Príspevky užívateľa

Konečne sa znova dostala do tohto mysticky pôsobiaceho lesa, vždy ju to sem tak veľmi ťahalo. Ktovie prečo? Možno mal pre ňu tento nádherný les nejaký plán, niečo, čo jej zmení život. Ak by to tak malo byť, snáď to bude len v dobrom. Labky sa jej ponárali do mäkučkého machu... Bol taký príjemný... Do uší jej spievali vtáci, bolo tak krásne konečne po tak dlhej dobe počuť cvrlikanie... O chvíľku príde jar, konečne. A vtom zdvihol sa vietor. Les zašustal a do jej nozdier sa dostal pach. Cudzí pach, ktorý mal však známy podtón... Z rýchleho klusu spomalila do chôdze, až úplne zastala. Autumn zdvihla hlavu do výšky, nastražila uši a olizla si ňufák.

Autumn si spokojne cupitala po jednej z úzkych skalných cestičiek, ktorými sa dalo skrz hory dostať do údolia, územia Nihilu... A prečo sa táto okrídlená slečna vydala na turistiku? No, aktuálne bola jediným vlkom v celej monarchii, ktorý mal krídla. Často ich využívala, snáď viac ako svoje labky, takže celé kráľovstvo poznala z vtáčej perspektívy. To bolo super, veľmi užitočné, no kvôli tomu nemala prehľad o pozemných cestičkách. Predsa len, nikto nikdy nevie, čo sa môže prihodiť... Možno raz nebude schopná letu alebo sa bude musieť niekam dostať s niekým, kto krídla nemá. Napríklad Tokutik, jedného dňa vyrastie a už ju neunesie v papuli. Tak či tak, aspoň si dá ako správna liečiteľka zdravotnú prechádzku a krídla si konečne oddýchnu.

Fakt, že Lan nemusel dlho čakať, ju potešil, aspoň nebude mať výčitky svedomia, že ho nechala čakať. Poriadne mu nestihla ani nič povedať. To objatie, do ktorého ju lapil, bolo naozaj priveľmi silné... Až tak silné, že Autumn namiesto slov zo seba zvládla vydať len tlmený kašeľ a vyplazený jazýček. Asi mu naozaj priveľmi chýbala. Keď ju pustil, oklepala sa, aby si napravila svoju utlačenú srsť. Lepšie. „Popravde, išlo to prekvapivo dobre,“ usmiala sa milučko. „Bylinkám začínam rozumieť o čosi viac a Tokutik sa má tiež dobre, krásne mi rastie pred ňufákom!“ Vyštekla s vrtiacim chvostom. Aj keď by mu rada prezradila, prečo musela tak náhle ukončiť ich radostné stretnutie, neprišlo jej vhodné prezrádzať mu interné informácie o stave monarchie, aj napriek tomu, ako veľmi mu verila... Švihla labkou do vzduchu, akoby snáď dávala pac! „A čo ty? Hmm? Ako si sa mi za ten čas mal?“ Predklonila sa k nemu a pohupla hlávkou, akoby ho snáď vyzývala k odpovedi.

So šústaním tmavých krídel pristála na brehu prameňa. Labky sa jej ponorili do mokrej zeme. Smäd ju ťahal bližšie k zemi. Sklonila hlavu k hladine a začala piť, chladná voda sa jej rozliala hrdlom. Konečne! Každý dúšok odnášal to nepríjemné sucho. Zavrela oči a na okamih si dovolila len byť. Len ona a voda. Po chvíli zdvihla hlavu. Kvapky vody jej stekali po dlhej, tmavej hustej srsti na brade späť do prameňa. Kvapka po kvapke. Posadila sa a rozhliadla sa okolo seba. Miesto bolo pokojné. Voda šumela, tráva sa jemne chvela a drobné tvory si žili svoje spokojne životy. „Áno, áno… Má to tu svoje čaro...“ Prehovorila do vetra, možno aj k rybkám pod hladinou či čvirikom ukrytim vo vysokej trave. „Ale stále to nie je ono.“ odfrkla si. Otočila sa smerom k zelenému lesu. Škubla uškom. Ta čarovná atmosféra... Vždy ju to tam ťahalo. Možno… Možno to bolo to správne miesto.

