Príspevky užívateľa

Keď sa jej to divné zviera vyšmykne z jej zovretia a následne ju aj ďobne, štekne po ňom. Na tvári sa jej zjaví výraz pripomínajúci profesionálneho vraha. Možno niekde poslúcha mamine slová ohľadom slabosti, no jej cieľ je momentálne ten operenec. Stále nevie, ako sa to čudo volá, no si je istá jednou vecou. Už teraz ho nenávidí. Pohár jej trpezlivosti pretečie práve vo chvíli, keď sa z jej chrbta premiestni za ňu a potiahne ju za jej nádherný chvost. Vtedy sa malá vlčica už naozaj rozčertí a vrhne sa na havrana len tak z otočky. Drobné mliečne zúbky chytia biele chvostové perá a možno ich i pár vytrhne, no hlavný cieľ je, zneškodniť toho parchanta. Capne po ňom labou a z hrdla jej výjde zvuk podobný vrčaniu. Gény sa nezaprú.

Keď ju otec osloví, takmer zvýskne od radosti. Žije, nič sa mu nestalo. Svoju radosť však neprejaví. Namiesto toho, keď sú jej labky opäť na zemi sa hrdo vystrie a pohľad uprie na svojho otca. Otázniky v jej očiach boli viac než jasné. Hlavne keď jej povie, aby ho poslúchala. Nikdy nenechaj vlčie prosby zničiť tvoj plán. Čo tým ale jej otec myslí. Existujú aj iní vlci než jej rodičia a brat?
,,Nenechám." Pritúli sa k otcovi neuvedomujúc si, k čomu sa vlastne zaviazala. Teraz to je však jedno. Hlavné je, že rodina bude spokojná. Po chvíli meditatívne ticho pretne jej zvedavý hlas. ,,Tati, čo je to divné biele, čo stále lieta okolo mamy?" Zodvihne hlavu, aby sa mohla pozrieť otcovi do očí.

Páči sa jej, ako sa otec tvári, keď mu hryzie do krku. Nemá síce najmenšie tušenie, že to len hrá, ale hreje ju u srdiečka, že taký malý vlk ako ona, vie položiť na lopatky takého obra. Keď jej otec zachrčí, svoje smrteľné zovretie povolí a ľahne si otcovi na hruď. Nemá zjavne tušenie, čo robila. Bola to hra a jej otec sa teraz nehýbe. Malú vlčicu ovládne strach. ,,Tati?" Capne ho labou po ňufáku, aby sa prebral. Prečo sa nehýbe? Okolie pretne zvuk jej zúfalého skučania.

Vďaka pohotovým reflexom jej matky sa malá vlčica teda nemala možnosť nadýchnuť sa vody. Mokrý kožúšok je však nepríjemne ťažký a Sys nezostáva nič iné, len si ľahnúť. Mamino vysvetľovanie však poslúcha so záujmom a keď jej ukáže, že tam naozaj nič nie je, posmutnie. Nie žeby jej brat nebol zaujímavý, bavil ju síce len prvých pár dní, ale chýba jej viac kamarátov v jej veku. Pohľadom preto zablúdi k havranovi. Jej očká razom ožijú a už sa stavia na labky, aby toho čudného tvora chytila. Priplíži sa k nemu bližšie a skočí mu po perí. Vrtí pri tom veselo chvostíkom.

Keď sa jej otec poddá hneď, kvíkne od šťastia. Podarilo sa jej premôcť tak veľkého vlka akým bol jej otec. Nevie, čo má ďalej robiť, no riadi sa svojimi inštinktmi. Tie jej radia zahryznúť korisť do krku. Teda skočí otcovi po krku a zahryzne (Zúbky sa jej práve prerezávajú a tak to nejde podľa jej predstáv). V papuľke jej však ostane len chumáč chlpov. Ticho zavrčí a drobné labky zaryje otcovi do hrude. Vypľuje otcove chlpy a skúša to ešte raz. Veselo vrtí chvostíkom, kedže pre to malé šteňa je to len ďalšia hra.

Nespokojne sa vrtela, keď mama niesla v zuboch. Chcela namietať, že má vlastné nohy a že sa už naučila chodiť, no nemohla povedať nič a tak aspoň zaskučala na protest. Jej trápenie sa ale skončilo, keď ich položila na zem. Vyšvihla sa na drobné nôžky a ťapkala za mamou. Varovanie však išlo jedným uchom dnu a druhým von a teda nemalo možnosť utkvieť v pamäti malej vlčice. Keď dorazí za mamou, pozrie sa do vody, kde vidí svoj odraz. ,,VK" Štekne na mamu. Ten vlk vyzerá v takom veku ako ona. Keby len vedela, že sa díva na svoj odraz. Keď si chce vlka obzrieť, pošmykne sa jej noha a ,,PLESK!" Rozčapne sa vo vode hlasno kňučiac.

Konečne sa naučila chodiť bez toho, aby sa potkla o svoje nohy. To je úspech u takého vĺčaťa. Hoci s hovorením má stále mierny problém. Doslova čakala na to, kým mama a jej súrodenci zaspia, aby sa mohla odkradnúť a ísť skúmať okolný svet. To ale nepočítala s ďalšou prekážkou, ktorú tvoril jej otec. Vediac, že ju už dávno musel cítiť a teda útek už nie je možný, teda doťapká až k nemu. ,,Ajoj." Štekne po ňom a zvalí sa na jeho teplú srsť. Chlpy, ktoré mu tým vypadajú ju pošteklia na ňufáku. ,,Hapčíí." Kýchne si a skotúľa sa na zem.

Už pár mesiacov bola spokojná v teplom prostredí, kde jej spoločnosť robil jej súrodenec. Občas začula i hlas svojej mamy. Dnes však prišiel ten deň, kedy sa to všetko zmenilo. V brušku jej začínalo byť tesno a všetko sa okolo nej nepríjemne sťahovalo. Intuitívne sa teda rozhodla pohnúť dopredu a za pomoci jej matky sa dostala na tento svet, ktorý sa jej ale vôbec nepáčil.
Jej pľúca horeli pri nádychu chladného vzduchu a to ju donútilo zakňučať. Všetko to skončí, keď sa okolo nej ovinie nejaký teplý kožúšok a ona sa dostane k jedinému zdroju potravy, ktorý je jej zatiaľ k dispozícii. Ako si spokojne plní bruško, opäť začuje hlas svojej mamy.