Príspevky užívateľa


< návrat spät

Strana:  1 2 3 4 5 6   ďalej »

,,Som rada, že niekto so mnou súhlasí." Ani u nej neexistovali nejaké negatívne vzťahy, ale to bolo pravdepodobne kvôli tej jej pohode a tiež kvôli skupine vlkov, ktorá ju obklopovala - vlci z tejto svorky boli predsa len priateľskí a i keď si možno s niekým ani veľmi nerozumela, chovali sa k sebe zdvorilo. Aspoň teda ešte nestretla niekoho, u koho by to bol práve opak. A vzťahy mimo svorky boli u nej momentálne takmer neexistujúce - už nejaký ten čas predsa nevystrčila laby z územia. Najprv to bolo teda kvôli vyššiemu štátu tehotenstva, následne starostlivosti o vĺčatá a teraz kvôli bezpečnostným opatreniam, ktoré teda zakazovali prekračovať hranice. Aj keď bola celkom spoločenská, po nových známostiach ani tak netúžila. Spoločnosť vlkov zo svorky jej stačila dostatočne. ,,Sú tu na území svorky ešte nejaké zaujímavé miesta, o ktorých pravdepodobne neviem a si ochotný sa o ich pozíciu podeliť?" pokračovala ďalej do jaskyne, no cesta sa jej rýchlo krátila. Toto miesto nepatrilo skrátka k nejakým veľkým. ,,Možno sú tu nejaké vchody, ktoré nie je možné len tak zahliadnuť," povedala nahlas zamyslene, stojac na konci jaskyne a obzerajúc sa naokolo. ,,Nemôžem poprieť, že nejaké preskúmavanie skrytých tunelov jaskyne mi znie nanajvýš zaujímavo," uškrnula sa.

Celé to vysvetľovanie bolo zbytočné. Nemala momentálne nič iné na práci, no to neznamenalo, že sa jej chce nad niečím takýmto stráviť čas. Alebo to nebolo až také zbytočné? Predsa len bolo lepšie, keď Nicolas nechápal, než jej slová skrátka zavrhol s tým, že to nie je pravda a o týždeň neskôr by sa dopočula, že by sa mu podarilo umrieť kvôli nejakej hlúposti. Tak fajn, znova a pomalšie. V duchu si povzdychla - nie nad vlkom, ale sebou. Kam jej trpezlivosť zrazu odišla? Sama bola celkom hrdá na svoju vlastnosť brať veci s pohodou, len skutočne máločo ju vedelo rozladiť. Nicolas by obyčajne určite do toho máločoho nezapadal - povedzme si úprimne, možno bol s rozmýšľaním zaostalejší než ostatní, no inak nič takého zlého nerobil. Ak nerátame to skoro hlúpe utopenie sa, za to mala celkom právo byť na neho naštvaná. Určite len skutočne málokto by nebol. ,,Tak fajn," odvetila skôr pre neho, než pre seba, ,,od začiatku a pomalšie," inak to u neho očividne nešlo. ,,To, že vlk či mačka má viac životov sa len tak hovorí," chvíľu počkala, aby Nicolas mohol jej slová spracovať, no nie dostatočne dlho na to, aby stihol mať nejaké námietky a pokračovala: ,,Zomrieš raz a už sa neprebudíš," znova pauza, znova pokračovala než stihol niečo namietať: ,,Teraz si ešte stihnúť neumrel, to by si tu už viac nebol. Tak nabudúce prosím ťa nedrž hlavu pod vodou a nečakaj...na niečo."

Trochu za ním zaostávala a musel sa tak za ňou hlavou otáčať. Mal dlhší krok ako ona a vlčica sa ani nejako nesnažila s ním úplne udržať krok - musela si nechať energiu na samotný beh celého dnešného tréningu. Nasledovala ho však svižne. ,,Nedalo by sa povedať, že som nejako na posmrtný život a hviezdy, čo si si už mohol všimnúť" povedala pobavene. Hneď ako sa dopočula o funkcii šamana, bolo jej jasné, že to nebude práca pre ňu. Verila síce, že existuje svet, kam všetky duše idú po smrti, no viac sa tým inak nezaoberala. ,,A na liečenie ostatných sa veľmi necítim," sneh im vŕzgal pod labami. Nejaké tie základy však bolo asi potrebné vedieť, lebo predsa vlk nikdy nevedel, kedy to bude potrebovať. Možno niekedy požiada Sashu či by ju niečo nezaučila ak si nájde čas a chuť. Mráz ju nepríjemne štípal a keby len kráčala či nečinne postávala na mieste bolo by to o dosť horšie - takto ju beh ešte celkom zohrieval. Cítila však, aké má nohy od chladu mierne stuhnuté, lebo tam mala najmenej srsti.

