Príspevky užívateľa

Andy pochytil zlý pocit. Teda nie úplne zlý, ale cítila, že ju niekto pozoruje. Také to hnusné a ťaživé, čo sa vám prilepí na chrbát a neviete sa toho striasť. Prudko zabrzdila a zhlboka dýchala. Celkom sa bála otočiť, no možno to bol len nejaký tvor a nie rovno masový vrah, ktorý ju chce odpraviť zo sveta. A tak sa otočila.
Nebolo ťažké nájsť toho vlka. Jeho červené uši žiarili snáď na kilometre, hlavne v kontraste so šedým kameňom. Dych mala ešte stále zrýchlený, však z predchádzajúcej aktivity. Ten vlk alebo vlčica mohol predstavovať problém alebo aj nie. Preto zodvihla hrdo hlavu a vypla hruď, aby aj so svojou nízkou výškou vyzerala čo najviac sebavedomo.

Nikdy v horách nebola, takže toto bola úplná premiéra. A preto ju to ešte viac fascinovalo. Mama jej hovorila, že sú hory nebezpečné a že by tam sama určite chodiť. Čo tu mohlo byť nebezpečné? Bolo to tu krásne. Sem tam trávička, sem tam kamienok, sem tam balvan, ale hlavne kopa zábavy. Preto Andy skákala po kameňoch a skúšala svoju obratnosť. Ten pocit adrenalínu v jej krvi bol taký úžasný. A vietor v srsti, to všetko dokopy tvorilo naozaj neopísateľné pocity. Úplne zabudla dávať pozor na to, či ju tu náhodou niekto neprepadne. Veď, kto by to robil? Bola predsa členkou ignisu, jej by sa nikto neodvážil skryviť ani chĺpok na hlave. A tak si hopkala veselo ďalej.

Chápavo prikyvovala jeho vysvetľovaniiu ohľadom robotov. Takže veĺké plechové a volá sa to robot. So záujmom si pozrela jeho robotickú nohu. Rozmýšľala, ako to môže fungovať taký robot. Dokáže taký robot aj cítiť tak ako ona? Dokáže sa zraniť?
,,Čo sa ti stalo, že ti museli urobiť práve toto?" Opäť jemne nakrčila čelo. ,,Určite to musí byť veľmi nepríjmné. Pokračovala vo svojej dedukcii. ,,A môžeš s tým ísť do vody? A čo robíš, keď prší? Musí to byť fakt nepohodlné." Nespokojne prešľapla z labky na labku. ,,Myslíš, že by sa niečo také mohlo stať aj mne?" Konečne sa jej podarilo pozrieť mu do očí, i keď pri tom musela zakloniť hlavu, čo s jej dlhými ušami vyzeralo celkom komicky.

Videlo ho, ako ju hľadá. A vôbec sa jej to napáčilo. Pf.. ako sa opovažuje. A tak čakala. To, že jej strčil ňufák priamo do kríka jej nahralo do karát. Ako tam vopchal čumák, Andy ho doň poriadne uhryzla. To ťa naučí strkať čumák tam, kde nemáš. Uškrnula sa a ladne preskočila krík, pričom dopadla pred modrého vlčka. ,,Amatér." Odfrkla si a prezrela si ho poriadnejšie. Bol možno o trochu starší než ona a už teraz vyšší než ona, no to bolo spôsobené skôr tým, že on bol samcom a ona samicou a celkovo, nemala veľké výškové predispozície. Vôbec jej to ale nerobilo problém začať si aj na neho. V prípade núdze mu vymaže všetky spomienky na ňu, pretože to dokázala a jednoducho zmizne z povrchu zemského.

