Príspevky užívateľa


< návrat spät

Strana:  « späť  1 2 3 4 5 6 7 8 9   ďalej » ... 35

Netrvalo dlho a Delailah letela popri nemu aj bez použitia krídel, klamal by ak by povedal, že jeho prvé myšlienky nesmerovali k silnému smiechu, ktorý len tak tak neutiekol z jeho hrdla. On sám sa miestami ledva držal na nohách, no roky pohybu po týchto horách ho naučili ako sa najlepšie ubráni pádu, predsa len ako šteňa si zabil zuby niekoľko krát, že sa sám čuduje, že mu na brade nesvieti hlboká jazva. ,,Veru že ma máš!" smial sa, no aj napriek tomu sa ponáhľal za vlčicou aby jej pomohol ratovať sa zo zeme, aj keď bolo jasné, že to úplne v poriadku dokáže aj sama. Pravda však bola, že jeho cieľom nebolo ani tak jej pomôcť, ako sa skôr dostať k pointe, ktorú jej chcel prezentovať. ,,Je tu jedna vec, o ktorej sa zatiaľ veľmi nehovorí," vravel jej, no jeho hlas bol tichý akoby očakával, že za každým kopcom snehu by sa mohol skrývať niekto ku ktorého ušiam by sa informácie, ktoré rozprával dostať nemali. ,,Ale verím, že ti môžem dôverovať," ušknul sa na ňu a posadil sa na zadok. Nebolo sa kam ponáhľať.

Klamal by, ak by povedal, že od vĺčaťa nečakal väčšie nadšenie, preto na ňu aj pozrel s nadvihnutým obočím, akoby očakával, že ku svojim dvom slovám ešte niečo pridá. Aj napriek faktu, že mal Azueén za sebou už množstvo vĺčat, zdalo sa, že o nich ešte stále vedel veľmi málo a nedokázal ani len predpovedať čo by im mohlo prísť zaujímavé. Musel ale povedať, že bol rád, že na neho Volti aspoň nezazerala, a na tvári sa jej dala vyčítať aspoň drobná radosť. Jemne na ňu žmurkol a hlavu napokon otočil smerom ku kotline, ktorá bola prominentnou súčasťou územia ich svorky. Nachádzala sa tam od nepamäti a ešte sa aj dlho bude po to čo oni už existovať nebudú. ,,Dobre teda," odpovedal. ,,Vyrážame za pár dní, ešte ti dám vedieť predtým ako to bude aktuálne," rozprával ďalej a už aj premýšľal čo všetko musí zohnať predtým ako sa im podarí vytiahnuť nohy z územia svorky - najskôr by mal určite zohnať Nora a povedať mu, že má ochranu svorky pod palcom, potom Deli, ktorá si takto zaslúži výsostné postavenie hneď vedľa Nudity. A aby nezabudol, potreboval ešte nejakého rytiera, Voltaire nemohla opustiť územie Nihilu nechránená.

Pozorne počúval čo mu má vĺča čo povedať a popri tom čas od času súhlasne prikyvoval. ,,Si veľmi šikovná," oznámil jej jednoducho aj keď mu bolo jasné, že by dané slová určite radšej počula od Machiavelliho - to však on už ovplyvniť nedokázal a tým pádom sa viac či menej staval do polohy jej vlastného otca. Čo tam po tom, či mal o dve šteňatá viac, jediné šťastie bolo, že boli vo veľmi podobnom veku a tým pádom sa do výchovy začlenili veľmi jednoducho. A vďakabohu, že i Delailah tento problém akceptovala bez väčšieho reptania a tak si mohli ďalej žiť ako šťastná rodina. Viacmenej, to ale nebolo podstatné. ,,Nevadí, nemusíš byť vo všetkom dokonalá, aj tak budeš mať pri labách vždy niekoho kto to urobí za teba," neklamal, aj keď by mu za takéto reči dedo dal určite dve či tri po hlave. Ale mal pravdu, síce by panovník mal mať prehľad vo všetkom, s tým určite súhlasil, no ak mu niečo nešlo, nemal by sa tým zbytočne ubíjať. Skôr si k sebe nájsť niekoho kto jeho nedostatočnosť bude vedieť nahradiť svojimi znalosťami - nakoniec aj tak hlavným cieľom panovníka malo byť držanie svorky v chode, čo zrovna úplne nesúviselo so schopnosťou vymenovať všetky liečivé bylinky od srdca. ,,Čo by si ale za odmenu povedala na výlet za hranice svorky?" otočil sa smerom k nej so šibalským úsmevom na tvári. ,,Len ty a ja. Išli by sme sa pozrieť na sever navštíviť starého priateľa."