Autumn už niekoľko dní pracovala na svojom skromnom kreatívnom pláne. Bola to celkom piplačka, no k jej šťastiu boli palce na jej krídlach natoľko šikovné, že ich vedela využiť ako plnohodnotné ruky. Vlastne tak dokázala používať celé krídla… Pre niekoho možno nechutné či znepokojujúce, pre ňu len výhoda v situáciách, kedy oblé labky nestačia.Bola opatrná. Každý detail musel byť perfektný! Veď to vol darček… Darček na ktorom jej skutočne záležalo. Niečo pre neho…
Autumn to ako vždy, vzala vzdušnou čiarou. Veď má krídla a priaznivý vietor! Len hlupák by šiel pešo. Svoj drobný darček pre jej milovaného kamaráta schovávala v uplete srsti na jej rebrách, blízko srdiečka. Perfektné miesto na úkryt. Hlavne keď zloží krídla tesne k telu! Letela nad lúkou. Z diaľky sa mohla podobať havranom, čo poletovali nad ešte stále zamrznuto krajanov, no každou chvíľou bola bližšie a bližšie, až bolo jasne poznať že to je ona. Naša Autumn! Autumn, ktorá očividne nespomaľovala. „Lancelot! Tak rada ťa vidím!“ zvolala keď už bola skoro pri ňom. Obkrúžila ho vo vzduchu, aby doň nenarazila. Jedno zdĺhavé kolečko, aby ubrala na rýchlosti a mohla pristáť priamo pred ním. Tentokrát sa dotkla zeme najprv zadnými labkami a až potom zvyškom tela, no aj cez to sa dokázala úspešne postaviť na všetky štyri labky. „Čakáš tu už dlho?“ opýtala sa starostlivo. Snáď na ňu nemusel dlho čakať. S vrticim sa chvostíkom sa mu hodila okolo krku v snahe objať ho tak silno, ako len dokázala!

„Neboj, nič mi nehrozí.“ povedala s istotou, akoby snáď dokázala vlčie vytie prečítať ako čistý text. Potom sa otočila k Lanovi a urobila k nemu pár pružných krokov. Jej chvost sa pohupoval v ľahkom rytme, aj keď v oniečo pokojnejšíom než normálne. Jemne ho ňufákom štuchla do líca, krátko tak priateľsky „Platí! Budem ťa čakať… a tešiť sa!“ štekla. Na chvíľu sa naňho zadívala. Ten pohľad trval o sekundu dlhšie, než mala v pláne. Po krátkej chvíli sa jej pery roztiahli do širokého, úsmevu a uši sa jej naklonili dopredu. Už teraz cítila to zvláštne príjemné očakávanie z ďalšieho stretnutia ktoré malo nastať tak skoro! „Tak zatiaľ, Lancelot.“ vyslovila jeho meno mäkšie, než mala pôvodne v pláne. Pomaly roztiahla krídla. Urobila pár rýchlych krokov, potom prešla do behu a apokon vyskočila. Jej zbytočne veľké krídla sa roztvorili v plnej šírke a silným švihnutim ju vyniesli do vzduchu.

