Príspevky užívateľa

Aria dorazila na miesto. Príliš sa neponáhľala, aby nebola zadýchaná. Ani tak však nevedela svoje labky upokojiť. Bola nesmierne šťastná, že sa to naozaj deje. Že si za okamih vezme toho najúžasnejšieho vlka, akého kedy stretla. Tešila sa na to, ako mu povie svoje áno, aj na to, ako si budú do srsti zaplietať kvietky. Rovnako bola veľmi zvedavá na to, čo sa im prisní v Hviezdnej jaskyni.
Zhlboka sa nadýchla, aby svoje telo dostala pod kontrolu, inak by tu z čistej radosti vybehala koliečko do zeme, a zamierila k svojmu milému. Cestou sa rozhliadala navôkol a obdivovala červené lupene kvetov, ktoré by sa tu za normálnych okolností už nemali vyskytovať v tak hojnom počte.
Obrátila zrak k Remusovi, keď sa dostala dostatočne blízko a prehovorila: ,,Ahoj." Vlčí úsmev prezrádzal jej radosť, a keby si ho náhodou niekto nevšimol, z druhej strany jej chvostík hovoril to isté.

Aj dnes zaviedli kroky mladú vlčicu do lesa, tentokrát sa však nezastavila až pri rieke. Namiesto toho sa kochala stromami, ktoré sa týčili do výšky. Niekedy v nich uvidela lesnú faunu - veveričky či vtáky, ktoré pristáli na konároch, aby si na chvíľu oddýchli. Aria tu však nebola pre to, aby lovila. Ani vtáky, ani veveričky, dnes dokonca ani bylinky. Bola si tu pre niečo celkom iné. Pre pokoj.
Vo vzduchu bol svieži nádych, ktorý značil, že príde dážď. Celý les rozvoniaval, akoby to tušil. Zvieratká sa ukrývali do svojich brlohov, snáď aj oni vedeli, čo sa blíži?
Aria sa však do svojho úkrytu zatiaľ nechystala. Posadila sa na zatiaľ suchú zem a započúvala sa do ticha.

Aria priniesla do nory bylinky, ktoré za ten deň nazbierala a začala ich triediť. Najprv podľa druhu. Ukladala rovnaké rastlinky na jednu kôpku. Medovka k medovke, mäta k mäte. Keď mala všetky bylinky roztriedené, začala vzniknuté kôpky presúvať. Už mala svoj systém, vďaka ktorému sa jej pracovalo ešte lepšie. Nebola žiadna perfekcionistka, chaos mala rada, ale pri bylinkách sa snažila držať praktickej estetiky. Nerada by niekedy omylom siahla po nesprávnej bylinke.
Keď bola hotová, ustúpila a s úsmevom si prezrela výsledok. Všetko pekne uložené!

Aria sa prechádzala lesom, až zastala na hranici s jazerom. Usadila sa na okraj a začala sa s vodou hrať. Možno by mohla svoje príbehy okoreniť o vodné postavičky..
A keď už sme u vodných stvorení, čo táto číra tekutina ešte ukrýva? Ariu napadlo, že na to, ako je s vodou spätá, o jej obyvateľoch toho moc nevie. Vedela o rybách, ale poznala skutočne všetky druhy? A boli ryby jedinými obyvateľmi riek? Počula už o žralokoch, chobotniciach v mori, rovnako tak aj o žhavých medúzach. Čo ak v iných krajoch žijú zatiaľ neobjavené stvorenia?
Pretvorila vodu do podoby ryby a následne ju upravovala, až z toho vzniklo niečo ako kríženec vlka a ryby. Mohol taký tvor skutočne existovať? Kto vie...

Aria sa vybrala na zber byliniek. Chcela si urobiť zásobu, než rastlinky ubije dážď a zasype sneh.
Opatrne brala do tlamy kvietok po kvietku, aby ich nepoškodila. Nechcela ich znehodnotiť ešte pred príchodom domov.
V medzičase sa rozhliadala okolo seba, aby sa uistila, že sa v blízkosti nenachádza žiaden nečakaný hosť. Síce už dlhý čas o desivej bande zločincov nepočula, no jeden si nemohol byť nikdy istý. Môžu zaútočiť nečakane... možno iba čakajú, kým všetci zabudnú...
To jej pripomenulo, že by mohla vytvoriť príbeh, ktorý by vĺčatká zo svorky naučil, aby boli pri komunikácii s cudzincami opatrní. Nechcela, aby sa niekomu niečo stalo.