Už to bol nejaký čas čo trávil mimo svojej práce, najmä teraz keď Nihil zas a znovu prežíval ťažké chvíle, minimálne po panovníckej strane. Čo si Azueén pamätal monarchovia sa nikdy nedožívali príliš vysokého veku, no so zmiznutím Machiavelliho mu stále niečo nevoňalo. Nemal však dostatok síl aby tento problém ďalej riešil, keďže mal pred labami ďalšie, ktoré boli urgentnejšie. A aká bola pravdepodobnosť, že sa mu brať podarí nájsť takmer po polroku? Biely vlk nebol dobrý v matematike, no veril, že príliš malá. ,,Ah Volti," pozdravil radostne vĺča. Už to bol nejaký čas čo sa spolu stretli mimo výcviku - predsa len ako ďalší panovník mala teraz Makiho dcéra plné laby práce s pripravovaním sa na svoju budúcnosť. Azueén veril, že mala na svojich ramenách veľa, na tak mladý vek možno až príliš. On sám si pamätal keď výcvikom prechádzal jeho brat, vždy žiadostivo čakal kedy sa Maki vráti a bude sa s ním môcť hrať, no keď sa nakoniec aj do nory vrátil, takmer vždy bol príliš unavený na to aby čas trávil so svojim mladším bratom. Preto sa Azueén snažil nejako skĺbiť výcvik aj s hrou, otázne však bolo či sa mu to skutočne darilo. Zosunul sa na chladnú zem neďaleko nej a laby si skryl pod seba. ,,Tak čo, ako sa ti zatiaľ darí?" spýtal sa, dobre vedel, že vĺča bude vedieť o čom hovorí. Čo iné by ho mohlo zaujímať ako jej výcvik, že áno? Začal najskôr nenápadne a až napokon sa prepracuje k veciam, ktoré od nej v skutočnosti chcel. A možno sa mu nakoniec podarí to aj zaobaliť aj do niečoho zaujímavejšieho ako je politická debata so spriatelenou svorkou.

Sedel na pomedzí Svätyne a hľadel smerom dolu na územie Nihilu, ktoré a mu v tomto momente rozprestieralo presne pod labami akoby ho mal na tanieri. Nedokázal uveriť, čo všetko sa v jeho živote stalo a nakoniec aj napriek všetkému čo prekonal sa nakoniec zas a znovu ako v začarovanom kruhu ocitol na mieste kde sa narodil. Pravda však bola taká, že tomu bol nakoniec aj rád, lepší život ako teraz rozhodne predtým nemal avšak veľmi dobre si uvedomoval, že do neho musel najskôr dospieť, inak by si ho nikdy nevážil ako mohol. Dalo by sa povedať, že mal teraz všetko čo si kedy mohol priať - decká, vlčicu a aj svorku, ktorá praktiky počúvala všetky jeho slová. A predsa len chýbal jeden posledný kúsok do skladačky, ktorý ale mohol veľmi jednoducho dosiahnuť. Musel len urobiť prvý krok a najmä musel veriť, že to bude ten správny.

,,Nič sa predsa nestalo, nie je to tvoja chyba," odpovedal jednoducho, zdalo sa, že Toshi zranenie svojho adoptívneho brata prežíval omnoho viac ako by Azueén na prvý pohľad či pomyslenie myslel. Nemal najmenšieho tušenia čo sa tam dole stalo, no radšej nad tým ani nechcel premýšľať. Niekedy bolo lepšie ak boli informácie obmedzené a nie príliš detailné, nejeden by potom mohol stratiť hlavu a začať premýšľať na niečím čo vôbec nebolo žiadúce. ,,Musíš sa prestať za všetko obviňovať, inak sa vyschízuješ omnoho viac ako je závažnosť situácie pred tvojimi labami," rozprával ticho, aj keď jemu samému šlo srdce snáď z hrude vyskočiť. Už len kvôli mladému samcovi sa snažil zachovať kamennú tvár aby Sasha nemusela kriesiť aj jeho. ,,Urobil si dobre, že si ho sem priniesol, Sasha sa o neho určite veľmi dobre postará," povzdychol si. Nemohol mu povedať nič viac, len veriť v schopnosti jednej z hlavných liečiteliek ich svorky. On sám nič v tomto momente nezmohol.

