Príspevky užívateľa

Rozmýšľala dlho, dokonca tak dlho, že sa slnko pomaly skláňalo k horizontu a zafarbovalo oblohu do nádhernej ružovo-oranžovej. Západy slnka veľmi milovala, no zároveň sa ich desila. Pripomínali jej totiž, že čochvíľa príde noc a s ňou všetko temné a chladné. Hlavne samota, ktorá jej robila spoločníčku počas dlhých zimných večerov. No mohla si za to sama. Potriasla hlavou a snažila sa tak zbaviť zlých myšlienok, no akosi ju s ubúdajúcim svetlom stále viac a viac prepadali a ona sa im nedokázala brániť. Preto sa rozhodla, že je najvyšší čas zabaliť to niekde do diery a prečkať noc, kým opäť nevýjde teplé slniečko, ktoré ju prehreje.
Ako vstala od rieky a otočila sa, nechávajúc tak trosky za sebou, spozorovala siluetu v diaľke. Nemusela príliš dlho hádať, aby vedela, o koho sa jedná. Norka by spoznala hoc aj na míle ďaleko. A presne tu bol zrejme problém. Jej telo stuhlo a nohy sa odmietali hýbať. Pichlo ju pri tom pri srdci. Nemôže sa mu ukázať na oči. Nemôže mu znova ublížiť. Lenže zároveň ho chcela cítiť pri sebe, jeho vôňu a teplo jeho tela i chlad kovu, ktorý ho pokrýval. Skrývať sa v jeho srsti zatiaľ čo vonku zúri búrka. Bola to sebeckosť, ktoré jej nedovolila vziať nohy na plecia a utiecť a tak tam len stála a sledovala veľkého vlka takmer bez dychu.

Nádherný deň. Ako stvorený na prechádzku a vyvetranie si myšlienok. Poslednou dobou veľa premýšľala. O veciach, čo sa stali, či už dobrých alebo zlých a urobila si poriadok v svojich životných cieľoch. Teda, nie žeby to bolo niečo svetoborné, no už aspoň nebalancovala na rozhraní depresie a smútku. Konečne začala vidieť tú lepšiu časť života.
Možno aj preto prišla sem. Toto bolo totiž miesto, kde prvý raz stretla Norka, svoju prvú a zrejme i jedinú lásku. Vtedy bola len vĺčaťom, malým a zvedavým, no i tak si dokázal získať jej záujem a ako postupne rástla, zo záujmu vznikalo niečo iné. Konečne si uvedomila, že to, čo k nemu cíti nie je iba detský cit, či náhrada rodiny. Hoci mu to tam pri jazere povedala. Odvtedy však ubehlo už dosť veľa času aby vedela, odkiaľ vietor fúka. Škoda, že až takto neskoro. Možno ho už prestalo baviť čakať za jej nerozhodnosťou a našiel si vlčicu, ktorá mu nebude tak komplikovať život. A hoci ju to zvnútra zabíjalo, vedela, že je múdrejšie ustúpiť a nechať novú lásku kvitnúť. Norko si predsa zaslúžil len to najlepšie.

