Príspevky užívateľa


< návrat spät

Strana:  1 ... « späť  5 6 7 8 9 10 11 12 13   ďalej » ... 35

Azueén nikdy nemal more nejako extra v láske a to bolo vidieť aj počas celého jeho života. Ak ako šteňa a ani ako mladý dospelý na tomto mieste netrafil veľa času aj keď pláže patrili k pomerne veľkej časti jeho rodnej svorky. Už len keď si predstavil, žeby sa ponoril do slanej vody, takmer ho striaslo a srsť pozdĺž chrbtice sa mu neprijemne najezila. Slaná pachuť sa mu rozlievala po jazyku aj keď už prešlo zopár rokov odkedy sa mu na chuťové poháriky dana voda dostala. Jediné čo musel povedať, že sa mu pri mori páči bol vzduch, ten mu do nozdier prechádzal akosi jednoduchšie, aj keď na svieži horský vzduch aj tak ani zďaleka nemal.
Jedna z pozivnych veci, ktorá sa mu dnes ale prihodila bola spoločnosti ktorá sa na pláži objavila o niečo skôr ako on. Hnedá vlčica svietila na bledom piesku a on ju mohol vidieť už z diaľky keď sa na miesto blížil. Keďže bol stále viacmenej nový, nebol si istý či sa jedná o člena nihilu alebo tuláka, však to sa čoskoro dozvie, spýtať sa mu nerobilo problém. ,,Krásny deň prajem," pozdravil ju a posadil sa neďaleko nej. Po očku si svoju spoločníčku prehliadol a následne pohľad presunul k horizontu.

Vlk sa k nemu pridal a napokon sa aj predstavil. Jeho predpoklady o tom, že vlk je na vyššom postavení ako on sa vyplnili a tým pádom by sa mal asi k nemu nejako inak správať. On sám však nebol nejako extra na takéto parády, najmä odkedy sa nenachádzal na vrchole potravinového reťazca. Ignis ho však vycvičil aby aspoň sklonil uši a chvost nechal spustený visieť medzi zadnými labami. Teraz však chvost riešiť nemusel a tým pádom ani neriešil. ,,Knieža Sorén? To znie dosť dobre, pane," uškrnie sa na neho mierne podpichovačne a hlavu položí späť na kamennú dosku, ktorá lemovala jazierko do ktorého sa spoločne namočili. Azueén si spokojne povzdychol a po očku sledoval samca čo sa ukladal neďaleko neho.
Vlka však zaujímalo ako sa tu vôbec ocitol a prečo vlastne. On sám nemal príliš dobrý dôvod, možno by ho ani nenapadlo vracať sa späť ak by mu to brat sám od seba nenavrhol. Nemohol mu však byť vďačnejší. ,,Narodil som sa tu, potom som odišiel," odpovedal napokon jednoducho a jemne mykol plecami - už to bolo dávno, skutočne dávno. Vtedy bol ešte mladý, pojašený a mal dojem akoby mu svet ležal pred labami. Síce od toho nebol ďaleko ale svoju príležitosť príliš dobre nevyužil. Asi teda. Záleží od uhla pohľadu. ,,A teraz som prišiel späť lebo som nenašiel žiadne lepšie miesto na život," uškrnul sa a pozrel na Soréna. ,,A ty tu čo? V Nihile."

Azueeén sa prechádzal po území svojej svorky a aj keď vyslovene nechránil hranice, roky ktoré strávil ako hraničiar sa na ňom rozhodne podpísali a on mal oči na stopkách. Dobre vedel, že hranice Nihilu sú otvorené, no on sa cítil dobre keď si mohol dovoliť ukazovať svoju veľkosť na obdiv. Síce sa zmenil, jeho staré ja už bolo niekde preč, avšak nezmenil sa až tak veľmi akoby si niekto mohol myslieť. Niektoré veci na seba tak jednoducho nezmeníte aj keby ste chceli a jednoducho sa s nimi musíte naučiť vysporiadať a prijať ich také aké sú. Zložil teda os k zemi a natiahol do svojich nozdier litre vzduchu, ktoré ďalej jeho zmysli spracovávali - neucítil nič nevšedné. Celé územie Nihilu smrdelo ako kvety, na ten pach si po dlhých rokoch v Ignise skutočne odvykol a bola len otázka času kedy ho bude novu pokladať za úplne normálny a patriaci k jeho životu.

