Príspevky užívateľa

Ani si poriadne nestihol uvedomiť, kedy sa spustil dážď a už nad jeho hlavou zúrila búrka nehoráznych rozmerov. Nielen, že nikdy predtým takú náhlu a silnú búrku nezažil, ešte ho zastihla aj úplne nepripraveného a v strede lesa, kde sa môže veľmi rýchlo veľmi veľa vecí pokaziť. Ak by v tomto momente povedal, že mu je všetko jedno, klamal by - no fakt, že mal srdce takmer až medzi zubami by nikdy otvorene nepriznal. Hnal sa lesom ako najrýchlejšie mohol, dobre vedel, že na tomto mieste nemal ani čo robiť, vždy si robil väčšie zachádzky pri kontrolovaní hraníc! Na svoju obranu y rozhodne použil slová, na ktoré sa momentálne nedokázal sústrediť. Hromy mu z hlavy vyhnali všetky myšlienky a cítil sa akoby po ňom niekto poľoval. Doslova. Dobre vedel však, že to nie je možné, no aj tak by v tomto momente radšej bol v nore Nihilskej svorky a nie niekde pod konármi stromov, ktorá sa môžu kedykoľvek zrútiť a preťať mu chrbticu.

Azueén si robil svoje, hlavu sklonenú k vode a popri tom sa mu do tlamy dostávala chladná voda, ktorá mu pomáhala cítiť sa omnoho lepšie na silnom letnom slnku. Netrvalo však dlho a razom sa ocitol vo vode celou svojou hlavou. ,,Hej!" zavrčal nahnevane. Práve dnes sa príliš necítil na kúpanie a aj keby sa cítil, aj tak by nebol spokojný s neplánovaným kúpeľom. Radšej by sa vybral do vody sám. Ihneď ako mu však pohľad padol na vlka, ktorý do neho vrazil, hnev sa razom rozplynul a naštvaný výraz na tvári sa zmenil na úsmev. ,,Oh Hakon, teba som už sto rokov nevidel," nadvihol prednú laby do vzduchu. Bol rád, že sa mu podarilo stretnúť s dávno strateným priateľom. ,,Kde si sa vyparil vtedy po plese? Ako žiješ?"

Netrvalo dlho kým sa k nemu niekto pripojil a Azueén sa v spomienkach snažil zistiť o koho sa jedná. Poznal členov svojej svorky, stretával sa s nimi pomerne často, mená sa však rovnako často zamieňali za iné a pri takom vysokom pretoku členov a vlkov, ktorý cez územie len prechádzali. ,,Pán Altair," pousmial sa na vlka. Meno mu napokon naskočilo, niečo sa o ňom už dopočul. Vedel, že sa jednalo o mladšieho vlka, ktorý sa do svorky narodil o niekoľko mesiacov potom ako odišiel z Nihilu - už aj tak mu však pomaly ale isto tiahlo na štyri roky, ak Azueén dobre počítal. ,,Ty si jeden zo synov Nebel, že?" spýtal sa ho priamo. ,,Nemáš tušenia kam sa tvoja matka podela?"

,,Ou, tak potom hej," uškrnul sa. On nikoho nemal, len svojho brata a za mlade si toho tiež celkom užili. Toľko spolu povyvádzali - teda skôr Azueén skoro vždy svojho brata zatiahol do problémov z ktorých sa napokon museli nejako dostať. Čo sa však môže stať deckám alfy? Vtedy si pripadal ako nesmrteľný a možno doteraz tomu veril. Bol však tak veľmi mimo? ,,Veľká rodina je celkom fajn, ak máte dobré vzťahy," pozrel smerom na Deli. Zdalo sa, že v ich veľkej rodine všetko fungovalo a on jej niekde hlboko v srdci závidel. Ihneď ako sa však ich konverzácia stočí späť ku svorkám, cíti sa ako ryba vo vode. Najmä po tom čo mal skúsenosti s oboma svorkami - odhliadnuc od faktu, že sa na území Norestu nachádzajú dve ďalšie svorky do ktorých radšej už nestrčí ňufák. Už si pripadal príliš starý na ďalšie experimentovanie. ,,Ignis je niečo ako presný opak Nihilu. Nesprávajú sa k tulákom príliš dobre a ... a tak," odpovedal. Radšej sa do detailov príliš neponáral. ,,Nedoporučujem sa k ním približovať ak nechceš dôjsť k problémom."

