Príspevky užívateľa

Vo všeobecnosti bývalo otázne, nakoľko bol Abraxas ochotný sa na takéto akcie vôbec dostaviť. Najhoršie sa to z neho ťahalo pri kázňach, ktoré ho prinajmenšom nudili k slzám, prinajhoršom frustrovali až deprimovali. Tam sa však neraz činila jeho neprajná teta, samozvaná mater, ktorá si ho ako naschvál vždy odchytila prv, než by záhadne zmizol. Keď tu však bol teraz, ako vždy po boku Sabriny, cítil niečo nové, ako prchavý pocit zadosťučinenia, ktorý chladil pocit viny. Nebol tam, keď ich mama zhorela v nemocnici, nebol tam, aby sa oňho sestra mohla oprieť, ani aby zniesol v rovnakej miere svoj podiel bolesti, lebo bola jedna vec dopočuť sa o smrti svojho rodiča a druhá sledovať dym valiaci sa z okien, a uvažovať, či práve ten pochádzal z jej popola. Počula ju kričať? Počula ju búchať na okno? Tá predstava ho bolela viac, než celá smrť Laily, ktorú chcel kedysi tak veľmi nazývať matkou a nevzdať to s ňou, len aby to ona vzdala s ním. Nemusela mu chýbať - vedel, že od nej čoskoro bude počuť.
Padreho slová cez neho prechádzali, len raz za čas sa mu nejaké zachytilo v uchu. Napokladal to za príliš podstatné, predsa bola dosť dobrá šanca, že po ňom nikto nebude nič chcieť a presne tak si to predstavoval. Až pri mene Apollyon našpicoval uši. Samozrejme ho poznal, čo bolo obdivuhodné, keďže si Abraxas horko-ťažko pamätal mená aj tých, čo aspoň fyzicky videl. Na to by ho bolo, Luciena, mlátiť môjho fotra. Keby mi radšej vykuríroval tohto... Nenápadne preložil svoju labku cez Sabrininu.

Ak jeden druhému vyhodí kartu, treba hodiť jednu späť - tak sa hralo a hrať, to bolo vyryté v jeho prvotných inštinktoch, niekedy možno hlbšie než spať či jesť. Inštinkt sa však prejavil automaticky, nebral ohľad na to, že aj Abraxas, hoci to nedával zatiaľ najavo, si nebol touto situáciou v skutočnosti o nič viac istý, než Marion. Už teraz začínal ľutovať, že mu to vykĺzlo z huby, čo by len povedala princezná, keby to počula? Preto sa rozhodol tu a teraz si nakresliť pomyselnú čiaru do piesku - už žiadne hrátky! Tak si trochu zaflirtoval, to neznamená, že sa nechá ukecať na nejaké jej prekračovanie hraníc, nie keď mal už dávno prekročiť hranice geografické za niekým úplne iným.
A aby svoju deklaráciu cudnosti podškrtol, v tom momente si sadol na zadok a sedel. Jeho lišiacky výraz sa zresetoval do tej najneutrálnejšej pustoty, kým sa snažil prísť na nejakú repliku. Mohol jej dať milión výhovoriek, porúčať sa, že inokedy, že má niečo na práci, že ho bolí hlava- no len čo ho ktorákoľvek z tých viet pošteklila na jazyku, nedokázal inak, než ju prehltnúť. Jak môže byť také ťažké poslať ženu do prdele-?! Vo svojom zamyslení zotrval bez najmenšieho pohybu či zvuku dlhšie, než si myslel.

Nech si s ním Giuseppe robila čo chcela, ešte stále sa mohol chlácholiť tým, že kľud, ktorý ho zaplavil v prítomnosti sestričky sa nedal s ničím porovnať. Princezná mohla zanechať na jeho charaktere pár nepekných čiernych škvŕn, ktorých si aj sám začínal všímať - zvýšená ľahostajnosť, voči Kultu, jeho členom, aj voči životu samotnému. To všetko bol ochotný prehliadať pod jej vplyvom, no noc kedy by ju uprednostnil pred Sabrinou by musela byť jeho posledná. Preto keď bola toto jedna z tých nocí, kedy mienil byť s ňou a s nikým iným, nebol len rád, že ju vidí, presviedčal tým sám seba, že ešte bol sám sebou. Aspoň trošku.
V papuli si niesol špinavú šušťavú igelitku a čosi v nej, ktorá sa mu pri jeho nekalom pokluse hojdala sem a tam. Z diaľky videl nie len ružové svetielka na Sabinkinej tvári, ale aj jej premenlivý výtvor. Keď prišiel až k okraju kolesa zložil igelitku na zem s širokým úsmevom sa narovnal. "Vieš, že raz to bude ozajstná príšera a ja budem v háji lebo si budem myslieť, že je tvoja," rýpol si z diaľky.

