Príspevky užívateľa

Do krypty svojej tety sa pozvala sama. Bez opýtania, na drzovku. No i keby ju chcela Salome vyhrešiť, či snáď vyhnať, Sabrina nebola v škodivej nálade, priam naopak. Tupo pozerala na "vitrín" s kosťami predkov, zízajúc na tie, čo tu posledne neboli. Lailah. V krku mala hrču, nedokázala odtiaľ odlepiť pohľad, skoro ako sa nedokázala pohnúť vtedy doma v Lailinom, v ich byte. Prestane tento pocit niekedy? Či sa bude môcť miestam spojených s rodinou, s jej prekliatou rodinou vyhýbať večne? Nechcela sa strániť tej žijúcej, no nemohla si pomôcť, výčitky svedomia, za ej city k Laile a zmätok v duši, ktorý pociťovala, tá hrôza, keď si uvedomila, že matka zvnútra nevíde..

Aiduinove slová, hoc ju mali akokoľvek utešiť, Sabrine nedokázali uľaviť. Kiež by to bola pravda. " Bodaj by bola. Ona je posledná, kto si zaslúži-"vzlykla a potiahla nosom. " Koho by Hati mal vziať k svojej pravici." bolo to sklamanie, akým rozprávala? Mohlo byť. Nebol v ňom však hnev, skôr akési zmierenie s tým ako to je.
"Ty máš skvelú maminku, postaví sa za teba a miluje ťa. Toho Lailah nikdy nebola schopná." povedala akoby sa s tým sama snažila vyrovnať. Proste to bolo tak. Už neplakala. Predsa jej veľmi chýbala. Najhoršie bolo, že ona by za maminkou išla do ohňa. Doslova. Lenže to nestihla.

Brata si prichádzať nevšimla, a keď sa ozval jeho hlas, skoro spadla z preliezky. "Abi!" vykríkla, nie vyčítavo, nie preľaknuto, bola rada, že za ňou prišiel. Zoskočila dolu a ucho darované od Aiduina sa jej pokrivilo až padlo kamsi na líce. Nevšimla si toho. K bračekovi sa rozbehla, jej ilúzia sa razom rozplynula akoby tam nikdy nestála.
Šťuchla mu láskyplne do brady. " Ja by som ťa nenechala zožrať neboj sa." zazubila sa naň. " Ale musíš uznať, že je to originálne. Videl si už takého tvora? Bolo by cool keby tu pobehovali. Predstav si, dnes na večeru, prosím vážení, v menej Hatiho obetujeme túto vevericu, jej fialový chvost môže kráľ lovu nosiť za uchom!" Bola skrátka dokonalá, čo na to.

Odpočívala schovaná v jednej z hrdzavých sedačiek obrovského kolesa. Nespala, len v ňom bola zložená a hlávku mala preloženú cez jeho okraj. Bola veľmi produktívna Očividne q kultu i Hatimu nápomocná ale bolo jej to fuk. Aj ona predsa potrebovala deň voľna! Navyše bolo dnes v noci moc pekne. Teplučko, pekne, len akoby vlčica snáď nemala čo robiť. Na hlave mala poctivo nasadený darček od Duinyho, ktorý dokonalo maskoval brutálny útok kacíra, ktorý prežila! Na nerozoznanie pochopitelne. Možno podvedome premýšľala nad ním, to si nebola istá. Vedela však ale že dnes nebol čas na prácu. Išla by však niečo robiť. Ležať na kolotoči a pozerať čo vylezie z tmy mohlo byt síce zábavné, no bola tu sama. Hľadela na tú tmu a predstavovala si čo by z nej mohlo vyliezť. Tieň so svietiaci očami? Roztekajúci sa? Oči jej zaiskrili a farebné znaky sa rozsvietili. Skutočne videla.obrovsky tieň, plížiaci sa ako mor.
No čo s ním? Zdanie klame? Keď vyjde na svit mesiaca bude z neho len malá stratená veverička. A bude fialová!
Sabrina sa hrala so svojou mágiou ešte hodnú chvíľu, skúšajúci kadejaké kombinácie, zatiaľ len s jednoduchými zjavmi

Sabrina stála na prahu dverí, srdce jej búchalo a ona sa nevedela pohnúť z miesta. Nebola tu snáď, odkedy "zomrel" ich otec. Teraz keď už nebola ani matka ..niečo ju sem tiahlo. Hádam chcela prekonať emócie ktoré ju tak rozladzovali, ktoré ju mátali v dpánku aj za bdenia. No keď tam stála, mala všetko znova pred očami. Alexeja, ktorť sa vyhrážal matke, ktorý jej vážne hrozil smrťou len za to že dýchala? Neboli dokonalý pár, radšej byť spolu nemali o tom nepochybovala. Taky vzťah nikdy mať nechcela.
Videla som však všetko znova. Jeho ako ju napadol, Abiho-Abiho ako sa mu postavil a ako spravil najdesivejšiu vec čo v živote videla. Ako to ťažko niesol. Och Abi. A matku. Matku ktorá stála a pozerala sa, počula tie slová "Sabrina, chod dalej, toto nie je na nás" a v jej očiach vtedy klesla tak hlboko že sa to ani nedalo.
Vlčica vykročila na tri kroky do úkrytu, pozorujúc tie staré steny a chcela ísť ďalej. Niečo ju ale zastavilo. Nemohla. Musí hneď preč. Srdce sa jej znova rozbúšilo a Sabrina sa bez slova otočila, vykolajená a náhlym veľmi rezkým krokom vyšla. Keď bola za prahom, rozbehla sa preč aby zmizla čo najďalej.

