Príspevky užívateľa ~ Vlčí Brloh

Schválené

Pekná registrácia, ale celkom silná mágia, treba dopísať negatívne účinky na postavu, špecifikovať trvanie, 10 hodín je úprimne dosť a pre slabú formu je aj tá hodina podľa mňa dosť ( tie vedľajšie sú okej), a trebalo by možno špecifikovať aj ako dlho vydrží jed mimo tela, respektíve, na predmetoch, tráve, atď.

Schválené ale nejde mi obrázok pošleme si cez discord, ospravedlňujem sa za čakanie,

Láskyplne sa oprela o Enkida a v hlave mala zmätok. Toľko pocitu viny a zároveň odhodlanie čoraz väčšie že to tak muselo zostať. Takmer mu to všetko povedala. Všetko. No nemohla. Nielen že by tým ohrozila seba aj jej deti, navždy by ho stratila. Doteraz jej nedošlo ako moc jej chýbal.
"To je predsa tvoj syn. Akoby ti z oka vypadol, pozri. Toffie. To meno si navrhol ty." pripomenula mu, obdarujúc ho ďalším krásnym klamstvom o ich podobnosti. Hoci si Verd pri únose, nájdení tohto malého dala záležať aby to vyzeralo geneticky správne, pochopiteľne vedela, že mu nemohol vypadnúť z oka. To sa však oni dvaja nikdy nedozvedia. Popravde Hel nechcela vedieť ako to Verdie dokázala Proste to tak bolo. Nepýtala sa.
"Toffie, poď zlato, pozdrav svojho ocka." povedala mu a následne sa otočila k Enkidovi. " Vraj bude raz rytierom ako ty." usmiala sa na manžela.
V tom jej prišlo smutno, odvrátila od Enkida pohľad a po tvári jej stiekla slza. " Som strašná partnerka. Mali ste sa dávno poznať, mal si ho učiť loviť ty a- nezvládla som to.."

"Viem, že budeš." pritakala synovi a chcela však od neho, aby sa sústredil na lov. Prižmúrila oči, potichu sledovala korisť, to sa však pri jeho energii len ťažko dalo.
Tu však stuhla. Rovnako ako on, i Hel zbadala vlka. Krásneho vlka, s krásnou tmavou srsťou, krásnymi očami a srdce sa jej zastavilo. Doteraz jej ani tak strašne neprišlo čo to spravila a čo sa chystá spraviť, ako strašne klame svojmu milovanému. Až teraz. " Enkidu," pípla a prv synovu otázku odignorovala, ponáhľajúc sa za manželom, zastavila pár krokov pred ním, akoby sa zdráhala sť bližšie a chvíľu naň s lesklými očami vyjavene pozerala, bázlivo. Potom sa mu hodila okolo krku a prudko zvrela oči. " Prepáč mi to." nemohol vedieť o čom hovorila. Snáď o to, že mu syna predstavila až dnes, pretože, samozrejme po pôrode nebola v dobrom stave a zdravotne ani z vyčerpania nezvládala. A dospela k záveru že synovi bude lepšie v nihile :). V skutočnosti sa mu ospravedlňovala za klamstvo, ktoré ho ešte len čakalo, za všetko do budúcna, hoci vedela, že ak na toto raz príde, jej vrúcny vzťah s láskou jej života skončí v okamihu.

Hel sa zamračila a premerala si syna prísnym pohľadom. "Môžeš byť Ór Kolgrafiir ako veľmi chceš. Správny bojovník, vie kedy prestať. Kedy sa stiahnuť. A pustiť sa do tohto boja, nevyhráme ho. Ani jeden z nás." varovala ho prísne, potom pookriala, keď syn súhlasil, aby sa nehádala. Hel sa pohrávajúc so svojim príveskom na krku uložila na valandu vedľa syna a hlavu si utrápene položila na nohy. Nechcala ho najesť sa.
"Len počkaj. Ukážeme im, všetkým. Všetkým im to zrátame." zamrmlala skoro nečujne. Hovorila z cesty, lebo bola vyčerpaná toľkými klamstvami? Alebo to myslela vážne? Čo ak to však všetci zrátajú jej?

Helenka sa takýchto rozhovorov bála od začiatku a nevedela sa im postaviť čelom. Už teraz v tom bola zamotal a v strese a nemohla si naivne myslieť že keď mladí dospejú bude to lepšie. Ale zas, bude čoby nebolo. Sú rozumní a vie že ich nadovšetko ľúbi.
Pri vete, chcel by som sa spýtať jej prebehol mráz po chrbte. Čo mala povedať? Váš otec je v nihilskej svorke ale nemôžete ho vidieť pre vašu bezpečnosť? Drísty. A možno by to tak mala urobiť. "O tvojom otcovi sa porozprávame inokedy."zhrnula neústupčivo, a dúfala že je koniec, keď sa však Carsten začal pýtať i na ňu, srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Bola tak nervózna, až sa neubránila a nahnevala sa, ako i nasvedčoval jej rozhorčený pohľad, ktorý mal syna zahriaknuť.
"Pretože sme obklopení nebezpečnými vlkmi. A keby niekto zistil, že ste moji synovia, hrozilo by nebezpečenstvo vám i mne." Sykla možno sa jej i trocha triasol hlas. Odňali by im slobodu a ona by ich už nevidela. Najskôr nikdy. Enkidu by kohol prísť o dôveryhodnosť, sotva by mu verili že o nich nemal ani páru. O Enkida by prišla akoby ju mohol ďalej milovať? Zistilo by sa, e Verd Toffieho niekde UKRADLA, aby ho mohla vydavat za Helinho? A čo ešte?
"Prosím nechajme to tak" šepla s výdychom, mrzelo ju, že bola nepríjemná. Oni boli jej všetko