Pri jej odpovedi pozdvihla obočie. Nemá názov? Ako môže existovať miesto bez názvu? Navyše, na Noreste? Žeby bola z Nízkych? Alebo býva na hranici Ľadovca? Možnosti tu boli. Ale Aria si nevedela predstaviť tam žiť. Nemala strach privrieť večer oči? Ako môže vedieť, že ju nezahryzne nimlóg, alebo ibris? Alebo, že v noci neumrzne? Alebo k tomu mala prispôsobenú srsť, či schopnosti?
,,Aria," odpovedala slušne. Bolo to bezpečné, takto to verejne roztrubovať? Však ten sviniar nás pozná, niet čo skrývať... povedala si napokon. Ostávalo len dúfať, že vlčica je neškodná a nemá zlé úmysly.

Zaujímavé... hovorila si. Zamyslela sa, čo asi môže byť vlčica pred ňou zač. Možno je z ďaleka, alebo sa náš jazyk ešte len učí, alebo je to introvert, alebo pozná iné zvyklosti. Možností je toľko! A je veľmi zaujímavé ich skúmať, hovorila si. Poznávala vlkov z rôznych kútov sveta. Nie všetci jej sadli, samozrejme. Dodnes príliš nepochopila minimálny cit niektorých vlkov, ale to nemenilo nič na tom, že si ich spoločnosti vážila.
,,Ah tak... A odkiaľ pochádzate, ak sa smiem spýtať?" snažila sa nadviazať konverzáciu. Taktiež bola zvedavá. Aký je ten svet za Norestom obrovský? Počula o vzdialených lokalitách. O odlišných kultúrach a spôsoboch. Iných podmienkach pre život. A rada by sa dozvedela o ďalších. Inšpirácia do príbehov sa hodí. Nech mám zásobu na nasledujúce roky! zaželala si.

Zaujímavá osobnosť... preblyslo jej hlavou, no nechala to tak. ,,Väčšina vlkov hneď zamieri na juh, kde je teplejšie," vysvetlila v krátkosti. Väčšinu nových priateľov stretla v nižších častiach Norestu. Na druhej strane, v lete boli hory a lesy vzácnym priateľom poskytujúci príjemný chládok. Aria si ani nechcela predstaviť, akým teplotám by vlk čelil v púšti. Vlastne si to ani predstavovať nemusela. V mysli sa jej vynoril obraz starých známych z púšte. Ani oni neboli tunajší a boli milí! Pomohli sme im, a mali by sme pomáhať aj ďalším, ktorí sem vkročia...
Mierne nakloní hlavu na stranu a pohľadom radšej skontroluje okolie. Čo ak by to bola pasca? Alebo je to len obyčajný zmätený vlk... ale zmätení vlci vedia byť nepredvídateľní... premýšľala. ,,Smiem sa teda spýtať, z akého dôvodu ste ma oslovili?" Hlas si stále udržiavala priateľský. Chcela pomôcť, pokiaľ to bolo potrebné.

Započula hlas, cudzí hlas. V prvom okamihu sa jej telo naplo, akoby očakávalo nepriateľa. Otočila hlavu k neznámej vlčici. Nevyzerá ako niekto z nich... usúdila vduchu a jej postoj sa zrazu zmenil na priateľský.
,,Zdravím, vôbec nie, je vzácnosť vidieť na Noreste novú tvár," prehovorila pokojným hlasom. Možno je to pre ňu vzácnosť pretože už mnoho vlkov pozná. Alebo možno pre to, že príliš často sa za hranice svorky nevydáva. A o pár mesiacov to bude ešte menej, vduchu sa usmievala.
,,Potrebujete poradiť?" opýtala sa zdvorilo. Oh, áno, slušné vychovanie z Prízrakov sa jej vrylo pod kožu. A vlastne to bolo dobré znamenie. Našla domov a on si našiel ju.

Slabo sa nad jeho slovami zasmiala. Bola nimi potešená a cítila to rovnako. Aj jej nálada sa vždy zdvihla, keď svojho milého zahliadla. Potom jej začal rozprávať o význame kvetov. Pamätala si, keď to zmienil prvý krát a veľmi sa jej to páčilo. Že každý kvietok so sebou nesie malé posolstvo, tiché slová, bolo očarujúce. ,,Isteže si pamätám," prikývla s úsmevom. Keď pokračoval v rozprávaní, jej úsmev sa zväčšoval a o chvíľu už bolo počuť aj tlmené bubnovanie jej chvostíka o zem. Keď sa odmlčal, dala mu dostatok času. Vedela, že Remus nie je ten najviac zhovorčivý vlk, o to viac si vážila, že kvôli nej vyslovil toľko slov.
Keď vyslovil onu otázku, ostala chvíľu prekvapivo pozerať. Počula dobre?
,,Áno, áno, áno!" vyskočila s nadšením do vzduchu. Zrazu mala toľko energie, ktorú nevedela kam smerovať. Najradšej by sa rozbehla a urobila okolo lesíka sto koliečok. Ale nechcela tu nechať Remusa samého. V tom jej napadlo niečo geniálne. Obrátila zrak k vode a ukradla si z rieky pár litrov vody. Premiestnila vodnú guľu až k nim a pretvorila ju do tvaru srdca, ktoré nechala chvíľu visieť nad nimi.

