Príspevky užívateľa

Poznal vlkov ktorý by žiadali účtu snáď od každého živého tvora...no možno i preháňal, ale aj taký vlci sa určite dali nájsť. On ním však nebol. Či to bol však správy prístup alebo nie, to on sám nevedel, no rozum mu vravil tak ako predtým povedal. Nebolo nikde napísané, ako je to správne a tak to bolo asi na každom zvlášť? Dalo by sa povedať.
„To ano a vďaka." odvetil a dal jej za pravdu. Nikdy by si nemyslel že bude mať tak nepodarené decká, teda aspoň jedno z nich bolo také že nevedelo čo so sebou... Však Zathrian. Ľúbil ho ale niekedy by ho najradšej uškrtil. „Maj sa aj ty, Kiler." usmial sa a vybral sa cestou kam ho pachy zaviedli za korisťou.

On nebol ten, čo chcel aby sa mu celý svet klanial, narozdiel od jeho syna Zathriana. Kto mu to len do hlavy dal? Netušil, že vôbec. On to určite nebol. „Nepožadujem prejav úcty mimo územia svorky. Tú pre niektorých nemusí postavenie znamenať nič, či už pre tulákov, alebo členov iných svoriek." poznamenal s tichším zasmiatim. Vedel že to myslí ako vtip, no aj tak ju oboznámil so svojím pravým názorom ohľadom tohto. Kyvnul hlavou, keď potešenie bolo aj na jej strane. Zdalo sa byť pravdou, to čo vraví. Nekonfliktná vlčka, pozitívny vzťah so svorkami, aspoň na prvý dojem to tak pôsobilo. „Menší oddych od detí som si doprial a chcel som niečo podzub uloviť pre svorku." malinko sa priznal s tou prvou časťou vety. Bolo náročné vychovávať štyri tvrdohlavé vlčata. „Čož mi pripomína že by som sa nemal zdržať pridlho, povinnosti má čakajú a hlavne musím dohodnúť, nech tie moje decká niečo nevyvedú..." zasmial sa a nenápadne dával najavo, že má naponáhlo a rád by už aj šiel. Avšak nechcel ju len tak odpálkovať. „Uh... ospravedlň ma, ale mal by som ísť. Snáď inokedy tento rozhovor bude aj na dlhšie." snáď ju tým nejak nenahnevá a pochopí to.

Prítomnosť Marielle ho upokojovala, cítil sa tak o niečo lepšie, že nebude odchádzať sám. Sledoval dav vlkov. Bolo mu smutno že bude odchádzať. Naozaj mu budú všetci do jedného chýbať. Najmä jeho synovia, ktorý to neznášajú zrovna najlepšie...no vedel, že sa Azaryn o nich dobre postará...a jeho synovia sú silný, neskôr sa aj oni budu starať o svorku. A možno ich príde niekedy opäť navštíviť, alebo možno to bude naopak a oni prídu za nimi. Odpustia mu vôbec niekedy? Cítil sa strašne, takmer až začal ľutovať svojho rozhodnutia, no za koho by ho mali keby si to práve teraz rozmyslí? Nie už nebolo cesty späť. Už bolo rozhodnuté.
Okrem toho, ani Alaric sa nezdál byť so všetkým v poriadku. Bolo to na ňom vidieť, no nechcel naň upozorňovať nech sa necíti o to horšie...bolo mu ho ľúto.