Pri jej slovách začínal pomaly ale isto mať dojem, že Nihil predsa len nebude taký nudný ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. Evidentne Delailah žila v ešte väčšom zapadákove než za ktorý pokladal v mladom veku svoju rodnú svorku. Nedokázal si ani len predstaviť, žeby musel za mlada žiť v lese len so svojimi rodičmi a prípadne súrodencami - asi by prv prišiel na mozog, ešte skôr ako by mal príležitosť vystrčiť svoj farebný nos do sveta. ,,Nechápem ako si to tam mohla vydržať," pozrel na ňu s obdivom. Musela mať skutočne veľké sebazaprenie, keď sa do sveta vybrala až takto neskoro. Niečo ju muselo k rodine držať omnoho viac ako vtedy jeho - aj keď bola pravda, že okrem svojho brata nikdy nemal. Chorá matka, chorý dedo, celá rodina chorá, to nebolo práve najlepšie miesto pre vyrastanie a až v tomto momente si uvedomil, kde vtedy brata nechal. ,,Ja by som sa tam počas svojich teens rokov asi uhrýzal nudou," uškŕňa sa napokon. ,,Máš môj obdiv, len čo je pravda."
Následne sa ale konverzácia stočí smerom k nemu a bolo načase aby aj on kvapol nejaké informácie, ktorými by mohol obohatiť jej vedomosti. Nemal však príliš v čom, jeho história bola síce zaujímavá, no neboli si s Delilah až natoľko blízky, aby jej hneď povedal úplne všetko. ,,Hej, narodil som sa tu. V Nihile priamo," obzrel sa smerom k nej. Ešte sa mu nepodarilo dostať k časti, že je Maki jeho brat, no daným faktom sa sa nikdy nerád chválil. Mal ho rád, dal by za neho život, no chcel byť samostatná osoba a nie len brat monarchu. ,,Potom som ale väčšinu mladosti prežil v inej svorke. Ignise - ale to ti zatiaľ asi nič nehovorí. A teraz som späť doma."

Leto bolo ešte stále v plnom prúde a aj keď sa vtáky pomaly ale isto zberali smerom do teplých krajín, slnko panovalo nad krajinou pomerne silnou rukou. Nie žeby sa to Azueénovi až tak nepozdávalo, predsa len jeho srsť v bielej farbe statočne odrážala slnečné lúče od jeho tela. Aj napriek tomu sa však vybral nájsť si útočisko, vždy bolo lepšie v tieni než sa motať po slnku a na to boli jaskyne v Nihilských horách tým najlepším miestom po slnkom. Doslova. Ihneď ako do jednej z nich vstúpil, ovanul ho chladný vzduch, ktorý ho takmer až rezal v nozdrách. Na rozdiel horúceho vzduchu vonku však cítil omnoho viac a preto sa biely vlk ani príliš nesnažil odísť. Našiel si miesto blízko vchodu aby stále dokázal mať rozhľad a uložil sa na svoje ležovisko.

Jemne kývol hlavou aby vlčici naznačil aby ho nasledovala. Predsa len tunajšie prostredie poznal omnoho lepšie ako ona a teda bolo jasné, že sa mal stať jej dočasným vodcom smerom za schladením v objatí hôr. Napokon možno svoju cez k horúcim prameňom prehodnotí - však dané miesto nepatrilo k tým najchladnejším pod slnkom a Delailah by určite nebola príliš spokojná, ak by ju napokon priviedol niekam kde by bolo teplejšie ako na pláňach. ,,Ale áno, zopárkrát sme už mali pár problémov," odpovedal jej pravdivo. Nemal čo skrývať, aj tak by sa dané informácie napokon sama dozvedela niekde inde a zatĺkanie by na neho len zlé svetlo hodilo. ,,Ale väčšinou mali na očku len panovnícku rodinu a chceli ich dať dolu," pokračoval ďalej, počítal s tým, že Deli dôjde čo svojimi slovami myslel a tým pádom ďalej nerozvádzal. ,,Vlci na tróne si však vždy dávali dobrý pozor koho ku sebe pustia a musím povedať, že máme pomerne dobrú ochranku," uškrnul sa a jednu z predných láb si položil na hruď. Nebolo tajomstvom, že medzi ochranku patril aj on a bol na to hrdý. Fakt, že stále patril medi učňov, bol už druhá vec. Nebude však medi nimi nadlho. ,,A ty si vlastne odkiaľ k nám prišla? Ak sa môžem spýtať."