Azueén nad Darachovím prejavom nedôvery len mykol plecami. Nemal mu na to čo iné povedať a dobre vedel, že ak by sa aj snažil mu niečo vysvetliť, jednak by mu neveril a jedine by si zbytočne dral hubu na to aby mu aj tak neuveril. Darach bol na neho nasraný, to bolo jasné - aj keď nejeden by sa mohol opýtať, že ho predsa aj tak nemal rád, tak prečo ho jeho odchod tak veľmi štval? Možno tam bolo niečo viac, čo sa bielemu samcovi podarilo celkom slušne prehliadnuť. ,,Som sa potuloval po svete, však vieš," uškrnul sa na neho a kývol hlavou smerom preč z lesa, čo mohlo byť v tomto momente ktorýmkoľvek smerom len chcel. ,,Dobrodružstvo," znova mykol plecami a pozrel na samca. ,,Mal by si to vyskúšať, všetok ten adrenalín čo máš v tele... možno by si sa potom cítil uvoľnenejšie."

Sledoval slová Daracha a popravde mu nemal absolútne čo zazlievať. Na jeho slovách skutočne niečo bolo a dokonca sa ani nesnažil brať si servítku pred ústa. Azueén v tomto čas však už bol zmierený so svojim osudom a spokojne žil v novej svorke - Ignis a Icca bola pre neho uzavretá kapitola, podarilo sa mu odseknúť od traumy, ktorú si sám spôsobil. ,,Yikes," odsekol a jednu z predných láb si položil na srdce. Daracha podpichoval, nemyslel to však nijako zle. Dobre vedel, že ten chalanisko pred ním bol slušne cholerický a dokázal sa vysrať aj sám, nemusel nijakým spôsobom prilievať olej do ohňa a popravde... ani nechcel. ,,Ale som rád, že sa vám darí a to teraz hovorím zo srdca," uškrnie sa na neho priateľsky, no to už konverzácia posunutá späť na ňou. Jemne nakloní hlavu na stranu a napokon ňou s privretými očami pokrúti zo strany na stranu na znak nesúhlasu. ,,Nepovedal by som, že sa bojím hraníc," uškrnul sa. ,,Keď ale viem, čo sa u vás robí s tulákmi, radšej si držím svoj odstup. Múdro."

img
Hakon x Meirí

Darach si ho pamätal - ak by predsa len zabudol, mal by pekne zlú pamäť. Bez jedinej narcistickej myšlienky by povedal, že bol celkom veľká rola v jeho živote. Žiaci len tak nezabúdajú na svojich učiteľov, či? ,,Dobre viem, kde sú hranice, strávil som na nich hodiny. Aj s tebou predsa," zasmeje sa nad svojimi slovami a chvost a mu zakmitá vo vzduchu. Nie však priamo radostne, snažil sa ovládať a tak pohyb jeho chvosta bol skôr kŕčovitý a chaotický. Nevadilo to však, aj keby to nikdy nepriznal nahlas ale bol rád, že sa mu podarilo stretnúť so svojim dávnejším učňom. ,,Samozrejme, ak sa Ignis nerozhodol ešte viac pretiahnuť hranice, to však nemám ako vedieť, no," mykne plecami, možno sa trochu snažil Dracha škádliť, avšak nie tak veľmi ako bol kedysi zvyknutý. Držal sa na uzde, chcel si zachovať aspoň nejakých priateľov ak sa jeho vzťah s Darachom dal nazvať ako priateľský. ,Nikdy by som sa ich neopovážil prekročiť, aj keď tomu ťažko uveriť, už som celkom iným vlkom," jemne nakloní hlavu na stranu a uškrnie sa na neho. Kedy vlastne vôbec odišiel z Ignisu? Pred rokom? ,,Koľko vás tam je vlastne teraz? Čo máte nové?"

