Príspevky užívateľa

Vĺča zaskučalo opäť. Nebola schopná hovoriť normálne, pretože ju neuveriteľne boleli rebrá a tak sa snažila ani nehýbať, skoro ani nedýchať. Počula hlasy, no zdalo sa jej, že sú strašne ďaleko. Ani nevedela, kto to bol. Iba dúfala, že je pomôžu necítiť tú strašnú bolesť. A tiež, že sa im podarí o ňu v tom zhone nezakopnúť. Kedže nápadná zrovna nebola.

,,Nikdy som sa nad tým nezamýšľala, úprimne." Odpovedala Dione a zadívala sa na miesto, odkiaľ vyvierala voda von. Naklonila hlavu mierne nabok, ale následne ju vrátila do polohy ako predtým. Každý pohyb ju bolel a tak len vypustila povzdych spolu s väčšou dávkou vzduchu. ,,To ti naozaj mama dovolila ísť za hranice svorky?" Hodila na ňu prekvapený pohľad. Ju ani jej brata a sestru nepustila skoro ani za pomyselnú hranicu tohto miesta a jej staršia sestra si môže chodiť mimo hranice? To nebolo spravodlivé. ,,Ale súhlasím s výpravou." Povedala odhodlane. Jednu cestu za hranice predsa zvládne nie?

Pozrela na ňu mierne znudene. ,,Ja neviem, či to je vážne. Viem len, že to bolí." Hoci keby to bolo vážne, asi by tak ľahko nechodila alebo by už bolo po nej. Však sa uvidí. Čakala ďalšie kecy ohľadom jej stavu, ohľadom toho aká je nezodpovedná a ako mohla všetkých ohroziť. Však keď tie otázky neprichádzali, celkom sa zarazila. ,,Dobre poznám len toto.. Kývna hlavou okolo seba na miesto, kde sa narodila..a noru svorky. Nikde inam ma mama nebrala." Možno ju to zarmútilo a možno sa nad tým len nezamýšľala. ,,A čo ty?" Povytiahla pomyselné obočie.

Pozorne sledovala ako sa k nej blíži, akoby jej mala odhryznúť chvost. Nezdalo sa jej, žeby tu bola sama od seba, no nechcela začať nejakú rodinnú hádku a tak len prikývla. Dokonca potlačila nejaké to ironické odfrknutie. Teraz keď začala rásť a dospievať už sa jej nepáčilo viac vecí.
,,Popravde. Bola som niekde v horách a ja už neviem kde. Ale dnes sa necítim na žiadnu výpravu." Povie jej úprimne s miernym zamračením. ,,Stále ma bolia rebrá. Ďaleko by som nedošla."

Po začutí svojho mena pomaly zdvihla hlavu a zadívala sa na svoju staršiu sestru. ,,Dio." Pousmiala sa a mierne zavrtela chvostom. Určite ju tu poslala mama, aby na ňu dávala pozor. Nevadilo jej to, ale čím bola staršie tým viac voľnosti chcela mať. Absolútne ignorovala fakt, že ju po jej malej výprave bolí celé telo. Veď si nevedela spomenúť, ako sa to stalo, tak načo sa pripravovať o dobrodružstvo.
,,Poslala ťa mama?" Opýtala sa mierne rozmrzelo. Snažila sa priveľmi nehýbať a tak ostala ležať.

Andy pokojne ležala pri prameni. Cítila sa tu najbezpečnejšie. Stále ju boleli rebrá aj packa, no škrabanec na líci sa už hojil a pomaly ho zarastala srsť. Sťažka si vzdychla. Keby ju mama toľko neľúbila, asi by ju rovno zabila na mieste. A ona sa jej nečudovala. No najhoršie na tom celom bolo, že si polovicu jej malého výletu ani nepamätala. Nevedela, kde sa jej podarilo tak doriadiť, no už neplánovala opúšťať bezpečie nory alebo prameňa. To boli jediné, čo dôverne poznala.

Andy bola skrčená v jednej nore. Jej srsť už dávno nebola biela. Splívala s okolitou krajinou, pretože mala v srsti viac blata než obyčajne. Ani jej modré a ružové znaky neboli nápadné. Jeden by povedal, že to je skôr strašidlo, než vĺča. Jediné, čo ju prezradilo bolo zaskučanie, ktoré zúfalo vydala.
Túlanie sa na nej podpísalo. Mala asi narazené rebrá, škrabanec na líci a odretú packu. Asi to nebol práve najlepší zážitok.

