Príspevky užívateľa

„Neboj sa sestrička“ chcel jej starosti zahnať, no tým aké nadšenie sa mu odrážalo v hlase, nebol asi veľmi úspešný. Pár posledných krokov, rýchly mrštený skok a bol na streche najvyššej budovy v meste. „Sme tu“ vydýchol, zatiaľ čo prudký vietor narážal do jeho tmavej srsti. Rozprestrel malé krídla, ktoré mu zakrývali tvár, a zahľadel sa do nekonečnej oblohy. Urobil pár krokov vbok, aby uvoľnil prechod sestričke. Otočil sa na sestru, keď cítil, že je pri jeho boku. Pozrel sa do jej tváre svojimi bielymi, slepými očami a olizol jej tvár, snáď posledná pusa? „Ah, MÔJ PANE! SÁM NAJVYŠŠÍ, VYPOČUL SOM TVOJE VOLANIE,“ začal a mieril na samotný okraj budovy. Natiahol hlavu k nebesiam. „Vystúpal som pre teba na najvyššie miesto, aby som ti bol bližšie, prosím prez-“ a už sa ozval len krik. Starý betón sa pod jeho labami začal drobiť, rozsýpavať a on behom chvíľky stratil pevnú zem pod nohami a mieril na smrť. Rútil sa k zemi, no o chvíľu jeho krik stíchol po dopade na pevnú zem. V tej chvíli sa zdalo, akoby volal meno svojej sestry, no bolo to skutočne tak, alebo to bola len hra vetra, vetra, ktorý roznášal to mrazivé ticho a pach krvi po okolí?

Kračal, kráčal pomedzi sutiny starej budov. Snažil sa dostať na jej strechu. Prekvapivo vzhľadom na jeho hendikep, sa pohyboval celkom plynule. Teda, raz za čas jemne narazil ňufákom do steny či vyvýšeného miesta na zemi no nebolo to nič tragické. Zastal až na schodoch, kedy sa otočil za seba. „Sestrička, pridaj sme skoro tam! Počujem jeho hlas ako ma volá...“ prehovoril smerom k sestre a následne znova pokračoval vo výstupe na vrchol budovy. Áno, Sam Hati k nemu prehováral. Prvýkrát sa mu ozval pri modlitbe v starej továrni, no každým dňom od tej chvíle počul jeho volanie čoraz častejšie. Hati ho volal na najvyššiu bytovku na území kultu. Prečo by to Hati robil? Úprimne? Exlips nemal ani len tušenie, ale jeho viera, jeho láska k nemu by mu nedovolila spochybniť jeho želanie...

Tam, kde Hati niekde ubral, musel aj inde pridať, rovnováha je predsa zákon, ktorému sa nevyhne ani božstvo. A v Exlipsovom prípade to bolo zrejmé už od prvej chvíle. Zrak mu vzal, no výmenou mu daroval niečo omnoho vzácnejšie. Dar zlatého jazyka, schopnosť reči tak silnú, že by možno dokázala presvedčiť aj mŕtveho, aby sa postavil na nohy. Pre niekoho krutá výmena, no v konečnom dôsledku… možno dobrá. Načo sú oči vlkovi, ktorý má po boku svoju vernú sestru? A komu by sa nezišla schopnosť slova, ktoré dokáže zmeniť srdcia aj rozumu vzdorujúcich neveriaci?
Ak by sa vlci dokázali červenať, Exlips by horel ako oheň. Každé slovo chvály od jeho milovanej sestry sa mu vpíjalo hlboko do srdca. Toľko uznania! Toľko láskavosti! Ani si nemyslel, že si to zaslúži. „Sám Hati mi pomáha s výberom slov, ktoré mi padajú na jazyk“ prehovoril skromne, mierne skladajúc uši a hlavu. „Ale aj tak si nemyslím, že si zaslúžim toľko chvály.“ Pravdou je, že by klamal, keby priznal, že by nerád použil svoj dar aj na tých najodolnejších neveriacich, ktorim by rád otvoril oči a pomohol im pochopiť jedinú skutočnú pravdu. „Učíme sa celý život“ dodal napokon tichšie ,,a práve v tom je to krásne.“

