Príspevky užívateľa

Toshi svoje novonájdené poslanie bral skutočne pomerne vážne a v tomto momente Azueén nemohol povedať, že mu to vadilo. Páčilo sa mu vidieť iskru v oku ostatných vlkov a ešte k tomu že sa jednalo viacmenej o jeho dieťa bola táto iskra ešte omnoho žiarivejšia. ,,No dobre hrdina," smial sa na ňom, no so všetkou láskou ktorú pre neho mal. Nechal ho vyblázniť sa do sýtosti ako mu len srdce žiadalo a do pohybu ho popchol až potom čo sa pomaly ale isto vrátil ku svojmu normálnemu správaniu. ,,Poďme pozrieť čo robia šteňatá," kývol hlavou smerom, ktorým prišli a netrvalo príliš dlho aby sa rozkráčal smerom k nore.

,,Dobre, nepýtam sa," odpovedal jednoducho. Ani jeden z nich nemal evidentne príliš náladu na nejaké zbližovanie sa a v tomto momente nemal biely vlk náladu z Toshiho čokoľvek páčiť proti jeho vôli. Krátke závany lepšieho vzťahu stačili, každý musel rozvíjať vzťahy tak ako to dokázal a oni obaja si toho, minimálne podľa slov Toshiho, preskákali už pomerne veľa. Teraz už však nezostávalo nič iné len aby Azueén vybavil všetko potrebné a Toshi sa mohol začať zaúčať. ,,Vybavím to a budeš môcť začať hneď ako to bude možné," pousmial sa na neho. Nakoniec ich spoločný život nevyzeral až tak veľmi zle a možno z nich nakoniec aj budú kolegovia.

Na prvú otázku mu nemal čo odpovedať a tak ju radšej len prešiel s mlčaním. Mal pravdu ale zároveň aj nemal - v tomto názore však v Toshim videl sám seba, kedy mu tiež v mladosti nestačilo nič čo sa dialo okolo neho a potreboval akciu o ktorej sníval a myslel si že existuje. Bohužiaľ sa však naučil, že ,,niečo nové" neznamená hneď niečo lepšie. Po jednom šteňati a bývalej partnerke dokázal povedať, že bol tupý ako hladká múka a najradšej by otočil ručičky času smerom späť do minulosti. ,,Zatiaľ som tam jeden z majstrov len ja, možno ale čoskoro sa ukáže niekto nový," tentoraz už odpovedal priamo na otázku. ,,A ťažké to nie je, keď pochopíš jednoduchú dynamiku toho čo sa od teba žiada. Stráženie hraníc je najjednoduchšie, dávaš pozor aby sa tuláci nedostali až moc blízko k nore. Nemáme skúsenosti žeby niekto chcel napadnúť našu svorku, tak je to zatiaľ pomerne otvorené. Tvojou prácou by bolo zistiť či len ku nám zablúdili alebo sa chcú pridať - ak zablúdili, pošleš ich preč alebo sa spýtaš či niečo nepotrebujú. Ak potrebujú tak im svorka môže poskytnúť na nejaký čas úkryt a jedlo. V takom prípade ich prinesieš za niekým vyššie postaveným a on už bude vedieť čo robiť," sypal na Toshiho všetky informácie, ktoré mu v tom momente prechádzali hlavou a snažil sa na nič nezabudnúť. Následne sa na neho káravo pozrel v snahe dodať mu odvahu. ,,Prečo sa vzdávaš ešte skôr ako niečo skúsiš? Ak budeš už dopredu rozmýšľať nad tým, že to pokazíš, tak to nedopadne dobre. Jasné, že to zvládneš Toshi.."

,,Ah, tak to je skvelé, že dokážeš takto využiť mágiu pre svoje dobro," posadil sa neďaleko vlka, ktorého pokladal za svojho priateľa aj keď sa až tak veľmi dobre nepoznali. Nevadilo to, spoločne zdieľali väčšinu svojho života a podieľali sa na všetkom čo by mohlo pomôcť ich svorke - každý svojim spôsobom. Mali teda spoločný cieľ aj keď sa k nemu dostávali iným spôsobom. V spolupráci je predsa len cesta. ,,Zima vždy býva depresívnym obdobím," presunul pohľad od zeleného vlka smerom do diaľky lesa. Ešte nebol zapadnutý pod snehom, tento rok zima prichádzala akosi pomaly, nebolo však pochybností, že už bola tu. Vzduch bol svieži a miestami i rezal sliznicu nozdier. ,,Ktovie či aj tento rok bude taká náročná ako minulý rok. Nerozumiem prečo som si kedysi myslel, že život v Nihile je nudný," pokrútil neveriacky hlavou zo strany na stranu a popri tom sa smial. ,,Ako som sa len veľmi mýlil!"