Reakcie vlkov na Feierove povýšenie ho neprekvapili. Tešilo ho, že práve jemu mohol prenechať jeho domov. Určite to zvládnu aj bezo mňa. S malým úsmevom sledoval gratulujúcich. Po jeho slovách len odkývnul na súhlas. Už predtým sa o tom treste rozprávali, vedel o čo sa jedná - len aby ostatní si boli istý, že s tým Raymond súhlasí. Dialo sa tu mnoho vecí, jeden nevedel ustriehnuť všetko, no tie najvýraznejšie veci neunikli snáď nikomu - ako napríklad Sankari s jeho slovami, ohľadom odchodu. Z toho čo o ňom vedel, čo počul a poznal o Sankarim, tušil že niečo také časom príde. Mladý dobrodruh. Tíško mu bude držať v živote packy, aby sa mu darilo. "V poriadku, môžeš sa k nám pridať." pozeral sa na neho, neskôr mu snáď aj ostatné svoje myšlienky zdelí, no až počas hostiny. Určite sa nejednému sliny zbiehajú na čerstvé mäsko. Nechcel to naťahovať. Ako bolo vidieť u Stadleya, ktorý sa už napchával a vďaka jeho nie moc vhodnej reakcii, trafil kosťou Rufusa. Nič príjemné a mohol byť rád že to neschytal niekto s menšími nervami a 2x taký veľký jak bol Stad. By si z neho spravil obedík hah. Nedalo mu sa nad tým potichu nezasmiať. Netrvalo príliš dlho aj aj on sa vydal medzi vlkov k hostine. Chcel si aj on niečo dať podzub.
Nu a "Trest" alebo teda označenie bývalého člena sa odčiní až po hostine, ako už bolo povedané, teraz si chcel Ray užiť posledné hodiny so svorkou a poriadne sa rozlúčiť s každým kto o to stál.

Bol trochu mimo. Ako pravý Ignisan by sa tak asi nemal správať, navyše ešte k tomu aj alfa bol. Z toho všetkého bol akurát tak unavený, už nevládal a to ešte ani nebol vo svojom zlatom strednom veku, ako sa hovorí. Ešte mu chýbal rok nejak približne, no blížil sa tam. Poznamenalo ho takmer všetko čím si prešiel. Nebolo to nič strašné, i keď niektoré veci neboli najlahšie, no toľký náklad ustavične každý deň bol cítiť takmer všade. Nebolo to zrovna vecou stvorenou pre neho. Nechcel úplne vyhorieť. Nad čím to vôbec teraz premýšľa? Musel sa vschopiť.
Že by opäť lovil s tulákom? No v tom predtým prípade onú tulačku rovno prijal do svorky. Či to však bude aj v tomto prípade, to bolo veľmi otázne. „Mam dojem že by som išiel zlým príkladom pre moju svorku." odpovedal jej k možnému spoločnému lovu ktorý navrhla. „Som Raymond, alfa Igniskej svorky. Teší ma." predstavil sa aj on na oplátku. I keď predtým ako alfa nepôsobil, teraz sa narovnal aby ukázal nejakú tú hrdosť čo v sebe mal. Bolo to na ňom poznať. Takúto vážnu vec nemohol len tak znemožniť. To že onedlho alfa nebude, to bol detail ktorý zatiaľ nemusel nikto vedieť. „Kiler, povedz mi. Patríš ty k nejakej zo svoriek? spýtal sa. Vánok odvial jej pach opačným smerom a tak sa mi to ťažko určovalo... Ešte aj cez to navlhnuté listie ktoré mu neustále udieralo do nosa.

Vystrašene rozhodne nechcel vypadať, kto by čo potom povedal na Alfu Ignisu... keď sa vlčka milo usmiala, trochu upustil zo svojej nedôvery a viac sa uvoľnil. Nebol mimo svorku tak dlho, že už vyšiel z cviku hah. Snažil sa si nič nerobiť z toho, že sa ku nemu približovala. Asi sa chcela len pozhovárať...nemal s tým problém. „Mal som v pláne si niečo uloviť. To je asi tak všetko." dodal zjednodušene. Samozrejme si všimol že vlčka mu ty-ká, ale to je asi bežná vec pri tulákoch nie? Neberú nikoho za nadriadeného, či ako by to mohol jeden vysvetliť...nemal jej to za zlé, nevedela o koho sa jedná... aspoň teda predpokladal. Vlastne ani netušil že či je tulák, no tým jak sa približovala, necítil z nej žiadnu zo svoriek ktoré poznal, takže asi usúdil správne.