Zostala na kmeni padnutého stromu, no posadila sa. ,,Kľudne ma môžeš otravovať. Dovolím si povedať, že viem celkom dobre počúvať," možno sa nevedela vcítiť do ostatných tak veľmi ako niekto iný, keďže ona skoro všetko brala na pohodu. Čo bolo, bolo, život ide ďalej a je príliš krátky na to, aby sa vlk príliš zaoberal ťažkosťami osudu. Čas skrátka plynul ako rieka. Dobre si však uvedomovala, že iný nerozmýšľajú rovnako i keď nepatrila medzi najempatickejších vlkov. ,,Je to-?" začala, no potom sa zarazila. Ostatní členovia by to asi nezobrali veľmi dobre, keby nahlas vyslovila, že ju zmiznutie panovníka akosi vôbec netrápi a nie je z toho teda ani trochu skleslá ako napríklad tu Akumuru. Nebola typ, ktorý by smútil nad zmiznutím vlka, ktorý bol síce v okruhu jej spoločnosti dôležitý, ale osobne ho skoro vôbec nepoznala. Prijal ju do svorky, celkom bežne sa vydávali naokolo, lebo bola partnerkou jeho brata - tým to však skončilo. A čo sa týkalo samotného faktu, že svorka prišla o panovníka, nuž, skrátka ho potom zastúpi niekto iný. V tomto prípade to bola jeho dcéra Voltaire. Nechcela však raniť týmto myslením vlka, ktorý jej teraz robil spoločnosť a tak len odvetila: ,,Rada by som povedala, že nesmieme strácať nádej, no som si istá, že tieto slová by ti len sotva boli útechou," ostatní tu boli omnoho dlhšie než ona, nebolo tak prekvapujúce, že zmiznutie panovníka bolo pre nich väčšou váhou na srdci. Pre mnohých z nich bol ako dôležitá autorita, tak aj možno dobrý priateľ.

,,Kde si to počul?" nadvihla na neho obočie alebo čokoľvek čo to vlci mali a aj keď sa jej nechcelo pustiť do tohto rozhovoru, lebo jej niečo hovorilo, že bude zdĺhavý, asi nemala veľmi na výber. Alebo lepšie povedané, jej to jej svedomie úplne nedovolilo. ,,Nie je to pravda," osobne nikdy ani nepočula, že by sa niečo také o vlkoch hovorilo, ale na tom nezáležalo. ,,Umrieš raz a koniec," možno existoval druhý svet, ale o tom mu nebude rozprávať, lebo by to asi úplne nepochopil a pre ňu by to znamenalo len viac vysvetľovania. ,,To sa len tak hovorí, lebo mačky sú známe svojimi pádmi, z ktorých na pohľad vyjdú bez ujmy," úprimne sa v mačkách veľmi nevyznala, ale budiž. Hlavne skrátka nechcela, aby tu vlk skúšal nejaké ďalšie kúsky. ,,Nepovedz mi, že ak by som ťa nevytiahla fakt by si umrel," povedala zarazene, nemala v pláne to vysloviť nahlas. Zamračila sa: ,,Tak fajn, dobre ma počúvaj. Život má vlk len jeden a ak ho stratí je to koniec. Ak by som ťa z tej vody nevytiahla, už by ťa nebolo, lebo by si sa utopil" ignorovala jeho poznámku o troch mesiacoch, nechcelo sa jej o tom diskutovať. ,,Nabudúce už takú hlúposť neurob, ak si vážiš svojho života," poučila vlka prísne. Nepovedala by, že by musela niečo takéto vysvetľovať dospelému vlkovi, ale všetko bolo po prvýkrát. ,,,A toho zmetka si odpusť," odvetila možno mierne dotknuto, keďže išlo o jej vĺča a vlk narazil na to, že nevie vychovať svoje deti. ,,Verím, že som ho vychovala dobre," tým mu vlastne prezradila, že je jeho matka, ,,išiel za mnou pre pomoc, keď si tam nečinne ležal vo vode. Je príliš malý na to, aby ťa čo i len zhodil na zem, nemá vôbec silu na to, aby mal nejakú šancu ťa utopiť," jeho poznámku o tom, že je rytier prešla len šklbnutím ucha. Veľmi sa jej to nepozdávalo, keďže vlk na to nemal ani psychiku, nie to ešte po tej fyzickej stránke. Verila, že by ho premohla ako nič a to nebola veľmi skúsená v boji. Buď došlo k nejakému omylu alebo začala pochybovať o dobrom úsudku kohokoľvek, kto ho na rytiera povýšil. Jej tréning na rytiera, špeha konkrétnejšie išiel pomaly - mala predsa stále na starosti vĺčatá a nemohla mu toľko tak venovať času ako ostatní.