Noro bol šokovaný takmer tak ako ona. A Andy to niekde v kútiku duše vedela. Vedela, že mu neuveriteľne ublížila a že toto odmienutie sa ich vzťahom bude niesť ako tieň. Nech už ten vzťah bude akýkoľvek. Ubíjalo by ju to ešte viac, keby si to v tom momente uvedomovala. Lenže v jej hlave bolo teraz ticho. Také ticho, že nedokázala vnímať nič naokolo, iba svoje vlastné myšlienky.
Norovo objatie bolo upokojujúce, príjemné a teplé. Presne také, ako teraz potrebovala. Myslela si, že ju bude jej nerozhodnosť nenávidieť. Že ju opustí a nechá tak, presne tak, ako to urobil jej otec jej mame. Lenže Noro zostal. Bol tu pri nej, hoci jemu samému sa chvelo celé telo. Andy si zaborila hlavu do jeho hrude a nechávala slzy padať do jeho kožuchu. (snáď mu nepokazí obvody xDD) Až po chvíli zdvihla hlavu, aby mohla zronene zašepkať: ,,Nepúšťaj ma prosím!" Potrebovala v živote aspoň nejakú istotu. Niekoho, kto ju neopustí a neodíde pri prvej príležitosti. Kto sa nenechá tak ľahko zabiť a nezanevrie na krehký cit, akým bola láska. A možno mu celý jej príbeh raz vyrozpráva, keď budú sami niekde pod hviezdami. Keď bude cítiť, že potrebuje uľaviť boľavej duši. A ona tu bude pre neho, keď ho budú prenasledovať jeho démoni. A raz z nich bude možno skvelý pár. A možno zostanú priateľmi. To je v rukách osudu.

No spočiatku to z neho liezlo ako z chlpatej deky. Nevedela, čo jej chce povedať a zrejme aj ona jemu vysielala nejaké zmätené signály, lebo sa chlapec tváril nanajvýš divne, ale nakoniec sa predsa len dočkala. A takmer zostala stáť s otvorenými ústami a civieť na neho, ako keby jej zjedol raňajky. Bola absolútne šokovaná a bolo to na nej dosť vidieť. Ľúbil ju. Ľúbil ju a chcel s ňou tráviť svoj čas. Nazval ju najkrajšou. Tieto slová jej hučali v hlave a opakovali sa dookola ako obohraná platňa. Nevedela, čo mu má povedať. Chcela mu odvetiť to isté, že ho tiež ľúbi, no ľúbi ho? Bol ten cit, ktorý cítila naozajstná láska, alebo si ním len chcela nahradiť pocit, že je pre niekoho dôležitá, že niekam patrí. Po tom, čo jej matku zavraždil jej brat a jej súrodenci ušli nechcela ublížiť aj vlkovi, na ktorom jej momentálne najviac záležalo len pre svoj rozmar.
Volila teda slová múdro a opatrne. ,,Norko, si ten najúžasnejší vlk na svete. Dokážeš rozjasniť aj ten najhorší deň a tvoja prítomnosť je liek pre dušu," nadýchla sa a znova pokračovala, ,,si pre mňa veľmi dôležitý a vždy budeš. Si niekto, kto si ma vie získať jedným pohľadom, jedným úsmevom. Nechcem ti ale ublížiť. Nikdy v živote som nebola zamilovaná. Neviem, či je to tento pocit, čo cítim, keď som s tebou a to ma najviac ubíja. Prosím, daj mi čas. Daj mi čas spracovať všetko, čo sa stalo za posledné dni. Veľmi ťa prosím," pri posledných slovách sa jej po lícach pustili slzy. Bola si istá, že ho ľúbi, otázne bolo akým spôsobom.

Bola prekvapená, že na ňu Noro myslel, aj keď sa dlho nevideli. Nie žeby ona na neho nemyslela, len ešte nebola zmierená s faktom, že sa o ňu stará niekto iný než jej rodina, ktorá tu už vlastne ani nebola. Matka bola mŕtva, nevlastného brata nemohla ani vidieť, jej brat bol preč a sestru nevidela viac než rok. Nechcela si ale hlávku trápiť takými myšlienkami.
,,Minulú zimu sme sa ani takto poriadne nepoznali," ozrejmila mu situáciu. Bola zvedavá, čo si pre ňu prichystal, hoci od neho by asi aj hrudu blata považovala za dokonalé umelecké dielo. Keď uvidela v snehu srdiečko, cítila, ako sa jej v bruchu trepotajú motýliky. Ah, ah. Nevedela zo seba dostať nič istú chvíľu. Tieto nové pocity čo zažívala, bolo to proste krásne, ako to bolo nevinné a čisté. ,,Je to krásne," pozrela na neho a stiahla uši dozadu. Čím si zaslúžila takého úžasné spoločníka? Nuž ale cítila sa mierne zahanbene, že ona pre neho nič nemá, hoci nemala odkiaľ vedieť o jeho darčeku. Musela niečo vymyslieť v čo najbližšej dobe, však teraz, pod prívalom emócií bola schopná venovať mu len nemotorné objatie a slová vďaky. ,,Si úžasný," zamrmlala mu do srsti na krku, kým sa odtiahla. Vždy vedel, kedy jej nebolo dobre a objavil sa, aby jej zdivhol náladu. Toto musel byť naozaj osud.