Jedno z miest, ktoré mal veľmi rád, najmä teda v lete. Na tejto lúke často vanul chladný vietor od mora a preto vždy padla vhod ako dobrý bod na výlety. Tie zatiaľ Azueén ešte stále podstupoval sám a ani mu to nevadilo. Za svoj dlhý život sa naučil, že aj tak najlepším spoločníkom sebe môžete byť len vy sami a ihneď ako to pochopíte, otvoria sa vám úplne iné dvere, než by ste predpokladali. Spokojne si teda poklusával s hlavou vysoko vo vzduchu a nechával jemný vánok aby mu prechádzal medzi jednotlivými chumáčmi srsti. Skutočne si svoj deň voľna užíval a tým pádom mal veľmi dobrú náladu, ktorá z neho takmer až sršala.

Územie Nihilskej svorky sa nachádzalo ďaleko za jeho chrbtom a jemu sa práve podarilo dostať ku rieke, ktorú si už poriadne nepamätal. Keď bol mladší, strávil v lesoch obklopujúcich územie Nihilu veľmi veľa času, no ako ubiehal čas spomienky pomaly ale isto utekali rovnako ako čas, ktorý odvtedy prišiel. Ponoril laby do bystrého potoka a napil sa príjemne chladnej vody. Hladina síce nebola príliš hlboká, no jej rýchly pohyb pod stromami zabraňoval slnečným lúčom aby ju príliš zohriali a preto bola príjemným osviežením po dlhom dni plnom práce. Nie žeby sa Azueén sťažoval, práve naopak - mal svoje povinnosti rád a nevzdal by sa ich ani keby musel. Niekedy toho však bolo veľa aj na neho, vlka s bielou srsťou, ktorá ho pomerne dobre chránila pred teplom.

,,Fakt?" prekvapenie sa zasmial jej slovám a popritom urobil pár krokov smerom do hôr. Síce sa nikam neponáhľal, no už sa uskutoční tešil keď si budem môcť ľahnúť neďaleko svojho obľúbeného miesta. ,,Moje dlhé nohy asi naznačujú že by som mohol byť rýchlim bežcom," smial sa ďalej. Svojim slovám prikladal až taký veľký význam - predsa len v tomto čase už výzor neznamenal absolútne nič a každý si mohol robiť čo chcel a najmä čo uznáš za vhodné. Veď dokonca aj Brisa bola rytierom, vlčica na ktorú by on nikdy nepovedal žeby jedným mohla byť. Myslím že ešte možno bolo trochu staromódne, no už sa dostával modernému ponímaniu. ,,Vieš čo, Myslím že na danú prácu by si si zvykla. Aj tak väčšinu času len chodíš okolo hraníc a pozoruješ či tam nie je niekto kto k nim nepatrí," uškrnul sa na ňu. ,, Už som ti vravel že naša svokra je celkom mierumilovná, sme tu tak trochu troška len na okrasu."
Delailah sa Však ďalej zaujímala o to kam má namierené a on sa s ňou o svoje plány veľmi rád podelil. ,,Idem do hôr. Tam snáď nebude tak teplo. Chcela by si sa pridať?"

Nepozeral sa okolo seba a preto pre neho aj bolo prekvapením, keď začul hlas a tým ho zastavil v ceste smerom k prameňom. V rýchlosti sa narovnal aby pôsobil akosi upravenejšie a pozrel sa smerom k Delailah. ,,No ale ahoj, čomu vďačím za takú milú spoločnosť?" spýta sa jej milo, odpoveď príde takmer okamžite. Jediné čo môže biely vlk urobiť, je súhlase pokývať hlavou. Na lov nikdy nemal dostatok trpezlivosti a bolo teda lepšie ak sa oň staral niekto, komu sa nezdalo že mu život uteká medzi labami. ,,Oh, tak to áno, lov vie byť niekedy pekne náročný," odfrkol si a popri tom pritakával. ,,Hádaj, prečo som sa radšej vydal na dráhu rytiera," smial sa ďalej. Nihil bol aspoň v jednej veci skutočne dobrý - nech mal koľkokoľvek hladných krkov, vždy dokázal zabezpečiť dostatok potravy pre všetkých. Nejaká čierna mágia v tom možno bola.