,,Stále ten istý, povedala by som," vlk bol pravdepodobne trochu mimo z toho, ako dlho mal hlavu pod vodou. Bola rada, že je v poriadku a v duchu si vydýchla. Niežeby to pre svet bola nejaká strata, ale nechcelo sa jej vysvetľovať ostatným členom svorky prečo sa ten nový vlk v jej prítomnosti utopil. Takým problémom sa skutočne chcela vyhnúť. ,,Čo myslíš tým čakaním-" klikla jazykom, rozmýšľajúc nad tým čo asi tak tým čakaním myslel. Hlavne jej nepovedzte, že v tej vode mal hlavu ponorenú dobrovoľne a čakal len na nejakú záchranu alebo čo. To by ju vážne vedelo rozladiť. Odpoveď radšej nechcela vedieť a viac nad tým tak nepremýšľala, dúfajúc, že Nicolas na jej slová nezareaguje. Jeho meno zachytila, keď sa predstavil Coreymu. Každopádne, ,,nabudúce si dávaj väčší pozor, keď sa budeš hrať vo vode. Ľahko sa môžeš utopiť," poúčala ho ako malé vĺča a na moment aj zabudla, že ide o dospelého vlka, no nikto jej to nemohol zazlievať. Posadila sa: ,,Ty si tu nový však?" pousmiala sa na neho. Samozrejme to už viac menej vedela, začala ho vydávať na okolo, ale nejaké to potvrdenie nebolo na škodu. Hodila pohľad na vĺča, ktoré doteraz postávalo za ňou a po chvíli podišlo bližšie k Nicolasovi, no zostávalo hneď pri matke.

Všimla si vyhýbavú odpoveď, ktorú jej vlčica dala, na čo nadvihla obočie alebo čo to vlastne vlci mali, no nevyjadrovala sa k tomu. Voltaire si však mohla plne uvedomiť jej nesúhlasný pohľad - pred krátkou chvíľou tu pred ňou sťahovala chvost a teraz sa bude len snažiť držať na uzde. To jej veľmi nešlo dokopy, ale budiž. Mala za vlčicu akúsi zodpovednosť, keďže išlo o vĺča z kráľovskej rodiny a o príbuznú. To však neznamenalo, že mala náladu na nejaké poučovania a dozor - dúfala tak, že sa aspoň vlčica vytratí von tak, že ona o tom nebude vedieť. Čo oči nevidia, srdce netrápi ako sa hovorí. Mnohí by toto jej rozmýšľanie neschvaľovali a ona si aj uvedomovala, že by nemala takto rozmýšľať, no skrátka si nemohla pomôcť. Ale ako sa už spomínalo, skutočne sa jej nechcelo naháňať za vĺčaťom panovníka. Nuž, aj ona mala svoje chyby, ak sa to teda dalo nazvať chybou. Takéto veci boli dosť diskutabilné. ,,Tak poď," kývla hlavou smerom k nore, preč od hraníc. Ak si náhodou zmyslí, že s ňou naspäť nepôjde, jednoducho ju ponesie bez ohľadu na to ako veľmi náhodou proti tomu bude protestovať. Ale toho ju hádam Voltaire ušetrí. ,,Áno, predsa len nenarodila som sa tu vo svorke," pridala sa k nej niekedy v skorej jeseni. ,,Žila som ďalej odtiaľto, než som zablúdila sem do Norestu a pridala sa k Nihilu," zablúdila do tohto kraja preto, lebo ju jej rodičia tuláci vyhodili, ale to už bol starý príbeh, ktorý ju viac netrápil.