Očividne spôsovila svojmu spoločníkovi oveľa väčší šok, než si sprvu myslela. Bolo jej to síce ľúto, no musela sa veľmi premáhať, aby sa nezačala smiať. Zdalo sa, že bol nervózny. Žeby nebol rád, že ju vidí? Naklonila hlavu na bok a poriadne si prezrela kovového vlka. ,,Mala som tu niečo... na vybavenie," odpovedala vyhýbavo na jeho prvú otázku.
Noro sa však začal správať ešte divnejšie než doteraz, no to sa vysvetlilo pár chvíľ potom. Daroval jej srdiečko, zo snehu. Andy prekvapene rozmrkala slzy, ktoré sa jej hrnuli do očí. Bolo to krásne. ,,Má tento krásny darček nejaký dôvod?" opýtala sa zastretým hlasom. Nikdy pre ňu nikto nič podobné neurobil. Nevedela, ako mu má poďakovať. Má mu snáď i ona dať niečo na oplátku? Alebo Noro len spanikáril a tak jej to daroval. Nedávne zistenia v nej totiž neštrbili dôveru v iných vlkov. Hlavne v tých, čo boli v jej blízkosti, i keď Noro jej nikdy nedal dôvod, aby o ňom pochybovala.

Po udalostiach, ktoré sa dozvedela bolo príjemné byť sám, len so svojimi myšlienkami. A že teda mala nad čím rozmýšľať. Celá jej rodina bola preč, ak nerátala svojho nevlastného brata, ktorého za brata vôbec nepovažovala. Koniec koncov však mala pravdu. Jej matke sa potomstvo s ich alfou stalo osudným. Zabilo ju vlastné dieťa. Ťažil ju na srdci pocit smútku, no zároveň sa tam nachádzala aj pýcha. Pýcha na to, že mala pravdu a nikto ju nepočúval.
Spozornela pri zavetrení známeho pachu. Veľmi dobre vedela, o koho sa jedná. Vlka totiž poznala viac než dobre. No čo by robil tu? Začudovala sa a rozhodla sa, že celú situáciu ešte raz obzrie.
Ako sa približovala, naozaj začínala v siluete rozoznávať známu postavu. Nora by si s nikým nesplietla. Bol príliš jedinečný, aby to bolo možné. Bol jej však otočený chrbtom a očividne niečo dolu na zemi robil. Čo to bolo, jej bolo záhadou. ,,Ehm, Noro?" odkašľala si prv, nechcela ho vystrašiť.

Andy bola aj napriek prichádzajúcemu ročnému obdobiu úplne veselá. Tu na juhu bolo oveľa teplejšie, ani snehu tu nebolo až tak veľa ako na severe a to pre ňu, ako rodenú severanku znamenalo tri mesiace pohody a oddychu. Kožuch mala teplý, už vymenený a možno o čosi svetlejší, než ten letný. Možno to skresľovalo len okolie.
Ako opustila Norka, vybrala sa trochu porozmýšľať nad všetkým, čo ju ťažilo. A toto miesto bolo ako stvorené práve na takéto myšlienky. Ticho, hukot vĺn narážajúcich do skalenj steny, pokoj a ... vlk, ktorého tu teda rozhodne nečakala. S jej dobrou náladu sa jej ale nechcelo veľmi otáčať. Spoločnosť si predsa užívala a nezáležalo na spoločníkovi. Preto sa nevychyľovala z kurzu a kráčala tam, kam mala prvotne namierené. Jej tempo však bolo dosť pomalé na to, aby si ju vlk všimol skôr, než by k nemu došla.