Až rozhovor takéhoto rázu bol dosť špecifický na to, aby Abraxasa trochu prebral. Veci, ktoré zaujímali, aspoň podľa jeho mienky, každého, kto dýchal. Ale že sa prestávali týkať Giuseppe, to si samozrejme všimol, dokonca nad tým zaváhal. Na prehodení pár uchu a egu lahodivých vetičiek nebolo nič hrozné, pre čo by ho malo hrýzť svedomie. On to predsa robil, aby sa striasol podozrenia a mohol ísť za ňou znovu. A znovu a znovu.
Nehol ani brvou, neustúpil, keď k nemu Marion priklusala bližšie. Žeby to nebola falošná skromnosť ale ju skutočne tak pohladil po srdiečku? Nu, bol za to rád, veď prečo by nie? Ak jej to vari chýbalo ku šťastiu, rád jej pomohol. Potom mu však kombinácia slov 'prospech' a 'obísť hranice' v jednej vete zarezonovala v ušiach. Lenže prečo by mu niečo také povedala? Veď to bola padreho sestra, isto tým nemyslela...so záujmom naklonil hlavu. "Tak ty chceš obchádzať hranice, Marion?" zavrnel, jej meno ako zamat vyslovil zhola naschvál. Bol to skoro inštinkt, pud sebazáchovy dokonca? Potom mu bez škrpúľ pohladila golier a on Abraxas netušil, či sa mu pri tom zreničky dilatovali alebo scvrkli na minimum. Jediné šťastie, že nijaké nemal.

Ktovie, aký pocit by z neho malo jeho mladšie ja, keby ho teraz videlo. Nechcel kedysi toto mesto spasiť? Byť dostupný vždy a každému, aby nepribudla už ani jedniá kvíliaca duša, ktorú dokázal počuť len on? Pravda, boli to naivné predstavy vĺčaťa, ktoré si myslelo, že vetvičkou pokorí svet. Duše budú navždy pribúdať, navždy nariekať a jedného dňa k nim pribudne aj jeho vlastná. Ak sa niečo nedalo zmeniť, nemalo cestu s tým bojovať, ak každý jeho pokus vyjsť tomu v ústrety skončil len ďalšou bolesťou, odstúpil od toho úplne.
Aj preto teraz, miesto toho, aby sa ako ten milý, zvedavý chlapec, ktorým kedysi bol, venoval Kulťanke - kamarátke, ktorá stála rovno pred ním s čistým srdcom, myseľ mu stále protivne odbiehala k tej, čo sa mu zalíškala len pre srandu. Neadresoval nič z toho, čo by ho prv ihneď zaujalo, keď všetko, čo počul bolo Pepino netrpezlivé prehadzovanie chvostom zo strany na stranu.
"Musel som sa...totiž- bol som s rodinou," vyhýbavo zamrmlal. S tým, čo z nej po požiari ostalo. A čo mal tej Marion dočerta povedať? Nebola jeho vec, že sa rozhodla ako na potvoru byť v nesprávny čas na nesprávnom mieste - prosím ťa zavri hubu, ona za to nemôže. Vieš, že toto si si posral sám. Nechcel byť na ňu nepríjemný, to by už načisto zradil sám seba ale rovnako vedel, že jej nemohol všetko zaručiť, necítil sa na to. Tak než aby po nej nedajboh štekol, robil to čo vždy a chcel sa vzdialiť.
Popošiel pár krokov smerom k mestu, keď mu to Marion nahrala so všetkou skromnosťou ako z učebnice. Jedna slečna dnes ostane nespokojná. Nemuseli by byť ale rovno dve. V duchu si povzdychol a konečne sa k nej otočil, uvoľnený ako nikdy. "Robíš si srandu? Konečne po sto rokoch vylezem zo svojej diery tak, že sa mi to oplatí," usmial sa na ňu.