Vlci: Toshi, Dudek, Icee

Vlčice: Voltaire, Amaya, Kate

Rozmýšľala nad tým, čo by asi tak mala urobiť. Na jednej strane vedela, že by to bolo správne jej matke oznámiť - ak to neurobí a vĺča sa náhodou preriekne, že ho tu našla, no nič jej o tom nepovedala, ona sama bude mať problémy. A o tie si žiadať skutočne nechcela, to nikto, možno až na nejakých expertov. Na druhej strane pri pohľade na Voltaire sa jej do toho veľmi nechcelo. Bola zarazená jej reakciou, nemyslela si, že by jej niekedy dala dôvod na to, aby sa jej takto bála. Alebo sa skôr obávala toho, že ju zavedie za mamou? Tak či onak, jej strach bol pre Delailah mierne šokujúci. Ešte nejaký ten moment nad tým premýšľala, než prišla k rozhodnutiu:,,Fajn," povzdychla si. S kyticou samozrejme nerátala, keďže kvety v zime len ťažko zoženie, jedine že by ich niekto vyčaroval. Ale aj myšlienka sa rátala. Verila, že práve Voltaire si nechá poradiť, ,,stačí sľúbiť, že to už viac neurobíš. Aspoň nie teda, dokým neopadne ten zákaz," vĺča by samotné nenechala túlať za hranice svorky ani keby nebolo tých bezpečnostných opatrení, ale to už nebolo práve v tomto momente podstatné. Dovtedy aj tak už malá vlčica dospeje. ,,Nie je to bezpečné a taktiež potom dostaneme vynadané," toho by sa skutočne chcela ušetriť. Napriek tomu ako skoro všetko brala s pohodou a spôsobom nuž stalo sa, problémom a konfliktom alebo čokoľvek čo na to podobalo sa usilovne vyhýbala.

Voltaire sa podarilo vystihnúť deň, kedy sa jej nechcelo riešiť zatúlané vĺčatá obzvlášť, ak boli cudzie. Vlčica samozrejme v istom slova zmysle cudzia nebola, boli v podstate príbuzné a strávili v nore spolu kopu času. Lepšie tak povedané, Delailah sa nechcelo naháňať za panovníckym vĺčaťom, ktoré sa podozrivo blížilo smerom k hraniciam svorky. Vracala sa práve naspäť do nory, keď si ju všimla v diaľke. Čiastočne dúfala, že ju tam odchytí niekto z rytierov, no nemohla to riskovať a vydala sa teda hneď za ňou. ,,Voltaire!" zazrela ju stáť pri jednom zo stromov a s menším výdychom k nej podišla. Na moment sa zľakla, že sa jej stratila z dohľadu a ona fakt nepotrebovala ju tu ešte k tomu všelikde hľadať. ,,Vieš, že teraz blízko hraníc a za ne nesmieš," zamračila sa prísne na vĺča, no nejaké karhanie sa rozhodla nechať na jej matku, za ktorou vĺča donesie, mala dostatok práce už len s jej deťmi. Čím boli staršie, tým to bolo samozrejme o niečo jednoduchšie než predtým, no stále boli vĺčatá. ,,Chápem, že ťa to láka," aj ona by sa zase rada pozrela za hranice, aj jej párkrát napadlo, že by skrátka len vyletela hore. Bolo celkom ľahké nájsť miesto, z kadiaľ by ju nikto nezazrel skôr, než by sa stihla dostať vo vzduchu mimo dohľadu...Ale nikdy ten nápad neuskutočnila.