Chudák Duiny nakoniec prehral boj s gravitáciou a skončil na zemi pod jej nohami. Bolo to úsmevné, Sabrina sa zasmiala, no cez jeho slová, ktoré na ňu mali taký dopad, sa jej smiech čoskoro zmenil vo vzlyk. Zviezla sa k Duinymu na zem a rozplakala sa, opatrne sa oň opierajúc. Bola smutná, aj šťastná, a bola rada, že mala niekoho tak blízkeho, okrem bračeka samozrejme, ktorým bol však určite v rovnakej depresii ako ona. Minimálne.
Mala pocit, že sa Duinymu môže zdôveriť s hocičím a predsa preto nenachádzala slová. Jednoducho plakala.

Sabrine bolo teraz pri Duinym asi najmofrotnejšie. Kde má sakra brata? A mamu? Je vovnútri? Chytala ju panika. Voac ako pri Duiny však upútala jej pozornosť jej teta, ktorá podľa toho ako vyzerala, mohla byť rada že žije. Sabrina skríkla, ani nevedela prečo, tak to nejak vyletelo. K tete, ktorá mala ťažkosti sa postaviť sa so strachom rozbehla. " Salome, Salome si v poriadku?" pípla a štuchla do nej, že by jej pomohla vstať. " Vstaň prosím vstať." vzlykla. Nech sa hrala na čo chcela, takéto situácie len ukázali, aké bola ešte decko. A teraz sa bála, skutočne, nefalšovane.

"Páči? MIlujem ho!" vykríkla šťastne, Jeden by až povedal, že zabudla na to, že mala doteraz depku. Poskakovala. " Ano prosím." prikývla a sklonila hlavičku, čo bol paradox, pretože Aiduin bol vyšší než ona a vôbec sa tak nemusela sklánať. Mala chuť ho vyobímať najviac na svete, to sa vie. Na moment sa čierna vlčica zháčila, uprela naň pohľad, letmo, výnimočne so zrenicami, ktoré boli väčšie ako zrnko hrášku.
"Neviem čo by som bez teba robila." povedala divne ticho, až nemohol spochybniť, že jej nešibe, ale hovorí veľmi vážne. Ani nevedela, prečo to hovorila.

Možno by sa bola porozprávala aj rada. Možno by rada povedala Aiduinovi ako strašne ju to bolí ako sa hrozne cíti, pretože matku neznáša a zároveň je zdrtená z toho že tu nie je. No možno bola aj rada, že sa nespýtal. Bola rozpoltená.
Pozerala smutne, no keď padlo slovo darček, ožila a opatrne nastražila uši. Chvíľu študujúc ružový predmet a ešte dlhšiu chvíľu spracovala čo to práve vidí.
"Panebože." Povedala a následne vydala najpisklavejší zvuk aký svey počul "To je tá najnevskusnejšia vec akú som kedy dostala!!! Och Duiny ďakujem!" Zvískla a hodila sa mu okolo krku. Bol to najúžasnejší darček spolu s cukríkovým náhrdelníkom od bračeka. Chvíľu Aiduina stískala a tešila sa potom sa odtiahla a radostne zadupkala prednými nožkami, zatiaľ čo sedela na podlahe. "Je to také ružové, najružovučkejšie!"

Čierna vlčica sedela kdesi medzi rastlinami a v rozbitom skle z okien pozerala na svoj obraz. Bezducho? Poslednú dobu sa takto cítila. Ani Abraxas nebol vo svojej koži a to od momentu kedy pripravil Alexeia o život, o tom sa však nerozprávali NIKDY. Myslela si, že Lailu neznášala nebo čo zmizla v plameňoch, bolo to akoby ju niekto bodol do hrude. Bolo jej strašne. Hádam trávila viac času s tetou a možno sa viac dostala k modleniu než dovtedy. Ešte z nej bude dobrý kulťan, hoci už strácala nádej, že by mohla byť dobrým popravcom ako jej teta a jej rodina pred ňou. Bola nemožná, cítila sa tak.
Keď počula volanie belavého vlka, zbystrila, nastražila ucho a otočila sa. Sranda, volal na ňu skoro tak ako pred časom ona naňho, keď mu skoro privodila panický záchvat. AKé krásne časy! "Duiny?" Pípla . Videla ho rada.