Netrvalo dlho kým sa niekto zo svorky ukázal aj na mieste prameňov. Nečudoval sa, za jeho čias bolo toto miesto celkom obľúbené a on sám dobre vedel prečo - však si tuna predsa len dohodol prvé rande! A celkom slušne si to užili, len čo je pravda, to však bolo už príliš dávno a odvtedy sa už dávno určite všetko zmenilo. Minimálne teda na poste Monarchu, ak to vôbec niečo znamenalo. ,,Zdravím, zdravím," nadvihol hlavu okamžite ako počul oslovenie. Vlci vo svorke ho ešte nepoznali, preto nebolo žiadnym prekvapením, keď ho nejeden vlk ešte stále nazýval cudzincom - pri ďalšom svorkovom stretnutí sa bude musieť nejako ukázať aby o sebe samom zvýšil povedomie a vlci ho začali volať menom. ,,Popravde nie som cudzinec, len som tu nový," kývol vlkovi hlavou na dôkaz toho, že mu dovoľuje vliezť do vody neďaleko neho. Predsa len to tu nevlastnil a nebol dôvod aby bol teritoriálny. Azueén v tomto momente chcel len pokoj a kľud, drámy si užil dostatočne veľa vo svojej minulej svorke, teraz potreboval pár mesiacov na aklimatizovanie. ,,Som Azueén, a členom svorky som ešte len akýsi týždeň," vraví ďalej. ,,Som Bojar, takže počítam s tým, že ste na vyššom postavení ako ja. Mám pravdu?"

Vlčica sa nedala byť jeho nevedomosťou, alebo skôr hlúposťou príliš urazená a to bolo len a len dobre. Aj keď sa snažil urobiť čo najlepší dojem na všetko čo pred sebou uvidel, nemohol si dovoliť znepriateliť ďalšiu svorku. Teda .. asi. Svojho brata si však vážil omnoho viac ako Zora z Ignisu a tým pádom vedel, že sa musí snažiť omnoho viac. Svojho mena sa vzdal a tak bol len obyčajným vlkom, nie členom rodiny monarchie. ,,Možno trošku, z diaľky," zasmial sa, no svoje telo držal vystreté. Týčil sa nad ňou ako veža, svoju výšku mal skutočne rád, nebol však príliš nadšený, keď sa nad všetkými vlčicami držal ako stožiar. Bohužiaľ si s konkrétne s týmto nedokázal pomôcť. ,,Ahoj Sasha," pozdravil ju napokon milo a hlavu mierne naklonil na stranu, aby aj napriek všetkým svojim jazvám pôsobil o niečo ... milšie? Roztomilejšie? ,,Veľmi pekné meno, hodí sa ti. A mňa skutočne teší, že sa stretávame," uškrnul sa na ňu a s krútiacim chvostom vysoko vo vzduchu urobil pár krokov smerom ku nej. ,,Ja som Azueén a popravde som tu celkom nový."

Azueén sa príliš nechcel obšmietať okolo hraníc Igniskej svorky, ale z nejakého dôvodu mu to nedalo a po mesiaci či dvoch svojho života v Nihile sa vybral späť akoby sa chcel pozrieť na všetko čo za sebou zanechal. Išiel priamo, veľmi dobre vedel kde sa Ignis nachádza a kadiaľ musí ísť aby sa na dané miesto dostal. Akonáhle sa ale dostala do lesa pod horami, ktorý prezrádzal, že svorka už nie je tak ďaleko, zháčil sa. Akoby uťalo zastal niekde medzi stromami a s ušami pritiahnutými k hlave sa nemohol prinútiť aby vo svojej chôdzi pokračoval ďalej. Nie, už musí prestať pokúšať svoje vlastné šťastie a aj vlkov okolo seba.
Už už sa chcel otočiť na päte a odísť späť do svojej kvetinkovej svorky, keď mu medzi stromami padlo čosi do očí. Čosi pohyblivé a aj veľmi vlčie. ,,Nie sú hranice svorky omnoho ďalej kamarát?" uškrnie sa ako sa dostane k Darachovi o niečo bližšie - alebo skôr keď sa Darach priblížil k nemu.

