby na ňu zaútočil. Rýchlo sa z prvotného šoku spamätal a prikrčil sa. Hľadal slabinu, aspoň nejakú, aj keď mu bolo hneď jasné, že toto nemá šancu vyhrať. Narozdiel od svojej sestry, on nechcel bezhlavo útočiť hneď z prvej.
Naježil sa a začal Justice obchádzať. Takto to totiž videl robiť aj otca. Pokrčil pysk a odhalil tak zuby, ktoré mu začali vypadávať, takže sem tam bola medzi ostrými ihličkami malá medzera. Bolo mu jasné, že Justice nebude stáť ako soľný stĺp a čakať na jeho útok. No nakoniec sa rozhodol. Skočil Just po ľavom boku s ostrým zavrčaním a vycerenými zubami.

Nereusov cieľ bol zatiaľ nejasný. Proste si vyšiel na prechádzku bez toho, aby mal za sebou tých strážnych psov v podobe matky a otca. Síce, čím boli starší, tým menej im chodili za zadkom, no aj tak to občas vedelo poriadne naštvať. On predsa už nebol šteňa, aby mal nad sebou kontrolu. Čochvíľa bude dospelý, aj keď dvotedy pretečie ešte veľa vody.
Našľapoval potichu ako správny lovec, presne tak, ako ho to učili. Hoci mu ešte chýbala prax, dosť praxe, takže jeho kroky boli mierne kostrbaté. Ah ako sa mu nechcelo tvrdnúť za hranicami tejto svorky. Chcel ísť von, skúmať svet, urobiť vlkom noci opäť také meno, aký mali. A nie učiť sa zvyky a tradície svorky, obranné techniky a ako sa snačkuje územie.

Nereus v tom videl potencionálnu príležitosť a diaboslky sa na vlčku usmial. Šteňacie pohľady a milé úsmevy neboli práve jeho. A keď otvoril papuľku, bolo dosť jasné, že to nebude žiaden anjelik. ,,To by sme si mohli pomôcť navzájom." Párkrát mykol červeným chvostom. Ak mu toto klapne, bude to najlepší deň v jeho živote.
,,Ak ma zoberieš za hranice svorky, prihovorím sa za teba u otca." Prižmúril mierne oči, sťa štrbinky a premeriaval si vlčicu. Bola to lákava ponuka, ak nechcela hniť ako omega dlhší čas, ako bolo potrebné. A on bol predsa jediným synom samotného vodcu tejto svorky. A navyše by spoznal svet za hranicami a nikto by sa nič nedozvedel. Win-win situácia pre oboch.

Ako na neho mama vybehla, dosť sa zamračil. Neznášal, keď ho karhala za niečo pred ostatnými. Pripadal si ako šteňa, ktorým aj bol, no nechcel byť. Bol hrdý vĺčik pomaly dorastajúci jej výšky. No na druhú stranu tu bolo veľa informácií, ktoré musel vstrebať. ,,Rodina?" Odfrkol si posmešne, keď videl tie malé gule pri tej bielej vlčici. Otec im povedal, že rodina je veľmi cenná a že si ju treba vážiť, no tiež spomínal niečo o vlkoch noci a o ich neuveriteľnej sile. A to mu jednoducho nedávalo zmysel. Ak môžu byť rodina s nimi? Veď sú skoro všetci svetlí a o sile sa nedalo ani hovoriť. Jasné, určite raz vyrastú ako on a jeho sestry, no aj tak. Nepociťoval k nim hlboké sympatie.

Hluk hluk a ešte raz hluk. Kto to mal sakra stále počúvať to otravné pišťanie a kvílenie. Liezlo mu to na nervy tak veľmi, že musel preskúmať, čo za otravu si tu dovoľuje rušiť syna najmocnejšieho vlka svorky. Nájsť ich nebolo ťažké, veď to bolo počuť snáď na druhú stranu celého územia. Prekvapilo ho, že tam už videl svoju mamu a inú bielu vlčicu, ktorú tu už sícec videl, no nikdy sa s ňou nerozprával. A zdroj toho všetkého bol niekde pri vlčici, tej druhej. ,,Nemôže byť ticho? Snažím sa spať." Zavrčal nervózne a pohľadom blúdil po tej kope srsti až ho uvidel. To malé šteňa, ktoré vrieskalo naraty.