Autumn sedela vo vlhkej tráve medzi zvyškami snehu, ktorý sa konečne začínal pomaly topiť. Studené kvapky jej presakovali cez hustú tmavú srsť až ku koži, no ona tomu nevenovala pozornosť. Blanité krídla mala zložené pri tele. Hľadela do diaľky, oči prižmúrené kôli ostrému svetlu odrážajúcemu sa od zvyškov snehu. Hruď sa jej pomaly zdvihla, keď sa zhlboka nadýchla ešte stále chladného, sviežeho vzduchu. Nozdry sa jej jemne zachveli a z papule unikol tichý výdych v podobe bielej obláčikovej pary. Jar už bola cítiť vo vzduchu. Konečne! Bolo už na čase!
Špička chvosta sa jej pomaly pohupovala v tráve. Pravda, po jari príde leto ktore dá jej tmavej, hustej srsti poriadne zabrať. Pri tej predstave sa trochu podráždene zatrepotala a jedno z krídel si mierne roztiahla, akoby si už teraz predstavovala horúce slnečné lúče zapadajúce do krídiel. No neprekážalo jej to. Teplo malo svoje čaro.
A čo ju sem vlastne priviedlo?
Dnes ráno si spomenula na slová svojej učiteľky. Tá jej rozprávala o tejto lúke, vraj sa tu dajú nájsť vzácne bylinky, ak vlk vie kde hľadať.Vedela, že v tomto ročnom období toho veľa nenájde, skôr nenájde nič. Zima ešte celkom neodišla a príroda sa len prebúdzala. No mala dlhú chvíľu. A navyše, nebola z Norestu a za hranice Nihilu sa dostala len zriedka. Prečo by teda túto príležitosť nevyužila? Možno ju tu čaká akési dobrodružstvo.

„Možno by si nás mohol niekedy zoznámiť“ prehovorila po chvíli a zadívala sa na biele, nadýchané mračiky pomaly plávajúce po oblohe. „Čím viac o nej počúvam, tým viac ma zaujíma.“ priznala úprimne. A veď čo? Bola to pravda. Tak pekne o nej rozprával, až jej samej bolo trochu ľúto, že spomínaná slečna Bathori nie je jej vlastná sestra. „Aha!“ zajasala. „Takže starší braček, nielen stavbou tela, ale aj vekom!“ zasmiala sa. Sestry… v množnom čísle. Aké to asi bolo mať dve mladšie sestry? Autumn síce mala sestru, no bola najstaršia zo všetkých vrhov a ich dynamika nebola práve najpríjemnejšia. Ostatné sestry ani nepoznala… niektoré neprežili. Iné boli obradne zabité skôr, než dospeli. Aký to krásny život. „Hm, aj tak myslím si, že by som sa tam zmestila!“ dodala a pobavene sa zasmiala. „Reálne nie som až taká veľká, ako vyzerám, ten dojem robí len dlhá hustá srsť a dlhé labky.“ Pravdou bolo, že keby naozaj chcela, dokázala by sa pod jeho krídla poskladať viac než úspešne.
A v tom…
Dlhé, ťahavé zavytie z kráľovstva preťalo vzduch. Autumn cukla ušami a takmer roboticky obrátila pohľad smerom k územiu. Urobila pár zajačích skokov vpred a zadívala sa do diaľky, akoby tam chcela nájsť odpoveď. Potom sa otočila späť k Lánovi z znepokojenim. „Budem… budem musieť ísť. Čosi sa prihodilo...“ povedala potichu. Na okamih zaváhala, potom sa nadýchla. „Myslíš, že by sme sa mohli… znova stretnúť?“ opýtala sa nesmelo. „Možno to aj naplánovať?“ Rada by ho znovu videla. A určite skôr, než by uplinul ďalší celý rok.

Vždy, keď si vlk povie že konečne svitá na lepšie časy, že aspoň na chvíľu bude znova dobre, príde rana ktorá to všetko bez milosti pochová. V tomto prípade to bola smrť koncila A'Kazy. Autumn ho síce osobne nepoznala, teda určite nie tak ako ho poznala jeho rodina a blízky, no aj napriek tomu ju jeho strata zasiahla hlbšie než by čakala. Smrť A'Kazy sa dotkla každého člena monarchie, blízkej rodiny z Prízračných… No všetkých… Trochu ľutovala, že nemala tú česť spoznať ho viac, vidieť ho nielen ako koncila, ale ako vlka. Teraz však bolo neskoro čas už tú možnosť nenávratne odhodil. Stála tam spolu s ostatnými, v tichu, v tom bolestivom tichu. Oči mala zalité slzami, no neodvrátila pohľad. Hľadela na svojho kráľa, ktorý neprišiel len o člena svorky ale o otca…