Azueén sa prechádzal po území svojej rodnej svorky a popravde nemohol uveriť, že sa všetko okolo neho skutočne deje. Keď odišiel, nikdy by si nebol povedal, že jeho nohy opäť stupia na lúky Nihilskej monarchie, najmä po pobyte v Ignise. Tieto dve svorky sa medzi sebou príliš nemali radi takmer od začiatku a aj napriek tomu, že nepoznal celú minulosť, dalo sa povedať, že škrípanie bolo počuť aj teraz. Aj keď už nie tak hlasno ako keď bol Monarchom Valentine, ale stále dostatočne na to aby Nihil nikdy nezabudol na hrozbu, ktorú by mohli v Ignise nájsť. Skôr ako sa mu podarilo úplne ponoriť do myšlienok, dostal sa na miesto vo svorke, ktoré mu bolo srdcu najbližšie. Už si ani poriadne nespomínal koľko hodín strávil váľaním sa v horúcich prameňoch, respektíve pri nich - rozhodne to však boli nie len hodiny, ale dosť pravdepodobne aj dni či možno týždne. Skutočne dané miesto miloval a vždy keď mal čas tak bežal priamo sem. S úsmevom na tvári sa aj teraz ponoril do vody tak, aby mu len hlava vytŕčala nad hladinu, zavrel oči a rozhodol sa zabudnúť na všetky svoje hlúpe problémy.

Azueén si užíval faktu, že sa konečne znovu nachádza doma. To, že bol znovu súčasťou Nihilu ho akosi upokojovalo a do tela sa mu rozlieval pocit uvoľnenia, ktorý pred nejakým časom ani nevedel, že existuje. Nihil sa pre neho stal záchrannou loďou. Odkedy z neho pred rokmi odišiel, nedokázal na svete nájsť pokoj - ten vlastne nemal ani predtým avšak nikdy nie v takej miere ako po odchode. Možno mala táto svorka predsa len niečo do seba a bola mu súdená. Skôr ako sa však stihol ponoriť hlbšie do svojich myšlienok, razom sa objavil v časti lesa, ktorá akoby svietila ešte omnoho viac ako bol zvyknutý. Musel skloniť oči a dokonca pár krát zažmurkať aby sa mu zrenice privykli na toľko žiari. Nebolo teda žiadnym prekvapením, že sa mu podarilo milne identifikovať vlicu, ktorá sedela v centre danej žiary. ,,Meirí?" zarazene znovu zažmurkal a bez toho aby čakal na odpoveď stisol zuby aby nabral odvahu. Vystrel sa a urobil pár krokov dopredu aby mohol čeliť jednému zo svojich ... protivníkov? ,,Meirí počuj. Chcem zakopať vojnovú sekeru a ospravedlniť sa ti," pokračoval ako v slovách tak aj v chôdzi, dával si však pozor na to aby sa nepriblížil príliš blízko, dobre vedel čoho je tá malá potvora schopná. Až ho v tomto momente aj zaboleli jazvy na čumáku, ktoré sa od ich posledného stretnutia ani nestihli poriadne zahojiť. Akonáhle sa však dostane dostatočne blízko na to aby na vlčici rozoznal detaily, zháči sa a prekvapene zastane na mieste. ,,Počkať, ty nie si Meirí," hotový Sherlock.