Nirixove slová o lojalite vtáčika len podporili jeho záujem.„Tak v tom prípade dúfam, že mu dám dôvod aby mi bol loajálnym spoločníkom“ povedal spokojne, a potom dodal „A keď nie, aspoň budem mať večeru.“ Ťažko povedať, či to myslel vážne, alebo len ako hlúpu, snáď zvrátene vtipnú poznámku, no zdvihnuté kútiky jeho pier prezrádzali že to bral skôr s nadhľadom. Ah, rodina… To je pre neho špeciálne slovo, plné bezpečia. Chvostík sa mu pri tých slovách vrtel a ešte viac, keď sa srsť staršieho vlka dotkla jeho laby. A v tom, bez varovania, sklonil hlavu a jemne sa ňou obtrel o Nirixov krk. Ako mačka. Ako mačka, ktorá dáva najavo svoju láskyplnú náklonnosť. „Takže… výnimočnos“ zašeptal. „Nikdy som si tak nepripadal“ priznal sa ticho. „Možno máš pravdu“ pokračoval. „Možno svet nevidím preto že mám vidieť iné veci. Tie, ktoré ostatní prehliadnu… alebo nepočujú.“ Nervózne zatrepotal hlavou. „A keď mi budú hovoriť, že som divný…“ jemne našpúril pysky do úškrnu. „…tak nech. Možno sú len slepší ako ja.“

Exlips sa spokojne usmial, bolo v tom úprimné potešenie, keď si uvedomil, že Nirix rešpektoval jeho prianie.
„Ďakujem“ prehovoril ticho s vďačnosťou, ktorá sa odrazila aj v jeho postoji. Mierne sklonil hlavu a uši sa mu zachveli. „Nie som sám!“ odpovedal vzápätí, možno o čosi prudšie než zamýšľal, akoby ho to pobúrilo. „Mám Hatiho, ktorý kráča so mnou, aj keď nevidím jeho stopy. Mám sestru, ktorá ma pozná ešte skôr, než prehovorím… a mám celý kult“ Zdvihol hlavu k oblohe, kde sa v roztrhaných oblakoch trblietal mesačný svit. Jeho hlas zjemnel. „Ale ak vravíš, že priateľ môže pomôcť… verím ti“ pripustil po krátkej odmlke. „Možno by sa mi niekto taký zišiel… operený spoločník.“ Uši sa mu pohli dopredu, zvedavo. „Možno by sa mu u mňa páčilo. A možno by mi… pomohol“ povedal opatrne, s jemnou neistotou, ktorú však prebil jeho záujem. „Mohol by byť mojimi očami… Nirix… vážne mi dávaš takúto šancu?“ spýtal sa neveriacky a naklonil hlavu k nemu, ako by sa uisťoval podľa zvuku jeho dychu. Zľahka sa pousmial „Ak mi ho zveríš, postarám sa oňho ako o brata. Sľubujem.“ Na chvíľu sa zasmial pri predstave. „Aspoň by ma upozornil, skôr než do niečoho narazím“ dodal so šibalským úsmevom, ktorý sa zdal v tme takmer neviditeľný, no bolo ho cítiť v tóne hlasu.Na okamih sa mu jedno z krídel jemne zachvelo. Škublo sa a zľahka odhalilo svetlomodry pásik ťahajuc sa po jeho nose. Svetlo mesiaca po nej skĺzlo ako po hladine vody. No skôr, než by sa jeho tvár úplne odhalila, krídlo sa znova zložilo na svoje miesto. „Vieš… keď ťa teraz počúvam“ prehovoril tichšie „vravím si, či mi Hati nevzal zrak za hriechy mojich rodičov. Alebo ma len skúša touto prekážkou.Možno si povedal, že oči nepotrebujem, že som predurčený vidieť svet inak. Nie pozerať, ale vnímať. Cítiť teplo, počuť vietor, poznať dušu podľa jej ticha.“ Krátko sa pousmial. Jemne zatrepotal krídlami, na ktorých sa v mesačnom svite zablysol vzor pripomínajúci oči. Zasmial sa ticho.„Skôr či neskôr sa nájdu aj takí, ktorí mi to dajú za vinu…“ . dodal, no jeho tón nebol trpký, skôr zmierený s krutou realitou života „Ale takí mi nebudú stáť za plytvanie dychom.“
Na konci sa len ticho nadýchol, uši mu klesli a chvost sa pokojne zložil k zemi.