Autumn naklonila hlavu na bok. „Záleží na tom… aspoň v tvojom vnútri. To meno nesie tvoju minulosť…?“ povedala ticho, bez nátlaku. Pravda, Lán už dávno nepôsobil ako šteňa. Skôr to teraz znelo, akoby bol malé šteňa , malé šteňa v tele masívneho vlka. Úprimne? Smiešna kombinácia. Takmer kulinársky recept na nehody. Autumn sa naňho len materinsky pousmiala. Aj keď si musela priznať… keby jej niekto podupal vzácne bylinky, asi by vyskočila z kože. No zlosť by si na ňom určite nevybíjala. „No, Lán…“ zasmiala sa mäkko „znie to, akoby sa ti smola lepila na packy.“ Pokrčila plecami a dodala už vážnejšie „Ale aspoň nie si idiot. Správal si sa priateľsky a úctivo , takže verím, že to oni pochopia.“ Vzápätí jej pohľad zmäkol a v očiach sa jej objavila tá známa, hrejivá iskra ktora pohaňala jej vrtiaci sa chvost. „Presne! Teda… ja som bola najmenšia zo súrodencov,“ začala s úsmevom. „Ale bola som huňatá, takže to opticky vyzeralo, že som väčšia.“ Zasmiala sa. „Ale ona… tie pacičkyyyy…ahhhhh“ Natiahla slabiky a zasnívala sa. „Milujem šteniatka.“ Prezradila a pozrela sa na jeho stavbu tela, pomaly si ho premerala. „Predpokladám, že ty si bol jedno z tých väčších, že?“ dokončila s pobavením. Pravdou však bolo, že podobne ako jej biely kamarát, aj Autumn už stratila nádej, že by jedného krásneho dňa mohla mať vlastné šteňatá. Ale ak nemohla byť mamou prirodzene… Mohla ňou byť aspoň pre tých, ktoré nemali to šťastie. Asi každý by si v živote prial mať niekoho ako je on. Nielen že bol zlatíčko, on dokonca vedel povzbudiť aj vlka. A presne to teraz potrebovala. „A ak nie,“ dodala žartovne a štuchla ho labkou späť, „tak sa utečiem schovať pod tvoje krídla.“ Potom sa naňho pozrela vážnejšie, no s nežnosťou v hlase. „Lán… ďakujem. Toto som naozaj potrebovala počuť.“

Tešilo ju vidieť, ako Tokutik tak pekne papá. Každé sústo ktoré do seba dostala, bolo pre Autumn malým víťazstvom. Bol to jasný znak toho že, drobné telíčko naberá silu, že je na dobrej ceste… A že raz z nej vyrastie silná, zdravá vlčica. Sledovala ju s tichým úsmevom a očami ktore jej žiarili hrdosťou a nežnosťou, matky. Posadila sa a mlčky sledovala, ako sa maličké šteňa odhodlane pasuje s kúskami mäsa pomocou drobných zúbkov. Každé malé zahryznutie bolo bojom, ktorý bolo radosť selovať. Autumn si obtočila chvost okolo labiek a krídla jej pomaly klesli na zem. Rozprestreté po bokoch, akoby snáď s nimi chcela Tokutik nenápadne objať. „Pre teba všetko, maličká“ zašepkala mäkkým, láskavým hlasom. Neklámala. Ani len na okamih. V tej chvíli vedela, že by pre ňu urobila čokoľvek, čo by jej videla na očiach. Chránila by ju pred chladom, hladom aj celým svetom, ak by to bolo nutne!
Zatiaľ čo sa Tokutik kŕmila, Autumn sa zahľadela z východu jaskine. Myšlienky jej pomaly plynuli po mysli. A po chvíli sa znovu ozvala. „Vieš… premýšľala som…“ začala pomaly, a na chvíľu sa zahľadela do jej drobnej tváričky. „Keď budeš dosť silná a trochu povyrastieš, mohla by som ťa vziať k moru” pokračovala. Oči sa jej pri tých slovách zaleskli. „Ukázala by som ti našu pláž… mäkký piesok pod labkami“ vravela zasnene. „Možno by sme tam našli pekné mušličky… alebo dokonca tých krabov, čo tak smiešne utekajú do strán“ dodala s tichým pobavením. Kútiky úst sa jej zľahka nadvihli, už teraz sa tešila na deň, keď túto predstavu premení na skutočnosť.