Teplota v Noreste sa konečne umúdrila natoľko, že bolo možné vystrčiť ňufák z nory. Aria sa však aj tak rozhodla zamieriť na sever, aby nabrala bylinky, ktoré tiež teplo príliš neobľubujú. Dúfala, že ich slnko ešte nespálilo všetky.
Navyše to bola príjemná prechádzka v tichu, počas ktorej si mohla utriediť myšlienky. Čaká ju významný deň a krásna budúcnosť. Aspoň v to dúfala. Pobyt u Prízračných ju naučil, že pokoj nikdy netrvá večne a že útok môže prísť nečakane. Napriek hrozbe, ktorá sa nad ich svetom skláňala, si však dnes dospelá vlčica nevzala žiaden doprovod v podobe bojovníka. Bola predsa blízko územiu svorky, keby sa niečo pokazilo, určite by ju niekto začul, a útek by jej ani netrval tak dlho.

Hromádka s bylinkami sa postupne zvyšovala a s výškou sa pridával aj počet rôznych farieb v nej obsiahnutých. Rozhodla sa ich nazbierať viac, aby niektoré mohli na slnku uschnúť a byť tak použitelné aj v zime. Chcela, aby bola svorka pripravená, ak na čas zo svojej role vypadne. Ale verila, že aj ostatní by ju ľahko zvládli zastúpiť a nazbierať, čo by bolo treba.
Keď bola so svojim dnešným zberom hotová, pokynula Čekanke a spolu sa vybrali domov. Aria bola rada, že jej niekto robí spoločnosť, i keď na rozhovory príliš nedošlo. Bola rada, že vidí, ako sa mladí zapájajú do chodu svorky tým čo vedia.

Aria sa prechádzala po Kotline v sprievode Čekanky. Hľadala bylinky, aby mohla doplniť zásoby. Počasie bolo príjemné a na to, že boli uprostred leta, ani nebolo tak horúco. Už nie tak veľmi mladá vlčica však aj tak chcela vyraziť skoršie, aby nešli po najväčšom slnku.
Kochala sa peknými scenériami, ktoré územie Kotliny ponúkalo a hovorila si, aké by to bolo pekné, keby práve tu sídlila ich svorka. Nie, že by horské územie tiež nemalo svoje čaro, no Arii sa páčil pohľad na to, ako tu všetko kvitne.
Nebol však čas rozplývať sa nad krásou Norestu, treba zbierať! A tak sa Aria pustila do práce.

Aria pomaly kráčala na vopred dohodnuté miesto. Tešila sa na Remusa aj na to, ako spolu strávia ďalší spoločný čas.
Očakávala ďalšiu obyčajnú schôdzku. Aj keď, dalo by sa to nazvať obyčajnou, keď si pre ňu Remus azda vždy niečo pripravil? Trebárs krásne kvetiny, ktoré jej ho pripomínali.
To, čo však videla dnes sa žiadnemu predošlému stretnutiu nepodobalo. S otvorenými ústami si prezerala tú nádheru. ,,To je krásne," predniesla a prišla bližšie k svojmu milému. ,,Ahoj," pozdravila ho s úsmevom. ,,Muselo to dať veľa práce. Ďakujem. Je všetko v poriadku? Cítiš sa dobre?" opýtala sa starostlivo a zbežne si ho prezrela. Nerada by, aby sa kvôli nej vyčerpal, hlavne, keď boli tak ďaleko od územia svorky.

Chcela by som nominovať Popela. Je to asi prvý a jediný kamarát mojej Čekanky, ako jeden z mála jej vie zdvihnúť náladu a vyčariť úsmev. Taktiež je prínosným členom Azarynu, čo dokázal aj v nedávnom boji. Je zaujímavé sledovať jeho príbeh, ako sa stavia k veciam, jeho vzťah so súrodencami, aj nešťastia, ktoré musel prekonať... som zvedavá, čo ďalšie mu život nadelí.
Hráčka je tiež skvelá, aktívna a veľmi dobre sa s ňou hrá <33