Prečo tu bola? Chcela predsa len vedieť, čo sa v jej rodnej svorke deje. Vnútorný pocit ju zožieral natoľko, že sem jednoducho musela prísť, no neodvážila sa prejsť cez hranice. Aj preto bola tu, na území svorky, o ktorej vedela, že je v bezpečí a kde môže bezpečne sledovať dianie v ignise. Kedysi ju blízkosť tejto svorky dosť vytáčala, no teraz na ňu nedala dopustiť. Čo ale určite nečakala bola vlčica. Rátala s možnosťou, že tu niekoho môže uzrieť, ale neprikladala tomu príliš veľkú reálnosť. Akoby to, že sa území svorky stretne vlka, pravdepodobne zo svorky, bola až príliš veľká zhoda náhod. A čo teraz?
,,Zdravím," uklonila sa jemne hlavou, keď sa dostala k vlčici. Bolo by neslušné ju len tak obísť, či tváriť sa, že tu nie je. Predsa jej neodhryzne hlavu len preto, že bola na ich území. Veď aj po nihile mohla chodiť viac-menej bez obmedzení. To, že z princípu nechodila na miesta, kde bolo väčšinou viac vlkov bolo ale o inom.

Ak od nej čakal aj nejaké veľké gesto či príhovor, smola. Prosto mu vyplazila jazyk, že sa snáď môže uraziť a dokonca to robí veľmi presvedčivo. No ani veľká ženská hrdosť nemohla poprieť jej city k nemu. Tak veľká láska musela ustáť všetko. Musela. Nič iné jej nezostávalo. A práve to bol ten moment, kedy jej to došlo. Vtedy sa otočila zámka od jej srdiečka a ona vedela, že už nikdy nebude vedieť myslieť na nikoho iného, len na toho polorobotického vlka, ktorý si ju získal už ako malú. Kto by bol vtedy tušil, že to dopadne takto.
,,Ľúbim ťa Norko," pozrela mu do očí so všetkou láskou. Áno, teraz si už bola istá. Ľúbila toho nežného obra. Ľúbila ho a chcela to vykričať celému svetu, že tento vlk je len a len jej.

Krásny deň ako stvorený na prechádzku. Tu dolu na juhu bolo oveľa teplejšie než v jej rodnej svorke a tak sa so zhadzovaním kožucha príliš nebabrala. Samozrejme, srsť jej padala a nechávala po nej biele chuchvalce vždy keď sa otriasla, no nebolo to také strašné. Zhlboka sa nadýchla a pomaly si vykračovala ďalej. Les bol celkom tichý, takmer bez pohybu, až kým v diaľke nezaznieval šuchot lístia pod labami nejakého iného tvora. Uh. Prebleslo jej hlavou. Nečakala nič veľké či nebezpečné, to bola výsada severu, no aj tak dnes nemala chuť nič ani nikoho vidieť. Stále ju trápil ten hlodavý pocit ohľadom jej rodiny, ktorého sa nevedla zbaviť a ani Noro jej pri tom nepomohol. Po chvíle jej ale do očí udrel narušiteľ jej pokoja, keď sa ako neriadená strela hodil do kopy lístia. Nebyť zlej nálady, možno by sa pridala k nemu, no teraz jej to prišlo nanajvýš detinské a otravné.