Autumn pri vyslovení mena prudko nadvihla jedno obočie. Dokonca aj jedno uško jej vystrelilo vyššie, započúvala sa do váhy toho mena ešte dôkladnejšie. „Lancelot Zwa— …Ty si šľachtic?!“ vyhŕkla a takmer poskočila na mieste. To naozaj nečakala. Jej chvost sa na okamih zastavil uprostred pohybu. No hneď nato sa jemne otriasla, akoby zo seba striasla prvotné prekvapenie, a pousmiala sa. „Vieš… keby si sa mi takto predstavil hneď na začiatku. Ah, áno, to by malo celkom inú váhu“ zasmiala sa, až sa jej chrbát zľahka napol a opäť vesele mávala chvostom. Keď Lancelot spomenul, že sa strapnil, Autumn k nemu podišla bližšie. Naklonila hlavu na bok, uši nastražené dopredu. „Strápniť?“ zopakovala skepticky a nahla sa až tak blízko, že cítila jeho dych. „Prosím ťa, čo si tam vyviedol, že to podľa teba bol trapas?“ Veď pojem “strapniť sa“ vlci používali často zbytočne. Občas šlo len o smiešnu príhodu, inokedy zase o hanbu na tri zimy, takú, že sa vlk pri spomienke radšej zahrabe pod zem. Autumn chcela vedieť, kde na tejto škále sa nachádza práve Lán. „Lán, ty keby si ju videl! Ona je taká maličká! Huňatá… a… MALIČKÁ!!!“ S nadšením si sadla na zadok a predné labky zodvihla vysoko do vzduchu, akoby mu chcela ukázať jej veľkosť. Aj keď bolo jasné, že šteňa je prirodzene drobné, Autumn to prežívala akoby objavila najroztomilejšie stvorenie na svete. „A tie malé pacinkyyy!“ štekla nadšene, chvost jej skákal zo strany na stranu a krídla sa jej ľahko pootvorili, akoby emócie chceli prerásť aj do pohybu. „Určite ju raz spoznáš. Len… na to musí prísť správny čas.“ Krídla jej klesli nižšie, skoro až k zemi. „Ah… v to dúfam…“ zašepkala. „Na moju matku si vlastne… nespomínam.“ Hrdlo sa jej na chvíľu zovrelo, akoby aj tú jedinú rozmazanú spomienku radšej zatlačila naspäť do zabudnutých zákutiach mylse. „A iné vlčice, ktoré by mali vlčatá… nepoznám. Nemám sa teda ani s kým porovnať“ doložila ustarane, uši sa jej stiahli dozadu. „Ah, nie je to o tom, že by som si neverila“ dodala rýchlo a špičkou ľavej labky si prešla po ňufáku, akoby odháňala zlé myšlienky. Sklonila hlavu k suchej tráve a zahľadela sa na ňu. „Len… som v tomto realista. Ako vravíš, rastliny si sú strašne podobné. A stačí malá chyba, jedna jediná a môžem niekoho nechtiac otráviť“