Skrýval sa za kmeňmi padnutých stromov, no keď zbadal že sa jedná len o vlka a nie o zver, sklamane si povzdychol a vyšiel zo svojho úkrytu. Samozrejme že bol stále v strehu, nevedel čoho bola sivá vlčica schopná a tak nahodil opatrný pohľad, taký nedôverčivý. Videl že sa pozerala jeho smerom, preto vyšiel. Nemalo to cenu. Navyše nemal v pláne sa vrhať do bitiek a takto by jedna veľmi rýchlo mohla začať. „Zdravím, nenechajte sa rušiť." slušne pozdravil staršie vyzerajúcu vlčku aby bolo jasné, že nestojí o problémy. Nedávno si ich narobil viac než dosť.

Po dlhšej dobe sa vybral za hranice svorky. Odkedy mal vĺčata sa za hranice nepoberal aby v prípade núdze mohol zasiahnuť čo najskôr, prípadne ich ochrániť pred akoukoľvek hrozbou. Teraz už bolo jeho decká o čosi väčšie a ustrážiť ich bolo o to komplikovanejšie... Bol zničený z nich. Kde sa to len v ich génoch berie. Vedel presne kde... No dnešný podvečer chcel venovať svojej chvíľke o samote. Išiel si zaloviť, i keby mu lov nevyjde, nehneval by sa, len sa mu nechcelo bezvýznamne sa prechádzať. Zatiaľ. Nebol tak starý na to aby šetril síl. No potreboval kľud od detí... Možno niečo pre svoju ženu uloví... Kto vie ako sa mu zadarí.
Bolo cítiť že sa zimné obdobie blíži. Jeseň už išla v plnom prúde a večere, či noci boli omnoho chladnejšie. Zver sa však ukrývala. Bolo ťažké ju nájsť už teraz, snáď to cez zimu nebude horšie... Keď začul kroky, spozornil. Napadaného lista tu bolo mnoho, ťažko by sa jeden zvuku vyvaroval keby nechce. Ako napríklad teraz Ray počas lovu. Štvalo ho to. Vydal sa za krokmi, možno že sa mu pošťastí? Opatrne našlapoval i keď jeho kroky bolo stále počuť.

Bezpochybne veril v to, že z Jarumiho bude veľmi dobrý bojovník a že to dotiahne ďaleko. Mal v ňom veľkú nádej. Pre svorku bude jedným z členov na nezaplatenie. Páčil sa mi jeho prístup, odhodlanie, sila. Dobre spravil keď ho prijal.
Nad jeho reakciou sa usmial.
„Súhlasim." dodal. Potešenie na mojej strane." kývol hlavou na jeho ľahkú poklonu s nemiznucim úsmevom. Ak už Jarumi nemal čo viac povedať, odzdravil ho a vydal sa ďalej pozdĺž hraníc či kdesi po území, kam ho nohy zaviedli. Možno narazí ešte na ďalších členov. Musel predsa šetriť energiu aj pre nich.

Kusnutie ktoré schytal do nohy bolo len také naoko, ako každý iný kusanec. Rovnako aj Raymond sa snažil, aby nijak Jarumimu neublížil. Maximálne, keď už tak, ho poštípal zubami, či pošteklik svojimi drápami. Keby ide do tuhého tak tu už dávno chumače srsti lietajú. Mal rád takéto tréningy, vždy sa na nich vedel vyventilovať.
Pri jeho ďalšej akcii nemal v pláne prísť o zuby keď Jari mrsknul svojim telom, preto odskočil. Usmial sa. „Si vážne dobrý, ba i viac než len to." uznal a v zápätí ho pochválil. Dnešný tréning očividne končí remízou. „Povedal by som, že som si ťa otestoval viac než dosť." nenápadne navrhol koniec tréningu. Síce sa to mohla niekomu zdať ako chvíľka, nuž takýto tréning nebol zrovna najjednoduchší a musel priznať, že Jarumi mu dal jednoznačne zabrať.