Andy sa tu v okolí hraníc potulovala často. V prípade núdze mohla ísť bez problémov za hranice a tváriť sa ako anjelik. Ale jej sebavedomie zatiaľ neutrpel. Vôbec nevedela, čoho by sa mala vínku báť, ved tuláci boli neškodí.
O to viac ju zaujal mladý vlk, ktorý sa tu práve nachádzal. Ešte sa nestretla s túlavým šteňaťom. Vždy to boli mladí zo svorky. O to viac vzrástol jej záujem. Skričila sa do kríkov blízko brehu a pozorovala, čo to tam stvára. Od prírody bola zvedavá a teraz, keď pomaly začala objavovať samu seba, keďže prišiel ten úžasný čas puberty, teraz bola ešte zvedavejsia než obyčajne.

Andy opäť raz zašla na prechádzku mimo hraníc svorky. Bavilo ju to, aj keď vedela, že keby sa to mama dozvedela, tak by z toho bol problém. Ale ako už bolo zvykom, teraz ju to netrápilo vôbec. Naopak, bola úplne nadšená z okolitých kvetov a rastlín a vôní a pachov a všetkého toho okolo. Byť ostražitá? V jej prípade to ešte nehrozilo. Bola veľmi mladá na to, aby sa obávala o svoj život alebo sa nebodaj mala báť tulakov? Véd každý tulák na ňu bol milý a nikto jej nikdy nechcel ublížiť. Naopak, báli sa jej, hlavne keď zistili, z akej svorky pochádza. Preto bolo jej sebavedomie ako veľký balón, obrovský balón.

Naklonila hlavu na bok a hodila na neho nedôverčivý pohľad. ,,Čo je to ten robot? A prečo si ty len polovičný? Prečo nie si celý robot? A ako vyzerá celý robot?" Začala ho bombardovať otázkami. Veď keď sa už rozhovoril, tak nech nevýjde z cviku. Keby bol ticho, možno by zase už neotvoril ústa.
Uvoľnila svaly na tvári a teda prvý raz po dobu ich stretnutia sa nemračila. ,,O tulákoch som už počula. Aj som ich stretla." Spomenula si na stretnutie s tým starým vlkom, Askarym. Kríza bola asi zažehnaná, kedže vlk nevyzeral, že by sa chystal niekam ísť.

Andy celý čas chápavo poslúchala a prikyvovala malou hlavou. ,,To muselo byť veľmi smutné. Hlavne, ak si bol ty jediný, kto prežil." Možno sa v jej tvári objavil náznak smútku, lenže ona tých jeho vlkov nepoznala a jediné, čo jej prišlo smutné bolo vidieť starého vlka takto. ,,Nemôžeš si to dávať za vinu. To sa občas stáva." Mykla nad tým plecami. Jej svorke ani jej rodine niečo také nehrozí. Jazero nemajú široko ďaleko nikde a jedným zdrojom vody je u nich len prameň. Aj tak sa ale mierne začala obávať.

Andy si zamračený pohľad ponechávala i naďalej. ,,Chcem vedieť, čo si zač. Takého vlka som tu ešte nevidela." Naklonila hlavu na stranu, však keď sa cudzinec pobral na odchod, rýchlo skočila pred neho. Žiadny bojový postoj či vycerené zuby, proste chcela poznať odpoveď. ,,Nemám v pláne ti robiť problémy." Povedala mu úprimne. Vlastne ani nevedela ako mu ona, menšia, mladšia a určite aj slabšia vlčica, môže robiť problémy. Vzrušene zavrtela chvostom a pozrela vlkovi do očí. Fakt bola zvedavá, s kým má tu česť.
,,Ja som Andy, z ignisu." Povedala rýchlo s nádejou, že to vlka prinúti rozprávať aspoň zo slušnosti.

Ako vlk chodil, aj chvostík v podobe Andromedy sa plazil za ním. Bolo jej jedno, či narobí nejaký hluk alebo či to vlk zistí, nemala v pláne zdržať sa tu dlho. Iba potrebovala zistiť, čo to je zač a či ju to nebude chcieť zožrať. A zatiaľ tento čudný vlk nevyzeral vôbec nebezpečne. Preto v nestráženej chvíľke pomaly vykráčala zo svojho úkrytu rozhodnutá čeliť hrozbe alebo novému kamarátovi. Už teraz bolo na Andy vidieť známky puberty. Laby mala k telu pomerne dlhšie, ako aj hlavu neprirodzene väčšiu. Výškovo bola ale dosť malinká. Možno polovica vlka.
,,Čo si zač?" Opýtala sa so zamračením keď si ho takto zblízka prezrela. Kovové vecičky, a plno divných vecí. Úplne pri tom zabudla na slušné vychovanie. Ona a jej podrezaný jazyk.