Aké ironické, že sa Abraxas pri tomto strete s iným členom Kultu cítil viac cudzí, než s ktorýmkoľvek tulákom, s akým kedy hovoril. Hanba, ktorú mu nemusela pripomínať - že zazrieť ho v Kulte bolo asi tak vzácne, akoby sa mal zjaviť sám Hati, aspoň tak to mohla vnímať väčšia časť svorky. Aspoň jeho sestra a Duiny sa mohli zaňho prihovoriť, ak mal snáď ktosi vyššie postavený nejaké podozrenie, ten prchavý čas, ktorý v meste trávil totiž venoval prevažne im. Predovšetkým Sabrine.
Na moment mu pri jej slovách aj trochu previnilo poklesli uši, no hneď to zmietol pod koberec a ošil sa. "Rád? Mám na to úchylku-" s úškrnom jej oponoval a pomaly vyliezol celý z uličky. Keď ho oslovila znovu, roztržito sa obzrel smerom k centru mesta, odkiaľ prišiel. Nebodaj by sa nazdala, že mieril opačným smerom. "Čo keď to nejsom ja, čo sa schováva, hm? Čo keď si ty tá, kerú málo vidím? A že je to celkom škoda," zahováral, tak nonšalantne, ako len on vedel. Neunikol mu však starostlivý podtón, ktorý pri vete adresovanej jemu tak nerád počul. Niekedy neznášal, že bol na tieto veci vnímavý, na najmenší náznak niečoho, aj ten mu poštuchol cit dosť na to, aby sa na jej neochotne pozrel do očí.

Len čo sa lomoz rozľahol po ulici, Abraxas sebou škubol a s ďalším škrabotom zaliezol do úzkej uličky medzi domami, akoby mu to už bolo niečo platné. Srsť na krku mu stála ako besnej vačici. Nebola to nijaká skutočná hrozba, pri ktorej by tak reflexívne zdrhal, to aj sám vedel - bol to pocit viny. Neprichytila ma. Nepremenil som sa, pripomenul si, kým mu srdce bubnovalo v krku a s hlbokým výdychom sa oprel o stenu domu.
Marion zavolala do ulice kto to bol. "Nikto-" vyletelo z neho, "Do hajzlu!" tichšie, ale stále počuteľne. Ano, ako doteraz prežil so všetkým, čo páchal bol isto Hatiho krutý žart. Sťažka si povzdychol s mrzuto sklopenými ušami a neochotne sa odtisol od steny, keď začul svoje meno. Chvíľu mu zarezonovalo v mysli ako ho povedala, nevedno prečo. Von sa vliekol, akoby ho stade ťahala Salōmē za ucho, krk mal zhrbený vodorovne s chrbtom, hoci tak vlastne chodieval bežne. Pohľad na padreho sestru, ako stojí vo dverách s chlpmi akoby ju vietor ofackal z jednej strany ho však zaujal natoľko aby sa trošku napriamil a možno aj pookrial z infarktu, ktorý mu skoro spôsobila. "Ten jeden a jediný," rezignovane pritakal a jemne sa pritom zazubil.

Sneh liezol Abraxasovi na nervy. Možno sa to vymykalo jeho pôvodu, aspoň teda z otcovej strany určite, no predsa by to bolo len kvapkou v mori toho, v čom si neboli podobní. Bol rád, že na viacerích miestach už bolo vidieť ostrovčeky podmáčanej, snehom utlačenej trávy, ktorá v týchto mesiacoch odzrkadľovala aj jeho vlastný psychický stav. Premena v krkavca ho zabavila na pár mesiacov, než sa preňho stala spoľahlivejším prostriedkom a bol tomu rád. Časť z neho dúfala, že si v tomto športe nájde lepší a zdravší spôsob ako sa odreagovať, no až sa mu navalili nové traumy a starosti, zradná špirála odvykania sa nepekne stočila vzad a on prakticky zabudol, prečo by kedy vôbec prestal. Predsa nebolo nikoho, kto by mu to vytýkal, okrem teda Salome, ktorej však jej úprimný záujem o jeho maličkosť nikdy celkom neuveril. Skôr asi len chcela, aby jej nerobil hanbu.
Všeobecný koncept výčitiek z neho však stále celkom nevymizol, možno preto dnes, keď už sa neubránil nutkaniu zase vypadnúť, aspoň let skrátil a stočil do smeru, kde by menej pravdepodobne robil niečo nekalé. Takže sa Nihiu náročky vyhol.