Nemusela mu odpovedať, aby vedel, že má pravdu. Bola červená ako paradajka a urputne sa snažila vyhnúť očnému kontaktu s ním, ktorý by znamenal len viac červene, do jej už tak ružových líc. ,,Teba to snáď baví," povedala mu vyčítavo a naoko sa dokonca urazila. Nepáčilo sa jej, ako v jeho prítomnosti povoľuje a ako nevie, čo povedať. Snáď ju očaroval svojimi robotickými očami? Či využil iných predností na získanie si každej jej myšlienky?
,,Som rada, že ťa mám Norko. Neviem, čo by som bez teba robila," spomenula si pri tom na matku a súrodencov a zvhli jej pri tom oči. Veľmi dlho ich všetkých nevidela, no niečo jej bránilo vrátiť sa na územie ignisu. Nevedela čo, no už len pomyslenie na tú cestu v nej vyvolávalo chvenie a zimomriavky po celom tele. Niečo sa muselo diať! Však ona už nebola viac súčasťou svorky, preto sa od jej drámy snažila držať čo najďalej.

,,Ale samozrejme, že áno," natiahla sa na krátkych nohách, predné labky mu zaprela do hrude a oblizla mu čumák. Áno, musela si pomôcť takto, pretože jej výška bola tak z polovice tá jeho. To však vôbec nevadilo, práve naopak, to malo oveľa viac využití a pozitív, ako keby boli podobne vysokí. Mohla sa pod neho hocikedy skryť alebo ho využiť ako slnečnú či veternú zábranu. Proste kopa výhod.
,,Norkoo, budem sa červenať," opäť posadila svoju zadnicu na zem a sklopila oči k zemi. Snáď nikdy si nezvykne na tieto sladké reči, ktoré jej stále venoval. Bolo to až príliš idilické, aby to bola pravda. A tak sa radšej chytila jeho ďalšej vety. ,,Je tu naozaj krásne. Ticho a pokoj, skvelé miesto na premýšľanie," dala mu zapravdu a radšej sa porozhliadla okolo seba, inak by mala líca červené ako paradajka a nevykoktala by zo seba jedinú súvislú vetu.

Andy zahriali jeho slová pri srdiečku, no snažila sa hrať nedostupnú. Nemôže mu predsa hneď skočiť do náruče, hoci by to najradšej tak urobila. ,,Chýbala som ti, čo?" zazubila sa na velikána a odtiahla sa, aby mu mohla pozrieť do očí. Odrazu nezáležalo na ničom inom, iba na nich dvoch a na tejto chvíli. Nevedela, kedy sa to stihlo stať, nevedela ako sa to stalo, no bola si stopercentne istá, že Noro bude už navždy súčasťou jej života, hoc len v spomienkach na najkrajšie chvíle, aké kedy zažila.
Ako tam tak stála a usmievala sa, mimovoľne naklonila hlavu do strany. ,,Čo ty tu tak sám?" opäť ho počastovala otázkou a narovnala sa, hoci výškový rozdiel medzi nimi bol stále priepastný. Museli spolu vyzerať náramne komicky, no ani na tom v tomto momente nezáležalo. ,,Myslela som, že si vo svorke hľadáš priateľov..." dodala na obhajobu svojej otázky. Aj keď to vlastne ani nemusela robiť.

Úprimne? Nemala najmenšie tušenie, čo tu robí a či tu vôbec môže byť. Snažila sa splynúť snáď aj s pieskom. Ako sa sem dostala? Nuž sama nevedela, proste šla rovno za nosom a keď ucítila jeho pach, bola ochotná prejsť hranicu svorky, len aby ho mohla vidieť. Medzi ňou a Norom sa črtal celkom pekný vzťah. Vždy keď bol s ňou, napĺňal ju taký divný pocit. Bola šťastná a plná života. Rada sledovala jeho tvár, ako sa ňu usmieval a ako mu žiarili oči. Bol celý taký fascinujúci. Andy sa pri tom pousmiala a keď videla jeho hnedý kožuch, pridala do kroku.
,,Ahoj Norko." Vypískla a nadšene zavrtela chvostom, keď sa dostala do jeho blízkosti. Nechcela ho vystrašiť, aj keď sa jej to možno podarilo. Kedže bola o dosť menšia než Noro, otrela sa mu len o hruď a spokojne zapriadla.