Andy hopkala okolo trosiek. Dosť ju zaujali, aj keď vedela, že z územia sa chodiť nesmie, no aj tak tu bola. Predsa čo mama nevie, to ju netrápi. A zvedavosť malej vlčice bola určite väčšie než strach z toho, čo by bolo keby.
Veselo pohadzovala huňatým chvostom a pohmkávala si nejakú melódiu, ktorú začula niekedy ráno pri speve vtáčikov a zapáčila sa jej natoľko, že si ju zapamätala. A ako obdivovala tie trosky, všimla si pod nimi fakt zaujímavého vlka. Takého ešte nevidela ani vo svorke ani nikde inde. Preto sa prikrčila za krik a rozhodla sa ho chvíľu absolútne tajne pozorovať.

Tuláci sa nám vyhýbajú. Iné svorky tiež. Sme strašidelná svorka? Čo je na nás sakra strašidelné? Veď lovíme len na vlastnom území, s nikým sa nebijeme. Andy sa zamračila nad svojimi úvahami a musela si priznať, že vlk kecá. Určite kecá. Ignis predsa nebol vôbec strašidelný.
,,Takže ty si bol tiež alfa? A prečo už nie si alfa?" Naklonila hlavu na bok a zotrvala v zamračenej grimase. Ako niekto môže byť a potom nebyť alfa? Veď alfa je vždy len jedna a tá istá. Alebo nie?
,,Som Andy a ako som vravela, som na prechádzke." Povedala úsečne. Viac ju zaujímala vlkova minulosť. Veď to bol alfa.

,,Ale väčšina vlkov sa bojí, keď zistí, že som z ignisu. Radšej si ten pach nechm na sebe. Ale ďakujem za radu." Pousmiala sa na veľkého vlka. Niektorí tuláci mali z iginsu strach, aj keď ona sama nechápala prečo. Nikdy nevidela, aby niekto z ich svorky tulákom ubližoval. Vlastne žiadneho tuláka na území ani nestretla. Hmm.
,,Si asi taký strašidelný, ako náš alfa. Ale náš alfa musí byť strašidelný. Ja sa ho tiež občas bojím." Začala kecať mierne viac ako by mala. Veď čo, vlk ju zožrať nechcel takže kríza bola zažehnaná.

Nepáčilo sa jej, že ju vlk tak skoro identifikoval. Samozrejme to dala najavo silným zamračením. Bolo to ale logické, keďže boli k igniským hraniciam celkom blízko. No aj tak sa jej to nepáčilo.
,,Možno tí ostatní majú dôvod, prečo niekoho nemajú radi." Takže existujú vlci, ktorý nemajú žiadnu svorku. A ako potom lovia, vychovávajú vlčatá, kto ich chráni? Nuž asi sa bude musieť opýtať matky. ,,A ktorá z toho si ty? Vystačíš si sám alebo ťa nemajú radi?" Zaujímalo ju, čo robia takí tuláci a ako to celé vlastne funguje. No určite na sebe nedá poznať, že je až taká zvedavá.

Nedôverčivo si ho premerala pohľadom až od toľkého sústredenia mimovoľne zodvihla labku. ,,Teší ma Asakry." Povedala a položila labku späť na zem. ,,Ja som Andromeda." Oplatila mu úvodne predstavenie. ,,Prečo odpočívaš tu? Z akej svorky pochádzaš?" Kedže Andy nepoznala život mimo svorky, nevedela ani o existencii tulákov. Myslela si, že všetci vlci žijú vo svorke, podobnej akou je tá ich. Určite ale vedela, že z jej svorky nie je. Pamätala by si ho. Alebo by ho aspoň neprehliadla.