Aj pre Abraxasa táto periférna časť mesta predstavovala jednu z tých lepších. Vyrástol predsa len v centre a na vysoké činžiaky nemal dobré spomienky, akokoľvek ich tiene halili každý zlozvyk, ktorému sa práve oddával. Paradoxne práve tu sa však dopúšťal hanebnejších vecí, než čo mu s hlavou porobilo všetko, čo už kedy požil alebo vdýchol. Tu bol jeho portál do sveta, ktorý nie každý v Kulte vôbec poznal. Či do neba alebo do pekla by ani on sám vždy nevedel rozoznať, zakázaná zem ho po srdci jednou rukou hladila a druhou doň bodala klince. Už bol dosť starý na to, aby vedel celkom presne, čoho sa dopúšťal, nebol to už pocit rebelujúceho pubertiaka, ktorý chcel miestnym autoritám spôsobiť migrénu a preto ho odchod mrzel a znervózňoval vždy najväčšmi. Keď ju zas uvidí, keď ho zase pohladí, už na to nebude myslieť. Zákerná a spásonosná zároveň.
Vždy si zašiel do jedného z domov, tam sa zmenil na krkavca a spolu s kŕdľom poplašených vrán, ktoré tu hniezdili ničím nerušený uletel do noci. Aj teraz to mal v pláne, nu- ako to už bolo preňho bežné, nebol motoricky úplne stopercentný, ostatne zrejme ani senzoricky, keď pri zabočení do jedného z domov zavadil o hrdzou prežratý smetiak, ktorý sa s pekelným lomozom prevrátil a skotúľal na cestu, pričom sa samotný Abi od ľaku strepal na vlastnej nohe a zahrešil do tmy.

No ale samozrejme, že sa to spýtala, prečo by nie? Mladíka zamrazilo, chtiac-nechtiac, keď tú otázku vyriekla, vlial sa mu do žíl ten istý pocit čo vtedy - hlava bezmála v mdlobách od bolesti, hukot v ušiach a krv...všade krv. Ani si nespomínal na presný moment, kedy otca zranil a teraz sa nazdával, že to len jeho myseľ z pudu sebazáchovy radšej vytesnila. Pamätal si len pocit závrate, bezmocnosti a tepla cudzej krvi na pyskoch, než nadobro odkväcol. Čo to len do neho vošlo? Stane sa to znova? A ak áno, kto na to doplatí najbližšie? Niekto zo svorky? Priateľ? Sabrina?? A v neposlednom rade...pozrel na Giuseppe a sťažka preglgol. "Bola...to nehoda," zamrmlal temne, než by si to stihol rozmyslieť.
Myslel na to, čo to mohlo znamenať, do pekla, myslel na to neustále. Miesto toho ale, aby ho to upevnilo v tom, čo bolo správne a nesprávne robiť, bol z toho akurát unavený. Vonkoncom teraz, keď sa zjavila a všetku jeho snahu o zachovanie posledného zdrapu morálky sfúkla ako domček z karát. Teraz už ten boj prehrával čoraz rýchlejšie, pocit viny slabol, nahrádzala ho zlosť a vzdor. Napriek tomu nepoľavovala a prehovorila znova, na čo Abraxas na moment tuho zažmúril oči, tvár zvraštená v zamračení, akoby mu skočila na chvost. Veď to bolo až smiešne - pánom svojho života. Bol ním vždy a nebol ním nikdy. Otec bol ten posledný, kto by mu diktoval čo smel a čo nie, aspoň od chvíle, čo bol dosť starý na to, aby sám opustil ten prekliaty byt. To Pepe síce nemohla vedieť, no i tak mal pocit, že ani v jej hlave to čo povedala, nebolo len o otcovi. Len ďalšie postrčenie k tomu, aby neprestával porušovať pravidlá, riskovať krk len preto, aby sa jej mohol zložiť k nohám ako verný pes. A nech sa aj poserie všetko Kultu sväté, on to tak chcel tiež.
Prv, než by stačila cúvnuť sa pohol. Ani nevstával, nebola ďaleko, iba čo sa zľahka navážil na jeden lakeť, aby jej pritisol hlavu na predhrudie, aby ho jej vlasy skryli pred svetom. "Prečo si sem prišla," potichu zahrmel, stále nie tak mäkko, než na čo bola od neho zvyknutá, hoci správaním už teraz vravel čosi iné.