Azueén silno stisol čelušťami a pohľadom prešiel po šteňati. Obočie mal nadvihnuté a v hlave mu hrala otázka na ktorú ale zatiaľ nepoznal odpoveď. ,,Však si len teraz prišiel, akú zmenu ešte potrebuješ?" opýtal sa prekvapene ako reakciu na slová, ktoré práve Toshi predostrel. Príliš nerozumel, no chcel sa aspoň snažiť pochopiť čo mal vlk na mysli a robiť ďalej závery až potom čo sa dozvie úplne všetko čo by mal potrebovať. Akonáhle sa ale začal zaujímať o postavenie rytiera, bielemu vlkovi celkom odľahlo - nevadilo by mu ak by si Toshi vybral niečo iné, no záujem o prácu, ktorú vykonával on sám ho potešila. Aspoň by mohol svoje vedomosti odovzdávať ďalším generáciám niečo ako dedičstvo. ,,Keď sa po prvý raz pridáš medzi rytierov staneš sa študentom - vtedy sa budeš učiť od starších. Keď to zvládneš staneš sa plnohodnotným rytierom, následne sa môžeš stať majstrom, chce to nejaký čas, no potom budeš mať pod sebou všetkých ostatných," zamýšľal sa čo by mu chcel ešte povedať aby mal konkrétnu predstavu čo by mal robiť keby sa rozhodol predsa len pridať k nim. ,,A tvoja práca by bola ochrana hraníc svorky, dávanie pozor na poriadok, či sa niekde nevyskytujú nejaké spory, ktoré potrebujú riešenie. A ak by si bol starší a skúsenejší, mohol by si sa vyšplhať až ku kráľovskej stráži, ktorá chráni monarchu."

Prechádzal okolo hôr dosť ďaleko od hraníc jeho svorky, preto ho prítomnosť neznámych vlkov veľmi prekvapila. Nemusel sa nejako extra snažiť aby ich zahliadol, zdalo sa, že sa dvojica nijako extra nesnažila skrývať a tým pádom predpokladal, že neplánujú niečo čo by svorke pohrozilo. Snáď len zablúdili príliš ďaleko do miest ktoré nepoznali, aj napriek tomu sa však biely vlk rozhodol ich trochu postrašiť, nie však v zlom. ,,Šteňatá, nachádzate sa na území Nihilskej svorky," na začiatku vety si jemne odkašlal aby vlkov upozornil na svoju prítomnosť. Bledými očami si ich premeriaval a vo svojej výške sa nad nimi týčil s chvostom vo vzduchu. ,,Kto vás posiela?" spýtal sa na otázku, ktorá ho pomerne zaujímala, stále však zostával stáť na mieste.

Na jeho otázku neodpovedal, jedine mi kývol hlavou a pobral sa von. Azueén zopár sekúnd ešte čakal, akoby sa rozhodoval či má vlka nasledovať alebo nie - až tak veľmi sa mu nechcelo, no napokon využil svoje dlhé laby sa a v pár rýchlych krokoch sa dostal k jeho boku aby ďalej mohli pokračovať v ceste spoločne. ,,O čom sa chceš rozprávať, Toshi?" spýtal sa svojho adoptívneho syna a v rýchlosti na neho pozrel. Aj keď si ctil žiadosť brata aby vzal mláďa pod krídla, aj pomimo ho nazýval svojim synom, v srdci sa možno ešte stále nezmieril s faktom, že by sa mali mať radi. Predsa len dôvera sa nevytvorí len tak ani z jednej ani druhej strany. ,,Najskôr si musíš vybrať ktorým smerom by si chcel aby sa tvoj život uberal. Chcel by si byť skôr rytierom alebo liečiteľom? Alebo vlastne ani nemusíš byť nič, no potom budeš robiť všetko na čo ťa bude potreba.." začal mu vymenovávať možnosti z ktorých by si mohol eventuálne vybrať. On u svojich šteniat nepredpokladal, žeby si nevybrali profesiu, u Toshiho však tak prísny nebol.
> Klenovské kopce