Sabrina doletela k budove, hneď čo si uvedomila, že sa deje akýsi priveľký rozruch. Miesto toho, aby sa bezhlavo vrhla do plameňov, tam zastavila priamo pri Aiduinovi a zdesene hľadela do plameňov. Na ten čistý chaos. Posledné čo videla bolo ako tam vtrhla jej matka, zatiaľ sa však nepohla.
" Duiny čo sa to deje?" pípla srdce jej búšilo, kým pozorovali dianie. Mala by tam ísť. A pomôcť, však? No bála sa, ktorý blázon by tam išiel? Duiny mohol vidieť ako vlčica váhala, no keď z plameňov Caligo vytiahol Rue a jej tetu, v napätí zostávala, no vedela, že to asi bude dobré. Otočil sa išiel naspäť. Všetkých ich odtiaľ vytiahne ano. Dobre. " Hati zmiluj sa nad nami." zašepkala skôr pre seba, no počuteľne.

Sabrina preskočila popred matku a s hrôzou očiach počúvala čo to vyslovila. " Šibe ti?! Veď zachraňuje tvoj krk." výstelka nešťastne a ponáhľala sa k bratovi i keď hola mimoriadne zdesene z toho čo sa dialo. To bolo poznať i na jej trasúcom sa hlase. "ABI UŽ DOST!!" zavyla do priestoru, avšak s pocitom že jej slová nijak nepomôžu. Bol ako v tranze. Mala sa pokúsiť ho zastaviť? A nedopadne rovnako? Čo sa to stalo s jej bratom?
" Toto, nič z tohto, by sa v normálnej rodine nestalo! Nenávidím ťa" osopila sa na matku, krciacu sa v rohu, len sa prezerajúc. Pohľad Sabrine preskakoval raz od jedného k druhému a už viac nevedela čo. Tak moc by si priala nebyť v tejto hlúpe rodine. Jej i Abimu by bolo lepšie bez nich.

Mladá kulťanka bola dezorientovaná a než si stačila uvedomiť, že to bol Aiduin a jej teta kto za ňou prišiel, úzkostlivo sa na zemi skrčila a zakryla si tvár i s chýbajúcim uchom labkami. Salomina prudkosť ju prv rozhodila, keď si však poriadne uvedomila čo sa stalo, kde a s kým tu bola, rozdýchavajúc paniku sa pokúsila z hlboka nadýchnuť, čo však viedlo len k ďalšiemu vzlyku. "On-ja, povedal že ma odvedie do Hatiho chrámu, po- ja som taká hlúpa!" Plakala vlčica uvedomujú si vlastnú sprostosť."A -a všade bolo svetlo a - snažila som sa, ale...naozaj som sa snažila Salome."vyhŕkla, čistiace obrovskú hanbu."Myslela som že je ako ja a keď som sa -keď som..ale on bol silnejší a a ja som unavená a všade bolo slnko..nevedela som ho prebiť..Salome" zalapala Sabrina po dychu. "Potrestá ma Hati za to čo som spravila? Nechcela som, ja som vážne nechcela...nechcem aby sa proti mne obrátil chrbtom ja-och bože" ako nešťastná kôpka chlpov sa pomaly s chvostom pod nohami odplížila k Aiduinovi a zaryla sa mu do srsti. Cítila sa že bola stratená. "Zaslúžim si aby ma už nemal rád"

Len čo sa ocitla tu, cítila ako jej búši srdce, hučí v ušiach. Padla svojou bielou tvárou do hliny, či blata a možno konečne, potriesnená špinou a vlastnou krvou, by spĺňala štandard, kvôli ktorému ju jej teta nechcela v rode. Sabrina sa pokúsila okamžite pozviecha, len čo stala, nohy sa jej krútili, potácala sa a strácala rovnováhu, napriek tomu sa však rozbehla smerom kam si myslela že je mesto, i keď jej v prvom rade išlo o to, dostať sa čo najďalej čo mohla. Cítila sa strašne, Sklamala Hatiho, nebola dosť silná, čo ak- čo ak ju už nebude mať rád, za ten ohavný čin, keď sa sama nedokázala vzoprieť a čeliť tomu- Po nemnohých krokoch zbesilého neohrabeného behu, čierna vlčica padla ku koreňom stromov, pokúsila sa opäť dvihnúť, avšak len na to aby žalostne zavyla, hoc ani to sa nedalo nazvať vytím. Potom klesla k zemi a rozplakala sa

Čo to táralo to malé hlúpe stvorenie, možno tak hlúpe akým bola Sabrina na opačnom konci Norestu v inom živote. " Čo to vravíš počúvaš sa? SLnko a symbolom života? V ktorom vesmíre? Spaľuje všetko čoho sa dotkne, videla si trávu spálenú od jeho diabolských lúčov a púšť na ktorej niet života? Smiešne. Slnko je symbolom hriechu a pokušenia, láka nás do svojich spárov, očaruje svojim vonkajškom a klamstvom, až napokon niet cesty späť. Také je. Mesiac je ako tvoj vlastný odraz. To však nedokážu obyčajní bezbožníci pochopiť. Avšak od toho tu sme. " povedala vlčica blysla očami na vlčku a zašvihala chvostom. " Môže niekto kto si hovorí panovník skutočne milovať obyčajné vĺča?" Teraz rozprávala rečnícky, možno mohol, zaujímalo ju to, nechcela Doru nevyhnutne zdeptať, hoc k tomu možno spela