Muselo to byť najďalej, čo sa kedy dostal, nebol to však jeho zámer. Také boli možnosti, keď si Abraxas konečne takpovediac odpľul do dlaní a cibril si svoju mágiu. Po uplynulých udalostiach čoraz viac potreboval ventil, a muselo to byť zásahom samotného Hatiho, že si to neventiloval až tak na...pofidérnej strave, ale na skutočnej aktivite. Keby to nebol robil zhola ilegálne, bola by z neho mala teta Salōmē možno aj radosť.
Na to však nemyslel, presne preto chodil z mesta von. Stále platilo, že jediným dôvodom, prečo sa vracal bola Sabrina. Už bol dobrý, o jeho mágii nik okrem Aiduina nevedel. Bolo toho tak málo, čím si o sebe Abraxas mohol byť istý, no bezpečne vedel, že keby sa rozhodol ujsť, nenašli by ho. Radšej by ale zomrel, než aby opustil sestru, už tak ho riadne hrýzlo svedomie, že boli noci ako táto, kedy ho doma jednoducho nebolo.
Dnes si jednoducho zaletel. Navzdory známemu smeru nemal namierené k teplu princeznej, boli totiž noci, kedy nechcel myslieť dokonca ani na ňu. Mohutný krkavec zlietol na pahýľ naplaveného dreva vyčnievajúceho z vody a schuti si zaškriekal. Brekeke.

Neohrabane po cudzinke behal očami. Čo si budeme klamať, niekto taký sa nevidel každú noc a dôstojným sebavedomím, ktorým zotrvala na mieste s tou prehodenou labkou v ňom nenechala ani štipku pochýb, že to bola pani domáca, ktorú si nechcel pohnevať. Zároveň však určite chcel bližšie, ako malá rybička na dne mora, zrejúca svetielko pred papuľou, ktorú nevidela.
Pri zmienke nejakého dievčaťa nepodnikol nič múdrejšie, než sa obzrieť, kde sa nachádzalo. Potom mu našťastie trklo. "Heh...dievča," rozpačito sa zaškľabil. No iste, ako inak? "Vitám." Vole, mysli - teraz si ženská. Musíš to predať. Opatrne sa postavil, kráčajúc bližšie. "Vypadá to tu jak-" odkašľal si, "Vyzerá to tu pozoruhodne. Hradby mi pripomenuli vlastný domov," zaševelil. To nebolo zlé. Neprestával sa obzerať, musel uznať - ich keď to ešte vždy bolo jedna z tých záhadných stavieb, aké boli aj v meste, touto dýchalo čosi staršie, dôstojnejšie.

Vôbec sa nemusela obávať toho, že by sa na jej odpovedi Abraxasovi čokoľvek málilo. Čo vôbec šlo ešte povedať? On bol ten posledný, kto by si nárokoval na akúkoľvek úprimnú (alebo neúprimnú) sústrasť, keď si svoju 'stratu' sám spôsobil. Prázdne hľadel dolu svahom a pri jej logicky mierenej otázke sa zamračil. Ako veľmi chcel klamať? Veď tvrdiť, že mu otec chýbal, ako by mal chýbať rodič každému synovi, to by si len žiadal o viac empatie, na ktorú nemal nárok a vonkoncom ju vlastne ani nechcel počúvať. Vlastne vôbec netušil čo chcel - nechcel sa dať hýčkať jej ľútosťou, no ani nemal odvahu zožať jej zhrozenie. Nechcel ju tu ale nechcel byť sám.
"Lebo sa neni čím chváliť," zašomral nakoniec, keď ho jej poznámka trochu poštuchla k pravde, ktorá si beztak snažila nejakou okľukou nájsť cestu von. Čeľusť mu stŕpla, ako stisol zuby v odpore k tomu, čo chcel povedať. Čo nepovedal nikdy nikomu. Balansoval na hrane medzi vinou a vzdorom, akoby už dýchal jej vôňu pridlho na to, aby sa cítil tak zle, ako by mal. Mohlo byť tak, že sa ňou skutočne opil? Veď len pred chvíľou by sa bol najradšej pod zem prepadol ale teraz...len až sa spýtala na jeho vzťah s otcom - keď si naň pomyslel, pri jej dotyku ešte viac vnímal ten kontrast. "Neboli sme blízki. Vlastne si nepamätám, kedy som sa pri ňom cítil dobre," povedal chladne, no akosi mu to vrátilo život do hlasu. Nikdy sám seba nepočul prehovoriť tak suverénne.