Prižmurila oči„Hmmm… Bathori, vravíš?“ zopakovala meno pomaly, akoby skúšala, ako sa jej hýbe na jazyku a ako znie v ušiach. „To meno má… zaujímavú energiu. Budí rešpekt. Ale takým… jemne desivým spôsobom.“Uchechtla sa a zavrtela chvostom. „Ale verím, že je dobrým vlkom, inak by si ju predsa nemal tak rád,“dodala nakoniec s úsmevom.
„Heh, no tak to sme dvaja, sladká nevedomosť“ priznala a ťažké prižmúreníe sa zmenilo na spokojne privretie oči. „Ale úprimne… kam by si už ty nezapadol? A tým pádom nemáš len sestru, ale vlastne už aj brata!“ dodala a jej huňaty chvost znovu zašvihal vo vzduchu. Keď ju znova prikryl svojím krídlom, zavrela oči a potichu vydýchla. Hlavou si jemne oprela o mäkké perie, pocit bezpečia, ktorý sa jej niekde v detských spomienkach vždy spájal s ochranou, pokojim.
Ak by sa jej Lancelot spýtal na tú vlčicu a jej vlčatá, asi by sa odpovedi vyhýbala. Nechcela šíriť interné informácie kráľovstva. Ale keby mohla… povedala by mu všetko. Sama s tým vnútri trochu bojovala. „Tak, Lán… povedz mi“ začala pomaly, hlasom zafarbeným zvláštnymi skúsenosťami „čo je v živote jednoduché? Nič.“
Jej pohľad sa zdvihol k nemu. „Dúfam že už sa má lepšie než predtým. A jej meno je Tokutik“ vyslovila mäkko s láskou a troškou hrdej nežnosti, aká sa objaví len pri tých v srdci. „A ja… ja sa mám s ňou dobre. Musím priznať, rola… matky či staršej sestry sa mi vlastne celkom páči. Cítim sa v nej… tak prirodzene. Tak komfortne.“ Usmiala sa naň nežným, tichým úsmevom. Ach, už dlho sa s nikým tak dobre nerozprávala. Dušičky sa im zladili rýchlejšie, než by si stihly uvedomiť. „Ďakujem… ale nechcem to predbiehať“ prehovorila po chvíli. „Ešte ani nevieme, či to zvládnem dokončiť. Bude toho veľa… takže, nekričme hop predtým, než skočím.“ Nepôsobilo to ako nedôvera v seba, skôr ako opatrnosť. Veď na tejto ceste jej naozaj záležalo. A vedela, že bude dlhá, náročná… ale krásna. Z nežným úsmevom si prezrela Lána. „Tak len dúfajme, že jedného dňa nebudem držať tvoj život vo svojich labkách“ podpichla ho ľahkým humorom. Nie preto, že by nechcela pomôcť, veď pre záchranu jeho života by urobila snáď všetko. Išlo len o to, že nechcela, aby Lancelot trpel pod labami niekoho, kto by jeho telo najprv musel dokaličiť, aby mu mohla pomôcť.