Konverzácia im celkom odbúdala, no dalo sa cítiť, že sa pri sebe ešte necítia dostatočne na to aby začali padať aj o niečo osobnejšie otázky. Aj na takú úroveň sa možno niekedy dostanú - najmä potom čo sa im podarí získať povýšenie na právoplatných rytierov a ich učňovské letá budú mať za chrbtom. Azueén by klamal ak by povedal, že sa netešil, keď si vyslúži svoj právoplatný titul od Monarchu a bude zase niečo viac ako len deckom, ktoré si musí pýtať na všetko povolenie. Biely samec si autoritu skutočne užíval, no teraz, v dospelom veku, s ňou dokázal narábať omnoho múdrejšie ako kedysi. ,,Už dlho?" začuduje sa. V tomto momente si ani nebol príliš istý či mu bola Brisa povedomá alebo nie. Vyzerala byť viacmenej v jeho veku, možno o niečo mladšia, nebol si však vôbec istý či sa nachádzala vo svorke ako člen, keď tu on bol ešte prvý raz. ,,Ako dlho asi?" spýta sa bez toho aby musel nejako viac dávať najavo prečo sa vôbec pýta. Možno mal len skutočne zlú pamäť, avšak ani za jedno by nedal labu do ohňa. ,,Ale je fajn vidieť, že niekto berie svoju svorku tak vážne," oznámil jej ďalej, aj keď svojimi slovami dostával sám seba mierne do kolien. Takýto mal byť on, a nie utekať niekam za lepším životom. ,,Ale tak vieš čo, aspoň ti to pridáva na charaktere," pohľadom sa prenesie späť do zástupu vlkom. Sem tam sa mu aj zdalo, že vidí niekoho povedomého, no bol tu pracovne, nie sa zabávať. Nemal čas sa vykecávať s niekým iným ako bola jeho rytierska spoločníčka. ,,A aj ťa tu drží niečo iné okrem toho? Alebo niekto?"

Presúval sa z miesta na miesto. Dnes mal od svojej práve voľno a teda mohol svoj volný čas využiť ako chcel - mal namierené k prameňom, najčastejšie svoj čas trávil práve tam. Aj keď bola pravda, že v lete sa dané miesto skôr menilo na saunu oproti zime, kedy pramene boli jediné miesto kde vám netuhla krv v žilách. V tomto momente však dané miesto bral ako svoje safe-place a vracal sa k nemu vždy keď si chcel psychicky odpočinúť. Z nejakého dôvodu ho výpary z horúcej vody dokázali krásne upokojiť aj bez akejkoľvek ďalšej námahy. Jediná chyba, ktorú mali bola vzdialenosť, ktorá bola od nory až príliš veľká, avšak skutočne stálo za to ju prekonať.

Azueén sa uškrnie a popri tom prikývne. Už dávno zabudol aký pocit to bol, keď jeho jedinou úlohou bolo všetkých tulákov od hraníc odplašovať. Teraz tomu bolo práve naopak a popravde sa cítil omnoho prirodzenejšie ako v Ignise - aj keď daný fakt mohol byť spôsobený jeho vekom. Už dávno nebol mladík, plný testosterónu a svet okolo neho sa točil akoby pomalšie a jednoduchšie... ,,Dobre, tak poďme," kývol hlavou s rýchlym krokom sa pobral smerom do Nihilu. Ešte mali pred sebou veľmi dlhú cestu a najmä pomedzi hory. Nevadí, aspoň sa mu podarí zistiť o svojej novej spoločníčke o niečo viac.

Azueén pohodil hlavou na jej reakciu ohľadne svorky. Nebolo treba dostať sa ďalej od hraníc, z ohľadu na Nihil vlčici nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, práve naopak. Na území tejto žltej svorky bolo veľmi jednoduché nájsť pomoc, zabíjať nikto nikoho nechcel - teda, povedzme si pravdu, o takýchto veciach sa predsa len tak na ulici nerozprávalo. ,,Skutočne nezvyklé, len čo je pravda," pritakal Deli s úškrnom a popravde sa jej prekvapenosti ani príliš nečudoval. Jemu samotnému sa príliš prístup Nihilu nepozdával, najmä teda do okamihu kedy on sám nepotreboval pomôcť so svojou vlastnou budúcnosťou... A minulosťou. ,,Ak chceš môžem ťa k nejakému potôčika odprevadiť," ukáže znovu smerom na hory kde sa nachádza jeho svorka. ,,Alebo by si radšej niečo striktne mimo svorky?" uškrnie sa.