Zostal chvíľu ticho no jeho chvostík sa zavrtel vo vzduchu keď ucítil teplo Nirixoveho jazyka. Uši sa mu jemne pohli, zachytával každý dych, každý pohyb trávy, ako sa predierala cez kamene na koľajniciach. „Kam som chcel ísť…?“zopakoval potichu akoby sa tú otázku snažil pochopiť sám. „Ani sám neviem… len som cítil, že sa musím pohnúť. Skúsiť, kam až dokážem dôjsť bez pomoci…” priznal a zhlboka sa nadýchol. Drobné krídla za zlahka pohli, no zostávali spustené cez jeho slepé oči. „Nechcel som odísť z územia, naozaj nie. Len… niekedy mám pocit, že ak zostanem stáť, všetko sa okolo mňa pohne a ja ostanem pozadu… Nemusíš ma viesť, Nirix“ povedal ticho, no s laskvosťov v hlase. „Stačí, ak pôjdeš vedľa mňa. Aby som vedel, že tu si.“ prehovoril a chvíľu sklonil hlavu. „Zvyčajne býva pri mne sestra“ priznal úprimne, hlas mu na okamih zmäkol. „Keď tu nie je… nastane zvláštne ticho. Prázdne.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby váhal, či má pokračovať. „Asi preto som sa vybral von“ dodal po chvíli šepotom. „Aby som unikol tomu tichu...“
Jeho uši sa mierne zachveli, keď Nirix spomenul jeho oči. Exlips stuhol, krídla sa mu pohli, no neodhalili nič. Zdvihol hlavu. „Moje oči…?“ zopakoval potichu. „Neviem, ako vyzerajú. Nikdy som ich nevidel. Nikto mi nepovedal, či ich vôbec mám.“ Zasmial sa potichu, no bez radosti.

Mlčal dlhšie, než by sa patrilo. Každé slovo, ktoré zaznelo z úst Ossiana, v ňom doznievalo ako vzdialené hromobitie. „Ak to Hati uzná za správne…“ prehovoril ticho, ale zreteľne „zjaví sa aj nám, pán Ossian. Cez piesok, cez dym, alebo cez bolesť či krv, jemu sú všetky cesty otvorené.“ Jeho hlas bol tichý, no niesol sa zo zvláštnou istotou. „Naše kroky patria jemu. A kamkoľvek nás zavedie, tam pôjdeme. Bez otázok.“ Lumine stála kúsok pred ním a on cítil jej prítomnosť ako svetlo v hmle. Jemne k nej naklonil hlavu, skôr v geste úcty než neistoty. „Možno aj táto továrenská suť je jedným z tých miest, o ktorých ste hovoril“ dodal. „Nie miestom kam prichádzajú pútnici, ale kam sú privedení. Aby si spomenuli, že aj medzi rozpadom a hrdzou možno nájsť Hatiho vôľu.“

Načúval krokom svojej sestry, každý jej dotyk laby so zemou mu bol oporou v temnote. Držal sa jej stopy, až kým ho nezastavila varovnym. Zmĺkol a napol uši, aby zachytil, čo sa deje. „Takto?“ opýtal sa nesmelo a natiahol prednú ľavú labu, trochu nešikovne, ako žaba, ktorá skúša preskočiť kameň. Srdce mu na okamih preskočilo, keď ucítil pod labou pevný okraj a s úľavou prekonal prekážku, na ktorú ho upozornila.„Popravde… cítim sa dosť… nestabilne,“ priznal tichým hlasom, pričom sa mu chvost jemne zachvel a laby ostali kŕčovito zapreté o zem. Zostal stáť, uši nastražené smerom k svojej sestre. Počul tón jej hlasu, istú ozvenu slov. „Náš mesiáš … je radosť vás počuť. Nech vás Hati pozdravuje.“ Zopakoval po nej. Pomaličky pritiahol k telu poslednú zadnú labu a postavil sa tesne za svoju sestru. Ešte nestihol ani komentovať, kto sa kde skrýva, preňho bol predsa skrytý každý, a už sa opäť pohla. Snažil sa kopírovať jej kroky čo najvernejšie, hoci jej tiché kráčanie bolo preňho takmer nepostrehnuteľné. Keď sa zastavila, zastal s ňou, no hlavu mal otočenú úplne iným smerom, sledujúc len ozveny zvukov v okolí. Zrazu sa z ticha ozval hlas ktorý patril sivastému vlkovi. „Venujeme sa len bohumilým činnostiam a žiadnym iným.“ Odpovedal. Exlips prešľapol prednými labami, zľahka sklonil hlavu k zemi, akoby sa ukláňal slovám.„To by sme si predsa nemohli nechať ujsť,“ odvetil s jemným úsmevom v hlase.