"Väčšiu pochvalu asi od svojho syna ťažko vymámim čože?" uchechtla sa Helenka akoby sa rozprávala s kamošom, nie s niekým, koho priviedla na svet. Myslela to ale dobre, bola mu za tento drobný darček vďačná. Ani nevedel, ako pre ňu malá pozornosť od detí moc znamenala.
Nad zvyškom ich rozhovoru sa rozosmiala, privádzalo ju to ku krásnym spomienkam stvorených z tých nepekných, ktoré však potom celkom vymizli. Pobavene prikývla hlavou. " Treba dobre trénovať mušku a nápor, keď som raz čapila tvojho otca tak-" a bolo to tu. Stíchla, odmlčala sa, akoby ju niekto vymenil, Chvíľu zarazene potom klesla pohľadom k zemi a na syna sa ani nepozrela. O čom to rozpráva. Carsten, Beltaine ani Samhain nikdy nemôžu ich otca naozaj poznať. Hel o Enkidovi preto nehovorila často. Vlastne takmer vôbec, len čo to základy, prečo a ako a, bola nešťastná. Och ako len bola napriek tomu všetkému nešťastná. Cítila sa ako pokrytec. Ako to mohla nazývať láskou, keď klamala vlastnému manželovi do očí? I vlastným deťom. Ich otec nie je dávno v Noreste a pre ich vlastnú bezpečnosť, na verejnosti ani ona nie je ich matka.

Hej jasne to bola iba poznámka k tomu, ale kludne. Tak schválené :). nahodím v priebehu dneška snáď

Ahoj registrácia vyzerá byť v poriadku, ale moc mi tam nesedia vety, kedy adresuješ nám hráčom že " toto chodí takto u nás u ludí" nie je to tam potrebné, nepsobí to ako registrácia postavy ale akoby to bol s nami rozhovor? Možno by som to odtiaľ dala preč, inak ok.
A ikonku žiaľ nezmeníme, ikonky kreslí pre svorky jednotné alfa. ale môžeš si ju hodiť na svoju ikonku v nadstavení.

Hel nad odpoveďou svojho syna na moment zastala. Jasne, i ona bola ako mladá dobrodruh s vlastnou hlavou ale predsa bola teraz ich matka. Také niečo ich musí prejsť ako ju! Hoci, dobre neklamme, ani ju to tak celkom neprešlo. " Dobre, najeme sa my dvaja." zhrnula v krátkosti a ešte než Carsten stihol povedať čosi o dare, vrátila sa na moment von vyťahujúc králika z ranného lovu schovaného kdesi za chatou. Keď jej synátorovia neprídu domov na večeru, zaobstarajú si ju holt sami. Rozhodla sa.
Vovnútri spozornela, pohľad jej zmäkol. "Ano? Čo je to?" spýtala sa zvedavo nastražujúc uši, až si napokon pomaličky detailne prehliadla malý predmet. " Carsi ten je nádherný. Páči sa mi, Veľmi sa mi páči. Budme ho nosiť, takto okolo krku, dobre?" usmiala sa vrúcne nechávajúc syna, aby jej prehodil prívesok cez krk, pokiaľ chcel. "Tak lepší zvuk vravíš? Najlepší zvuk táto hustá vecička vydáva, keď ňou niekomu vrazíš po hlave" zazubila sa. " Ver mi!"

Pendlovať medzi vlastnými deťmi, do toho medzi manželom a Toffiem, ktorí o sebe vzájomne netušili, hrať to že jej nihil zobral všetko čo jej bolo drahé a ešte k tomu všetkému sa z toho nezblázniť, vyžadovalo kopec energie. Deti boli staršie, začínali to byť dobré potvory a Helenka bola čoraz viac a viac unavená. Och ale ako ich len milovala. Dala by za nich všetko na svete. A stálo jej to za všetko. Hoc je pravda že keby nebolo nej drahých sestier, zošalela by namojdušu.
Vopchala hlavu do okienka cez ktoré vkĺzla dnu. Nechcela prv aby boli tak blízko nihilu a museli si stanoviť pravidlá, ako napríklad že nikto sa nikdy nedozvie že je ona ich matkou. Odoprieť im totiž toto miesto nemohla. Na to nemala srdce, bolo podstatné, mimoriadne podstatné pre ňu a jej blízke osoby. A mohol sem koniec koncov hocikto. Nezáležalo na tom, uvítala ich tu ako doma.
" Kde máš bratov?" Spytovala sa a nežné Carstemovi olizla čelo.

"Tvoj ocko je rytierom v nihilskej svorke. Tam ti poskytnú ochranu, budeš sa učiť jeho remeslu, môžeš priviesť svojej rodine česť a dobré meno. Ja tam za tebou nemôžem, plním tiež priania mojich predkov. No pre ocka je to dôležité, aj pre mňa. " vysvetlila mu a snáď rozprávala o monarchii ďalej, snažiac sa neznieť priveľmi skepticky. " Nikdy však nezabúdaj na to, že tvoja rodina je prvoradá. V konečnom dôsledku je všetko čo máš. Bezpodmienečne ťa bude vždy milovať." prízvukovala mu a olízala mu čelo. " Poď, cítila som tu niekde králika, skúsme ho uloviť ako dar tvojmu novému domovu. Keď sa stretneš s panovníkom, ukážeš mu aký máš talent." S panovníkom kriste. Malý drzý hňup. Bolo jej to proti srsti, no takto to muselo byť. Už tak obetovala veľa a riskovala aby ostatné deti, jej tajné deti nemuseli byť v nihilskej svorke. Aby boli navždy s ňou.
"Isto príde čo nevidieť. Teraz chod chytiť toho králika."