Posledná vec po ktorej by už len tak túžil bolo ostať ležať na zemi. Nemohol sa dopustiť sa dotknúť zeme s niečím iným, než jeho nohami. V tej pozícii bol jedinec zväčša najviac zraniteľný, ak si nedával poriadny pozor. Najmä keď sa brucho odhalilo. Počas svoje akcie pozorne sledoval jeho reakcie. Mierne nečakal že sa z neho stane kotulajúca sa kláda so zubami. Všimnul si že miery na jeho nohy. Žeby obetoval jednú z nich v správny moment, a kusnul ho do pleca keď ho kusne do nohy? A presne o to sa aj pokúsil. Avšak neodvážil sa ho nejak priklincovat k zemi. Mal za to, že by to v tento moment nebolo najmúdrejšie. Nebol by dostatočne rychly počas jeho kotulania sa.

Už tomu bola pekná doba, čo naposledy zažil Nihilský ples. Bolo tomu tak, keď bol ešte krpec, malé šteňa, ktoré tu behalo so svojou kamarátkou a tvárilo sa že vie tancovať. Mnoho srandy zažil. Teraz tomu bolo odosť inak. Práve za ním prišla Nihilská panovníčka s pozvánkou na onen ples. Keď bol vĺča, netušil odkiaľ to kto vedel, no ani to nepotreboval k svojmu životu. Jednoducho to vtedy bola vybavená vec, ktorá sa niekde zrazu objavila a spoločne ako svorka došli na dohodnuté miesto. Aj tentoraz sa Ray pobral s ďalšími členmi Igniskej svorky ako skupinka do zeleného lesa. Bral so sebou aj svoje decká - Aletheiu, Faunalyn, Gläciara a Zathriana. Kráčal si spolu s nimi po boku so svojou ženuškou Marielle. Jeho štyri štence síce neboli zrovna najstaršie, ale usadil, že na ples môžu ísť. A navyše mu nedali pokoja, prišli by tu tak či onak čiže nemal na výber. Nonich správanie bolo viac než hodné, učil ich poslušnosti i keď boli mnoho krát tvrdohlavé v určitých veciach ako napríklad teraz. Bral za ne plnú zodpovednosť no vedel, že sa na ne môže spoľahnúť.
No aby nepovedalo že je úplne bezstarostný- mal mierne obavy ohľadom toho, ako ostatní budú reagovať na ich príchod po tom, čo sa nedávno odohralo medzi nimi a Přizračními. Snažil sa si zachovať chladnú hlavu. Snáď mu vydrží až do konca plesu a dúfal, že si aspoň na chvíľu zatancuje, aby mohol prestať myslieť na to, čo sa už stalo. Presne tak ako hovorili Voltairine slová. Nechystal sa prikladať do ohňa, nechcel nikomu ničiť tento krásny podvečer zábavy. Počas preslovu miesnej panovníčky sa pohľadom rozhliadol po okolí, po prítomných vlkoch. Nepatrne sa snažil si povšimnúť známych tvárí, ktoré už nejaký čas nevidel, nuž zdálo sa, že sa nedostavili. Snáď jeho starý známy boli v poriadku. Miesto toho si však povšimnul iných, no venoval im iba krátky pohľad. Rozmýšľala či venuje svoj čas aj niekomu inému, ale asi radšej ostane pri svojej rodine. Svojím deťom dovolil sa ísť vyblázniť, no stále ich sledoval kútikom oka. Sedel niekde na kraji, odkiaľ prišli a spomínal na staré časy.