Vlčica veľmi nevyrozumela čo presne sa jej snažilo vĺča povedať, keďže sa z neho chrlilo jedno slovo za druhým, ako sa s panikou snažilo vysvetliť čo sa stalo. Avšak ani jeho slovám nemusela úplne porozumieť, stačil jej pohľad na Nicolasa vo vode a to jej hneď dalo odpoveď. Svižne priskočila do vody k nemu a následne ho schmatla za krk, na čo ho bez zaváhania vytiahla z vody na breh von. Corey len stál ďalej za ňou nepokojne sa prizerajúc tejto záchrane. Ani Delailah si úplne nebola istá čo má robiť, keďže ešte nemala príležitosť takto niekoho zachraňovať, našťastie. Očakávala to keď tak skôr od jej syna Coreyho, ktorý sa často vrhal do vecí po hlave, ale ani pri jej súrodencoch to nikdy nebolo potrebné, keďže tí boli dostatočne múdre na to, aby vedeli, že hlavu treba držať nad hladinou. Bolo tak diskutabilné nakoľko hlúpy Nicolas až bol, no štafetu držal celkom vysoko. Ušetril by jej starosti, ak by sa skrátka len z tej vody postavil, no o tom nemala tušenia. So zafučaním ho úspešne dostala von z vody a následne do neho strčila ňufákom, snažiac sa od neho dostať nejakú tú reakciu. Toľko k pokojnému výletu k prameňu rieky. ,,Si v poriadku?" Ah, prosím, ozvi sa nebola veľmi zručná v podávaní prvej pomoci a skutočne tiež dúfala, že to ani nebude potrebné.

Ona sa do svorky pridala niekedy počas skorej jesene, krátko po tom čo vlastne prišla na to, že čaká vĺčatá a následne sa jej vzťah s Azueénom rozvinul týmto smerom. Na tento fakt nebola hrdá, keďže mala vlastne vtedy vĺčatá s vlkom, ktorý nebol vtedy jej partner a rodičia jej vždy dobre pripomínali nech neurobí takúto chybu. Nuž akosi sa stalo, ale hlavne, že to dobre dopadlo. ,,Povedala by som, že skoro vždy sa nájde niečo, čo vlka prekvapí," možno toto bol dôvod, prečo nikdy sama neopustila tie jednotvárne lesy, ako ich často nazývala. V skutočnosti jednotvárne neboli, aj keď si to vtedy neuvedomovala. ,,Myslím, že svet okolo nás sa vždy mení, aj keď si to neuvedomujeme," ako ona mala rada debaty podobného typu aj keď to nikdy nevyslovila nahlas. Celkom často sa však v duchu zamýšľala nad rôznymi vecami a dokázala takéto úvahy viesť sama so sebou celkom dlhý čas. Bolo by fajn, keby mohla ostatných do nich zapojiť, no už stihla zistiť, že vlkom sa nad takýmito vecami veľmi uvažovať nechcelo. Našťastie si však vystačila sama.,,To by som skutočne želala len málokomu," odvetila pobavene. Pohľadom preskúmala strop jaskyne, no ďalšie cencúle už nezazrela. Z jaskyne sa dole týčili už len malé, bežné jaskynné výbežky, ktoré tu boli aj počas jesene, len teraz boli obalené vrstvou ľadu, ako aj zvyšok jaskyne. Musela si dávať pozor na svoj krok, zem sa šmýkala.