Keď sa princeznin neodbytný dotyk vrátil na jeho líce, viečka mu žmúrili akoby ho snáď chcela skôr udrieť než pohladiť. A bol by tomu možno aj radšej. Nemal to svedomie sa od nej znovu odkloniť, veď to bola jeho Pepe, mohol byť voči nej tak nevďačný? No ani si nedovolil znovu sa oprieť do jej labky, ako predtým. Len stŕpnuto držal, čakajúc, kedy to skončí. Nie len toto, všetko. A keby bol mysľou inde, najskôr by sa jej otázke zasmial. Kto by mu kedy bránil, keď nikto nikdy nevedel, čoho sa dopúšťal. Keby vedeli, oponovali by mu všetci. Teraz stála Giuseppe v ceste len jeho vlastná, patetická snaha o morálku, ktorá už tak začínala strácať svoje obrysy.
Ale môžeš, čoby si nemohol? Len sa mu to zdalo, alebo skutočne znela ako čert na jeho pleci? Ako Lucien. Vzápätí sa však za také opovážlivé prirovnanie v duchu pokarhal. Nehneval sa predsa na ňu. Hneval sa na seba. To, že mu nepriniesla nič iné len nehu mu len jasnejšie nastavilo zrkadlo o tom, kým sa stal.
"Zomrel mi otec," vysúkal zo seba ponuro, na viac sa nezmohol. Čo by jej aj iné povedal? Čo sa s ním stalo? No, zomrel. Abraxas videl, ako sa nad ňou týčil, ako jeho mliečne oči neodrážali emócie, ani vtedy kedy by chcel, ako jeho príchod sprevádzal šum krkavčích krídel, akoby snáď prišiel na brány Nihilské zaklopať kosou. Videl aj to, ako sa jej postavili chĺpky na krku vždy, keď jej dýchal za chrbtom alebo keď nechal svoj hlas padnúť o oktávu nižšie. Nech mu nebo odpustí - videl to rád.
Len jedno priznanie ho však delilo od toho, aby sa jej tiché vzrušenie premenilo na skutočný strach. Viac by ju nevidel, tým si bol istý a presne to bol dôvod, prečo jej to povedať. Ak nechcel, ako tvrdil, trpieť jej milosť, stačila jedna veta. Ale nedokázal to, nedokázal vidieť zhrozenie v očiach ďalšej osoby, ktorá mu bola drahá. Si obyčajný pokrytec a nič viac. Ako vinný sa skutočne cítiš, ak nie si ochotný sa jej vzdať? Bez teba by bola v bezpečí.

Bujnejúcu osamelosť, ktorá sa ho zmocnila po smrti už druhého rodiča v poradí sa tejto noci rozhodol kompenzovať pekným prostredím. Len málokde bolo v dostatočnej blízkosti mesta tak pekne ako tu, to musel uznať. Miesto pálčivej viny a depresie sa mu na mysli rozhostilo sivé vzduchoprázdno, ktoré síce aktívne nepálilo, no inak mu nijak nenavrátilo chuť do života. Abraxas posledné mesiace len akosi tak *prežíval*. Snažil sa, pre sestru, dokonca možno trošku aj pre tetu, ktorá, musel uznať, sa po smrti Laily snažila nájsť spôsob, ako dieru v ich nefunkčnej rodine zaplátať. Svojím strojeným, analytickým spôsobom. Nemal by byť nevďačný...len proste nebol šťastný. Bol by ale, aj keby boli obaja rodičia nažive? Predsa ani vtedy to nebolo nejaké terno.
Nerád to priznával, ale liekom na jeho naduhy sa chtiac-nechtiac vždy ukázal čas strávený mimo Kultu. Nevyčítal by si to tak, keby ho mohol takto zdieľať aj so Sabrinkou...a keby sa netetelil s princeznou Nihilskou, keď mal ešte bez mála otcovu krv na fúzoch. Nič sa nedá robiť. S povzdychom podišiel ku kamenistému pobrežiu, aby sa napil.