Malé vĺča sa za ním tmolilo a on bol skutočne rád, že tentoraz sa svojich detí len tak nevzdal. Možno ak by bolo všetko prvý raz inak, možno potom by bol lepší otcom aj pre Rose. Čo však bolo sa už nikdy neodstane a mus žiť v súčasnosti a nie sa stále ubíjať minulosťou, ktorú si ako mladý vlk plný ideálov úplne posral. ,,Neboj sa Well, čakám ťa," upozornil maličkého so smiechom a zastal na mieste aby ho ten mohol dohnať a chytiť. Nechcel aby si myslel, že svojmu otcovi nemôže veriť - skôr chcel dosiahnuť fakt, aby Maxwell vedel, že vždy bude po jeho boku keď to bude potrebovať. Také niečo však bolo ešte ďaleko, decká začínajú mať radi rodičov menej až kdesi okolo puberty, dovtedy ich musel naučiť, že je tu len a len pre nich. Teda... aj pre deti svojho brata, ale to z úplne iného dôvodu. ,,Ty si my ale šikovný! Že mi nedokážeš chytiť chvost?!"

Prechádzal sa po jaskyni a popravde nevedel čo má robiť. Svoju prácu už dokončil avšak šteňatá v nore momentálne spali a on sa popravde aj celkom nudil - nedalo mu však len tak odísť, tentoraz nechcel aby sa zo životov svojich detí nadobro stratil tak ako zo života Rose, čo posral aleže neskutočne kvalitne. Z jeho hlúpych myšlienok ho však dostal Toshi, pri koho hlase sa mu srsť na zátylku mierne naježila. ,,Áno, Toshi," otočil sa smerom k nemu, hlas mal tlmený. Nechcel nikoho kto by eventuálne v nore mohol spať, zobudiť. ,,Čo máš na srdci?" spýtal sa ho rovno a s nastraženými ušami k nemu prišiel bližšie aby na seba nemuseli kričať cez polovicu chodby.

Fakt, že sa Nudita vybrala preč z nory si všimol pomerne rýchlo. On sám trávil na danom mieste veľmi veľa času a tým pádom dobre poznal kto sa v jeho okolí pohyboval. S vlčicou, ktorá sa stala partnerkou jeho brata sa celkom dobre poznal a samozrejme vedel, že je slepá - to však vedel každý kto sa na území Nihilskej monarchie pohyboval aspoň zopár hodín. Samotný fakt, že odišla z nory by ho ani tak moc neprekvapoval, ako skôr cesta na ktorú sa vybrala a ktorým smerom ho ťahal jej pach. Slepá vlčica a výlet do vysokých hôr k sebe akosi nepasovali. Nelenil teda ani sekundu a pobral sa po jej pachu až kým ju neuvidel pred sebou. ,,Nudita?" upozornil na seba svojím hlasom a pridal do kroku. ,,Mala si povedať, že chceš ísť sem, išiel by som s tebou," pridal sa ku nej. ,,Teraz keď máš malé vĺčatá, je dôležité aby sa ti nič nestalo."

S chvostom vysoko vo vzduchu sa prechádzal po hraniciach. Jeho telo síce bolo stále na hraničných územiach Nihilskej monarchie, myseľ sa u však stále skláňala ku nore kde odpočívala matka jeho detí a najmä vĺčatá, ktoré sa narodili len pred krátkou chvíľou. Ako jeden z hlavných rytierov si nemohol dovoliť len tak nechať všetky svoje povinnosť na niekoho iného, tým pádom sa po pár dňoch musel vrátiť späť do práce - keby len mal predstavu čo ho čaká do (nie tak vzdialenej) budúcnosti, asi by sa skutočne rozhodol tráviť omnoho viac času nie len s priamou rodinou ale aj bratom. ,,Dino," kývol hlavou smerom k zelenému vlkovi, ihneď ako mu pohľad na neho spadol. Daného vlka pomerne dobre poznal, jednalo sa o vrchného liečiteľa a aj keď spolu príliš času netrávili, Azueén poznal vyššie postavených vlkov celkom dobre. ,,Na love byliniek?" spýtal sa so záujmom.