Z jej vnútorných debát o strome ju vyrušil pomerne známy hlas. Potriasla hlavou aby striasla z vlasov sneh, ktorý sa jej tam pomaly začal hromadiť. Veľké páperie sa pomaly vznášalo z oblohy dole na zem. ,,Zdravím, Akumuru," usmiala sa priateľsky na čierno zeleného vlka, ktorý sa tu znenazdajky objavil. Neočakávala spoločnosť, väčšina vlkov v tomto snehu zostávala radšej v nore. Ale už začínala nadobúdať dojmu, že vždy keď spoločnosť neočakávala, predsa sa niekto našiel. Jej osobne to neprekážalo. Spoločnosť jej neprekážala. Bola však pravda, že samotu si vedela vychutnať rovnako veľmi. ,,Odvážim sa povedať, že skvelo," aspoň ona nevedela o žiadnych problémoch. Vĺčatá rástli ako z vody, momentami jej prišlo, že až príliš rýchlo. Ale to boli len pocity matky, ktorá videla svoje deti vyrastať pred jej očami. Máloktorého rodiča sem tam nezastihli. ,,Teplejšie, ale zdá sa, že aj zimu si celkom vedia užiť. Obzvlášť Corey je zo snehu nadšený," vzhľadom na to, že sa narodili na jeseň, nemali ešte šancu úplne teplé obdobie zažiť.,,Uvidí sa či nezmenia názor, keď prídu prvé návaly horúčav," ona sama asi skôr mala tiež radšej teplejšie obdobie, ale bola pravda, že z vysokých teplôt nebola úplne nadšená. Každopádne si vedela celkom užiť oboje, ale to už skrátka mala v povahe. Všetko pre ňu malo svoje výhody a nevýhody. ,,A ako sa darí tebe?" opýtala sa na oplátku zo slušnosti.

Určite sa niekto taký našiel, predsa len vlci boli všelijaký a niekto kto si pamätal úplne všetko oproti niektorým nebolo ani nič zvláštneho. Aké to asi mohlo byť? Ona osobne nejako necítila, že by takúto skvelú pamäť potrebovala, ale ľahko videla dôvody, prečo by niekto po nej mohol túžiť. ,,Myslím, že viacerí ešte len sem niekedy vkročia prvýkrát," poznamenala, ,,je zastrčená v horách, ťažko spozorovateľná. Sama som bola prekvapená, že som na ňu vtedy naďabila," už párkrát prešla nevedomky okolo tohto miesta. Časté prechádzky po území svorky jej umožnili ho bližšie spoznať, za čo mohlo jej vtedajšie čakanie vĺčat. Nič iné na práci v tom čase nemala a ani vlastne robiť nemohla vzhľadom na to aké ťažké sa bolo pohybovať. Pridala sa k Norovi a pomalým krokom o niečo pozadšie po jeho boku kráčala spolu s ním. Všimla si veľké cencúle, ktoré sa na na streche jaskyne vytvorili a upozornila svojho spoločníka, nech popod ne radšej nechodí. ,,Ktovie kedy si zmyslia sa nečakane odlomyť," a ona by nechcela mať z pokojnej návštevy a prehliadky jaskyne hodinu, kedy musela utekať pre liečila. Sama sa im vyhla menším oblúkom. Musí na ne upozorniť svoje vĺčatá a z nich najmä Coreyho, ktorý tu tuším celkom často chodieval.

,,Nie možno, ale určite. Už som mala tú možnosť spoznať takých jedincov," povedala pobavene. Na všetko sa našiel niekto, komu to bolo úplne jedno a sneh nebol výnimka. Aj u nej sa našlo pár vecí, nad ktorými len švihla chvostom, že ju to vôbec netrápi a nemá na to nejaký názor. Niekedy vlk skrátka žiadny nemal. Norove robotické časti ju naozaj zaujímali, no darilo sa jej od nich držať pohľad. Zvedavosť jej nikto nemohol zazlievať, keďže nikdy nič také ešte nevidela. Keď sa však nad tým tak zamyslela, množstvo vecí stále pre ňu boli nové a keby všetko neakceptovala s pohodou, asi by sa aj cítila ako malé vĺča. Celé detstvo až do úplnej dospelosti strávila s rodinnou v lese, ktorý bol akosi odrezaný od zvyšku sveta. Teraz jej to prišlo akoby bolo na lesnú krajinku uvalené akési kúzlo. Aj keď tam všetko vyzeralo rovnako, bolo to krásne miesto. Bolo prekvapujúce, že sa tam nikto nechcel usadiť. ,,Naďabila som na túto jaskyňu asi tak niekedy v polovici jesene," keď nad tým tak rozmýšľala nebolo to tak dávno čo sa vlastne pridala do svorky. ,,Počas zimy vyzerá ešte krajšie," okomentovala. Vďaka častým dažďom pred mrznúcimi teplotami snehy a zem nasiakla vodou a teraz tak jaskyňa vyzerala ako akási ľadová sieň.


Strana:  1 2 3 4 5 6   ďalej »