,,Myslím, že na toto sa budeš veľmi dobre hodiť," smial sa popri tom ako ďalej bežal a snažil sa medzi nimi držať patričný rozostup. Sneh bol v tomto období ešte pomerne hlboký a tak to chcelo značnú dávku sily aby sa dokázali dostať z miesta A na miesto B. Pre nich to ale nemohlo byť problémom, obaja trénovali na to aby si našli vo svorke poriadne využitie. Najmä teda podľa toho čo plánovali ešte s bratom a jeho partnerkou, Deli mohla byť veľmi dôležitým vlkom minimálne v práci, ktorú si on sám ako priamy člen panovníckej rodiny dovoliť nemohol. Pootočil sa smerom k nej a pozrel na ňu ponad rameno. ,,Dokonca by som mal pre teba niečo špeciálne, o čom ti ale poviem až ma chytíš!" zasmial sa a celou silou sa rozbehol po zľadovatenom snehu, nie však príliš rýchlo na to aby ho Deli nemohla chytiť a zvaliť do snehu. Predsa len chcel aby ho vlčica napokon chytila.

*Všetci Nihilský Bohovia ma ochraňujte.* znelo Azueénovi hlavou ako hľadel na vlka pred sebou. Jedno obočie sa mu vynímalo vyššie ako to druhé a popri tom ho neveriacky svojimi dvojfarebnými očami sledoval. ,,Vieš čo, asi sme sa napokon predsa len trochu uponáhľali," povedal Nicolasovi akonáhle sa mu podarilo chytiť nejakú rozumnú myšlienku do hrsti. Je to len decko. Len decko... jemne sa na neho pousmial, mierne nútene, no to nebolo dôležité. ,,Poviem Nudite nech ťa teda ešte nechá medzi učňami a ... možno sa naučíš aspoň kde sú hranice zatiaľ," pokračoval ďalej. ,,Ak nemáš čo na práci tak ti môžem ukázať tie najbližšie tu."

Akonáhle vlk prehovoril, hlavu k nemu otočil nie príliš ochotne. Nešlo o to, žeby sa na neho nechcel pozrieť, skôr akoby očakával, že sa z tmy každú sekundu vyhrnie Sasha a oznámi mu dobrú správu, ktorá sa mala konať. Nemala.. Musela! ,,Huh?" oči mu tykli smerom k Toshimu a až po pár sekundách si uvedomil čo sa ho vlastne pýtal. V hlave bol dávno zamorený úplne inými starosťami a všetkými možnými ukončeniami situácie v ktorej sa všetci ocitli. Nechcel ísť preč, ale zároveň vedel, že ak zostane bude to pre neho len a len horšie. Musel si vyvetrať hlavu. So stisknutými zubami sa napokon posadil na laby. ,,Ale nepôjdeme ďaleko," upozornil ho a krátkymi krokmi sa vybral... niekam. Kamkoľvek. Oči mu však stále tykali späť k nore aj keď kráčal neďaleko Toshiho krídla.

Toshi vyzeral ešte horšie akoby si predstavoval sám seba. Klamal by ak by povedal, že ho skutočne nezaujímalo čo sa malému vlkovi stalo, no nemalo zmysel čokoľvek z okrídleného páčiť. Za tie mesiace čo s nim žil v prakticky jednej domácnosti si to veľmi dobre uvedomil a v tomto momente ani len nemal chuť na čokoľvek tlačiť. Povzdychol si a pozrel pred seba do temnoty tunela. ,,Neboj sa. Bude v poriadku," povedal Toshimu. Čo iné mu mal povedať? Sám chcel veriť faktu, že tomu tak bude a teda sa neodvažoval čokoľvek iné ani len nahlas vysloviť. ,,Počkáme.."

,,Corey-" začal, no mal problém s dokončením vety a radšej naprázdno prehltol. Nestávalo sa príliš často, že by si videl svoje vlastné dieťa na smrteľnej posteli - alebo minimálne tak to teraz Azueén vnímal. Odkašlal si, no prednými labami stále prestupoval z miesta na miesto, nedokázal sa prinútiť stáť na oboch labách naraz s narovnanými ramenami ako to on často robieval. ,,Coreymu nie je dobre, pozrel na ňu s prosebným pohľadom, akoby očakával, že si Sasha presne domyslí čo sa stalo. ,,Aleže vôbec," doplnil nakoniec úplne nepodstatnú informáciu a kývol hlavou smerom k nore. ,,Tam," upozornil ju a spoločne popri jej boku sa vybral tým smerom akoby jej robil eskortu. Predtým ako sa však stihli dostať pod kamenný vchod, zastal. Nedokázal sa prinútiť vstúpiť dovnútra. Aspoň zatiaľ nie. Pozrel na Toshiho. ,,Čo sa stalo vôbec?"