,,Tomu verím, niekedy je ťažké predstaviť si niečo na čo nie sme zvyknutý od narodenia," jemne naklonil hlavu na stranu a pohľad od svojho spoločníka posunul na more. Nie len že on sám nebol schopný dať a dohromady ale aj pokoj nepoznal príliš dôverne. Od malého vĺčaťa sa naháňal za niečím čo možno ani neexistovalo a jediné čo svojim konaním dosiahol bol život, ktorý stál za veľké H a malé o. Vo svojom veku by už mal mať stabilné miesto na život, rodinu o ktorú sa pri najlepšom aj bude starať a ... vnútorný pokoj? Ak Boh dá. ,,No nič, asi sa už poberiem, hádam sa niekedy znovu stretneme," presunie pohľad späť na samca a pousmeje sa. Mal by si ísť nájsť niečo lepšie na práci než kecanie s neznámym vlkom na pláži. Aj keď je pravda, že už až taký neznámi nebol. ,,Ak raz bude mať Nihil ďalší ples, vidíme sa určite," smeje sa ďalej a spokojne prechádza po pláži smerom k územiu svorky, ktorú viedol jeho brat.

Maki rozprával pravdivo a v určitom smere sa on sám cítil akoby počúval jedného zo svojich rodičov. Nie, Maki ho nekritizoval a ani sa nad neho nevyvyšoval, to on sám na seba hádzal zlé svetlo a až teraz si začínal uvedomovať, ako detsky sa kedysi rozhodoval. Bohužiaľ však už bolo príliš neskoro na to aby sa mu podarilo vrátiť čas a rozhodnúť sa úplne inak. ,,To dúfam," usmeje sa s povzdychom, keď jeho brat spomenie slovo vĺčatá. Keby len vedel, že život jedného mladého vĺčaťa už celkom slušne pokazil - rozhodol sa nechať si túto informáciu momentálne pre seba a radšej mu nerozprávať o Rose, ktorá mu bola vonkajším vzhľadom tak moc podobná. Možno mu o nej raz porozpráva, nie však dnes, keď jeho rany boli ešte stále pŕliš veľké na to aby sa k nim otvorene priznal. A fakt, že si ich spôsobil viac-menej sám k jeho dobrému pocitu príliš nepridávalo.
,,Skutočne by si ma prijal späť?" pozrie na brata s nadvihnutým obočím, no to mu už vysvetľuje ako sa svorka zmenila po tom čo odišiel. Nihil skutočne prešiel aktualizáciou, ktorej by on sám možno ani neveril. Ak by sa vrátil do rovnakej svorky z akej odišiel, nemal by právo vstúpiť znovu na územie a teraz? Dokonca sa môže vrátiť späť do jej života. ,,To znie až neuveriteľne," pokrútil hlavou no v očiach mu hrala iskra, ktorá mohla bratovi prezradiť, že si až neskonale váži jeho návrhu. ,,Taký návrh sa nedá odmietnuť!" zasmeje sa s takmer až neuveriteľným nadšením a po dlhom čase sa začne vo vzduchu vlniť aj jeho chvost. ,,Už sa teším, keď ma predstavíš Nudite, musí to byť skutočne milá vlčica."

,,Život vo svorke nie je zlý avšak trvá dosť dlho kým objavíš miesto ktoré je dostatočne dobré na to aby si ho začal volať domovom," podotkne napokon na margo vlkových slov a povzdychne si pri spomienke na Ignis. Až sa mu po chrbtici zakradne zimnica a jeho mierne strasie. Vstup do Ignisu rozhodne nepatril k jeho najlepším rozhodnutiam - ak vôbec niekedy nejaké mal. Však teraz, keď ho nenávidí skoro celá svorka, je už neskoro biť do pŕs a kajať sa. ,,Neviem, možno," odvrkne až ho pichne v srdci. Nechcel hádzať na Nihil zlé svetlo, najmä nie v momente keď on sám ľutoval, že si niekedy vôbec dovolil prestúpiť jeho hranice niekam inam. Ako sa hovorí, veci si začneš vážiť až keď o ne prídeš. Vtedy si uvedomíš ich pravú hodnotu a môžeš si búchať hlavu o kameň na piesku. ,,Ja som Azueén," predstaví sa aj on, predsa len sa to tak sluší.


Strana:  1 ... « späť  5 6 7 8 9 10 11 12 13   ďalej » ... 35