Nebol si príliš istý či je najlepší čas vodiť šteňatá mimo brlohu, no zdalo sa, že im už jaskyňa začínala byť primalá. Teda nie žeby sa ich malé telíčka do nich nezmestili, no pomaly ale isto už začínali skúmať svet okolo seba a jaskyňa im už pomaly ale isto nebola dostatočne zaujímavá. Zobral teda jedno zo šteniat von aby sa prebehol po tráve a užili si spoločne poslednú lúče letného slnka predtým ako ho zima úplne zabarikáduje pod horami snehu. Maxwel sa z troch šteniat zdal ako najväčší a najsilnejší jedinec, tým pádom sa rozhodol vonkajšiemu prostrediu predstaviť prvého práve jeho - nemali sa kam ponáhľať, predsa len im voľný vzduch nezmizne a každé šteňa malo dostatok času na to aby sa mu podarilo všetko čo ostatným.

Chvost sa mu rozkmital zo strany na stranu ihneď ako si uvedomil, že jeho decká sú už na svete. K vlčici našľapoval opatrne, akoby sa bál, že každý väčší otras by mohol vĺčatám nejako uškodiť. Napokon si predsa len so všetkou opatrnosťou prisadol a sledoval malé klbká srsti ako sa hýbu v Delailahinej srsti a popri tom si spievajú svoju šteňaciu pesničku. ,,To sú dobré mená, to sa mi páči," odpovedal a usmial sa na Toshiho, ktorý po dlhom čase znovu prehovoril. Ešte stále mu akosi trvalo zvyknúť si na nové prostredie a rodinu, no už boli na dobrej ceste k tomu aby sa u nich cítil ako doma. ,,Ten posledný by sa mohol volať Valentine," zamyslel sa nahlas a popri tom po očku pozrel na Deli. ,,V rodine u nás je celkom normálne brať si mená starších a pridať k nim číslo," pokračoval ďalej aby vysvetlil prečo sa rozhodol práve tak ako sa rozhodol. ,,Valentine druhý, to znie celkom dobre nie?"

Delailah mu jeho kúsok vrátila, on samozrejme nemohol očakávať nič iné - preds len si to zaslúžil a takéto spoločné brnkanie si na nervy mohlo ich vzťah len zoceliť, teda len do tej doby, kedy bola obaja prístupný takémuto druhu šantenia, čo sa často nestáva. ,,Ew," zavrčal hravo a labu si chcel dané bahno z hlavy zotrieť, nestalo sa však nič iné len to, že si po bielej srsti rozotrel ešte omnoho viac páchnuceho bahna ako mal doteraz. Skôr ako sa však obaja mohli zahĺbiť do naháňačky v bahne ešte viac ako sa mali doteraz, prišlo niečo čo ani jeden z nich nečakal. ,,Hah, hádam nie si v očakávaní," uškrnul sa a nemal najmenšieho tušenia koľko pravdy sa za jeho slovami skrýva. Bohužiaľ však Azueén nepatril k vlkom, ktorý by dokázali predpovedať budúcnosť - alebo minimálne o tom nevedel.

Prekvapene počúval čo sa mu mladík snažil povedať. Celkom mu trvalo kým sa mu podarilo vymáčknuť, no napokon čo z neho prišlo bolo niečo čo sa Azueénovi celkom dobre počúvalo. Nie, žeby ho Toshiho slová prekvapovali, skôr len doteraz nevedel ako ich on sám bral - predsa len v novom prostredí bol ešte stále zakríknutý, no už sa začalo prejavovať čo je zač. ,,Samozrejme, že vás beriem ako rodinu, čo je to za otázku?" usmial sa na jeho biely vlk a ak by sa jednalo o niekoho iného, rozhodne by mu labou šťuchol do ramena. Už sa však naučil, že Toshi nie je práve z tých čo by si užívali akejkoľvek fyzickej interakcie aj keď sa jednalo len o niečo nevinné. Následne len mykol ramenami, na tvári mu stále hral úsmev. ,,Na to predsa rodina je," postavil sa na laby a hlavou pohodil smerom dozadu, niekde do tmy kde sa nachádzal vchod do jaskyne kde ležala Delailah. ,,Poďme sa na ňu teda pozrieť nech máme obaja dušu na mieste," nakoniec sa aj tak vybral do útrob a nechal Toshiho aby ho nasledoval. Po očku ho stále sledoval, aj keď mu povedal že ho už vníma ako rodinu, a neklamal, aj tak na neho pre istotu ešte dával extra pozor. ,,Môžeme?" popýtal sa akonáhle sa mu podarilo hlavu strčiť do jaskyne. Nečakal však na odpoveď a s ušami stiahnutými ku hlave pomaly kráčal smerom k vlčici.