Nechápavo sa na mamu pozrela. Vtáčika? ,,Vtáčika? Akého vtáčika? Ja som predsa spadla do kríkov, lebo..." Prečo som spadla do toho kríka? Spadla som vôbec tam alebo som sa len niekde potkla? Čo sa stalo pred pár minútami? Nuž táto záhada jej asi zostane važdy záhadou. Andromeda potriasla hlavou. ,,Čo budeme teraz robiť mami?" Vĺča si očividne nerobilo ťažkú hlavu z toho čo sa stalo. Začala veselo poskakovať okolo a vrtieť chvostom.

,,Chytím koho?" Zamračila sa malá vlčica. Pamätala si, že ju mama šteklila aj že má boliestku na nose, ale žeby niekoho chytala? Veď tu celý čas sedela. Koho mala chytať? Hold detstký mozoček ešte moc nepoberal fakt, že to mohla jednoducho zabudnúť. Prvé náznaky jej mágie sa drali na povrch. Už sa jej to raz stalo, že si uvedomila, že sa nachádza niekde, kde si nepamätala, že by šla.

Napomenutie od mami brala vážne. Preto na brata nechystala ďalší útok, aspoň pre teraz. Však zamarčila sa, že im Justice pokazila hru práve v najlepšom. A tak do brata aspoň šťuchla ňufákom. ,,Na mňa nemáš." Zazubila sa provokačne, ako už len mladá slečna vedela a bola pripravená čeliť nejakej tej odplate. Ešte raz do neho štuchla a rozbehla sa najrýchlejšie ako to šlo smerom k mame.

Krv. Takže tak sa volalo to červené niečo, čo sa rozhodlo vytekať z jej ňufáka. ,,Kv." Snažila sa zopakovať Andy, však r jej robilo mierny problém. ,,Aj ty máš kv?" Opýtala sa popri tom, ako jej mama čistila ňufák a mierne sa pri tom ošívala. Príjemnné to teda nebolo. Ani keď ju mama pošteklila. Bola až veľmi šteklivá, preto sa snažila odtiahnuť od maminho čumáka. Smiala sa pri tom a na nejakú boliestku úplne zabudla.

Aj keď už bola z kríka vonku, stále ticho skučala. Pravdepodobne za to mohol škrabanec tiahnuci sa jej cez ňufák, ktorý mierne krvácal. Labkou si chcela bolesť odstrániť, no akonáhle sa ranky dotkla, začala ju štípať, čo vyvolalo ešte väčší pyskot než do teraz. Andy sa zľakla, keď videla na svojej labke kvapky krvi. Hoci nevedela, čo tá červená tekutina je, vedela, že to asi nebude dobré. Sklopila uši a obtočila sa okolo maminej laby. Snáď aby sa upokojila.

Vtáčik si skackal z konára na konár a malá ho pozorovala. Keď si myslela, že je dosť blízko vyskočila a chňapla po ňom. Bohužiaľ si to zle vypočítala a tak miesto večere ostala visieť medzi vetvičkami kríka, zatiaľ čo sa jej drobný operenec vysmieval z vedľajšieho stromu. Šteňa zakňučalo. Konáriky ju nepríjemne bodali do srsti a čím viac sa trepala, aby sa odtiaľ dostala, tým viac sa zabárala hlbšie a hlbšie. Zúfalo zaštekala na pomoc a začala kvílivo vyť.

Prvý raz bola preč od mami. Nie žeby chcela, ale stratila sa po ceste do nory. Najprv utiekla jej operke Shire a potom sledovala mamu až sem, lenže drobné nôžky nestihli držať krok s veľkou vlčicou a tak... sa stratila. Snažila sa nejako prísť nato, ako sa dostať späť lenže s pachom pracovať nevedela a nikoho iného tu nemala. Teda až pokým za hranicami neuvidela čierneho vlka. Bála sa a preto zaskučala, nie hlasno, no dosť na to, aby ju vlk počul.

Nechala sa zvaliť bratom a kotúľali sa až k stromu. Však trošku neohrabane, ale predsa len sa celkom rýchlo pozviechala na labky a skočila na brata, zahryznúc mu pri tom do labky. Samozrejme nič vážne, len šteňacia hra. Následne od neho rýchlo odskočila ako mačka, ktorá sa zľahla uhory a pristane trochu vedľa. Uši mala stále prilepené k hlave a pysk mierne pokrčený. Zavrčala a zašvihala chvostom.