Keď sa k nemu dostala správa o stretnutí na moste, najprv ho to neprekvapilo. No zaskočilo ho že sa to má odohrať za bieleho dňa. Táto informácia v ňom vyvolala znepokojenie nie voči Hatimu, ale voči okolnostiam, ktoré sa dejú. Muselo ísť o niečo naozaj vážne, keď sa mali zhromaždiť práve v takúto hodinu…
Exlips tam nesmel chýbať. Ale ako sa tam dostať bez toho, aby sa jeho kožušiny dotkli teplé slnečné lúče? A vtedy mu to napadlo…
Kedysi mu vlci spomínali, že v niektorých budovách visia zo stropov ťažké látky. Mal šťastie a podarilo sa mu jednu takú nájsť. Bola hrubá, ťažká a na okrajoch mala čipku. Zahryzol sa do nej a silným trhnutím ju strhol na seba. Zamotal sa do nej ako múmia. Keď si bol istý že jeho telo je dostatočne zakryté, vydal sa na cestu k mostu. Nasledoval hlasy, šepot, pachy… až napokon stál pri moste spolu s ostatnými veriacimi. Bol to určite zvláštny pohľad… A vtom prehovoril veštec. Otočil hlavu priamo k nemu a riekol „Chvála Hatimu.“

Exlips sa prudko zastavil a otočil sa za hlasom Nirixa. Jeho telo stuhlo, uši sa zachveli. Pokorne sklonil hlavu. Oči ktorých existencia bola už len mýtom, zostali ako vždy skryté pod malými krídlami. Uška sa jemne pohli keď vnímal smer zvuku. „Ešteže si ma zastavil“ povedal ticho a urobil pár opatrných krokov jeho smerom. Pohyboval sa istým, no ostražitým krokom, akoby rátal každý dotyk laby so zemou. Bolo zrejmé že keď naň niekto prehovorí, dokáže sa podľa hlasu zorientovať. Zastal. Hlavu mal stále sklonenú, no teraz ju trochu pootočil nabok. „Bol by som ti za to vďačný… ale ako by si mi vlastne chcel pomôcť?“ Jeho hlas znel pokojne, no trochu unavene. „Budeš ma snáď sprevádzať na každom kroku?“ Zodvihol hlavu a jeho krídla sa trocha nadvihli akoby chcel cez ne niečo vidieť, avšak neodhalili jeho oči, no hneď ich zas spustil späť. „Nie som malé šteňa. Už nie“ dodal s tichým povzdychom. Nemyslel to zle. Bol to len fakt. Už dávno nebol drobec, teraz bol poriadne veľký ale stále slepý...

Exlips sa túlal pomedzi staré, zarastené vagóny, na opustenej železnici blízko domova, jeho malého, bezpečného prístavu. Trénoval chôdzu v teréne. Nohy sa mu často zaplietali občas sa potkol, no pomaly mu to začínalo ísť. Každý krok bol pre neho malým víťazstvom. „Super…“ zamrmlal pre seba aj keď vedel že večne tu zostať nemôže. Celý život predsa nestrávi medzi vagónmi. Raz bude musieť zvládnuť aj iný svet. Otrávene si povzdychol, ťažko a trochu unavene. „Ah… je to náročné“ povedal… Zvesil hlavu, na chvíľu zastal a začal ňufákom prehrabávať zem. „Aspoň… konárik…“ zašepkal sklamane. Aj obyčajný konárik by mu pomohol, mohol by ho používať ako slepeckú paličku. Ale ani ten sa mu dnes nedostal pod ňufáčik..

V jeho mladej, zmätenej hlavičke sa začal pomaly ozývať hlas. Jasný, silný… Mocný a majestátny, ako ozvena pradávnej bytosti. Bol to vari on? Hati? Určite to bol on! Kto iný by mohol hovoriť tak dôrazne a pritom tak utešujúco? Slepé šteňa sa nechalo viesť týmto hlasom ktorý mu vravel jediné „Plav, plav… a plav hore…“ Ale kde je hore? Keď nevidíš kam kráčaš? Alebo skôr plaveš ? Keď ani len netušíš…kde si – na dne? Alebo niekde tesne pod hladinou? Napriek tomu sa pohol. Neistým chaotickým pohybom sa začal predierať smerom kam ho viedla vnútorná intuícia. Tá, čo patrila hlasu v jeho hlave, Hatimu. Voda okolo neho bola hustá a nepokojná, no nevzdal sa. Pod lesklou hladinou sa začala zjavovať tmavá šmuha….A potom… náhle! takmer zázračne, hladinu rozbila malá tmavá hlavička. Spolu s ňou sa z vody vynorili trasúce sa krídla a rozmachané labky, ktoré bojovali o každý nádych. Exlips sa dostal nad hladinu! Dýchal, žil… Hati ho viedol. Hati ho ušetril.