Zavrtela chvostom a mávla labkou vo vzduchu, akoby odháňala dotieravú muchu, alebo chcela dať pac ako šikovný psík?
„Ale prosím, netráp sa tým… prosím“ povedala jemne a privrela oči nad jeho ochranárskosťou. Jemne muštuchla do lica ňufákom, nechcela, aby ho to zvieralo. „Nie vždy je predsa možné mať všetkých po boku, aj keď by si to srdce prialo najviac.“ Avšak keď Lancelot spomenul, že si našiel miesto, ktoré môže nazvať domovom, poskočila a urobila veselú otočku, krídla pritom roztiahla ako maličké plachtiace vejáre. Tak veľmi sa tešila, že našiel niečo také vzácne. A že neni sám. „Tak, v tom prípade som rada, že si si našiel svoje miesto v tomto veľkom svete!“ vyšteklá radostne. Ale…Sestrička?
To ju na okamih zľahka zaskočilo. Jeden by bol možno prekvapený, veď vlk je len vzácne jedináčik. A Lán sa o nej vlastne nikdy nezmienil. Retrospektívne však pochopila, že na to ani nebol čas… „Takže sestrička?“ zopakovala to jemne slovíčko so zdvihnutým obočím. „Znie to, akoby ste mali krásny vzťah.“ Usadila sa do trávy a naklonila sa dopredu, ušká jej sa jej škubli. „A aké to tam vlastne je? Musím sa priznať, že o druhých svorkách viem pramálo, takže ma to zaujíma… A prijali ťa jej členovia? Všetci? Dúfam, že áno! Boli by hlúpi, keby nie.!” Klapla papuľou do vzduchu, akoby chcela uloviť imaginárnu muchu, a rozosmiala sa detským, veselým chichotom. No potom prišiel rad na ňu.„No a za ten čas, čo sme sa nevideli…“ začala opatrne. Labkou si hrabkala v zemi a pousmiala sa, ľahko, no zo smútkom ľútosti v kútikoch očí. „Pomáhala som so starostlivosťou o šteňatá našej bývalej liečiteľky. Nemali najľahší štart… kvôli povahe ich mamy.“ Jemne si povzdychla. A otriasla sa pri spomienke na tu vlčicu. Zjavne ju ani Autumn nemala v láske. „A teraz… mám vlastne adoptívnu dcéru? Ak to vôbec môžem tak brať,“ zamrmlala napokon a na okamih sa odmlčala. Pozrela na Lána, akoby chcela vyčítať z jeho výrazu, čo si o tom myslí. „Našla som ju vyčerpanú na mori. Musím povedať, osud má zvláštny zmysel pre humor. Niekedy skoro až zvrátený“ pokračovala už vážnejšie. „A teraz ju vychovávam ako správneho člena našej komunity… úcta a rešpekt ku Korune a tak.“ Krídla jej pri tom jemne poklesli nie zo smútku, ale z tej zvláštnej hrdosti a zodpovednosti, ktorú cítila v hrudi. „Oh! Aby by som nezabudla“ dodala a úsmev jej znova preskočil cez papuľu ako malá iskrička „možno sa zo mňa čoskoro stane učeň liečiteľky.“

Jeho slová ju zahriali pri srdiečku. „Mala som sa skvelo. No keď som ťa tu takto objavila, mám sa ešte lepšie!“ priznala úprimne. No to náhle, nadšené objatie ju úplne zaskočilo, ale v tom najpríjemnejšom zmysle. Hneď, ako sa jej jeho krídlo ovinulo okolo tela, pocítila príjemný príval tepla. Nečakala, že ju privíta s takým zápalom, no ani na okamih sa nebránila. Jemne sa k nemu priblížila, až sa krídlom jemne dotkla jeho boku, a prednou labkou mu položila na plece. Až po malej chvíli sa odtiahla, hoci labku nechala stále vo vzduchu, akoby ju k nemu niečo tiahlo. „Bohužiaľ áno… je to už tak dlho…”zašepkala smunejšim tónom. Pri jeho prekvapených očiach, privrela tie svoje. Deväť mesiacov bolo viac, než by si priznala. Celá tažoba toho času na ňu v tej chvíli doľahla. Bolo to naozaj dlho… až príliš dlho. Koľko sa im toho medzitým zmenilo v životoch? No aj cez to sa jej blyšťali nadšením a úprimná zvedavosť. „Bola to dlhá doba, čo sme sa nevideli” pokračovala veselším tónom „Takže, za tú hromadu splnov, čo si robil? Stále si sa len tak túlal svetom?“ Opýtala sa a naklonila hlavu na stranu. Jej pohľad žiaril záujmom. Bolo na nej vidieť, že ju naozaj úprimne zaujíma každá jedna vec, ktorá sa mu za ten čas prihodila.