Hrejivé teplo zalialo jeho telo keď začul opätované slová jeho milovanej. Nič viac si ani len priať nemohol. Cítil sa ako v siedmom nebi. Ten kľud, pokoj na duši. Bolo to niečo tak neskutočne, jedinečné. O to väčšie šťastie ho zasiahlo keď súhlasila s partnerským ceremoniálom! Nemohol sa dočkať. Budú to pre neho priveľké stresy to áno, no napriek tomu bude mať k Marielle o to bližšie. Šťastnejší už ani len nemohol byť. „Viac než len menšia pomoc ak mám pravdu povedať." zasmial sa mierne s nesvojskym postojom. Svadba bola pre neho niečo čo si sám úplne nevedel predstaviť a obaval sa toho ako to dopadne, či im to ktosi čosi neprekazí a pod. Už teraz začínal stresovať a to ani ešte nenastal deň D. Z hlboka sa nadýchol a vydýchol aby sa upokojil. Následne sa nad sebou zasmial.

Daný tréning je ako každý iný - vskutku vyčerpávajúci. Neustále sústredenie sa, premýšľanie nad ďalším krokom a reakciou protivníka. Od Alfy sa očakávajú skvelé výsledky. Keby Jarumi mohol len tak ľahko poraziť Raymonda, čo by to bol za alfu? To by si to miesto mohol kľudne niekto prevziať a tak si musel zachovať nejaké to meno. Alebo to ukončiť "remízou". No je postarané myslieť na to, že pri tréningoch nie vždy musí ísť o výhru a prehru. Dôležité tam sú schopnosti oboch vlkov.
Musel však šetriť sily. Keby sa točí jak sa Jarumi hýbe, bolo by to nelogické a zbytočne by sa tak len o to viac rozrušil. Nedával by taký pozor ako teraz. Sledoval Jarumiho zo svojho vzorného pola a využíval k tomu predošlí tréning s Ikkem. Nevnímal svoje okolie len očami, ale celým telom, aby bol schopnejší rýchlejšej reakcie a následného činu.
Keď napokon zaútočil na jeho bok, zvrtnul sa tak, aby mu on šiel po boku krku/skoro zátylku. Bolo mu jedno kde on jeho rafne ak sa nejednalo o krk.

Chvíľu sa mu zdálo ako keby jeho protivník tancoval, že by sa snáď k nemu pridal? Hah, ešte si tak tango môžu zatancovať! Najradšej by mu zmrazil nohy nech sa pohnúť neuráči ale chcel sa bez mágie zaobísť. S ňou by to bolo o dosť jednoduchšie. Dokázal tak raz dva poraziť Roo, ich betu. No aj tak to potom skončilo vyrovnane. Nemohol predsa dámu nechať prehrať. Teraz však netrénoval so žiadnou dámou ale s Jarumim, ktorý sa mu zdal byť excelentným bojovníkom. Nuž bol to tréning, nie skúška o prežitie. Kusol by mu do zátylku tak príde o nohy či nedajbože o krok, toho sa nesmel dopustiť. Netušil však či sa mu stihne vyhnúť uskokom do strany alebo aj napriek tomu ho stihne chňapnuť nohu. Skúsiť to mohol, stejnak už nemal čo iné spraviť v tejto situácií.

Nechal by sa pohryznúť len aby to smerovalo k tomu, že si protivníka udrží blízko svojho tela a on bude mať lepšiu šancu k útoku. Boj nablízko sa predvídal ťažšie, reakcie boli moc rýchle na to aby jeden dokázal o tom poriadne premýšľať. Navyše keď mal súpera okridlenca, boj nablízko by bol o to výhovujucejší. Na dialku nič nezmôže.
Jarumi však nepoužíval svoje krídla na útoky z výšky, čož bolo od neho milé. Pri jeho útoku mu inštinkt napovedal vyhnúť sa útoku. No neuskočil do strany, ďalej od Jarumiho. Cúvnul prikrčene dozadu a hneď na to zase vyštartoval on dopredu, smerujuc na jeho pravý bok. Výjde mu tento štipanec? Netušil či čakal takýto protiútok. Uvidí sa.