Laby sa mu zabárali do snehu a bolo vidieť, že zima si do územia Nihilu skutočne našlapala so všetkým čo mala v zásobe. Nie len, že chlad zaliezal až do špiku kostí, vlk sa musel predierať aj vrstvou snehu keď sa chcel kdekoľvek dostať. ,,Neboj sa, oživovanie si ešte pamätám," zakričal jej späť so smiechom. ,,Celkom," uškrnul sa a popri tom sa cez rameno otočil smerom na hnedú vlčicu. Popravde sa mu celkom páčilo, žeby sa venovala tomu istému čomu on, na prácu rytierov bol hrdý a keby sa toto postavenie držalo u nich v rodine, bol by hrdý ešte viac. Šteňatá ale samozrejme aj Delailah sa museli rozhodnúť sami za seba. ,A čo iná funkcia ťa nezaujala?"

Zopárkrát zažmurkal pričom zostal na samca pozerať pomerne prekvapene. Trvalo mu niekoľko sekúnd kým sa vysporiadal s tým čo mu vlk povedal a v tejto sekunde by prisahal, žeby mal radšej vedľa seba mlčiaceho Daracha. ,,Nevrav mi, že odvtedy ste len sedeli na zadku a netrénovali," zo začiatku silno stisol zuby, no hlas, ktorý mu vyšiel z krku bol pokojný. Snažil sa, veľmi sa snažil. ,,Však je to už zopár mesiacov a ja vám do tela fyzickú kondíciu nenalejem," pokračoval ďalej vo svojom vysvetľovaní a snažil sa prinútiť srsť na krku dosadnúť späť ku koži. Ľavou si prešiel po tvári, nestíhal a bola to pravda, dúfal však, že mladíci prejavia aspoň trochu záujmu a chytia iniciatívu do vlastných lab.teraz však keď je Majster aj Noro, hádam budú mať aspolocne viac času. Rozhodnutie Nuditi však už späť zobrať nemôže. ,,Hranice svorky aspoň vieš kde sú?"

,,Povedal som predsa dobré správy, nie?" uškrnul sa na vlka, ktorý evidentne nevedel, čo sa chystalo stať. Klamal by, ak by povedal, že si doťahovanie s ostatnými neužíval a teda ho nechával na pár minút vymáchať sa vo vlastnej šťave. ,,Čo sa krčíš, neprivolávaj negativitu!" pokrútil hlavou a znova do neho šťuchol. Možno sa napokon predsa len uponáhľali a nakladali mu na ramená viac ako dokázal uniesť - iná možnosť však neexistovala, najmä ak chceli udržať svorku v pohybe v akom mala byť. ,,Aj keď možno sa na to môžeš pozerať aj z druhej strany, že teraz budeš mať povinností o niečo viac," mykol plecami a popri tom sa pozrel na Nicolasa z vrchu. Vďaka svojej výške si nemohol pomôcť. ,,Rozhodli sme sa, že ťa z učedníka povyšujeme na riadneho rytiera. Dúfam snáď, že si niečo z našich tréningov a hodín pamätáš."

Azueén zas a znovu bol na misii, ktorú dostal o vienka zaobstarať. Odkedy sa pred pár mesiacmi dostal na post mistra, nebolo to nič iné ako trávenie času so šteňatami, naháňanie sa a vymýšľanie úloh, ktoré by im pomohli v zdokonaiť ich schopností. Klamal by, ak by povedal, že to ho veľmi bavilo, no nemohol sa sťažovať. Na Nihilských hraniciach sa toho až tak veľa nedialo a tým pádom nech robil čokoľvek, aj tak nakoniec spadol do rutiny, ktorú on tak moc nenávidel. Našťastie však mal povinnosti, ktorým sa nemohol vyhnúť a v tomto momente, po tom čo zmizol Machiavelli, ani nemohol urobiť nikto iný okrem neho. Nenarodil sa ako následník trónu a ani ním nikdy nebude, no aj tak nejakým spôsobom skončil robiť presne to čo by mal ak by nim bol. Aký má len tento svet zmysel pre humor. ,,Nicolas, počkaj!" zakričal za ním, keď sa mu konečne podarilo lokalizovať jedného z vlkov, ktorých potreboval. Rozbehol sa takmer okamžite smerom k nemu. ,,Mám pre teba dobré správy," uškrnul sa na neho spokojne a labou ho stihol šťuchnúť do ramena. Vlk síce s nimi vo svorke nebol príliš dlho, no svorka ako taká sa nachádzala v pomerne zúfalej situácii. Preto tento rok učedníci vo svojej priečke postupovali viac ako len rýchlo.


Strana:  « späť  1 2 3 4 5 6 7 8 9   ďalej » ... 35