Ku prekvapeniu všetkých ju slepé šteňa začalo poslušne nasledovať. Jeho prvé kroky boli neisté ... kračal váhavo, akoby sa obával každej nerovnosti. No akonáhle po pár krokoch pocítil pod sebou hladkú zem pridal do kroku. Teda, v jeho prípade to bol skôr nadšený klus. Divoko mykal ušami zo strany na stranu, snažiac sa zachytiť zvuky okolia, no najmä kroky Salōmē ktoré ho viedli tmou. Jeho zmysli sa snažili sústredil iba na jediný zvuk , tlmené kroky pred sebou.
Až kým…
Náraz!
Nečakane narazil do nôh Salōmē a stratilo rovnováhu. Nebol pripravenéý na také rýchle zastavenie, teda, pre ostatných nešlo o nič náhle no pre slepé šteňa to bol šok. Ani nestihlo poriadne zakňučať, keď ho pohltilo niečo...chladné…Voda. Šplechnutie sa rozľahlo nočným vzduchom. Malé telíčko klesalo ku dnu bazéna, zmietané v chaotických prúdoch, ktoré ho ešte viac dezorientovali. Exlips sa divoko mykal, jeho labky sa rozhadzovali vo všetkých smeroch v zúfalej snahe nájsť pevný bod. No nebolo ničoho čo by mohlo zachytiť. Hore! Musí sa dostať hore! kričalo mu v hlave. V jeho drobnom tele bojoval pud prežitia, no panika ho zvierala ako oceľová pasca. Strach mu zvieral hruď! Bude nad ním Hati držať ochrannú labu a dovolí mu prežiť? Alebo si vezme toto dieťa k sebe?

Exlips cukol uškami, keď započul známy láskavý hlas svojej matky. „Noo... sedím“ vyslovil pomaly s tichou pauzou medzi slovami, akoby hľadal správne vyjadrenie pre to čo cítil. Nevedel presne, ako vysvetliť svoje emócie, ako popísať situáciu v ktorej sa nachádzal. Zhlboka sa nadýchol a na okamih zaváhal. „Ja... počúvam...“ zamrmlal takmer nečujne. „Chcem vedieť, aké to je... tam vonku. Počujem vietor, cítim vône, ale...“ Jeho hlas zoslabol a uši sa mu neisto pohli a jeho krídla sa spustili k zemi. „Neviem, kde je vonku.“ Otočil sa smerom kde tušil že by jeho mamina mohla byť, jeho výraz bol tak neistý... strápený. „Mami?“ osmelil sa napokon. „Aký je svet?“ spýtal sa potichu, skoro až zahambene. Na chvíľu zavládlo ticho. Potom sa mu hlas zachvel, ako keby sa mu do očí tisli slzy. „Môžeš... môžeš prísť bližšie? Prosím?“ zašepkal...

Čierne vlča sa otočilo za smerom z ktorého sa mu zdalo že prichádza hlas Salōmē. A čuduj sa svetu, otočilo sa správne! "Zdravím Salōmē!" zopakovalo po svojej sestre, no o niečo zakríknutejšie. Nemyslelo to zle.. v jeho hlase sa odrážala čistá radosť, ktorá z tohto malého klbka sršala na všetky strany. Jeho neposedný chvostík veselo kmital zo strany na stranu a neprestával ani vtedy keď si Ossian prišiel po jeho sestru. Ušká okamžite nasmeroval jeho smerom, aby ho lepšie počul. Pravdou bolo, že celú vetu nepochytil úplne najlepšie, no jasne zachytil oslovenie jednotlivca. A keďže nevidel kto presne kde stojí, radšej sa zdržal odpovede. Veď aj tak otázka nebola mierená jemu...asi. Takže svoju pozornosť opäť venoval Salōmē, snažiac sa na ňu pozerať. Presnejšie – pozeral sa pred seba, v jej smere. Jej nohy, hrudník... Jej výšku si poriadne ani neuvedomoval.